Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_25Co-119-2018.pdf
PDF · 187.48 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/119/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: Mgr. P. Q., nar. XX.X.XXXX, adresa R., D. XX, zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA - ADVOKÁT, s. r. o., , so sídlom Košice, Masarykova 2, IČO: 36 861 324, proti žalovaným: 1. F. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa K., S. XXX/XX, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenému advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Bratislava, Vajnorská 55, o zaplatenie 48.605,15 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27C/92/2014-843 zo dňa 22.1.2018 - voči zamietajúcemu výroku II. v časti o nárokoch na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu k nárokom na ušlý zisk a ochranu osobnosti a výroku V. o trovách konania štátu, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti o nárokoch na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy a vo výrokoch IV. o náhrade trov konania vo vzťahu k nárokom na ušlý zisk a ochranu osobnosti a výroku V. o trovách konania štátu p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1. a 2. povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 12.990,30 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 7.016,70 Eur od 16.5.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo sumy 5.973,60 Eur od 25.8.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Výrokom II. súd žalobu vo zvyšku zamietol; výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovaným nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy 12.990,30 Eur v časti konania o bolestnom a SSU v rozsahu 94%; výrokom IV. priznal žalovaným voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v časti uplatneného nároku na ušlý zisk a ochranu osobnosti v rozsahu 100% a výrokom V. priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 3% a voči žalovaným 1. a 2. v rozsahu 97%.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 4 ods. 2, § 11 ods. 7, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 415, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 444, § 517 ods. 2, § 799 ods. 2, § 823 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ"), § 2 ods. 1, 2, § 2 ods. 3 písm. d), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, § 7 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 437/2004 Z. z.) a ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Vecne súd argumentoval tým, že žalobkyňa sa domáha voči žalovaným 1. a 2. náhrady škody z ublíženia na zdraví, ktoré utrpela pri dopravnej nehode dňa 30.4.2012 zavinenej žalovanou 1. vodičkou motorového vozidla. Žalovaný 2. je na základe poistnej zmluvy uzavretej so žalovanou 1. poistiteľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., ktoré bolo u neho povinne zmluvne poistené. Z tohto titulu sú pasívne legitimovaní obaja žalovaní, a to aj v časti nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, patrí medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., nakoľko povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú pri dopravnej nehode, ktorá je upravená v ust. § 13 OZ, ktorý túto náhradu upravuje, pretože účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím plní funkciu reparačnú, rovnako ako je to pri náhrade škody. Teda žalovaný 2. je pasívne legitimovaný aj v tejto časti uplatneného nároku (rovnako rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 301/2012 z 31.3.2016). Predmetom konania je zaplatenie sumy 48.605,18 Eur s úrokom z omeškania 5,25% zo sumy 48.605,18 Eur od 28.4.2014 do zaplatenia, a to v členení bolestné 2.043,60 Eur a sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU") 21.693,60 Eur, skutočná škoda vo výške ušlého zisku 14.867,98 Eur a nemajetková ujma z titulu ochrany osobnosti 10.000,- Eur.
3. V časti uplatneného bolestného a SSU súd uviedol, že žalobkyňa predložila lekárske posudky, ktoré si vzájomne odporovali v priznaných nárokoch a bodovom ohodnotení - posudok MUDr. K., prof. MUDr. A. N. CSc. a MUDr. K.. Posudok podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 2 písm. d) zák. č. 437/2004 Z. z. spracúva lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví, pričom podľa názoru súdu nebola MUDr. K. ani lekárom, u ktorého sa žalobkyňa liečila na všetky ňou ohodnotené ochorenia, nakoľko išlo o všeobecnú lekárku, nie špecialistku. Žalobkyňa aj po doručení tretieho lekárskeho posudku naďalej trvala na zaplatení bodového ohodnotenia podľa všetkých predložených posudkov. Naviac žalovaný 2. nesúhlasil s predloženými lekárskymi posudkami a ich závermi. Súd preto na návrh strán nariadil znalecké dokazovanie. Znalecká organizácia ohodnotila následky zranenia, ktoré žalovaná utrpela, pričom zistila, že zdravotný stav žalobkyne sa ustálil z hľadiska traumatologického 16.10.2012 a psychiatrického v júli 2014. Za podvrtnutie krčnej chrbtice položka 104 priznala 25 bodov s navýšením o 50% spolu 37,50 bodu a SSU za obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice ľahkého stupňa položka 304a priznala 190 bodov s navýšením o 100%, spolu 380 bodov z dôvodu, že ide o trvalé a chirurgicky nekorigovateľné obmedzenie, ktoré žalobkyňu obmedzuje vo všetkých aspektoch bytia, t.j. rodinnom, pracovnom, spoločenskom či športovom uplatnení. Za adaptačné poruchy so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou položka 254 znalecká organizácia priznala 300 bodov so zvýšením o 30%, t.j. 90 bodov spolu 390 bodov, nakoľko žalobkyňa nie je schopná sa uplatniť v živote a spoločnosti a vzhľadom na vek, kedy poškodenie na zdraví utrpela. Súd mal za to, že znalecká organizácia podrobne zdôvodnila priznané bodové ohodnotenie v znaleckom posudku, jeho doplnku a poverení znalci i osobne na pojednávaniach, pričom vyčerpávajúco zodpovedali všetky nastolené otázky strán sporu. Znalecká organizácia dospela k rovnakému záveru ako ortopéd prof. MUDr. N., CSc. vo svojom posudku, na základe ktorého sa žalovaná domáha bolestného a SSU za úraz, nakoľko i on priznal bolestné a SSU podľa rovnakých položiek a v rovnakej výške. Žalobkyňa sa nestotožnila so závermi znaleckého posudku a domáhala sa doplnenia dokazovania, ktoré súd zamietol z dôvodu, že vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie oboznámením sa s celou zdravotnou dokumentáciou a znalecká organizácia sa so všetkými námietkami žalobkyne ale i žalovaného 2. vyporiadala, a to aj v časti namietaných správ a nálezov ošetrujúcich lekárov po nehode. Doplnenie dokazovania znalcom z odboru cestnej dopravy na priebeh dopravnej nehody a jeho možné dôsledky na žalobkyňu ako účastníčku dopravnej nehody a na to nadväzujúce kontrolné znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva považoval súd za nadbytočné, nakoľko objektívne zdokumentované dôsledky nehody na zdravotný stav žalobkyne vyplývajú z predloženej zdravotnej dokumentácie a jej následných vyšetrení. Žalobkyňa tvrdila, že pri nehode utrpela úraz hlavy - otras mozgu, pričom znalec jednoznačne vylúčil toto zranenie ako následok dopravnej nehody. Žalobkyňa svoje tvrdenie opierala o diagnózu uvedenú v prijímacej správe na urgente večer po nehode. Pričom poverení znalci uviedli, že ide o prvotnú diagnózu pri príjme. Aby nedošlo k opomenutiu, štandardne po prijatí po nehode urobili CT vyšetrenie mozgu aj chrbtice, ktoré nepotvrdilo žiadny nález na mozgu. Následne bola vyšetrená aj neurológom, ktorý konštatoval stav po podvrtnutí krčnej chrbtice s vegetatívnou symptomatikou a výslovne uviedol, že ho nehodnotí ako otras mozgu, tento jeho záver je aj v prepúšťacej správe a napriek tomu je diagnóza trauma capitis s vegetatívnou symptomatológiou uvedená nesprávne aj v prepúšťacej správe z nemocnice, i keď v celej prepúšťacej správe nie je popísané a ani zdokumentované poranenie hlavy a bolo vylúčené vyšetrením v priebehu hospitalizácie žalobkyne. Poranenie hlavy nebolo zistené ani pri následných vyšetreniach žalobkyne. Celá liečba bola zameraná na liečenie podvrtnutej krčnej chrbtice. K námietke žalobkyne, že pomliaždenie hlavy konštatuje znalec MUDr. Köröcz PhD. v odbornom posudku v trestnom konaní, súd uviedol, že z odborného posudku nie je zrejmé, na základe akých objektívne zdokumentovaných skutočností tento dospel k záveru, že žalobkyňa utrpela pomliaždenie hlavy, okrem subjektívneho tvrdenia žalobkyne. Súčasťou posudku je i prepúšťacia správa, v ktorej sa uvádza, že pri CT mozgu a krku neboli zistené aktuálne patologické zmeny a tiež správu MUDr. H. neurológa so záverom, že nejde o otras mozgu ale o podvrtnutie krčnej chrbtice, čo je v rozpore s odborným posudkom. Rovnako podrobne sa znalecká organizácia vysporiadala aj s bodovým ohodnotením v časti SSU za vzniknuté psychické problémy žalobkyne, ktoré priznala pod položkou 254. Teda duševné poruchy po iných poraneniach okrem poranenia hlavy, pretože poranenie hlavy nebolo pri nehode preukázané. Mieru depresívneho a úzkostného syndrómu u žalobkyne hodnotili ako mierneho až stredného stupňa, pričom porucha nie je čisto len následkom dopravnej nehody. Na vzniku psychických ťažkostí sa autonehoda podieľala ako spúšťač v teréne premorbidne akcentovanejšej neurolabilnejšej osobnosti. Uvedený záver vyplynul z vyšetrenia, z dostupnej psychiatrickej dokumentácie ako aj psychiatrických vyšetrení žalobkyne. K rovnakému záveru dospel aj ošetrujúci lekár žalobkyne MUDr. K., ktorý tiež posúdil podiel autonehody na vzniku ochorenia žalobkyne ako tretinový až polovičný. Z tohto dôvodu priznala znalecká organizácia SSU 300 bodov, t.j. v dolnej polovici možného bodového rozpätia, ktoré zvýšila o 30%, t.j. 90 bodov. Znalecká organizácia sa podrobne vysporiadala aj s námietkou žalobkyne, že v dôsledku nehody sa jej prestal tvoriť rastový hormón, pričom potvrdila, že je zdokumentované toto ochorenie žalobkyne. Avšak neexistuje žiadna objektivizovaná metóda na preukázanie pôvodu vzniku choroby. Poranenie hlavy môže byť spúšťačom, avšak ide o vážne poranenie, ktoré je aj vizualizované, teda zakrvácanie, pomliaždenie, kóma, stavy, ktoré vyžadujú dlhodobú pľúcnu ventiláciu. Čo ako je uvedené vyššie nebol prípad žalobkyne. U niektorých pacientov sa prejaví táto porucha po úraze hlavy s odstupom niekedy až 5-7 rokov, ale po ťažkom poranení mozgu. Táto choroba môže vzniknúť aj z iného dôvodu. Znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, že vznik tohto ochorenia je v príčinnej súvislosti s autonehodou. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že sa znalecká organizácia neoboznámila so všetkými jej zdravotnými záznamami a nevyhodnotila všetky jej diagnózy, jej tvrdenie bolo len všeobecné, preto sa ani k nemu znalecká organizácia nemohla vyjadriť. Nakoľko k dopravnej nehode došlo 30.4.2012 a zdravotný stav žalobkyne sa ustálil z hľadiska traumatologického 16.10.2012 a psychiatrického v júli 2014, súd priznal žalobkyni bolestné vo výške 589,50 Eur (za 37,5 bodu pri hodnote bodu v roku 2012 vo výške 15,72 Eur) a v časti SSU za položku 304a za 380 bodov z dôvodu obmedzenia hybnosti krčnej chrbtice 5.973,60 Eur (pri hodnote bodu v roku 2012 vo výške 15,72 Eur) a za položku 254 adaptačné poruchy so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symtomatikou 6.427,20 Eur (pri hodnote bodu v roku 2014 vo výške 16,48 Eur). Žalobkyňa sa domáha i zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 28.4.2014 do zaplatenia. Žalobkyňa však nepreukázala doručenie výzvy na zaplatenie žalovanej 1. pred podaním žaloby na súd a žalovanému 2. doručila posudok MUDr. K. bez vyčíslenia uplatneného nároku, pričom ide o všeobecnú lekárku, ktorá ohodnotila i ochorenia, ktorých posledným ošetrujúcim lekárom bol traumatológ a psychiater. Preto súd priznal úrok z omeškania až po doručení žaloby obom žalovaným, ktorým bola žaloba doručená dňa 14.5.2014 a nasledujúci deň mohli plniť bez následku omeškania a do omeškania sa dostali v časti bolestného od 16.5.2014. Súd zaviazal žalovaných zaplatiť úrok z omeškania v tejto časti vo výške 5,25% z priznanej sumy 589,50 Eur od 16.5.2014 do zaplatenia. V časti SSU sa žalobou doručenou súdu dňa 28.4.2014 žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 12.261,60 Eur a to za položku 254 posudku MUDr. K. ohodnotenej 780 bodmi. Až po pripustení zmeny petitu rozšírením v časti SSU zo sumy 12.261,60 Eur o 9.432,- Eur (zvýšenie o 220 bodov priznaných MUDr. K. a 380 bodov priznaných prof. MUDr. N. CSc., t.j. o 600b x 15,72 Eur) sa domáhala z titulu SSU zaplatenia sumy 21.693,60 Eur s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 28.4.2014 do zaplatenia. Súd pripustil zmenu petitu uznesením čl. 166 zo dňa 2.7.2015, ktoré bolo doručené žalovaným 21.8.2015 a nasledujúci pracovný deň 24.8.2015 mohli plniť bez následku omeškania a do omeškania sa dostali až dňa 25.8.2015 v tejto časti. Z titulu pôvodne uplatneného SSU v žalobe položka 254 bodového ohodnotenia 780 bolo priznaných na základe znaleckého dokazovania 390 bodov x 16,48 Eur, t.j. 6.427,20 Eur a teda žalovaní sa dostali do omeškania so zaplatením tejto sumy od 16.5.2014 do zaplatenia, vo zvyšku uplatnenej istiny z tohto titulu súd žalobu zamietol. Po pripustení zmeny petitu rozšírením v časti SSU o položku 304a obmedzenie hybnosti chrbtice 380 bodov a 220 bodov podľa posudku psychiatra sa od 25.8.2015 žalovaní dostali do omeškania v tejto časti uplatneného nároku z priznanej sumy podľa znaleckého posudku 5.973,60 Eur od 25.8.2015.
