Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-67-2023.pdf
PDF · 138.94 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/67/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, E., právne zastúpeného JUDr. Michalom Murinom, advokátom so sídlom Nová Doba 497, Nižná, IČO: 46 808 965, proti žalovanej: F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, G., o zaplatenie 21.164,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 5. apríla 2023 č.k. 10C/129/2022-69 v spojení s opravným uznesením zo dňa 17. mája 2023 č.k. 10C/129/2022-78, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e s tým, že m e n í výšku úroku z omeškania, ktorý je žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť na 5 % ročne.
Žalobcovi voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 21.164,15 eur s úrokom z omeškania 5,50 % ročne zo sumy 21.164,15 eur od 06.09.2022 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a výrokom II. rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalovaná povinná zaplatiť advokátovi žalobcu do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia 21.164,15 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 21.164,15 eur od 06.09.2022 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uvedené nároky odôvodnil tým, že v rôznych sumách a v rôznom čase požičal a zaslal žalovanej finančné sumy podľa vzájomnej dohody. Dňa 27.04.2021 dlžníčka potvrdila správou, že celková zaslaná suma je 211.796,- nórskych korún, čo v prepočte na menu euro ku dňu 27.04.2021 činí sumu 21.164,15 eur. Okrem zaslania finančných súm sa jednalo aj o kúpu tovaru určeného pre žalovanú. Žalobca viackrát žalovanú bezúspešne vyzýval na vrátenie dlžnej sumy, čo vyplýva z elektronickej komunikácie medzi stranami. Žalovaná bola vyzvaná na úhradu dlžnej sumy pokusom o zmier. Lehota na zaplatenie dlžnej sumy žalovanej uplynula dňa 05.09.2022, od 06.09.2022 je žalovaná v omeškaní. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil pokus o zmier zo dňa 26.08.2022 (č. l. 8), epodací hárok (č. l. 9), kalkulačku NBS (č. l. 10), textová komunikácia (č. l. 11 - 26), kurzový lístok (č. l. 27), príkaz na úhradu (č. l. 28), výpis z účtu (č. l. 64 - 65). Žalovaná v odpore zo dňa 05.12.2022 uviedla, že popiera nárok žalobcu do výšky a základu. Podľa žalovanej zo žaloby nie je zrejmé, kedy nárok na zaplatenie vznikol a špecifikácia nároku, preto sa žalovaná nevie vyjadriť, či nárok uznáva a v akej výške. Žalobca na pojednávaní dňa 01.03.2023 tvrdil, že žalovaná ho
o požičanie peňazí žiadala opakovane. Žalobca uhrádzal žalovanej peniaze bezhotovostnými prevodmi, na účet, ktorý uviedla žalovaná, konkrétne na účet H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Žalobcov účet je účet I. XXXX XXXX XXX. Poskytnutie finančných prostriedkov nebolo darom. Žalobca požičal žalovanej prvotne 122.604 nórskych korún. Následne žalovaná žalobcu požiadala o požičanie ďalšej sumy do 200.000,- nórskych korún, ktorú sumu žalobca žalovanej požičal. Žalovaná tvrdila, že peniaze vráti, no nevrátila. Otázku splátky požičanej sumy ponechal na uvážení žalovanej. Žalovaná žalobcovi zaslala príkaz na úhradu, tento však nebol realizovaný, čomu svedčí aj komunikácia medzi žalobcom a žalovanou, kde žalovaná uviedla, že si zoberie úver a žalobcu vyplatí. Poznamenal, že žalovanej požičal sumu vyššiu ako je v žalobe uplatnená suma, vrátiť požaduje však len 21.164,15 eur. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 05.04.2023 uviedol, že žalovaná viackrát potvrdila prevzatie 211.796,- nórskych korún, teda v prepočte žalovanej sumy, ktorú sumu si od žalobcu požičala. Žalovaná zadala príkaz na úhradu, ktorý nebol realizovaný.
