Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-80-2022.pdf
PDF · 190.61 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/80/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. XXX, XXX XX C. a 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, adresa F. XXX, G., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, IČO: 42 402 344, o zaplatenie 12.279,42- eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 7C/58/2012-460 zo dňa 13. apríla 2022 – voči vyhovujúcemu výroku II. a výroku IV. o trovách konania, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku II. a výroku IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 2.500,- eur zastavil, výrokom II. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 6.331,34 eura spolu s úrokom vo výške 8,99 % ročne zo sumy 5.028,49 eura od 15.04.2011 do 15.04.2015 a úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.09.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.01.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.02.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.03.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.04.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.05.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.06.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.07.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.09.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.10.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.11.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.12.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.01.2014 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.02.2014 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.03.2014 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.04.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.05.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.06.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.07.2014 do
zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.08.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.09.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.10.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eur od 16.11.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.12.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.01.2015 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.02.2015 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.03.2015 do zaplatenia a vo výške 5,25 % ročne zo sumy 45,16 eura od 16.04.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom IV. priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 44,48 %.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ“), ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 8, § 101, § 103, § 517 ods. 2, § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d), § 497 zák. č. 513/1991 zb. Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
3. Vecne súd argumentoval tým, že medzi pôvodným veriteľom a žalovanými 1/ a 2/ bola dňa 16.04.2009 uzavretá zmluva o úvere označená ako „Zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere“, avšak podľa čl. I, banka poskytuje úver dlžníkovi na účel: Kúpa domu/bytu. Doloženie uvedeného účelu úveru klientom je nutnou podmienkou čerpania tohto úveru. Podľa čl. III čerpanie úveru bude zrealizované po doložení kúpnej zmluvy k objektu úveru. Zásadnou spornou otázkou, ktorá má vplyv na to, či je predmetnú Zmluvu o úvere potrebné posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ alebo nie, bola teda otázka účelu úveru. Žalobca v konaní tvrdil a preukazoval, že žalovaní nielen uviedli pôvodnému veriteľovi ako účel čerpania finančných prostriedkov - kúpu bytu, ale mu aj predložili Kúpnu zmluvu (bod 22.), preto podľa názoru žalobcu nebolo možné považovať Zmluvu o úvere za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko ZoSÚ sa na ňu nevzťahuje v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) ZoSÚ. Neskôr, po vykonanom dokazovaní týkajúcom sa plnenia časti kúpnej ceny (bod 27. a 32.), síce žalobca uznal, že žalovaní zjavne nepoužili načerpané finančné prostriedky z úveru na účel kúpy predmetnej nehnuteľnosti, avšak zotrval na tvrdení, že úver bol na tento účel poskytnutý a pokiaľ žalovaní úver použili na iný účel, než deklarovali, účelovo pôvodného veriteľa zavádzali. Žalovaní 1/ a 2/ sa v konaní bránili, že úver nečerpali na účel kúpy nehnuteľnosti a na to, že by mali pôvodnému veriteľovi predložiť Kúpnu zmluvu si nespomínajú. Predmetný úver by sa podľa ich názoru mal považovať za spotrebiteľský úver podľa ZoSÚ a následkom absencie údaja o RPMN by ho mal súd vyhodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov. Súd preskúmal Zmluvu o úvere v súvislosti s Kúpnou zmluvou a dospel k zisteniu, že Kúpna zmluva bola uzavretá skôr (dňa 05.03.2009) ako Zmluva o úvere (dňa 16.04.2009). V Kúpnej zmluve na strane predávajúcej vystupuje žalovaná 2/ a strane kupujúceho žalovaný 1/, pričom obaja žalovaní sú spoludlžníkmi podľa Zmluvy o úvere. Titulom Zmluvy o úvere žalovaní 1/ a 2/ vyčerpali len sumu 10.000,- eur, avšak podľa Kúpnej zmluvy časť kúpnej ceny, ktorá mala byť vyplatená z úveru od H., I. bola vo výške 28.750,- eur. Navyše, k vyplateniu uvedenej časti kúpnej ceny došlo dňa 11.03.2009, teda skôr ako došlo k uzavretiu Zmluvy o úvere. Všetky tieto zistenia, ktoré vyplynuli z dokazovania jednoznačne nasvedčujú tomu, že finančné prostriedky načerpané z úveru na základe Zmluvy o úvere neboli použité na účel kúpy nehnuteľnosti podľa Kúpnej zmluvy. Z pohľadu súdu však nie je rozhodné, či žalovaní skutočne použili načerpané finančné prostriedky na dohodnutý účel, ale či pri uzatváraní Zmluvy o úvere bol účel úveru dohodnutý riadne v súlade s dohodou zúčastnených strán, alebo fiktívne. Súd dal do pozornosti meniace sa tvrdenia žalovaných. Žalovaná 2/ sa vyjadrila písomným podaním zo dňa 19.10.2012 k žalobe tak, že ona a žalovaný 1/ - jej syn sa dohodli, že úver si vezmú obaja, avšak splácať ho bude len žalovaný 1/. Žalovaný 1/ stratil prácu a tým aj príjem, následkom čoho neboli schopní splácať úver. Počas celého konania žalovaní ani raz súdu neuviedli, že by úver mali čerpať pre tretiu osobu - budúceho zaťa (p. J.), k zmene ich tvrdení došlo až pri ich výsluchoch (bod 33. a 35.) dňa 14.03.2022 a dňa 13.04.2022. Žalovaná 2/ uviedla, že išli vybaviť úver pre bývalého zaťa, ktorý peniaze potreboval vložiť do baru, bolo to jeho podnikanie. Vybavoval to sprostredkovateľ v B., ona to ani nečítala, len im to dali podpísať. Pokiaľ ide o účel úveru, oni nič nekupovali. Pamätá si, že po uzavretí zmluvy peniaze vybrala, dala ich bývalému zaťovi - pánovi J. a čakala že to bude splácať ako sľúbil. Úver teda nebol určený žalovanému 1/ - jej synovi. Pokiaľ ide o predloženú kúpnu zmluvu, ktorú súd žalovanej 2/ dal k nahliadnutiu, uviedla, že si na ňu nepamätá. Žalovaný 1/ uviedol, že úver čerpali s jeho mamou pre budúceho švagra. Peniaze potreboval a brali to tak, že je to niekto z rodiny. Prisľúbil, že bude splácať úver, potom ho však prestal splácať. Účel úveru už si nepamätá. Nepamätá si, že by účel úveru uviedli na kúpu domu alebo bytu. Po nahliadnutí do Kúpnej zmluvy, uviedol, že si nepamätá, že by takúto zmluvu predložili. Z vykonaných
výsluchov mal súd za to, že žalovaní 1/ a 2/ účelovo uviedli pôvodného veriteľa do omylu v tom, že úver čerpajú pre seba a budú ho aj riadne splácať. Z ich výpovedí je zrejmé, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere nemali v úmysle použiť načerpané finančné prostriedky na účel kúpy nehnuteľnosti, ako uviedli do zmluvy, ani na akýkoľvek iný účel financovania ich potrieb, ale pre tretiu osobu (o ktorej súd predpokladá, že by jej úver neschválili). Za zásadné konanie v rozpore s dobrými mravmi súd považoval najmä to, že žalovaní 1/ a 2/ nikdy nemali v úmysle predmetný úver ani splácať, ale spoliehali sa, že ho bude splácať p. J., ktorému peniaze aj odovzdali. Tvrdenie žalovaných, že si na predloženie Kúpnej zmluvy nepamätajú, samo o sebe neobstojí. Bol to práve žalobca, ktorý predložil súdu Kúpnu zmluvu ako dôkaz, že žalovaní 1/ a 2/ dokladovali účel poskytnutia úveru. Žalovaní sa bránili tým, že táto zmluva sa týkala iného úveru, ale súdu neuviedli ktorého, ani nenavrhli dokazovanie za týmto účelom, preto mal súd za to, že predmetná Kúpna zmluva bola doložená práve k Zmluve o úvere, inak by ňou žalobca disponovať nemohol. Za smerodajný považoval súd čl. I Zmluvy o úvere, kde je výslovne uvedený účel úveru. Žalovaní Zmluvu o úvere riadne podpísali a nikdy voči jej zneniu nenamietali. Tvrdenie žalovanej 2/, že zmluvu ani nečítala, len ju podpísala, na tom nič nemení. V kontraktačnom procese všetci účastníci zmluvného vzťahu nesú zodpovednosť za deklarovanie skutočností, s ktorými do zmluvného vzťahu vstupujú. Na strane veriteľa sú to podmienky, za ktorých je ochotný poskytnúť úver (výška, úrok, doba splácania, účel úveru atď.). Na strane dlžníkov sa to týka nielen skutočností, ktorými deklarujú svoju finančnú situáciu (ktorá spravidla určuje, či im úver bude poskytnutý, alebo nie), ale aj účel úveru, teda svoj investičný zámer. Z vykonaného dokazovania súdu nevyplynulo, že by pôvodný veriteľ akokoľvek nanútil žalovaným 1/ a 2/ preddefinovaný účel úveru, aby sa vyhol posudzovaniu zmluvy podľa ZoSÚ. Naopak, súd mal za to, že žalovaní 1/ a 2/ účelovo postupovali počas kontraktačného procesu s úmyslom zaviesť pôvodného veriteľa, aby im bol poskytnutý úver na účely kúpy nehnuteľnosti, pričom v skutočnosti chceli poskytnúť a aj poskytli načerpané finančné prostriedky tretej osobe (ktorej by pôvodný veriteľ s najvyššou pravdepodobnosťou odmietol úver schváliť), ba čo viac, od počiatku nemali v úmysle predmetný úver ani splácať. Súd uviedol, že zo žiadneho zákonného ustanovenia veriteľovi nevyplýva povinnosť spätne kontrolovať, či finančné prostriedky boli použité v súlade s účelom poskytnutia úveru. Súd mal teda za to, že žalovaní 1/ a 2/ uviedli pôvodnému veriteľovi ako účel úveru - kúpu nehnuteľnosti a za účelom čerpania finančných prostriedkov predložili Kúpnu zmluvu, pričom Pôvodný veriteľ v súlade s čl. III Kúpnej zmluvy po doložení kúpnej zmluvy k objektu úveru čerpanie zrealizoval. Boli to práve žalovaní 1/ a 2/, ktorí porušili zmluvné dojednania Zmluvy o úvere, keď v rozpore s čl. I Zmluvy o úvere načerpané finančné prostriedky použili na iný účel, než bolo dohodnuté. Konanie žalovaných súd vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Nepoctivému konaniu (mala fides) nesmie súd poskytnúť ochranu. Súd teda vyhodnotil, že účel poskytnutia úveru podľa Zmluvy o úvere bola kúpa nehnuteľnosti a na Zmluvu o úvere sa preto v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) ZoSÚ nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch.
