Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/313/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobkyne K. G., bytom I., H. XX,. N. XXXXX,. zastúpenej JUDr. D. H., advokátkou, K., P. XX,. proti žalovaným 1/ S. Z. S. P., B., K. XX/A,. zastúpenému JUDr. M. K., advokátkou, K., D. N. X,. 2/ S. R. - O. Ú. v K., K., K. XX, IČO: XX. XXX. XXX,. 3/ A. s.r.o., K., H. X,. IČO: XX. XXX. XXX,. 4/ M.. M. P., bytom K., J. X,. 5/ M. I. s.r.o., Ľ., J. K. XX,. IČO: XX. XXX. XXX,. žalovaným v 4. a 5. rade zastúpeným JUDr. P. A., advokátom, B., Č. X,. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní účastníkov proti rozsudku - 458 z 15.7.2009 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku pokiaľ ním vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 2. rade bolo určené, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností pôvodne vedenej v pozemnoknižnej vložke č. 2559, kat. úz. K. ako parcela č. 1028 o výmere 823 m2 - dom č. p. 1320, 1321, 1322, 1323 s dvorom, ktorá je toho času vedená v katastri nehnuteľností okres K. I, O. K. - S. M., kat. úz. K. - S. M. na LV č. 119 ako dom súp. č. 298 na parc.č. 711, na LV č. 10071 ako parc.č. 710 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 577 m2, ako parc.č. 711 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 36 m2.

Z a s t a v u j e odvolacie konanie vo vzťahu žalobkyne a žalovaných v 3. až 5. rade ohľadne nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 11528 ako dom, súp. č. 297 na parc.č. 710.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov konania účastníkov a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti pôvodne zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 2559, katastrálne územie K., ako parc. č. 1028 o výmere 823 m2

- dom, č.p. XXXX, XXXX,XXXX,XXXX s dvorom, ktorá je toho času vedená v katastri nehnuteľnosti, okres K. I, obec K. I, katastrálne územie K. - S. na LV č. 119 ako dom súp. č. XXX na parc.č. 711, na LV č. 10071 ako parc.č. 710 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 577 m2, ako parc.č. 711 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 36 m2 a na LV č. 11528 ako dom, súp. č. XXX na parc.č. 710.

O žalobe súd prvého stupňa už rozhodol predchádzajúcim rozsudkom - 145 z 2.2.2007 tak, že žalobe vyhovel. Na základe odvolania žalovaných v 1. a 2. rade odvolací súd uznesením -207 z 28.6.2007 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s prihliadnutím na to, že žalobkyňa v rámci odvolacieho konania navrhla pristúpenie ďalších účastníkov do konania.

