Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22C-132-2005.pdf
PDF · 145.07 KB
Case nature
Area
Subarea
22C/132/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa A.. O. Z., M.., bývajúceho v L., X. B. A., proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 5. mája 2005 domáhal pôvodne proti odporcovi v prvom rade - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a odporkyni v druhom rade - E.. P. F., vyhlásenia, že 1/ rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-209, Slovenská republika úkonom sudkyne E.. P. F. neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, keď bez overenia tvrdení navrhovateľa (BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. - pozn. súdu) a vlastnými tvrdeniami v citovanom konaní uviedla o ňom nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o., 2/ rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-209, Slovenská republika úkonom sudkyne E.. P. F. neoprávnene a hrubým spôsobom poškodila základné osobnostné práva navrhovateľa, keď v tomto rozsudku uviedla tvrdenia, ktoré sa ho týkajú i napriek tomu, že nebol v tomto konaní účastníkom a nebolo mu priznané právo v tomto konaní konať. Slovenská republika úkonom sudkyne E.. P. F. navrhovateľovi znemožnila, aby sa voči nepravdivým tvrdeniam bránil. Zároveň sa navrhovateľ domáhal konštatovania, že sa Slovenská republika, ako aj samotná sudkyňa E.. P. F. navrhovateľovi za úkon vykonaný rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-209, ospravedlňujú. Navrhovateľ dôvodil, že odporkyňa v druhom rade vyslovila v odôvodnení rozsudku zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-209, meritórne tvrdenia o jeho osobe, ktoré sú sčasti svojvoľné, pretože ich nevyslovil žiaden z
- 2 -
účastníkov konania a z časti síce pravdivé, avšak neúplné. Rozsudok krajského súdu, ako verejnú listinu, používala právna zástupkyňa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o. JUDr. Gavorová vo viacerých súdnych konania v snahe dosiahnuť jeho prostredníctvom účinné poškodenie dobrého mena navrhovateľa. Keďže navrhovateľ nebol účastníkom konania na krajskom súde, nemal možnosť brániť sa voči tvrdeniam odporkyne v druhom rade, ktorá zjavne prekročila oprávnenia dané jej zo strany odporcu v prvom rade, došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv.
Odporca (pôvodne vystupujúci ako odporca v prvom rade- pozn. súdu) s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Namietal nedostatok svojej
pasívnej vecnej legitimácie v spore, keď ako ústredný orgán štátnej správy súdov nedisponuje právomocou zasahovať do súdnych konaní, ovplyvňovať rozhodnutia súdov, ani žiadnym spôsobom tieto preskúmavať a revidovať. Akékoľvek porušenie tohto oprávnenia by bolo zásahom do nezávislosti súdu a bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu.
Pôvodne označená odporkyňa v druhom rade s návrhom navrhovateľa nesúhlasila, považovala ho za neopodstatnený, nakoľko navrhovateľom uvádzané tvrdenia sa nezakladali na skutkovom základe, na ktorom sa domáhal ochrany osobnosti. Ako sudkyňa bola povinná rešpektovať ustanovenia zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, konať nezávisle, rozhodovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava SR"), ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a zákonmi, a tieto vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, ktorý postup dodržala aj v konaní vedenom pod sp. zn. 46Cb 92/2000. Ak navrhovateľ považoval jej postup v danej veci za nesprávny, mohol sa domáhať nápravy cestou opravných prostriedkov, resp. mohol žiadať opravu odôvodnenia rozsudku. Podľa odporkyne v druhom rade sa navrhovateľ nápravy odôvodnenia rozsudku súdu zo dňa 20.1.2005 domáhal cestou jeho preskúmania formou samostatnej žaloby, na ktorý postup však nemal súd právomoc. Odporkyňa v druhom rade namietala aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore.
Navrhovateľ písomným podaním doručeným súdu dňa 25. septembra 2007 navrhol rozšíriť a upraviť žalobný návrh a zároveň upraviť aj označenie účastníkov konania, tak, že odporca v druhom rade bude Slovenská republika, zastúpená sudkyňou E.. P. F.. Túto "zmenu" navrhol z dôvodu "vylúčenia domnienky o tom, že sudkyňu E.. P. F. žaluje ako fyzickú osobu". Ďalej uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-206, bol jediným dôvodom jeho krivého obvinenia z trestného činu sprenevery, s následkom bezdôvodného ohrozenia 12 rokmi väzenia. Ohováranie jeho osoby v odôvodnení rozhodnutia mu zároveň odňalo schopnosť živiť sa spôsobom, ktorý bol dovtedy pre neho jediný. Navrhovateľ z tohto titulu požadoval okrem bližšie špecifikovaného ospravedlnenia aj priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3.250.000,-Sk (107.880,24 Eur) titulom nesprávneho úradného postupcu odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.").
