Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoCsp-49-2023.pdf
PDF · 161.27 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoCsp/49/2023
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom v B., C. XXXX/ X, zastúpenému JUDr. Monikou Marjanovič - advokátkou, so sídlom v Košiciach, Urbánkova 1562/6, o zaplatenie 2.779,59 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 22. mája 2023 sp. zn. K2-37Csp/256/2020
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 22. mája 2023 č.k. K2-37Csp/256/2020-202 a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 22. mája 2023 č.k. K2-37Csp/256/2020-202 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.779,59 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.082,51 € od 13.12.2017 do 21.02.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.302,51 € od 22.02.2016 do 20.03.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.932,51 € od 21.03.2018 do 26.04.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.882,51 € od 27.04.2018 do 20.06.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.832,51 € od 21.06.2018 do 09.07.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.782,51 € od 10.07.2018 do 13.08.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.722,51 € od 14.08.2018 do 14.09.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.662,51 € od 15.09.2018 do 09.10.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.602,51 € od 10.10.2018 do 19.11.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.542,51 € od 20.11.2018 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že žalobca má právo voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 2.779,59 € s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu uzatvoril s právnym predchodcom žalovaného dňa 19.04.2016 zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol pôvodnému žalovanému peňažné prostriedky. Pôvodný veriteľ – Tatra banka, a.s. odštepný závod Raiffeisen banka podaním zo dňa 21.04.2017 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom pôvodného žalovaného vyzval na úhradu dlžnej sumy do 7 dní odo dňa vystavenia podania. Pohľadávka veriteľa bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.12.2017 postúpená na žalobcu. Ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala 3.319,59 €, pričom po postúpení pohľadávky žalovaný vykonal úhrady v celkovej výške 540 €. Žalovaná suma 2.779,59 € pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 2.542,51 €, neuhradeného riadneho úroku vo výške 185,73 €, z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 13,89 €, z neuhradených poplatkov vo výške 32 € a neuhradených sankčných poplatkov vo výške 5,46 €. V priebehu konania pôvodný žalovaný D. B., narodený XX.XX.XXXX zomrel dňa XX.XX.XXXX, preto súd uznesením zo
dňa 27.07.2022 č.k. 37Csp/256/2020-116 rozhodol o pokračovaní v konaní s jeho právnym nástupcom, dedičom po nebohom pôvodnom žalovanom, a to žalovaným.
3.1 Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že dňa 19.04.2016 bola medzi spoločnosťou Tatra banka, a.s. odštepný závod Raiffeisen banka a pôvodným žalovaným uzatvorená základná zmluva o poskytovaní produktov a služieb (základná zmluva) upravujúca základný právny rámec zmluvného vzťahu a vzájomné práva a povinnosti, predmetom ktorej bolo pridelenie identifikačných prostriedkov pre pôvodného žalovaného a poskytovanie produktov a služieb prostredníctvom komunikačných kanálov. V deň podpisu základnej zmluvy pôvodný žalovaný požiadal právneho predchodcu žalobcu prostredníctvom predtlačeného formulára o poskytnutie Raiffeisen pôžičky č. XXXXXXXXXX vo výške 4.000 € za nasledovných podmienok: ročná úroková sadzba 16,90%, výška mesačnej splátky 164,86 €, celkové náklady 4.945,80 €, výška odplaty 16,90%, počet splátok 30, ročná percentuálna miera nákladov 18,55%, priemerná RPMN 17,18%, výška najvyššej prípustnej odplaty 25,58%, konečná splatnosť 30 mesiacov od prvej splátky, deň splácania každý 15. deň v mesiaci, dátum 1. splátky bude uvedený v písomnom oznámení akceptovania žiadosti o poskytnutie pôžičky. 3.2 Pôvodný žalovaný v rámci Základnej zmluvy poskytol právnemu predchodcovi žalobcu údaje o svojej osobe. Okrem základných identifikačných údajov o svojej osobe, žalovaný uviedol aj nasledovné údaje: rodinný stav: rozvedený, počet vyživovaných detí: 0, vzdelanie: stredné s maturitou, spôsob bývania: podnájom, suma splátok úverov: 180 €, suma povolených limitov: 0 €, čistý mesačný príjem: 875 €, zamestnávateľ: Motip Dupli Slovakia s.r.o., IČO: 36177831, zamestnaný od: 5/2015, zamestnaný do: 5/2017, výpovedná/skúšobná lehota: nie (Základná zmluva na č.l. 22). 