Súd prvého stupňa v ďalšom konaní rozhodol o žalobe rozsudkom - 458 z 15.7.2009, t.j. teraz napadnutým rozsudkom tak, že žalobe opäť vyhovel a zaviazal žalovaných v 1. až 5. rade nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 927,70 € na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. H. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že žalobkyňa svoj nárok odôvodnila tým, že v r. 1978 rozhodnutím bývalého Obvodného národného výboru Košice - Staré mesto jej bola časť predmetnej nehnuteľnosti vyvlastnená pre Československý štát, v zastúpení Cestného investorského útvaru v Košiciach, a to dom č. p. XXXX, XXXX,. XXXX,. XXXX. s dvorom o výmere 219 m2, zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. 1559 ako parcela č. 1028 a záhrada o výmere 498 m2 ako parc.č. 1029, že rozhodnutím Národného výboru mesta Košíc, finančného odboru z r. 1986 jej bola časť nehnuteľnosti odňatá z dôvodu ustanovenia platného pred jeho novelou a to dom a dvor vo výmere 577 m2, parc.č. 710 a dom s výmerou 36 m2 na parc.č. 711 a táto prešla v celosti do vlastníctva štátu v správe Národného výboru mesta Košíc, že na základe hospodárskej zmluvy z 1.8.1987 odovzdávajúca organizácia Bytový podnik mesta Košíc odovzdala predmetnú nehnuteľnosť ako parcelu č. 710 - dom s dvorom o výmere 577 m2 a parc.č. 711 - zastavanú plochu o výmere 36 m2 do vlastníctva preberajúcej organizácie Ústredného výboru zväzu invalidov SSR a že dňa 3.9.1987 bola uzavretá hospodárska zmluva o trvalom užívaní národného majetku medzi Národným výborom mesta Košíc a žalovaným v 1. rade ako trvalým užívateľom, na základe ktorej boli parc.č. 710 a č. 711 dané do bezplatného trvalého užívania žalovaného v 1. rade. Zo žaloby mu vyplynulo, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže vyššie citované rozhodnutia podľa nej nevychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu, boli vydané v rozpore so zákonom a nikdy jej doručené neboli a pritom nikdy nemala v úmysle opustiť svoju domovú nehnuteľnosť a nemohli tak nastať právne účinky predpokladané v v znení pred novelou vykonanou , keď z územia Československej republiky musela odísť z dôvodu svojho rasového pôvodu (bola židovka) a z dôvodu perzekúcie a presídlila sa do Izraela, kde sa v súčasnosti zdržiava a trvale tam býva. Vzal do úvahy stanovisko žalovaného v 1. rade, ktorý žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko žalobkyňa si už neúspešne uplatňovala nárok na vydanie predmetných nehnuteľností v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , ktoré bolo zastavané z dôvodu späťvzatia žaloby, a je takto zrejmé, že nehnuteľnosť opustila s úmyslom nikdy sa do nej nevrátiť. Žalovaný v 1. rade tiež namietal, že v danom prípade ide o vydržanie nehnuteľnosti pre Československý štát podľa stredného a , pričom držba štátu bola dobromyseľná a vydržal preto vlastnícke právo k pôvodne existujúcim budovám a na neho prešlo vlastnícke právo od štátu. Prihliadol na stanovisko žalovaného v 2. rade, ktorý uviedol, že žalobkyňa mala svoj nárok uplatňovať v zmysle reštitučných zákonov na príslušnom štátnom orgáne v zákonom stanovenej lehote a tiež to, že vyvlastňovacie rozhodnutie a rozhodnutie o odňatí veci boli vydané v súlade s vtedy platnými zákonmi. Žalovaný v 2. rade tiež poukázal na vydržanie predmetných nehnuteľností štátom, keďže sa ich správy fakticky ujal ešte v r. 1949 po ich opustení žalobkyňou a vyvlastňovacie rozhodnutie i rozhodnutie o prechode nehnuteľnosti do vlastníctva štátu podľa zakladajú dôvod vydržania a svedčia okrem iného o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalovaní v 4. a 5. rade, ktorí do konania vstúpili na základe uznesenia -235 z 3.9.2007 žiadali žalobu zamietnuť, nakoľko žalobkyňa si neuplatnila nárok podľa a nebola ani oprávnenou osobou podľa , resp. ods. 2 Z výpisu z pozemkovej knihy vložky č. 2559 pre katastrálne územie K. súd prvého stupňa zistil, že žalobkyňa bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených v tejto vložke ako parc.č. 1028 - dom, č. p. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne (K. ul.) vo výmere 823 m2 a parc.č. 1029 - záhrada v intraviláne vo výmere 498 m2, ktoré nadobudla kúpou 8.1.1942. Z rasovej poznámky zapísanej v predmetnej pozemnoknižnej vložke pod bodom č. 3 mu vyplynulo, že žalobkyňa je židovského pôvodu. Ďalej súd zistil, že počas 2. svetovej vojny bola žalobkyňa deportovaná 2.6.1944 do koncentračného tábora Osvienčim, z ktorého sa vrátila v júli 1945 a ujala sa užívania svojich nehnuteľností, pričom v dome bývala až do r. 1949, kedy v dôsledku zhoršenia politickej situácie bola nútená nedobrovoľne, pod sankciou ďalšieho prenasledovania z bývalej Československej republiky odísť s tým, že po prijateľnej zmene pomerov sa vráti a bude pokračovať v práci a užívať svoje vlastníctvo. V súvislosti s poznámkou vo vyššie uvedenej pozemnoknižnej vložke, podľa ktorej majetok žalobkyne prešiel do vlastníctva Maďarského kráľovstva podľa nariadenia z r. 1944 Maďarského kráľovstva uviedol, že dôsledky týchto zásahov do majetku obetí rasovej perzekúcie boli odstraňované cestou o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych úkonov z doby neslobody a o

nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vyplývajúcich a bol toho názoru, že žalobkyňa si svoj reštitučný nárok vtedy uplatniť nemusela, keďže sa po oslobodení vrátila a ujala držby svojho majetku a tento užívala až do r. 1949. Z listov vlastníctva pre okres K. I , obec K. - S. M., katastrálne územie S. M. č. 119, č. 11528 a č. 10071 zistil, že žalovaný v 1. rade je vlastníkom domu súp. č. XXX na parc.č. 711, že vlastníkom domu súp. č. XXX stojaceho na parc.č. 710 je žalovaný v 5. rade a že vlastníkom parc.č. 710 o výmere 577 m2 - zastavanej plochy a nádvoria a parc.č. 711 o výmere 36 m2 je Slovenská republika a správcom tohto majetku je žalovaný v 2. rade. Zo spisu bývalého odboru výstavby Obvodného národného výboru mesta Košíc zistil, že 19.12.1977 pod č. Výst. 5240/77- Fr bolo vydané vyvlastňovacie rozhodnutie pre Československý štát, v zastúpení Cestného investorského útvaru Košice, ktorým okrem iného bol vyvlastnený dom na K. ul. XX, číslo popisné XXXX, XXXX, XXXX, XXXX s dvorom o výmere 219 m2, zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. 2559 ako parc. č. 1028 - záhrada o výmere 498 m2 a parc.č. 1029, ktorých vlastníčkou bola žalobkyňa, na ktorom však nie je vyznačená právoplatnosť a že 22.3.1978 pod č. Výst 5240/I-1977 bolo vydané ďalšie vyvlastňovacie rozhodnutie pre Československý štát, v zastúpení Cestného investorského útvaru v Košiciach, kde medzi vyvlastnenými nehnuteľnosťami bola znovu uvedená nehnuteľnosť na K. č. XX. s rovnakými parcelnými číslami v rovnakej výmere, ale ani toto rozhodnutie nie je opatrené pečiatkou právoplatnosti. V oboch prípadoch žalobkyňa bola uvedená ako neznáma a bola jej ustanovená opatrovníčka v osobe promovanej právničky O. K.. Zo spisu bývalého finančného odboru Národného výboru mesta Košíc zistil, že finančný odbor tohto národného výboru pod č. Fin: XXXX/XXXX-Kr dňa 18.3.1986 vydal rozhodnutie, ktorým ustálil, že nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 2559, k.ú. K., parc.č. 1028 a 1029, ktorá je totožná podľa identifikácie parciel s parcelami č. 710 - dom a dvor vo výmere 577 m2 a parc.č. 711 - dom vo výmere 36 m2 na ul. K. XX, súp. č. I - XXX na meno žalobkyne je v celosti vlastníctvom Československého štátu v správe Národného výboru mesta Košíc ako opustený majetok podľa . Po vyvlastnení vyššie uvedených parciel hospodárskou zmluvou č. 06 - 15/87 z 2.9.1987 odovzdal Bytový podnik mesta Košíc obytný dom na K. č. XX do vlastníctva žalovaného v 1. rade a na základe hospodárskej zmluvy č. TU 210/1987 boli odovzdané predmetné parcely do užívania právnemu predchodcovi žalovaného v 1. rade (Ústrednému výboru zväzu invalidov SSR Bratislava). Zo spisu Okresného súdu Košice I mal preukázané, že žalobkyňa si uplatnila voči Združeniu zdravotne postihnutých Bratislava a voči žalovanému v 1. rade reštitučný nárok na základe a č. a žiadala o vydanie predmetných nehnuteľností, avšak neskôr žalobu vzala späť s poukazom na to, že nespĺňa podmienku štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Prihliadol na to, že žalovaný v 3. rade sa stal vlastníkom domu súp. č. XXX na parc.č. 710 zapísaného na LV č. 119 pre obec K. - S. na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorú uzavrel so žalovaným v 1. rade, že túto nehnuteľnosť žalovaný v 3. rade predal 7.3.2007 žalovanému v 4. rade a tento ju 23.4.2007 predal žalovanému v 5. rade. Vzal do úvahy prehlásenie podpísané vlastnoručne žalobkyňou 12.8.2007 pred dvoma prítomnými svedkami o tom, že žije v starobinci v H. a je zrakovo postihnutá. Právne vec posúdil podľa , , a tiež účinného do 1.1.1992 a mal za to, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože v katastri nehnuteľností sú ako ich vlastníci zapísaní žalovaní v 1., 2. a 5. rade. Predmetné nehnuteľnosti opustila v r. 1949, teda v čase, keď platilo na území Slovenska obyčajové právo, ktoré nepripúšťalo zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci zapísanej do pozemkovej knihy jej opustením a ani nadobudnutie takej veci štátom. Uviedol, že púhym opustením územia republiky vlastníci nehnuteľnosti nemohli stratiť svoje vlastnícke právo ani za účinnosti stredného Vzhľadom na právnu úpravu po účinnosti (t.j. od 1.4.1964) bol toho názoru, že u žalobkyne nedošlo k prejavu vôle opustiť vec a vzdať sa tak svojho vlastníckeho práva k nej, keďže sa naďalej cítila vlastníčkou predmetných nehnuteľností a tieto opustila v dôsledku zhoršenej politickej situácie a nedobrovoľne pod sankciou prenasledovania zo strany bývalej ČSR. Nemohli preto nastať právne účinky predpokladané v ustanovení . Neobstojí podľa jeho názoru tvrdenie žalovaného v 2. rade, že štát vydržal tieto nehnuteľnosti, pretože nebol dobromyseľne v držbe, že mu vec patrí, keďže z pozemkovej knihy mohol zistiť, kto je ich vlastníkom. Za neplatné pokladal rozhodnutie vyvlastňovacieho orgánu (odboru výstavby obvodného národného výboru), keďže boli vydané dve vyvlastňovacie rozhodnutia s iným dátumom, pričom ani jedno nebolo opatrené pečiatkou právoplatnosti. Existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacom rozsudku u žalobkyne videl aj v tom, že sa nemohla domôcť svojho vlastníckeho práva v zmysle reštitučného , ktorý sa nevzťahoval na daný prípad a ani podľa , pretože nespĺňala podmienku trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností uvedených vo výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa ods.