Posúdiac návrh navrhovateľa ako návrh na zámenu účastníkov konania na strane odporcu v druhom rade konajúci súd uznesením zo dňa 29.5.2009, č.k. 22C 132/2005-46, tento zamietol.
- 3 -
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.2.2010, sp. zn. 12Co 150/2009, 12Co 152/2009, uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Mal za to, že pokiaľ navrhovateľ označil za odporcu v prvom rade Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR a zároveň ako zástupcu toho istého subjektu označil aj E.. P. F., je potrebné odporcu považovať za jeden subjekt zastúpený dvoma rôznymi zástupcami. Je úlohou súdu vysporiadať sa s tým, ktorý zo zástupcov je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky. Pokiaľ išlo o pôvodne označenú odporkyňu v druhom rade (E.. P. F.) krajský súd mal za to, že tento subjekt disponuje právnou subjektivitou, preto pokiaľ navrhovateľ nemienil daný subjekt žalovať, musí voči nemu vziať návrh na začatie konania späť.
Uznesením zo dňa 22.11.2010, č.k. 22C 132/2005-64, súd konanie voči odporkyni v druhom rade E.. P. F. pre späťvzatie návrhu navrhovateľa zastavil a nepriznal jej náhradu trov konania. Následným uznesením zo dňa 4.2.2011, č.k. 22C 132/2005-68, súd odmietol podanie navrhovateľa, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania proti odporcovi označenému ako Slovenská republika, v zastúpení sudkyňou E.. P. F.. Mal pritom za to, že ustanovenie § 21 ods. 4 O.s.p. jasne upravuje, kto je oprávnený konať pred súdom za štát. Keďže v prípadoch, keď je účastníkom konania štát, návrh na začatie konania musí obsahovať aj označenie príslušného orgánu, ktorý bude za štát konať, pričom tento orgán musí disponovať civilnoprávnou subjektivitou, označenie odporcu ako Slovenská republika, zastúpená E.. P. F. nekorešponduje s ustanoveniami § 79 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 23.3.2011, sp. zn. 3Co 106/2011, uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 4.2.2011 zrušil. Mal za to, že od podania žaloby navrhovateľa na súd mala procesné postavenie odporcu Slovenská republika, v ktorej mene konal príslušný štátny orgán označený navrhovateľom, a to Ministerstvo spravodlivosti SR. V konaní preto neexistoval žiaden ďalší odporca
(odporca v druhom rade). Odvolací súd v ďalšom vyslovil, že procesné postavenie odporcu patrí Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, keď oprávnenie tohto orgánu konať v mene štátu, pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vyplývalo z § 4 ods. 1 písm. a) tohto zákona. V časti morálnej satisfakcie, vyhodnotil odvolací súd návrh navrhovateľa ako nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, za ktorý prípadný zásah do osobnostných práv navrhovateľa by zodpovedal opätovne štát, zastúpený ministerstvom spravodlivosti. Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave, E.. P. F. totiž vyhlásila rozsudok, č.k. 46Cb 92/2000-209, v rámci plnenia svojich pracovných povinností, nemohlo ísť na jej strane o exces, a preto ako fyzická osoba nezodpovedá za prípadný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.
Uznesením zo dňa 20.5.2011, č.k. 22C 132/2005-76, konajúci súd pripustil zmenu petitu návrhu požadovaného zo strany navrhovateľa, keď tento sa domáhal 1/ zaviazania odporcu k povinnosti zaplatenia sumy vo výške 107.880 Eur spolu s príslušenstvom, 2/ ospravedlnenia sa navrhovateľovi formou odoslania prehlásenia do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku za nepravdivé tvrdenia: 1. Ing. Laufik, CSc. odmietol odovzdať účtovníctvo a spisovú agendu spoločnosti BLOCK
- 4 -
SLOVAKIA, spol. s r. o. napriek tomu, že bol viackrát vyzvaný. Až v r. 2002 bol ochotný vrátiť účtovníctvo firmy, pričom však požadoval vyplatenie odmeny, 2. Žalovaný predložil zápis o odovzdaní diela z 1.4.1998 medzi žalobcom a žalovaným s tým, že autorom diela je Ing. František Laufik, CSc., 3.... zmluvu o odškodnení a dodávke z 22.1.1998 menom žalobcu mal podpísať Ing. František Laufik, CSc., vtedajší konateľ žalobcu a neskôr (od 25.1.1999) konateľ žalovaného, 4. Navyše súd prihliadol i k tomu, že dielo mal podľa protokolu z 1.4.1998 prevziať za žalobcu Ing. Laufik, CSc. - neskôr konateľ žalovaného, 5. K prevodu (3.000.000,- Sk, pozn. navrhovateľa) došlo 3 dni pred konaním valného zhromaždenia, na ktorom bol Ing. František Laufik, CSc. odvolaný z funkcie konateľa, 6. Hrozba porušenia zmluvy žalobcom sa žalovanému mala stať dôvodná po uplynutí viac ako 2 roky po podpísaní zmluvy, viac ako 2 roky po inštalácii diela u užívateľa, 3 dni pred odvolaním konateľa žalobcu, ktorý výlučne v zmluvnom vzťahu za žalobcu figuroval, dielo preberal, uschovával a ktorý zároveň bol v tom čase konateľom poškodeného subjektu, 7. Žalovaný dodávku diela inému subjektu zo strany žalobcu ani nedeklaroval, 8. Konateľ žalobcu ničím nedeklaroval, že odovzdal dielo, resp. mal záujem na jeho odovzdaní užívateľovi v zmysle zmluvy ako jeho inštalovanie v mieste plnenia v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb, Nemocnica Svätého kríža, Krajinská č. 91, Bratislava, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa, a v prípade nesplnenia povinnosti uloženej odporcovi rozsudkom 3/ určenia, že navrhovateľ je oprávnený uverejniť formou platenej inzercie na náklady Slovenskej republiky v časopise Justičná revue text celého ospravedlnenia.