3.3 Údaje poskytnuté pôvodným žalovaným ohľadne svojho zamestnávateľa a výšky príjmu, právny predchodca žalobcu overil dopytom do Sociálnej poisťovne (č.l. 178), na základe čoho právny predchodca napríklad zistil výšku príjmu 875 €, že pôvodný žalovaný je zamestnaný u zamestnávateľa IČO: 36177831, že je u neho zamestnaný od 5/2015, že pôvodný žalovaný mal priemerný vymeriavací základ za posledných 6 mesiacov aspoň 1048, že počet dní od prijatia prihlášky od zamestnávateľa IČO: 36177831, je väčší ako 90 dní. Existujúce záväzky pôvodného žalovaného právny predchodca žalobcu overil dopytom do úverového registra (č.l. 179), z ktorého vyplynulo, že pôvodný žalovaný nemal v čase podania žiadosti o pôžičku žiadne záväzky. 3.4 Listom zo dňa 19.04.2016 právny predchodca žalobcu pôvodnému žalovanému oznámil, že schválil jeho žiadosť o poskytnutie Raiffeisen pôžičky zo dňa 19.04.2016, čím došlo k uzatvoreniu Zmluvy o Raiffesien pôžičke, t.j. spotrebiteľského úveru vo výške 4.000 €, ktorý mal pôvodný žalovaný splatiť za nasledujúcich podmienok: ročná úroková sadzba: 16,90%, výška mesačnej splátky: 164,86 €, celkové náklady: 4.945,80 €, výška odplaty: 16,90%, počet splátok: 30, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN): 18,55%, priemerná RPMN: 17,18%, výška najvyššej prípustnej odplaty: 25,58%, konečná splatnosť: 30 mesiacov od prvej splátky, deň splácania: každý 15. deň v mesiaci, dátum prvej splátky: 15.05.2016, dátum poskytnutia pôžičky: najneskôr od 1 pracovného dňa od písomného oznámenia akceptovania žiadosti o poskytnutie Raiffeisen pôžičky (listina zo dňa 19.04.2016 označená ako „Akceptovanie žiadosti o poskytnutie Raiffeisen pôžičky číslo XXXXXXXXXX“ na č.l. 31). 3.5 Z platobnej histórie (č.l. 55) súd zistil, že pôvodný žalovaný po poskytnutí pôžičky vo výške 4.000 € dňa 19.04.2016, uhradil 8 splátok splatných v období od 15.05.2016 do 15.12.2016. Následne uhradil už iba čiastku 4,10 € dňa 06.03.2017. 3.6 Listom zo dňa 03.03.2017 označeným ako „Posledná výzva na zaplatenie“ (č.l. 53), právny predchodca žalobcu s poukazom na omeškanie s úhradou splátky splatnej dňa 15.01.2017 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy, ktorá ku dňu 02.03.2017 predstavovala sumu 365,54 €, a to v lehote 7 dní od doručenia výzvy, za súčasného upozornenia na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pôžičky. Pôvodný žalovaný doručenie predmetného listu v rámci svojej procesnej obrany nespochybnil. 3.7 Listom zo dňa 21.04.2017 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“ (č.l. 33), adresovanom pôvodnému žalovanému na adresu E. XXXX/XX, B. D., ako vyplýva z podacieho hárku č. F. (č.l. 177) daným na poštovú prepravu dňa 21.04.2017, právny predchodca žalobcu informoval pôvodného žalovaného o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pôžičky, ktorá ku dňu 20.04.2017 predstavovala sumu 3.302,68 € (z toho istina 3.082,51 €, riadny úrok 183,70 €, sankčný úrok 4,47 €, náklady spojené s vymáhaním 32 €), a ktorú žiadal uhradiť v lehote 7 kalendárnych dní od vystavenia tohto oznámenia. 3.8 Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou dňa 12.12.2017 medzi postupcom: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo nám. 3, Bratislava, IČO: 00 686 930 a postupníkom: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, t.j. žalobcom, postúpil postupca na žalobcu ako postupníka pohľadávku voči pôvodnému žalovanému (Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa
12.12.2017 na č.l. 11, príloha k Zmluve o postúpení pohľadávok na č.l. 21 a listina zo dňa 05.01.2018 označená ako „Oznámenie o ukončení zmluvného vzťahu a o postúpení pohľadávky“ na č.l. 56). 3.9 Žalobca listom zo dňa 19.11.2019 označeným ako „Pokus o zmier“ (č.l. 57), podľa podacieho hárka č. F. (na druhej strane č.l. 57) daným na poštovú prepravu dňa 20.11.2019, vyzval pôvodného žalovaného na úhradu dlžnej sumy zo Zmluvy č. XXXXXXXXXX, ktorú ku dňu 19.11.2019 vyčíslil sumou 3.007,09 €, v lehote najneskôr do 29.11.2019.
4. Právne vec posúdil podľa ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.), § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len zákon č. 483/2001 Z.z.), § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, ods. 2 veta prvá, § 44 ods. 1 veta prvá, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 565, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 470 ods. 1 OZ, § 151 ods. 1 CSP.
