Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_14Co-9-2019.pdf
PDF · 139.59 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/9/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: Priemyselný park Chemes, s.r.o., Chemlonská 1, 066 01 Humenné, IČO: 36 471 780, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík, s.r.o., Rázusova 1, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 50 560 611, proti žalovanej: W.. I. D. - D. - C. D. - G. L., M. XX, XXX XX Y., W.: XXXXXXXX, právne zastúpenej JUDr. Radovanom Bilým, advokátom, Kukorelliho 52, 066 01 Humenné, IČO: 40119203, o zaplatenie 2.424,08 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21C/493/2015-400 zo dňa 25.9.2018, takto
rozhodol:
D.
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v tej odvolaním napadnutej časti, ktorou bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá (výrok pod bodom II.) a ktorou bola štátu priznaná voči žalobcovi a voči žalovanej náhrada trov konania v rozsahu po 50 % (výrok pod bodom IX.).
Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch pod bodmi IV. - VIII. o náhrade trov konania tak, že sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
Žalovanej proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že :
„I. Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 581,40 Eur a úrokov z omeškania vo výške 158,69 Eur zastavuje.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo veci vedenej na OS Humenné, pod sp.zn.:. 21C/117/2015 vo výške 100 % pri uplatnenej pohľadávke 689,68 €, pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
IV. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od podania žaloby / t.j. od 01.12.2014/ do 29.09.2015 vo výške 34 % pri uplatnenej pohľadávke 1.734,40 €, pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
V. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 30.09.2015 do 28.02.2016 vo výške 92 % pri uplatnenej pohľadávke 1.734,40 €, pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
VI. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 29.02.2016 do 23.08.2017 vo výške 90 % pri uplatnenej pohľadávke 1.153,80 €, pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
VII. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 24.08.2017 do 20.08.2018 vo výške 90 % pri uplatnenej pohľadávke 10.965,60 €, pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
VIII. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 21.08.2018 do 26.09.2018 vo výške 100 % pri uplatnenej pohľadávke 10.384,20 €, pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
IX. Štátu priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi a žalovanému v rozsahu po 50 %, pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.“
2. Súd prvej inštancie v konaní vychádzal zo žaloby, podanej dňa 1.12.2014, ktorou sa žalobca v pôvodnom konaní pod sp.zn. 21C/117/2015, vo vzťahu k žalovanej domáhal zaplatenia sumy 2.424,08 eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaná užíva jeho nehnuteľnosti, a to pozemky nachádzajúce sa na Q. A. Č.. X v Humennom, zapísané na LV č. XXXX k. ú. Y., kde má postavenú budovu, pričom za užívanie týchto nehnuteľností žalobcovi neplatí. Reflektujúc uznanie časti žalovanej pohľadávky žalovanou, vo veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom pre uznanie dňa 5.5.2015, právoplatným dňom 23.6.2015 tak, že žalovanú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 689,68 eur spolu s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti prvoinštančný súd vylúčil vec na samostatné konanie, vrátane rozhodnutia o trovách celého konania, ďalej vedenom pod sp. zn. 21C/493/2015. V tomto konaní uznesením zo dňa 9.6.2016 na základe návrhu žalobcu súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 516,- eur, pretože ich žalovaná uhradila a pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.218,04 eur s príslušenstvom v znení obsahu zmeny a uvedeného uznesenia, všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Predmetom žaloby tak bolo vydanie bezdôvodného obohatenia od júla 2014 do júna 2017. Po čiastočnom späťvzatí žaloby z 21.8.2018 žalobca od žalovanej požaduje bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľností v jeho vlastníctve za obdobie od júla 2014 do júna 2017 v celkovej výške 10.965,60 eur. Žalovaná potvrdila skutkový stav tvrdený žalobcom, avšak nesúhlasila s výškou požadovaného bezdôvodného obohatenia, ktoré je neprimerane vysoké s poukazom predovšetkým na výšku nájomného podľa nájomnej zmluvy, ktorú platila žalobcovi až do skončenia nájomnej zmluvy.
3. Súd prvej inštancie na predmetný spor aplikoval ustanovenia § 451 ods. 1, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej § 365, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že celková žalovaná suma na istine pohľadávky žalobcu po čiastočnom späťvzatí žaloby z 21.8.2018, predstavovala ku skončeniu dokazovania vo veci sumu 10.384,20 eur. Nie je sporný nárok žalobcu na náhradu za užívanie predmetných nehnuteľností, na ktorých je postavená budova vo vlastníctve žalovanej. Sporná medzi stranami je výška peňažnej náhrady, ktorú sa počas konania nepodarilo ustáliť ani dohodou oboch strán.