4. Ohľadom uplatneného nároku na ušlý zisk súd konštatoval, že tento má predstavovať ujmu spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Nestačí však iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, vedie len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobkyňa v konaní domáha, je iba „fikciou" (uznesenie NS SR sp.zn. 3 Cdo 513/2014). ,,Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti" (uznesenie NS SR sp.zn. 4 MCdo 23/2008). Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Súd uzavrel, že hypotetický ušlý zisk, ktorého sa žalobkyňa domáha, vychádza len z daňového priznania za rok 2011, nakoľko žalobkyňa vykonávala činnosť výlučného sprostredkovateľa poistenia. Žalobkyňa napriek výzve súdu nedoplnila zdôvodnenie uplatneného nároku o opis skutkových tvrdení a podrobný výpočet uplatneného nároku. Vychádzala z daňového priznania za rok 2011, ktorý predchádzal dopravnej nehode, kedy mala príjem 13.385,74 Eur a výdavky 5.951,75 Eur, z čoho sa domáhala ušlého mesačného príjmu 619,499 Eur vynásobeného počtom mesiacov od nehody 30.4.2012 do podania návrhu 28.4.2014 spolu 14.867,97 Eur. K svojmu vyjadreniu pripojila listinné dôkazy, ale sama z nich nevyvodila žiadne skutkové tvrdenie na preukázanie uplatneného nároku. Z daňového priznania žalobkyne za rok 2011 súd zistil, že z činnosti poisťovacích agentov a maklérov mala príjem 13.385,74 Eur, výdavky 5.951,75 Eur, základ dane 7.433,99 Eur, priemerný mesačný základ dane 619,50 Eur a zaplatila daň 736,19 Eur. Z predložených listinných dokladov súd zistil, že žalobkyňa vykonávala činnosť výlučného sprostredkovateľa poistenia pre ČSOB Poisťovňu a.s. od 7.9.2010 na základe zmluvy o výlučnom obchodnom zastúpení. Jej predmetom bolo sprostredkovanie poistenia za dohodnutú odmenu (províziu). Podmienky vzniku nároku na províziu a ani jej výška nie sú v zmluve uvedené, zmluva obsahuje len splatnosť provízie, a to do 20. dňa nasledujúceho mesiaca od pripísania poistného na účet klienta a jeho spárovania. Spoločnosť od Zmluvy odstúpila, pretože žalovaná nevykonávala pre nich činnosť viac ako 3 mesiace. Žalobkyňa v rozhodnom období nepoberala nemocenské dávky. Od 17.12.2012 jej bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 79,70 Eur mesačne, od 1.1.2013 vo výške 85,60 Eur mesačne, od 1.1.2014 vo výške 90,10 Eur. Podľa predloženej Zmluvy o výlučnom obchodnom zastúpení príjem žalobkyne závisí od viacerých faktorov, napr. koľko poistných zmlúv sprostredkovala v minulosti, aká bola dohodnutá výška poistného, či by sprostredkovala v budúcnosti uzatvorenie nových zmlúv, koľko, aká by bola dohodnutá výška poistného, či poistený na základe uzatvorených poistných zmlúv, či už minulých alebo budúcich, bude platiť poistné, pretože až po pripísaní zaplateného poistného vzniká žalobkyni nárok na províziu, ktorej výška nebola preukázaná. Ušlý zisk je teda podľa súdu prvej inštancie stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (uznesenie NS SR sp.zn. 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008). Pokiaľ žalobkyňa nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohla pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešná. Žalobkyňa však zakladala svoj nárok na ušlý zisk výlučne na tvrdení o existencii hypotetického ušlého zisku podľa predchádzajúceho obdobia. V priebehu konania netvrdila žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce existenciu ušlého zisku. Takýto ušlý zisk nemá reálny základ a ostáva len v rovine fikcie. Naviac ako sama žalobkyňa uvádza a z niektorých ňou predložených lekárskych správ aj vyplýva, trpí okrem obmedzenej hybnosti krčnej chrbtice ľahkého stupňa a depresií a straty rastového hormónu aj mnohými inými ochoreniami, ktoré ovplyvňujú jej schopnosť sa zamestnať (napr. degeneratívne zmeny krčnej chrbtice). Pričom bolo preukázané, že v rozhodnom období bola od 1.3.2013 do 21.10.2013 práceschopná a zamestnaná a od 22.10.2013 do 30.4.2014 poberala nemocenské dávky spolu vo výške 2.279,70 Eur, pričom nie je zrejmé, ktorá z jej diagnóz bola príčinou jej práceneschopnosti. Aj žalovaný 2. počas konania namietal, že nárok žalobkyňa nepreukázala, žalobkyňa ani na tieto námietky nereagovala.
5. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ súd uviedol, že zákonná právna úprava v Slovenskej republike o náhrade škody na zdraví obsahuje široké možnosti náhrady škody, a to za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia, strata na zárobku, strata na dôchodku, vecná škoda a podobne. V prípade bolesti, pri bolestivejšom spôsobe liečby, alebo pri súbehu dôvodov podľa § 9 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. až do výšky dvojnásobku a pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia sa taktiež podľa § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. môže zvýšiť náhrada až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti, aj s prihliadnutím na vek, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví. Súd konštatoval, že nebolo sporné, že protiprávnym konaním (pri dopravnej nehode) došlo k zásahu do zdravia a telesnej integrity žalobkyne, že dôsledok poškodenia jej zdravia mal a má preukázateľne nepriaznivé následky v osobnej, pracovnej ako aj rodinnej sfére. Z pohľadu citovanej platnej právnej úpravy je však zrejmé, že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a odškodňované jednorazovo na základe bodového ohodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti. Citované ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. § 2 ods. 2 a § 4 ods. 1 teda upravujú náhradu za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom, ale napríklad aj v politickom či športovom živote. Pokrývajú teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia. Súd považoval navyšovanie nárokov vzniknutých z titulu náhrady škody cestou ochrany osobnosti za nesystematické, neprípustné a neúčelné, lebo takéto posudzovanie by viedlo k porušeniu ústavného princípu proporcionality, lebo by prišlo k duplicitnému a nekontrolovanému navyšovaniu hodnotenia odškodnenia nemajetkovej ujmy. Navyše žalovaná 1. bola už trestne odsúdená a žalobkyňa sa v konaní domáha okrem nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti aj náhrady škody za bolestné a za sťaženie spoločenského uplatnenia a ušlej mzdy, pričom uvedené tituly bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzajú z odborných posudkov a znaleckého dokazovania, kde boli prežité bolesti, útrapy aj obmedzenia v