5.1 Súd sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a tú mal za preukázanú z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi žalobcom ako postupníkom a spoločnosťou Tatra banka a.s. odštepný závod Raiffeisen banka ako postupcom, čo pôvodnému žalovanému oznámil postupca listom zo dňa 05.01.2018. 5.2 Súd skúmal splnenie podmienok stanovených v ustanovení § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že tieto náležitosti boli splnené. Právny predchodca žalobcu si uplatnil právo na zaplatenie zostávajúceho dlhu listom zo dňa 03.03.2017 označeným ako posledná výzva na zaplatenie. Listinný dôkaz pôvodný žalovaný nespochybnil čo do jeho existencie ani obsahu, pričom v rámci svojej procesnej obrany pôvodný žalovaný netvrdil, že by mu výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa 03.03.2017 nebola doručená. Predmetnou výzvou právny predchodca žalobcu upozornil pôvodného žalovaného na nezaplatené splátky pôžičky, vznik omeškania dňa 15.01.2017 a výšku dlžnej sumy 365,54 € ku dňu 02.03.2017. Pôvodný žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy do 7 kalendárnych dní od vystavenia výzvy s upozornením, že právny predchodca žalobcu využije právo úver zosplatniť, v prípade nezaplatenia dlžnej sumy. Oznámením zo dňa 21.04.2017 právny predchodca žalobcu oznámil pôvodnému žalovanému okamžitú splatnosť úveru v celom rozsahu, a to v sume 3.302,68 €, z čoho istina predstavovala sumu 3.082,51 €. Pôvodný žalovaný nespochybnil listinný dôkaz, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.04.2017 čo do jeho existencie a ani obsahu, pričom v rámci svojej procesnej obrany pôvodný žalovaný netvrdil, žeby mu predmetné oznámenie nebolo doručené. Právny predchodca žalobcu si predmetné právo uplatnil podľa § 53 ods. 9 OZ po uplynutí 3-mesačnej lehoty od omeškania pôvodného žalovaného so zaplatením splátky splatnej v mesiaci január 2017, na čo pôvodného žalovaného upozornil v lehote dlhšej ako 15 dní pred uplynutím práva na zaplatenie celej pohľadávky, to znamená zosplatnení dlhu. Právny predchodca žalobcu tak postupoval v súlade so zákonnou úpravou. 5.3 Následne súd skúmal, či právny predchodca žalobcu, ktorý bol bankou, postupoval v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. a dospel k záveru, že za písomnú výzvu banky pred postúpením je potrebné považovať v danom prípade listinu zo dňa 21.04.2017 označenú ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a obsahujúcu aj výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, ktorý listinný dôkaz pôvodný žalovaný nespochybnil ani čo do jeho existencie a ani obsahu a v rámci svojej procesnej obrany žalovaný ani netvrdil, že by mu predmetné oznámenie nebolo doručené. Keďže k postúpeniu pohľadávky došlo 12.12.2017 súd uzavrel, že pohľadávka z úveru bola postúpená na žalobcu v súlade so zákonom. 5.4 K námietke žalovaného, že žalobca nedodržal podmienky podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. súd konštatoval, že táto podmienka splnená bola. Žalobca súdu preukázal ako bola skúmaná schopnosť pôvodného žalovaného, a vyplynulo to z listiny na č.l. 22 - Základná zmluva, kde právny predchodca žalobcu zisťoval údaje o pôvodnom žalovanom v rozsahu: rodinný stav, zamestnávateľ, údaje o zamestnaní a výška príjmu, vzdelanie, splátky úverov, ktoré údaje si právny predchodca žalobcu overil jednak v registri úverov, ako aj dopytom do Sociálnej poisťovne. 5.5 Súd mal z predložených listinných dôkazov a nepopretých skutkových tvrdení žalobcu za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a pôvodným žalovaným bola dňa 19.04.2016 uzavretá základná zmluva, na základe ktorej bol právnemu predchodcovi žalovaného poskytnutý úver vo výške 4.000 €, ktorý mal byť splatený v 30-tich splátkach vo výške 164,86 € za podmienok uvedených v predtlačenom formulári banky. Predmetnú zmluvu súd posúdil ako zmluvu o úvere, na ktorú sa vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy vzťahujú ust. § 52 a nasl. OZ upravujúce spotrebiteľské zmluvy a aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., jednalo sa o formulárovú spotrebiteľskú zmluvu. Súd skúmal náležitosti podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že pokiaľ ide o náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. f/, tá je v zmluve uvedená, nakoľko je tam uvedené, že 30 splátok, dátum splatnosti 1. splátky 15.05.2016, splatnosť ďalších splátok vždy 15. dňa v mesiaci, konečná splatnosť 30 mesiacov od 1. splátky. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o absencii obligatórnej náležitosti zmluvy. Poukázal tiež na čl. 10 ods. 2 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, podľa ktorého zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza dĺžku trvania zmluvy o úvere. Zohľadniac údaje o počte splátok, dátume prvej splátky, splatnosti ďalších splátok, konečnej splatnosti, ktoré údaje sú uvedené priamo v úverovej zmluve, je potrebné konštatovať, že údaje o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sú uvedené v súlade s čl. 10 ods. 2 citovanej smernice zrozumiteľne a určito, teda takým spôsobom, pri ktorom rozhodne nemožno konštatovať absenciu tejto obligatórnej náležitosti. 