4. Na základe záverov znaleckého dokazovania, s poukazom na princíp spravodlivého usporiadania veci a na ustanovenie § 191 ods. 1 CSP dospel súd prvej inštancie k záveru, že znalcom stanovená obvyklá cena za nájom predmetných nehnuteľností v zmysle znaleckého posudku č. 55/2017, ktoré sú v užívaní žalovanej, a to porovnávacou metódou, nie je objektívne určenou obvyklou cenu nájmu vzhľadom na špecifický skutkový stav v tejto právnej veci, a preto v konečnom dôsledku ani neprispieva k spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oboma sporovými stranami. Znalcom určená všeobecná hodnota nájmu za pozemok, a to porovnávacou metódou práve naopak vzhľadom na skutkový stav nerešpektuje podmienky voľnej súťaže na trhu, a teda je v rozpore so zdôvodnením výberu vhodnej metódy jej určenia s poukazom na bod 3.3 znaleckého posudku. Podľa súdu prvej inštancie, obvyklou cenou nájmu je taká výška nájomného, ktorá je výsledkom dohody zmluvných strán, t.j. nájomcu a prenajímateľa v procese trhovej ekonomiky, pri rešpektovaní podmienok voľnej súťaže na trhu, t.j.
zásade ponuky a dopytu, kedy ako prenajímateľ, tak i nájomca a má právo v rámci zmluvnej voľnosti a za daných podmienok slobodne sa rozhodnúť, či vstúpi do zmluvného nájomného vzťahu s druhou stranou. Len v takomto prípade možno povedať, že ide o objektívne dohodnuté nájomné. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na prílohu č. 3, časť G vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, v zmysle ktorej pri stanovení všeobecnej hodnoty nájmu pozemku porovnávaním sa dodržujú rovnaké zásady ako pri stanovení všeobecnej hodnoty pozemku podľa časti E a E1 tejto vyhlášky. V zmysle časti E a E1 prílohy č. 3 predmetnej vyhlášky pri porovnávaní sa musia vylúčiť všetky vplyvy mimoriadnych okolností trhu.
5. Prvoinštančný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej konštatoval, že žalobcom stanovená požadovaná výška nájmu za uvedené nehnuteľnosti, s poukazom na jej neúmerné zvýšenie od roku 2014, nezodpovedá objektívnemu vývoju cien nájomného na trhu v danej lokalite, čo len potvrdzuje nerovnovážny stav žalobcu a žalovanej na trhu v podmienkach voľnej súťaže a konanie žalobcu z pozície „silnejšej“ strany. Výška nájomného (podľa predložených nájomných zmlúv) sa pohybovala v roku 2010 vo výške 0,199 eur/1 m2/ročne bez DPH, v roku 2011 vo výške 0,2010 eur/1 m2/m ročne bez DPH, v roku 2012 vo výške 0,2100 eur/1 m2/ ročne bez DPH, v roku 2013 vo výške 0,2176 eur/1 m2/ ročne bez DPH. Podaním zo dňa 7.2.2014, žalobca vypovedal žalovanej nájomný vzťah a následne dňa 3.6.2014 žalovaná obdržala nový návrh nájomnej zmluvy, ktorý neakceptovala a ktorým žalobca ako prenajímateľ stanovil výšku nájmu 10,- eur/1 m2/ročne bez DPH, čo predstavovalo takmer 46 - násobok predtým zmluvne dojednaného posledného nájmu, t.j vo výške 0,2176 eur/m2/ročne. Výška nájmu za parcely, ktoré požaduje žalobca od žalovanej, nie je v zmysle záverov prvoinštančného súdu výsledkom normálneho vývoja ceny pri rešpektovaní podmienok voľnej súťaže na trhu v lokalite „Priemyselný Park Chemes“.
6. Súd prvej inštancie vyslovil, že pre spravodlivé usporiadanie veci medzi žalobcom a žalovanou je správnym určenie všeobecnej hodnoty nájmu na báze všeobecnej hodnoty pozemku a vychádzal zo znaleckého posudku č. 55/2017, v ktorom bola táto stanovená na 1,339 eur/m2/ročne bez DPH. Pri celkovej výmere parciel č. XXXX/XX a XXXX/XXX, k.ú. Y. v užívaní žalovanej 1.084 m2, výška úhrady za užívanie mesačne predstavuje sumu 120,96 eur bez DPH, t.j. 145,15 eur s DPH, (1,339 eur ročne bez DPH x 1.084 m2 : 12 mesiacov). Pri žalobcom uplatnenej náhrade za užívanie nehnuteľností voči žalovanej za obdobie júl 2014 až jún 2017, t.j. za 36 mesiacov, celková suma náhrady za užívanie nehnuteľností žalovanou vo vlastníctve žalobcu predstavuje čiastku 5.225,40 eur s DPH, t.j. 145,15 eur x 36 mesiacov. Žalovaná do skončenia dokazovania v súdenej veci, uhradila žalobcovi náhradu za užívanie predmetných parciel za uplatnené obdobie v sume 5.225,40 eur, čo žalobca nijako nerozporoval a súd prvej inštancie považuje preto uplatnený nárok žalobcu vo zvyšku istiny uplatnenej pohľadávky za nedôvodný.
