Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_15CoE-19-2019.pdf
PDF · 107.71 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/19/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej, v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: Z. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. A. XXXX/X, R., o vymoženie pohľadávky vo výške 72,86 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/495/2013-16 zo dňa 12.11.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/495/2013-16 zo dňa 12.11.2018 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu zastavil (I. výrok), oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Štefanovi Hrebíkovi náhradu trov exekúcie vo výške 43,79 eura do troch dní od právoplatnosti uznesenia (II. výrok) s tým, že oprávnený a povinný nemajú právo na náhradu trov konania (III. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou §9a ods. 1, § 57 ods. 1 písm. h), ods. 2, § 58 ods. 1, § 243h ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, § 14 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Súd prvej inštancie v podstatnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol, že súdny exekútor doručil súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko vykonanou lustráciou bola zistená nemajetnosť povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora, pričom súd nemá dôvod pochybovať o súdnym exekútorom tvrdených zisteniach ohľadne nemajetnosti povinného. Súd prvej inštancie uviedol, že majetkové pomery povinného (nedostatok peňažných prostriedkov, insolventnosť) nie sú dôvodom na zastavenie exekúcie. Podľa § 63 ods. 1 Exekučného poriadku, ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu možno vykonať rôznymi spôsobmi(zrážkami zo mzdy a iných príjmov, prikázaním pohľadávky, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu). Podľa § 64 Exekučného poriadku určí spôsob vykonania exekúcie exekútor. Preskúmanie majetkových pomerov povinného je vecou súdneho exekútora, ktorý na základe toho určí, akým spôsobom exekúciu vykoná. Ako už bolo vyššie uvedené, exekúciu je možné vykonať rôznymi spôsobmi, nielen zrážkami zo mzdy a iných príjmov. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými
dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora, pričom súd nemá dôvod pochybovať o súdnym exekútorom tvrdených zisteniach ohľadne nemajetnosti povinného. Zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného nie je podmienené súhlasom oprávneného, ktorý môže mať výlučný záujem na pokračovaní exekúcie napr. i z dôvodu očakávania, že povinný v budúcnosti nadobudne nejaký majetok. Ale takéto očakávanie musí mať reálny podklad. Takže vyjadrenie oprávneného k podnetu exekútora nie je pre rozhodnutie exekučného súdu nevyhnutné bez toho, aby hrozilo reálne porušenie práv oprávneného. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa Ústavného súdu v podobnom prípade (IV. ÚS 452/11) tento udáva, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Keďže v uvedenej exekučnej veci boli s poukazom na citovaný § 58 ods. 1 Exekučného poriadku naplnené podmienky na zastavenie exekúcie, nedoručeniu návrhu, resp. podnetu povinnej (v tomto prípade oprávnenej) na zastavenie exekúcie a jeho nepredloženiu na vyjadrenie sa druhému účastníkovi konania k nemu, ústavný súd tejto skutočnosti nepripisuje takú relevanciu, aby len na tomto základe bolo možné dospieť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd bol podľa citovaného zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, mohol tak urobiť aj bez vyjadrenia účastníkov konania, a preto uvedená námietka sťažovateľa nemohla zakladať dôvod na „zrušenie“ napadnutého uznesenia okresného súdu krajským súdom (podobne m. m. I. ÚS 359/2011, II. ÚS 421/2011, III. ÚS432/2011, IV. ÚS 436/2011). Ďalej uviedol, že z kontextu vyššie uvedeného nedochádza ani k porušeniu práva oprávneného na spravodlivý proces, nakoľko Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS252/04). Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje v merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. augusta 2012, sp. zn. 6 M Cdo 13/2012. Dôvodom na zastavenie exekúcie je tá skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd po oboznámení sa s obsahom spisu, spisom súdneho exekútora (ktorý si dal pripojiť), mal za preukázané, že povinný nedisponuje majetkom, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie, povinný je osoba, ktorá je prihlásená na trvalý pobyt v Topoľčanoch, nemá evidovaný účet v banke, nepoberá dôchodkové dávky, úrazové dávky, dávky v nezamestnanosti a ani nemocenské dávky, nie je vlastníkom hnuteľných ani nehnuteľných vecí, je voči nemu vedených 28 exekučných konaní. Súd prvej inštancie vzhľadom na to, že k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu nemajetnosti povinného, zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku), a to v celkovej výške 43,79 eura. O trovách konania účastníkov súd prvej inštancie rozhodol podľa 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, § 256 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP tak, že oprávnenému a povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože ani jeden z účastníkov zastavenie konania z dôvodu nemajetnosti povinného nezavinila.