5.6 Z predloženej platobnej histórie k zmluve mal súd za preukázané, že žalovaný neuhrádzal riadne a včas splátky úveru, tieto uhradil iba v období od mája do decembra 2016, v dôsledku čoho právny predchodca žalobcu listom zo dňa 03.03.2017 vyzval z dôvodu omeškania úhrady splátky splatnej 15.01.2017 na úhradu dlžnej sumy a súčasne ho v súlade s § 53 ods. 9 OZ upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Následne právny predchodca žalobcu pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, o čom žalovaného informoval listom zo dňa 21.04.2017, ktorým ho súčasne vyzval na úhradu istiny vo výške 3.302,68 € v lehote 7 kalendárnych dní od vystavenia oznámenia o mimoriadnej splatnosti. Výšku žalovanej istiny mal súd nespornú. Z uvedených dôvodov súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť neuhradenú istinu úveru vo výške 2.542,51 €, neuhradený riadny úrok vo výške 185,73 €, úrok z omeškania vo výške 13,89 €, poplatky vo výške 32 € a sankčné poplatky vo výške 5,46 €. Zároveň posúdil tiež žalobcom ako dôvodný uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške tak, ako si žalobca uplatnil. 5.7 Súd podanej žalobe vyhovel aj z dôvodu, že mal preukázané, že žalovaný je dedičom pôvodného žalovaného, voči ktorému bola podaná žaloba. Je jeho univerzálnym právnym nástupcom, ktorý nadobudol dedičstvo v čistej hodnote 6.371,29 €, na ktorého prešli smrťou poručiteľa aj jeho dlhy. Do výšky hodnoty prevzatého dedičstva tak žalovaný zodpovedá za dlhy poručiteľa, čím bola preukázaná jeho pasívna legitimácia v spore. Žalovaný nedôvodnosť podanej žaloby okrem iného odôvodňoval aj tým, že žalobca neprihlásil svoju pohľadávku do dedičského konania. K tomu súd uviedol, že záväzok poručiteľa jeho smrťou nezanikol a pohľadávka veriteľa nebola v rámci súpisu zahrnutá do pasív dedičstva, nemá to za následok, že by dedičia za dlhy poručiteľa vôbec nezodpovedali. Znamená to toľko, že dedičia v skutočnosti zodpovedajú za dlhy poručiteľa vo väčšom rozsahu, než to vyplýva z výsledkov dedičského konania. 5.8 Za nedôvodnú posúdil súd aj vznesenú námietku premlčania, poukázal pri tom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/268/2020, v zmysle ktorého podľa § 103 OZ plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 OZ začne premlčacia doba plynúť 1. deň nasledujúci po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Žalobcovi vzniklo právo vyhlásiť splatnosť celého úveru pre nesplnenie splátky splatnej 15.01.2017. Premlčacia doba tak začala plynúť odo dňa 16.04.2017 a uplynula 16.04.2020. Žalobca podal žalobu na súd 02.12.2019, teda v rámci plynutia premlčacej doby.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
7.1 Proti tomuto rozsudku podal zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol prípadne, aby vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Žalovaný si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. 7.2 Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Pri overovaní bonity právneho predchodcu žalovaného právny predchodca žalobcu mal nejaké údaje, avšak nemal k dispozícií dostatočné údaje o príjme právneho predchodcu žalovaného a o výdavkoch právneho predchodcu žalovaného, pokiaľ ide o jeho iné výdavky ako sú SIPO a iné výdavky (strava a pod.), čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti právneho predchodcu žalovaného o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jeho bonite. Skúmanie výdavkov právnym predchodcom žalobcu iba nahliadnutím do databáz banky a vyžiadaním si výpisu zo Sociálnej poisťovne nie sú dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať
požadovaný úver. Príjem právneho predchodcu žalovaného právny predchodca žalobcu dostatočne neoveril, keď vychádzal len z jeho vyhlásenia v žiadosti o úver, kde bol uvedený čistý príjem 875 €. Potvrdenie zo Sociálnej poisťovne, ktoré predložil právny predchodca žalobcu preukazuje len to, že veriteľ zisťoval, či bol právny predchodca žalovaného zamestnaný, či poberá invalidný, starobný dôchodok, nepracuje u viacerých zamestnávateľov. Z uvedeného nie je možné zistiť príjem právneho predchodcu žalovaného, ako tento uviedol v žiadosti o úver. Žalobca nepreukázal, že právny predchodca žalobcu by uvedené informácie o právnom predchodcovi žalovaného zisťoval aj iným spôsobom a tieto údaje následne vyhodnocoval a posudzoval, a to aj v kontexte toho, že žalovaný mal už viacero úverov, ktoré nesplácal. Konanie veriteľa nemožno označiť za konanie s odbornou starostlivosťou a tento dôsledne nezistil ani výšku príjmu žiadateľa o úver, napr. dopytom na zamestnávateľa, či žiadateľa samotného, aby tento svoj príjem nejakým spôsobom relevantne veriteľovi preukázal. Právny predchodca žalobcu nelustroval právneho predchodcu žalovaného v spoločnom registri bankových informácií (SRBI) a nebankovom registri klientskych informácií (NRKI), čím porušil povinnosť skúmať príjmy a výdavky žalovaného, pričom mu táto povinnosť vyplýva priamo z § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca predložil doklad o lustrácií, avšak nie je zrejmé, o aký register sa jedná. Z daného dokladu nie je zrejmé, či mal právny predchodca žalovaného úvery, v akej výške, od akého veriteľa. Len samotné zhromaždenie informácie o klientovi a navyše neúplné nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 7 ods. 1 citovaného zákona. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa, bez zistenej výšky, či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov a účelové použitie údajov o sociálno- ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalobca nepreukázal, že právny predchodca žalobcu by preveroval príjem právneho predchodcu žalovaného a jeho výdavky. Z uvedených dôvodov je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň na základe uvedených skutočností nebolo možné platne predčasne zosplatniť úver postupom podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Keďže právny predchodca žalobcu pre porušenie odbornej starostlivosti nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť a zároveň ku dňu postúpenia pohľadávky ešte nenastal termín konečnej splatnosti úveru, potom zo strany žalobcu nie je preukázané splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle § 17 ods. 1 písm. a/, b/ citovaného zákona a postúpenie pohľadávky je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ, nakoľko sa prieči § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. 