Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/14/2019

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: C. M. nar. XX. XX. XXXX, bytom W. M., Y. XX, o vymoženie sumy 374 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 29. mája 2017 č. k. -33 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil a určil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len „Exekučný poriadok“), čl. 2 písm. b) Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase vystavenia zmenky, o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že dňa 24. 06. 2014 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 24. 01. 2011 oprávnený ako veriteľ uzatvoril s povinnou ako dlžníčkou zmluvu o úvere č. 403700539. Oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka zabezpečili svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) blankozmenkou vystavenou povinnou dňa 24. 01. 2011, kde žalovaná (povinná) vystupuje ako vystaviteľka a žalobca (oprávnený) ako remitent. V tejto súvislosti dospel k záveru, že povinná ako dlžníčka mala v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a v čase vystavenia zmenky postavenie spotrebiteľa. Oprávnený ako veriteľ tým pri vyplnení zmenky porušil ustanovenie o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase vystavenia a vyplnenia zmenky. Uzavrel, že povinná ako fyzická osoba nekonala pri uzavretí vyššie uvedenej zmluvy o úvere v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo i nej podnikateľskej činnosti. Povinná tak má v predmetnom konaní postavenie spotrebiteľa. Argumentoval tiež dôvodmi uvedenými v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 03. 11. 2011 č. k. -16, ako i v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. 10. 2015, týkajúceho sa postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. V intenciách ust. Exekučného poriadku preto súd prvej inštancie predmetnú exekúciu zastavil.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, že dňa 24.

01. 2011 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere č. 403700539, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 200 eur, pričom povinná sa zaviazala vrátiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 185 eur, t. j. celkovo zaplatiť čiastku vo výške 385 eur. Mal za to, že zmluva o úvere nemá spotrebiteľský charakter. Dôvod na zastavenie exekučného konania nebol naplnený, pretože tento dôvod na zastavenie exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak medzi oprávneným a povinným existuje spotrebiteľský záväzkovo-právny vzťah. Zmluva bola uzatvorená podľa a nasl. , pričom povinná pred uzatvorením zmluvy dobrovoľne v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla, že má záujem, aby jej bol úver poskytnutý na účely výkonu povolania. Poukázal, že povinná uzatvorila s oprávneným dodatok k zmluve o úvere zo dňa 24. 01. 2011, v ktorom dobrovoľne a vlastnoručným podpisom vyhlásila, že veriteľom poskytnuté finančné prostriedky vo výške 200 eur použije na nákup technických zariadení za účelom výkonu povolania a uvedené prehlásenie potvrdila podpisom. Mal za to, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu vylúčeniu aplikácie ust. a nasl. , t.j. zmluvy o úvere. Ako poskytovateľ úveru pritom dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Povinná tak podľa jeho názoru nemá postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle ust. . Nemožno sa tak dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa ) sama svojim konaním povinná vyvolala a iniciovala. Argumentoval tiež dôvodmi uvedenými v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 03. 2017 č. k. -34, rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 04. 2011 č. k. -37, sp. zn. . Vytkol súdu prvej inštancie, že nedostatočným skutkovým zistením majúcim za následok zaujatie predčasného právneho záveru (bez dostatočného odôvodnenia), mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nepreskúmateľné. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 07. 2000 a sp. zn. zo dňa 05. 11. 2002. Poukázal, že inštitút dobrých mravov v spotrebiteľskom práve by sa mal vnímať ako inštitút, ktorý plní funkciu korektívu a má užší aplikačný dosah oproti inštitútu dobrej viery v zmysle , pretože uvedené ustanovenie nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť- upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení . Mal za to, že súd prvej inštancie zastavením exekučného konania výrazne zasiahol do zásady rovnosti strán konania, čím došlo k porušeniu . V tomto smere poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 93 zo dňa 20. 10. 2015. Uviedol, že exekučný titul bol vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti, pričom dôkazy osvedčujúce skutočnosti pomenované v ust. Exekučného poriadku sú od počiatku výkonu exekúcie súčasťou exekučného spisu a boli v minulosti súdom podľa Exekučného poriadku preskúmané. Povinnosť splnenú zákonným ustanovením Exekučného poriadku si tak splnil, a teda doplnil návrh na vykonanie exekúcie v stanovenej lehote. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 02. 2017 č. k. -69. Uzavrel, že v predmetom konaní nie je vhodné poskytovať zvýšenú ochranu starne sporu, povinnej, ktorá svojim konaním porušila nie len ustanovenia zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov, predpisy a . Opačný postup (poskytnutie ochrany povinnej) by malo podľa jeho názoru za následok porušenie princípov všeobecnej spravodlivosti, porušenie princípov, na ktorých je postavený a Exekučný poriadok a výsledkom tohto postupu by nebolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúcich stav a poznatky právnej náuky. Záverom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 03. 2011 sp. zn. .