ďalšom živote u žalobkyne zohľadnené. Dvojakým hodnotením na ľudskom zdraví vzniknutej nemajetkovej ujmy (v konaní o náhradu škody na zdraví a v konaní o ochranu osobnosti) dochádza k porušeniu všeobecnej právnej zásady non bis in idem (nie dvakrát o tom istom), lebo súd vychádza z rovnakého skutku (rovnaké poškodenie na zdraví). Podstatná v tomto je totožnosť skutku osôb i vznášaných nárokov bez ohľadu na to, či sú pomenované ako škoda, alebo nemajetková ujma. Preto nie je možné, aby sa osoba poškodená na zdraví domáhala prostredníctvom ochrany osobnosti nahradzovania respektíve navyšovania vlastného nároku na bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Občiansky zákonník ako aj zákon o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia zohľadňuje následky škody na zdraví, ktoré sú trvalého rázu a majú preukázateľne nepriaznivý vplyv na uplatnení poškodeného v živote a v spoločnosti, s prihliadnutým na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, vrátane výkonu doterajšieho povolania alebo prípravy na povolanie, ďalšieho vzdelávania a možnosti uplatniť sa v živote rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom, a to s ohľadom na vek poškodeného v dobe vzniku škody na zdraví. Napriek závažnosti uvedeného prípadu, prežitých bolestiach a trvalých následkoch, v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ, lebo je obtiažne prísť k právnemu záveru, že dopravnou nehodou na základe ktorej prišlo k poškodeniu zdravia žalobkyne bola znížená jej dôstojnosť ako fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti ako základný zákonný predpoklad na priznanie nemajetkovej ujmy, lebo zákon má v tomto ustanovení § 13 ods. 2 OZ na mysli zjavne iné prípady týkajúce sa zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, napríklad nepravdivé údaje, tlačové správy, verejné vyhlásenia, ktoré v očiach verejnosti znižujú dôstojnosť fyzickej osoby a jej vážnosť, ale samotné zranenie žalobkyne pri dopravnej nehode nemožno subsumovať pod uvedené ustanovenie, keď ani sama žalobkyňa v konaní nepreukazovala do akej miery a čím bola znížená dopravnou nehodou jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. K obdobnému záveru dospel napr. Krajský súd v Nitre rozsudok č.k. 8Co/276/2013-247 zo dňa 25.9.2014, uznesenie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 426/2014 zo dňa 13.8.2014, Krajský súd v Trnave rozsudok č.k. 24Co/280/2009-69 zo dňa 16.6.2010. Vzhľadom na uvedené súd žalobkyni priznal čiastočne nárok na zaplatenie bolestného a SSU a vo zvyšnej časti ušlého zisku a nemajetkovej ujmy vrátane príslušenstva žalobu zamietol.
6. O náhrade trov konania v časti bolestného a SSU súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP", a pretože žalobkyni priznal nárok na bolestné a SSU, ktorého výška závisela od znaleckého posudku, z tohto dôvodu súd žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Súd pri posúdení pomeru úspechu v konaní musí zohľadniť úspech nielen v časti istiny, ale i v časti príslušenstva pohľadávky. V tejto časti žalobkyňa nebola plne úspešná, nakoľko súd žalobu v časti úrokov z omeškania čiastočne zamietol. Z prisúdenej sumy 12.990,30 Eur sa žalobkyňa domáha zaplatenia úrokov z omeškania ku dňu vyhlásenia žaloby spolu 2.552,33 Eur. Súd jej priznal istinu a úroky z omeškania len vo výške 2.089,47 Eur, t.j. jej úspech v konaní bol 97% a úspech žalovaných bol 3%. Preto súd podľa pomeru úspechu v konaní priznal žalobkyni náhradu trov konania z prisúdenej istiny vo výške 94% (97%-3%).
7. V časti náhrady trov konania z titulu ušlého zisku a ochrany osobnosti boli žalovaní plne úspešní, preto im súd priznal nárok podľa § 255 ods. 1 CSP na plnú náhradu trov konania.
8. Pretože v predmetnej veci vznikli ešte za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku trovy štátu, súd o nich rozhodol podľa výsledku konania podľa § 255 v spojení s § 253 CSP a § 470 ods. 2 CSP. Trovy štátu vznikli vo výške vyplateného znalečného za vypracovanie znaleckého posudku za účelom posúdenia zranení, ktoré utrpela žalobkyňa pri dopravnej nehode a ich následkov vrátane bodového ohodnotenia. Súd priznal znaleckej organizáciu znalečné uznesením č.l. 358 zo dňa 30.3.2016 vo výške 1.900,20 Eur, ktoré bolo zaplatené z preddavku zloženého žalovanou 1. vo výške 1.000,- Eur a 900,20 Eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Dňa 8.3.2017 priznal znalečné uznesením z čl. 710 vo výške 311,11 Eur, vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu a dňa 9.6.2017 vo výške 266,13 Eur uznesením čl. 810. Spolu súd priznal znalečné 2.477,44 Eur, pričom štátu vznikli trovy konania vo výške 1.477,44 Eur. Súd priznal štátu nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v konaní, t.j. proti žalobkyni má štát nárok na náhradu trov konania vo výške 3% a proti žalovaným vo výške 97%. Súd tiež uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to v rozsahu časti zamietajúceho výroku II. v časti o zamietnutí nároku žalobkyne na náhradu ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj proti závislým výrokom IV. a V. o trovách konania procesných strán vo vzťahu k nárokom na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy a o trovách štátu. Mala za to, že jej žaloba je v časti priznania ušlého zisku a náhrady nemajetkovej ujmy dôvodná. Podľa žalobkyne súd pri týchto dvoch nárokoch žalobkyne nedostatočne zistil skutkový stav, resp. nesprávne posúdil právny stav veci. Zo strany žalobkyne bolo unesené dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní oprávnenosti požadovania ušlého zisku i náhrady nemajetkovej ujmy. Ušlý zisk bol vyčíslený podľa daňového priznania za rok 2011, teda rok predchádzajúci dopravnej nehode, čo je podľa žalobkyne objektívne. Žalobkyňa vykazovala podľa tohto priznania ako SZČO za posledný kalendárny rok pred poškodením zdravia mesačný príjem á 619,- Eur vypočítajúc ho zo základu dane vo výške 7.433,99 Eur. Keďže bola fyzickou osobou - podnikateľkou a nie zamestnankyňou v pracovnom pomere, iba takýto výpočet, t. j. podľa posledného ročného daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb môže v rámci súdnych konaní kvantifikovať, o akú sumu následkom dlhodobého zdravotného poškodenia a z toho vyplývajúcej nemožnosti zárobku po dopravnej nehode prišla. Tento mesačný príjem á 619,- Eur vynásobený počtom mesiacov od nehody v apríli 2012 do podania návrhu v apríli 2014, t. j. za 24 mesiacov a pár dní predstavoval sumu á 14.867,97 Eur.
10. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, žalobkyňa v odvolaní namietala, že jej priznanie pri dopravných nehodách s dlhodobými, resp. trvalými následkami na zdravie je vo výške 10.000,- Eur adekvátne aj vzhľadom na rozhodnutia súdov SR v obdobných veciach. Na rozdiel od námietok žalovaného 2. priznanie takejto sumy zodpovedá i rozhodnutiam Ústavného súdu SR z 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016 a Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013, sp. zn. C-22/12, podľa ktorých sa subsumuje pod náhrady uhrádzané zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Jej vyčíslenie je u každého subjektu individuálne, v prípade žalobkyne skutočnosťami ňou uvádzanými a odlišnými od náhrad spadajúcich pod bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa nemajetkovú ujmu v sume 10.000,- Eur dostatočne odôvodnila jej obmedzením v osobnom aj rodinnom živote po nehode, ktorá jej spôsobila dlhodobú traumu výrazne cítenú aj po 4 rokoch od nehody. Žalobkyňa pribrala na váhe následkom hormonálnej poruchy viac ako 20 kíl, rozišiel sa s ňou napriek viacročnému vzťahu jej priateľ a stala sa nezaujímavou pre svoje okolie ako aj pre samú seba. Následkom nehody sa u nej vyskytli psychické problémy, začala tak pravidelne navštevovať psychológov a psychiatrov. Nielen vyšetrenie z decembra 2013, ale aj posudok MUDr. K. z júla 2014, teda viac ako 2 roky po nehode potvrdili žalobkynino zajakávanie sa, zlé vnímanie, tŕpnutie svalov i tváre, depresie, úzkosti, nespavosť ba dokonca odpadávanie. Medikamentózne musí doteraz žalobkyňa podstupovať nielen užívanie liekov na bolesť a spanie, ale aj pichanie hormonálnych injekcií. Nejde pritom o duplicitu, resp. kolíziu nároku na nemajetkovú ujmu s nárokom na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, resp. že nárok na nemajetkovú ujmu je možné uplatniť len pri sporoch o ochranu osobnosti, či žalobách dedičov po úmrtí právneho predchodcu. Žalobkyňa sa objektívne od roku 2012 stráni spoločnosti a nemôže na rozdiel od svojho dovtedajšieho života pre vyššie uvedené skutočnosti ani športovať, preto by jej nárok na nemajetkovú ujmu mal byť priznaný. Žalobkyňa preto žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel aj v časti priznania ušlého zisku a i náhrady nemajetkovej ujmy a žalobkyni priznal tiež náhradu trov konania v rozsahu 100%.
11. Žalovaní 1. a 2. odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrili.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu v časti uplatnených nárokov žalobkyne na náhradu ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým súd čiastočne vyhovel žalobe v časti uplatnenej náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako ani časť výroku II., ktorou bol zamietnutý nárok žalobkyne na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vo zvyšku (prevyšujúcom priznanú sumu 12.990,30 Eur s prísl.) ako aj v časti úrokov z omeškania z uplatneného bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako ani závislý výrok III. o trovách konania v časti konania o bolestnom a SSU, neboli napadnuté odvolaniami sporových strán, je v týchto častiach rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.
14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatnených nárokov na náhradu ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
15. Ušlý zisk v zmysle § 442 ods. 1 OZ, si žalobkyňa v konaní uplatňovala s odôvodnením, že po dopravnej nehode v dôsledku poškodenia zdravia, nedosiahla príjem, ako v období pred dopravnou nehodou, keď pred úrazom vykonávala ako SZČO činnosť poisťovacej agentky a maklérky, ktorú činnosť pre zdravotné následky ďalej vykonávať nemohla. Tento ušlý zisk si vyčíslila podľa daňového priznania za rok 2011, teda rok predchádzajúci dopravnej nehode, kedy dosiahla základ dane 7.433,99 Eur, z čoho vyplýva mesačný príjem 619,- Eur. Tento mesačný príjem vynásobený počtom mesiacov od nehody v apríli 2012 do podania žaloby v apríli 2014, t. j. za 24 mesiacov mal predstavovať požadovanú sumu 14.867,97 Eur. Takýto spôsob výpočtu ušlého zisku odôvodňovala žalobkyňa tým, že vzhľadom na to, že bola fyzickou osobou - podnikateľkou a nie zamestnankyňou v pracovnom pomere, mohla iba podľa posledného ročného daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb kvantifikovať, o akú sumu následkom dlhodobého zdravotného poškodenia a z toho vyplývajúcej nemožnosti zárobku po dopravnej nehode prišla. Prvoinštančný súd žalobu žalobkyne v časti nároku na náhradu ušlého zisku zamietol s odôvodnením, že v prípade ušlého zisku musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti tvrdené poškodeným, ktoré povedú k záveru o pravdepodobnosti dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase, nesmie ísť o hypotetický ušlý zisk, ako to bolo v prípade žalobkyne, ktorá si ho uplatňovala výlučne len na základe daňového priznania za rok 2011, pričom neuvádzala žiadne ďalšie rozhodujúce skutkové tvrdenia, keď z predloženej zmluvy o výlučnom obchodnom zastúpení uzavretej z ČSOB Poisťovňa, a.s. nevyplývajú podmienky vzniku nároku na províziu a ani jej výška, pričom je zrejmé, že príjem žalobkyne závisel od viacerých faktorov, napr. koľko poistných zmlúv sprostredkovala v minulosti, aká bola dohodnutá výška poistného, či by sprostredkovala v budúcnosti uzatvorenie nových zmlúv, koľko, aká by bola dohodnutá výška poistného, či poistení na základe uzatvorených poistných zmlúv, či už minulých alebo budúcich, budú platiť poistné, pretože až po pripísaní zaplateného poistného vzniká žalobkyni nárok na províziu, ktorej výška nebola preukázaná. Súd poukazoval na to, že ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existenciu okolností toho konkrétneho prípadu vysoká, až blížia sa k istote. Keďže žalobkyňa existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohla očakávať pri bežnom chode vecí nepreukázala, nemohla byť úspešná, nakoľko svoj nárok založila výlučne na tvrdení o existencii hypotetického ušlého zisku z predchádzajúceho obdobia, avšak netvrdila žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce existenciu ušlého zisku. Súd mal pritom tiež preukázané, že žalobkyňa bola v rozhodnom období určitý čas aj práceschopná a zamestnaná, poberala tiež nemocenské dávky a bol jej priznaný invalidný dôchodok, pričom tento príjem pri výpočte svojho ušlého zisku nijako nezohľadnila. V podanom odvolaní žalobkyňa dôvody, o ktoré opierala svoj nárok na ušlý zisk len zopakovala. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd v časti nároku žalobkyne na náhradu ušlého zisku posúdil vec skutkovo aj právne správne.
16. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré bolo možné, nebyť škodovej udalosti. Pri určení výšky ušlého zisku sa vychádza zo sumy, ktorú by za normálnych okolností - nebyť škodnej udalosti - získal poškodený zo svojej činnosti s prihliadnutím na náklady, ktoré by musel na dosiahnutie týchto výnosov vynaložiť. Ušlý zisk teda predstavuje majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá (na rozdiel od skutočnej škody) spočíva v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k rozmnoženiu (zväčšeniu) majetku poškodeného, ktoré poškodený mohol odôvodnene t. j. dokladovateľným spôsobom očakávať vzhľadom na bežný (pravidelný, normálny) chod vecí. Ako bolo prvoinštančným súdom správne uvedené, nestačí iba hypotetický ušlý zisk, ale musí vždy ísť o zisk, ktorý sa dal reálne očakávať, čo však so sebou prináša povinnosť vierohodného preukázania tejto skutočnosti zo strany poškodeného. Nestačí teda iba všeobecný - pravdepodobný predpoklad, ale vždy musí ísť o prospech, ktorý sa dal podľa obvyklého priebehu vecí na základe dostatočne overených (doložených) a vyčíslených vecných podkladov očakávať.