1 a priznal žalobkyni, ako úspešnej účastníčke, právo na náhradu trov právneho zastúpenia voči neúspešným žalovaným v 1. až 5. rade vo výške 927,70 €.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyňa a žalovaní v 1. až 5. rade. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku vo výroku o trovách konania z dôvodu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške trov nesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky č. , vyhl.č. a vyhl.č. , preto navrhla rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v sume 14.499,33 €. Napadnuté rozhodnutie je podľa jej názoru nesprávne a nepreskúmateľné, pretože vzhľadom na predmet konania (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) sa jej nárok na náhradu trov konania nemal odvíjať od predmetu sporu peniazmi neoceniteľného, ale z hodnoty nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom konania. Súd mal aplikovať vyhl.č. , vyhl.č. 163/02 Z.z., resp. vyhl.č. 655/04 Z.z. a to preto, že tarifná odmena, ktorá v danom prípade prichádza do úvahy, sa odvíja od predmetu konania, t.j. z hodnoty nehnuteľnosti, ktorá je 137.904,14 € (cena nehnuteľnosti 107.880,24 €, kúpna cena, za akú predal žalovaný v 4. rade nehnuteľnosť žalovanému v 5. rade + trhová cena pozemku), teda tak, ako bolo uvedené vo vyčíslení trov z 15.7.2009. Ak súd mal pochybnosti o cene predmetu konania, mal vychádzať z ceny nehnuteľnosti obvyklej v mieste a čase rozhodnutia a nie vychádzať zo skutočnosti, že hodnotu veci alebo práva nemožno vyjadriť v peniazoch.

Žalovaný v 1. rade navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to s poukazom na , a , ako aj kvôli tomu, že konaním súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vyčítal konajúcemu súdu, že na pojednávaní 15.7.2009 pojednával vo veci a vyhlásil dokazovanie za ukončené napriek tomu, že sa spolu s právnou zástupkyňou ospravedlnil a predpokladal, že súd pojednávanie odročí už len pre žiadosť právneho zástupcu žalovaných v 4. a 5. rade o jeho odročenie z dôvodu čerpania vopred plánovanej dovolenky. Nemohol preto trvať na výsluchu žalobkyne, ktorý pokladá za nevyhnutný už len pre nejasnosti okolo podpísania renunciačného prehlásenia. Namietal, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže tieto mal nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. Bol toho názoru, že žalobkyňa nebola nútená nedobrovoľne pod sankciou ďalšieho prenasledovania opustiť bývalú ČSR, ale konala len na základe vlastného uváženia a slobodnej vôle a jej rozhodnutie zrejme ovplyvnilo to, že 14.5.1948 vznikol nový štát Izrael, kde sa sťahovali príslušníci židovskej národnosti predovšetkým z celej Európy. Ak prvostupňový súd vychádzal zo záveru, že žalobkyňa sa ujala po vojne vlastníctva, čo malo stačiť na preukázanie jej vlastníckeho práva, nevysporiadal sa so skutočnosťou, že pred vysťahovaním mohla podpísať renunciačné prehlásenie a štát na základe toho prevzal jej majetok, čo malo ďalší dopad na následné prevody vlastníctva, či možnosť vydržania v prospech Československého štátu. Nesúhlasil so záverom súdu prezentovaným na str. 8. napádaného rozsudku, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol od NVMK hospodárskou zmluvou č. 06-15/87 z 2.9.1987 od Bytového podniku mesta Košíc, nakoľko ten nadobudol vlastníctvo na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti od Združenia zväzov zdravotne postihnutých v SR z 29.4.1992 (č.l. 159 súdneho spisu). Zo zmluvy, na ktorú sa súd odvoláva jej zrejmé, že jej účastníkom bol Ústredný výbor zväzu invalidov, čo bol samostatný právny subjekt a z neho prešlo vlastníctvo na Združenie zdravotne postihnutých a až následne vzťah k nehnuteľnosti nadobudol on. Závery konajúceho súdu, čo do „preukázania naliehavého právneho záujmu" a úvahy o preukázaní vlastníctva žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam, s poukazom na slovenské obyčajové právo, následne na stredný a platný od r. 1964 nezohľadňujú skutočnosť, že žalobkyňa podpísala renunciačné prehlásenie, ktorým sa pred vysťahovaním vzdala svojho majetku a keďže vlastníctvo veci nezahŕňa v sebe len výkon práv, ale tiež povinnosť sa o svoj majetok starať, vyznieva záver súdu až príliš jednostranne v prospech žalobkyne.

Rozsudok napadol odvolaním aj žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa , a , navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietal, že prvostupňový súd v konaní nezistil skutočnú vôľu žalobkyne, lebo táto nebola vypočutá a nie je takto zrejmé, či bola spôsobilá na právne úkony v čase podania žaloby a vôbec počas celého súdneho konania. Uviedol, že v čase vysťahovania žalobkyne, v r. 1949, už občanom židovskej národnosti nehrozilo nijaké nebezpečenstvo a z výpovedí svedkov nevyplynulo, aby podpísala tzv. renunciačné vyhlásenie, ktorým sa vzdala práv k svojmu majetku v prospech štátu a takéto vyhlásenie súd ani nezadovážil. Keby existovalo, tak by štát nemusel dvakrát