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia (ďalej len ), viazaný odvolacími dôvodmi ( ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, v Exekútorskom úrade so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 21. 08. 2013 požiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 374 eur s príslušenstvom, ako aj trov exekúcie. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 08. 03. 2012 sp. zn. SR 09882/11, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 03. 2012 a vykonateľnosť dňa 29. 03.

2012. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 27. 09. 2013 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, fotokópiou zmenky, zmluvou o úvere č. 403700539 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, plnomocenstvom, exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom a výpisom oprávneného z obchodného registra. Súčasťou spisu je i rozhodcovská zmluva zo dňa 24. 01. 2011. Súd prvej inštancie dňa 24. 06. 2014 poveril podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie. Súdny exekútor v písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 03. 02. 2016 žiadal súd, aby v zmysle ust. § 243f ods. 6 Exekučného poriadku preskúmal, či je daný dôvod na zastavenie predmetnej exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku alebo rozhodol o pokračovaní exekúcie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

5. Podľa , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Podľa Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

7. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

8. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

9. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

10. Inštitút rozhodcovského konania v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy upravoval o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňoval alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa strany môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu strany v konaní (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (). Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (, ). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.

11. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t. j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením

platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré boli základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na strany, bol potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo, či nezaväzoval stranu rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď v danej veci neskúmal platnosť dojednania rozhodcovskej zmluvy z hľadiska ustanovenia , , . Súd prvej inštancie teda neposudzoval vec v prvom rade z hľadiska toho, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky zákonné podmienky, aby mohol byť riadnym exekučným titulom. Túto otázku nie je možné riešiť bez podrobnej analýzy základného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, t. j. zmluvy o úvere a jej súčastí, všeobecných podmienok poskytnutia úveru a rozhodcovskej zmluvy zo dňa 24. 01. 2011. Až po posúdení zmluvného vzťahu účastníkov a vyhodnotení rozhodcovskej zmluvy, ktorá v čl. II obsahuje dojednanie v znení: „Všetky spory, ktoré vzniknú o úvere č. 403700539, uzatvorenej dňa 24. 01. 2011 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( ). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu“ bude si môcť súd prvej inštancie ujasniť, či rozhodcovský rozsudok, ktorý tvorí v danom prípade exekučný titul, môže byť spôsobilým exekučným titulom.

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.

14. Ustanovenie ukladá súdu v písomnom vyhotovení uznesenia uviesť, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. V nadväznosti i na ustanovenie v odôvodnení súd musí jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zároveň musí dbať na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť uznesenie je takto odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu jeho rozhodnutia, a preto musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Jeho účelom je totiž preukázať správnosť rozhodnutia a súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí. Preto musí byť preskúmateľné.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia zistil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď sa nezaoberal posúdením platnosti rozhodcovskej zmluvy, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, pričom nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, čím založil nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacím súdom, a preto je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 2 SR. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku dôvodov alebo jeho nezrozumiteľnosti je vždy dôvodom na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť dostatočne odôvodnený a dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, nemožno za taký považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Pritom nie je rozhodujúce, že výrok by bol pri správnom odôvodnení správny. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.

16. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými skutočnosťami nezaoberal, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa zrušil a vec vrátil v súlade s ustanovením súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť, či existujú okolnosti odôvodňujúce záver o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci konať a následne posúdiť, či nie je dôvod pre zastavenie exekúcie, keďže pokiaľ by právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok ako celok by bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému vznikol voči povinnej nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

17. Súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci ( ).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).