7. Ani žalobcom voči žalovanej uplatnené zákonné úroky z omeškania podľa § 365, § 369 Obchodného zákonníka nie sú dôvodné. Jedným z dvoch dôvodov je , že výška náhrady za užívanie predmetných nehnuteľností bola počas celého konania sporná a jej určenie záviselo až od dokazovania v súdenej veci, t.j. od znaleckého dokazovania, v rámci ktorého bola ustálená výška obvyklého nájmu za predmetné parcely. Keďže žalovaná objektívne nepoznala výšku peňažného záväzku, ktorý by sa mal plniť titulom bezdôvodného obohatenia, nemohla plniť záväzok riadne, keďže tento nebol presne identifikovaný. Preto sa nemohla dostať do omeškania s peňažným záväzkom. Na druhej strane, žalovaná dobrovoľne do skončenia dokazovania vo veci uhradila žalobcovi zákonný úrok z omeškania podľa splatnosti jednotlivých faktúr zo sumy 145,15 eur s DPH, ktorá predstavuje stanovenú mesačnú náhradu za užívanie predmetných parciel, určenú znaleckým dokazovaním v tejto súdenej veci. Žalovaná tak uhradila žalobcovi zákonné úroky z omeškania v celkovej výške 238,84 eur, čo preukázala dokladmi o ich úhrade zo dňa 29.9.2015 a zo dňa 20.8.2018 s poukazom na presnú špecifikáciu a výpočet úrokov z omeškania, uvedených v jej písomnom podaní zo dňa 20.8.2018. Na základe uvedeného, aj pokiaľ by žalobca mal nárok na zákonný úrok z omeškania, takto uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný, keďže do skončenia dokazovania vo veci bol žalovanou uhradený. Nárok žalobcu bol tak v plnej výške uspokojený s tým, že uplatnený nárok žalobcu vo výške 10.384,20 eur po čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 21.8.2018, súd prvej inštancie považuje za nedôvodný a za nedôvodné považuje i uplatnené zákonné úroky z omeškania. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
8. Napokon, súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1, 2 CSP, a to osobitne za konanie vedené pod sp.zn. 21C/117/2015 a konanie vedené pod sp.zn. 21C/493/2015, keďže o žalobcom podanej žalobe súd čiastočne rozhodol rozsudkom zo dňa 5.5.2015 v konaní vedenom pod sp.zn. 21C/117/2015 a v prevyšujúcej časti súd vylúčil vec na samostatné konanie vo veci vedenej pod sp.zn. 21C/493/2015. Keďže žalobca bol úspešný v uvádzanom konaní v plnej výške čo sa týka sumy 689,68 eur s príslušenstvom, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v tejto veci vo výške 100 % pri uplatnenej pohľadávke 689,68 eur. Po právoplatnosti rozsudku zo dňa 5.5.2015 sp.zn. 21C/117/2015 pokračoval súd prvej inštancie v konaní vedenom pod sp.zn. 21C/493/2015 o zvyšku uplatneného nároku žalobcu. Vzhľadom na to, že vo veci uplatnenej náhrady za užívanie parciel počas konania, t.j. od podania žaloby do ukončenia dokazovania vo veci, sa uplatnená pohľadávka menila pre úhrady náhrad za užívanie parciel žalovanou zo dňa 29.9.2015 a zo dňa 20.8.2018, čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom zo dňa 16.2.2016, zmenu žaloby - rozšírenie zo dňa 23.8.2017, čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 21.8.2018, prvoinštančný súd považoval pre spravodlivé usporiadanie vzťahov vo veci náhrady trov konania a spravodlivého určenia pomeru úspechu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania podľa jednotlivých období konania a to od podania žaloby do skončenia vyhlásenia rozhodnutia vo veci.
9. Súd prvej inštancie rozhodoval aj o trovách štátu, ktoré vynaložil štát na znalecké dokazovanie a štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi aj žalovanej v rozsahu po 50 %, a to z dôvodu, že vzhľadom na opakované viacnásobné zmeny žaloby - rozširovania a späťvzatia, nie je možné určiť pomer úspechu strany a vzhľadom na skutočnosť, že znalecké dokazovanie navrhli obe strany a robilo sa v prospech oboch strán, je každá zo strán povinná štátu zaplatiť 1, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním zo dňa 29.10.2018, ktorým namietal výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie II., IV. až IX. Rozsudok v napadnutom rozsahu považuje za nezákonný, pretože vychádza z nesprávnych skutkových zistení, z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne sa vysporiadava so skutočnosťami rozhodujúcimi pre rozhodnutie vo veci samej, čo podľa žalobcu zakladá odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd rozhodol vo veci podľa ustanovenia § 388 CSP tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmení a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie, resp. aby rozsudok podľa ustanovenia § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Odvolateľ nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že určenie obvyklej ceny nájmu ako východiska pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor žalobcu na základe porovnávacej metódy nemožno považovať za obvyklú cenu nájmu, považujúc ho za nesprávny. V dôvodoch uviedol, že v prípade porovnávaných nájomných zmlúv boli tieto uzavreté zo strany nájomcov slobodne a výška nájomného bola stanovená na základe vzájomnej dohody, čo je základným pojmovým znakom zmluvy ako takej. V priebehu sporu nebol predložený a ani označený žiadny dôkaz, ktorý by mohol vyvolať čo i len minimálne pochybnosti o zachovaní zmluvnej slobody pri uzavieraní daných zmlúv. Závery súdu sú preto svojvoľné a prekvapivé. Výklad súdu prvej inštancie je podľa odvolateľa v rozpore s ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení a ustálenou súdnou praxou. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v danom prípade je rozhodujúca reálne existujúca obvyklá cena v danej lokalite a nie domnelá cena v zmysle úvah súdu, poukazujúc v tejto súvislosti na judikatúru Najvyšších súdov SR a ČR. Za obvyklých okolností by žalovaná bola povinná platiť obdobné nájomné ako ostatní nájomcovia, ktorí majú riadne uzavreté nájomné zmluvy na rovnaký druh pozemku v rovnakej lokalite. Okrem toho odvolateľ namietal, že mu nie je zrejmé z vykonaného dokazovania, v čom má oporu názor súdu prvej inštancie, že v prípade porovnávaných zmlúv nebola rešpektovaná zmluvná voľnosť strán. Nenútil žiadneho nájomcu, aby s ním uzavrel nájomnú zmluvu a všetky zmluvy sú prejavom slobodnej vôle zmluvných strán, čo vychádza aj z definície zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. Odvolateľ považuje za neprípustné, aby súd svojvoľne určoval výšku nájomného, ignorujúc znalecký posudok, ako aj reálne existujúcu výšku obvyklej ceny v danej lokalite. Súd prvej inštancie sa dopustil týmto excesu pri posudzovaní skutkového stavu, ako aj pri interpretácii a aplikácii ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Výber porovnávacej metódy preto plne zodpovedá povahe bezdôvodného obohatenia a pravidlám pre výpočet bezdôvodného obohatenia pri užívaní nehnuteľnosti bez právneho dôvodu ustáleného v judikatúre, ktorá vychádza pri výpočte z tzv. obvyklej hodnoty nájomného v danom mieste a čase. Odvolateľ považuje za neprípustné, aby si neoprávnený užívateľ pozemkov určoval jednostranným
spôsobom výšku odplaty za ich užívanie. Nevidí žiaden relevantný dôvod, prečo by mala byť žalovaná zvýhodňovaná oproti iným nájomcom. Prípadná disproporcia nájomného v rámci priemyselného parku môže spôsobiť žalobcovi daňové problémy vo vzťahu k správcovi dane v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní. Aj z tohto dôvodu pristúpil žalobca k vyváženiu nájomného v priemyselnom parku, pretože bol na možné problémy upozornený zo strany audítorov. Žalobca je toho názoru, že znalec pri výpočte bezdôvodného obohatenia vychádzal z hodnoverného podkladu, pretože prihliadal aj na účel a spôsob užívania porovnávaných pozemkov, keďže sa jedná o zhodné pozemky z hľadiska účelu využitia, polohy, obdobia nájomného, dostupnosti a pod. So znalcom použitou porovnávacou metódou v zásade súhlasí s dvoma výhradami, s ktorými považuje za potrebné, aby sa vyporiadal súd prvej inštancie v prípade zrušenia rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie, resp. odvolací súd v prípade zmeny rozsudku. Námietky k znaleckému posudku smerovali k vylúčeniu nájomnej zmluvy s konkrétnym nájomcom (J.) z porovnávanej vzorky a nezohľadneniu väčšej výmery ostatných prenajatých pozemkov, čo odôvodňuje množstevnú zľavu pri určení výšky nájomného. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dňa 22.8.2018 navrhnutý dôkaz, a to doplnenie znaleckého posudku bez odôvodnenia. Hodnotenie skutkového stavu a na neho nadväzujúce úvahy súdu považuje za jednostranné. Nebral do úvahy skutočnosti na strane žalobcu, ako napríklad obmedzenia, že nemôže pozemky využiť iným spôsobom, pretože je zastavaný cudzou stavbou, čo znižuje ich hodnotu. Žalobca má iba holé vlastníctvo bez možnosti užívať pozemok podľa vlastného uváženia, ako aj jeho prenajatia osobe odlišnej od žalovanej. K rozhodnutiam založeným na zjavne jednostranných dôvodoch poukázal žalobca na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 305/08 z 25.11.2008 a sp.zn. III.ÚS 36/2010 zo 4.5.2010.
12. X.
13. Napokon, žalobca považuje za rozporné s ust. § 255 CSP aj rozhodnutie o náhrade trov konania. Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola časť žalobou uplatneného nároku priznaná a nemožno ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, bezdôvodné obohatenie vzniklo a výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca, s poukazom na komentár k Civilnému sporovému poriadku Baricová, J. a spol. Žalobcu je potrebné považovať za plne procesne úspešného.