17. Poškodený teda musí preukázať, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému zisku. Takáto výška ušlého zisku sa musí prakticky blížiť k istote. Spôsob zisťovania ušlého zisku potom v každom jednotlivom prípade závisí od skutkových okolností a tvrdení poškodeného o konkrétnych okolnostiach, z ktorých vyvodzuje, že by v žalovanom období dosiahol zisk, o ktorý prišiel. Žalobkyňa teda vzhľadom na to, že pred poškodením zdravia vykonávala činnosť poisťovacej agentky a maklérky, v danom prípade mala predovšetkým preukazovať, že v príčinnej súvislosti so škodou na zdraví, ktorú utrpela, nedosiahla províziu z konkrétnych už uzatvorených, resp. v budúcnosti majúcich sa byť uzatvorených zmlúv. Spôsob zisťovania výšky ušlého zisku závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody zdôvodnený. V danom prípade teda boli významné tvrdenia o podmienkach vzniku nároku žalobkyne na províziu a o jej výške, o konkrétnych zmluvných vzťahoch, ktoré mohli byť v rozhodnom období žalobkyňou dojednané, o pravidelne sa opakujúcich obchodných príležitostiach, o ktoré poškodená v tej dobe prišla, príp. o predvídateľných príjmoch, ktoré mohla dosiahnuť aj bez osobného pričinenia, tiež o výške provízie za zmluvy uzavreté už v predchádzajúcom období, ako i o platení poistného poistenými osobami. Žalobkyňa mala tvrdiť a preukazovať „pravidelný chod vecí" , teda takú skladbu okolností svedčiacich o tom, že určité zmluvné dojednanie sa nepochybne malo začať napĺňať a že výsledok by sa dostavil, teda že žalobkyňa by dosiahla tvrdený majetkový prospech. Žalobkyňa však žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by umožňovali prijať záver o tom, že jej ušla konkrétna provízia (príjem - zisk) z dôvodu poškodenia jej zdravia neuvádzala. To, že v roku 2011 dosahovala určitý príjem, neznamená bez ďalšieho dôkaz, že ho mala dosahovať aj naďalej.
18. Dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že pri pravidelnom chode veci by bol získaný určitý prospech, je totiž na poškodenom, ktorý je povinný nepochybne preukázať splnenie všetkých podmienok zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ. Dôkaz o existencii ušlého zisku musí byť jednoznačný, neobstojí iba špekulácia, ale musí byť zistená pravdepodobná výška ušlého zisku blížiaca sa k istote. O ušlý zisk nepôjde, ak poškodený iba tvrdí, že jeho zárobok, ktorý zamýšľal dosiahnuť bol zmarený. Dosahovanie určitých príjmov alebo zisku v minulosti ani podľa skúseností bežného života neznamená istotu dosahovania rovnakých príjmov alebo zisku v budúcnosti. Poškodený musí preukázať, že škoda, ktorú spôsobil škodca zasiahla do priebehu deja, ktorý by inak viedol k určitému zisku. Ušlý zisk teda musí byť podložený skutočnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že k zamýšľanému zisku by skutočne došlo. Takéto skutkové tvrdenia však žalobkyňa v spore neposkytovala a už vôbec o nich nepredkladala žiadne dôkazy. Žalobkyňa svoj nárok na ušlý zisk opierala výlučne o daňové priznanie za rok predchádzajúci dopravnej nehode, avšak netvrdila žiadne podstatné skutočnosti o pravdepodobnosti dosiahnutia rovnakého príjmu aj v celom rozhodnom období, o podmienkach a predpokladoch pre jeho dosiahnutie. Preto neuniesla svoje bremeno tvrdenia, ako ani dôkazné bremeno na preukázanie nároku na uplatnený ušlý zisk, z ktorého dôvodu prvoinštančný súd správne jej žalobu v tejto časti v celom rozsahu zamietol. Navyše, na čo správne poukázal aj prvoinštančný súd, žalobkyňa pri výpočte svojho ušlého zisku nijakým spôsobom nezohľadnila príjem, ktorý v rozhodnom období dosiahla (pozostávajúci z príjmu zo zamestnania, nemocenských dávok, či invalidného dôchodku).
19. Ďalej sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (v sume 10.000,- Eur) titulom ochrany osobnosti, ktorú v konaní odôvodňovala tým, že došlo k zásahu do jej osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu, nakoľko je liečená psychiatrom a psychológom, neustále berie lieky, nemôže sa koncentrovať na ďalšiu prácu, je narušená jej sústredenosť, má poruchy spánku, prežívala depresívne stavy, nemôže plnohodnotne vystupovať v spoločenských sférach svojho života, či už na verejnosti alebo v osobnom živote, nemôže vykonávať pôvodnú činnosť SZČO a prakticky sa nezaradila do pôvodného pracovného a spoločenského života, ako pred úrazom a nemôže športovať. Prvoinštančný súd nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že v danej veci nebolo sporné, že protiprávnym konaním došlo k zásahu do zdravia a telesnej integrity žalobkyne, že v dôsledku poškodenia zdravia má preukázateľne nepriaznivé následky v osobnej, pracovnej a rodinnej sfére, avšak tieto jej ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia, preto posudzovanie týchto nárokov žalobkyne cestou ochrany osobnosti by viedlo k duplicitnému navyšovaniu hodnotenia odškodnenia nemajetkovej ujmy, čím by došlo k porušeniu všeobecnej právnej zásady non bis in idem, keď podstatná je v tomto prípade totožnosť skutku osôb i vznášaných nárokov. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa si v danom spore uplatňovala dva rôzne nároky (odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti) na základe rovnakých skutkových tvrdení.
20. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
21. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej „ZoBOZP"), sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následok").
22. Podľa § 4 ods. 1 ZoBOZP, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
23. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3).
24. Ujma na zdraví je nenapraviteľná, preto cieľom náhrady nemajetkovej ujmy na zdraví nie je reparácia, ale poskytnutie dostatočného primeraného zadosťučinenia (satisfakcia), ako je to v prípade náhrady za vytrpené bolesti a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré odškodnenie upravuje zák. č. 437/2004 Z. z. V prípade bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia teda nejde o škodu majetkovú, ale o náhradu osobnej (nemajetkovej) ujmy, pri ktorej naturálna reštitúcia nie je možná. Pokiaľ sa v tomto prípade poskytuje peňažné plnenie, nejde o plnenie reparačnej povahy, t. j. nejde o ekvivalent uvedenej ujmy, ale o plnenie satisfakčnej povahy.
25. Oba nároky (t. j. náhrada bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia) sa považujú za čiastkové nároky na náhradu škody na zdraví, ktoré sú celkom samostatné, lebo predpoklady ich vzniku sú odlišné. Obidva nároky majú za cieľ to, aby si poškodený mohol za ich peňažnú náhradu obstarať požitky, ktorými si nahradí prežité alebo prežívané utrpenie, strasť, či obmedzenie v živote, a to v dôsledku poškodenia zdravia. Bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia sa odškodňujú jednorazovo.
26. Sťaženie spoločenského uplatnenia je teda stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného uplatniť sa v ďalšom živote a v spoločnosti. V rámci náhrady za sťaženie spol. uplatnenia sa odškodňuje aj obmedzenie možnosti sebarealizácie spoločenského uplatnenia v nadväznosti na výkon povolania (profesie). Pre hodnotenie sťaženia spol. uplatnenia sú východiskom sadzby (príloha zákona), pričom sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov. Posudzujúci lekár môže bodové hodnotenie za sťaženie spol. uplatnenia zvýšiť až na dvojnásobok, pričom rozhoduje primeranosť ujmy vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku v ktorom utrpel poškodene na zdraví. Výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, môže podľa podmienok stanovených zákonom zvýšiť tiež súd, pričom musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa.
27. Náhrada za sťaženie spol. uplatnenia je náhradou za nemajetkovú ujmu spočívajúcu v tom, že došlo k vyradeniu, resp. oproti minulosti k menej intenzívnemu zapojeniu poškodeného do spoločenského, osobného, rodinného a pracovného života a jeho závislosti na pomoci od okolia, je teda kompenzáciou za „pokazený život".
28. V praxi môžu nastať prípady, kedy sú dôvodné nároky na náhradu nemajetkovej ujmy nielen na podklade ust. § 444 OZ, ale aj ustanovení o ochrane osobnosti podľa § 13 OZ. Nesme však ísť o snahu dosiahnuť zvýšenie náhrady určenej podľa § 444 OZ cestou poskytnutia zadosťučinenia podľa ustanovení o ochrane osobnosti, kde právne predpisy výšku náhrady neobmedzujú.
29. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje a hoci ide o satisfakciu nemateriálnych osobnostných práv (rovnako ako v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobnostné právo majetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy (rozsudok NS ČR z 25.9.2003, sp. zn. 30 Cdo 1542/2003). Peňažnú formu náhrady za nemajetkovú ujmu je však potrebné odlíšiť od prípadu, ak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikol ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity poškodeného (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ). Aplikácia ust. § 13 OZ prichádza do úvahy, ak sa dôsledky protiprávneho konania škodcu prejavia aj v osobnostnej sfére poškodeného, napr. vo forme prežitého strachu, straty citových väzieb, straty nenarodeného plodu atp. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd podľa svojej úvahy. Táto musí byť primeraná, pričom súd musí vychádzať z kritérií ako a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, b) okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby, c) to, či pôvodca zásahu neposkytol už mimosúdne dotknutej osobe morálne, príp. finančné zadosťučinenie.
30. Podstatné je teda správne chápanie oboch inštitútov. Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upravenom v ust. § 11 a nasl. OZ a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 168/2009).
31. Súdna prax zaujala stanovisko, podľa ktorého uplatnenie práva na ochranu osobnosti nesupluje, resp. nedoplňuje ani nerozširuje rozsah náhrady škody podľa ust. § 422 a nasl. OZ. Nie je vylúčené, že s určitým skutkovým javom je spojený vznik nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej na osobnostných právach. Pri právnom posudzovaní skutkových okolností významných pre rozhodnutie potom treba mať na zreteli odlišnosť vzťahov, z ktorých sú tieto nároky vyvodzované a tiež právnej úpravy, ktorá na ne dopadá. V rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spol. uplatnenia sa neodškodňuje zásah do dôstojnosti, súkromia, či rodinného života poškodeného (rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 65/2013).
32. V teórii aj praxi súdov prevažuje názor, že duplicitné uplatnenie nárokov na náhradu ujmy na zdraví z titulu náhrady škody a ochrany osobnosti nie je možné. Postup pri uplatnení nárokov podľa § 444 a § 11 a nasl. OZ významne ovplyvňujú skutkové tvrdenia, ktoré nesmú byť totožné. Ide o inštitúty celkom samostatné, preto je úlohou poškodeného, aby poskytol súdu dostatok dôkazného materiálu umožňujúceho odlíšenie týchto dvoch inštitútov. Nie je možné uplatňovať oba nároky na základe totožných skutkových tvrdení. Podstatná je odlišnosť skutočností, ktoré sú predmetom nároku. Zároveň nesmie byť súčasným uplatnením oboch nárokov porušený ústavný princíp proporcionality, v zmysle ktorého má byť odškodnenie dostatočné, dôstojné a adekvátne.
33. Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na konkurenciu nárokov podľa § 13 ods. 2 OZ a § 444 OZ, je potrebné na ich súčasné uplatnenie poskytnúť súdu také skutkové tvrdenia k následkom poškodenia zdravia, aby bolo možné odlíšiť nárok na náhradu škody na zdraví a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Dvojitým hodnotením vzniknutej nemajetkovej ujmy na ľudskom zdraví - v režime náhrady škody na zdraví a v režime ochrany osobnosti, na základe totožných skutkových tvrdení, by totiž došlo k porušeniu všeobecnej právnej zásady ne bis in idem, ako už aj spomenutého princípu proporcionality. Nemožno vylúčiť, že ochrana osobnosti v súvislosti s porušením práva na zdravie bude mať tiež svoje miesto, to však len v prípade skutkov, nárokov, či osôb odlišných od skutkov nárokov, či osôb spadajúcich do režimu náhrady škody na zdraví. Možno teda uzavrieť, že pokiaľ by na základe rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne nebolo odškodnenie z titulu náhrady škody na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia dostatočnou satisfakciou za vzniknutú ujmu na jej osobnostných právach, mohla by sa domáhať ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti, to však nie je možné na základe totožných skutkových tvrdení.
34. V danom prípade bolo žalobkyni v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytnuté odškodnenie z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej výške 12.400,80 Eur, v rámci čoho boli odškodnené dva následky na zdraví žalobkyne, a to obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice vo výške 5.973,60 Eur a adaptačné poruchy so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou vo výške 6.427,20 Eur. V rámci sťaženia spoločenského uplatnenia teda boli posudzované aj psychické problémy žalobkyne, pričom podľa znaleckého posudku č. 3/2016 znaleckej organizácie Lege Artis, s. r. o. na základe psychiatrického vyšetrenia, bolo u žalobkyne zistené, že má poruchy koncentrácie pozornosti, pocit somatopsychickej insuficiencie, depresívnu náladu, trpí úzkosťou, poruchami spánku, je zvýšene unaviteľná trpí pocitom neschopnosti zvládnuť situáciu, plánovať budúcnosť, pričom ide o stav subjektívneho utrpenia a emočnej poruchy, ktorý jej bráni v riadnom sociálnom účinkovaní a výkonnosti, ktorý vznikol ako následok na stresovú udalosť (autonehodu), hoci tu pri vzniku a prejavoch tejto adaptačnej poruchy hrá rolu aj individuálna náklonnosť žalobkyne. Na základe uvedeného bol prijatý diagnostický záver, že žalobkyňa trpí adaptačnými poruchami so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou (F.43.2 podľa MKCH) a podľa zák. č. 437/2004 Z. z. ide o vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach hlavy
- položka 254, kde znalci ohodnotili sťaženie spoločenského uplatnenia na 300 bodov, ktoré bodové ohodnotenie podľa § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. zvýšili o 30%, teda o 90 bodov, vzhľadom na obmedzenie možností uplatniť sa v živote a spoločnosti, ktoré žalobkyňa mala vo veku, keď utrpela poškodenie na zdraví, teda na 390 bodov. Aj z výsluchu znalcov tejto znaleckej organizácie MUDr. Rastislava Burdu vyplynulo, že na vzniku psychických ťažkostí žalobkyne sa autonehoda podieľa ako spúšťač v teréne premorbídne akcentovanejšej neurolabilnejšej osobnosti; znalkyňa MUDr. Ivica Mitríková Kmečová zas uviedla, že u žalobkyne nevidí prejavy ťažkej depresie a zotrvala na záveroch, že ide o adaptačnú poruchu so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou.
