Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-55-2019.pdf
PDF · 137 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/55/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., sídlo Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou: Advocate s.r.o., sídlo Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 865 141, proti povinnému: G. I., nar. XX.XX.XXXX, adresa pobytu O. XXXX/XX, S., zastúpený advokátkou: dr. jur. Zita Machlicová Czibor, sídlo Ul. Eötvösa 4, Komárno, IČO: 42 337 909, o vymoženie peňažného plnenia vo výške 1.417,-- eura a trov exekúcie, vedenom incidenčnom konaní o námietkach povinného proti exekúcii, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 14Er/2805/2017 - 99 z 26. októbra 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 14Er/2805/2017 - 99 z 26. októbra 2018 p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd povinnému p r i z n á v a voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že námietkam povinného proti exekúcii vyhovuje.
2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1 veta prvá, § 50 ods. 1 veta prvá až tretia a § 50 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
3. Súd prvej inštancie uznesením rozhodoval o podaných námietkach povinného proti exekúcii.
4. Uznesenie odôvodnil v podstate nasledovne:
4.1. Po preskúmaní námietok povinného, vyjadrení oprávneného a súdneho exekútora súd prvej inštancie zistil, že námietky povinného boli podané v zákonnej lehote a sú dôvodné. Oprávnený poskytol povinnému na základe zmluvy o úvere č. 402000393 zo dňa 05.10.2015 úver vo výške 900,-- eur, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť oprávnenému spolu s poplatkom za jeho poskytnutie, celkovo vo výške 1.764,-- eur. Predmetná zmluva obsahuje okrem iného rodné číslo povinného, t. j. označenie fyzickej osoby - nepodnikateľa, ako aj IČO, t. j. označenie fyzickej osoby - podnikateľa, pričom je v zmluve zároveň uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Predloženú zmluvu o úvere, ktorá založila záväzkový právny vzťah medzi oprávneným a povinným, považoval súd prvej inštancie jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzatvorenia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti.
4.2. Napriek tomu, že zmluva o úvere obsahuje označenie povinného aj ako podnikateľa, súd prvej inštancie túto skutočnosť nepovažoval za relevantnú pre určenie, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver, keďže povinný je označený aj ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pričom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z údajov uvedených v zmluve možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinný predmetnú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinného ako podnikateľa sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo z osvedčenia o živnostenskom oprávnení, a naopak údaje charakterizujúce povinného ako fyzickú osobu nepodnikateľa, nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť len z dokladov priamo poskytnutých povinným napr. z občianskeho preukazu. Zo zmluvy o úvere je zrejmé, že verejná listina (napr. občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté (vrátane rodného čísla). Aj preto sa dá predpokladať, že povinný (dlžník) v uvedenom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bol úver poskytnutý. Dostatočným preukázaním nie je ani uvedený všeobecný údaj o poskytnutí úveru "na výkon podnikania". Takýto údaj neposkytuje odpoveď na otázku akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou povinného vôbec uzavretie zmluvy o úvere má, nie je dostatočným preukázaním, že úver si povinný vzal na podnikanie, že finančné prostriedky použil na výkon jeho živnostenského oprávnenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za preukázané, že záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda je potrebné ho posudzovať i v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
4.3. Exekučný súd je oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej platnej rozhodcovskej zmluvy. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu. Takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi (t. j. povinnému) je v danom prípade fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, keď oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Z celkového formátu rozhodcovskej zmluvy (vo forme tlačiva), súd prvej inštancie mal za to, že ide o rovnaký typ zmluvy, aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzickým osobám. Uvedená rozhodcovská zmluva bola oprávneným vopred pripravená pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú zmluvu preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
4.4. Súd prvej inštancie s poukazom na skutočnosť, že v prejednávanej veci nedošlo k platnému uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy, rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná.
4.5. Okolnosťami brániacimi vymáhateľnosť nároku treba rozumieť akýkoľvek dôvod, ktorý inak odôvodňuje zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Námietky sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Povinný vo svojich námietkach uviedol skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod pre zastavenie exekúcie. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučných titulom. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že na základe preukázaných skutočností mal za to, že sú tu okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Preto námietkam povinného proti exekúcii vyhovel.
5. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ.