Odporca doplnil svoje vyjadrenie k návrhu navrhovateľa písomným podaním zo dňa 24.8.2011. V časti žaloby o ochranu osobnosti podľa odporcu navrhovateľ nepreukázal neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť uvedením viacerých skutkových tvrdení v časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005. Rozsudok ako forma rozhodnutia vyjadruje právny názor súdu na vec, má svoje zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (§157 ods. 2 O.s.p.), ku ktorým patrí aj časť odôvodnenia. Krajský súd sa v odôvodnení dotknutého rozsudku vyporiadal s prednesmi a vyjadreniami účastníkov konania, i s vykonaným dokazovaním vo vzťahu k zneniu výroku rozsudku, pričom na základe celkového zhodnotenia dôkazov jednotlivo, i vo vzájomných súvislostiach, určil, ktoré skutkové okolnosti prípadu považoval za preukázané, a teda boli podkladom pre meritórne rozhodnutie o veci. Rozhodnutie krajského súdu nebolo zrušené, a preto aj dôkazy, o ktoré sa výrok rozsudku opieral, treba považovať za preukázané a závery z nich vyplývajúce za pravdivé, a to bez ohľadu na to, či sa svojim obsahom vzťahovali na účastníkov konania alebo tretie osoby. Navrhovateľ sa mohol domáhať opravy odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pokiaľ mal za to, že toto nemalo podklad v zistení skutkového stavu; v konaní sp. zn. 46Cb 92/2000 vystupoval totiž ako štatutárny zástupca spoločnosti AES spol. s.r.o. (odporcu) a bol účastný aj jednotlivých pojednávaní súdu. V druhej časti odporca namietal neexistenciu nesprávneho úradného postupu, nemajetkovej ujmy, a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou. Odôvodnením rozhodnutia
súd nevykonával žiadnu činnosť, resp. úradný postup, keďže proces zabezpečovania podkladov a dôkazov pre rozhodnutie, ich vyhodnocovanie a právne posudzovanie sa v konečnom dôsledku prejavil v samotnom rozhodnutí o merite veci, t.j. odrazil sa bezprostredne v obsahu rozhodnutia.
- 5 -
Prípadné vady a nesprávnosti postupu súdu mohli byť zvažované teda len z hľadiska zodpovednosti štátu podľa § 1-17 zákona č. 58/1969 Zb.(v danom prípade č. 514/2003 Z.z.).
Súd nariadil vo veci pojednávanie na 27. júna a 16.septembra 2011, na ktorom vzniesol navrhovateľ návrh na vstup Krajského súdu v Bratislave do konania ako zástupcu odporcu - Slovenskej republiky. Súd predmetný návrh navrhovateľa zamietol uznesením zo dňa 27.9.2011, č.k. 22C 132/2005-116. Na pojednávaní súdu dňa 7. novembra 2011 súd vyhlásil rozsudok vo veci samej.
