Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_BA-7Sa-100-2019.pdf
PDF · 130.18 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-7Sa/100/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Marekom Michaláčom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., právne zastúpený: JUDr. Marián Ďurina, advokát so sídlom: Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa – ústredie Bratislava, so sídlom: Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, IČO: 308 07 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.11.2019, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Sociálna Poisťovňa ústredie svojím rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 02.08.2019 podľa § 65 ods. 1, 2, § 65a, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. zamietla žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že zamestnanie žalobcu zaradené v I. pracovnej kategórii netrvalo k 31. decembru 1999. Teda žalobca nesplnil podmienku nároku na starobný dôchodok § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb..
2. V odvolacom konaní bolo predmetné prvostupňové rozhodnutie, Generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.11.2019 v zmysle § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. § 65 ods. 1, 2, § 65a, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. potvrdené a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietnuté. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že nárok na zníženie dôchodkového veku vznikne poistencovi podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov len v prípade, ak zamestnanie v I. pracovnej kategórii trvalo k 31. decembru 1999. Žalobca v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie získal 17 rokov a 315 dní a zamestnanie v I. pracovnej kategórii vykonával do 13. septembra 1998, čiže zamestnanie I. pracovnej kategórie u žalobcu netrvalo k 31. decembru 1999. Teda žalobca nesplnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 140/2015 Z.z. v spojení s § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov ku dňu dovŕšenia 58. roku veku, a preto nárok na starobný dôchodok podľa uvedených podmienok k 22. februáru 2019 nevznikol. Na základe týchto skutočností bola jeho žiadosť o starobný dôchodok k 22. februáru 2019 zamietnutá správne. Žalovaný ďalej uvádza, že žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku.
II. Správna žaloba
3. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 16.12.2019 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.11.2019 spolu s rozhodnutím prvého stupňa č. XXX XXX XXXX X zo dňa 02.08.2019 a vrátenie vecí žalovanej na ďalšie konanie.
4. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že Sociálna poisťovňa nesprávne právne aplikovala vo veci ustanovenie § 175g zák. č. 100/1988 Zb. a žalovaný neustále vyžaduje, aby služba trvala aj 31.12.1999, aj keď už bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave čís. k.: 10Sd/76/2013 zo dňa 18.12.2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave čís. k. 10Sd/216/2013 zo dňa 06.06.2014, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne čís. k. 12Sd/151/2014 zo dňa 05.03.2015, ďalším rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne čís. k.: 12Sa/3/2017 zo dňa 27.04.2017, rozsudkom Krajského súdu v Trnave čís. k.: 20S/69/2016 zo dňa 26.06.2017, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne čís. k.: 18Sa/18/2018-121 za dňa 20.12.2018, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, čís. k. 5Sd/21/2016 zo dňa 07.11.2018, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave čís. k. 8Sa/116/2018 zo dňa 25.09.2019, rozsudkom NS SR čís. k.: 1Sk/7/2017 zo dňa 26.02.2019 judikované ako sa má táto doba posudzovať. Namieta, že Sociálna poisťovňa mu nezapočítala všetky odslúžené a odpracované roky tak ako mala. Ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., zakotvuje vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia zásadu zachovania získaných nárokov, vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a to do 31.12.2023. Z tohto ustanovenia vyplýva, že výkon zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii, resp. v I. a II. kategórii funkcií podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., má priamy vplyv tak na zachovanie nároku na prepočet napríklad starobného dôchodku aj podľa zákona č. 100/1988 Zb., ako aj na skorší vznik nároku na starobný dôchodok, t.j. pred dovŕšením dôchodkového veku podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.. Uvádza, že pracoval I. pracovnej kategórii do 13.09.1998. To znamená, že v rozhodnom čase ešte nebol vydaný zák. č. 355/1999 Zb., ktorý posúval hranicu skončenia pracovných kategórií ešte na neskoršie obdobie, až do 31.12.1999. Tento zákon bol vyhlásený dňa 07.12.1999 a nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia. Namieta konanie, že Sociálna poisťovňa (napr. tvrdenie, že služba mala trvať do 31.12.1999), je voči žalobcovi zjavne neférové a retroaktívne, t.j. neprípustné a striktne zakázané v právnom poriadku SR, pretože v jeho prípade bola zákonom č. 376/1996 Z. z. stanovená hranica k 31.12.1997, ktorú jednoznačne splnil. Žalobca ďalej namieta, že nemohol predpokladať, že zákon č. 100/1988 Zb., ktorý platil asi 15 rokov a za ten čas sa viackrát menil, sa bude ďalej novelizovať a ako a teda aj po jeho odchode z preferovaného zamestnania. V čase, keď žalobca odišiel z ISTRECHEM- u, zák. č. 355/1999 Z.z. nebol ešte v platnosti (platný a účinný bol až odo dňa 07.12.1999) a preto sa nerozumie prečo sa naň Sociálna poisťovňa odvoláva, prečo takýto neférový argument Sociálna poisťovňa použila voči žalobcovi. A nielen voči nemu, ale aj voči ostatným svojim poistencom. Žalobca tvrdí, že zák. FZ ČSSR č. 100/1988 Zb. mal platnosť 15 rokov a 41 noviel a zmien. Žalobca ukončil preferované zamestnanie dňa 13.09.1998 a vtedy bolo jeho aktuálne znenie také, že: „§ 174 ods. 2 zák. č. 376/1996 Z.z. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ods. 1 je, že pracovný pomer v I. pracovnej kategórii, resp. I. kategórii funkcií trval k 31.12.1997“, k uvedenému dátumu predsa žalobca splnil podmienku 20 rokov služby v I. kategórii funkcií, resp. I. pracovnej kategórie a je to jasný dôkaz, že Sociálna poisťovňa si vymýšľa a zavádza. Žalobca sumarizuje skutkový stav tak, že dňa 22.02.2019 dosiahol vek 58 rokov, odslúžil v I. kategórií funkcii a zároveň odpracoval v I. pracovnej kategórii spolu 6 520 dní, t.j. 17 rokov a 315 dní s ukončením preferovaného zamestnania 13.09.1998, zároveň bol zamestnaný v dobe podania žiadosti podľa § 184 ods. 1 zák. č. 416/2003 Z.z. spolu viac ako 25 rokov. Tieto údaje nespochybňuje ani Sociálna poisťovňa. Priznanie starobného dôchodku žalobca požadoval na základe ustanovenia § 174 ods. 1. písm. c) zák. č. 100/1988 Zb. po dosiahnutí veku 58 rokov. Žalobcova žiadosť bola zamietnutá chybným rozhodnutím Sociálnej poisťovne dňa 02.08.2019 z dôvodu, že služba netrvala k 31.12.1999. Ďalej uvádza, že jediné v súčasnosti platné ustanovenie zákona, ktoré sa zaoberá nárokmi vyplývajúcimi zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie je ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení. Podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú Tieto nároky, ako to vyplýva z ustanovenia § 174 zák. č. 100/1988 Zb. spočívajú aj v nároku na skorší odchod do starobného dôchodku po odpracovaní najmenej 15 rokov v službe I. a II. kategórii a I. a II. pracovnej kategórii po splnení ďalších podmienok, ktorými sú: doba zamestnania najmenej 25 rokov, dosiahnutie požadovaného veku od 55 do 59 rokov, podanie žiadosti o SD v zákonom určenej lehote. Namieta, že výklad právnych noriem, či už súdmi alebo orgánmi verejnej moci musí byť ústavne konformný a nemá mať povahu len čisto gramatického a dikčného výkladu, t. j. orgán aplikujúci právo