14. T.15. Elektronickým podaním zo dňa 29.11.2018 sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila žalovaná, ktorá považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne a procesne správne. K odôvodneniu záveru znaleckého posudku uviedla, že podmienky, z ktorých vychádzal znalec pre určenie všeobecnej hodnoty nájmu práve porovnávacou metódou, predstavujú rozpor so skutkovým stavom veci, ktorý vyšiel najavo v rámci dokazovania v konaní na súde prvej inštancie. Žalovaná sa nemôže slobodne rozhodnúť, či vstúpi alebo nevstúpi do právneho vzťahu so žalobcom a je v pozícii, ktorá jej neumožňuje vyjednávať výšku nájmu v situácii, ktorá je daná vlastníctvom budovy na cudzom pozemku. To sa týka aj iných vlastníkov budov na pozemkoch žalobcu. Monopolné vlastníctvo pozemkov jedného vlastníka, na ktorých sú postavené budovy iných vlastníkov bráni v tejto lokalite riadnemu fungovaniu na trhu v podmienkach voľnej súťaže. Ďalej poukázala na 46-násobné navýšenie predtým dojednaného nájomného, neskôr znížené na 18-násobok pôvodne dojednanej výšky. Uvádzané „diktovanie“ výšky nájomného zo strany žalobcu len potvrdzuje neexistenciu podmienok trhového mechanizmu v lokalite „Priemyselný park Chemes“, pokiaľ ide o riadne dohadovanie o výške nájomného za užívanie parciel. Znalec sa týmito okolnosťami vôbec nezaoberal, aj keď je vyhl. č. 492/2004 Z.z. viazaný a z jeho záverov je nepochybne zrejmé, že výber porovnávacej metódy pre určenie výšky nájmu nie je vhodný, keďže porovnávané nájomné s poukazom na skutkový stav veci nemohlo vzniknúť na trhu v podmienkach voľnej súťaže. t.j. pri rešpektovaní zásady ponuky a dopytu. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak pri výške náhrady za užívanie parciel žalobcu, na ktorých je postavená budova žalovanej, vychádzal z určenia výšky náhrady na báze všeobecnej hodnoty pozemkov. Žalovaná v zásade súhlasí s tvrdením žalobcu, že podľa ustálenej súdnej praxe, výška bezdôvodného obohatenia pri užívaní nehnuteľnosti bez právneho dôvodu má zodpovedať obvyklému nájomnému za užívanie nehnuteľností v danom mieste a čase. Nie však všetky prípady bezdôvodného obohatenia a peňažná náhrada sa paušálne posudzujú porovnávaním nájomného v danom mieste a čase. Vždy sa musia zohľadniť aj špecifiká konkrétneho prípadu. Pokiaľ neboli rešpektované podmienky voľného trhu, takto dohodnuté nájomné nemôže byť ani trhové a ani obvyklé, keďže by bolo dohodnuté za neobvyklých podmienok, ktoré nezodpovedajú podmienkam voľného trhu. K ďalším námietkam, žalovaná uviedla, že samotný fakt, že žalobca nemôže využívať pozemok, na ktorom stojí stavba žalovanej je „refundovaný“ tým, že žalovaná uhrádza žalobcovi
peňažnú náhradu za jeho užívanie. V čase, keď sa žalobca stal vlastníkom predmetných parciel, budova žalovanej tam už bola postavená. Žalobca teda vedel do akého právneho stavu vstupuje.
16. K námietke rozpornosti výrokov o náhrade trov konania s § 255 CSP žalovaná poznamenala, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., kde súd mohol priznať účastníkovi konania plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Z uvedených dôvodov, zásadu úspechu vo veci podľa § 255 CSP je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého dokazovania. Konania o zaplatenie peňažnej náhrady z dôvodu bezdôvodného obohatenia, rozhodne napokon nie sú konaniami, kde môže súd určovať výšku peňažnej náhrady len na základe vlastnej úvahy, ako napríklad v konaniach na ochranu osobnosti. Obdobne takéto konanie nepatria medzi konania, ktorého rozhodnutie závisí len od znaleckého posudku, ako napr. pri náhradách na ujme na zdraví a pod. T. Žalovaná v závere vyjadrenia preto s poukazom na doterajšie dokazovanie vo veci a na svoje prednesy navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne a priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.
17. Žalobca k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu dňa 13.12.2018 uviedol, že trvá na odvolacích dôvodoch a svojej argumentácii v odvolaní, pričom námietky žalovanej nepovažuje za také, ktorý by spochybňovali, resp. vyvracali správnosť jeho argumentácie. Je toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne nesprávne, pretože pri posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia vybočil zo zákonných a judikatúrnych medzí pre výpočet a stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia. Navyše samotný súd prvej inštancie uložil znalcovi úlohu, aby znalec stanovil obvyklú cenu nájmu nehnuteľnosti, čo je v rozpore so záverom súdu, ktorý vychádzal z tzv. všeobecnej hodnoty, ktorú znalec uviedol v znaleckom posudku nad rámec predmetu znaleckého dokazovania. K odvolacej námietke, že v spore rozhodoval vylúčený sudca, napriek existencii mechanizmu podľa § 49 a nasl. CSP nemožno vylúčiť, že vec prejednal a rozhodol vylúčený sudca. Pre naplnenie práva na nezávislý a nestranný súd zákon umožňuje túto vadu konania odstrániť aj po vydaní meritórneho rozhodnutia postupom podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP bez ohľadu na to, či sa predtým o vylúčení sudcu rozhodovalo. Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, podľa žalobcu nemožno súhlasiť s názorom žalovanej, že CSP nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p.. Tento názor považuje za formalistický s poukazom na odbornú literatúru a súdnu prax.
18. L.
19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP, účinný od 1.7.2016) prejednal podané odvolanie žalobcu v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia § 378 a nasl. CSP s tým, že pri prieskume rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania bol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote, v znení jeho doplnenia. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keďže nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom, zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu, zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP, podľa ktorých, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. do 30.6.2016. Žiada sa uviesť, že výroky rozsudku súdu prvej inštancie pod bodmi I. a III. neboli napadnuté odvolaním, preto nadobudli právoplatnosť a neboli z toho dôvodu ani predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 226, § 228 ods. 1, § 379 CSP).