35. Ako bolo uvedené vyššie žalobkyňa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti odôvodňovala tým, že utrpela fyzickú ako aj psychickú traumu, nakoľko je liečená psychiatrom a psychológom, neustále berie lieky, nemôže sa koncentrovať na ďalšiu prácu, je narušená jej sústredenosť, má poruchy spánku, prežívala depresívne stavy, nemôže plnohodnotne vystupovať v spoločenských sférach svojho života, či už na verejnosti alebo v osobnom živote, nemôže vykonávať pôvodnú činnosť SZČO a prakticky sa nezaradila do pôvodného pracovného a spoločenského života, ako pred úrazom. Zo znaleckého posudku však vyplýva, že znalci pri bodovaní sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne zohľadnili všetky tieto ňou uvádzané obmedzenia- t. j. jej subjektívne utrpenie, emočnú poruchu, ktorá jej bráni v riadnom sociálnom účinkovaní a výkonnosti, ktoré vznikli ako následok stresovej udalosti - autonehody. Žalobkyňa ďalej v spore neuvádzala, žiadne iné následky (okrem poruchy rastového hormónu a sním súvisiace následky v osobnom živote - viď. nižšie) a ich prejavy v jej osobnom, rodinnom, či pracovnom živote, ktoré by sa odlišovali od týchto, už zohľadnených a posudzovaných v rámci odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkyne je zrejmé, že problémy žalobkyne sú psychického pôvodu, avšak sú kryté náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa neuviedla žiadne odlišné skutkové okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v rámci zásahu do jej osobnosti. V danom konkrétnom prípade by pritom mohlo ísť napríklad o takú tvrdenú psychickú ujmu, resp. utrpenie, ktoré nedosahuje intenzitu psychickej choroby uvedenej v prílohe zákona č. 437/2004 Z. z., t. j. o také psychické bolesti, resp. stavy, ktoré nie sú vyvolané priamo poruchou zdravia a chorobným stavom, ale vznikajú zo vzdialenejších účinkov pôsobiacich na myseľ, ako napr. zármutok, bezútešnosť, pokles mysle atď. Takéto skutočnosti žalobkyňa neuvádzala ani neopisovala. Žalobkyňou uvádzané následky, ako neschopnosť koncentrácie, poruchy spánku a depresia, sú príznakmi už obodovaného chorobného stavu - adaptačné poruchy so zmiešanou depresívnou a úzkostnou symptomatikou. Tvrdenia, že autonehoda mala dopad na jej osobný, spoločenský a pracovný život a nemôže športovať uvádzané žalobkyňou, sú len všeobecné, ničím nekonkretizované a nepodložené relevantnými dôkazmi. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti fyzickej osoby je poskytnúť náhradu za ujmu , ktorá sa premieta v osobnostnej sfére poškodenej osoby a do jej postavenia v spoločnosti, cieľom je teda vyvážiť ujmu na hodnotách ľudskej dôstojnosti konkrétnym finančným vyjadrením. Poškodený však musí uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia. Z tvrdení uvádzaných žalobkyňou je však možné vyvodiť len to, že spôsobené následky na jej psychickom zdraví už boli odškodnené v rámci odškodnenia sťaženia jej spoločenského uplatnenia. Navyše pri uplatnení nárokov nemajetkovej povahy podľa § 11 OZ sa vyhodnocuje tiež miera zavinenia škodcu. Z vykonaného dokazovania, najmä z posudku MUDr. K. - psychiatra vyplynulo, že na vzniku ochorenia žalobkyne mala daná autonehoda podiel iba tretinový až polovičný, pričom ochorenie žalobkyne, negatívne sa prejavujúce v jej živote, odráža celú jej doterajšiu životnú históriu, ako aj iné faktory (rodinné a pracovné zázemie, fungovanie osobnosti ako takej). Aj zo znaleckého posudku č. 3/2016 vyplynulo, že na vzniku psychických ťažkostí sa autonehoda podieľala ako spúšťač v teréne premorbidne akcentovanejšej neurolabilnejšej osobnosti. Z toho vyplýva, že na tvrdenom zásahu do osobnostného práva žalobkyne, mala výrazný (väčšinový) podiel aj osobnosť samotnej žalobkyne, ktorú skutočnosť by bolo nevyhnutné v prípade preukázania zásahu do osobnosti žalobkyne tiež zohľadniť.
36. Pokiaľ ide žalobkyňou tvrdený následok danej dopravnej nehody, že žalobkyňa trpí nedostatkom rastového hormónu, následkom čoho v dôsledku hormonálnej poruchy mala pribrať na váhe 20 kíl, pre ktorý dôvod sa s ňou rozišiel priateľ a mala sa stať nezaujímavou pre svoje okolie i pre seba, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súvislosť medzi poškodením vylučovania rastového hormónu a dopravnou nehodou v spore preukázaná nebola, nie je preto možné zohľadňovať tieto žalobkyňou tvrdené, s tým súvisiace následky. Zo znal posudku z č. 3/2016 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa nemá zdokumentované poranenie hlavy, ani mozgu. z predložených listinných dokladov nevyplýva (a to ani z CT vyšetrenia mozgu), že by žalobkyňa utrpela pri nehode poranenia mozgu, či známky poranenia mäkkých častí na hlave (opuch), v prepúšťacej správe nie je zdokumentované žiadne poranenie hlavy. Z výsluchu zástupcu znaleckej organizácie, ktorá vypracovcaala znalecký posudok, MUDr. Rastislava Burdu vyplynulo, že nebol preukázaný ani diagnostikovaný otras mozgu po dopravnej nehode; teda sa nenašlo jednoznačné potvrdenie, že spúšťačom chýbajúceho rastového hormónu bola nehoda. Vzhľadom na to nebolo možné žalobkyni ani z tohto dôvodu náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do jej osobnosti priznať. Prvoinštančný súd teda postupoval správne, pokiaľ nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v celom rozsahu zamietol.
37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti o nárokoch na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj v závislých výrokoch IV. o náhrade trov konania vo vzťahu k nárokom na ušlý zisk a ochranu osobnosti a výroku V. o trovách konania štátu, odvolaním žalobkyne osobitne nenapadnutých, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
38. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
39. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
40. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
41. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1. a 2. vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade boli obaja žalovaní 1. aj 2. v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
43. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
44. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných 1. a 2. rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
45. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
46. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným 1. a 2. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).