4. Ďalej sa súd zaoberal otázkou, či došlo účinne k jednorazovému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa. Podľa ust. § 53 ods. 8 OZ môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z uvedeného vyplýva dodávateľovi - veriteľovi povinnosť najskôr dlžníka upozorniť na uplatnenie práva úver zosplatniť v lehote nie kratšej ako 15 dní. V prejednávanej veci veriteľ zaslal Poslednú výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 21.12.2009 žalovaným 1/ a 2/ a vyzval ich na zaplatenie dlžnej čiastky 999,81 eura, pričom boli upozornení na možnosť zosplatnenia dlhu. Keďže k zosplatneniu úveru malo dôjsť až listom zo dňa 17.06.2010, je zjavné, že 15 dňová lehota na upozornenie dlžníka na možnosť zosplatnenia úveru bola zachovaná. Ďalšou zákonnou podmienkou je uplynutie 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Tu sa tvrdenia strán rozchádzali. Právny zástupca žalovaných tvrdil, že ku dňu 21.12.2009 boli žalovaní povinní zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu 8 splátok úveru vo výške 1.111,04 eura. Z výpisu úverového účtu, ktorý v konaní predložil súdu právny predchodca žalobcu ako prílohu k podaniu zo dňa 14.11.2014 vyplýva, že žalovaní ku dňu 21.12.2009 zaplatili právnemu predchodcovi žalobcu splátky úveru v celkovej výške 1.004,90 eura. Z uvedeného tak vyplýva, že ku dňu zaslania predmetnej výzvy zo strany právneho predchodcu žalobcu, boli žalovaní v omeškaní s úhradou len časti jednej splátky splatnej do 15.12.2009, zodpovedajúcej sume 106,14 eura, pričom omeškanie trvalo len šesť dní. Na základe uvedeného žalovaní zastávali názor, že poslednú výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 21.12.2009 nemožno kvalifikovať ako riadne upozornenie veriteľa na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 OZ, preto sa v tomto smere jedná o nulitný právny úkon. V tomto smere nemohol dať súd za pravdu žalovaným. Podľa čl. V Zmluvy o úvere boli žalovaní povinní platiť splátky vo výške 202,78 eura mesačne počnúc dňom 15.05.2009. Podľa výpisu z úverového účtu (č.l. 48), ako aj vyjadrenia žalobcu (č.l. 284 rub)
je zrejmé, že žalovaní nezaplatili ani prvú splátku v dohodnutej výške, ale v nižšej sume. Tu súd poukázal na to, že tabuľka, ktorú predložil žalobca (č.l.48) nekorešponduje s platbami, ktoré uviedol žalobca vo svojom podaní (č.l. 284 rub). Prvá až štvrtá splátka je podľa tabuľky 190,25 eura, 201,73 eura, 309,94 eura, 302,98 eura (t.j. spolu 1.004,90 eura), následne 5 splátok t.j. august až december 2009 (kedy bola zaslaná Posledná výzva) neboli uhradené splátky vôbec. Nakoľko malo byť zaplatených celkom 8 splátok, t.j. 8 x 202,78 eura = 1.622,24 eura, žalobcovia boli ku dňu 21.12.2009 stále v omeškaní v sume 617,34 eura. Podľa rozpisu platieb v zmysle podania žalobcu na č.l. 284, do zaslania výzvy žalovaní uhradili prvú až piatu splátku v roku 2009 nasledovne: 199,16 eura, 190,25 eura, 201,77 eura, 389,33 eura, 223,55 eura (t.j. spolu 1.204,06 eura), ďalšia splátka bola realizovaná až v mesiaci február 2010, teda po zaslaní výzvy. Z uvedeného vyplýva, že žalovaní mali byť dlžní ku dňu zaslania Poslednej výzvy sumu 418,18 eura. Hoci sa súd nestotožnil s tým, že dlžná čiastka podľa Poslednej výzvy bola 999,81 eura, z dokazovania vyplynulo, že žalovaní 1/ a 2/ boli v omeškaní so splátkami najmenej 418,18 eura, žalobca bol teda oprávnený vyzvať ich na úhradu dlžnej sumy a upozorniť na možnosť zosplatnenia dlhu. Tu však nemožno opomenúť ust. § 565 OZ, ktoré zakotvuje, že právo pohľadávku zosplatniť môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Žalovaní sa zaviazali úver splácať k 15. dňu v mesiaci počnúc 15.05.2009. Pokiaľ žalobca upozornil žalovaných Poslednou výzvou zo dňa 21.12.2009 na možnosť zosplatnenia úveru, mohol tak učiniť najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškanej splátky. Nakoľko z Oznámenia o zosplatnení dlhu zo dňa 17.06.2010 vyplynulo, že pôvodný žalobca uplatnil právo vyhlásiť úver za jednorazovo splatný ku dňu 15.06.2010, avšak nie je uvedené pre ktorú omeškanú splátku toto právo využil, súd vychádzal z Poslednej výzvy zo dňa 21.12.2009, pričom ak boli žalovaní 1/ a 2/ v omeškaní najmenej vo výške 418,18 eura, znamená to, že boli v omeškaní s viac ako dvoma splátkami. Nakoľko však k výzve na zaplatenie dlžnej čiastky došlo po splatnosti decembrovej splátky (15.12.2009), súd mal za to, že veriteľ deklaroval úmysel úver zosplatniť práve v nadväznosti na omeškanú decembrovú splátku a svoje právo úver zosplatniť mohol využiť najskôr dňa 16.03.2010 (t.j. po 3 mesiacoch od 15.12.2009), najneskôr však do splatnosti ďalšej splátky podľa § 565 OZ, t.j. od 15.04.2010, čo sa však nestalo, resp. veriteľ toto právo nevyužil. Naopak, právny zástupca žalobcu uviedol, že k zosplatneniu pristúpil pre nezaplatenú splátku v máji 2010, t.j. 15.05.2010 (elektronické podanie doručené súdu dňa 25.05.2021), čo je však v rozpore s ust. § 53 ods. 8 OZ, lebo splátka splatná dňa 15.05.2010 nemohla byť omeškaná viac ako 3 mesiace, keď k zosplatneniu došlo ku dňu 15.06.2010, t.j. hneď v nasledujúci mesiac. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že ak žalobca úver zosplatnil pre nezaplatenú splátku dňa 15.05.2010 (ako sám uviedol), neučinil tak účinne, lebo splátka nebola v omeškaná o viac ako 3 mesiace a ak by súd pripustil úvahu, že žalobca zosplatnil úver pre nezaplatenú splátku splatnú dňa 15.12.2009, potom tak neučinil včas.
5. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, žalovaní 1/ a 2/ uzavreli s pôvodným veriteľom Zmluvu o úvere a zaviazali sa vrátiť úver vo výške 10.000,- eur spolu s príslušenstvom. Žalobca si pôvodne uplatnil sumu vo výške 11.321,65 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 9.434,98 eura, kapitalizovaného úroku vo výške 1.302,85 eura, úroku z omeškania vo výške 552,29 eura a debetného zostatku vo výške 31,52 eura. V časti istiny vo výške 1.906,49 eura a debetného zostatku vo výške 31,52 eura, výrok I. a III. pôvodného rozsudku zo dňa 08.10.2018 nadobudol právoplatnosť. Súd preto konal o časti istiny vo výške 7.528,49 eura. Nakoľko však žalobca vzal žalobu čiastočne späť čo do istiny vo výške 2.500,- eur, kde súd konanie zastavil (výrok I)., predmetom konania ostala istina vo výške 5.028,49 eura.
6. Žaloba bola podaná na súd dňa 01.07.2011. S prihliadnutím na neúčinné zosplatnenie dlhu by sa žaloba týkajúca sa splátok, ktorých splatnosť nastala až po tomto dátume (konečná splatnosť dlhu bola až 15.04.2015) javila ako predčasne podaná. Nakoľko však v zmysle cit. ust. § 217 ods. 1 CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a uvedené splátky nadobudli splatnosť počas konania, súd mal za to, že žalobcovi patrí nárok na zaplatenie celej dlžnej zostatkovej sumy istiny. Nakoľko žalovaní 1/ a 2/ súdu nepreukázali zánik dlhu, súd v časti istiny žalobe vyhovel. Pokiaľ ide o vyčíslený úrok, súd má za to, úrok predstavuje cenu požičaných peňazí a keďže úver nebolo možné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov (bod 45. a 46.) patrí žalobcovi aj úrok vo vyčíslenej výške 1.302,85 eura vrátane úroku vo výške 8,99 % ročne zo sumy 5.028,49 eura od 15.04.2011. Žalobca požadoval úrok vo výške 8,99 % ročne až do zaplatenia. Nárok na zaplatenie úroku patrí žalobcovi najdlhšie do doby, po ktorú si zmluvné strany dohodli úročenie podľa Zmluvy o úvere (doba splatnosti úveru), teda len do 15.04.2015. Preto súd priznal žalobcovi spolu sumu 6.331,34 eura spolu s úrokom vo výške 8,99 % ročne zo sumy 5.028,49 eura od 15.04.2011 do 15.04.2015 (výrok II) a v prevyšujúcej časti úroku žalobu zamietol (výrok III).
7. Pokiaľ ide o úrok z omeškania a závery súdu o neúčinnom zosplatnení dlhu, bolo na mieste priznať žalobcovi úrok z omeškania z každej dlžnej splátky (vrátane k nej patriaceho úroku) samostatne. Zostatková dlžná suma činila sumu 6.331,34 eura, t.j. po rozdelení na splátky po 202,78 eura, ide o 31 splátok po 202,78 eura a 32. splátka (splatná dňa 15.04.2015) je vo výške 45,16 eura. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.09.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.01.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.02.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.03.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.04.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.05.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.06.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.07.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.09.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.10.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.11.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.12.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.01.2014 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.02.2014 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.03.2014 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.04.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.05.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.06.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.07.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.08.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.09.2014 do zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.10.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.11.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.12.2014 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.01.2015 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.02.2015 do zaplatenia, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 202,78 eura od 16.03.2015 do zaplatenia a vo výške 5,25 % ročne zo sumy 45,16 eura od 16.04.2015 do zaplatenia (výrok II) a prevyšujúcej časti úrok z omeškania zamietol (výrok III).
8. Námietku premlčania žalovaných 1/ a 2/ súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď uviedol, že žalovaní sa dostali do omeškania so splácaním už pri splatnosti prvej splátky, teda 15.05.2009. Priebežne však dlh splácali a celkovo pred podaním žaloby vykonali úhrady vo výške 1.905,47 eura, pričom každú úhradu je potrebné započítať na najskôr splatnú splátku. Žalovaní ku dňu podania žaloby uhradili sumu 1.905,47 eura, ktorú je možné priradiť na úhradu prvých 9 splátok a čiastočne na úhradu 10. splátky. Prvá splátka, ktorú žalovaní 1/ a 2/ čiastočne neuhradili bola splatná dňa 15.02.2010, žalobca sa svojho nároku domáhal na súde dňa 01.07.2011, teda pred uplynutím premlčacej doby.
9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 a § 256 CSP a uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia istiny vo výške 9.644,17 eura s príslušenstvom vo vzťahu k obom žalovaným. Žalobca vzal žalobu čo do istiny späť v rozsahu 177,67 eura (pozn. čiastočné späťvzatie č.l. 46), kde súd konanie zastavil. Žalobca uviedol, že sa pri písaní žaloby pomýlil, za zastavenie konania v tejto časti nesie zodpovednosť žalobca a nemožno ho pričítať na ťarchu žalovaným. (bod 5.) Pokiaľ ide o zastavenie konania v časti istiny vo výške 2.500,- eur, nešlo o späťvzatie žaloby v nadväznosti na konanie žalovaných, ktorí by dobrovoľne plnili dlh, ktorý ostal predmetom konania. Bolo nesporné, že žalovaní splátky realizovali za účelom splatenia časti pohľadávky, ktorá sa stala právoplatnou na základe rozsudku zo dňa 08.10.2018 (výrok I) a žalobcovi preto v tejto časti patrí náhrada trov konania na základe zásady pomeru úspechu, čo súd zohľadnil (bod 72). Aj samotný žalobca uznal, že čiastočné späťvztie bolo realizované z dôvodu zlyhania ľudského faktoru (omylom započítal úhrady na istinu, ktorá ostala predmetom konania), preto platí, že zastavenie konania aj v tejto časti zavinil žalobca. Žalobca bol teda úspešný čo do istiny v rozsahu 6.966,50 eura, jeho hrubý úspech v konaní predstavuje 72,24 %. Hrubý úspech žalovaných 1/ a 2/ (v častiach, kde súd konanie zastavil) predstavuje 27,76 %. Pomerom je daný čistý úspech žalobcu v rozsahu 44,48%. (výrok IV.)