20. G.
25. G.
26. Z.
27. G.
28. W.
29. R.
30. E.
31. Z obsahu spisu vyplýva, že vo veci žalobca proti žalovanej uplatňuje nároky vyúčtované ním faktúrami za nájom pozemkov a za služby civilnej ochrany, podateľne, požiarnej ochrany, strážnej služby, za technické služby a telekomunikačné služby. Predmetom tohto konania sú takto účtované náklady za čas od júla 2014 až do júna 2017. Už po podaní žaloby, ktorá sa pôvodne viedla na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 6Ro/390/2014, neskôr pod sp.zn. 21C/117/2015 žalovaná nerozporovala nároky účtované za služby civilnej ochrany, podateľne, požiarnej ochrany a strážnej služby, či technické služby alebo telekomunikačné služby. Medzi stranami nebolo sporným to, že tieto nároky aj žalovaná v podstate plnila tak, ako to napokon vyplýva aj z prehľadu, aký spracoval žalobca pre súd prvej inštancie (napr. podanie na č.l. 258 až 259 spisu). Korešponduje to aj s vyjadreniami samotnej žalovanej.
32. Sporným medzi stranami bolo len určenie výšky náhrady za užívanie pozemkov zastavaných stavbou vo vlastníctve žalovanej po tom, čo pôvodne uzavretý nájomný vzťah bol ukončený. Medzi stranami nebolo sporným ani to, že za rok 2010, pred ukončením nájomného vzťahu, bol dohodnutý nájom vo výške 0,199 eur/m2 bez DPH ročne, v roku 2011 0,201 eur /m2 bez DPH ročne, za rok 2012 0,210 eur/m2 bez DPH ročne a za rok 2013 0,217 eur/m2 bez DPH ročne. Je nepochybné aj to, že žalobca najskôr fakturoval vyúčtovaním zo 7.2.2014 náhradu za užívanie pozemkov vo výške 10,- eur za m2 ročne bez DPH, čo predstavovalo oproti predtým dojednanému nájomnému 46-násobok a potom podľa vyúčtovania z 2.7.2014 4,- eur za m2 ročne bez DPH, čo predstavovalo oproti posledne dohodnutému nájomnému viac ako 18-násobok predtým účtovanej ceny.
33. V spore nebolo medzi stranami sporným ani to, aké plnenia žalovaná žalobcovi poskytla za predmetné obdobie na úhradu nákladov za poskytované služby, náhrady za užívanie pozemkov a napokon ani to, čo žalovaná plnila žalobcovi s vyúčtovaním úrokov z omeškania z týchto súm.
34. Pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo tak určujúcim zodpovedanie otázky výšky náhrady za užívanie pozemkov zastavaných stavbou vo vlastníctve žalovanej. Podľa názoru odvolacieho súdu pre zodpovedanie tejto otázky súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu, rešpektujúc aj procesnú iniciatívu sporových strán, vo veci vykonal dokazovanie. Napokon pre rozhodnutie o výške tohto nároku bol vo veci podaný aj znalecký posudok znalcom, na ktorý súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia aj odkazuje. Vyhodnotenie záverov tohto znaleckého posudku aj so záverom týkajúcim sa určenia výšky náhrady za užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcu vo vzťahu k žalovanej, je z hľadiska právneho posúdenia podľa odvolacieho súdu správnym a zodpovedajúcim výsledkom tohto dokazovania. Na zdôvodnenie záverov o výške náhrady za užívanie týchto pozemkov, odvolací súd odkazuje na správne zdôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Z dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré súd hodnotil nárok na náhradu za užívanie pozemku zastavaného stavbou ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ktorý ako všeobecný hmotnoprávny predpis upravuje inštitút bezdôvodného obohatenia a platí aj v prípade, ak vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol medzi podnikateľmi), keďže žalovaná napriek tomu, že žalobca riadne vypovedal nájomnú zmluvu, naďalej užíva jeho pozemok, avšak bez toho, aby sa sporové strany dohodli na výške úhrady za užívanie tohto pozemku. Možno s odvolateľom, a teda so žalobcom v zásade súhlasiť s tým, že výška bezdôvodného obohatenia pri bezdôvodnom obohatení založenom na užívaní pozemku bez právneho dôvodu sa v zásade podľa judikatúry NS SR ustaľuje vo výške peňažnej čiastky, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť za porovnateľné užívanie veci v danom mieste a čase, prihliadnuc na účel a spôsob užívania a druh právneho dôvodu (ktorým je najčastejšie práve nájomná zmluva), ktorým sa spravidla zakladá právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob. V posudzovanom prípade žalovaná pred ukončením zmluvného vzťahu výpoveďou zo strany žalobcu užívala pozemky na základe nájomnej zmluvy. K ukončeniu tohto vzťahu došlo práve z dôvodu, že žalovaná nebola ochotná akceptovať navyšovanie účtovanej náhrady za užívanie pozemkov.
