Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sp/21/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: X. U., O.. XX.XX.XXXX, Š. P. H., Z. Č. U. P. O.U., O. H. X. Ú. P. K. P. N. X. Se, V. XX, XXX XX F., zastúpený Martinom Škamlom, advokátom, R. M. Š., F..E..D.., U. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru K.., M. Č.. XX, XXX XX Ž., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ- HCP-BB7-AV-27-5/2011 z 03.11.2011 o zaistení, takto

rozhodol:

Z r u š u j e podľa , rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP zo dňa 03.11.2011 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania navrhovateľa bude rozhodnuté osobitným uznesením.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB7-AV-27-5/2011 zo dňa 03.11.2011 v zmysle o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zaistil navrhovateľa dňom 03.11.2011 o 15:30 hod., v zmysle na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov a zároveň ho podľa citovaného zákona umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že navrhovateľ bol rozsudkom zo dňa 12.11.2008 č. , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.02.2008 odsúdený podľa § 208 ods. 2 Tr. zákona pre spáchanie zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona na trest odňatia slobody 7 rokov nepodmienečne. Dňa 03.11.2011 bol navrhovateľ uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Odporca vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) udelený trvalý pobyt od 12.07.1989 a od 10.06.2004 má udelené ďalšie povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas. Bol ženatý so štátnou občiankou SR W. U., z manželstva pochádzajú dve deti U. U., O.. XX.XX.XXXX R. Val U., O.. XX.XX.XXXX, ktoré sú štátnymi občanmi SR, pričom manželstvo bolo rozvedené v roku 2007.

S ohľadom na rodinný, súkromný život a mieru integrácie navrhovateľa na území SR, dal správny orgán možnosť vyjadriť sa k navrhovateľovmu konaniu rodinným príslušníkom. Bývalá manželka W. U. sa vyjadrila do zápisnice, ktorá tvorí súčasť spisového materiálu o administratívnom vyhostení

navrhovateľa, že s ním neudržiava žiadny osobný styk, od jeho vzatia do väzby ho nevidela, nemá s ním žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, pretože ich byt v roku 2008 bol zabavený exekúciou a vydražený dražbou. Dcéra navrhovateľa U. U. sa do zápisnice vyjadrila tak, že s navrhovateľom nemá záujem sa stretnúť a chce zabudnúť na bolestivé veci v minulosti. Syn navrhovateľa nebol vypočutý z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti po vážnom úraze hlavy. Navrhovateľ do zápisnice o podanom vysvetlení, ktorá tvorí súčasť spisového materiálu, uviedol, že s dcérou si dopisuje, naposledy mu napísala pred šiestimi mesiacmi, že má finančnú hotovosť 78 euro. Tvrdil, že vlastní byt v meste Ružomberok na ulici E.. Y. XXXX/XA, no správny orgán preverovaním zistil, že navrhovateľ nie je vlastníkom žiadneho nehnuteľného majetku na území SR.

Na základe týchto skutočností správny orgán uviedol, že postupoval v zmysle článku 13 ods. 2, 3 a 4 SR, ktorý umožňuje upraviť medze základných práv a slobôd za podmienok ustanovených a zákonom, v tomto prípade . O zaistení navrhovateľa a jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, bolo podľa záveru odporcu potrebné rozhodnúť z dôvodu výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo vydané rozhodnutie dňa 03.11.2011 pod č. PPZ-HCP-BB7-AV-4/2011.

Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 14.11.2011, odoslaným na poštovú prepravu dňa 14.11.2011 a doručeným krajskému súdu dňa 16.11.2011, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenie veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v , , , , teda že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukázal na to, že v zmysle zákon pripúšťa zaistenie cudzinca z dvoch samostatných dôvodov, no vo výroku rozhodnutia to nie je špecifikované a preto nie je zrejmé, či tak bolo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia alebo za účelom trestu vyhostenia. Rozhodnutie s ohľadom na uvedené považoval za nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na znenie ustanovenia , v zmysle ktorého cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Dodal, že zákonné ustanovenie teda vymedzuje interval, v rámci ktorého odporca môže určiť lehotu zaistenia, pričom túto lehotu má určiť presne a nie iba doslovnou citáciou zákonného ustanovenia. Z výroku rozhodnutia teda nevyplývalo, ako dlho má byť navrhovateľ zaistením pozbavený osobnej slobody, kým sa uskutoční jeho administratívne vyhostenie. Poukázal pritom na prax pri ukladaní pokút a trestov odňatia slobody v trestnom konaní. Z toho dôvodu považoval splnomocnený zástupca navrhovateľa výrok rozhodnutia za neurčitý.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na Článok 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“). V jej zmysle je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate len z dvoch dôvodov, a to pri existencii rizika úteku alebo vyhýbania sa a bránenia procesu prípravy návratu alebo odsunu. Z rozhodnutia odporcu nebolo zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu návratu, ktoré odporca neskúmal a uvedenú smernicu v rozhodnutí správny orgán ani nespomínal.