vydať vyvlastňovacie rozhodnutie a raz rozhodnutie o odňatí veci. Podľa jeho názoru sa žalobkyňa vysťahovala do Izraela legálne, na základe vysťahovaleckého pasu a dôkazom o tom, že svoj majetok opustila je fakt, že si v zmysle neuplatnila nárok na vrátenie nehnuteľností evidovaných v pozemkovoknižnej vložke č. 2559. Vydaniu rozhodnutia o určení vlastníckeho práva bráni vydržanie vlastníckeho práva štátom. Keby sa aj akceptoval názor súdu, že štát vydaním dvoch vyvlastňovacích rozhodnutí a jedného rozhodnutia o odňatí veci nebol dobromyseľný, tak toto nebráni vydržaniu vlastníckeho práva štátom. Žiaden zákon nezakazuje, koľko rozhodnutí v tejto veci môže štátny orgán vydať a ak ich vydá viac, tak nie sú všetky neplatné, ale platné je len jedno a ostatné sú nadbytočné. Štát začal nakladať s nehnuteľnosťami ako so svojimi už v r. 1949,, teda hneď potom, čo ich žalobkyňa opustila. Uviedol ďalej, že na odstránenie krívd fyzických osôb boli prijaté reštitučné zákony a ak v ich rámci žalobkyňa so svojou žalobou neuspela (vzala ju späť), nemôže podať ďalšiu žalobu o určenie vlastníckeho práva, lebo toto mohla vykonať kedykoľvek predtým a nie až potom, čo nebola úspešná v reštitučnom konaní. V takomto prípade ide jednoznačne o obchádzanie zákona.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním aj žalovaná v 3. rade, žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uplatnila ust. , , , , a Uviedla tiež, že nie je vedená ako majiteľ predmetnej nehnuteľnosti a nie je teda pasívne legitimovaná. Poukázala na to, že vo februári 2008 jej konateľ navštívil žalobkyňu v zariadení pre starých ľudí v Hajfe, ktorá uviedla, že ak jej bude doručený rozsudok súdu, tak dom predá za 100.000 USD, načo zo strany konateľa bolo reagované záujmom o kúpu. Uviedol, že po tomto stretnutí ho kontaktovala do krajnosti rozčúlená p. W. a z celej situácie nadobudol dojem, že celé konanie neiniciovala žalobkyňa, ale p. W.. Za nevyvrátiteľnú skutočnosť pokladal to, že žalovaný v 1. rade predmetnú nehnuteľnosť vydržal a to od 1.1.1992 do 31.12.2001.

Rozsudok napadli odvolaním aj žalovaní v 4. a 5. rade, s poukazom na , , , a ho žiadali zmeniť a žalobu zamietnuť.

Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniam žalobkyne a žalovaných v 2. až 5. rade (č.l. 515-516) sa stotožnil s dôvodmi, ktoré viedli žalovaných v 2. až 5. rade k podaniu odvolania a mal za to, že odvolanie čo do výroku o trovách konania je vzhľadom na dôvody odvolania vo veci samej predčasné.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných (č.l. 556 - 559) sa stotožnila s právnym názorom prvostupňového súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, súhlasila s ním a mala za to, že súd prvého stupňa rozsiahlym dokazovaním zistil správne a úplne skutkový stav veci a na základe toho správne rozhodol. Uviedla, že naďalej sa cíti vlastníčkou predmetných nehnuteľností a tieto opustila v dôsledku zhoršenej politickej situácie a nedobrovoľne a preto nemohli nastať právne účinky predpokladané ustanovením v znení pred novelizáciou vykonanou a nebola splnená ani podmienka pre vydanie rozhodnutia o odňatí veci, pretože ako vlastník predmetných nehnuteľností bola známa finančnému odboru bývalého Národného výboru mesta Košíc a takto neobstojí ani obrana žalovaného v 2. rade, že štát vydržal predmetné nehnuteľnosti, pretože nebol dobromyseľný v držbe, že mu vec patrí, pretože z pozemkovej knihy mohol zistiť, že ona je vlastníkom nehnuteľností. V súvislosti s námietkou žalovaných, že svojou žalobou obchádza reštitučné zákony poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach č. z 20.6.2006 a č. - 29 z 11.6.2009 výslovne právne uzavrel, že „reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a podobne)" . Mala za to, že reštitučné zákony upravujú špecifické vzťahy vzniknuté skoršími krivdami, avšak nevyjadrujú a nesledujú porušovanie existujúcich vlastníckych práv, a preto ak došlo k prevzatiu majetku zo strany štátu bez právneho dôvodu a poškodení (vlastníci) sa nemôžu domáhať vlastníckeho práva podľa reštitučných zákonov pre nesplnenie podmienky trvalého pobytu, je preto treba uplatniť všeobecné právne predpisy.

V priebehu odvolacieho konania žalovaní v 3. a 5. rade navrhli prikázanie veci inému krajskému súdu, ale Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 17.3.2010 ich návrhu nevyhovel.

Žalovaní v 3. až 5. rade vzali podaniami zo 4.10.2010 (č.l. 584, 585 a 588) odvolania v celom rozsahu späť.

Podľa dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.

Pokiaľ po podaní odvolania dôjde súdu podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že ide o späťvzatie odvolania, je odvolací súd oprávnený skúmať len to, či z hľadiska obsahu ide skutočne o späťvzatie odvolania a či tento prejav vôle urobil účastník, ktorý podal odvolanie. Ak sú tieto podmienky splnené, musí byť odvolacie konanie zastavené.