3. Žalovaná výslovne nepoprela následne uvedené skutkové tvrdenia žalobcu, súd prvej inštancie preto ich posúdil podľa § 151 ods. 1 CSP ako nesporné skutkové tvrdenia žalobcu, v konkrétnosti, že žalovaná opakovane požiadala žalobcu o požičanie finančných prostriedkov, žalobca zaslal žalovanej v rôznych sumách a v rôznom čase finančné prostriedky v zmysle dohody strán sporu na účet žalovanej H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, účet č. I. XXXX XXXX XXX je účtom žalobcu, žalobca finančné prostriedky neposkytol ako dar, otázku splátky požičanej sumy žalobca ponechal na uvážení žalovanej, žalovaná dňa 27.04.2021 správou potvrdila, že celková suma zaslaných súm je spolu 211 796 nórskych korún, čo ku dňu 27.04.2021 činí sumu 21 164,15 eur, žalovaný opakovane vyzýval žalovanú na vrátenie dlžnej sumy, žalovaná bola bezúspešne vyzvaná na úhradu dlžnej sumy do 05.09.2022 a že žalovaná je v omeškaní od 06.09.2022. Vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania, na ktoré súd prvej inštancie aplikoval ust. § 657, § 563 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Vychádzajúc z formulácie žaloby mal za to, že žalobca sa domáha plnenia titulom zmluvy o pôžičke, pre platnosť ktorej podľa jeho názoru musia byť splnené kumulatívne náležitosti uvedené v § 357 Občianskeho zákonníka. Medzi stranami bolo nesporené, že žalovaná opakovane požiadala žalobcu o požičanie peňazí ako aj to, že žalobca žalovanej tieto peniaze prenechal bezhotovostným prevodom z účtu žalobcu č. I. XXXX XXXX XXX na účet žalovanej č. H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, a to minimálne v nespornej sume 21.164,15 eur. Ďalej mal súd za preukázané, že žalovaná sa zaviazala žalobcovi vrátiť peniaze. Existencii záväzku žalovanej vrátiť požičané peniaze svedčí okrem opakovaného písomného prísľubu žalovanej o vrátení peňazí aj printscreen príkazu na bezhotovostného prevodu sumy 21.190,- eur z jej bankového účtu č. H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX na účet žalobcu č. I. XXXX XXXX XXX, ktorý prevod však nebol podľa nesporných tvrdení žalobcu realizovaný. Aj vo vzťahu k otázke o existencii dohody o dobe vrátenia peňazí súd vychádzal z nesporných tvrdení žalobcu, ktorý uviedol, že otázku splátky požičanej sumy ponechal na uvážení žalovanej. Keďže pre platnosť uzavretia zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje dohodu konkrétneho času, ale je postačujúca dohoda, v zmysle ktorej je určenie doby vrátenia ponechané na vôli dlžníka, tak ako je tomu v danej veci. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd prvej inštancie ustálil kumulatívne splnenie podstatných náležitostí a dospel k záveru, že zmluva o pôžičke bola platne uzatvorená. Keďže bolo preukázané, že žalobca prenechal žalovanej peniaze v sume 21.164,15 eur a zároveň žalovaná nevyvrátila existenciu svojho záväzku vrátiť žalobcovi peniaze v sume 21.164,15 eur, ani prípadné splnenie svojho záväzku, súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a vyhovel jej v celom rozsahu. Pre úplnosť k otázke nespornosti skutkových tvrdení žalobcu uvádza, že tieto posúdil ako nesporné napriek odporu podanému žalovanou, osvojil si ich ako zistený skutkový stav a vychádzal z nich pri rozhodovaní o veci samej s dôrazom na to, že nesporné skutkové tvrdenia sú také tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela. Vzhľadom na odpor by sa mohlo javiť, že žalovaná skutkové tvrdenia produkované žalobcom poprela, toto je však neúčinné, keďže z obsahu podaného odporu je zrejmé, že žalovaná v ňom neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali žalobcom tvrdený nárok. Nakoľko je žalovaná v omeškaní, je povinná zaplatiť žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania podľa v sadzbe podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., v zákonnej výške 5 % ročne a to od 06.09.2022 až do zaplatenia. Súd prvej inštancie pri otázke omeškania žalovanej s plnením peňažného dlhu vychádzal z nesporného skutkového tvrdenia žalobcu, že žalovanú bezúspešne vyzval na plnenie do 05.09.2022; keďže žalovaná k danému dátumu žalobcovi neplnila, od nasledujúceho dňa, t. j. od 06.09.2022 je v omeškaní. V tejto súvislosti súd aplikoval aj ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom k tomu, že konkrétny čas plnenia nebol medzi stranami dohodnutý. Žalobca bol preto oprávnený požiadať žalovanú o plnenie, ktoré právo aj využil, čím určil splatnosť a začiatok omeškania žalovanej. O nároku na náhradu
trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalobca v konaní plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník samostatným rozhodnutím.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP (nesplnenie procesných podmienok, porušenie práva na spravodlivý proces, existenciu inej vady, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). Vychádzajúc z obsahu odvolania v konkrétnosti namieta ťažiskovo nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa jej názoru nespĺňa parametre dané ust. § 220 CSP. Poukazuje na to, že v odôvodnení súd uvádza iný úrok ako požadoval žalobca a iný, o akom rozhodol v rozsudku. Nesúhlasí s tvrdením súdu, že v zmysle § 151 CSP ods. 1 nepoprela tvrdenia žalobcu, jasným dôkazom toho je podľa nej ňou podaný odpor proti vydanému platobnému rozkazu. Tiež poukazuje na to, že už na pojednávaní dňa 01.03.2023 žalobca na otázku PZ žalobcu uviedol, že medzi žalobcom a žalovanou nebol navrhnutý žiaden úrok, napriek čomu bol úrok žalobcovi priznaný, pričom podľa jej názoru bolo vecou zmluvných strán, či si zaplatenie úroku dohodli alebo nie, s možnosťou dohodou sa odchýliť od zákona. Ďalej namieta porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s tým, že súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti napriek jej ospravedlneniu z neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov, čím jej bolo aj znemožnené uplatniť akékoľvek prostriedky procesnej obrany, nemala možnosť oboznámiť súd so svojimi tvrdeniami, tento sa uspokojil s tvrdeniami žalobcu a jeho právneho zástupcu, čím boli porušené aj jej ústavné práva. Keďže úrok medzi ňou a žalobcom nebol dohodnutý, tento nemá nárok na jeho priznanie súdom. Podľa jej názoru súd prvej inštancie opomenul vykonané dôkazy, aj zistenia vyplývajúce z nich. Tieto jej tvrdenia podľa jej názoru zakladajú naplnenie odvolacích dôvodov tak, ako ich špecifikovala. Rozhodnutie podľa jej názoru je arbitrárne, nepreskúmateľné, nezrozumiteľné, zmätočné, preto sa dožaduje jeho zrušenia.
5. Žalobca nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore (žalovaná), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť s tým, že zároveň ale je potrebné zmeniť výšku úroku z omeškania (ako výsledok zistenej zjavnej nesprávnosti, ktorú však nie je možné napraviť postupom podľa § 224 CSP), ktorý bol uložený zaplatiť žalovanej (388 CSP), keďže v tejto časti neboli splnené podmienky pre zrušenie, ani potvrdenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia 21.164,15 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 21.164,15 eur od 06.09.2022 do zaplatenia a náhrady trov konania dôvodiac, že túto čiastku požičal žalovanej, ktorá ju napriek mimosúdnym výzvam neuhradila. 9. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe v plnom rozsahu vyhovel dôvodiac preukázaním naplnenia zákonných predpokladov pre záver o platnom reálnom kontrakte (zmluve o pôžičke) uzatvorenom medzi stranami sporu v žalobcom tvrdenom základe aj výške, keď žalovaná neprodukovala také tvrdenia, či dôkazy, ktoré by boli spôsobilé uplatnený nárok spochybniť. Pokiaľ ide o trovy konania, úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich plnú náhradu voči žalovanej.
10. Odvolateľka (žalovaná) v zmysle odvolacích námietok uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP (nesplnenie procesných podmienok, porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), v konkrétnosti tvrdiac rozpor priznaného úroku so žalobou a odôvodnením, tiež jeho nesprávne priznanie keďže nebol zmluvne dojednaný, neumožnenie realizovať jej procesné práva, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu a následné nesprávne posúdenie priznaného nároku.
11. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady v konkrétnosti odvolateľka ani netvrdila.
12. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo svetle vecných odvolacích námietok žalovanej, teda možného naplnenia ňou produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie).
13. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
14. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
15. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nárok žalobcu, vychádzajúc z nich správne žalobe vyhovel (ust. § 657, § 563 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a žalobcovi tiež vzhľadom na plný úspech v spore priznal plnú náhradu trov konania (§ 262 ods. 1, § 155 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní žalobného nároku postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o ňom poukazom na všetky relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, s výnimkou výšky výrokovou časťou priznaného úroku z omeškania, kde došlo k zjavnej nesprávnosti, ktorú však nebolo možné napraviť postupom podľa § 224 CSP (objavuje sa aj vo výroku rozsudku tak ako bol vyhlásený, čo je zachytené v zápisnici), z ktorého dôvodu v tejto časti podľa § 388 CSP rozsudok odvolací súd zmenil na správnu výšku úroku z omeškania (5 %), teda tak, ako si ho nárokoval aj samotný žalobca. Odvolací súd inak nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s dostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a
zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.
16. Nad rámec toho, že s niektorými rozhodujúcimi námietkami z hľadiska vecného sa vysporiadal vo svojom rozhodnutí už súd prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné doplniť vo vzťahu k odvolacím námietkam ešte nasledovné:
17. Žalobca sa podanou žalobou domáha vrátenia peňazí, ktoré podľa jeho tvrdení prenechal žalovanej a žalovaná sa tieto peňažné prostriedky zaviazala žalovanému vrátiť, je teda správny názor súdu prvej inštancie v tom, že z takto formulovanej žaloby je zrejmé, že žalobca domáha plnenia od žalovanej titulom zmluvy o pôžičke, čo samotná žalovaná ani v odvolacom konaní nespochybňuje.
18. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
19. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
20. Súd prvej inštancie správne v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazom na teoretické východiská tohto druhu právneho úkonu v tom, že zmluva o pôžičke je tzv. reálna zmluva, ktorej obsahom je na jednej strane záväzok veriteľa prenechať dlžníkovi veci určené podľa druhu, v danom prípade peniaze, a na strane druhej je záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu, keď zo znenia § 657 Občianskeho zákonníka vyplývajú podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke, ktorými sú dohoda zmluvných strán a) o prenechaní veci, b) o určení prenechanej veci podľa druhu, c) o záväzku dlžníka vrátiť vec rovnakého druhu, d) o dobe vrátenia, ktoré náležitosti pre platnosť zmluvy o pôžičke musia byť splnené kumulatívne, v okolnostiach danej veci vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania prijal správny právny názor o ich splnení s následkom záveru, že zmluva o pôžičke bola platne uzatvorená. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo preukázané, že žalobca prenechal žalovanej peniaze v sume 21.164,15 eur, keď žalovaná nevyvrátila existenciu svojho záväzku vrátiť žalobcovi peniaze v sume 21.164,15 eur ani prípadné splnenie svojho záväzku, čo nemohlo mať udržateľne za následok iný záver, ako prijal súd prvej inštancie, teda že žaloba je dôvodná a preto jej správne vyhovel v celom rozsahu, keď odvolací súd zároveň uvádza, že tieto skutkové a právne závery odvolateľka ani v konkrétnostiach z hľadiska ich správnosti odvolaním nespochybňuje.
21. Odvolací súd sa identifikuje tiež so záverom súdu prvej inštancie v tom, že žalovaná výslovne nepoprela niektoré skutkové tvrdenia žalobcu, preto súd prvej inštancie dôvodne posúdil podľa § 151 ods. 1 CSP ako nesporné skutkové tvrdenia žalobcu v tom, že žalovaná opakovane požiadala žalobcu o požičanie finančných prostriedkov, že žalobca zaslal žalovanej v rôznych sumách a v rôznom čase finančné prostriedky v zmysle dohody strán sporu na účet žalovanej H. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, že účet č. I. XXXX XXXX XXX je účtom žalobcu, tiež, že žalobca finančné prostriedky neposkytol ako dar, tiež že otázku splátky požičanej sumy žalobca ponechal na uvážení žalovanej, že žalovaná dňa 27.04.2021 správou potvrdila, že celková suma zaslaných súm je spolu 211.796 nórskych korún, čo ku dňu 27.04.2021 činí sumu 21.164,15 eur, že žalobca opakovane vyzýval žalovanú na vrátenie dlžnej sumy, a v konečnom dôsledku tiež, že žalovaná bola bezúspešne vyzvaná na úhradu dlžnej sumy do 05.09.2022 a tak je v omeškaní so splnením tohto dlhu od 06.09.2022.
22. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní nesúhlasí s tvrdením súdu, že v zmysle § 151 ods. 1 CSP nepoprela tvrdenia žalobcu, jasným dôkazom čoho je podľa nej ňou podaný odpor proti vydanému platobnému rozkazu, tak ani tieto nie sú argumentačne spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
23. S otázkou (ne)spornosti skutkových tvrdení žalobcu, ktoré si osvojil ako zistený skutkový stav a vychádzal z nich pri rozhodovaní o veci samej napriek odporu podanému žalovanou, sa dostatočne a v celom rozsahu správne vysporiadal už súd prvej inštancie v bodoch 18/ až 20/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach poukazuje, aby ich nadbytočne
nereplikoval, a s ktorých obsahom v okolnostiach danej veci sa tiež identifikuje. Za nesporné skutkové tvrdenia sa považujú také tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela. I keď vzhľadom na odpor, v ktorom žalovaná uviedla, že popiera nárok žalobcu do výšky a základu, keďže podľa nej zo žaloby nie je zrejmé, kedy nárok na zaplatenie vznikol ako aj špecifikácia nároku, preto sa nevie vyjadriť, či nárok uznáva a v akej výške, by sa mohlo javiť, že žalovaná skutkové tvrdenia produkované žalobcom poprela, avšak ako správne uvádza súd prvej inštancie, pre účinné popretie skutkového tvrdenia v zmysle § 151 ods. 2 CSP nie je postačujúce akékoľvek tvrdenie protistrany o nedôvodnosti uplatneného nároku, resp., o popretí tvrdenia protistranou v celom rozsahu, ale sa vyžaduje splnenie kvalitatívnych nárokov, keď okrem popretia skutkového tvrdenia, ktoré sa týka jej konania alebo vnímania, táto musí zároveň uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ktoré vylučujú uplatnené právo protistrany, k naplneniu čoho však v danej veci neprišlo, keďže posúdiac obsah podaného odporu v tomto žalovaná neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali žalobcom tvrdený nárok, preto ich absencia nemohla viesť k inému, ako k ich posúdeniu ako nesporných a z týchto vychádzať (osvojiť si ich) ako zo zisteného skutkového stavu a žiadna aktivita zo strany žalovanej nebola v tomto smere zaznamenaná ani v odvolacom konaní.
24. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí totiž prejednací princíp, ktorým je ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, či dôkazy produkovať nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech k naplneniu čoho aj došlo v posudzovanej veci, keď žalovaná neprodukovala také tvrdenia a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k odlišnému spôsobu rozhodnutia o nároku žalobcu, keďže jeho opodstatnenosť argumentačne ani dôkazmi nevyvrátila.
25. Nedôvodne tiež žalovaná v ďalšom namieta, že súd prvej inštancie priznal nesprávne žalobcovi úrok z omeškania napriek tomu, že medzi nimi ako zmluvnými stranami jeho zaplatenie nebolo dohodnuté. 26. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného k prvému dňu omeškania, dlžníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
27. Je potrebné rozlišovať (čo zjavne odvolateľka nerobí) medzi úrokmi, ktoré sú odmenou resp. cenou za poskytnutý úver (zmluvne dojednané) a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za omeškanie. Ide o dva rozdielne inštitúty a nezriedka je dlžník povinný platiť súčasne aj úroky aj úroky z omeškania o ktorý prípad však v okolnostiach danej veci nejde a žalobca zaplatenie zmluvného úroku ani nepožadoval, jeho dojednanie netvrdil a súd prvej inštancie mu ho tiež nepriznal. Na strane druhej však úroky z omeškania (na zaplatenie ktorých žalovanú súd prvej inštancie na návrh žalobcu zaviazal), majú povahu sankcie (sankčné úroky) za omeškanie dlžníka so splnením záväzku (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Úroky z omeškania sa platia popri samotnom dlžnom plnení stanoveným percentom z tej časti dlhu, z ktorej je dlžník v omeškaní, teda ktorú ešte nezaplatil. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má tak zo zákona za následok doplnenie o nové práva a povinnosti. Omeškaním teda nastáva zo zákona zmena obsahu právneho vzťahu v tom, že povedľa trvajúcej povinnosti splniť záväzok vznikajú aj nové (ďalšie) práva a povinnosti, bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie zavinil, alebo nie. V konkrétnosti danej veci vznik omeškania žalovaná pred súdom prvej inštancie (ani pred odvolacím súdom) v konkrétnostiach nespochybňovala, teda je zrejmé, že na zaplatenie úroku z omeškania mal žalobca právny nárok, priznanie ktorého nevyžadovalo jeho zmluvné dojednanie. Aj v tomto smere je tak odvolanie žalovanej nedôvodné.