V návrhu zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.

V podanom opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa taktiež namietal, že v neposlednom rade rozhodnutie odporcu predstavuje zásah do práva navrhovateľa na rešpektovanie jeho rodinného a súkromného života podľa Čl. 8 Dohovoru. S poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ má na území SR bývalú manželku, s ktorou bol rozvedený vo svojej neprítomnosti, s ktorou má dve plnoleté deti, z ktorých s dcérou je v príležitostnom kontakte, žije na území SR viac ako 22 rokov na základe trvalého pobytu, od roku 2004 na neobmedzený čas, je nepochybné, že sa jedná o zásah do navrhovateľovho práva na súkromný život. Odporca síce poukázal na to, že sa zaoberal aj mierou integrácie navrhovateľa na území SR, no z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, ako vyhodnotil súkromný život navrhovateľa a jeho integráciu na území SR.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, podľa námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa, napadnuté rozhodnutie nebolo možné považovať za riadne odôvodnené v zmysle o správnom konaní (ďalej len „“), a to aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . V zmysle Článku 5 ods. 4 Dohovoru splnomocnený zástupca zároveň žiadal o „urýchlené“ rozhodnutie.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 20.11.2011. Okrem okolností zadržania navrhovateľa pred budovou Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom, pri ktorej navrhovateľ predložil hliadke neplatné povolenie na pobyt č. F. XXXXXXXX a potvrdenie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, poukázal na to, že navrhovateľ má na území SR udelený trvalý pobyt od 12.07.1989 a od 10.06.2004 má udelené ďalšie povolenia na trvalý pobyt na neobmedzený čas, pričom poukázal aj na rodinné pomery navrhovateľa na území SR. Na základe týchto skutočností bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR pod č. PPZ-HCP-BB7-AV-27-4/2011 zo dňa 03.11.2011 podľa z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nakoľko nedisponoval platným cestovným dokladom, bol navrhovateľ zaistený s poukázaním na na zabezpečenie výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Odporca sa vo svojom vyjadrení podrobnejšie vyjadril k tvrdeniu o nezákonnosti rozhodnutia z dôvodov uvedených v , , .

K argumentácii splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že z výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dôvod zaistenia, odporca uviedol, že v odôvodnení vydaného rozhodnutia uvádza také jednoznačné skutočnosti, ktoré potvrdzujú konanie o administratívnom vyhostení a preto v návrhu chýba dôvodnosť nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia pre svoju nezrozumiteľnosť.

Vo vzťahu k odvolacej námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že z výroku rozhodnutia nevyplýva ako dlho má byť účastník konania zaistením pozbavený osobnej slobody, odporca poznamenal, že z výrokovej časti rozhodnutia jednoznačne vyplývalo, že navrhovateľ bol zaistený maximálne šesť mesiacov odo dňa zaistenia. Odporca zároveň dodal, že nie je možné taxatívne stanoviť konkrétnu dĺžku zaistenia, keďže zaistenie účastníka konania a samotný výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení vykonáva iný útvar PZ, ktorý vykonáva úkony potrebné na zaobstaranie cestovného dokladu, potrebného na návrat do domovskej krajiny. Jedná sa o spoluprácu účastníka konania pri vypisovaní žiadosti o vybavenie nového cestovného dokladu a samotnú dĺžku vybavovacieho procesu zastupiteľského úradu konkrétneho štátu. Po úspešnom vybavení cestovného dokladu príslušný útvar, ktorý vykonáva výkon administratívneho vyhostenia, cudzinca bezodkladne vyhostí.