Keďže v danom prípade boli obidve podmienky splnené, odvolací súd zastavil odvolacie konanie vo vzťahu žalobkyne a žalovaných v 3. až 5. rade, ohľadne nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 11528 ako dom súp.č. XXX na parc.č. 710 (ku ktorej žalovaní v 3. až 5. rade mali, či majú vzťah).

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade bez nariadenia pojednávania podľa , keďže v prejednávanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v , a to v rozsahu vyplývajúcom z , za dodržania podmienok stanovených v , keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 27.10.2010 a rozsudok potvrdil podľa , ako vecne správny.

Keďže žalovaní v 3. až 5. rade svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vzali späť, odvolacie konanie vo vzťahu týchto žalovaných a žalobkyne bolo zastavené a tak predmetom preskúmavania v odvolacom konaní už nebolo určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. 11528, domu súp. č. XXX na parc.č. 710 (list vlastníctva na čl. 425).

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje, pokiaľ ide o rozsudok, ktorým žalobe vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 2. rade bolo vyhovené.

Žalovaní v 1. a 2. rade podané odvolanie zhodne odôvodnili odvolacími dôvodmi upravenými v , a , t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Neúplné zistenie skutkového stavu ( ) je v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť a z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v konaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý (hoci bol navrhovaný) nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré (hoci boli tvrdené) súd nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné, pričom vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. až , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov, ako aj ich zástupcov vyplynuli, správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Správny je záver súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nestratila vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a nič nebránilo tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou, vychádzajúcou zo všeobecných občianskoprávnych predpisov.

Žalovaný v 1. rade podané odvolanie odôvodnil tiež tým, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku toho, že súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol vo veci dňa 15.7.2009 v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právnej zástupkyne, hoci svoju neúčasť včas ospravedlnili potom, ako sa dozvedeli o žiadosti právneho zástupcu žalovaných v 4. a 5. rade o odročenie pojednávania.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa v spojení s ust. ) treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi vykonať v priebehu konania procesné práva priznané mu , a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy a navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali ( ), ako aj k právnej stránke veci, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súdnej praxi je už ustálený názor, že ak súčasne so žiadosťou zástupcu účastníka o odročenie pojednávania nebol preukázaný ním tvrdený (opodstatnený) dôvod na jeho odročenie, v takom prípade súd prvého stupňa nepostupuje v rozpore s ust. , pokiaľ pojednávanie uskutoční v neprítomnosti zástupcu tohto účastníka, a nejde o také porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Existenciu dôležitého dôvodu, ktorým je odôvodnená žiadosť neprítomného účastníka, resp. jeho zástupcu o odročenie pojednávania podľa súd vždy posudzuje podľa konkrétnych okolností a dôležitosť dôvodu preveruje len zo skutočností, ktoré sú mu známe a preukázané v čase posudzovania žiadosti o odročenie pojednávania.

Z obsahu spisu je zrejmé, že zástupca žalovaných v 4. a 5. rade JUDr. P. A. podaním zo 7.7.2009, doručeným okresnému súdu 13.7.2009 (č.l. 436) ospravedlnil neúčasť žalovaných v 4. a 5. rade, ako aj svoju neúčasť na pojednávaní dňa 15.7.2009 z dôvodu, že v tom čase je na plánovanej dovolenke v zahraničí. Zástupkyňa žalovaného v 1. rade JUDr. M. K. sa o tejto žiadosti žalovaných v 4. a 5. rade dozvedela, a vzhľadom na jej obsah podaním zo 14.7.2009 (č.l. 437) ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní dňa 15.7.2009 vychádzajúc z predpokladu, že konajúci súd pojednávanie odročí, pričom však sama o odročenie pojednávania nepožiadala. Súd prvého stupňa vytvoril žalovanému v 1. rade a jeho právnej zástupkyni procesnú možnosť zúčastniť sa na pojednávaní 15.7.2009 a na ňom realizovať ich procesné práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti (tiež vyjadriť sa k veci, k vykonaným dôkazom a navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov), keď žalovaného v 1. rade (doručenka z 24.6.2009 na č.l. 432) a jeho zástupkyňu JUDr. M. K. (doručenka z 23.6.2009 na č.l. 432) riadne a včas predvolal na pojednávanie, avšak túto procesnú možnosť žalovaný v 1. rade a jeho právna zástupkyňa nevyužili, preto nemožno súdu prvého stupňa vytýkať ani znemožnenie realizácie uvedených procesných práv účastníkmi konania. Existenciu, či neexistenciu dôležitého dôvodu, ktorým je odôvodnená žiadosť účastníka o odročenie pojednávania skúma vždy súd a zástupkyňa žalovaného v 1. rade preto nepostupovala správne, ak „predpokladala" odročenie pojednávania na základe žiadosti iného účastníka a iba preto ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní 15.7.2009. Postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanému v 1. rade odňatá možnosť konať pred súdom, ani právo na spravodlivé súdne konanie a spravodlivý proces garantované SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti žalovaného v 1. rade (a jeho právnej zástupkyne) nemalo v danom prípade za následok odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom v zmysle

V prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvrdiac, že jej nikdy zákonným spôsobom neboli odňaté. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo sporné, že žalobkyňa sa po návrate z koncentračného tábora v júli 1945 opätovne ujala držby svojich nehnuteľností, ktoré dočasne boli predtým zapísané v pozemnoknižnej vložke ako vlastníctvo Maďarského kráľovstva, a tieto ďalej nerušene užívala. O tom, že jej vlastníctvo v dobe opätovného ujatia sa držby nehnuteľností spochybňované nebolo svedčí aj fakt, že za vlastníčku predmetných nehnuteľností ju pokladala aj vtedajšia Československá republika, jej vlastníctvo akceptovala a preto ju ako vlastníčku akceptovali aj správne orgány pri neskorších vyvlastňovacích rozhodnutiach. Podstatné pre správne rozhodnutie vo veci bolo posúdenie, či žalobkyňa po roku 1949, kedy opustila územie bývalej Československej republiky o svoje vlastníctvo právne relevantným spôsobom prišla. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že vlastníctvo žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam ostalo zachované.

V priebehu konania boli predložené dve rôzne vyvlastňovacie rozhodnutia, a to pod č. Výst.XXXX/XX- F. z 19.12.1977 (č.l. 91), ako aj pod č. Výst.XXXX/I-XXXX z 22.3.1978 (č.l. 94), ktoré sa obe mali týkať tej istej nehnuteľnosti žalobkyne nachádzajúcej sa na K. U. č. XX v K., avšak ani na jednom z nich nie je vyznačená právoplatnosť. Samotné vyvlastnenie je správny akt, ktorým prechádza vlastníctvo k nehnuteľnosti z doterajšieho preukázaného skutočného vlastníka na nového vlastníka. Pokiaľ však príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom, prípadne ak sa vyvlastňovacie konanie uskutočnilo nezákonným spôsobom, keď napríklad aj ustanovenie opatrovníka v dôsledku nepravdivého vykonštruovaného dôvodu neznámeho pobytu pozemnoknižných vlastníkov bolo tiež nezákonné, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, t.j. prechod vlastníctva na štát. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola

nehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. Žalobkyni, ktorej bydlisko bolo možné v tom čase zistiť (z bývalej ČSR odišla legálne) rozhodnutie o vyvlastnení nebolo doručené, takže nemohla použiť právne prostriedky na nápravu nezákonného rozhodnutia, a naviac na rozhodnutiach nie je vyznačená ich právoplatnosť a vykonateľnosť a preto týmito rozhodnutiami o vyvlastnení nebol súd prvého stupňa viazaný a ani nebol povinný z nich vychádzať. Na základe týchto administratívnych právnych aktov teda žalobkyňa o svoje vlastnícke právo prísť nemohla.

O tom, že o právnych účinkoch vyššie uvedených vyvlastňovacích rozhodnutí museli byť pochybnosti už v čase ich vydania svedčí aj fakt, že podľa rozhodnutia bývalého finančného odboru Národného výboru mesta Košice č. Fin:1XXX/XXXX-Kr z 18.3.1986 (č.l. 114) nehnuteľnosti žalobkyne na K. U. v K. sa vlastníctvom Československého štátu stali ako opustený majetok podľa . Citované ustanovenie upravovalo následky opustenia veci (takzvanú derelikciu). Právo opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou je prejav vôle vlastníka naďalej nebyť vlastníkom veci, pričom samotné opustenie veci takýto právny následok vyvolať nemôže, ak nie je prejavom vôle zameraným na zánik vlastníckeho práva. Na to, aby nastali účinky predpokladané v tom čase účinného zákonodarca nevyžadoval rozhodnutie príslušného orgánu, ale účinky nastali priamo zo zákona, naplnením v zákone ustanovených citovaných podmienok - muselo sa jednať o veci opustené alebo skryté a súčasne nesmel byť známy vlastník tejto veci. Všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať platnosť, či zákonnosť správnych aktov mimo rámca správneho súdnictva, sú však oprávnené zaoberať sa otázkou, či nejde o akty nulitné, teda o akty, ktorých vady sú tak závažné, že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady, ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Rovnako sú súdy povinné zaoberať sa v prípade správnych aktov otázkou, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Preto súd prvého stupňa na nulitu správnych aktov, z ktorých žalovaní odvodzovali svoje tvrdené vlastnícke právo, musel pri svojom rozhodovaní prihliadať ex offo z úradnej povinnosti. Inými slovami, i v dobe často svojvoľného uplatňovania platili určité pravidlá, ktorých nedodržanie nutne viedlo k tomu, že k prechodu vlastníctva k veci nemohlo dôjsť. V konaní nebolo preukázané, aby úmyslom žalobkyne pri odchode z územia bývalej Československej republiky bolo trvale sa vzdať vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti a preto k zániku jej vlastníckeho práva nedošlo ani týmto spôsobom. Nebolo naviac ani preukázané, aby žalobkyňa pri vysťahovaní podpísala tzv. renunciačné vyhlásenie o vzdaní sa svojho nehnuteľného majetku.