10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to v rozsahu jeho vyhovujúceho výroku II. a výroku IV. o trovách konania, z dôvodov, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 odsek 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
odsek 1 písm. h/ CSP). Poukázali na to, že zásadnou spornou otázkou v konaní, bol účel poskytnutia úveru zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.04.2009. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní mali uviesť právneho predchodcu žalobcu v otázke účelu použitia úveru do omylu a zavádzať ho, ak úver na kúpu žiadnej nehnuteľnosti nepoužili. Účel poskytnutia úveru podľa Zmluvy o úvere mal byť podľa súdu riadne a platne dojednaný na kúpu nehnuteľnosti bez ohľadu na to, na aký účel žalovaní finančné prostriedky z úveru skutočne použili, a preto sa na túto zmluvu nevzťahuje ZoSÚ. Žalovaní však tieto skutkové a právne závery súdu považujú za nesprávne. Nikdy nemali vôľu čerpať úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere na účel, ktorý je v nej uvedený t.j. na kúpu domu/bytu, nakoľko žiadnu nehnuteľnosť nekupovali ani neplánovali kúpiť. Zmluva o úvere je zjavne formulárovou zmluvou, keďže identický formát používala ČSOB, a.s. v stovkách iných úverových prípadov, táto zmluva bola ku dňu jej podpisu predtlačená a predložená žalovaným k podpisu. Žalovaní vo svojich výpovediach uviedli, že Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere riadne nečítali. V prípade žalovaných tak nie je možné odvodiť danosť ich vôle získať úver na kúpu nehnuteľnosti len z toho, že v banke podpísali zmluvu, ktorú im banka predložila k podpisu ako predpoklad k poskytnutiu úveru. Žalovaní si totiž nikdy nevymieňovali uvedenie účelu poskytnutia úveru na kúpu akejkoľvek nehnuteľnosti, ale zastávajú názor, že účel poskytnutia úveru tak, ako bol uvedený v Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom úvere, môže byť buď dôsledkom nedbanlivosti (pochybenia) ČSOB, a.s. pri vyhotovovaní zmluvnej dokumentácie, a to automatickým prepisovaním používaného formulára, alebo jej úmyselného konania za účelom vylúčenia aplikácie ZoSÚ na predmetný úverový vzťah. Skutočnosti, že ani samotná ČSOB, a.s. nemala skutočnú vôľu poskytnúť žalovaným úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere na účel kúpy nehnuteľnosti prisvedčuje fakt, že v Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom úvere je na niekoľkých miestach vyslovene uvedené, že sa uzatvára podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch ako i skutočnosť, že samotný žalobca označoval tento úver v žalobe za spotrebiteľský. Ak by totiž mala ČSOB, a.s. reálnu vôľu poskytnúť žalovaným úver na účel kúpy akejkoľvek nehnuteľnosti, čím by bola automaticky vylúčená aplikácia ZoSÚ na predmetný úverový vzťah, ČSOB, a.s. by v Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom úvere neuvádzala, že sa uzatvára podľa ZoSÚ. Žalobca za účelom vylúčenia aplikácie príslušných ustanovení ZoSÚ na úverový vzťah, najmä § 4 ZoSÚ argumentoval, že dojednaniu účelu poskytnutia úveru na kúpu nehnuteľnosti malo prisvedčovať predloženie kúpnej zmluvy zo strany žalovaných uzavretej dňa 05.03.2009, s čím sa súd nekriticky stotožnil. Tieto tvrdenia žalobcu sú však zavádzajúce a nepravdivé. Žalovaná 2/ v postavení predávajúcej a žalovaný 1/ v postavení kupujúceho uzavreli dňa 05.03.2009 kúpnu zmluvu na prevod vlastníckeho práva k v zmluve špecifikovaným nehnuteľnostiam (byt. č. XX na ulici K. F. XXX A. G.). Podľa článku III. kúpnej zmluvy bola kúpna cena dohodnutá vo výške 48.000,- eur s tým, že žalovaný 1/ sa zaviazal vyplatiť prvú časť kúpnej ceny vo výške 19.250,- eur v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy a finančné prostriedky na úhradu druhej časti kúpnej ceny vo výške 28.750,- eur čerpal z úveru od H., I. za účelom vyplatenia úveru žalovanej 2/ poskytnutého od B. B., I., čím mal tento úverový vzťah zaniknúť. B. B., I. zaslala do konania potvrdenie, podľa ktorého bol existujúci úver vyplatený z finančných prostriedkov od H., I. dňa 11.03.2009. Kúpna zmluva zo dňa 05.03.2009 bola H., I. doložená práve a výhradne v súvislosti s poskytnutím úveru žalovanému 1/ za účelom vyplatenia časti kúpnej ceny žalovanej 2/ a tým k nadobudnutiu vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam. Žalovaní až následne s viac ako mesačným odstupom po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009 na predaj nehnuteľnosti a potom, ako žalovaný 1/ čerpal od H., I. úver vo výške 28.750,- eur na vyplatenie časti kúpnej ceny, uzavreli tento krát už ako spoludlžníci s H., I. dňa 16.04.2009 Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej bol žalovaným poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 10.000,- eur. V prípade druhého úveru zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere však už H., I. logicky žiadnu kúpnu zmluvu zo dňa 05.03.2009 nedokladali. Žalobca v konaní tvrdil, že podmienkou k čerpaniu spotrebiteľského úveru zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere (zo dňa 16.04.2009) bola potreba preukázania kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti, na čo mali žalovaní predložiť H., I. za účelom splnenia podmienky pre načerpanie úveru práve vyššie uvedenú kúpnu zmluvu zo dňa 05.03.2009. Žalovaní však označujú argumentáciu žalobcu za nezmyselnú, nakoľko žalobca účelovo stotožňoval dva vzájomne nesúvisiace úverové vzťahy, a to ten z ktorého žalovaný 1/ čerpal od H., I. finančné prostriedky vo výške 28.750,- eur na vyplatenie úveru v B. B., I. v súvislosti s nadobudnutím nehnuteľnosti so spotrebiteľským úverom, ktorý čerpali žalovaní ako spoludlžníci podľa Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.04.2009, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok v tomto konaní. Na preukázanie zjavnej neexistencie súvisu oboch úverových vzťahov žalovaní poukazujú na to, že predmetná kúpna zmluva bol uzavretá dňa 05.03.2009, avšak Zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere bola uzavretá až dňa 16.04.2009, čo značí, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy zmluvné strany ešte ani neuvažovali o tom, že by si zobrali úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere a tento v čase uzavretia kúpnej zmluvy ešte ani nebol v štádiu vybavovania. Za ďalšie, úver od H., I. uvedený v kúpnej zmluve mal byť
čerpaný vo výške 28.750,- eur, avšak úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere mal byť čerpaný vo výške 10.000,- eur. V zmysle článku IV. bod 3. a 4. kúpnej zmluvy bol úver od H., I. zabezpečený záložným právom na nehnuteľnostiach, avšak úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere, s ktorým ho žalobca stotožňoval zabezpečený záložným právom nebol, ale bol zabezpečený dohodou o zrážkach zo mzdy žalovaných. Úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere bol poukázaný na bankový účet žalovaného 1/ číslo XXXXXXXXXX, pričom úver uvedený v kúpnej zmluve bol poukázaný na bankový účet XXXXXXXXXX za účelom mimoriadneho splatenia iného úveru od B. B., I.. Z toho vyplýva záver, že úver od H., I. uvedený v kúpnej zmluve a úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere sú dva odlišné a vzájomne nesúvisiace úvery. V čase uzavretia Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere t.j. dňa 16.04.2009, už H., I. mala vedomosť o tom, že žalovanému 1/ dňa 11.03.2009 poskytla úver vo výške 28.750,- eur za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti podľa kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009, pričom v čase uzavretia Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere dňa 16.04.2009, bola kúpna cena už vyplatená a celá vec v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretá. Preto nebol žiaden dôvod, aby si žalovaný 1/ bral dodatočne akýkoľvek ďalší úver na zaplatenie kúpnej ceny titulom kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009. Úver v B. B., I. bol vyplatený už dňa 11.03.2009 a zmluva spotrebiteľskom úvere bola uzavretá až dňa 16.04.2009 a finančné prostriedky poskytnuté zo spotrebiteľského úveru žalovaným až o niekoľko ďalších dní, preto medzi vyplatením úveru v B. B., I. a poskytnutím úveru podľa Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere objektívne nemôže existovať žiadna súvislosť. Oba úvery boli navyše u tej istej banky. To, že by žalovaní predložili banke za účelom čerpania dvoch úverov jednu a tú istú kúpnu zmluvu a tým ju chceli v prípade druhého úveru uvádzať do omylu, by bolo uveriteľné výhradne vtedy, ak by oba úvery boli čerpané od dvoch odlišných bánk.
11. Žalovaní poukazovali na nezmyselnosť konštrukcie, podľa ktorej mali za účelom čerpania úveru podľa Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.04.2009 predložiť banke kúpnu zmluvu zo dňa 05.03.2009 a žalovaná 2/ by sa tak mala stať spoludlžníkom zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere, z ktorého by jej mala byť vyplatená časť kúpnej ceny za prevod jej nehnuteľnosti, t.j. mala by sa zaviazať k vráteniu úveru, z ktorého by mala zinkasovať akúkoľvek časť kúpnej ceny. Je neštandardné aby H., I. poskytla finančné prostriedky zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere na bankový účet žalovaného 1/, aby až následne vyplácal žalovanej 2/ ako spoludlžníkovi úveru akúkoľvek časť kúpnej ceny, nakoľko takýmto spôsobom banková prax nefunguje. Je nepredstaviteľné, že by ČSOB, a.s. poskytla žalovanému 1/ finančné prostriedky zo spotrebiteľského úveru za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti, ale záväzok z tohto úveru by nebol zabezpečený záložným právom na takejto údajne nadobúdanej nehnuteľnosti.
12. Žalovaní popreli, že by H., I. za účelom čerpania spotrebiteľského úveru zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere predložili kúpnu zmluvu zo dňa 05.03.2009, nakoľko touto H., I. disponovala už v súvislosti s poskytnutím úveru vo výške 28.750,- eur, ktorý žalovaný 1/ čerpal od H., I. dňa 11.03.2009 na vyplatenie úveru v B. B., I. za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti od žalovanej 2/. Žalovaní pri svojom výsluchu na pojednávaní zhodne uviedli, že si nepamätajú, že by v súvislosti s čerpaním úveru zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere predkladali banke kúpnu zmluvu zo dňa 05.03.2009, k čomu súd uviedol, že takéto tvrdenie samo o sebe neobstojí. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že kúpna zmluva zo dňa 05.03.2009 bola H., I. doručená v súvislosti s úverom žalovaného 1/ vo výške 28.500,- eur, ktorý bol načerpaný za účelom vyplatenia úveru žalovanej 2/ v B. B., I., čo okrem iného potvrdila aj samotná B. B., I.. Z tohto titulu tak nemalo žiadne opodstatnenie, aby žalovaní túto kúpnu zmluvu opätovne predkladali H., I. za účelom čerpania úveru zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere, pričom žiadnu kúpnu zmluvu H., I. nikdy ani nepredkladali a napriek tomu, banka schválila čerpanie úveru. Súd prvej inštancie úplne odignoroval relevantné tvrdenia žalovaných ako i jednoznačné fakty.