Súd vykonal vo veci dokazovanie, a to výsluchom navrhovateľa, oboznámil sa s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi zástupcu odporcu, s listinnými dokladmi založenými do súdneho spisu, s obsahom pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb 92/2000, ako aj ostatným obsahom spisu. Súd upustil od vykonania dokazovania výsluchom E.. P. F., pripojením spisu spoločnosti AES spol. s.r.o vedeného registrovým Okresným súdom Bratislava I, vyšetrovacieho spisu OR PZ Bratislava I, pôvodne vedeného pod ČVS: ORP - 1398/OEK-B1-2002 a s ním spojeného dozorového spisu, ako aj vyžiadaním dodatku č. 15 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005, keď mal za to, že dokazovanie v navrhovanom smere je v danom štádiu konania nadbytočné, nehospodárne a na ustálenie skutkového stavu a rozhodnutie o veci postačujú dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise. Súd zistil nasledovný skutkový stav:
Z obsahu pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46Cb 92/2000 súd zistil, že jeho účastníkmi boli na strane navrhovateľa spoločnosť BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. a na strane odporcu spoločnosť Aplikácie elektroniky v strojárstve, spol. s.r.o., pričom predmetom konania bolo zaplatenie sumy 3.000.000,-Sk (99.581,76 Eur) s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia. Žaloba napadla na krajský súd dňa 22.8.2000 do senátu 46Cb sudkyni E.. R. Z., neskôr po zmene rozvrhu práce na rok 2003 sudkyni E.. Z. X.. Po zistení stanoviska odporcu k návrhu navrhovateľa súd nariadil vo veci pojednávanie na 29.1.2004, ktoré odročoval za účelom doplnenia dokazovania. Na pojednávaní súdu dňa 25.3.2004 súd uskutočnil výsluch Ing. Františka Laufika, CSc. vystupujúceho ako štatutárny zástupca odporcu k obsahu žaloby, ako aj k vznesenému vzájomnému návrhu. Po založení listinných dokladov so spisu účastníkmi konania súd pojednával dňa 10.6.2004 a dňa 7.10.2004, na ktorom pojednávaní uskutočnil aj výsluch navrhovaných svedkov (A.. S. H., A.. K. Z.). Po zmene vzájomného návrhu odporcu súd uznesením vyhláseným na pojednávaní súdu dňa 20.1.2005, ktoré viedla sudkyňa E.. P. F.X., vylúčil vzájomný návrh odporcu na samostatné konanie a vyhlásil rozsudok vo veci samej. V rozsudku krajský súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 3.000.000,-Sk (99.581,76 Eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 2.000.000,-Sk (66.387,84 Eur) odo dňa 22.7.2000 až do zaplatenia a zo sumy 1.000.000,-Sk (33.193,92 Eur) odo dňa 26.7.2000 až do zaplatenia. Odporu zaviazal na zaplatenie trov konania. Na pojednávaní súdu dňa 10.3.2005 súd pristúpil k vyhláseniu doplňujúceho rozsudku, v ktorom v ostatnej časti návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi v tejto časti náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie odporca, a po obdržaní výzvy súdu zo dňa 17.3.2005 na zaplatenie súdneho poplatku, požiadal podaním zo dňa 12.4.2005 o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p. Konajúci súd uznesením zo dňa 14.4.2005 odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov
- 6 -
nepriznal. Na odvolanie odporcu proti predmetnému uzneseniu súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil dňa 12.1.2006. V zmysle opatrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2006, Spr. 3031/2006, bola vec pridelená sudkyni E.. H. Y. dňa 23.3.2006. Po predložení spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (na rozhodnutie o odvolaní voči rozsudku súdu zo dňa 20.1.2005) vzniesol odporca námietku zaujatosti senátu najvyššieho súdu, o ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením zo dňa 12.4.2007, sp. zn. 1Ndob 4/2007, tak, že sudcov JUDr. Jozefa Štefanka, JUDr. Annu Petruľákovú a JUDr. Ivanu Izakovičovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vednej pod sp. zn. 2Obo 92/2006. Dovolanie odporcu proti predmetnému uzneseniu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.9.2008, sp. zn. 1Obdo V 46/2007, odmietol ako neprípustné. Na pojednávaní súdu dňa 10.12.2008 Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-209, v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 10.3.1995, č.k. 46Cb 92/2000-218, v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi zotrval na dôvodnosti podanej žaloby. Konajúca sudkyňa E.. F. v rozsudku zo dňa 20.1.2005 vymyslela o jeho osobe lživé tvrdenia, voči ktorým sa nemohol brániť a ani požiadať o ich opravu, keďže nebol účastníkom konania. Tieto sa ho pritom dotkli ako fyzickej osoby. Keďže súd je v odôvodnení každého rozhodnutia povinný konštatovať, v čom uniesol žalobca dôkazné bremeno, pokiaľ tak v rozsudku zo dňa 