K ďalšej námietke právneho zástupcu navrhovateľa, že odporca neskúmal, či je zaistenie účastníka konania efektívne a účelné s poukázaním na Čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle SR prednosť pred zákonmi SR uviedol, že účastníkovi konania bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR podľa , pričom navrhovateľ nedisponoval platným cestovným dokladom a bol preto zaistený vzhľadom na na zabezpečenie výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení,

čím správny orgán splnil podmienku účelnosti, ktorá vyplýva zo samotného konania o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu a následným zaistením v zmysle . K podmienke efektívnosti odporca uviedol, že túto podmienku je možné z veľkej časti preveriť až po samotnej realizácii vyhostenia útvaru zaistenia cudzincov policajným zborom, ktorá bola splnená, nakoľko účastník konania bol úspešne vyhostený do domovskej krajiny.

Pokiaľ právny zástupca navrhovateľa udával, že odporca neprihliadol na článok 15 tzv. Návratovej smernice, k tomu uviedol, že v tomto článku nie je taxatívne vymedzené, že iba citované prípady zaistenia je možné riešiť zaistením, ale je tam uvedené, že „členské štáty môžu zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípade, že ...“, s uvedením dôvodov, ktoré uvádza právny zástupca navrhovateľa. Citované dôvody sú len jedným z viacerých dôvodov, ktoré správny orgán príslušného členského štátu, ktorý cudzinca zaisťuje, zistí, pričom sú aj iné dôvody („dané legislatívou toho ktorého členského štátu“) a je možné ich využiť pri zaisťovaní cudzinca („na území SR s poukazom na “). Argumenty právneho zástupcu preto odporca považoval za zavádzajúce, nepravdivé a nevyvracajúce zákonnosť vydané rozhodnutia.

Napokon sa odporca vyjadril tiež k odvolacej námietke, že rozhodnutie odporcu v neposlednom rade predstavuje zásah do práva navrhovateľa na rešpektovanie jeho rodinného a súkromného života s poukázaním na Článok 8 Dohovoru. S poukazom na , 4 SR odporca vyslovil presvedčenie, že podanému opravnému prostriedku chýba dôvodnosť, pretože skutočnosti v ňom uvádzané nemajú žiadny zásadný význam na spochybnenie alebo vyvrátenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a správnosť postupu správneho orgánu z viacerých dôvodov. Odporca poukázal predovšetkým na to, že správny orgán dal možnosť vyjadriť sa rodinným príslušníkom navrhovateľa, a to bývalej manželke a dcére, ktoré s navrhovateľom neudržiavajú žiaden osobný styk, navrhovateľ nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, pretože spoločný byt v roku 2008 bol vydražený v dražbe. Od vzatia do väzby a odsúdení dňa 12.11.2007, právoplatne 05.02.2008 pre zločin podľa , Tr. zákona, sa navrhovateľ nepodieľal na finančnej a výchovnej podpore rodiny. Vyjadrenie právneho zástupcu v tomto smere považoval odporca za účelové a zavádzajúce, pretože súkromný a rodinný život navrhovateľa nefunguje, resp. je tak ťažko poznačený spáchaným trestným skutkom, že tvrdenia ohľadne zásahu do práva na rešpektovanie jeho rodinného a súkromného života možno charakterizovať ako argumentáciu bez zásadných podporných dôkazov, ktoré by mohli vyvrátiť zákonnosť vydaného rozhodnutia. Správny orgán v konaní o zaistení bral do úvahy i tú skutočnosť, že „z konania účastníka konania počas manželstva, kedy spáchal trestný skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený, vyplýva dôvodná obava, že by svojou prítomnosťou na území SR, vzhľadom na prežité okolnosti mohol traumatizovať bývalú rodinu, resp. prípadné nečinnosť správneho orgánu pri výkone jeho administratívneho vyhostenia by bola na osoh celej spoločnosti, vo vzťahu recidívy spáchaného trestného činu a rodiny účastníka konania“, ako to uviedol odporca vo svojom vyjadrení. Z týchto dôvodov považoval podanie opravného prostriedku za nedôvodné a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení a nasl. a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je vo viacerých bodoch dôvodný, nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a predovšetkým rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle , nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasili. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením , a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.11.2011 o 09:20 hod..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ).