28. Dôvodne žalovaná v súvislosti so žalobcovi priznaným úrokom z omeškania poukazuje na rozpor medzi výškou úroku požadovaného žalobcom (5% ročne) a výškou úroku priznaného mu výrokom napadnutého rozhodnutia (5,50%), ktorý je tiež v rozpore so samotným odôvodnením napadnutého rozhodnutia k tomuto nároku sa vzťahujúcemu (5%), čo viedlo v tejto časti k zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 388 CSP). Posúdením rozhodujúcich skutočností je zrejmé, že pri formulovaní
výroku rozhodnutia došlo len k nesprávnosti, ktorú však súd prvej inštancie nemohol napraviť postupom podľa § 224 CSP, keďže táto nesprávnosť je obsiahnutá aj v zápisnici o pojednávaní na ktorom v takomto znení aj bol rozsudok verejne vyhlásený a kde je formulovaná úrok z omeškania vo výške 5,5%. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (bodu 21/) však zrozumiteľne vyplýva, že súd prvej inštancie nemienil prekročiť žalobný nárok, v rámci ktorého žalobca uplatňoval úrok z omeškania len vo výške 5%, i keď podľa vykonávacieho predpisu k rozhodnému dňu, ktorým tu bol definovaný počiatok omeškania žalovanej so splnením dlhu tu bola prítomná úroková sadzba 5,50% ročne a preto výška úroku formulovaná vo výroku napadnutého rozhodnutia takto zjavne bola len dôsledkom nepozornosti, ktorú odvolací súd zmenou v tejto časti napravil na úrok vo výške 5%, ktorý je v súlade so žalobnou žiadosťou žalobcu a v súlade s tým, ako súd prvej inštancie vychádzajúc z odôvodnenia aj mienil rozhodnúť. Táto odvolacia námietka žalovanej je tak dôvodná, i keď nespôsobilá k odlišnému rozhodnutiu nad rámec výšky úrokovej sadzby, keďže v zostávajúcej časti odvolací súd posúdil rozhodnutie ako vecne správne.
29. Žalovaná tiež v odvolaní spochybňuje dodržanie parametrov kladených zákonom na odôvodnenie súdneho rozhodnutia považujúc ho za nedostatočné, arbitrárne, nepreskúmateľné, či zmätočné, čo možno subsumovať (i keď to takto sama nekvalifikuje) pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces), príp. d/ CSP (existencia inej vady).
30. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.
31. Odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k uplatnenému nároku však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, bezo zvyšku spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s argumentáciou tiež žalovanej uvedenej v odpore proti vydanému platobnému rozkazu a prieskumom nebola zistená jeho nekonzistentnosť, či vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.
32. Skutočnosť, že žalovaná sa so spôsobom posúdenia žalobcovho nároku súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy a názorovej línie majúcej pôvod v rozhodovacej praxi súdov. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní nastolených otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.
33. Samotná polemika odvolateľky s právnymi závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
34. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať ani naplnenie odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP z hľadiska tvrdených vád odôvodenia rozhodnutia.
35. V konečnom dôsledku žalovaná tvrdí znemožnenie realizácie zákonom je priznaných procesných práv, keď podľa jej tvrdenia súd prvej inštancie napriek jej ospravedlneniu z účasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov vec prejednal a o nároku rozhodol bez toho, aby mohla produkovať dôkazy, či k veci sa vyjadriť, čo by v prípade preukázania indikovalo k naplneniu dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces).
36. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR (uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010) so závermi ktorého sa odvolací súd plne identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 8Cdo 84/2017 NS SR základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať ako zásadne „výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba mať na zreteli proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Určujúci z tohto hľadiska nie je jednotlivý úkon súdu alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku), kľúčový význam má jeho výsledok. Vo svetle uvedeného je potrebné teda skúmať, či účastník (aj v prípade možného procesného pochybenia) mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania v okolnostiach posudzovanej veci napríklad tým, že mohol produkovať tvrdenia, či dôkazy. Konanie pred súdom musí totiž zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Civilný sporový poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich, v neposlednom rade aj právo na zachovanie rovnosti strán v konaní tiež prostredníctvom práva zúčastniť sa pojednávania a v rámci neho uplatňovať tiež procesné oprávnenia.