7.3 K namietanej chýbajúcej obligatórnej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ - doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru žalovaný uviedol, že pod konečnou splatnosťou zákonodarca nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou podľa písm. k/, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písm. f/ citovaného ustanovenia iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy. Doba trvania zmluvy je rovnako vyjadrená netransparentne, lebo je vyjadrená vo formulácii 30 mesiacov od prvej splátky, tzn. že spotrebiteľ mohol dúfať, že niekedy do 30 mesiacov svoje záväzky pri nastavených podmienkach splatí. Uvedenie takejto informácie je pre spotrebiteľa neurčité, netransparentné a nezrozumiteľné a nie je ani v súlade s predpokladom podľa čl. 10 ods. 2 písm. c/ Smernice 2008/48/ES. Vzhľadom na tento nedostatok v zmluve je spotrebiteľský úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 7.4 Zároveň žalovaný namietal porušenie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže žalobca nepreukázal, že by výzva zo dňa 03.03.2017 bola podaná na poštovú prepravu a bola doručená právnemu predchodcovi žalovaného. Nakoľko nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, nebol spotrebiteľský úver v čase jeho postúpenia, t.j. 12.12.2017 splatný v celosti. Podmienkou postúpenia pohľadávky vyplývajúcou zo spotrebiteľského úveru v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je to, aby bola táto pohľadávka splatnou. Pôvodný veriteľ nemohol na žalobcu platne previesť celú pohľadávku, pretože uvedené postúpenie je neplatné pre rozpor so zákonom. Žalobca nepreukázal, že by žalovanému boli skutočne zaslané nasledovné listiny, a to výzva zo dňa 03.03.2017 alebo bola doručená do sféry jeho vplyvu žalovaného. Čo sa týka námietky žalobcu, že nakoľko nedoručenie výzvy právnemu predchodcovi žalovaného nebolo žalovaným rozporované, a preto bolo toto tvrdenie žalobcu potrebné považovať za nesporné, žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 407/2016 zo dňa 12.12.2017 a sp. zn. II. ÚS 302/2009 zo dňa 20.02.2020, z ktorých vyplýva povinnosť všeobecného súdu skúmať aktívnu legitimáciu v konaní ako jeho imanentnú súčasť aj bez námietky v ktoromkoľvek štádiu konania. Navyše právny predchodca žalovaného dňa XX.XX.XXXX zomrel, takže žalovaný sa ani
nemohol vyjadriť k tomu, či jeho právnemu predchodcovi bola doručená výzva banky zo dňa 03.03.2017. Žalovaný jednoznačne namietal, že výzva z 03.03.2017 nebola zo strany banky podaná ani na poštovú prepravu.
8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pri poskytovaní úveru postupoval s odbornou starostlivosťou, zobral do úvahy všetky informácie, ktoré zákon mu ukladá vziať do úvahy, predložil výstup z interných aplikácií veriteľa, ktoré zaslal žalobcovi na preukázanie riadneho overenia schopnosti splácať poskytnutý úver žiadateľov o úver. Zmluva o úvere podľa názoru žalobcu obsahuje všetky zákonom vyžadované parametre a je z nej zrejmé, že obsahuje aj údaj o dobe trvania zmluvy. V konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní zo splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zmluva o postúpení má písomnú formu, dlžník bol výzvou zo dňa 21.04.2017 vyzvaný na splnenie pohľadávky vo výške 3.302,68 € a zároveň bol viac ako 90 dní nepretržite v omeškaní. Na základe uvedeného sa preto plne stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil.
9. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu doručené dňa 05.09.2023. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
11. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak mal súd preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu v spore a zároveň je jeho záver predčasný, nakoľko súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, z ktorých dôvodov boli naplnené žalovaným namietané odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a rozsudok je potrebné preto zrušiť podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP.
12. Súd vyhovel uplatnenému nároku, nakoľko považoval nárok žalobcu za preukázaný, pričom v prvom rade skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu v spore.
13. Podstatným z hľadiska rozhodnutia vo veci bolo vysporiadať sa s procesnou obranou žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v nadväznosti na jeho tvrdenie, že k predčasnému zosplatneniu úveru došlo v rozpore s ust. § 53 ods. 9 OZ, pretože pred zosplatnením nebol jeho právny predchodca upozornený veriteľom na možnosť uplatnenia tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní, a teda úver bol neúčinne (neplatne) zosplatnený. Dôvodil, že doručenie výzvy zo dňa 03.03.2017 právny predchodca žalobcu nepreukázal.
14. Súd prvej inštancie uzavrel, že právny predchodca žalobcu si uplatnil právo na zaplatenie zostávajúceho dlhu listom zo dňa 03.03.2017 – posledná výzva na zaplatenie, ktorý listinný dôkaz pôvodný žalovaný nespochybnil čo do jeho existencie a ani obsahu, pričom v rámci svojej procesnej obrany pôvodný žalovaný netvrdil, že by mu výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa 03.03.2017 nebola doručená.