13. Žalovaní namietali záver súdu, ktorý označil konanie žalovaných v súvislosti s uzavretím Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere za konanie v rozpore s dobrými mravmi resp. za nepoctivé konanie, ktoré malo spočívať v tom, že žalovaní mali H., I. deklarovať účel použitia úveru na kúpu domu/bytu, avšak v skutočnosti mali úver použiť na iný účel tak, že finančné prostriedky z úveru mali poskytnúť tretej osobe, ich rodinnému príslušníkovi. Týmto konaním mali uviesť H., I. do omylu tým, že úver čerpajú pre seba a budú ho riadne splácať. Žalovaní na to uviedli, že nikdy nemali vôľu a ani H., I. nedeklarovali účel čerpania na kúpu domu/bytu, takúto vôľu v skutočnosti nemala ani H., I. a súčasne popierajú, že by v súvislosti s úverom zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere kedykoľvek predkladali H., I. kúpnu zmluvu zo dňa 05.03.2009. V tomto prípade sa totiž v skutočnosti jednalo o štandardný spotrebiteľský úver, ktorý bol žalovaným poskytnutý bez potreby dokladania účelu jeho použitia. Preto je označovanie konania žalovaných ako nepoctivé s poukazom na použitie úveru na iný účel ako bola
kúpa domu/bytu zjavne nedôvodné. Čo sa potom týka poskytnutia finančných prostriedkov z úveru tretej osobe, túto skutočnosť nie je možné označovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko vo všeobecnosti platí, že keď dlžník načerpá úver, ktorý nie je účelovo viazaný, má voľnú dispozíciu v tom, ako s finančnými prostriedkami naloží, teda nemusí ich použiť výlučne pre seba a pre svoje vlastné účely. Ak súd prvej inštancie uvádza, že žalovaní nemali mať nikdy vôľu úver splácať, je to dôsledkom nesprávneho vyhodnotenia objektívneho skutkového stavu veci a nesprávnej interpretácie tvrdení žalovaných. Z vykonaného dokazovania totiž jednoznačne vyplýva, že žalovaní úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere niekoľko mesiacov reálne splácali, preto je tvrdenie súdu o tom, že nemali nikdy vôľu úver splácať zjavne neopodstatnené. Ak sa potom dlžník následne dostane do omeškania s plnením záväzkov z úverovej zmluvy, takéto konanie nemožno kvalifikovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Takéto konanie dlžníka nemôže založiť postup súdu, ktorým v rámci určitej formy trestania dlžníka za porušenie jeho povinností z úverovej zmluvy, odníme dlžníkovi jeho práva ako spotrebiteľa, napríklad tým, že odmietne posúdiť danosť náležitostí úverovej zmluvy podľa § 4 odsek 2 ZoSÚ. Porušenie úverovej zmluvy zo strany dlžníka totiž nezbavuje veriteľa zodpovednosti v tom smere, že úverová zmluva musí mať všetky zákonom predpísané náležitosti pod sankciou neplatnosti alebo bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ak teda súd použil ako podporný argument, že žalovaní nepoužili finančné prostriedky pre vlastnú potrebu, ale tieto poskytli tretej osobe a v priebehu splácania úveru sa dostali do omeškania, ku konštatovaniu, že na Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere sa nevzťahuje ZoSÚ, bol jeho postup nesprávny. Zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok v tomto konaní, je tak zjavne a preukázateľne spotrebiteľským úverom, na ktorý sa v celom rozsahu aplikujú ustanovenia ZoSÚ.
14. Žalovaní dôvodili, že nakoľko je úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere úverom spotrebiteľským, bolo potrebné podrobiť zmluvu kontrole danosti náležitostí v zmysle § 4 odsek 2 ZoSÚ. Súd v tejto súvislosti správne skonštatoval, že v Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená RPMN, čo má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Preto boli žalovaní povinní vrátiť len istinu úveru vo výške 10.000,- eur tak, že túto mali zaplatiť prostredníctvom 72 mesačných splátok po 138,88 eura.
15. Ďalšou spornou otázkou bolo, či došlo k účinnému jednorazovému zosplatneniu úveru zo strany H., I.. Napriek tomu, že súd dospel k správnemu právnemu záveru, že zosplatnenie úveru nebolo účinné, nesprávne vyhodnotil, že tento úver nespadá pod právnu úpravu ZoSÚ a teda neskonštatoval, že úver je bezúročný a bez poplatkov, preto je odôvodnenie konštatovania súdu o neúčinnom zosplatnení úveru nesprávne.
16. Žalovaní tak vo veci zosplatenia úveru poukazujú na to, že Zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.04.2009, je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, preto predstavovali jednotlivé mesačné splátky úveru, ktoré boli žalovaní povinní splácať sumu iba 138,88 eura. Vo veci vyhlásenia predčasnej splatnosti celej pohľadávky zo zmluvy o úvere sa potom uplatňuje § 53 odsek 9 OZ, podľa ktorého ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Veriteľ je podľa tohto ustanovenia oprávnený upozorniť dlžníka na to, že mieni vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru titulom omeškania dlžníka so zaplatením splátky po dobu viac ako tri mesiace až v momente, kedy mu takéto právo na zosplatnenie záväzku reálne vzniklo. Tu žalovaní poukázali na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 16Co/178/2017 zo dňa 19.04.2018, podľa ktorého pokiaľ sa spotrebiteľ dostal do omeškania so zaplatením splátky, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 OZ, teda predčasne zosplatniť úver, najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (to znamená, že nie skôr), pričom zároveň súčasne musí upozorniť spotrebiteľa („súčasne“ znamená, vtedy keď veriteľ uplatňuje právo podľa § 565 po uplynutí najmenej 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky). Právny predchodca žalobcu adresoval žalovanému 1/ Poslednú výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 21.12.2009. Ku dňu vyhotovenia Poslednej výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky t.j. ku dňu 21.12.2009 boli povinní zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu resp. v tom čase bolo splatných celkom 8 splátok úveru, každá vo výške 138,88 eura, spolu vo výške 1.111,04 eura (pozn. posledná splátka bola splatná ku dňu 15.12.2009). Z výpisu z úverového účtu, ktorý v konaní predložil súdu právny predchodca žalobcu ako prílohu k podaniu zo dňa 14.11.2014 potom vyplýva, že žalovaní ku dňu
21.12.2009 uhradili právnemu predchodcovi žalobcu splátky úveru v celkovej výške 1.004,90 eura. Z uvedeného tak vyplýva, že ku dňu zaslania predmetnej výzvy zo strany právneho predchodcu žalobcu, boli žalovaní v omeškaní s úhradou len časti jednej splátky splatnej do 15.12.2009, zodpovedajúcej sume 106,14 eura, pričom omeškanie v danom momente trvalo len 6 dní. Žalobca však k vyjadreniu zo dňa 24.03.2022 predložil špecifikáciu pohľadávky, z ktorej vyplýva, že žalovaní zaplatili ku dňu 21.12.2009 celkovo sumu 1.204,06 eura, čo znamená, že ku dňu vyhotovenia Poslednej výzvy neboli vôbec v omeškaní so žiadnou splátkou úveru. Preto Poslednú výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 21.12.2009 nemožno kvalifikovať ako riadne upozornenie veriteľa na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa § 53 odsek 9 OZ, a preto sa jedná o nulitný právny úkon. Pri absencii riadneho zákonom predpokladaného upozornenia zo strany veriteľa teda nebol naplnený postup ani predpoklad oprávňujúci právneho predchodcu žalobcu k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, a preto bolo zosplatnenie úveru ku dňu 15.06.2010 absolútne neplatné resp. neúčinné.