4. Uznesenie súdu prvej inštancie v I. výroku (k rozsahu odvolania viac v bodoch 8. až 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia) napadol včas podaným odvolaním oprávnený.
5. Oprávnený v podstatných častiach odvolania uviedol, že u tvrdenej nemajetnosti povinného je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu konania považuje oprávnený za predčasné. Právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v exekúcii hospodárne, prislúcha oprávnenému. Pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. V danom prípade je povinný fyzickou osobou v produktívnom
veku (33 rokov), čo svedčí v prospech reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Predčasné zastavenie exekúcie by upieralo oprávnenému právo na uplatnenie svojho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych či iných rozhodnutí. Oprávnený ďalej v odvolaní uviedol, že pravdepodobne súd ani súdny exekútor nezistili majetkové pomery povinného dôkladne. Povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Súdny exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie (napr. práv na plnenie z poistných zmlúv uzatvorených s povinným). Ak by bola predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v exekúcii bude premlčané. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť zistiť, že povinný nadobudol majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Vymáhaná pohľadávka predstavuje neuhradené poistné z verejného zdravotného poistenia, ktorého vykonávanie je činnosťou vo verejnom záujme. Oprávnený sa v odvolacom návrhu domáhal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamieta alebo aby zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Povinný svoje procesné právo písomne sa vyjadriť k odvolaniu oprávneného nevyužil.
7. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne vyjadril. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje s právnou argumentáciou oprávneného, najmä s argumentáciou o odopretí práva na súdnu ochranu. V predmetnom konaní bola vylustrovaná (priebežne od začatia exekučného konania) negatívna majetková podstata, ktorá je okrem iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie konania by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Pre rozhodovanie súdu o zastavení exekučného konania pre nedostatok majetku povinného nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný v budúcnosti môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Súdny exekútor ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1CoE/52/2013. Právne relevantnou skutočnosťou je okrem uvedeného aj to, že rozhodnutie súdu o zastavení exekučného konania pre nemajetnosť (ale nie len pre nemajetnosť) nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Vzhľadom na uvedené súdny exekútor navrhol, aby odvolací súd v časti napadnuté uznesenie potvrdil.
8. Oprávnený sa k vyjadreniu súdneho exekútora k odvolaniu písomne vyjadril. Vo vyjadrení k vyjadreniu súdneho exekútora k odvolaniu uviedol, že hoci Exekučný poriadok výslovne neupravuje situácie, keď v súčasnosti povinný síce nemá žiaden majetok, ale v budúcnosti by nejaký majetok mohol získať. Takéto situácie však rieši judikatúra v tom zmysle, že pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. V danom prípade povinný je fyzickou osobou v produktívnom veku (33 rokov), čo svedčí v prospech argumentu a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. V súvislosti s vykonanou lustráciou v Centrálnom registri exekúcii považuje oprávnený za nevyhnutné podotknúť, že počet exekučných konaní evidovaných v Centrálnom registri exekúcii nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, akým majetkom povinný disponuje, a teda či povinný je alebo nie je nemajetný. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť zistiť, že povinný nadobudol majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Úspešné uplatnenie práva oprávneného na vymoženie dlžnej sumy prípadným novým návrhom je limitované premlčacou lehota. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 98/2009.
9. Odvolací súd osobitne poukazuje na skutočnosť, že oprávnený v odvolaní výslovne uviedol, že odvolanie podáva len proti výroku o zastavení exekúcie (I. výrok uznesenia). Oprávnený teda podaným odvolaním nenapadol II. výrok v časti napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov exekúcie a ani III. výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
10. Odvolací súd vzhľadom na uvedené vo vzťahu k rozsahu odvolania oprávneného konštatuje, že hoci oprávnený uviedol v odvolaní, že napáda len I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, tak podľa § 379 písm. a) Civilného sporového poriadku nie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.