sa nesmie pri svojej rozhodovacej činnosti obmedziť výlučne na textové znenie zákona, ale musí zákon vykladať a aplikovať tak, aby bol naplnený okrem iného aj princíp spravodlivosti a zákonnosti. Ak by orgán verejnej moci, ktorý má povinnosť rozhodovať v súlade so zákonom a v jeho medziach, aplikoval na konkrétny prípad výlučne jazykový výklad zákonných ustanovení, išlo by o mechanický jazykový výklad, ktorý nezohľadňuje účel zákona a ktorý by bol v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Práve takúto chybu ale urobila Sociálna poisťovňa, lebo uvádza ako podmienku nároku na skorší odchod žalobcu do starobného dôchodku, trvanie služby, resp. zamestnanie I. pracovnej kategórii k 31.12.1999, zavedenú do ustanovenia § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. zákonom č. 355/1999 Z. z. až v decembri 1999. Pričom žalovaná sa vo všetkých svojich rozhodnutiach vyhýbala komentovaniu § 175g zák. č. 100/1988 Zb. na žalobcov prípad. Z novely zákona č. 100/1988 Zb. zavedenej zák. č. 355/1999 Z.z. pri svojich rozhodnutiach použila Sociálna poisťovňa len ustanovenie § 174 ods. 2, vyžadujúce trvanie služby k 31.12.1999, pričom úplne ignorovala a nerešpektovala nasledujúce ustanovenie § 175g ods. 2 zavedené tou istou novelou, teda zákonom č. 355/1999 Z.z. ktorá odkazuje na použitie skorších právnych predpisov. Pri logickom výklade mala Sociálna poisťovňa jednoznačne použiť správnu právnu normu, a to novelu zák. č. 100/1988 Zb. ktorým je zákon č. 376/1996 Z.z., ktorý posudzoval nároky z pracovných kategórii vzniknutých v roku 1999, ktorý ako podmienku v § 174 ods. 2 vyžadoval, aby preferované zamestnanie v I. alebo v II. pracovnej kategórii trvalo k 31.12.1997, čo žalobca splnil. § 175g v ods. 1 rieši už konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške, kde nebolo do účinnosti novely (22.12.1999) právoplatne rozhodnuté, teda postup už v začatých konaniach, keď zo strany občana bola už podaná žiadosť na Sociálnu poisťovňu o priznanie dôchodku. Musela byť zo strany občana už v tej dobe splnená aj podmienka dôchodkového veku a získanie príslušného počtu rokov vo všeobecnom systéme. Žalobca súhlasí s názorom Sociálnej poisťovne, že nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak“. Sociálna poisťovňa si ale účelovo prisvojila len prvú časť vety, ale druhú časť, ak zákon neustanovuje inak už úplne ignorovala, vyhýba sa mu. Veď práve k tomu bol prijatý § 175g ods. 2, ktorý presne určil, ako sa má postupovať, teda o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ustanovenia § 175g ods. 2 teda jednoznačne vyplýva, že o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 sa rozhodne podľa predpisov účinných do účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z.. Pri skončení preferovaného zamestnania dňa 13.09.1998 žalobca si bol vedomý toho, že podľa § 174 ods. l písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. splnil dôležitú podmienku doby zamestnania v preferovanej kategórii (6 520 dní, t. j. 17 rokov a 315 dní). Nemohol teda za žiadnych okolností predvídať ďalší vývin § 174. V tej dobe žalobca splnil aj podmienku ustanovenia § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a to, že preferované zamestnanie trvalo k 31.12.1997. Nárok, ktorý mu už vznikol, žalobcovi nemohol byť odňatý neskoršími novelizáciami, podľa neskorších novelizácií by mohol byť posudzovaný len vtedy, ak by to bolo pre žalobcu výhodnejšie. V súvislosti s dodržiavaním a rešpektovaním ústavného princípu právnej istoty žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III US 102/2012 z 2. mája 2012. Taktiež žalobca namieta, že výklad § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. tak, ako si ho vykladá a uplatňuje Sociálna poisťovňa nie je v súlade ani s § 3 a § 9 zákona č. 365/2004 Z. z., tzv. antidiskriminačný zákon, lebo diskriminuje jednu skupinu ľudí voči druhej, ktorú zvýhodňuje, i keď obe skupiny pracovali na rovnakých miestach rovnako dlho. Ďalej poukazuje na to, že Sociálna poisťovňa si nesprávne a svojvoľne a podľa ľubovôle vykladá jednotlivé odseky § 175g uvedeného zákona a to vždy tak. aby boli zásadne nasmerované len na úkor svojho poistenca. Tento v ods. 1 rieši konanie o nároku na dôchodok a jeho výške, teda