20.1.2005 neurobil a citoval vyjadrenia žalobcu bez uvedenia, že tieto neboli pravdivé, dopustil sa tým ohovárania jeho osoby. Navrhovateľ vyvracal tvrdenie o odmietnutí odovzdať účtovníctvo a spisovú agendu spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o., (výrok 1/ - pozn. súdu) uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.11.2010, sp. zn. 8Co 300/2008, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24.6.2008, č.k. 20C 236/2006-263 (č.l. 101). Odvolací súd v uznesení konštatoval, že spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o. nepreukázala existenciu účtovnej evidencie, ktorú by navrhovateľ nebol odovzdal. Následne Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 28.4.2011, č.k. 20C 236/2006-314, odmietol podanie spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o. z dôvodu vád a nevykonateľnosti žalobného petitu vo vzťahu k materiálom požadovaným od navrhovateľa (č.l. 105). Podľa navrhovateľa práve tieto vyjadrenia mali byť dôvodom odmietnutia jeho žiadosti o ochranu vlastníctva príslušnými orgánmi. Navrhovateľ si nevedel vysvetliť, čo viedlo sudkyňu E.. F. k tvrdeniu, že spoločnosť AES spol. s.r.o. predložila zápis o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 30.6.1998 s uvedením, že autorom diela má byť on sám (výrok 2/-pozn. súdu); z obsahu zápisu (č.l. 107) totiž vyplýva, že autorom diela bol Stanislav Laufik. Otázka autorského práva k počítačovému programu mala byť pritom predmetom konania na Okresnom súde Nitra. Za nepravdivý považoval navrhovateľ aj výrok týkajúci sa podpisu zmluvy o odškodnení a dodávke zo dňa 22.1.1998, ktorý mal podpísať menom spoločnosti BLOCK SLOVAKIA,spol. s.r.o. ako jej konateľ, počnúc od 25.1.1999 už ako konateľ spoločnosti AES spol. s.r.o. (výrok 3/,4/ - pozn. súdu). Z výpisu z obchodného registra oboch spoločností však malo vyplývať, že vo funkcii štatutárneho zástupcu spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o. pôsobil navrhovateľ do 14.8.2000 a pokiaľ ide o spoločnosť AES spol. s.r.o. tu pôsobil odo dňa jej vzniku. Z uvedeného potom vyplýva aj nesprávnosť konštatovania, že k prevodu finančných prostriedkov v sume 3.000.000,-Sk (99.581,76 Eur) nedošlo 3 dni, ale 20 dní pred jeho odvolaním z funkcie konateľa v spoločnosti BLOCK
- 7 -
SLOVAKIA, spol. s.r.o., v ktorom období sa však nekonalo valné zhromaždenie (výrok 5/-pozn. súdu). K tvrdeniam ohľadne dodávky diela inému subjektu, k tomu, že ničím nedeklaroval tak jeho odovzdanie užívateľovi, ani jeho inštalovanie v mieste plnenia - v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb (ďalej ako "Nútarch") (výroky 6/,7/,8/ - pozn. súdu) navrhovateľ namietal, že spoločnosť AES spol. s.r.o. dodávala do Nútarch nemocničný informačný systém na základe zmluvného záväzku, a to i napriek odmietnutiu spolupráce zo strany Ministerstva zdravotníctva SR. O tejto skutočnosti malo nasvedčovať aj čestné prehlásenie prof. MUDr. J. F.Š., CSc, zo dňa 27.2.2007, v ktorom uviedol, že zdravotnícky informačný systém MEDIPOINT bol skutočne Nútarch ponúknutý, tento ho prijal a na jeho bezplatnú dodávku uzavrel predbežnú ústnu zmluvu (č.l.134). Práve nepravdivé tvrdenia ohľadne dodávky diela boli podľa navrhovateľa doslovne prevzaté do uznesenia OR PZ zo dňa 18.7.2005, ČVS: ORP-1398/ OEK-B1-2002, ktorým Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, úrad justičnej a kriminálnej polície, začalo trestné stíhanie voči jeho osobe pre trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona k § 128 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona (č.l.27-28). Krivé obvinenie z trestného činu viedlo k rozpadu jeho manželstva, keďže k návrhu na rozvod manželstva pristúpila jeho bývalá manželka práve po zistení predmetných obvinení. Za nesprávny úradný postup odporcu považoval navrhovateľ nielen uverejnenie nepravdivých tvrdení v rozsudku zo dňa 20.1.2005, ale aj odňatie možnosti vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe a porušenie práva na zákonného sudcu. To spočívalo v tom, že v merite veci rozhodla sudkyňa, ktorá nebola oprávnená vo veci konať, keďže za zákonnú sudkyňu vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 46Cb 92/2000 považoval navrhovateľ sudkyňu JUDr. Z. X..
Z obsahu písomného vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave vyplýva, že vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 46Cb 92/2000 došlo k zmene zákonného sudcu z pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. X. na JUDr. F. na základe rozvrhu práce krajského súdu na kalendárny rok 2005, keď podľa prílohy č. 15 všetky nevybavené veci po JUDr. X. prevzala do svojho súdneho oddelenia JUDr. F..