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 03.11.2011, ktorým odporca podľa zaistil navrhovateľa dňom 03.11.2011 o 15:30 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Podľa ustanovenia policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia ). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. ( )

Policajný útvar bezodkladne vydá cudzincovi rozhodnutie o zaistení a umiestni cudzinca v zariadení. Ak totožnosť zaisteného cudzinca nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. ( )

V zmysle ustanovenia , v nadväznosti na ustanovenie , policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak

a) cudzinec nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,

b) možno predpokladať, že cudzinec ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť,

c) má byť cudzinec podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu alebo

d) cudzinec nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. V rozhodnutí odporcu absentuje odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon jeho administratívneho vyhostenia a zároveň dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, ako aj dôvodnosť zásadného zásahu do práva navrhovateľa na rešpektovanie rodinného a súkromného života.

Povinnosťou správneho orgánu je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež po právnej stránke z hľadiska účelu zaistenia, uvedeného v , , , , . Rozhodnutie odporcu, neodôvodnené aj z týchto hľadísk, je z hľadiska súdneho prieskumu dostatočne neodôvodnené a preto nepreskúmateľné. Je potrebné tiež zdôrazniť, že v rozhodnutí odporcu uvedené hľadiská musia byť podložené dôkazmi v administratívnom spise odporcu. Súd pri rozhodovaní nemôže prihliadnuť na skutočnosti, uvedené vo vyjadrení odporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa, ak tieto mali byť uvedené už v odôvodnení rozhodnutia odporcu.

Z ustanovenia vyplýva, že ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise uvedené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. o správnom konaní .

Vo výroku rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ bol zaistený v zmysle , no neuviedol, pre ktorú z alternatív, uvedených v tomto ustanovení, bol navrhovateľ zaistený, či na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, ako to namieta splnomocnený zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku. Vzhľadom k tomu, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že účelom zaistenia bol výkon administratívneho vyhostenia navrhovateľa, s uvedením dátumu rozhodnutia a identifikované číslom rozhodnutia, krajský súd pre tento nedostatok nepovažoval túto odvolaciu námietku za opodstatnenú.

v ustanovení vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Výrok rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia. Ide o autoritatívny úsudok správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom konania. Preto len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. Výrok musí byť formulovaný presne, stručne a tiež určito. Z výroku rozhodnutia musí byť jednoznačne zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu sa rozhodlo a podľa ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval.

V návrhu je však odôvodnená námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca lehotu zaistenia v zmysle vymedzil len citáciou príslušného zákonného ustanovenia, t. j. len intervalom, teda „najviac však na šesť mesiacov“. Túto lehotu je však potrebné určiť presne a výstižne, nie len doslovnou citáciou zákonného ustanovenia. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnute potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia, v danom prípade až na šesť mesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. zo dňa 14.03.2011).

Povinnosťou súdu je prihliadnuť k všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle , . Odporca vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa uvádzal námietky, prečo nie je možné taxatívne stanoviť konkrétnu dĺžku zaistenia s poukazom na to, že zaistenie vykonáva iný útvar PZ, ktorý vykonáva s cudzincom úkony potrebné na zaobstaranie cestovného dokladu, potrebného na návrat do domovskej krajiny i vzhľadom na potrebu spolupráce účastníka konania pri vypisovaní žiadosti o vybavenie nového cestovného dokladu a samotnú dĺžku vybavovacieho procesu zastupiteľského úradu konkrétneho štátu. Odporca práve v tomto vyjadrení uviedol skutočnosti, na ktoré je jeho povinnosťou prihliadnuť pri stanovení konkrétnej dĺžky zaistenia konkrétneho cudzinca s prihliadnutím na to, či ten má potrebný cestovný doklad alebo nie, ako aj s prihliadnutím na krajinu jeho pôvodu a skúsenosti pri vybavovaní potrebného dokladu prostredníctvom zastupiteľského úradu toho ktorého štátu. Z týchto hľadísk je potom potrebné odôvodniť uvedené rozhodnutie o zaistení. Argumentácia odporcu vo vyjadrení nepostačuje, nakoľko odporca je povinný túto argumentáciu uvádzať už v samotnom rozhodnutí a nie až následne vo vyjadrení. Potreba vymedzenia odôvodnenia a výslovného stanovenia času nevyhnutne potrebného na zaistenie cudzinca nepriamo vyplýva už zo samotnej dikcie ustanovenia cit. zákona. V prípade, ak správny orgán predpokladal zdĺhavosť konania o administratívnom vyhostení, mal možnosť zaistiť navrhovateľa explicitne na šesť mesiacov, ale túto dĺžku zaistenia má náležite odôvodniť.

Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. zakotvuje v Správneho poriadku povinnosť správneho orgánu uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti

považuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku.

Rozhodnutie odporcu je z týchto hľadísk stroho a nedostačujúco odôvodnené a preto nepreskúmateľné z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. Na to, aby rozhodnutie odporcu bolo možné považovať za správne, zákonné a dostatočne odôvodnené, nepostačuje, že skutočnosti, o ktoré sa rozhodnutie opiera, sú obsiahnuté v administratívnom spise. Skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci a odôvodňujúce akékoľvek rozhodnutie musia byť v zákonom stanovenej miere uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu odporcu o zaistení, je konaním podľa V. časti a nie je pokračovaním administratívneho konania. Krajský súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu ( Správneho poriadku) len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či p o d k l a d y pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Nie je úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovania skutočností, ktorých zistenie bolo podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.07.2011 sp. zn. ).

Krajský súd vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -81 zo dňa 19.10.2010, ktorý rozhodoval v obdobnej veci, pričom uviedol: „Konanie o zaistení a konanie o vyhostení, sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia.

Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený pod číslom ) v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP- napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark, Abdolkhani and Karimnia v. Turkey. Ústavný súd navyše poukázal aj na české prípady, rozhodované Nejvyšším správním soudem - rozsudok č. k. -61 a rozsudok č. k. -66.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci navrhovateľa R..B..W. proti odporcovi Ministerstvo vnútra SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce zo dňa 27.04.2011 pod sp. zn. , v ktorom uviedol: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľa sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jeho zaistenie, hoci formálne existovalo právoplatné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Z uvedeného dôvodu mal krajský súd

dospieť k záveru, že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí tou vadou, ktorá bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie konanie“ (tiež rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.09.2011 a sp. zn. zo dňa 27.04.2011 a sp. zn. zo dňa 02.11.2011).

Za oprávnenú považuje krajský súd aj námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca pri rozhodovaní o zaistení neprihliadol na Článok 15 tzv. „Návratovej smernice“. Odporca k tomu zaujal stanovisko až vo vyjadrení k opravnému prostriedku a nie v predmetnom rozhodnutí.

Napadnuté rozhodnutie, aj v spojitosti so Zápisnicou o podaní vysvetlenia zo dňa 03.11.2011, je pre krajský súd nepreskúmateľné aj z hľadiska povinnosti súdu zaoberať sa odvolacou námietkou splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že ten má od 10.06.2004 povolenie na trvalý pobyt na území SR na neobmedzený čas. Odporca nezisťoval okrem skutočností, že navrhovateľ nemá žiaden doklad totožnosti, skutočnosti namietané v opravnom prostriedku. Nie je zrejmé tvrdenie, uvádzané vo vyjadrení odporcu, že pri kontrole hliadkou polície dňa 03.11.2011 navrhovateľ tejto predložil neplatné povolenie na pobyt č. F. XXXXXXXX. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol iba v návrhu namietané skutočnosti, že navrhovateľ mal udelený trvalý pobyt od roku 1989 a od 10.06.2004 mal udelené ďalšie povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas, no 03.11.2011 bolo už uvedeným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Ž. rozhodnuté o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu piatich rokov, t. j. do 03.11.2016. Odporca sa preto vo svojom rozhodnutí mal zaoberať aj dôvodmi administratívneho vyhostenia navrhovateľa, s prihliadnutím na udelené povolenie na trvalý pobyt na neobmedzený čas. Súvisí to pritom s ďalšou odvolacou námietkou, týkajúcou sa Článku 8 Dohovoru, teda práva na rešpektovanie rodinného života.