postup už v začatých konaniach, ktoré ešte neboli právoplatne skončené. V ods. 3 rieši prípady, ak konanie o nároku na dôchodok a jeho výške už bolo právoplatne skončené. V ods. 1 a ods. 3 sa teda hovorí už o konaní o nároku na dôchodok, ide tu o prípady, kedy sa už začalo konanie o dôchodku, teda bola podaná žiadosť na Sociálnu poisťovňu a v ods. 1 ešte nebolo rozhodnuté a v ods. 3 konanie bolo už právoplatne skončené. Konanie o nároku na starobný dôchodok a jeho výške sa začína na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatnila nárok na dávku a jeho výplatu (pozri § 184 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Pričom ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Je treba si starostlivo a pozorne povšimnúť rozdiely, že toto ustanovenie hovorí o právoplatnom rozhodnutí O nároku a nie o právoplatnom rozhodnutí v konaní o nároku. Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nevyžaduje, aby bolo do dňa nadobudnutia účinnosti poslednej novely (22.12.1999) už začaté konanie o starobnom dôchodku. Presne tu hovorí o nároku na starobný dôchodok podľa § 174, teda nároku z pracovných kategórii, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Hovorí teda o už existujúcom nároku (vznikol odpracovaním požadovaného počtu rokov v pracovných kategóriách ) a nie o nároku na starobný dôchodok, ktorý ešte len vznikne. Žalobca sumarizuje, že dňa 22.02.2019 dosiahol vek 58 rokov, bol zamestnaný najmenej 25 rokov a v tom čase odslúžil 1 187 dní, t.j. 3 roky a 92 dní v službe I. kategórie funkcií. Odpracoval v I. pracovnej kategórii: 5 333 dní, t.j. 14 rokov a 223 dní. Odpracoval v III. pracovnej kategórii: 9 204 dní, t.j. 25 rokov a 79 dní a odslúžil v I. kategórii funkcií a odpracoval v I. pracovnej kategórii: 1 187 dní + 5 333 dní = 6 520 dní, t.j. 17 rokov a 315 dní. Žalobca odslúžil a odpracoval: 6 520 dní + 9 204 dní = 15 724 dní, t. j. 43 rokov a 29 dní.
III. Vyjadrenie žalovaného
5. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý uvádza, že žalobca namieta tie isté skutočnosti, aké namietal v odvolacím konaní a s ktorými sa odvolací orgán žalovanej vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ustanovenie § 175g zákona č. 100/1988 Zb. upravuje v zásade dve skupiny otázok súvisiacich s prijatím zákona č. 355/1999 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 22. decembra 1999, v odsekoch 1 a 3, ktoré vlastne so spätnou účinnosťou od 1. januára 1999 do 31. decembra 1999 predĺžili zaraďovanie zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie (I. a II. kategórie funkcii) upravujú právne dôsledky tejto skutočnosti všeobecne vo vzťahu k všetkým druhom dôchodkov, pri ktorých má výkon zamestnania zaradeného do zvýhodnenej pracovnej kategórie alebo kategórie funkcii vplyv na dôchodok (napr. znížený dôchodkový vek, výška dôchodku). V týchto prípadoch sa v ešte právoplatne neukončenom konaní o dôchodku musí pokračovať už na základe nových právnych predpisov (zákon č. 355/1999 Z.z.); v konaniach už právoplatne skončených sa „na žiadosť občana“ znovu rozhodne podľa predpisov platných po účinnosti cit. zákona, t. j. od 22. decembra 1999, v odseku 2 sa upravuje len konanie o priznaní starobného dôchodku podľa § 174, v ktorom, ak nebolo do uvedenej účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z. právoplatne skončené, sa rozhodne už podľa tohto zákona; pri konaniach právoplatne skončených sa takto znovu rozhodne len na základe žiadosti občana. Účelom prechodného ustanovenia § 175g zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z. z. bolo v záujme právnej istoty umožniť zaraďovanie zamestnaní vykonávaných od 1. januára 1999 do 31. decembra 1999 do I. alebo II. pracovnej kategórie a I. alebo II. kategórie funkcií dodatočne a umožniť priznať dôchodky, na ktoré vznikol nárok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1998 Z.z. (t.j. účinnom „do dňa nadobudnutia účinnosti“ zákona č. 355/1999 Z.z., konkrétne do 22. decembra 1999). Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z. z. sa na účastníka konania nevzťahuje ani z dôvodu, že v období pred 22. decembrom 1999 nedosiahol vek 57 rokov, čo je jednou z podmienok nároku na starobný dôchodok. Žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru tak, ako to žiada žalobca, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku. V súlade so zovšeobecneným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „Nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak“ (R 48/1998). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. 9So/62/2009 zo dňa 28. októbra 2009 (uverejnený v zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 53/2011) vyslovil právny názor, že žiadateľovi o starobný dôchodok z I. AA vzniká nárok na túto dávku po 31. decembri 1999 dovŕšením dôchodkového veku len vtedy, ak jeho zamestnanie zaradené do I. AA pracovnej kategórie trvalo do 31. decembra 1999. Bolo preukázané, že žalobca k 22. februáru 2019 nedovŕšil dôchodkový vek, a zároveň nesplnil podmienku zníženého dôchodkového veku podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. z dôvodu, že mu služobný pomer v I. alebo II. pracovnej kategórii netrval k 31. decembru 1999, jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku ku dňu 22. februára 2019 j. ku dňu dovŕšenia veku 58 rokov bola napadnutým rozhodnutím správne zamietnutá. Žalobná námietka použitia § 175g zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov je nedôvodná, pretože konanie o jeho nároku na starobný dôchodok sa začalo na základe jeho žiadosti zo dňa 11. júna 2019 (§ 184 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda nezačalo predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z. a za účinnosti zákona č. 100/1988 Zb., preto sa ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. na jeho právnu vec nevzťahuje. Domnienka žalobcu, že nárok na skorší odchod do dôchodku mu vznikol už samotným odpracovaním doby služby v požadovanom rozsahu a vo zvýhodnenej kategórii, je mylná, pretože na vznik nároku na starobný dôchodok od dovŕšenia dôchodkového veku 58 rokov je potrebné splniť súčasne všetky zákonné podmienky, uvedené v § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. Pracovné kategórie boli zrušené od 1. januára 2000. Zámerom zákonodarcu, vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní podľa právneho poriadku Slovenskej republiky do I. a II. pracovnej kategórie až do 31. decembra 1999, bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí
po 31. decembri 1999 dovŕšia stanovený vek a ktorí boli zamestnaní stanovenú dobu v zamestnaní uvedenom v § 14 zákona č. 100/1988 Zb., resp. vykonávali službu v I. alebo II. kategórii funkcií, ak toto zamestnanie, resp. služba, trvali do 31. decembra 1999, pričom práve z dôvodu zrušenia pracovných kategórií od 1. januára 2000 nemohli objektívne až po 31. decembri 1999 splniť podmienku trvania takého zamestnania, resp. služby, v potrebnom rozsahu. Zákonodarca mal v úmysle poskytovať určitým skupinám zamestnancov, resp. vojakom a policajtom starobný dôchodok skôr, ale za presne určených podmienok, uvedených v § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. V danej veci žalobca nespochybňuje, že v I. pracovnej kategórii získal 17 rokov a 35 dní, a ani to, že túto prestal vykonávať ku dňu 13. septembra 1998. Nesplnil však podmienku určenú v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Z.z., že zamestnanie v I. pracovnej kategórii trvalo k 31. decembru 1999, ktorá musí byť splnená súčasne.
IV. Replika žalobcu
6. Žalobca aj naďalej trvá na všetkých dôvodoch, ktoré uviedol vo svojej žalobe, pretože Sociálna poisťovňa mu nezapočítala všetky odslúžené a odpracované roky tak ako mala. Žalobca je presvedčený, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne boli porušené aj ústavné princípy rovnakého zaobchádzania s občanmi SR a princíp rovnosti strán a princíp rovnosti zbraní. Žalobca namieta nedostatočne zistený skutkový stav Sociálnou poisťovňou. Žalobca sa pridržiava svojich doterajších námietok uvedených v žalobe.
V. Právne posúdenie
7. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
8. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 05.12.2023 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, žalobcu aj povereného zástupcu žalovaného.
9. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na svojej žalobe, ako aj všetkých námietkach doteraz v konaní ním prezentovaných. Poukazuje na to, že súdu ako aj žalobcovi nebolo doteraz žalovaným doručené rozhodnutie žalovaného prvého stupňa so všetkými jeho prílohami. Opätovne zdôrazňuje, že žalobca splnil všetky podmienky § 174 písm. c/ zákona č. 100/1988 Z.z.. Odkazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 100/1988 Z.z. a poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6Ads/141/2011-87 zo dňa 15.02.2012. Poukazuje na to, že zásada nepretržitého pracovného pomeru do 31.12.1999 bola prelomená rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo veci žalobcu E. A.. Taktiež opätovne poukazuje na nález Ústavného súdu ČR – IV. ÚS 575/2003, nález Ústavného súdu SR – I. ÚS 118/2013. Rozhodnutie žalovaného žiada zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
10. Zástupkyňa žalovaného sa pridržiava doterajších vyjadrení vo veci. Súhlasí so žalobcom, že tento odpracoval ním tvrdené roky v osobitných pracovných kategóriách zamestnania avšak jeho pracovný pomer netrval k 31.12.1999, teda nesplnil všetky podmienky vyžadované na priznanie starobného dôchodku podľa § 174 písm. c/ zákona č. 100/1988 Z.z. Žalobu žiada zamietnuť.
11. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
12. Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 252/2012 Z.z. dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a § 274 neustanovuje inak.
13. Podľa § 65a zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 252/2016 Z. z. od 1. januára 2017 dôchodkový vek v príslušnom kalendárnom roku je súčet dôchodkového veku v kalendárnom roku, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku a počtu dní, ktorý sa určí ako súčin čísla 365 a rozdielu priemernej strednej dĺžky života zistenej za prvé referenčné obdobie a priemernej strednej dĺžky života zistenej za druhé referenčné obdobie. Takto určený počet dní sa zaokrúhľuje na celé dni nadol.
14. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 140/2015 Z. z. nároky vyplývajúce zo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. Zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie spočíva aj v znížení vekovej podmienky potrebnej pre dovŕšenie dôchodkového veku.
15. Podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. má poistenec nárok na starobný dôchodok aj vtedy, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 25 rokov a dovŕšil dôchodkový vek aspoň 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a ), c/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e/ 60 rokov.
16. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, zamestnania členov posádok námorných lodí, zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, zamestnania kesonárov a potápačov, zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktora, zamestnania vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, zamestnania v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, ak sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.
17. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h). Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom
v § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až I) zákona č. 100/1988 Zb. alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií
18. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo li. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia.
19. Predmetom preskúmania správnym súdom v predmetnej veci je rozhodnutie žalovaného rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.11.2019, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 02.08.2019, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku. Nepriznanie starobného dôchodku žalobcovi žalovaný odôvodnil nesplnením podmienok jeho priznania a to konkrétne § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.
20. Správny súd konštatuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že by žalobca dosiahol vek 58 rokov, ani to že by žalobca v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie získal 17 rokov a 315 dní. Čo sú podmienky potrebné na priznanie starobného dôchodku podľa § 174 ods. 1 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Rovnako nesporným bolo aj to, že žalobca ukončil pracovný pomer v zamestnaní spadajúcom do jednej z pracovných kategórii podľa § 14 zákona č. 100/1988 Zb. dňa 13.septembra 1998. Sporným však medzi účastníkmi konania zostalo, či sa na žalobcu viaže aj splnenie podmienky § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a teda, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií museli u žalobcu trvať k 31. decembru 1999.