11. Výrok o trovách exekúcie je od konečného výroku o zastavení exekúcie závislý a jeho právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku. Existencia alebo neexistencia výroku o trovách exekúcie nevyhnutne závisí od spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného voči výroku o zastavení exekúcie. V prípade, ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie zruší, zruší zároveň aj výrok o trovách exekúcie. Ak by naopak rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie bolo odvolacím súdom potvrdené, odvolací súd potvrdí aj rozhodnutie o trovách exekúcie, hoci samotné rozhodnutie o trovách exekúcie nebude vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti výroku o trovách exekúcie (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého bolo proti výroku o náhrade trov konania v súvislosti so zastavením exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku prípustné odvolanie len ak takéto rozhodnutie bolo vydané sudcom pred 01.11.2013 a odvolateľ odvolanie podal pred 01.11.2013 - o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde) predmetom podrobnejšieho skúmania odvolacím súdom, keďže opačný postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s právnou úpravou odvolacieho konania, ktorá vyníma rozhodnutie o trovách exekúcie z odvolacieho prieskumu.
12. Súčasne súd prvej inštancie rozhodol III. výrokom napadnutého uznesenia o nároku na náhradu trov konania. Aj výrok o nároku na náhradu trov konania je civilnoprocesnou doktrínou považovaný za výrok závislý, nakoľko jeho právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním výroku vo veci samej. Avšak oproti výroku o trovách exekúcie je proti výroku o nároku na náhradu trov konania prípustné odvolanie [§ 357 písm. m) CSP]. Nič to však nemení na tom, že odvolací prieskum výroku o nároku na náhradu trov konania obmedzuje skutočnosť, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi oprávneného, ktorý žiadne odvolacie dôvody voči výroku o nároku na náhradu trov konania neuviedol. Preto aj v prípade výroku o nároku na náhradu trov konania platia obdobne právne závery, ktoré odvolací súd konštatoval už v predchádzajúcom bode, v ktorom uviedol, že ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie zruší, zruší zároveň aj výrok o nároku na náhradu trov konania a ak by naopak rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie bolo odvolacím súdom potvrdené, odvolací súd potvrdí aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, hoci samotné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania nebude vzhľadom na dôvody odvolania oprávneného, ktorý osobitné odvolacie dôvody voči výroku o nároku na náhradu trov konania neuviedol, predmetom podrobnejšieho skúmania odvolacím súdom.
13. Vychádzajúc z uvedených právnych záverov o tom, že tak II. aj III. výrok napadnutého uznesenia sú výrokmi závislými na I. výroku, ktorý výslovne svojim odvolaním napadol oprávnený, odvolací súd konštatuje, že nie je v prejednávanej veci viazaný podľa § 379 písm. a) CSP rozsahom odvolania tak, ako ho vymedzil oprávnený a odvolanie rozšíril aj na od I. výroku závislý II. a III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie. Nakoľko žiadne ďalšie výroky vo výrokovej časti napadnutého uznesenia uvedené neboli, odvolací súd v konečnom dôsledku preskúmaval uznesenie súdu prvej inštancie ako uznesenie, ktoré je napadnuté vo všetkých troch výrokoch uvedených vo výrokovej časti (čiže v celosti).
14. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, že má CSP vyžadované náležitosti, prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) v medziach daných rozsahom odvolania (ktorý bol vymedzený v odvolaní oprávneného a rozšírený odvolacím súdom z dôvodu, že oprávnený odvolaním nenapadol aj od napadnutého hlavného výroku závislé výroky - § 379 písm. a/ CSP, viac v bodoch 9. až 13. odôvodnenia) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého uznesenia a postupu, ktorý mu predchádzal, dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 02.05.2013, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie ako exekučnému súdu doručené dňa 07.05.2013 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - výkazu
nedoplatkov č. 1300032218 zo dňa 01.02.2013 vydaného oprávneným. Dňa 22.05.2013 súd prvej inštancie udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5406 047937. V priebehu exekučného konania súdny exekútor, poverený vykonaním exekúcie, podal na súd prvej inštancie podnet na zastavenie exekučného konania zo dňa 04.08.2017, nakoľko lustráciami majetkovej podstaty povinného súdny exekútor nezistil žiadny majetok. O návrhu súdneho exekútora rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením.
16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o zastavení exekúcie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
19. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že v prípade rozhodovania o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku] musí exekučný súd vždy v konkrétnom prípade zvážiť okolnosti tohto prípadu a posúdiť situáciu so zreteľom na základné procesné princípy a zásady. Exekučný súd v zásade rozhoduje o zastavení exekúcie pre nemajetnosť na podnet (najčastejšie od exekútora), nie je však vylúčené, aby súd rozhodol o zastavení exekúcie pre nemajetnosť aj ex offo, ak sa o nemajetnosti povinného dozvie inak.
20. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súdny exekútor preukázal dostatočným spôsobom nemajetnosť povinného, nakoľko od kedy mu bolo doručené vydané poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 22.05.2013 (č. l. 7), nebol pri lustráciách vykonaných súdnym exekútorom za účelom zistenia exekvovateľného majetku povinného do podania súdneho exekútora zo dňa 04.08.2017 na zastavenie exekúcie zistený žiaden majetok povinného, z ktorého by bolo možné exekúciu ukončiť vymožením. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, ku ktorému dospel predovšetkým na základe výsledkov vykonaných lustrácii majetku povinného, ktoré sú obsiahnuté v pripojenom exekučnom spise, ktorý si správne súd prvej inštancie vyžiadal od súdneho exekútora potom, ako mu bol doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie. Z pripojeného exekučného spisu ako aj súdneho spisu vyplýva, že bolo správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie o nemajetnosti povinného, ktoré založil na tom, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľností na území Slovenskej republiky, nepoberá žiadny príjem, nemá evidovaný žiadny bankový účet, ako aj že je proti nemu vedených niekoľko ďalších exekúcii. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v exekučnom konaní nebol zistený majetok, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie a dopĺňa, že nezistil v prejednávanej veci žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia majetku v blízkej budúcnosti. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v danom prípade bola dôvodom na zastavenie exekúcie skutočnosť, že majetok povinného v čase rozhodovania nestačil ani na úhradu trov exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku].
21. Odvolací súd zastáva právny názor, že je vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach súdneho exekútora a relevantných dôkazoch. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor opakovane preskúmal majetkové pomery povinného a až na základe riadne a opakovane zisteného skutkového stavu, v ktorom v priebehu exekúcie nenastala žiadna zmena spočívajúca v tom, že by povinný nadobudol akýkoľvek exekvovateľný majetok, z ktorého bolo možné vyvodiť záver o nemajetnosti povinného, podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie.
22. Odvolacie námietky oprávneného o tom, že existuje predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým zo spôsobov vykonávania exekúcie sú len ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného (oprávnený žiadnym konkrétnym dôkazom predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov nepreukázal). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podľa § 217 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd musí vždy vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie z ničím nepodložených domnienok, ktoré by v budúcnosti ani vôbec nemuseli nastať.
23. Na dôvažok odvolací súd ďalej ešte uvádza, že exekučný súd bol povinný prihliadnuť na zákonné prekážky výkonu exekúcie takým spôsobom, aby súčasne účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v tých prípadoch, v ktorých mu Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť aj bez návrhu a práve o taký prípad ide aj pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, ktorú exekučný súd môže zastaviť aj bez návrhu. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť vedenia exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
24. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek nemajetnosti povinného nebola zastavená. Jedná sa najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že povinný nadobudne určitý majetok v budúcnosti (napr. dedením, darovaním, reštitúciou alebo pracovným pomerom). V tomto smere je potrebné poukázať najmä na zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom exekúcie nie je len úhrada jej trov, ale predovšetkým uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie iba o časti, ktorá sa v konkrétnom prípade exekvuje. Preto je potrebné zabrániť nedôvodnému nárastu trov exekúcie, ktoré by v konečnom dôsledku aj tak zaplatil oprávnený. Právny záujem na vymožení pohľadávky oprávneného totiž prevyšuje záujem na súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie.
25. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Jedná sa o osobitný spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie, či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie, je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh či súhlas účastníka konania, osobitne oprávneného.
26. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poznamenáva, že uskutočňovanie ďalších úkonov exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému vymáhaniu pohľadávky a uspokojeniu oprávneného, ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie, čo by v konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania a to najmä vzhľadom na dlhé časové obdobie od začatia exekučné konania dňa 02.05.2013, pričom pohľadávka doposiaľ nebola vymožená ani len sčasti (a to napriek relatívne nízkej hodnote vymáhanej pohľadávky), čo svedčí o nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky oprávneného počas dlhšieho časového obdobia (viac ako 6 rokov od začatia exekučného konania).
27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním oprávneného výslovne napadnutého I. výroku o zastavení exekúcie, ktorá je dôvodom na
potvrdenie tohto výroku, odvolací súd (bez bližšieho skúmania, z dôvodov už uvedených v bodoch 11. až 13. odôvodnenia) potvrdzuje aj II. a III. výrok napadnutého uznesenia, t. j. potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie ako celok.
28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol tak, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
30. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.