V napadnutom rozhodnutí odporca uvádza, hoci nepresne, že navrhovateľ bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, 2 Tr. zákona, bez uvedenia skutku, pre ktorý bol uznaný vinný. Ďalej odporca uvádza, že bral ohľad aj na rodinný, súkromný život a mieru integrácie navrhovateľa na území SR, pričom odcitoval vyjadrenia jeho bývalej manželky a dcéry s tým, že syn nebol vypočutý pre dlhodobú práceneschopnosť po vážnom úraze hlavy. Tak, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa v návrhu, nie je zrejmé, ako odporca vyhodnotil súkromný život navrhovateľa a jeho integráciu na území SR. Krajský súd k tomu dodáva, že z textu rozhodnutia odporcu nie je jednoznačne zrejmá súvislosť medzi trestnou činnosťou navrhovateľa a jeho manželkou a deťmi. Vyplýva to až z vyjadrenia odporcu, so zmätočným vyhodnotením týchto skutočností tak, ako je to už odcitované v tomto rozhodnutí, ktoré, ako to už bolo uvedené, nemôže nahradiť nedostatok takéhoto odôvodnenia v napadnutom rozhodnutí odporcu. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ani to, o rozhodnutie ktorého súdu v trestnej veci sa jedná, dokonca rozsudok má byť z 12.11.2008 a právoplatným sa mal stať 05.02.2008. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že sa jedná o rozsudok Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. zo dňa 12.11.2007, ktorým bol navrhovateľ právoplatne dňa 05.02.2008 odsúdený pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona, pre ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Z predmetného skutku vyplýva, že navrhovateľ približne od roku 2002 do 07.12.2006, kedy bol vzatý do väzby, zle zaobchádzal v ich spoločnej domácnosti v Ružomberku s manželkou W. U. a ich spoločnými deťmi X. R. Michaelou, spôsobom podrobne rozvedeným v skutku rozsudku, svedčiacom o ich častom fyzickom napádaní a vyhrážkach najmä pod vplyvom alkoholu, pričom takéto konanie u nich vyvolávalo pocit strachu a spôsobovalo fyzické aj psychické utrpenie. V nadväznosti na tento skutok je potom možné hodnotiť aj výpovede manželky a dcéry navrhovateľa pred správnym orgánom. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 03.11.2011 bol navrhovateľ podmienečne prepustený z výkonu tohto trestu odňatia slobody, s určením skúšobnej doby v trvaní päť rokov. V zmysle potvrdenia o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, v ktorom sa nachádzal od 07.12.2006 do 03.11.2011, bolo pri prepustení navrhovateľovi odovzdané povolenie na pobyt č. F. XXXXXXXX. Všetky uvedené skutočnosti vo vzájomných súvislostiach mal odporca vo svojom rozhodnutí vyhodnotiť z pohľadu Článku 8 ods. 1 a Článku 8 ods. 2 Dohovoru.

V napadnutom rozhodnutí nie je ani zmienka o tom, či navrhovateľ chcel požiadať alebo požiadal o dobrovoľný návrat O. H. prostredníctvom Medzinárodnej organizácie pre migráciu a kedy sa tak stalo. Zo zápisnice o dobrovoľnom návrate cudzinca do krajiny pôvodu, v zmysle úradného záznamu zo dňa 29.11.2011, je zrejmé, že navrhovateľ dňa 29.11.2011 dobrovoľne vycestoval cez hraničný priechod Košice - letisko do krajiny pôvodu.

Opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí vadami (spočívajúcimi v tom, že správny orgán sa dôsledne neriadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku) a preto krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 03.11.2011 č. p. PPZ-HCP-BB7-AV-37-5/2011 zrušil podľa , a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Nevyhovel odvolaciemu návrhu na zrušenie rozhodnutia aj podľa , nakoľko pri nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a v dôsledku toho nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu, nie je možné posúdiť správnosť právneho posúdenia veci a v opravnom prostriedku nie je ani konkretizované, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci odporcom.

Krajský súd k svojmu rozhodnutiu dodáva, že napriek tomu, že navrhovateľ sa dobrovoľne vrátil do domovského štátu, a teda v čase rozhodovania krajského súdu zaniklo zaistenie cudzinca, krajský súd nemá možnosť zákonne zohľadniť túto skutočnosť a zastaviť konanie, pretože to v takomto konaní neumožňuje, jedine v prípade späťvzatia návrhu navrhovateľom, respektíve jeho splnomocneným zástupcom a musí rozhodnúť v merite veci s tým, že v prípade zrušenia rozhodnutia musí vec zároveň vrátiť odporcovi na ďalšie konanie, ktoré je v danom prípade bezpredmetné.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením ., , , a , , . Navrhovateľ bol v konaní úspešný a jeho splnomocnený zástupca Martin Škamla, R. M. Š.M., F..E..D.., U. XX, XXX XX Ž., si uplatnil právo na ich náhradu, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, s prihliadnutím na charakter veci. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ).