Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozhodnutie_10CoE-83-2011.pdf
PDF · 123.42 KB
Case nature
10CoE/83/2011
Rozhodnutie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: T. F. W., Y.ť, W., E. X, zastúpenej advokátom: JUDr. Marián Chovanec, Bratislava, Račianska 109/C, proti povinnému: U. W., nar. XX. A. XXXX, naposledy s evidovaným pobytom bezdomovca Q. L., t. č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníčkou: P.. Y. W., E. súd L., o 6,87 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: Mgr. Vladimír Usačev, Bratislava, Lehotského 4, o odvolaniach oprávnenej a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo 4. februára 2010 č. k. 16Er /602/2007-16, EX 5929/2007 takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolanie súdneho exekútora celkom a odvolanie oprávnenej v časti zastavenia exekúcie o d m i e t a .
Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom (označeným inak len vo výroku a odôvodnení uznesenia a i tam iba akademickým titulom, menom a priezviskom, ďalej tiež len „exekútor“) pod sp. zn. EX 5929/2007 a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 111,11 eur do 3 dní po právoplatnosti uznesenia. Zastavenie exekúcie právne odôvodnil ust. § 29 ods. 1, § 31 ods. 1, § 57 ods. 2, § 196 a § 197 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku) a § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej tiež len „exekútorská tarifa“), vecne potom návrhom exekútora na zastavenie exekúcie pre nezloženie oprávnenou preddavku na trovy exekúcie na výzvu exekútora v lehote ním určenej. Tu sa inak žiada uviesť, že sa zaoberal (súd prvého stupňa) aj otázkou povinnosti či len možnosti súdu zastaviť exekúciu na návrh exekútora pre nezloženie preddavku (a túto otázku zodpovedal v prospech druhého z uvedených riešení), na druhej strane však nepovažoval za akceptovateľné dôvody nezloženia preddavku zo strany oprávnenej, kde sa najmä stotožnil s exekútorom, že od tohto nemožno spravodlivo požadovať, aby sám znášal trovy exekúcie (úveroval oprávneného), zvlášť ak exekútor podľa neho môže požadovať preddavok kedykoľvek v priebehu exekučného konania a má povinnosť vykonať exekúciu v každej veci, v ktorej sa naňho oprávnený obrátil. Rozhodnutie v časti trov exekúcie bolo potom právne odôvodnené aj ust. § 200 ods. 1 a 2 a § 203 E. p. i s odkazom na ust. § 210 ods. 2 tohto zákona a § 14, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 23 exekútorskej tarify (tu aj s odvolaním sa na rozsudok NS SR jeho sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 z 28. mája 2007), vecne potom prakticky názorom o zavinení zastavenia exekúcie oprávnenou (nezložením požadovaného preddavku) a o len čiastočnej správnosti vyčíslenia požadovanej náhrady zo strany exekútora s uvedením tiež pomerne podrobnej rekapitulácie účtovaných aj nárokovateľných položiek v odôvodnení (kde sa podľa záverov súdu prvého stupňa jednak súdna prax priklonila k sčítavaniu času vynaloženého na vykonanie jednotlivých úkonov pri exekúcii, exekútor však nesprávne účtoval aj niektoré ďalšie položky - napr. archivačné poplatky, náhradu za stratu času, cestovné a ďalšie výdavky, zo spisu nevyplývali úkony označené ako odblokovanie účtov povinného a napokon tu bolo
tiež viacnásobné účtovanie paušálnej odmeny za každé doručenie príkazu na začatie exekúcie - podľa súdu prvého stupňa rovnako neakceptovateľné). Výslovne sa pritom vyjadril (súd prvého stupňa) aj k použiteľnosti tzv. moderačného ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a to tak, že takáto úprava v exekučnom konaní neprichádza do úvahy (nejde tu totiž o spor).
Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená včas odvolanie navlas totožné (vyjmúc z toho spisovú značku veci, dátum a označenie súdu prvého stupňa i účastníkov konania) s inými odvolaniami v druhovo identických konaniach (vedených za jej účasti najskôr na viacerých súdoch prvého stupňa, neskôr aj na tunajšom odvolacom súde a skončených v prvom stupni s rovnakým alebo prinajmenšom obdobným výsledkom) a navrhla ho evidentne ako celok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (požiadavku zamietnuť návrh exekútora na zastavenie exekúcie a v exekúcii pokračovať bolo treba posudzovať takto, hoc aj podanie bolo nazvané odvolaním len „proti náhrade trov konania“), resp. i priznanú náhradu trov exekúcie primerane znížiť (ani v tomto konkrétnom prípade však konkrétnu sumu považovanú ňou pre prípad zastavenia exekúcie za primeranú neuviedla). Aj tu teda poukázala na to, že zastavenie exekúcie pre nezloženie preddavku oprávneným je len možnosťou a nie povinnosťou súdu (v čom inak medzi ňou a súdom prvého stupňa sporu nebolo) a ani v prejednávanej veci nebol takýto postup namieste. Zastavením exekúcie by jej (oprávnenej) nebola poskytnutá dostatočná súdna ochrana (ktorej súčasťou je aj výkon rozhodnutia), čím by došlo k upretiu práva garantovaného Ústavou a medzinárodnými zmluvami. Exekútor si totiž náhradu trov môže uplatniť nielen preddavkom, ale aj trovami exekučného konania, kým ona (oprávnená) sa výkonu svojho práva môže domáhať len exekúciou. Napokon vo vzťahu k trovám konania uplatneným exekútorom opätovne poukázala aj na ustanovenie § 150 ods. 2 O. s. p., avšak bez čohokoľvek, čím by sa aspoň pokúsila spochybniť (nieto ešte vyvrátiť) argumentáciu súdu prvého stupňa z jeho uznesenia.
Povinný odvolací návrh nepodal.
Exekútor navrhol odvolanie „povinného“ (?) zamietnuť (?) a priznať mu „trovy“ exekučného konania podľa vyčíslenia v rámci návrhu na zastavenie exekúcie (takže tu podľa obsahu podania v skutočnosti šlo o návrh na zmenu uznesenia súdu prvého stupňa v časti trov exekúcie priznaním požadovanej náhrady v plnej výške, čiže v sume 487,55 eur a takto aj o vlastné odvolanie exekútora) a to v podstate pre povinnosť oprávneného zložiť preddavok na trovy exekúcie v prípade, ak je na to exekútorom vyzvaný. V zhode s odôvodnením napádaného uznesenia namietal, že nemožno od neho požadovať, aby prakticky dotoval oprávnenú (podnikajúcu obchodnú spoločnosť) a sám sa dostával do finančných ťažkostí hraničiacich s jeho platobnou neschopnosťou, ak on (exekútor) je na druhej strane povinný prijať každý návrh na vykonanie exekúcie a požadovaný preddavok ani zďaleka nepokrýval už spotrebované hotové výdavky. I s odvolaním sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak právo na súdnu ochranu nemožno absolutizovať a možno ho podmieňovať zaplatením určitých súm (či už súdneho poplatku alebo preddavku na trovy). K námietke potrebou použitia ust. § 150 ods. 2 O.s.p. potom argumentoval prednosťou ustanovení použitých už súdom prvého stupňa pred úpravou majúcou sa aplikovať podľa oprávnenej (E. p. a exekútorská tarifa ako lex specialis k O.s.p.) a aj nedostatočnou principiálnosťou argumentácie takejto účastníčky (ktorá využitie tzv. moderačného oprávnenia súdu nenavrhovala aj skôr vo vzťahu k vlastným trovám na právnej službe či už v tzv. základnom alebo exekučnom konaní
- tým rozumej nedostatok požiadavky aj na redukciu náhrady trov právneho zastúpenia vzniknutých oprávnenej).
Podľa § 251 ods. 4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (vo vzťahu k tomuto i predchádzajúcemu ustanoveniu sa pritom žiada uviesť, že osobitným predpisom podľa prvého z nich a prvým z osobitných
zákonov podľa toho druhého je na základe poznámky č. 31 v O. s. p. práve E. p. - pozn. odvolacieho súdu).
Podľa § 204 ods. 1 O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 57 ods. 1 O. s. p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty; podľa odseku 2 vety druhej tohto ustanovenia ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň a napokon podľa odseku 3 lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene a podľa písmena c/ rovnakého ustanovenia rovnako naloží s odvolaním, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Podľa § 41 ods. 2 O. s. p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.
Z prvého zo zhora citovaných ustanovení vyplýva zásada podpornej použiteľnosti ustanovení O. s. p. aj v tých prípadoch, v ktorých E. p. neobsahuje inú (rozumej odchylnú) alebo za určitých okolností i žiadnu úpravu (v ktorom prípade však treba zvažovať ešte i účel a konštrukciu oboch právnych úprav prichádzajúcich do úvahy a ich prípadnú kompatibilitu - zlučiteľnosť). Druhé z takýchto ustanovení potom zakotvuje pravidlo nenapadnuteľnosti rozhodnutí vydávaných v exekučných konaniach odvolaniami a tiež potrebu ustanovenia každej prípadnej výnimky z pravidla práve v osobitnom zákone majúcom sa tu primárne použiť (v exekučnom poriadku). Ide tu teda o presný opak pravidla uplatňovaného v občianskom súdnom konaní v užšom slova zmysle (riadiacom sa výlučne úpravou v O. s. p.), v ktorom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno podať odvolanie takmer vždy a kde zákon vypočítava len výnimky z tohto pravidla - čiže prípady, kde odvolanie prípustné nie je (v tejto súv. por. i §202 ods. 1 a 3 O. s. p.). Ak takto E. p. v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania nepočíta, toto je neprípustné a na tom nič nemení, či odvolanie hodlá podať (alebo aj reálne podá) osoba na to oprávnená (účastník konania). Jedinou možnosťou odstránenia takéhoto (odvolaním nenapadnuteľného) rozhodnutia je preto (pri odhliadnutí od možností nápravy za pomoci mimoriadnych opravných prostriedkov alebo na Ústavnom súde SR) prípad, kedy by bolo vydané vyšším súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom (rozumej nie sudcom), pretože vtedy by už podaním včasného odvolania naň oprávnenou osobou došlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (tu por. aj ust. § 374 ods. 4 poslednej vety O. s. p.).
S prihliadnutím na už uvedené aj na plynutie lehôt v exekučných konaniach (vrátane lehôt na odvolania) platí úprava v O. s. p. (E. p. totiž v tomto smere neobsahuje nielenže odchylnú, ale žiadnu úpravu a zároveň nejde o prípad nepoužiteľnosti úpravy z O. s. p. preto, žeby táto z podstaty odporovala princípom, na ktorých je vybudovaný tzv. exekučný proces) a to isté platí aj u doručovania súdnych rozhodnutí v exekučných konaniach. Keďže ale (do tretice) ani na posudzovanie podaní účastníkov exekučných konaní E. p. neobsahuje nielen osobitnú, ale žiadnu úpravu a platiť tu tak rovnako musí i ustanovenie § 41 ods. 2 O. s. p. (o posudzovaní podaní primárne podľa ich obsahu), treba tu dovodiť, že podanie účastníka exekučného konania (ktorý status v časti rozhodovania o trovách exekúcie prináleží aj poverenému súdnemu exekútorovi, v tejto súv. por. aj § 37 ods. 1 E. p.) urobené v konaní o odvolaní iného účastníka takéhoto konania je len potiaľ vyjadrením k odvolaniu, pokiaľ sa ním oponuje požiadavke odvolateľa (čiže kým sa navrhuje ponechanie stavu vecí založeného napádaným rozhodnutím). Ak však takýto ďalší účastník exekučného konania (iný než tzv. prvotný odvolateľ) sám prejaví nespokojnosť s rozhodnutím napádaným odvolaním niekoho iného a aj on navrhuje jeho korekciu, je aj jeho podanie (tohto ďalšieho účastníka) potrebné považovať (a to aj v prípade nesprávneho či mätúceho označenia podania podľa jeho obsahu) za jeho vlastné odvolanie a takto s ním aj nakladať (vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu o ňom).
Pri uplatnení už uvedených úvah potom aj v prejednávanej veci muselo byť zrejmé, že zo žiadneho ustanovenia E. p. nemožno vyvodiť, že by bolo prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu, ktorým tento zastavil exekúciu podľa § 31 ods. 1 vety prvej E. p. (teda na návrh exekútora pre nezloženie preddavku na odmenu exekútora a na náhradu jeho hotových výdavkov v lehote určenej exekútorom). Nakoľko potom takéto rozhodnutie aj v tejto konkrétnej veci vydal sudca, odvolanie oprávnenej snažiace sa aj o zvrátenie zastavenia exekúcie súdom prvého stupňa nebolo prípustné a ako také muselo byť (v príslušnej časti) odmietnuté.
To obdobne platilo u odvolania súdneho exekútora do trov exekúcie (podania z 26. augusta 2010 označeného síce spôsobom „Vec: odvolanie, vyjadrenie“, usilujúceho sa však o priznanie celej exekútorom vyčíslenej náhrady trov exekúcie, čiže aj nad rámec ustálený napádaným uznesením súdom prvého stupňa - tu konkrétne v časti rozdielu medzi exekútorom požadovanou sumou 487,55 eur a priznanou 111,11 eur, teda čo do ďalších súdom prvého stupňa neakceptovaných 376,44 eur), v tomto prípade však pre oneskorenosť odvolania. Exekútorovi totiž napádané uznesenie bolo doručené ešte 26. februára 2010, lehota na odvolanie mu začala plynúť nasledujúcim dňom a posledný deň takejto lehoty fakticky pripadol na sobotu 13. marca 2010. To síce spôsobilo posun posledného právneho dňa až na pondelok 15. marca 2010 (ako najbližší nasledujúci pracovný deň po faktickom skončení tzv. odvolacej lehoty), exekútor však príslušné podanie na poštovú prepravu súdu prvého stupňa (ktorému došlo 27.augusta 2010) mohol podať najskôr v deň, kedy toto podanie datoval, čiže 26. augusta 2010 (presne pol roka po doručení uznesenia a zároveň viac než 5 mesiacov po uplynutí lehoty na odvolanie). Nemohlo byť preto absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že toto odvolanie bolo zjavne oneskoreným.
Odvolaciemu súdu tak neostávalo iné, než oneskorené odvolanie súdneho exekútora celkom a čiastočne neprípustné odvolanie oprávnenej v časti dotknutej takýmto nedostatkom (v časti zastavenia exekúcie) po prejednaní veci bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (nešlo tu o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) odmietnuť.
Rovnako bez pojednávania bolo treba prejednať (tu však vecne) odvolanie oprávnenej (len jej) i v časti trov exekúcie (ani tu nešlo o žiaden z prípadov, kedy by mal odvolací súd nariaďovať pojednávanie). V tejto časti pritom odvolací súd považuje odvolanie za dôvodné a napádané uznesenie súdu prvého stupňa za prinajmenšom predčasné pre nie celkom správne (úplné) právne posúdenie veci súdom prvého stupňa (inak dôvod odvolateľkou uplatnený len v tej najvšeobecnejšej možnej rovine) a tým zapríčinené neobstaranie si (zo strany okresného súdu) všetkých potrebných podkladov pre rozhodnutie.
Z obsahu súčastí spisu v prejednávanej veci predchádzajúcich napádanému uzneseniu totiž vyplýva len to, že exekučné konanie tu začalo príchodom návrhu na vykonanie exekúcie neskôr poverenému exekútorovi 14. mája 2007 (č. l. 3), že 4. júna 2007 súd prvého stupňa vyhovel žiadosti exekútora o poverenie došlej mu s návrhom 1. júna 2007 a teda exekútora poveril vykonaním exekúcie (č. l. 2 a 6) a následne už len to (vyjmúc z toho spis exekútora), že podaním z 2. apríla 2009 došlým súdu prvého stupňa 8. apríla 2009 (č. l. 7 - 7 p. v.) exekútor navrhol súdu zastavenie exekučného konania a zároveň „zaviazať“ oprávnenú na úhradu súbežne uplatnených trov exekúcie. Prílohou tohto podania (označeného za podnet na zastavenie exekučného konania) bola aj kópia výzvy exekútora datovanej 4. decembra 2008, adresovanej advokátovi oprávnenej, došlej priamo oprávnenej 5. decembra 2008 (č. l. 8) a požadujúcej úhradu preddavkov na trovy viacerých exekučných konaní podľa zoznamu majúceho tvoriť prílohu výzvy a to do 14 dní od doručenia výzvy. Takáto písomnosť obsahovala aj poznámku v znení „Príloha: výzva 331 strán“ a na rube zoznam 70 (slovom „sedemdesiatich“) exekučných konaní (vrátane toho vedeného proti povinnému z prejednávanej veci a nachádzajúceho sa na 9. mieste zoznamu) s požadovanými preddavkami. Z obsahu podania exekútora navrhujúceho zastavenie exekučného konania a zároveň vyčísľujúceho trovy exekúcie (majúce sa nahradiť) sa potom podáva, že v prípade žiadneho z úkonov majúcich sa tu odmeniť tzv. časovou (alebo tiež hodinovou) odmenou príslušné vyčíslenie neobsahuje konkrétny čas urobenia úkonu (len údaj o čase zrejme reálne strávenom v súvislosti s jeho vykonaním, v každom prípade inak nanajvýš 10 minút a teda hlboko pod jednu hodinu, vždy však s neopomenutým zdôraznením, že tu už vždy má ísť o jednu začatú hodinu) a že v
prípade úkonov definovaných ako 1. príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a 2. príkaz na odblokovanie účtu, ako aj u doručovania jednotlivých príkazov na začatie exekúcie mal súdny exekútor (vychádzajúc z obsahu jeho podania) takýmto spôsobom vyrozumieť (jedným i druhým príkazom) celkom 14 bánk (rozumej 28 príkazov, účtovaných inak tým či iným exekútorskou tarifou predpokladaným spôsobom celkom 42-krát).
Aj v tejto veci (obdobne ako vo väčšine druhovo totožných vecí tej istej oprávnenej a tiež rovnakého exekútora) potom súdu prvého stupňa treba vytknúť, že netrval na odstránení vyššie opísaných nejasností. I tu bolo toto opomenutie len dôsledkom nie celkom dôkladného prístupu ako k otázke časových úsekov nevyhnutných na vykonanie jednotlivých úkonov odmeňovaných tzv. hodinovou odmenou, tak aj k ďalšej nemenej významnej otázke práva exekútora na odmenu za viaceré spravidla obsahovo totožné či podobné úkony robené pri vykonávaní exekúcie vo vzťahu k väčšiemu počtu subjektov a napokon i k výkladu pojmu nevyhnutné trovy exekúcie - použitému v ustanovení upravujúcom i rozsah povinnosti oprávneného v prípade jeho zavinenia na zastavení exekúcie (tu por. § 203 ods. 1 E. p.). To platilo inak za situácie, keď otázkou práva exekútora na položky účtovanej náhrady nepriznané súdom prvého stupňa sa pre oneskorenosť odvolania exekútora už nebol dôvod zaoberať.
S prvou z otázok zhora (s dilemou, či časové úseky kratšie než jedna hodina pred výpočtom odmeny, resp. pred jej priznaním sčítavať alebo naopak s každým takýmto časovým úsekom naložiť ako s celou hodinou) sa síce súd prvého stupňa v jej základe vyporiadal korektne, to však už neplatilo o konkrétnej aplikácii rozhodnej právnej úpravy na posudzovanú vec (i s prihliadnutím k faktoru počtu odmeňovaných úkonov). O. i. už rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2007 sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 totiž bola poskytnutá argumentačná základňa pre názor, podľa ktorého úprava počítajúca s nárokom na odmenu za každú aj začatú hodinu výkonu exekučnej činnosti (ust. § 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 vety prvej exekútorskej tarify v znení platnom a účinnom do 30. apríla 2008 vrátane, teda do nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 141/2008 Z. z.) neznamená automaticky, že možno požadovať (a následne aj priznať) tzv. plnú hodinovú sadzbu za každý časový úsek predstavujúci aj len začatú hodinu strávenú pri výkone exekúcie. Súhlasiť preto treba s okresným súdom, že rozumným výkladom ustanovení § 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 exekútorskej tarify nemožno dospieť k inému záveru než k tomu o potrebe sčítavania časových úsekov kratších než celé hodiny a teda aj o výpočte odmeny až z takto určeného výsledného časového súhrnu; nakoľko opačný výklad (predostieraný i vyčíslením náhrady v prejednávanej veci) by mal za následok honorovanie nielen „počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“ (doslovná formulácia z ustanovenia vyhlášky majúceho sa tu použiť), ale aj tých časových úsekov, v ktorých práve exekútor žiadnu exekúciu (tu rozumej činnosť) nevykonával a to by bolo zjavne v rozpore s požiadavkou hospodárnosti exekučného konania. V tejto časti však na ujmu konzistencie argumentácie súdu prvého stupňa bolo (okrem netrvania na doložení jasnej časovej špecifikácie práce zo strany exekútora), že kým podľa časti odôvodnenia týkajúcej sa tzv. časovej (hodinovej) odmeny došlo výslovne k nezohľadneniu len časových úsekov týkajúcich sa tvrdeného odblokovania účtov povinného (14 x 5 min.) a k priznaniu náhrady za zvyšný efektívne využitý čas (podľa odôvodnenia 185 minút alebo tiež 3 hodiny a 5 minút, čiže 4 začaté hodiny), pri priznávaní tzv. paušálnej odmeny už bolo akceptovaných len 7 úkonov (z toho aj iba za jedno doručenie príkazu na začatie exekúcie z celkom štrnástich tvrdených exekútorom). Tým bol ale daný aj rozpor spočívajúci v tom, že opakované príkazy (nad rámec toho jedného) súd prvého stupňa zjavne z hľadiska časovej odmeny akceptoval, z hľadiska paušálnej odmeny však už nie. Uznesenie z tohto pohľadu trpelo i nedostatkom dôvodov (uspokojivé vysvetlenie rozporu) a takto bolo (v účinne napadnutej časti) aj nepreskúmateľným (za použitia terminológie z ust. § 221 ods. 1 písm. c/ O. s. p. pred novelizáciou zákonom č. 341/2005 Z. z.), ktorá vada má dnes povahu odňatia účastníkovi postupom súdu možnosti konať pred súdom (v podobe práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v tejto súv. por. najmä rozsudok NS SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005).
Ani druhú z vyššie odvolacím súdom položených otázok (zjednodušene otázku počtu príkazov na začatie exekúcie a iných im na roveň postavených úkonov podliehajúcich pri ich doručovaní režimu odmeny za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. b/ príslušného znenia exekútorskej tarify) si potom súd prvého stupňa nezodpovedal celkom správne.
Z ustanovení exekútorskej tarify pritom mali (pre vyriešenie tu posudzovaného problému) zásadný význam jej ustanovenia § 15 ods. 1 písm. b/, d/ a i/, čiže úprava, podľa ktorej paušálnou sumou sa odmeňuje (okrem iného) doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu a každé zisťovanie účtu povinného; tieto však bolo treba vykladať i v súlade so zákonnou úpravou postupu exekútorov pri exekučnom vymáhaní pohľadávok všeobecne a pri snahe urobiť tak prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave osobitne.
Tu potom podstatnými boli najmä ust. § 34 ods. 5 E. p., podľa ktorého banky sú povinné oznámiť exekútorovi na jeho písomnú žiadosť čísla bankových účtov, ich vlastníkov, stavy účtov a ich zmeny; ust. § 52 E. p., podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli, vydá exekučný príkaz (ods. 1) a exekučným príkazom sa rozumie príkaz na vykonanie exekúcie niektorým zo spôsobov ustanovených týmto zákonom (ods. 2); ust. § 53 písm. d/ E. p., podľa ktorého exekučný príkaz musí obsahovať (okrem iných údajov) aj označenie toho, komu sa doručuje príkaz na začatie exekúcie a tiež ust. § 95 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 E. p., podľa ktorých exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) odpísala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného a exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie banke do vlastných rúk. Takúto úpravu na relatívne kompaktný celok dopĺňali aj ustanovenia § 96 ods. 1 a 2 E. p., podľa ktorých exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50) a exekučný príkaz sa doručí oprávnenému, povinnému a banke, pričom povinnému a banke sa doručí do vlastných rúk.
Z týchto ustanovení mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva taká logická postupnosť krokov exekútora pri vykonávaní exekúcie, ktorou je 1. zisťovanie majetku povinného (vrátane dopytov na banky týkajúcich sa vedenia nimi účtov povinného), 2. vydanie (a doručovanie) príkazu na začatie exekúcie a 3. vydanie (a taktiež doručovanie) ďalšieho príkazu na vykonanie exekúcie (synonymom alebo tiež tzv. legislatívnou skratkou ktorého ostatného pojmu je podľa rozhodnej právnej úpravy tiež exekučný príkaz). I bez záujmu na popieraní definičných rozdielov v ust. § 15 ods. 1 exekútorskej tarify (čo do odmeňovania každého zisťovania účtu povinného, rozumej každého jedného z viacerých a naopak doručenia príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, čiže pri prijatí jednoduchého gramatického a jazykového výkladu každého z takýchto príkazov len raz) musí byť potom zjavné, že aj v prípade záujmu na odmeňovaní príkazov na začatie exekúcie (čo analogicky platí i pri tzv. odblokovaní účtov) nemusí byť správnym žiadne z možných hraničných riešení, ale kľúč k správnemu riešeniu nastoleného problému leží niekde na ceste medzi nimi (resp. za určitých okolností i celkom mimo takto vymedzeného intervalu, ako to bude uvedené i v ďalšej časti).
Kým totiž zjavne nemôže byť sporu o potrebe odmenenia každého pokusu exekútora zistiť postihnuteľný majetok povinného (s čím rozhodná právna úprava vo vzťahu k majetku na účtoch v peňažných ústavoch počíta v podobe práva na odmenu za každé zisťovanie účtu povinného - rozumej zisťovanie vlastníctva účtu i stavu na ňom v každej banke potenciálne spôsobilej účet povinného viesť), u odmeňovania doručenia príslušných príkazov zo strany exekútora (rovnako ako u príkazov samotných) podstata úpravy tkvie v pristúpení k týmto fázam exekučného vymáhania pohľadávky oprávneného len v prípade tých bánk, u ktorých sa skorším zisťovaním dospelo k poznatku o vedení nimi účtov povinného. Len v prípade týchto bánk totiž môže dôjsť (reálne) k postihnutiu účtov. U neexistujúcich účtov tak samozrejme urobiť nemožno a to bez ohľadu na potenciálnu efektivitu počínania exekútora aj v tomto prípade (u tzv. aktívnych účtov povinného totiž pri nedostatku náležitej súčinnosti povinného prakticky nemožno zistiť, či aj na účet na prvý pohľad „vybielený“, stále však existujúci, v budúcnosti nedorazia finančné prostriedky umožňujúce uspokojenie pohľadávky oprávneného). To obdobne musí platiť aj u príkazov exekútora na odblokovanie účtov, ktoré sú rovnako možnými len tam, kde skôr došlo k zablokovaniu účtov (opäť len u existujúcich účtov povinného). Práve tu sa inak žiada uviesť, že za krajne nepravdepodobnú treba považovať už samotnú možnosť fakticky podsúvanú vyčíslením požadovanej náhrady trov v prejednávanej veci, teda tú, žeby povinný mal postihnuteľný účet prakticky v každej z bánk na trhu. Tu totiž za doterajšieho (nie dostatočne uspokojivo doloženého) stavu vecí nemožno vylúčiť ani to, že povinný nemá účet žiadny (kedy by aj pristúpenie súdu prvého stupňa na odmenenie čo i len jedného
príkazu bolo bez opory nielen v skutkovom stave, ale i v práve a skutkovom stave - pokiaľ by takto všetky príkazy mali smerovať do bánk bez vzťahu s povinným).
Z už uvedeného tak podľa odvolacieho súdu môže vyplynúť jediný udržateľný záver, ktorým je, že účelným úkonom súdneho exekútora je doručenie príkazu na začatie exekúcie len takej banke, u ktorej skorším zisťovaním podľa § 34 ods. 5 E. p. (odmeňovaným inak samostatne) bol zachytený účet povinného potenciálne spôsobilý uspokojiť pohľadávku oprávneného a len za takéto doručenie (resp. príkaz) patrí exekútorovi aj odmena. Inak nad rámec preskúmavania rozhodnutia súdu prvého stupňa v prejednávanej veci (pre nedostatok včasného odvolania aj exekútora) možno potom doplniť, že niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by sa takýto záver nemal rovnako uplatniť i v prípade úkonov exekútora smerujúcich k obnoveniu stavu možnosti povinného nakladať s účtami v bankách (odblokovanie účtov, pokiaľ tieto pravda existujú).
Pretože však súd prvého stupňa vedený odchylným (s poukazom na vyššie podaný výklad ale nesprávnym) názorom sa otázkou efektivity jednotlivých úkonov súdneho exekútora zahrnutých do jeho vyčíslenia nezaoberal, ale nevenoval dostatočnú pozornosť ani prevereniu, či takéto úkony exekútor vôbec vykonal (tzv. exekučný spis exekútora v spise z prejednávanej veci postráda aj doručenky od príslušných bánk či iný dôkaz na preukázanie okolnosti doručenia im príkazov exekútora), šlo aj o prípad neobstarania si exekučným súdom prvého stupňa rozhodujúcich skutkových zistení (v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci). Daný tak bol i zákonný dôvod pre zrušenie uznesenia súdu prvého stupňa (v odvolaním oprávnenej účinne napadnutej časti) podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. per analogiam (okrem už vyššie spomenutého dôvodu podľa písmena f/ rovnakého ustanovenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa (v dotknutej časti) na ďalšie konanie podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia.
Odvolací súd preto o odvolaní oprávnenej v časti trov exekúcie rozhodol spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, doplniť v naznačenom smere podklady pre svoje rozhodnutie (najmä trvaním na bezodkladnom doložení podkladov nevyplývajúcich z už predloženého spisu exekútora) a v závislosti na výsledkoch tohto doplnenia opätovne rozhodnúť o otázke tvoriacej naďalej predmet konania (len o trovách exekúcie) a to i s odôvodnením nového rozhodnutia v intenciách už naznačených vyššie (majúc pritom na pamäti, že obrazným stropom pre priznanie náhrady v budúcnosti bude už len suma 111,11 eur priznaná uznesením zo 4. februára 2010, nakoľko nedostatok včasného odvolania aj exekútora bráni priznať viac).
Odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci považuje za potrebné pripomenúť (či presnejšie pre oprávnenú i exekútora len zopakovať to, čo už bolo uvedené skôr a preto musí byť takýmto účastníkom dôverne známe) :
Odhliadnuc od nedostatku akýchkoľvek konkrétnych argumentov oprávnenej proti názoru súdu prvého stupňa o nemožnosti použitia ust. § 150 ods. 2 O. s. p. aj v tejto veci sa tunajší (odvolací) súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že tu taký postup neprichádza do úvahy, nakoľko tu skutočne (v čase exekučného vymáhania pohľadávky) už nejde o spor všeobecne (tým je len tzv. základné konanie) a teda ani o drobný spor v zmysle príslušného ustanovenia O. s. p. (§ 200ea). Okrem uvedeného ale argumentácii oprávnenej v tomto smere chýbala i patričná miera konzistencie (ako na to upozornil aj exekútor, hoci s nepríhodnou námietkou nepoužitia takejto argumentácie už v základnom konaní - ktoré ale skončilo dávno pred účinnosťou zákona č. 384/2008 Z. z.). Oprávnená totiž zjavne hodlala tzv. moderačné oprávnenie súdu požadovať len na vlastnú ochranu pred tzv. náhradovou povinnosťou, keďže tu nebolo nič, z čoho by šlo usúdiť, žeby sa navrhovaný postup mal aplikovať aj na trovy exekúcie majúce byť potenciálne nahradené povinným - v prípade vymoženia pohľadávky (takže tu šlo aj o pokus neprípustne uplatniť tzv. zásadu dvojakého metra).
Principiálne však v prípadoch obdobných tomu v prejednávanej veci nemožno prijať ani zastavenie exekúcie pre nezloženie oprávneným na výzvu exekútora preddavku na trovy exekúcie. Hoc aj v prejednávanej veci (a podľa vedomosti odvolacieho súdu tiež vo viacerých iných veciach tej istej oprávnenej) takýto záver odvolacieho súdu nemohol viesť k zvráteniu ním stavu zastavenia exekúcie (oprávnená má za dnešnej právnej úpravy len obmedzené spektrum prostriedkov, ktorými možno brojiť proti postupu exekučného súdu prvého stupňa a odvolanie medzi takéto prostriedky nepatrí), súhlasiť treba s oprávnenou (tu však súčasne aj so súdom prvého stupňa), že exekútorom aj v tejto veci navrhnutý a súdom prvého stupňa akceptovaný postup zákon ustanovuje len ako možnosť (nie teda aj povinnosť súdu návrhu exekútora vyhovieť). I keď zaiste nie je dôvod polemizovať s tým názorom, že exekútor nie je povinný fakticky úverovať oprávneného (tým, že nepožadovaním preddavku na trovy exekúcie tieto prinajmenšom po istý čas musí znášať sám), výkladom príslušného zákonného ustanovenia (§197 ods. 2 E. p.) a v ňom uvedeného slovného spojenia „primeraný preddavok“ treba podľa názoru odvolacieho súdu primárne vyvodiť (a tu tak nesúhlasiť so súdom prvého stupňa drukujúcim naopak v prospech oprávnenia exekútora požadovať preddavok kedykoľvek), že exekútor môže korektne požadovať preddavok len v úvodnom štádiu exekučného konania (neskôr totiž už obsahovo nejde o preddavok, ale o faktickú náhradu medzičasom vzniknutých trov exekútora na odmene a súvisiacich náhradách). Okrem toho však možnosť exekútora požadovať len (práve) primeraný preddavok prakticky vylučuje možnosť exekútora podmieňovať ďalšie pokračovanie exekúcie (a teda i úspešne hroziť zastavením exekúcie pre nezloženie preddavku) požadovaním preddavku zjavne nezodpovedajúceho predpokladaným trovám exekúcie, pričom takouto neprimeranosťou treba rozumieť nielen premrštenosť výšky preddavku, ale aj požiadavku na preddavok predstavujúci len nepatrný zlomok zo súm neskôr požadovateľných (či aj reálne požadovaných) exekútorom. Práve o prípad zjavného vybočenia z medzí opísaných vyššie pritom šlo aj v prejednávanej veci, kde exekútor na jednej strane oprávnenú na zloženie preddavku vyzval až s časovým odstupom pol druha roka po udelení mu poverenia (a vychádzajúc z obsahu spisu exekútora aj v čase, v ktorom už všetky honorovateľné úkony mali byť vykonané) a to tak, že 4. decembra 2008 požadovaný preddavok 297,50 niekdajších Sk vrátane DPH (dnes 9,88 eur) činil len 2,03% zo sumy trov exekúcie 487,55 eur vyčíslenej ani nie pol roka potom (nepatrnosť a v zmysle uvedeného vyššie aj zjavná neprimeranosť). To všetko spôsobovalo aj ťažko vyvrátiteľné pochybnosti o tom, že položky pojaté exekútorom do jeho vyúčtovania šlo podradiť pod pojem nevyhnutné trovy exekúcie. Požiadavka na neprimerane nízky preddavok urobená až po urobení všetkých (čo aj zatiaľ problematicky doložených) úkonov vykazuje znaky počínania exekútora v úmysle „zahojiť“ sa namiesto „nenájditeľného“ povinného na oprávnenej a už uvedené bude musieť v ďalšom konaní viesť prinajmenšom k vážnemu zamysleniu sa nad tým, či exekútorovi nejakú náhradu (s výnimkou výdavkov nevyhnutných na zistenie nevymožiteľnosti pohľadávky) vôbec priznať.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.