21. V nadväznosti na uvedené súd uvádza, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je však nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), resp. v službe I. kategórie funkcií, v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo do 31.12.1999, ktorú žalobca nesplnil. Bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií kumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2, teda že služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31. decembru 1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku. Súd v tomto smere poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/62/2009 z 28. októbra 2009, podľa ktorého „Zámerom zákonodarcu vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní podľa právneho poriadku Slovenskej republiky do I. a II. pracovnej kategórie až do 31. decembra 1999 bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí po 31. decembri 1999 dovŕšia vek 56 rokov a boli v uránových baniach zamestnaní minimálne 9,5 roka ak toto zamestnania trvalo do 31. decembra 1999, pričom až po 31. decembri 1999 nemohli objektívne splniť podmienku trvania takého zamestnania po dobu 10 rokov (§ 21 ods.1 písm. a/ zák. č. 100/1988 Zb.) práve z dôvodu zrušenia pracovných kategórií od 1.januára 2000. Na rozdiel od právnej úpravy platnej v Českej republike, pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa
§ 174 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb., teda podľa predpisov platných v Slovenskej republike, sa vyžaduje, aby zamestnanie v uránových baniach trvalo do 31. decembra 1999.“
22. Je možné teda uzavrieť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely § 174 vyžadoval naposledy splnenie podmienky trvania takého zamestnania k dátumu 31. decembru 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaradovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie. resp. do I. a II. kategórie funkcií bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. l a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. l a 2 zák. č. 100/1988 Zb. Ustanovenie § 174 je zaradené v desiatej časti zákona o sociálnom zabezpečení, je teda ustanovením prechodným, upravujúcim nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií po 31. decembri 1999, pôvodne po 31. decembri 1992 a je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek ustanovených zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. l a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení len v určitom, prechodnom období. Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. l a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. decembru 1999 (prvýkrát k 31. decembru 1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo. Zákonodarca teda jasne stanovil podmienku z pravidla, že „nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak“ (R 48/1998). V tomto prípade je zrejmé, že žalobca uvedenú výnimku nespĺňa, keďže bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórii funkcií, musí byt' kumulatívne splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, a to, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31. decembru 1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku.
23. Čo sa týka žalobcovej námietky nezákonnej aplikácie zákona o sociálnom zabezpečení na jeho skutkový stav (tzv. retroaktivita zákona) z dôvodu, že navrhovateľ skončil služobný pomer dňa 13.09.1998, pričom novela zákona o sociálnom zabezpečení nadobudla platnosť a účinnosť dňa 22.12.1999 súd poznamenáva, že v danom prípade išlo o splnenie len jednej z mnohých podmienok, ktorá nezaložila navrhovateľovi vznik nároku na starobný dôchodok. Nárok na priznanie starobného dôchodku navrhovateľovi vzniká až splnením všetkých zákonom stanovených objektívnych podmienok, pričom vznik takéhoto nároku sa posudzuje podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k splneniu objektívnych podmienok t. z. v danom prípade podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý v ustanovení § 274 priznáva nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie do 31. decembra 2023 poukazujúc na zákon o sociálnom zabezpečení.
24. V súvislosti so žalobcom namietaným nesprávnym použitím § 175g zákona č. 100/1988 Zb., je potrebné mať na pamäti, že zákonom č. 355/1999 Z.z. bolo predĺžené obdobie zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a do I. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999 (napr. § 14, § 130 a § 174 tohto zákona) a zákonodarca v § 175g ustanovil to, že v konaniach o nároku na starobný dôchodok podľa § 174, ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. 22. decembra 1999, sa o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Pričom konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok sa začalo na základe jeho žiadosti zo dňa 11. júna 2019 v zmysle § 184 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., a teda toto konanie nezačalo predo dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 355/1999 Z.z., a keďže zamestnanie žalobcu I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií netrvali k 31. decembru 1999, súd mal zhodne so žalovaným preukázané, že žalobca nespĺňa podmienky podľa § 174 ods. l a 2 zák. č. 100/1988 Zb. pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok.
25. S poukazom na uvedené považuje súd rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
26. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci úspech, a preto nemá právo na náhradu trov
konania. Žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).