Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Co-96-2018.pdf
PDF · 97.75 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/96/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v spore žalobcu: L. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom I. XX/XX, V., zastúpený JUDr. Marianom Holým, advokátom so sídlom AK B. Němcovej 1/A, Brezno, proti žalovanej: 1/ L. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XXXX/XX, I. V. - M., zastúpená JUDr. Rudolfom Gunišom, advokátom so sídlom AK Kiepka 80, Brezno, 2/ M. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. XX, V. V., 3/ L. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. XX, V. V., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 4C/185/2016-272 zo dňa 11. apríla 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 4C/185/2016-272 p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.
III. Žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Brezno, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovaným 1/, 2/, 3/ domáhal určenia, že do dedičstva po poručiteľke U.Z., rodenej M., nar. XX. XX. XXXX, zomrelej XX. X.X. XXXX, patria ďalej identifikované nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. I. V., ako aj rodinný dom bez prideleného súpisného čísla, nezapísaný na liste vlastníctva. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu neúplnosti okruhu strán sporu na žalovanej strane v predmetnom konaní, teda z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď ako účastník predmetného konania nebola uvedená L. M., rod. Z., nar. XX. XX. XXXX, hoci ňou podľa názoru súdu má byť. Uviedol, že L. M., rod. Z. bola manželkou L. M., ktorý bol vnukom U. X., rod. M., a tiež L. X.. Žalobca dôvodil neuvedenie L. M. do okruhu účastníkov ustanovením § 473 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Okresný súd poukázal na ust. § 228 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd nemôže ignorovať výsledky dedičského konania po nebohom L. M., vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 24D/426/2006, 24D/699/2007, v rámci ktorého bola ako dedička zo zákona označená popri žalovaných 1/, 2/ aj L. M., rod. Z., nar. XX. XX. XXXX. Okresný súd konštatoval, že pokiaľ by hypoteticky L. M., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. XX. XXXX (nesprávne sa v odôvodnení rozsudku uvádza XX. XX. XXXX), bol nažive, bolo by účastníkom konania namiesto žalovaných 2/, 3/ a v priebehu predmetného konania by zomrel, súd by nevyhnutne musel pokračovať v zmysle § 63 ods. 1, 2 CSP v konaní ako so súčasnými žalovanými 2/ a 3/, tak aj s L. M., rod. G., nar. XX. XX. XXXX a nemohol by s poukazom na § 63 ods. 1, 2 CSP ignorovať jej práva a jej pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnom sporovom konaní.
2. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil okresný súd ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, žalovaným 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si túto neuplatnili.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote v rozsahu výrokov I. a III. odvolanie majúc za to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). S právnym názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobcom určený okruh strán sporu nemá dostatočnú aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu, pretože nositeľom vecnej legitimácie v spore je aj L. M., rod. Z., vyjadril nesúhlas, podľa názoru žalobcu je v rozpore s hmotným právom, procesným právom, a tiež ustálenou súdnou praxou, na ktorú prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí odkazuje. Uviedol, že poručitelia L. X. a U. X., rod. M., zanechali viacero dedičov v prvej dedičskej skupine, napriek tomu je potrebné zistiť okruh dedičov zo zákona v rozsahu všetkých štyroch dedičských skupín. Podľa ustálenej súdnej praxe je súd pri rozhodovaní viazaný pôvodným dedičským rozhodnutím, ktorým bol určený okruh účastníkov dedičského konania (dedičov) po poručiteľoch. Súd teda v súlade s tým ustálil okruh dedičov po L. X. na manželku U. X., rod. M., dcéru U. M., rod. X., syna I. X. a syna L. X.. Po I. X. bola jedinou dedičkou zo závetu jeho matka U. X., rod. M.. Po U. X., rod. M. bol okruh dedičov určený na syna L. X., vnučku L. K., rod. M. a vnuka L. M., deti po U. M., rod. X.. Súd je viazaný okruhom dedičov z týchto dedičských konaní a do úvahy by ako dedičia po poručiteľoch L. X. a U. X., rod. M., mohli prichádzať len osoby uvedené v rozhodnutiach o dedičstve po nich, resp. ich právni nástupcovia, ktorí nastupujú na miesto dedičov podľa § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nebolo by teda dôvodné zisťovať okruh dedičov z iných dedičských skupín. Ako dedičia zo zákona po L. X. prichádzali do úvahy manželka U., rod. M., po jej smrti L. X., žalobca, L. M., skôr K. (žalovaná 1/) a L. M. (právny predchodca žalovaných 2/ a 3/). Ďalším dedičom po L. X. bola dcéra U. M., rod. X., po jej smrti jej deti L. M., skôr K. (žalovaná 1/) a L. M. (právny predchodca žalovaných 2/ a 3/). Tretím dedičom bol I. X., po ktorom dedila matka U. X., rod. M.. Štvrtým dedičom bol L. X. žalobca. Ak však vnuk L. M. zomrel, nastupujú na jeho miesto ako dedičia v prvej dedičskej skupine jeho synovia, teda žalovaní 2/ a 3/, pravnuci poručiteľa L. X. podľa § 473 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka.
4. Ako dedičia zo zákona po U.Z., rod. Kvietkovej prichádzajú do úvahy už len L. X. (žalobca), L. M., skôr K. (žalovaná 1/) a L. M. (právny predchodca žalovaných 2/ a 3/). Ak však vnuk L. M. zomrel, nastupujú na jeho miesto ako dedičia v prvej dedičskej skupine jeho synovia, žalovaní 2/ a 3/, teda pravnuci poručiteľa L. X. podľa § 473 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka. V žiadnej dedičskej skupine nenastupuje ako dedič zo zákona manžel niektorého z potomkov, či už je to syn/dcéra, vnuk/vnučka. L. M., rod. G. je manželkou vnuka poručiteľov L. M.. Ten bol synom U. M., rod. X.. Ak vecnú legitimáciu vo konaní o určenie, že veci patria do dedičstva po poručiteľoch L. X. a U. X., rod. M. majú len osoby, ktorým svedčí dedičské právo práve po týchto poručiteľoch, nemá L. M. ako manželka ich vnuka aktívnu a ani pasívnu vecnú legitimáciu. Súd tvrdí, že je pri rozhodovaní viazaný rozhodnutiami o dedičstve, čo je plne v súlade so zákonom aj zaužívanou súdnou praxou. Z judikatúry citovanej súdom je však zrejmé, že ide o okruh dedičov po poručiteľoch. V tomto zmysle nemožno brať do úvahy rozhodnutie, či osvedčenie o dedičstve po L. M., pretože v tomto dedičskom konaní sa neurčoval okruh dedičov po L. X. a U. X., rod. M.. Hypotetická úvaha súdu vyjadrená v ods. 48 (ako by súd postupoval, pokiaľ by v priebehu konania zomrel vnuk L. M.) nemá s týmto sporovým konaním nič spoločné, takáto situácia nenastala. Žalobca podal žalobu dňa 22. 09. 2016, teda vyše 10 rokov po smrti L. M. F.; pre určenie okruhu strán sporu je rozhodujúci stav ku dňu podania žaloby a ku dňu rozhodnutia súdu. Súd má pre posúdenie aktívnej a pasívnej legitimácie v tomto konaní určiť okruh dedičov po poručiteľoch L. X. a U. X., rod. M.. Do tohto nepatrí L. M. ako manželka vnuka menovaných poručiteľov. Nie je rozhodujúce, aké dedičské práva jej prislúchajú po jej manželovi, ktorý do okruhu dedičov po L. X. a U. X., rod. M. patrí. Pokiaľ by na základe meritórneho rozhodnutia súdu v tomto konaní bol podaný návrh na prejednanie novoobjaveného majetku po týchto poručiteľoch, L. M., ktorý zomrel XX. XX. XXXX, by už v tomto konaní nededil. Na jeho miesto by tak podľa § 473 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka nastúpili práve žalovaní 2/ a 3/ ako pravnuci poručiteľov. Ak by nededil niektorý zo žalovaných 2/ a 3/, na ich miesto by už žiadny zákonný dedič nenastúpil a ich dedičský podiel by pripadol štátu. Z nesprávneho právneho rozhodnutia vo veci samej vychádza aj výrok III. o náhrade trov konania. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie doposiaľ nevykonal zásadné navrhované dôkazy a pre rozhodnutie vo veci samej nie je doposiaľ dostatočne zistený skutkový stav veci.
5. Právny zástupca žalovanej 1/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné dôvody ani dôkazy, a preto navrhol napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť a priznať žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Právny zástupca žalobcu vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných konštatoval, že jediné vyjadrenie k odvolaniu spočíva vo vete „Žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne relevantné dôvody ani dôkazy, a preto v mene žalovanej v rade 1/ L. M. navrhujeme, aby Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok Okresného súdu Brezno v plnom rozsahu potvrdil“. Žalovaní 2/ a 3/ sa k tomuto vyjadreniu právneho zástupcu žalovanej pripojili.
7. Žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uvádza, že podľa jeho názoru v podanom odvolaní dostatočne jasne vysvetlil skutkové a právne dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu odvolania. K týmto skutkovým a právnym argumentom sa žalovaní žiadnym spôsobom nevyjadrujú. Za zarážajúce označil, že za uvedenú jednu vetu žalovaná požaduje náhradu trov odvolacieho konania.
8. V následnom vyjadrení právneho zástupcu žalovanej 1/ opätovne poukazuje na to, že žalobca neuviedol žiadne relevantné právne argumenty vo svojej žalobe ani následne vo svojich vyjadreniach na súde. V žalobnom návrhu len niečo konštatuje, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali oprávnenej žalobe. Toto bolo preukázané aj v súdnom konaní, kde sa súd za žalobcu snažil získať dôkazy po archívoch, čo bolo povinnosťou žalobcu a pokiaľ takéto dôkazy existujú, mal ich predložiť už v samotnom návrhu na súd. Taktiež dôkazy, ktoré sa súd snažil zadovážiť, neexistujú. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, a toto neuniesol. Ďalej žalobca neuviedol úplnosť okruhu účastníkov tohto sporu aj napriek tomu, že tento bol známy už pred podaním žaloby. Opätovne zdôrazňuje, že žalobca sa niečoho domáha, avšak nevie preukázať zákonné podmienky predmetného sporu tak, ako to súd prvej inštancie uviedol v rozsudku. Nie je možné, aby žalobca požadoval od žalovaných predloženie dôkazov, ktoré má v súdnom konaní predložiť sám. Navrhol preto opätovne napadnutý rozsudok potvrdiť a žalovanej 1/ priznať náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaní 2/ a 3/ vo svojich stručných vyjadreniach k odvolaniu uviedli, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne relevantné dôvody ani dôkazy, a preto navrhujú napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu.
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP (teda viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania) bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario. Napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
10. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že do dedičstva po právnych predchodcoch strán sporu U. X. a L. X. patria označené nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac nedostatkom vecnej legitimácie na strane žalovaných, keď nebol úplný okruh sporových strán, podľa odôvodnenia rozsudku mala byť ako ďalšou stranou sporu označená L. M., rod. Z. (manželka L. M., vnuka U. X. a L. X.).
12. Pre sporové konanie začaté na základe žaloby jedným z dedičov po označených poručiteľoch treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ust. § 77 ods. 1 CSP, a to ako na strane žalobcu, tak aj na strane žalovaných. Procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je, že rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov s rovnakým výsledkom, práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu. Preto ide o nútené spoločenstvo. Vo vzťahu k tretím subjektom procesný úkon čo len jedného zo spoločníkov je účinný aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom (pozri Najvyšší súd SR sp. zn. 5Cdo/264/2007). Právna úprava prechodu dedičských práv a povinností vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Od smrti poručiteľa do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu existuje určitá neistota v tom, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, ako bude vyporiadané medzi viacerými dedičmi, a kto dedičstvo fakticky preberie. Pokiaľ poručiteľ zanechal viac dedičov, títo sú v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania
dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu považovaní za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. V konaní o určenie predmetu dedičstva majú preto postavenie nerozlučných spoločníkov v zmysle citovaného ustanovenia § 77 ods. 1 CSP. Aj v právnej veci k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. 07. 2000 sp. zn. 3Cdo/131/1999 (v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR publikovaný ako R65/2003) sa v právnej vete uvádza, že pre sporové konanie v zmysle § 175k ods. 2 OSP (aktuálne § 194 ods. 1 CMP) treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ust. § 91 ods. 2 OSP (§ 77 ods. 1 CSP). Obdobne je táto problematika riešená aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/120/2009, 1Cdo/183/2009. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na ust. § 228 ods. 1 CSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Pokiaľ teda bolo v konaní o dedičstve právoplatne rozhodnuté, je toto rozhodnutie súdu záväzné a súd je povinný z neho vychádzať aj pri prejednávaní a rozhodovaní iných vecí.
13. Podľa ust. § 165 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej „CMP“) účastníkmi konania o dedičstve sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi. Určovacia žaloba na určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľoch, teda, že ju poručitelia vlastnili v okamihu svojej smrti, môže byť uplatnená tým, koho práv a povinností sa takéto určenie týka (vecná legitimácia). Takouto osobou môže byť ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho nástupcom. Rovnako v prípade, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol určitý majetok známy a nebol predmetom dedičstva, nebol prerokovaný, sú až do vyporiadania dedičstva týkajúcej sa tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce z ust. § 77 ods. 1 CSP. Pokiaľ teda nebol ako strana sporu označený niektorý z právnych nástupcov poručiteľa , nebolo možné žalobe vyhovieť.
14. Odvolací súd pri tejto problematike poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 234/2016, ktorý poukázal na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol: „určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda, že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať ( je vecne legitimovaný) len ten, koho práva a povinnosti sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom (rozhodnutie NS SR 5MCdo/15/2007)...“. Vzhľadom na to, že účastníkmi konania v čase vyhlásenia rozsudku neboli „všetci dedičia, resp. právni nástupcovia po zomrelých dedičoch“, okresný súd dospel k záveru, že žalobe nemožno z uvedeného dôvodu vyhovieť. Aj tu Ústavný súd konštatoval, že takto formulované právne závery okresného súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Argumentáciu sťažovateliek považoval za opakovanie ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovali s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a je výlučne výrazom ich odlišného právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd nie je oprávnený ani povinný vstupovať. Zároveň však ústavný súd uviedol, že právny názor krajského súdu je konzistentný s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v danej otázke.
15. Práve vzhľadom na už uvádzané „medziobdobie“ od smrti poručiteľa do právoplatného rozhodnutia súdu o dedičstve bolo potrebné za sporové strany označiť nielen dedičov v zmysle ustanovenia § 473 OZ, ale aj ich právnych nástupcov tak, ako na to poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v odseku 48 .
16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a správne odôvodnený podľa § 378 ods. 1, 2 CSP potvrdil, zároveň konštatuje, že tento rozsudok nebráni žalobcovi podať novú žalobu o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľoch s úplným označením okruhu sporových strán.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej 1/ priznal voči žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože zjavne v súvislosti s odvolacím konaním žiadne účelne vynaložené trovy v tomto štádiu konania nemali.
18. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).