6. Vzhľadom na to, že v odvolacom konaní súd prvej inštancie vykonal procesné úkony podľa § 373 a nasl. CSP spojené s doručovaním odvolania a vyjadrenia povinného k odvolaniu a obsah týchto podaní je tak účastníkom konania (ako aj súdnemu exekútorovi) známy, odvolací súd v nasledovnej časti len v stručnosti zhrnie podstatné skutkové a právne argumenty uvedené v odvolaní a vyjadrení povinného k odvolaniu. 7. Oprávnený v odvolaní normatívne vymedzil nesprávnosť napadnutého uznesenia (t. j. odvolacie dôvody) odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku, a vecne v podstate tým, že odmieta posudzovanie povinného ako spotrebiteľa, keďže na základe zmluvy o úvere bol poskytnutý úver povinnému na účel podnikania, čo povinný v zmluve uviedol a aj osobitne toto vyhlásenie podpísal. Povinný zmluvu o úvere uzatvoril ako dlžník pod obchodným menom Zoltán Takács
- MULTIVITA ako fyzickou osobou - podnikateľom označeným identifikačným číslom 47733683, pričom pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojho podnikania, preto podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere nebol spotrebiteľom. Dvojité označenie dlžníka v zmluve je len informatívne pre lepšiu identifikáciu dlžníka, a preto je uvedené až nižšie od jeho označenia ako dlžníka, ktoré je hneď pod označením veriteľa. Oprávnený pri poskytovaní úveru vychádzal z jeho vyhlásenia o tom, že koná v rámci predmetu svojho podnikania, a že úver použije na výkon podnikania. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý oprávnený neskúma a je to pre neho nepodstatná informácia. Pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania a povolania. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa a je potrebné chrániť dobrú vieru dodávateľa. K samotnej rozhodcovskej zmluve oprávnený uviedol, že bola uzavretá ako nevýhradná rozhodcovská zmluva, keďže umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Rozhodcovská zmluva teda nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Oprávnený odmietol, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, keďže táto nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú. Naviac z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník (povinný) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Dôležité pre posúdenie platnosti právneho úkonu je, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom a alternatívnym riešením sporu. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne v súlade s platnými právnymi predpismi. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov (§ 4 ods. 2 písm. r/ zákona č. 258/2001 Z. z., neskôr § 9 ods. 2 písm. v/ zákona č. 129/2010 Z. z.), hoci v prejednávanej veci povinný nie je spotrebiteľom. Česká súdna prax i odborná literatúra pripúšťa použitie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá na samostatnom liste papiera, oddelene od zmluvy o úvere. Povinný v zmluve svojím podpisom z 05.10.2015 vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí, a že bol pred jej uzatvorením osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Údaje o povinnom v zmluve o úvere ako aj rozhodcovskej zmluve boli vyplnené oprávneným prostredníctvom počítača na základe údajov dobrovoľne poskytnutých povinným. Oprávnený má za to, že rozhodcovskou zmluvou bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania má povahu exekučného titulu, ktorý nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť. Z odvolacích dôvodov vymedzených v odvolaní sa oprávnený odvolaním domáhal (t. j. v odvolacom návrhu navrhol), aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Oprávnený súčasne žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, a to vrátane trov odvolacieho konania.
8. K odvolaniu oprávneného sa písomným podaním vyjadril povinný (prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu - advokáta), v ktorom v podstate uviedol, že dlžník je v zmluve o úvere označený duplicitne (ako údajmi, ktoré ho identifikujú ako podnikateľa, tak aj údajmi, ktoré ho identifikujú len ako fyzickú osobu). Zo znenia zmluvy teda nie je možné jednoznačne určiť, kto bol účastníkom právneho úkonu - či fyzická osoba alebo živnostník. Prehlásenie dlžníka v zmluve o úvere o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania nepreukazuje, že dlžník bol v čase uzavretia zmluvy živnostníkom, resp. že finančné prostriedky boli poskytnuté výlučne na podnikanie. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zmluvu je potrebné vykladať v prospech strany, ktorá zmluvu nepripravila. Postup, ktorým je daný alternatívny výber súdneho orgánu zo strany žalujúceho v rozhodcovskej zmluve možno považovať za obchádzanie zákona oprávneným, pretože sa ním mala vylúčiť zákonná úprava ochrany spotrebiteľom. Z dôvodu nerovnováhy medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom v právach a povinnostiach je jednoznačné, že alternatívny výber súdneho orgánu prináleží hlavne oprávnenému. Takýto právny úkon, ktorý obchádza zákon, je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Oprávnený neuniesol dôkazné bremeno opaku toho, že rozhodcovská zmluva bola oprávneným pripravená vopred pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah. Exekúcia je neprípustná, vedená na podklade materiálne nevykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného orgánom bez právomoci, keďže neexistuje platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Rozhodcovský rozsudok teda nie je spôsobilým exekučným titulom. Povinný záverom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil, odvolanie oprávneného zamietol a dlžníkovi priznal právo na náhradu trov exekučného konania.