Z písomných vyjadrení a ústnych prednesov zástupcu odporcu súd zistil, že nárok navrhovateľa v celom rozsahu neuznával, keďže žalobou na ochranu osobnosti nemožno napádať obsah rozhodnutia vydaného orgánom povolaným na vydanie takého rozhodnutia. K náprave prípadných nesprávností v odôvodnení rozhodnutia totiž slúžia iné prostriedky. Navrhovateľom v žalobnom petite uvádzané výroky sa nevzťahovali na jeho konanie ako fyzickej osoby, ale ako osoby konateľa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o., resp. AES spol. s.r.o. Navrhovateľ sa ako štatutárny zástupca predmetnej spoločnosti zúčastňoval súdnych pojednávaní, preto pokiaľ pokladal niektoré tvrdenia za nepravdivé, mal dôvod požiadať o opravu odôvodnenia rozhodnutia súdu. Pokiaľ išlo o jednotlivé výroky, odporca uviedol, že viaceré z nich prevzal krajský súd z písomných alebo ústnych vyjadrení samotnej spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o.,(výrok pod 1/ a 5/), a preto nešlo o tvrdenia, príp. závery súdu, ktoré mal za preukázané. Vyjadrenia týkajúce sa pôsobnosti navrhovateľa v pozícii štatutárneho zástupcu spoločností (výrok pod 3/ a 4/) len konštatovali skutočnosti všeobecne známe z verejne dostupných údajov z Obchodného registra Slovenskej republiky a vo zvyšných vyjadreniach (výrok pod 6/, 7/, 8/) súd zhodnotil dôkaznú situáciu, konkrétne neunesenie dôkazného bremena jedným z účastníkov
- 8 -
konania. Za daného stavu odporca nemal za preukázané, že by rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005 došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti navrhovateľa, resp. že by sa vydaním tohto rozsudku dopustil nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá okolnosť by mala za následok vznik nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu.
Navrhovateľ predbežne prerokoval nárok uplatnený žalobou u odporcu podaniami zo dňa 13.1.2006 (č.l.114) a zo dňa 29.4.2011 (č.l. 111).
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."), zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004).
Podľa § 3 ods. 1 písm. d), 2 zákona č. 514/2003 Z.z, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
- 9 -
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný.
V súlade s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave vysloveným v odôvodnení uznesenia zo dňa 29.3.2011, sp. zn. 3 Co 106/2011, súd posudzoval nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže navrhovateľ ho odvodzoval od nesprávneho úradného postupu odporcu a nárok na požadované ospravedlnenie posudzoval v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže navrhovateľ sa domáhal morálnej satisfakcie za tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. Nároky navrhovateľa pritom prejednával vo vzťahu k odporcovi - Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgánom štátu oprávneným konať v mene štátu. Tento subjekt zároveň považoval za pasívne vecne legitimovaný, keďže k tvrdenej nemajetkovej ujme navrhovateľa malo dôjsť v občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb 92/2000, v ktorom prípade koná v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. Pasívna vecná legitimácia odporcu je daná (s poukazom aj na uznesenie KS v BA, sp. zn. 3Co 106/2011) aj pokiaľ ide o namietaný zásah do osobnosti navrhovateľa, keďže sudkyňa JUDr. F. vyniesla dňa 20.1.2005 rozsudok v mene Slovenskej republiky v rámci plnenia pracovných povinností, nešlo teda o tzv. exces, za ktorý by bola zodpovedná ako fyzická osoba.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Zákon č. 514/2003 Z.z. rozlišuje dve základné skutočnosti, ktoré môžu založiť zodpovednosť štátu, a to nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Nezákonné rozhodnutie je pritom rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti bolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno zo strany súdu posudzovať ako otázku predbežnú. Ak je rozhodnutie ako nezákonné zrušené príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu súd z takého rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie správnosti tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, ide o konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci
- 10 -
rozhodovacej činnosti, za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania.
Pokiaľ ide o škodu, zákon bližšie nedefinuje ani pojem škoda a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Nemajetkovú ujmu treba posudzovať v intenciách § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a brať ju ako zásah do právnej sféry fyzickej osoby, ktorý sa nedotýka priamo jej majetkových práv.
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou (nemajetkovou ujmou) ide vtedy, ak škoda (nemajetková ujma) vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by škoda, resp. nemajetková ujma.
Pri posudzovaní nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu vo výške 107.880 Eur sa musel súd prvotne zaoberať skúmaním existencie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom na vyvodenie tejto zodpovednosti sa vyžaduje ich kumulatívne splnenie. Neexistencia čo len jednej z podmienok zodpovednosti má za následok zamietnutie celého nároku.
Navrhovateľ označil za nesprávny úradný postup odporcu 1/ uverejnenie nepravdivých tvrdení v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-209, 2/ porušenie práva vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe a 3/ porušenie práva na zákonného sudcu.