17. Žalovaní ďalej poukazovali na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho prvého rozsudku skonštatoval, že ak žalobca podal žalobu dňa 01.07.2011, splátky ktoré boli žalovaní povinní zaplatiť po 01.07.2011 ešte neboli v čase podania žaloby splatné, čo má za následok, že žaloba bola v tomto smere podaná predčasne, a preto ju súd zamietol. Žalovaní majú za to, že súd prvej inštancie mal po zrušení jeho prvého rozsudku, opätovne rozhodnúť o zvyšku nároku, ktorý zostal predmetom konania a ktorý bol v konečnom dôsledku priznaný žalobcovi výrokom II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, že mal žalobu zamietnuť. Postup súdu pritom nebol vytýkaný zo strany odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení. Napriek uvedenému súd dospel k inému prekvapivému právnemu názoru a to, že s prihliadnutím na neúčinné zosplatnenie dlhu, sa žaloba týkajúca sa splátok splatných po 01.07.2011 javila ako predčasne podaná, avšak keďže v priebehu konania nadobudli splatnosť i všetky zostávajúce splátky úveru, súd priznal žalobcovi celú dlžnú zostatkovú sumu istiny. Tento postup súdu je neodôvodnený a nesprávny, pričom nebol žiaden dôvod, aby sa súd odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho posúdenia veci. Žalovaní mali za to, že predmetom konania môže byť len nárok žalobcu splatný ku dňu podania žaloby, preto za účelom uplatňovania prevyšujúceho nároku, ktorý v čase podania žaloby neexistoval musí žalobca po vzniku takéhoto nároku učiniť ďalší procesný úkon, a to buď podaním novej (ďalšej) žaloby, alebo rozšírením pôvodne podanej žaloby, ktoré však musí obsahovať zodpovedajúce odôvodnenie skutkového a právneho základu pre rozšírenie žaloby o takýto ďalší nárok. Preto mal súd prvej inštancie nárok žalobcu priznaný výrokom II. napadnutého rozsudku zamietnuť.
18. Žalovaní zároveň vo vzťahu k splátkam úveru splatným po 01.07.2011, ktoré neboli uplatnené v tomto súdnom konaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania.
19. Pretože súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôvodnosť žalobcom uplatňovaného nároku, ktorý mu bol priznaný výrokom II. napadnutého rozhodnutia, mali mať žalovaní, v spojení s výrokmi I. a III. napadnutého rozhodnutia, plný procesný úspech vo veci. Preto odvolaním napádajú i výrok IV., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 44,68 %. Žiadali teda, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a IV. zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným 1/ a 2/ prizná voči žalobcovi spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania (vrátane odvolacieho) v rozsahu 100%.
20. Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaných podal písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalovaných 1/ a 2/ v podanom odvolaní, súhlasí so závermi, ktoré súd riadne odôvodnil na základe vykonaného dokazovania, napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a riadne odôvodnený a žiada ho potvrdiť. K rozsiahlej argumentácii v odvolaní žalovaných ohľadom nimi tvrdeného nesprávneho posúdenia zmluvy, žalobca opakovane dáva do pozornosti súdom preukázané účelové tvrdenia a zmenu výpovede žalovaných 1/ a 2/. Prvá verzia skutočností bola uvedená písomným podaním žalovanej 2/ zo dňa 19.10.2012, kde uvádza: „že ona a žalovaný v 1. rade - jej syn sa dohodli, že úver si vezmú obaja, avšak splácať ho bude len žalovaný v 1. rade. Žalovaný v 1. rade stratil prácu a tým aj príjem, následkom čoho neboli schopní splácať úver.“ Ako súd správne podotkol, počas celého konania nebolo žalovanými uvedené nič o tretej osobe, pre ktorú mal byť úver čerpaný. K zmene ich tvrdení došlo až takmer 10 rokov po uvedenom písomnom podaní, kedy dňa 14.03.2022 a 13.04.2022 tvrdili zámer dať prostriedky z čerpaného úveru bezodplatne tretej osobe. Tvrdenia žalovaného 1/ a žalovanej 2/ sa pritom nezhodujú ani v tom, či malo ísť o bývalého zaťa (žalovaná 2/) alebo budúceho švagra (žalovaný 1/). Žalobca
opätovne poukázal na to, že samotná skutočnosť, že disponuje Kúpnou zmluvou zo dňa 05.03.2009 svedčí o tom, že žalovaní 1/ a 2/ ju predložili vo veci úverovej zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania. Opak by vylučoval možnosť žalobcu disponovať danou zmluvou. Pri postúpení pohľadávok právnym predchodcom žalobcu na žalobcu má právny predchodca žalobcu (postupca) na základe zmluvy o postúpení pohľadávok povinnosť odovzdať žalobcovi (postupníkovi) kompletnú dokumentáciu týkajúcu sa postúpených pohľadávok. Námietka žalovaných 1/ a 2/, že H. I. už touto kúpnou zmluvou disponovala z dôvodu existencie predchádzajúceho úveru, v tomto prípade nemôže obstáť a nie je k nej možné dospieť na základe logického výkladu, nakoľko medzi uvedeným a tým že kúpnou zmluvou disponoval žalobca nie je vzájomná súvislosť. Keby sa uvedená kúpna zmluva netýkala predmetného úverového vzťahu (a to tak, že bola v tejto veci banke doložená samotnými žalovanými), nemala by H. I. zákonom dovolenú možnosť sprístupniť kúpnu zmluvu žalobcovi v tomto konaní. Konanie žalovaných 1/ a 2/ rade je prinajmenšom rozporuplné a účelové, ak nie priamo protiviace sa dobrých mravom. Žalobca trval na svojich doterajších vyjadreniach a navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
21. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaných bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaných bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o zaplatenie pohľadávky zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere v rozsahu uvedenom vo výroku II. napadnutého rozsudku vyhovel dôvodiac, že vzhľadom na účel poskytnutého úveru, ktorým bola kúpa nehnuteľnosti podľa Kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009, sa na predmetnú úverovú v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tento zákon nevzťahuje, preto naň nemožno použiť ust. § 4 ZoSÚ obsahujúce sankciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru; ďalej súd uzavrel, že v danom prípade pre nedodržanie ustanovení § 53 ods. 8 OZ a § 565 OZ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, nedošlo platne k zosplatneniu úveru bankou, pretože veriteľ nevyužil právo úver zosplatniť do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, v súvislosti s ktorou chcel úver zosplatniť; resp. splátka, v súvislosti s ktorou mal byť úver zosplatnený, nebola v omeškaní viac ako 3 mesiace; ďalej súd vzhľadom na neúčinné zosplatnenie uzavrel, že síce v čase podania žaloby (01.07.2011) neboli splatné splátky, ktorých splatnosť nastala až po tomto dátume, avšak nakoľko ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie ich splatnosť už nastala (§ 217 ods. 1 CSP), priznal žalobcovi nárok na zaplatenie celej dlžnej zostatkovej sumy istiny; keď námietka premlčania žalovaných 1/ a 2/ nebola dôvodná, pretože žalovaní sa dostali do omeškania so splácaním už prvej splátky dňa 15.05.2009, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 01.07.2011, teda každopádne pred uplynutím premlčacej lehoty.
24. Žalovaní 1/ a 2/ v podanom odvolaní namietali predovšetkým záver súdu o účelovom poskytnutí úveru na kúpu nehnuteľnosti, dôvodili, že nikdy nemali vôľu čerpať úver na účel, ktorý je v zmluve uvedený, t. j. na kúpu domu/bytu, pretože na uhradenie druhej časti kúpnej ceny v sume 28.750,- eur podľa kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009, použil žalovaný 1/ iný úver od H. I. načerpaný už dňa 11.03.2009 na vyplatenie úveru v B. B. I., zmluva o spotrebiteľskom úvere bola potom uzavretá až dňa 16.04.2009; išlo pritom o predtlačenú formulárovú zmluvu, ktorá bola žalovaným predložená na podpis, pričom je nelogické, aby sa na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere stala spoludlžníčkou žalovaná 2/, ktorej
práve mala byť vyplatená kúpna cena za prevod jej nehnuteľnosti; súd mal preto posudzovať náležitosti danej úverovej zmluvy podľa § 4 ods. 2 ZoSÚ, pričom vzhľadom na nesprávne uvedenú RPMN, treba daný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, teda žalovaní boli povinní vrátiť iba istinu úveru 10.000,- eur a to v 72 mesačných splátkach po 138,88 eura. Žalovaní súhlasili s tým, že v danom prípade nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru, pretože podľa nich v čase vyhotovenia Poslednej výzvy vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru neboli v omeškaní so žiadnou splátkou úveru, súd mal žalobu žalobcu zamietnuť, pretože splátky, ktoré boli žalovaní povinní zaplatiť po 01.07.2011, neboli v čase podania žaloby splatné, teda žaloba bola podaná predčasne. Tiež vo vzťahu k splátkam úveru splatným po 01.07.2011, ktoré neboli uplatnené v tomto súdnom konaní, vzniesli námietku premlčania. Mali za to, že mali mať plný procesný úspech vo veci, a preto sa domáhali aj zmeny výroku o trovách konania.
25. Pokiaľ ide o prvú odvolaciu námietku žalovaných spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil účel úveru, odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie bolo správne. V predmetnej Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ČSOB, a.s. ako veriteľom a žalovanými 1/ a 2/ ako dlžníkmi, je v čl. I. výslovne údaj o účele poskytnutého úveru, a to, že banka poskytuje úver dlžníkovi na účel kúpa domu/bytu s tým, že doloženie uvedeného účelu úveru klientom je nutnou podmienkou čerpania tohto úveru. V čl. III. úverovej zmluvy je ako špecifická podmienka čerpania úveru výslovne uvedené, že čerpanie úveru bude zrealizované po doložení kúpnej zmluvy k objektu úveru. V čl. I zmluvy je tiež uvedené, že banka poskytne peňažné prostriedky prevodom na účet dlžníka č. XXXXXXXXXX (t. j. bežný účet žalovaného 1/ - č. l. 9 spisu) vedený na meno A. B. (žalovaný 1/). Riadne splatenie pohľadávky banky bolo zabezpečené v zmysle čl. II zmluvy Dohodou o zrážkach zo mzdy uzavretou so žalovaným 1/. Z uvedeného vyplýva, že nevyhnutnou podmienkou čerpania úveru, t. j. uvoľnenia peňažných prostriedkov bankou, bolo doloženie kúpnej zmluvy k objektu úveru, t. j. domu/bytu. Bez predloženia kúpnej zmluvy predmetom ktorej bol prevod nehnuteľnosti, by banka peňažné prostriedky, ktorých poskytnutie bolo výslovne účelovo viazané na nadobudnutie nehnuteľnosti, nevykonala. Súčasťou dokumentácie, ktorú pôvodný veriteľ odstúpil na základe zmluvy o postúpení pohľadávky aktuálnemu žalobcovi, pritom bola Kúpna zmluva uzavretá dňa 05.03.2009 medzi žalovanou 2/ ako predávajúcou a žalovaným 1/ ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod 2-izbového bytu č. XX L. M. K. F. XXX, G., zapísaného na LV č. XXXX pre kat. úz. G.. Veriteľovi H., I., teda dlžníci z úverovej zmluvy museli pred poskytnutím peňažných prostriedkov, predložiť túto kúpnu zmluvu, v opačnom prípade, by peňažné prostriedky na základe tejto úverovej zmluvy banka neuvoľnila. Inú zmluvu na účely nadobudnutia nehnuteľnosti žalovaní 1/ a 2/ nepredložili.
26. Podľa čl. III Kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009, sa jej zmluvné strany dohodli na kúpnej cene vo výške 48.000,- eur s tým, že kupujúci vyplatí pri podpise zmluvy v hotovosti predávajúcej čiastku 19.250,- eur a zvyšok kúpnej ceny vyplatí predávajúcej z úveru od H., I. tak, že z uvedeného úveru bude vyplatený úver v B. B., I. č. XXXXXXXXXX vo výške 28.750,- eur. B. B. I. potvrdila, že dňa 11.03.2009 prijala z protiúčtu vedeného v H. I. na účet č. XXXXXXXXXX platbu vo výške 28.750,- eur (č. l. 303 spisu), z toho vyplýva, že nakoľko táto platba bola vykonaná dňa 11.03.2009 (t. j. pred uzavretím Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.04.2009), musela byť nutne uhradená z iného úveru poskytnutého žalovanému 1/ na zaplatenie tejto časti kúpnej ceny predstavujúcej vyplatenie úveru v B. B., I.. Neznamená to však, že banka nemohla účelový úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere poskytnúť na základe tejto Kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009, na splatenie prvej časti kúpnej ceny, ktorú sa kupujúci zaviazal vyplatiť v hotovosti predávajúcej v sume 19.250,- eur. Takáto možnosť nie je vylúčená, pretože je jednoznačné, že banka podmienila čerpanie úveru predložením kúpnej zmluvy na kúpu domu/bytu, bez predloženia ktorej by jednoducho finančné prostriedky na účet žalovaného 1/ nepoukázala. Keďže k poukázaniu týchto finančných prostriedkov prišlo, musela byť banke kúpna zmluva na objekt úveru dlžníkmi predložená a žalobca uvedené preukazoval práve Kúpnou zmluvou zo dňa 05.03.2009, čím mala banka preukázané splnenie účelu poskytnutého úveru. Takisto nie je vylúčené, že úverová zmluva zo dňa 16.04.2009 bola v tomto prípade uzavretá až po uzavretí danej kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009, ak mala slúžiť na zaplatenie práve prvej časti kúpnej ceny, ktorá mala byť zaplatená žalovanej 2/ v hotovosti. Hoci sa v Kúpnej zmluve uvádza, že prvá časť kúpnej ceny mala byť žalovanej 2/ uhradená v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, nevylučuje to možnosť, že banka na tento účel úver poskytla aj následne.
27. Neobstojí tvrdenie žalovaných v podanom odvolaní, že nikdy nemali vôľu čerpať úver zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere na účel kúpy domu/bytu, ktorý je v nej uvedený a že si na skutočnosť, že k uvedenému úveru dokladali predmetnú Kúpnu zmluvu zo dňa 05.03.2009 nepamätajú. Vyjadrenia žalovaných v spore totiž súd považuje za účelové, nakoľko títo ich v priebehu konania zásadným spôsobom zmenili. Kým v prvotnom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 12.10.2012 (č. l. 35 a 36) žalovaný 1/ uviedol, že nespochybňuje skutočnosť že jemu a jeho matke bol poskytnutý úver v sume 10.000,- eur, avšak nakoľko stratil prácu a žalovaná 2/ je dôchodkyňou, ktorá nedokázala úver splácať zo svojho dôchodku, neboli schopní splátky úveru v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie riadne splácať. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.10.2012 uviedla, že predmetný úver si s jej synom
- žalovaným 1/ brali s tým, že dlžníkmi budú obaja, avšak úver bude splácať iba žalovaný 1/ z jeho príjmov, tento však stratil prácu a teda neboli schopní úver splácať. O takmer desať rokov neskôr, na pojednávaní dňa 14.3.2022, žalovaná 2/ v rozpore so svojim predchádzajúcim písomným vyjadrením uviedla, že úver išli vybaviť pre bývalého zaťa, ktorý potreboval peniaze vložiť do baru, tento mal mať bar na stanici, bolo to jeho podnikanie. Uviedla tiež, že pokiaľ ide o účel úveru, oni nič nekupovali, pričom si žalovaná 2/ pamätá, že po uzatvorení zmluvy peniaze vybrala a dala ich bývalému zaťovi p. J. a čakala, že to bude splácať, ako sľúbil, to sa však nestalo. Na pojednávaní dňa 13.4.2022 žalovaný 1/ uviedol, že úver čerpali s mamou pre budúceho švagra, ktorý prisľúbil, že bude splácať úver, ale potom to prestal splácať. Žalovaný 1/ uviedol, že nevie na čo švagor potreboval peniaze, nemal vedomosť o tom, či prevádzkoval bar, žalovaný 1/ si nepamätal, aký účel uviedli pri uzatváraní zmluvy, uviedol, že predtým si bral hypotéku a kupoval byt, inú nehnuteľnosť v danom období nekupoval. Samotný právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ uviedol, že výpoveď žalovanej 2/ o tom, že úver si brali pre zaťa, ktorý potreboval peniaze vložiť do baru je nepravdivá (pojednávanie dňa 13.4.2022- č- l- 446 spisu), pretože pán J. ukončil podnikateľskú činnosť v roku 1995 a spoločníkom obchodných spoločností sa stal až v roku 2011 (o čom predložil výpisy z OR SR a ŽR SR – čl. 449 – 455 spisu). Žalovaní teda v priebehu konania podstatne zmenili svoje pôvodné tvrdenie o účele úveru, keď navyše tvrdenie žalovanej 2/ o potrebe úveru na bar pre zaťa sa ukázalo ako nepodložené vzhľadom na to, že v čase poskytnutia predmetného úveru, tento nemal vykonávať podnikateľskú činnosť. Tiež je pochybné tvrdenie žalovanej 2/, ktorá uviedla, že po uzatvorení úveru peniaze vybrala a dala ich bývalému zaťovi – pánovi J., pretože podľa čl. I Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere banka vyplatila peňažné prostriedky na bežný účet žalovaného 1/. Vyjadrenia žalovaných 1/ a 2/ o tom, na aké účely si brali predmetný úver a či a ako dokladovali účel jeho poskytnutia, preto považuje odvolací súd za nevierohodné.