35. V posudzovanom prípade (ako to vyplýva zo skutkových záverov súdu prvej inštancie) v pomeroch predmetného areálu, ktorého vlastníkom je žalobca, existuje obmedzený počet subjektov na strane nájomcov a v zásade aj na strane prenajímateľa (je ním len samotný žalobca) a z dôvodu zastavania pozemkov stavbami nájomcov, nie je ani pravdepodobné aby na tento trh vstúpil nový subjekt. Je ťažko predstaviteľné, že by nájomcom pozemkov pod stavbami v priemyselnom areáli konkuroval iný subjekt, ktorý by ponúkal vlastníkovi pozemku lepšie podmienky. Aj znalecký posudok, ktorý posudzoval uzatvorené nájomné zmluvy, vychádza len z nájomných zmlúv tých štyroch subjektov, ktorí v tomto areáli majú uzatvorené so žalobcom nájomné zmluvy. Jedného z nich dokonca z tohto posudzovania samotný žalobca navrhoval vylúčiť (J. T. G.) z dôvodu, že u neho bola výška nájmu určovaná s prihliadnutím
na osobitosti, ktoré u tohto nájomcu boli a ktoré prenajímateľ akceptoval. Je až vylúčenou alternatíva, že by vlastníkovi pozemku pod týmito stavbami, ktoré sú v priemyselnom areáli, zastavané stavbami, ktoré sú vo vlastníctve iných subjektov, konkuroval iný vlastník pozemku, ktorým je v danom prípade len samotný žalobca alebo že by im konkuroval nejaký iný vlastník, ktorý by mal vo vlastníctve budovy postavené na týchto pozemkoch. Prenajímateľ tak nemá inú možnosť, než prenajať svoje pozemky určitému nájomcovi, a to tomu, ktorého stavby sa na pozemkoch nachádzajú, resp. s nimi funkčne súvisia. Za takéhoto stavu žiadna zo strán vzťahu nemá možnosť vybrať si iného zmluvného partnera, než práve jedného konkrétneho. Aj odvolací súd sa preto stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že pri absencii trhového prostredia (vzťahu ponuky a dopytu) nemožno výšku obvyklého nájomného určovať porovnaním nájomného, za ktoré prenajíma jeden prenajímateľ žalobca ďalšie pozemky v areáli. Peňažná náhrada za užívanie veci bez právneho dôvodu musí byť aj v súlade s judikatúrou poskytnutá vo výške obvyklého nájomného vynakladaného za užívanie rovnakej alebo obdobnej veci v danom mieste a čase a za podobných podmienok. Obvyklé nájomné ako východisko pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia musí byť dané vzťahom ponuky a dopytu a zodpovedať aj výške úhrady za užívanie podobných pozemkov za bežných okolností. Je však pritom nutné rešpektovať všetky špecifické podmienky daného užívacieho vzťahu, ako spôsob, okolnosti, miesto, čas a charakter užívania. Pomery, v ktorých si ani jedna zo strán vzťahu nemá možnosť vybrať iného zmluvného partnera, než práve jedného, konkrétneho a v ktorých o pozemok a o jeho nájomcu neprebieha súťaž, nemožno z hľadiska posúdenia obvyklého nájomného považovať za bežné. Za takejto situácie tak obvyklá výška nájomného nemôže byť určená za použitia porovnávacej metódy, ktorá je determinovaná deformovanou výškou nájomného dosahovanou prenajímateľom pozemkov od nájomcov, ktorí sa nemohli ani trhovo chovať. Aj keď súdy pri posudzovaní výšky obvyklého nájomného musia sledovať ohodnotenie užívacieho práva a nie užívanej veci, môže byť trhová hodnota užívaného pozemku relevantným kritériom pri určení, či hodnotení primeranosti obvyklého nájomného. Ak súd prvej inštancie z takýchto špecifických prípadov v predmetnej veci vychádzal, odvolací súd sa s jeho názorom stotožňuje.
36. Pri hodnotení vo veci podaného znaleckého posudku ako takého zobral súd prvej inštancie do úvahy komplexnosť posudku, ktorý má zahŕňať odpovede na súdom položené otázky. V kontexte sporných okolností dokazovania má obsahovať úplné odpovede, vzťah k ďalším vo veci vykonaným dôkazom a všeobecne známym skutočnostiam, relevantným v danej problematike a to za aplikácie zásad správnej logickej úvahy. Odvolací súd súhlasí so záverom prvoinštančného súdu, uplatňujúcim princíp spravodlivého usporiadania vzťahov sporových strán, na základe ktorého uzavrel určenie všeobecnej hodnoty nájmu na základe všeobecnej hodnoty pozemku, pri ktorom vychádzal zo znalcom v znaleckom posudku č. 55/2017 stanovenej hodnoty predmetných pozemkov vo výške 1,339 eur/km2 ročne bez DPH. Nie je preto zachovanie objektívnej spravodlivosti dostatočné učenie nájomného len na základe žalobcom stanovených podmienok bez riadneho dojednania v rámci zmluvnej voľnosti zúčastnených strán záväzkového vzťahu.
37. Takto stanovená výška náhrady za užívanie v právnom posúdení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bola žalovanou za predmetné sporné obdobie zaplatená a súčasne bol aj žalobcovi zaplatený uplatňovaný úrok z omeškania, preto súd prvej inštancie správne žalobný návrh po čiastočnom späťvzatí žaloby v zostávajúcom rozsahu, ktorý presahoval zaplatenú výšku náhrady za užívanie pozemkov, zamietol. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie o veci samej o zamietnutí žalobného návrhu v prevyšujúcej časti s odkazom na aplikáciu ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako správne potvrdil.
38. Ak žalobca v odvolaní namieta, že nebol realizovaný dôkaz spojený s doplnením znaleckého posudku tak, aby pri obvyklej výške nájomného bola z porovnávania vylúčená nájomná zmluva uzavretá s J., tak táto jeho námietka je nedôvodná, pretože záver, aký súd prvej inštancie vo vzťahu k zisťovaniu výšky bezdôvodného obohatenia privodil, upustil od tzv. porovnávacej metódy a vychádzal z metódy inej tak, ako je uvedené vyššie. Tento navrhovaný dôkaz preto nemal žiadnu relevanciu a za takéhoto stavu ani odvolacia námietka o nerealizovaní tohto dôkazu je nedôvodná.
39. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie aj v tej časti, ktorým rozhodol o náhrade trov štátu. Štátu totiž patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil, a to aj pri aktuálnej procesnej úprave, ktorá na rozdiel od minulosti realizovanej úpravy v ustanovení § 148 O.s.p. podobné ustanovenie neobsahuje, ale aplikáciou základného princípu uvedeného v Čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP a v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, je možné štátu náhradu trov konania voči sporovým
stranám s prihliadnutím na pomer ich úspechu v konaní priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. So záverom súdu prvej inštancie aj pri nákladoch, ktoré vznikli štátu v súvislosti s podaným znaleckým posudkom sa odvolací súd stotožňuje. Preto aj v tejto časti odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
40. Vo vzťahu k náhrade trov konania medzi sporovými stranami je však potrebné mať na zreteli viaceré skutočnosti. Jednou zo zásadných skutočností je tá, že súd prvej inštancie rozhodoval o čiastočnom späťvzatí žaloby, ktoré bolo realizované v súvislosti s tým, že časť uplatneného nároku žalovaná plnila. Zavinenie na tomto zastavení konania je tak na strane žalovanej, pretože žalobca zobral žalobu späť v tej časti, ktorá sa týkala plnenia samotného žalovaného po podaní žaloby. Za takéhoto stavu v tejto časti by výsledok sporového konania svedčil záveru, že v tejto časti z dôvodov zavinenia na zastavení konania by mala nahradiť žalovaná žalobcovi trovy konania. Nemožno však opomínať ani to, čo plynulo zo samotnej žaloby a z priebehu celého konania. Vo zvyšku bol žalobný návrh zamietnutý, pretože súd neuznal za dôvodné vyhovenie žalobnému návrhu v celom rozsahu. Záver, ktorý súd privodil nepochybne súvisel aj so závermi, ktoré vyplynuli zo znaleckého dokazovania. Aktuálne Civilný sporový poriadok nemá podobnú úpravu, aká bola obsiahnutá v ustanovení § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p.. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty tak, ako to bolo v ustanovení § 142 ods. 1, 2, 3 O.s.p., ale len dve, obsiahnuté v § 255 ods. 1, 2 CSP. Zásada úspechu vo veci sa tak má uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo znaleckého posudku. Odvolateľ zdá sa, že správne namieta aj to, že nemožno ísť o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná iba časť nároku uplatneného žalobou, a preto by ho nebolo možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Každopádne však záver, aký bol súdom prvej inštancie privodený, nesvedčí o tom, že by z procesného hľadiska bolo žalobe čo i len čiastočne vyhovené. Žalobca zotrval na uplatňovanom ním vyúčtovanom nároku na náhradu za užívanie pozemkov, ktorú napokon súd vyhodnotil vo zvyšku nad čiastočné späťvzatie žaloby ako nedôvodný, a preto žalobný návrh bol zamietnutý. Súd prvej inštancie sa pokúsil o riešenie, ktoré by malo byť založené na určitých úsekoch vedenia tohto súdneho konania. Každopádne však odvolací súd sa prikláňa k názoru, že vo veci sú dané osobitosti vedeného súdneho konania, ktoré odôvodňujú okrem uvedených striktných pravidiel vyplývajúcich z procesného zavinenia na zastavení konania, či na výsledku vo vzťahu k zamietnutiu žaloby a iný prístup k rozhodnutiu o náhrade trov konania, a to prístup, ktorý dáva možnosť súdu moderovať závery o náhrade trov konania tak, aby sa aj v rozhodnutí o náhrade trov dospelo k spravodlivému usporiadaniu pomerov medzi stranami. Právna teória, ale i právna prax v minulosti pri uplatnení moderačného práva súdom zdôraznila povinnosť prihliadať na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré môžu byť založené buď na tom, že by záväzok o náhrade trov konania sa javil ako neprimeraná tvrdosť a vzhľadom na podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, či na povahu a okolnosti sporu, posúdiť, či sa nejaví byť spravodlivým usporiadanie takých pomerov, aby pri rozhodnutí o náhrade trov konania nezakladala záväzok niektorej strany nahradiť trovy druhej strane. Za takéhoto stavu odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi, ktorý by mal nárok na náhradu trov konania z titulu procesného zavinenia žalovanej na čiastočnom zastavení konania, nemožno priznať nárok na náhradu trov konania proti žalovanej a na druhej strane žalovanej nemožno priznať nárok na náhradu trov konania v tej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá. Na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu s prihliadnutím na osobitosti dané tým, že výška náhrady sa určovala aj po znaleckom posúdení, odvolací súd dospel k názoru o potrebe moderácie aj pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP a sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Menil tým výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie pod bodmi IV. až VIII. tak, že sporovým stranám nárok na náhradu trov prvoinštančného konania cez aplikáciu ustanovenia § 388 CSP nepriznal.
41. V odvolacom konaní, ktoré bolo vyvolané len samotným žalobcom, ktorý žiadal vo veci samej vyhovieť jeho žalobnému návrhu aj vo zvyšku, bol žalobca neúspešný. Preto odvolací súd pri aplikácii ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi. O výške tejto náhrady rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).