Podľa ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Pokiaľ teda navrhovateľ formálne namietal nesprávnosť postupu krajského súdu pri formulácii odôvodnenia rozsudku zo dňa 20.1.2005, t.j. namietal nepravdivé uvedenie okolností tvoriacich obsah odôvodnenia meritórneho rozhodnutia súdu na podklade jeho zistení v priebehu konania, de facto namietal nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu vo veci samej, keďže toto rozhodnutie bolo výsledkom aplikácie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p, keď v ňom bolo obsiahnuté zdôvodnenie žaloby podanej spoločnosťou BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o., proces tak písomných, ako aj ústnych vyjadrení spoločnosti AES, spol. s.r.o. ako odporcu, proces vykonávania a vyhodnocovania dôkazov, myšlienkové úvahy súdu, a napokon právne posúdenie celej veci. Za daného stavu by preto mohol navrhovateľ namietať jedine nezákonnosť rozsudku krajského súdu zo dňa 20.1.2005 postupom podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Tu však súd udáva, že v tejto časti návrhu nebol navrhovateľ osobou aktívne vecne legitimovanou, nakoľko nebol účastníkom konania, v ktorom dotknuté rozhodnutie súdu bolo vydané (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), a nebol ani osobou, s ktorou sa malo konať ako s účastníkom konania a nesprávne sa nekonalo (§ 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Účastníkmi konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb 92/2000, boli tak na strane navrhovateľa, ako aj na strane odporcu právnické osoby - spoločnosti BLOCK SLOVAKIA,
- 11 -
spol. s.r.o. a AES, spol. s.r.o., medzi ktorými existoval určitý právny vzťah. Navrhovateľ ako fyzická osoba nebol účastný tohto právneho vzťahu, preto nebol dôvod, aby s ním súd v danom konaní konal. To napokon nerozporuje ani samotný navrhovateľ, ktorý deklaroval, že ako fyzická osoba nemal žiaden vzťah ku konaniu na krajskom súde, nežiadal súd o vstup do predmetného konania, či už ako jeho účastník alebo vedľajší účastník, preto na jeho strane nemohlo ísť o prípad predpokladaný ustanovením §5 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ ako osoba, ktorá nebola účastníkom konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 46Cb 92/2000, sa nemohol v prebiehajúcom konaní potom domáhať nárokov z titulu nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Za situácie, že by navrhovateľ bol účastníkom konania na Krajskom súde v Bratislave (ktorá skutočnosť však nebola preukázaná - pozn. súdu) nebola podľa mienky súdu naplnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/200-209, nebol príslušným orgánom zrušený pre nezákonnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky síce podrobil prvostupňový rozsudok prieskumu na podklade riadneho opravného prostriedku (§6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), avšak, nezistiac žiadne pochybenia tak v postupe, ako ani v samotnom rozhodnutí súdu, rozsudok krajského súdu zo dňa 20.1.2005 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 10.3.2005 potvrdil rozsudkom vyhláseným na pojednávaní súdu dňa 10.11.2008, sp. zn. 2Obo 92/2006. Odvolací súd teda nezistil žiadne vady konania, ktoré by mohli mať za následok odňatie možnosti niektorého účastníka konať, príp. by viedli k nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia súdu o veci. Takou vadou by mohla byť aj vada nesprávneho obsadenia súdu, resp. rozhodovanie o veci nezákonným sudcom, ktorú okolnosť navrhovateľ namietal v rámci nesprávneho úradného postupu odporcu. Z obsahu písomného vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.11.2011 však jednoznačne vyplýva, že JUDr. P. F.
sa stala zákonnou sudkyňou vo veci vedenej pod sp. zn. 46Cb 92/2000, v súlade s Rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005, keď prebrala všetku nevybavenú agendu po JUDr. Z. X.. Námietka navrhovateľa v danom smere bola teda nedôvodná.
Pokiaľ navrhovateľ argumentoval, že mu súd, resp. sudkyňa E.. F., odňala právo vyjadriť sa k tvrdeniam o jeho osobe, tu súd pre úplnosť udáva, že navrhovateľom namietané vyjadrenia obsiahnuté v odôvodnení rozsudku krajského súdu zo dňa 20.1.2005 sa ho týkali výlučne z pozície štatutárneho zástupcu, ktorú funkciu zastával tak v spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o., ako aj AES, s.r.o. Za danej situácie sa teda mohla cítiť predmetnými výrokmi dotknutá spoločnosť, v mene ktorej navrhovateľ konal, keďže tieto výroky evidentne súviseli s konateľskou činnosťou navrhovateľa. Navrhovateľ ako štatutárny orgán spoločnosti, oprávnený v jej mene konať, sa podľa mienky súdu mohol v mene spoločnosti domáhať nápravy tvrdeného závadného stavu.
S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že navrhovateľ nebol aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za škodu (nemajetkovú ujmu), a v časti, v ktorej namietal nesprávny úradný postup odporcu, jeho existenciu nepreukázal. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok navrhovateľa v tejto časti ako nedôvodný a
- 12 -
zamietol ho. Súd sa v ďalšom nezaoberal skúmaním ostatných zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu (vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou), majúc za to, že ich prítomnosť by zisťoval, pokiaľ by dospel k k záveru, že navrhovateľ bol osobou aktívne vecne legitimovanou a odporca sa dopustil, či vydania nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Z rovnakého dôvodu sa súd bližšie nevenoval a nevyjadroval k tvrdeniam a námietkam navrhovateľa súvisiacim s uplatňovanou nemajetkovou ujmou, jej vznikom, resp. príčinnou súvislosťou a v tomto smere dokazovanie nevykonával.