37. Priebeh pojednávania a teda aj jeho nariadenie a predvolanie na pojednávanie, sú upravené v ustanoveniach § 177 a nasl. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
38. Súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP).
39. Nevyhnutnosť nariadenia pojednávania pri rozhodovaní vo veci samej je vyjadrením zásady ústnosti a bezprostrednosti konania, ktoré zásady majú ústavnoprávne vyjadrenie v článku 48 ods. 2 Ústavy SR (právo na prerokovanie veci v prítomnosti a možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom), tiež článku 6 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Zúčastniť sa na pojednávaní je právom strán sporu. Stranám zásadne musí byť umožnené, aby v prípade, ak vo veci bolo nariadené pojednávanie, mali možnosť sa tohto zúčastniť, čo predpokladá riadne a včasné doručenie predvolania na pojednávanie, aby im tak bolo umožnené realizovanie ich procesných oprávnení, ktoré im zákon priznáva. 40. Predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 178 ods. 2 CSP).
41. Dôvody odročenia pojednávania sú obsiahnuté v ust. § 183 CSP. V zmysle odseku 1, uvedeného ustanovenia, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Podľa ods. 3, strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať, samozrejme sa predpokladá preukázanie existencie takejto prekážky. Podľa odseku 4 ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla.
42. Vychádzajúc z citovaných ustanovení, predvolanie na pojednávanie vykonáva súd z úradnej povinnosti, pričom je jeho povinnosť predvolať všetky osoby, ktoré ustanovuje zákon, prostredníctvom čoho sa zabezpečuje, aby bolo strane konania umožnené vykonať právo na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj možnosť zúčastniť sa na pojednávaní. V prípade žiadosti strany o odročenie pojednávania je rozhodujúce, či táto žiadosť má pôvod v dôležitých skutočnostiach, ktoré opodstatnene
diskvalifikujú stranu z účasti na pojednávaní a zároveň, či táto žiadosť bola súdu doručená bezodkladne (čo znamená ihneď potom, ako takýto ňou tvrdený a samozrejme preukázaný dôvod vznikol).
43. V konkrétnostiach posudzovanej veci, ako odvolací súd zistil preskúmaním spisového materiálu, súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie za jeho predchádzajúcej prípravy (doručenie žaloby s prílohami žalovanej s výzvou na vyjadrenie vrátane zaslania poučení o procesných právach a povinnostiach, doučenie vydaného platobného rozkazu) vo veci na deň 5.4.2023, ktoré predvolanie na pojednávanie prevzala žalovaná, ako vyplýva z pripojenej doručenky už dňa 10.3.2023. V deň konania pojednávania ráno o 6.37 hod. bol súdu prvej inštancie doručený mail žalovanej, v ktorom oznamuje, že sa nariadeného pojednávania nezúčastní zo zdravotných dôvodov. V podaní nekonkretizuje, kedy malo dôjsť k zdravotnej prekážke na jej strane, pre ktorú ako uvádza sa nemôže pojednávania zúčastniť, ani na preukázanie tohto tvrdenia žiaden dôkaz nepredkladá (príkladmo v tom čase vystavenú lekársku správu, doklad, že bola ošetrená a pod.) a tento nepredložila ani následne (teda ani v rámci odvolacieho konania). Ako vyplýva zo zápisnice z uvedeného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo za účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu, sudkyňa oboznámila prítomných s ospravedlnením neúčasti na pojednávaní žalovanej a konštatovala, že jej súčasťou nie je žiadosť o odročenie pojednávania a následne vec prejednala a vo veci aj rozhodla v neprítomnosti žalovanej. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie napriek vytvorenému časovému priestoru neprodukovala (okrem vágneho odporu) žiadne podania obsahom ktorých by boli argumentačne spôsobilé námietky proti žalobnému nároku, ani nepredkladala žiadne dôkazy (tiež nenavrhovala ich vykonanie), ktoré by spochybňovali legitimitu uplatneného nároku.