28. Neobstojí ani tvrdenie žalovaných v odvolaní, že banka im predložila na podpis formulárovú zmluvu, kde mal byť účel úveru uvedený v dôsledku nedbanlivosti H., I., prípadne úmyselne za účelom vylúčenia aplikácie ZoSÚ na predmetný úverový vzťah, pretože v tom prípade by súčasťou dokumentácie banky k predmetnej úverovej zmluve nebola Kúpna zmluva zo dňa 05.03.2009, ktorej predloženie bolo nevyhnutnou podmienkou pre vyplatenie peňažných prostriedkov. Účel poskytnutého úveru tak žalovaní nevyhnutne museli preukazovať práve touto kúpnou zmluvou, keďže podľa tvrdení žalovaného 1/, inú kúpnu zmluvu na nadobudnutie nehnuteľnosti v tom období neuzatvorili.
29. Nie je tiež vylúčené, aby úver na kúpu nehnuteľnosti, ak mal byť poskytnutý len vo výške 10.000,- eur (obvykle sú tieto úvery poskytované v desaťtisícoch až stotisícoch eur), bol zabezpečený nie záložným právom na danej nehnuteľnosti, napokon H., I. na daných nehnuteľnostiach už záložné právo zriadené mala, a to na základe už skôr poskytnutého zrejme hypotekárneho úveru žalovanému 1/ (čl. IV. ods. 3 Kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2009); ale sa banka uspokojila v tomto prípade zabezpečením úveru Dohodou o zrážkach zo mzdy a v podstate tiež tým, že spoludlžníkom žalovaného 1/ ktorému bol úver primárne poskytovaný (mal byť totiž použitý na splatenie kúpnej ceny žalovaným 1/ a byť vyplatený na jeho bežný účet) sa stala aj žalovaná 2/. Žalovaní v odvolaní namietali, že je nezmyselné, aby sa žalovaná 2/ stala spoludlžníkom zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere, z ktorého by jej mala byť vyplatená časť kúpnej ceny za prevod nehnuteľnosti, t. j. že by sa mala zaviazať k vráteniu úveru, z ktorého by mala zinkasovať akúkoľvek časť kúpnej ceny. Ale ako bolo uvedené vyššie, banka mohla týmto sledovať lepšie zabezpečenie úveru tým, že dlžníci budú dvaja. Ako uviedla žalovaná 2/ vo svojom pôvodnom vyjadrení zo dňa 12.10.2012, úver si brali s tým, že ho bude splácať jej syn. Banke nič nebránilo poskytnúť úver žalovaným 1/ a 2/ ako spoludlžníkom na zaplatenie kúpnej ceny žalovaným 1/ žalovanej 2/, tiež z toho dôvodu, že v podstate išlo o vzťah matky a syna. To, že sa žalovaná 2/ stala spoludlžníčkou v danom úverovom vzťahu bolo jej rizikom. Napokon žalovaní ani v podanom odvolaní hodnoverne nevysvetlili, na aké účely si teda brali predmetný úver (keď nemal byť použitý na splatenie
kúpnej ceny z byt a podľa predložených listín nemohol slúžiť ani pre zaťa/švagra p. J., ktorý v tom čase evidentne nepodnikal).
30. Neobstojí ani obrana žalovaných, že predmetnou Kúpnou zmluvou zo dňa 05.03.2009 banka disponovala v súvislosti s poskytnutím úveru vo výške 28.750,- eur, pretože ako správne uviedol žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, ak by táto Kúpna zmluva nebola súčasťou dokumentácie banky ku Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.04.2009, nebola by banka oprávnená tento dokument odovzdať žalobcovi pri postúpení pohľadávky z predmetnej úverovej zmluvy.
31. Na základe vyššie uvedeného a vychádzajúc predovšetkým zo samotnej Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere, mal odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za preukázané, že predmetný úver bol pôvodným veriteľom – bankou poskytnutý žalovaným 1/ a 2/ účelovo, na nadobudnutie nehnuteľnosti – bytu č. XX L. M. K. F. H. XXX A. G., preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že na tento úver sa zák. č. 258/2001 Z. z. v zmysle jeho ust. § 1 ods. 2 písm. a) nevzťahuje, preto naň nie je možné aplikovať ani ust. § 4 ods. 2 a 3 ZoSÚ, teda žalovaní boli povinní žalobcovi vrátiť nielen istinu poskytnutého úveru ale aj úroky, teda splátka v danom prípade predstavovala v zmysle zmluvy sumu 202,78 eura a nie sumu 138,88 eura, ako uvádzali žalovaní v odvolaní dôvodiac bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
32. Pokiaľ ide o platnosť zosplatnenia úveru bankou, súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozhodnutí k záveru, že toto zosplatnenie bolo neúčinné (ods. 49 – 51 odôvodnenia napadnutého rozsudku), žalovaní v podanom odvolaní tento záver súdu nespochybňujú (ods. 22 odvolania), avšak uvádzajú, že nakoľko je úver bezúročný a bez poplatkov, výška splátky mala byť 138,88 eura, preto dochádzajú k záveru, že ku dňu vyhotovenia Poslednej výzvy neboli vôbec v omeškaní so žiadnou splátkou úveru. Pretože však ako bolo už uvedené vyššie, predmetný úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov, sú argumenty žalovaných o výške splátky len 138,88 eura nesprávne, a teda rovnako sú nesprávne aj ich závery o omeškaní so splácaním úveru v ods. 28 odvolania.
33. Takisto nie je opodstatnený argument žalovaných, že nakoľko v čase podania žaloby dňa 01.07.2011 neboli splatné splátky úveru, ktorých splatnosť mala nastať až po tomto dátume (vzhľadom na neplatné zosplatnenie úveru a skutočnosť, že posledná splátka bola splatná až 15.4.2015), mal súd žalobu zamietnuť, pretože v tejto časti bola žaloba podaná predčasne, keďže podľa žalovaných predmetom konania môže byť len nárok splatný ku dňu podania žaloby, preto mal žalobca po vzniku nároku, ktorý v čase podania žaloby neexistoval rozšíriť pôvodne podanú žalobu (alebo podať novú). Uvedené tvrdenie žalovaných neobstojí, pretože tu správne poukázal súd prvej inštancie na ust. § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pretože žalobca uplatnil podanou žalobou celý nárok zo Zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere, zahŕňajúci aj splátky splatné od podania žaloby 01.07.2011 do konečnej splatnosti úveru 15.4.2015, pričom v priebehu konania sa postupne stali splatnými všetky splátky, súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby ku dňu svojho rozhodnutia dňa 13.4.2022 priznal žalobcovi nárok na zaplatenie celej dlžnej zostatkovej sumy istiny a dlžných úrokov do doby splatnosti úveru (15.4.2015). Nebolo potrebné, aby žalobca svoj žalobný návrh rozširoval, keďže táto suma istiny a príslušenstva už bola obsiahnutá v žalobe zo dňa 01.07.2011. Preto bola aj nedôvodná námietka premlčania žalovaných v odvolaní (ods. 33 odvolania), podľa ktorej vzhľadom na to, že nedošlo k rozšíreniu žaloby ohľadom splátok splatných po 01.07.2011, teda tieto neboli uplatnené v súdnom konaní, malo dôjsť k ich premlčaniu. Žalobca v žalobe zo dňa 01.07.2011 si uplatnil aj nárok na splátky splatné po 01.07.2011, ktoré sa priebehu konania stali splatnými, preto je námietka premlčania žalovaných vznesená celkom nedôvodne. Pohľadávka žalobcu nie je premlčaná ani v časti, pretože ak prvá splátka bola splatná dňa 15.05.2009 a žaloba bola na súd podaná dňa 01.07.2011, bola podaná včas, pred uplynutím trojročnej premlčacej doby.
34. Napokon žalovaní v odvolaní napadli aj výrok o trovách konania, keďže mali za to, že mali byť v spore v celom rozsahu úspešní, preto súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o tom, že žalobcovi patrí podľa pomeru jeho úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 44,68 %. Pretože však súd prvej inštancie rozhodol vo výroku II. napadnutého rozsudku o nároku žalobcu správne, teda dôvod na zamietnutie žaloby v tejto časti tu nie je, bolo správne aj jeho rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu strán vo veci, kedy ako procesne úspešnejšiemu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu vo veci.
35. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku II. ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku IV. o náhrade trov konania, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
36. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaných zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
37. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
38. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
39. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
40. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).