15. Rovnaký záver vyvodil aj ohľadne oznámenia o okamžitej splatnosti úveru (zosplatnenie) zo dňa 21.04.2017, keď konštatoval, že pôvodný žalovaný nespochybnil tento listinný dôkaz čo do jeho existencie a ani obsahu a pôvodný žalovaný netvrdil, že by mu predmetné oznámenie nebolo doručené. Doručenie zosplatnenia mal za preukázané podacím hárkom o podaní na pošte.
16. V sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 CSP, lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre
spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.).
17. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Jej použitie v sporoch s ochranou slabšej strany je limitované. Zo základného princípu zakotveného v článku 6 Základných princípov CSP vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné modifikovať všeobecné pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290 až § 323 CSP) je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany nepodliehajú sudcovskej koncentrácii konania, zákonná koncentrácia v materiálnom význame de facto existuje aj v konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 579 s., 584 s.).
18. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).
19. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu, je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci.
20. V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa (rozsudok NS SR z 27. októbra 2021, sp. zn. 4Cdo/162/2020 publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 pod č. 6).
21. Žalobca v spore (doposiaľ) nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok pred postúpením pohľadávky bankou podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách na nebankový subjekt, bez splnenia ktorých je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené a následne postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) (R 60/2018). Zároveň aj vecnú legitimáciu súd skúma z úradnej povinnosti, ktorej nedostatok má za následok zamietnutie žaloby bez vecného prejednania.
22. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9 OZ).
23. Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (§ 565 OZ).
24. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplývajú podmienky, za ktorých môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ktorými sú v zmysle ust. § 565 OZ: 1. možnosť straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom alebo v súdnom rozhodnutí, 2. dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti a 3. veriteľ požiada dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
25. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, k vyššie uvedeným podmienkam pristupujú ešte ďalšie dve podmienky v zmysle citovaného ust. § 53 ods. 9 OZ, a to: 1. veriteľ má právo na tzv. stratu výhody splátok (možnosť požadovať zaplatenie celého dlhu naraz pred jeho konečnou splatnosťou) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a 2. veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
26. Podmienkou účinného zosplatnenia úveru teda je, že veriteľ pred zosplatnením pohľadávky má povinnosť upozorniť spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie (výkon) tohto práva.
27. Upozornenie veriteľa vo vzťahu k spotrebiteľovi na uplatnenie práva podľa § 565 OZ je teda podmienkou pre účinný výkon tohto práva. Ak táto podmienka nie je splnená, je zosplatnenie neúčinné a veriteľ nemá právo na zaplatenie celého dlhu naraz.
28. Žalobca doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie poslednej výzvy na zaplatenie zo dňa 03.03.2017 pôvodnému žalovanému, z dôvodu ktorého je predčasný záver súdu týkajúci sa splnenia podmienok pre predčasné zosplatnenie úveru.
29. Uvedená odvolacia námietka žalovaného bola preto dôvodná.
30. Rovnako doposiaľ nebolo preukázané doručenie oznámenia zo dňa 21.04.2017 o okamžitej splatnosti úveru (zosplatnenie), ktorú súd považoval aj za výzvu právneho predchodcu žalobcu pred postúpením pohľadávky.
31. Nepreukázanie doručenia poslednej výzvy na zaplatenie zo dňa 03.03.2017 malo za následok nedostatok oprávnenia na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a nepreukázanie doručenia písomnej výzvy právneho predchodcu žalobcu z 21.04.2017 pôvodnému žalovanému pred postúpením pohľadávky, malo za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie pohľadávky (napr. rozhodnutie NS SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017).
32. Súd prvej inštancie považoval žalobcom predložený poštový podací hárok o odoslaní oznámenia zo dňa 21.04.2017 o okamžitej splatnosti úveru (zosplatnenie) za dostatočný dôkaz o preukázaní doručenia výzvy k plneniu dlžnej sumy bez toho, aby sa zaoberal otázkou, či táto listina sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného.
33. Súd opomenul aplikovať ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.
34. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti, zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane.
35. Slovné spojenie „dostane sa do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah. Rozhodujúce je teda objektívne hľadisko, t.j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu, obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil (viď uznesenie NS SR z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010, rozsudok NS SR z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020).
36. Poštový hárok, z ktorého vyplýva odoslanie zásielky, nie je dokladom o doručení listiny do dispozičnej sféry adresáta, je dokladom „iba“ o odoslaní danej zásielky.
37. Na preukázanie doručenia výzvy pred zosplatnením pohľadávky a oznámenia o zosplatnení pohľadávky (ktorú možno považovať aj za výzvu pred postúpením pohľadávky, ak okrem oznámenia o zosplatnení obsahuje aj výzvu na zaplatenie) je potrebné vyžadovať doklad o jej doručení, ktorým môže byť aj neprevzatá zásielka adresátom v mieste, kde mal faktickú možnosť zásielku si prevziať, nakoľko zásielka musí byť doručená do dispozičnej sféry dlžníka. Uvedená skutočnosť vyplýva z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 4/2021.
38. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15. decembra 2020 tiež vyplýva záver, že ust. § 53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.
39. Veriteľ a spotrebiteľ sa teda môžu v spotrebiteľskej zmluve dohodnúť o doručovaní zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa, avšak ako vyplýva z citovaného rozhodnutia, fikciu doručenia, v zmysle ktorej zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, nie je možné použiť, keďže je dojednaná v rozpore s ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za prípustnú považuje vyššie citované rozhodnutie fikciu, v zmysle ktorej zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom.
40. Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t.j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomností je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas oznámená. Je neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri tomto spôsobe (dojednaní fikcie doručenia) je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je, ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Z ust. § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchýlnu dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia.
41. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu žalobca doposiaľ nepreukázal, že posledná výzva na zaplatenie zo dňa 03.03.2017 s upozornením na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie zo dňa 21.04.2017 boli doručené do dispozičnej sféry pôvodného žalovaného, nakoľko žalobca ohľadne poslednej výzvy na zaplatenie zo dňa 03.03.2017 nepredložil žiaden dôkaz o jej doručení pôvodnému žalovanému a ohľadne oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzvy na zaplatenie zo dňa 21.04.2017 predložil iba podací hárok, ktorý je dôkazom o odoslaní zásielky, nie však o doručení zásielky do dispozičnej sféry pôvodného žalovaného.
42. Z uvedeného dôvodu je nesprávny a zároveň predčasný záver súdu prvej inštancie o platnom postúpení pohľadávky na žalobcu a jeho záver o aktívnej legitimácii žalobcu v spore.
43. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto po vrátení veci dôsledne venovať pozornosť otázke doručovania uvedených listín do dispozičnej sféry pôvodného žalovaného, bez ohľadu na to, či túto skutočnosť pôvodný žalovaný spochybnil a namietal alebo nie, pričom uvedená dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcu a nemožno ju prenášať na žalovaného, tak ako správne namietal žalovaný v odvolaní, pričom zdôraznil, že pôvodný žalovaný (jeho otec) už zomrel.
44. Až na základe preukázanej skutočnosti, že obe listiny boli pôvodnému žalovanému doručené do jeho dispozičnej sféry, bude môcť súd dospieť k záveru o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore.
45. V prípade, že po doplnení dokazovania bude preukázaná aktívna legitimácia žalobcu v spore, bude úlohou súdu zamerať pozornosť na posúdenie otázky, či veriteľ pri uzatvorení zmluvy v zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. okrem iného posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť pôvodného žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a namietanú absenciu náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z.
46. Z dôvodu hospodárnosti konania odvolací súd k uvedeným okruhom sporných problémov uvádza nasledovné:
47. Podľa ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len zák. č. 129/2010 Z.z.), ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
48. Podľa ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
49. Odvolací súd považuje záver súdu o tom, že žalobca preukázal splnenie podmienky podľa § 7 ods. 1 cit. zákona za predčasný, ak mal za to, že preukázanie zisťovania údajov o pôvodnom žalovanom v rozsahu rodinný stav, zamestnávateľ, údaje o zamestnaní a výška príjmu, vzdelanie, splátky úverov, ktoré údaje si právny predchodca žalobcu overil jednak v registri úverov ako aj dopytom do sociálnej poisťovne sú dostačujúce.
50. Žalobca síce preukázal, že veriteľ pred uzavretím zmluvy overoval rodinný stav spotrebiteľa a zisťoval jeho príjem zo zamestnania, ktorý overil v sociálnej poisťovni, avšak žalobca doposiaľ nepreukázal, či zisťoval údaje o všetkých príjmoch a ohľadne výdavkov predložil súdu iba doklad o realizácii dopytu do úverového registra (bez označenia a špecifikácie daného registra).
51. Odvolací súd poznamenáva, že z lustrácie úverového registra je možné zistiť počet existujúcich úverov a výšku mesačnej splátky týchto úverov, ktoré spotrebiteľ už má, teda iba peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, avšak nemožno objektívne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Žalobca totiž doposiaľ nepreukázal, či veriteľ pred uzavretím zmluvy so spotrebiteľom skúmal aj iné výdavky spotrebiteľa.
52. Zároveň odvolací súd upriamuje pozornosť súdu na to, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie na odstránenie rozporu medzi skutkovými zisteniami, ak zo základnej zmluvy, na ktorú poukázal, zistil údaj – suma splátok úverov 180 € a z dopytu do úverového registra vyplynulo, že pôvodný žalovaný nemal žiadne záväzky.
53. Nemožno akceptovať výklad ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru možno dospieť iba vtedy, ak veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa jedným z uvedených spôsobov, teda buď posúdil schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Ak však veriteľ posudzoval bonitu aspoň jedným z uvedených spôsobov, nemôže dôjsť k hrubému porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou.
54. Odvolací súd zastáva názor, že vychádzajúc z ust. § 11 ods. 2 tretia veta hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 je naplnené vtedy, ak nie je splnená jedna z uvedených možností, tieto podmienky musia byť totiž splnené kumulatívne. Veriteľ je povinný posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver s prihliadnutím na údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. Zároveň musí prihliadať na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, na základe ktorých zistí (iba) to, či spotrebiteľ má aj iné úvery a rozsah ich splácania.
55. Vyššie uvedený výklad citovaného ustanovenia by totiž nenaplnil zákonodarcom sledovaný cieľ ochrany spotrebiteľa, nakoľko veriteľ by pre splnenie povinnosti predložil iba nič nehovoriaci výpis z registra alebo databázy, no zároveň by neboli zistené také ukazovatele (príjmy a výdavky svedčiace o existujúcej situácii konkrétneho klienta), na základe ktorých by bolo možné objektívne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver.
56. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že v zmluve absentuje náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho je potrebné považovať poskytnutý uver za bezúročný a bez poplatkov.
57. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
58. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o absencii obligatórnej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z., keďže nezohľadňuje ďalšie údaje uvedené v zmluve, umožňujúce bez akýchkoľvek pochybností identifikovať dobu, na ktorú je zmluva uzatvorená a tiež konečnú splatnosť úveru. Súd poukázal na čl. 10 ods. 2 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, podľa ktorého zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza dĺžku trvania zmluvy o úvere. Zohľadniac údaje o počte splátok, dátume prvej splátky, splatnosti ďalších splátok, konečnej splatnosti, ktoré údaje sú uvedené priamo v úverovej zmluve je potrebné konštatovať, že údaje o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, sú uvedené v súlade s čl. 10 ods. 2 citovanej smernice zrozumiteľne a určito, teda takým spôsobom, pri ktorom rozhodne nemožno konštatovať absenciu tejto obligatórnej náležitosti.
59. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, je transpozíciou článku 10 ods. 2 písm. c/ smernice 2008/48/ES, ktorá ustanovuje ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere. Táto náležitosť je vyjadrená v zákone č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (resp. až do 01.05.2018) práve v § 9 ods. 2 písm. f/ tak, že zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zámerom zákonodarcu pritom rozhodne nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. f/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 citovanej smernice a aj na túto skutočnosť musí súd vziať zreteľ pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z.
60. Eurokomformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. f/, ktorý v danom prípade je nielen možný, ale aj potrebný, dospel odvolací súd k záveru, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vymedzenie dĺžky trvania zmluvy o úvere dostatočne určitým a nepochybným spôsobom.
61. Nie je teda nevyhnutné, aby zmluva obsahovala aj určenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj určenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a to aj s poukazom na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch, vykonanú zákonom č. 279/2017 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2018, v zmysle ktorej povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. d/ je už len doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
62. Prijatie tejto novely bolo odôvodnené zosúladením so znením smernice 2008/48/ES.
63. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že „členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“). Zmluva o spotrebiteľskom úvere môže obsahovať aj prípadné iné zmluvné podmienky zakotvené v článku 10 ods. 2 písm. u/ smernice 2008/48/ES, avšak tieto podmienky musia byť individuálne dohodnuté so spotrebiteľom v rámci ich úverového zmluvného vzťahu, ako to vyplýva z bodu 57 predmetného rozsudku. Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. u/ smernice 2008/48/ES by sa nemalo podľa bodu 58 rozsudku vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Ponechaním ust. § 9 ods. 2 písm. f/ v pôvodnom znení by teda Slovenská republika išla nad rámec podmienok stanovených smernicou. Zákon neobmedzuje veriteľa v tom, aby nad rámec zákona dohodol so spotrebiteľom doplnenie ustanovení, ktoré pomáhajú spotrebiteľovi pochopiť rozsah jeho záväzku. V záujme každého veriteľa, ktorého zámerom je zodpovedné podnikanie a poskytovanie spotrebiteľských úverov, je poskytnutie čo najkomplexnejšieho rozsahu informácií. Veriteľ môže do zmluvy uviesť aj ďalšiu informáciu, napr. odplatu pre daný spotrebiteľský úver.
64. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pri eurokomformnom výklade § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2018 nie je potrebné trvať popri uvedení doby trvania zmluvy aj na uvedení termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom termín konečnej splatnosti nemusí byť uvedený konkrétnym dátumom, ale stačí jeho uvedenie spôsobom dostatočne určitým a nevyvolávajúcim žiadne pochybnosti. Pod pojmom termín konečnej splatnosti úveru nemožno teda bezvýhradne rozumieť iba konkrétne určený dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento údaj, ktorý zároveň vymedzuje obdobie, po ktoré zmluva trvá.
65. V prejednávanej veci je termín konečnej splatnosti úveru uvedený spôsobom dostatočne určitým a nevyvolávajúcim žiadne pochybnosti, keď z obsahu základnej zmluvy o poskytovaní produktov a služieb a žiadosti o poskytnutie Raiffeisen pôžičky (spotrebiteľský úver) zo dňa 19.04.2016, ako aj z akceptácie žiadosti o poskytnutie pôžičky zo dňa 19.04.2016 odvolací súd zistil, že poskytnutý úver mal byť splatený formou splátok v počte 30, deň splácania 15, dátum prvej splátky 15.05.2016 a konečná splatnosť je vymedzená termínom 30 mesiacov od prvej splátky (15.05.2016).
66. Vychádzajúc z počtu splátok 30 a zo splatnosti prvej splátky 15.05.2016, je posledná splátka úveru splatná 10.05.2018, čo je termín konečnej splatnosti úveru. Takto určený termín splatnosti úveru je nepochybne zrozumiteľný aj priemernému spotrebiteľovi, ako na to správne poukázal súd prvej inštancie.
67. Vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru nedostatok údaja o konečnej splatnosti úveru nemôže mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie.
68. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude viazaný vyššie vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a v ktorom rozhodne opätovne o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1, 3 CSP).
69. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).