9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach vymedzených rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP), a zistil, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozhodol tak bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario.
10. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 06.03.2017, kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie ako exekučný súd vydal dňa 11.08.2017 poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu (vykonateľného rozhodnutia) - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave, číslo konania SR 00841/16 zo dňa 04.11.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.12.2016 a vykonateľnosť dňa 22.12.2016. Povinný po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal námietky proti exekúcii, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
14. Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
15. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom od 01.01.2008 (v čase uzavretia zmluvy o úvere dňa 05.10.2015), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
16. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom od 01.04.2004, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
17. Podľa § 53 ods. ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
19. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní v prvom rade uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
20. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa teda vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred, a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.
21. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením tak rodného čísla a adresy trvalého pobytu (teda s uvedením údajov, ktorými sa spravidla označuje fyzická osoba, ktorá v danom zmluvnom vzťahu nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti) ako aj identifikačným číslom, miestom podnikania, číslom, pod ktorým je zapísaná v živnostenskom registri a obchodným menom (teda s uvedením údajov, ktorými sa spravidla označuje fyzická osoba, ktorá v danom zmluvnom vzťahu koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti). Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom od 01.01.2008 (t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) považuje (fyzická) osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
22. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že zo samotného označenia povinného v zmluve o úvere a rovnako aj zo skutočnosti, že povinný v zmluve o úvere uviedol, že finančné prostriedky sú mu oprávneným poskytované výlučne na výkon podnikania by mohli vystať pochybnosti o tom, či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo nespotrebiteľskú. V prípade akýchkoľvek pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu alebo nespotrebiteľskú zmluvu je ale dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy na dodávateľovi (veriteľovi) (v tomto exekučnom konaní v procesnom postavení oprávneného). Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere musí byť totiž preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie alebo aký je predmet podnikateľskej činnosti odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil v konaní (osobitne napr. v rámci vyjadrenia námietkam povinného, ktoré súd prvej inštancie doručil na vyjadrenie oprávnenému) žiadne také dôkazy, ktoré by práve bezpečným spôsobom preukazovali opak - teda nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere. Okrem toho rovnako nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že v zmluve o úvere sú uvedené aj tie údaje povinného, ktoré sa uvádzajú v prípade, ak tieto zmluvy uzatvárajú fyzické osoby - spotrebitelia (meno, priezvisko, adresa trvalého pobytu, rodné číslo a pod.). S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je súd povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že jednak je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, na oprávnenom (ako veriteľovi) a jednak, že v prípade dôvodných pochybností o tom, či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má.
23. Samotné uvedenie účelu, na aký sú povinnému poskytované finančné prostriedky, v zmluve o úvere, bez toho, aby zo zmluvy o úvere bola zrejmá odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie alebo predmet činnosti povinného a aký súvis s týmto zamestnaním, povolaním alebo podnikateľskou činnosťou poskytnutie úveru má (ktoré by umožnili preskúmať, či povinný mal postavenie spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy) a bez toho, že by oprávnený, na ktorom je dôkazné bremeno, spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti (konkrétnymi dôkazmi) preukázal nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, nie je potom právne významnou skutočnosťou. Z uvedených dôvodov oprávnený nedôvodne namieta závery súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, keďže povinný v zmluve o úvere podpísal, že úver je mu poskytovaný na účely výkonu podnikania, keď ako odvolací súd uviedol, samotné vyznačenie účelu použitia úveru bez toho, aby k tomuto pristúpili ďalšie uvedené skutočnosti nie je právne významnou skutočnosťou.
24. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich dvoch bodoch odôvodnenia je potom nutné konštatovať, že povinný je v danom zmluvnom vzťahu spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. Povinný je v prejednávanej veci spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, a preto na právny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho vzťahu bez ohľadu na dohodu strán, teda bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.
25. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, uzavretou oprávneným a povinným dňa 05.10.2015, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia (napr. zabezpečujú plnenia záväzkov vzniknutých zo spotrebiteľskej zmluvy) - teda v prejednávanej veci aj na právny úkon obsiahnutý v Rozhodcovskej zmluve, uzavretej medzi oprávneným a povinným v rovnaký deň ako zmluva o úvere - dňa 05.10.2015 (ktorou došlo k dohode na riešení sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere zo dňa 05.10.2015) a právny úkon - dohodu o vyplnení zmenky, inkorporovanú do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere (dohoda o vyplnení zmeniek je inkorporovaná do článku 12. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Dohoda o vyplnení zmeniek bola v prejednávanej veci uzavretá ako zabezpečovací inštitút plnenia záväzku povinného zo spotrebiteľskej zmluvy. Preto aj keď v rozhodcovskom konaní, v ktorom bol vydaný rozhodcovský rozsudok (ktorý je v tomto exekučnom konaní exekučným titulom), bol uplatnený nárok zo zmenky, ktorá však bola len zabezpečovacím inštitútom záväzku povinného splatiť svoj záväzok vzniknutý zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere a keď rozhodcovské konanie bolo vedené na základe rozhodcovskej zmluvy (ktorá bola uzavretá na základe a v priamej súvislosti so zmluvou o úvere, bez ktorej by nemala právne opodstatnenie, keďže jej predmetom je práve dohoda zmluvných strán zmluvy o úvere na riešení sporov vzniknutých z tejto zmluvy o úvere alebo v súvislosti s ňou), je potrebné posudzovať aj tieto právne úkony aj podľa noriem spotrebiteľského práva. Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu (t. j. aj na zabezpečovacie inštitúty; právne úkony, ktorými dochádza k zmene obsahu či subjektov záväzkového vzťahu a pod.), ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie.
26. Odvolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku. V zmysle týchto ustanovení exekučný súd posudzuje okrem iného súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a rovnako skúma, či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľné. Ak by exekučný súd nesúlad so zákonom zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Ak už bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie a povinný vznesie proti exekúcii námietky z dôvodu, že sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, a ktoré by sami o sebe boli dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na zastavenie exekúcie aj bez návrhu, má prednosť rozhodovanie súdu o námietkach povinného proti exekúcii pred vydaním rozhodnutia o zastavení exekúcie ex offo, keďže vznesenie námietok proti exekúcii povinným vyvolalo procesný účinok spočívajúci vo vzniku povinnosti exekučného súdu o tomto prostriedku procesnej obrany povinného právom predvídaným spôsobom rozhodnúť.
27. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.
28. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, podľa ktorého odôvodnenia „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Z rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený a súčasne povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného poriadku, resp. vyhovieť námietkam povinného podľa § 50 Exekučného poriadku, ak materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom, namieta povinný v námietkach proti exekúcii ako inú okolnosť, pre ktorú je exekúcia neprípustná (bod 37. a 38. odôvodnenia).
29. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 00841/16 zo dňa 04.11.2016 založeného v súdnom spise za č. l. 4 zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje, že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej zmluvy.
30. Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola zmenka vystavená povinným, ktorej remitentom je oprávnený, a ktorou účastníci konania zabezpečili svoj záväzkovo-právny vzťah založený zmluvou o úvere č. 402000393 zo dňa 05.10.2015. Súčasne je v súdnom spise založená aj predmetná rozhodcovská zmluva na č. l. 7, z ktorej vyplýva, že je uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 05.10.2015.
31. Súd prvej inštancie ako exekučný súd správne v rámci konania o námietkach povinného preskúmal okrem iného aj to, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne a či je rozhodcovské rozhodnutie (rozsudok) vykonateľné. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 a 3, resp. § 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a okrem iného či je aj vykonateľný (a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke). V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
32. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, tak ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 05.10.2015, keď neprijateľnou podmienkou je akákoľvek zmluvná podmienka, bez ohľadu na jej formu a znenie, obsiahnutá v zmluve (pričom je bez právneho významu, či je táto obsiahnutá už v samotnej spotrebiteľskej zmluve alebo v zmluve, ktorá je závislá na samotnej spotrebiteľskej zmluve, a preto sa aj na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského práva - bod 25. odôvodnenia - teda v prejednávanej veci je bez právneho významu, že samotná neprijateľná podmienka je obsahom samostatného právneho úkonu - rozhodcovskej zmluvy, obsiahnutej v samostatnej listine) uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská zmluva je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 (t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy) neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť. Odvolací súd dopĺňa, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou je rozhodcovská zmluva, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, potvrdenou početnou rozhodovacou činnosťou aj tohto odvolacieho súdu, že sú to práve dodávatelia, ktorí iniciujú rozhodcovské konania v spotrebiteľských veciach. Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia oprávneného ako odvolateľa o tom, že rozhodcovská zmluva bola dojednaná alternatívne, keďže ako taká sa javila vzhľadom na uvedené len z formálnej (a nie aj materiálnej) stránky.