Navrhovateľ si v konaní popri nároku na nemajetkovú ujmu uplatňoval voči odporcovi aj nárok na morálnu satisfakciu, ktorú odvodzoval od tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv, a to vyjadreniami uvedenými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, sp. zn. 46Cb 92/2000-209.
V tejto časti navrhovateľ, podľa mienky súdu, nepreukázal splnenie základných predpokladov pre priznanie nároku na ospravedlnenie ako satisfakcie za zásah do jeho osobnostných práv. Tými sú: 1. neoprávnený a nedovolený zásah, 2. spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv osoby.
Pojem zásah do osobnostných práv fyzickej osoby Občiansky zákonník bližšie nedefinuje a nestanovuje ani výpočet jeho konkrétnych foriem spôsobilých zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. Zásahom je však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má zákonom špecifikované znaky, a teda spĺňa charakter neoprávnenosti, protiprávnosti a nedovolenosti.
Ustálená súdna prax považuje za neoprávnený zásah v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, však nemožno posúdiť ako neoprávnené, z dôvodu existencie okolností vylučujúcich neoprávnenosť takého zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby potom nejde, okrem iného, ak je zásah dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná, zákonom. Sú to prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon
Za výkon zákonnej (úradnej) licencie však nemožno považovať každé konanie alebo proces, ale iba také, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je potom vylúčená, ak k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci úradného konania, ktoré nevybočilo z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno však v takom prípade posúdiť na základe výsledku tohto konania, ale iba na základe podmienok stanovených
zákonom na ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do
- 13 -
osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 274/2007).
Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak bolo príslušným kompetentným orgánom zrušené ako nezákonné.
V intenciách vyššie uvedeného sa súd zaoberal skúmaním, či došlo k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Bral pritom na zreteľ, že navrhovateľom namietané výroky boli súčasťou meritórneho rozhodnutia súdu, ktoré bolo výsledkom (úradného) súdneho konania. V takom prípade je daná neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti, ak úradné (súdne) konanie vybočilo z rámca stanoveného platnými právnymi predpismi na jeho začatie a priebeh a bolo v ňom vydané nezákonné rozhodnutie.
Z obsahu spisu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 46Cb 92/2000, mal súd za preukázané, že predmetné konanie začalo na krajskom súde ako vecne a miestne príslušnom (§9 O.s.p.) na podklade návrhu spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s.r.o. (§ 79 ods. 1 O.s.p.), ktorý netrpel vadami. Po zistení stanoviska odporcu - spoločnosti AES, spol. s.r.o. k žalobe a vykonaní rozsiahleho dokazovania súd na pojednávaní dňa 20.1.2005 vyhlásil rozsudok vo veci samej, ktorý doplnil rozsudkom vyhláseným na pojednávaní súdu dňa 10.3.2005 v súlade s § 166 ods. 1 O.s.p. Vec prejednávala a v merite o nej rozhodla sudkyňa JUDr. P. F., ktorá v zmysle dodatku č. 15 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2005 prebrala agendu pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. Z. X.. Rozsudok súdu zo dňa 20.1.2005 bol predmetom odvolacieho prieskumu na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý ho ako vecne správny rozsudkom zo dňa 10.12.2008, sp. zn. 2 Obo 92/2006, potvrdil.
Súd mal za to, že tvrdeniami obsiahnutými v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005, č.k. 46Cb 92/2000-209, nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko tento rozsudok vydal orgán na to oprávnený (Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. F.), v úradnom konaní upravenom postupom podľa Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnutie súdu malo náležitosti stanovené zákonom (§ 157 O.s.p.) a nebolo zrušené pre nezákonnosť kompetentným orgánom. V danej situácii nemožno ani pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia buď riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa § 165 O.s.p. (k tomu aj rozhodnutie v Zborníku III. Najvyššieho súdu, ŠEVT, Praha 1980, str. 196, 197). Dospejúc a odvolávajúc sa na tento záver súd bližšie nepreskúmaval navrhovateľom jednotlivo namietané výroky dotknutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.1.2005 z hľadiska ich vecnej správnosti a neskúmal ani navrhovateľom predkladané dôkazy v tomto smere.
Sumarizáciou vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., rovnako ako nepreukázal existenciu tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd
- 14 -
preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol, tak v časti požadovanej nemajetkovej ujmy, ako aj v časti ospravedlnenia a alternatívnej formy ospravedlnenia, ktorá sa rovnako odvíjala od prvotného zistenia, že nebol preukázaný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.
O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že : a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.
V Bratislave, 7. novembra 2011 Mgr. Patricia Skotnická sudkyňa
Za správnosť:
Henčeková A.