44. Preskúmaním vyššie uvedených zistených skutočností vo svetle teoretických východísk uvedených v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti odvolacej námietky vzťahujúcej sa k odvolaciemu dôvodu uvedenému v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP aj z pohľadu tvrdeného upretia realizácie procesnej práv žalovanej. Nemožno pochybovať o tom, že žalovaná mala vytvorený priestor na to, aby mohla svoje procesné práva v dostatočnej miere realizovať. Je zrejmé, že jej v dostatočnom časovom predstihu bolo doručené predvolanie na pojednávanie so zachovaním lehoty na jeho prípravu, takže do jeho uskutočnenia mala možnosť produkovať prostriedky procesnej obrany (čo však neučinila), tiež v čase predtým mohla vznášať vecné námietky proti žalobnému nároku. Súdu prvej inštancie síce v deň uskutočnenia pojednávania, zaslala mail v ktorom ospravedlňuje svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu zdravotného stavu (bez bližšieho konkretizovania, či uvedenia kedy tvrdená prekážka mala vzniknúť), a tiež, čo je najpodstatnejšie bez v tom čase aktuálneho dôkazu (ani doloženého neskôr) o tom, že skutočne v rozhodnom období žalovanú zdravotný stav diskvalifikoval z účasti na pojednávaní (odvolací súd poznamenáva, že takýto dôkaz žalovaná nepredložila ani v odvolacom konaní) a tiež nežiadala zároveň o odročenie pojednávania. Za týchto okolností potom nemožno považovať za splnenú zákonnú podmienku pre odročenie pojednávania spočívajúcu v tom, že žalovaná si splnila svoju povinnosť bezodkladne oboznámiť súd s dôvodom, pre ktorý sa pojednávania nezúčastní, teda ihneď po tom, ako jej tento dôvod bol známy, a tiež, že existenciu tohto dôvodu vierohodným spôsobom preukázala a odročenie pojednávania požadovala. Pokiaľ išlo o akútnu, náhle vzniknutú prekážku majúcu v zdravotnej indispozícii žalovanej, bolo jej povinnosťou ju konkretizovať, tiež jej existenciu preukázať, čo však neurobila (ani dodatočne) a tiež o odročenie pojednávania žiadať. Za týchto okolností tak nemôže ísť na ťarchu procesného postupu súdu prvej inštancie ani protistrany, ale výlučne na ťarchu žalovanej, ak súd prvej inštancie pojednávanie neodročil a vo veci aj v jej neprítomnosti rozhodol.
45. Vychádzajúc tak z vyššie uvedeného zistenia, keďže bola splnená procesná podmienka riadneho a včasného doručenia predvolania na pojednávanie žalovanej (§ 178 ods. 2 CSP) pri nedoručenej žiadosti z jej strany o odročenie pojednávania, pri nepreukázaní splnenia zákonnej podmienky, že k ospravedlneniu neúčasti došlo bezodkladne potom, ako dôvod odročenia na jej strane vznikol, resp. že vôbec existoval, napriek jej neprítomnosti bolo potrebné považovať za splnené podmienky na prejednanie veci podľa § 180 CSP, čo má oporu v obsahu spisového materiálu a platnej procesnej právnej úprave a pokiaľ za týchto okolností súd prvej inštancie na vyššie uvedenom pojednávaní vec v neprítomnosti žalovanej podľa § 180 CSP tiež prejednal, a zároveň následne vo veci aj rozhodol, nepochybil a týmto zvoleným procesným postupom neznemožnil žalovanej realizovať jej procesné oprávnenia, ktoré jej zákon priznáva a nedošlo tak ani k naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Aj vyššie uvedená námietka je tak nedôvodnou. Odvolací súd tiež dodáva, že žalovaná v odvolaní ani nekonkretizuje aké prostriedky procesnej obrany mala v úmysle uplatňovať,
neprodukuje ani konkrétne skutkové tvrdenia spochybňujúce základ či výšku priznaného nároku ani nešpecifikuje (tiež nepredkladá) dôkazy spôsobilé priznaný nárok spochybniť. Za týchto okolností možno konštatovať, že táto odvolacia námietka je účelovou.
46. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o trovách konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil s výnimkou výšky priznaného úroku z omeškania, ktorý za použ. § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia v zostávajúcej časti, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.
47. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako síce úspešnej strane v odvolacom konaní náhradu trov konania nepriznal, keďže tomuto vznik trov v odvolacom konaní zo spisu nevyplýva.
48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).