33. K rozhodcovskej zmluve má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01.01.2008 (avšak ani na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú zmluvu ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelizačným zákonom č. 150/2004 Z. z., a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 (v ods. 3 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 v ods. 4) Občianskeho zákonníka.
34. Odvolací súd dospel preto rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu, uzavretú vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy, je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu nielen pre rozpor so zákonom podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ale aj pre to, že sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluva nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber (výber rozhodcovského súdu) ovplyvniť, bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, predtlačený do formulárovej zmluvy, ktorú spolu so zmluvou o úvere predložil na podpis povinnému, zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa (povinného) v rozhodcovskom konaní, keď mu práve rozhodcovský súd, ktorý ani nemal právomoc vec rozhodnúť, uložil povinnosť plniť plnenia oprávnenému. Rozpor s dobrými mravmi videl odvolací súd aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, keďže v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi nimi aj rozhodcovská zmluva.
35. V tomto prípade predmetná rozhodcovská zmluva je samostatná zmluva uzatvorená podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podpísaná oboma zmluvnými stranami. Ustanovenie § 4 ods. 1 citovaného zákona upravuje formu rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V prejednávanej veci ide o formu osobitnej zmluvy a nie rozhodcovskej doložky. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že už viackrát bolo judikované, že rozhodcovská doložka (v rovnakom znení ako je obsah rozhodcovskej zmluvy) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.
36. Preto celý postup od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 50 Exekučného poriadku v štádiu rozhodovania exekučného súdu o námietkach povinného proti exekúcii, podaných po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (a doručení upovedomenia o začatí exekúcie) na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, keďže rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
37. K procesnému inštitútu námietok povinného proti exekúcii, upravenom v § 50 Exekučného poriadku, odvolací súd uvádza, že povinný môže v námietkach proti exekúcii uvádzať inter alia okolnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Dôvodmi neprípustnosti exekúcie, ktoré povinný môže namietať v námietkach podľa § 50 Exekučného poriadku, môžu byť vo väčšine prípadov skutočnosti ktoré vedú k zastaveniu exekúcie. Typickými príkladmi sú námietky povinného spočívajúce v tom, že exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným, nebol mu riadne doručený, rozhodnutie nie je vykonateľné materiálne a pod..
38. Ako odvolací súd uviedol už vyššie, materiálna nevykonateľnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku spočívajúca v tom, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom, ktorý nemal na jeho vydanie právomoc a ktorý nedostatok právomoci bol spôsobený tým, že v rozhodcovskom konaní konal a rozhodol bez uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo na základe neplatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (či už vo forme rozhodcovskej doložky alebo vo forme samostatnej zmluvy) je dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku), resp. na zastavenie exekúcie (§ 57 a § 58 Exekučného poriadku). Z uvedeného (v spojení s bodom 37. odôvodnenia) potom vyplýva, že v prejednávanej veci povinný mohol v námietkach proti exekúcii namietať práve aj materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu, keďže je jednou z okolností, pre ktorú je exekúcia neprípustná a ktorá vedie k zastaveniu exekúcie ex offo (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).
39. Súd prvej inštancie správne námietkam vyhovel, keď (zhodne s odvolacím súdom) dospel k záveru o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, neprijateľnosti uzavretej rozhodcovskej zmluvy a tým aj jej neplatnosti a od neplatnosti rozhodcovskej zmluvy odvíjajúcej sa materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu.
40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že povinnému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči neúspešnému oprávnenému (ktorému odvolaciemu návrhu odvolací súd ani čiastočne nevyhovel) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (t. j. 100 %). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto samostatné incidenčné konanie o námietkach povinného proti exekúcii končí a ktoré vydá súdny úradník.
41. Konanie o námietkach povinného proti exekúcii má povahu samostatného incidenčného konania v rámci exekučného konania, preto v tomto incidenčnom konaní (a to ani odvolacom ako jeho súčastí) nie je možné rozhodnúť o trovách exekučného konania (ale len o trovách incidenčného konania). Súčasne, keďže odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil, bol oprávnený rozhodnúť len o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) ako súčasti incidenčného konania o námietkach povinného. Napokon, z právnej úpravy odvolacieho konania obsiahnutej v Civilnom sporovom poriadku vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní neposudzuje dôvodnosť či nedôvodnosť odvolania, ale vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Výrok odvolacieho súdu preto neobsahuje výrok o tom, či vyhovuje odvolaniu alebo odvolanie zamieta (ktorého sa domáhal povinný vo vyjadrení k odvolaniu).
42. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
43. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.