Samotný žalovaný v 2. rade pripustil, že i keby bol akceptovateľný názor súdu, že vyššie uvedenými rozhodnutiami nebola žalobkyňa zbavená vlastníckeho práva, štát vlastníctvo nadobudol vydržaním, na ktoré poukázal i žalovaný v 1 rade. Pokiaľ sa má v konkrétnej veci uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, je povinnosťou súdu komplexne skúmať splnenie všetkých podmienok vydržania. Základnými podmienkami vydržania, ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a 3. spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere, alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne mohli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu vzniku vlastníctva. V súdnej praxi bol už prijatý názor (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.3.2010), podľa ktorého na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na štát a ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je

možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.5.2004 sp.zn. ). V predmetnej veci žalovaní preto nesplnili pri svojom vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania, ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali.

Žalovaní tiež namietali, že žalobkyňa sa svojich práv mohla domáhať cez reštitučné zákony a určovacou žalobou iba obchádza zákon. Podľa názoru odvolacieho súdu reštitučné zákony upravujú iba vzťahy osôb označených v nich ako osoby povinné a osoby oprávnené a týkajú sa iba právnych skutočností, ktoré vznikli v presne vymedzenom období z presne stanoveného právneho dôvodu, pričom všetky tri predpoklady použitia reštitučných zákonov sú kumulatívne, t.j. musia byť splnené súčasne. Ak uvedené predpoklady aplikácie predmetných zákonov nie sú súčasne splnené, tieto sa ako lex specialis neuplatnia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.2.2010). Lex specialis neruší platnosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než je zistené (napríklad v súdnom konaní), že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a preto ich nemožno naň uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne, z čoho vyplýva, že ak režim reštitučných zákonov neplatí pre určité osoby, či prípady, potom platí úprava všeobecná, t.j. Občianky zákonník. Žalobkyňa nebola oprávnenou osobou ani podľa jedného z reštitučných zákonov, keďže nespĺňala predpoklad v nich uvedený a to občianstvo pôvodne Českej a Slovenskej federatívnej republiky a nemala na území republiky ani trvalý pobyt. Potom však nemožno tvrdiť, že žalobkyni tieto zákony umožnili uplatniť reštitučný nárok. Je neprijateľný záver, že uplynutím prekluzívnych lehôt uvedených v reštitučných zákonoch pre uplatnenie reštitučného nároku sa legalizuje okupácia veci štátom v rozhodnom období a že ten, kto je stále vlastníkom veci, o ňu bez náhrady prichádza. Aj v dobe tzv. neslobody sa mohol vlastník veci domáhať na súde, aby mu štát vydal vec, ktorú mu okupoval, či zadržiaval bez právneho dôvodu. Bolo by paradoxné, aby túto možnosť ochrany vlastníckeho práva nepodliehajúcu premlčaniu, odňal vlastníkom zákon, ktorého účelom malo byť zmiernenie majetkových krívd. Žalobkyni (ako cudzej štátnej príslušníčke, nemajúcej pobyt na území republiky) nemožno preto s poukazom na predmet úpravy reštitučných zákonov odoprieť právo na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov.

Neobstojí ani námietka žalovaného v 2. rade, podľa ktorej súd prvého stupňa nezisťoval skutočnú vôľu žalobkyne a neskúmal, či je spôsobilá na právne úkony, keďže ju v konaní ani nevypočul. Žalobkyňa v konaní bola riadne zastúpená právnou zástupkyňou a to, či súd v konaní účastníka vypočuje, je vždy na jeho úvahe. Na základe samotného vyššieho veku žalobkyne nemožno bez ďalšieho automaticky spochybňovať jej spôsobilosť na právne úkony.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku, pokiaľ ním bolo určené, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. 119 a LV č. 10071 potvrdiť ako vecne správny. Iba takýmto určovacím výrokom môže byť zabezpečená ochrana práv žalobkyne, a to aj vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností okres K. I, obec K. - S. M., kat. úz. K. na LV č. 119, ako dom súp.č. XXX na parc.č. 711, ktorá je stále zapísaná ako vlastníctvo žalovaného v 1. rade.

Neboli však splnené podmienky na potvrdenie, ani na zmenu rozsudku vo výroku o trovách konania (napadnutom dôvodne podaným odvolaním žalobkyne). Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, pokiaľ pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalobkyni vychádzal z toho, že hodnotu veci (alebo práva), o ktorú v konaní išlo, nemožno vyjadriť v peniazoch, pričom toto svoje rozhodnutie ani bližšie neodôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby bolo potrebné vychádzať z ceny veci, ktorej sa právna služby týkala. Z obsahu žaloby je zrejmé, že predmetom konania bol nárok o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a preto bolo potrebné zisťovať ich cenu (dohodou účastníkov, či iným relevantným spôsobom). Zo zistenej ceny sporných nehnuteľností (ako hodnoty veci) bude súd prvého stupňa vychádzať v ďalšom konaní pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za úkony právnej služby vykonané zástupkyňou žalobkyne, a opätovne rozhodne o trovách konania.

V novom rozhodnutí o trovách konania súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.