Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9Co-13-2019.pdf
PDF · 114.01 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/13/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: Q. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX/XX, F., o zaplatenie 1.916,54 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 11. júna 2018 č. k. 14Csp/367/2017-61 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi na účet IBAN: B XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: 7895613713 sumu vo výške 1.916,54 eura spolu s vyčísleným zmluvným úrokom a úrokom z omeškania do momentu zosplatnenia úveru vo výške 332,90 eura, úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.916,54 eura od 10. 01. 2015 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 60 eur splatných vždy do 20. dňa toho-ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 22,62% trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 151 ods. 1 CSP a vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 09. 07. 2013 uzatvorili strany sporu úverovú zmluvu č. 7895613713. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur. Tento úver sa žalovaný zaviazal splácať v 72 mesačných splátkach po 57,29 eura v období od 09. 08. 2013. Medzi stranami sporu bol v zmluve dojednaný základný súbor poistenia. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná vo výške 24,50% ročne, pričom RPMN bola v zmluve ustálená vo výške 27,45% pri priemernej RPMN vo výške 19,47 %. Celková výška nákladov spotrebiteľa bol ustálená v sume 1.776,84 eura. Dátum konečnej splatnosti úveru bol stanovený na deň 09. 07. 2019. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky účinné od 01. 06. 2013, ako aj obchodné podmienky účinné od 10. 06. 2013. Žalovaný zmluvné povinnosti vyplývajúce mu z úverovej zmluvy riadne neplnil, preto žalobca využil svoje právo v zmysle zmluvy o úvere o obchodných podmienkach a ku dňu 09. 01. 2015 vyhlásil svoju pohľadávku titulom úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy č. 7895613713 zo dňa 09. 07. 2013 za splatnú (list žalobcu zo dňa 09. 01. 2015, ktorú listinu vychádzajúc z predloženej kópie doručenky žalovaný prevzal dňa 15. 01. 2015). Žalobca svoju pohľadávku ku dňu predčasného zosplatnenia úveru vyčíslil na sumu vo výške 2.264 eur, ktorá pozostávala z dlžnej istiny vo výške 1.916,54 eura, dlžného úroku vo výške 323,90 eura a poplatkov za upomienky vo výške 14,56 eura. Lehotu na zaplatenie dlžnej sumy žalobca určil na 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný dlžnú sumu titulom predčasne zosplatneného úveru neuhradil, keď z predloženého výpisu z úverového účtu mal súd preukázané realizované transakcie na tomto účte. Žalobca sa v tomto konaní domáha zaplatenia dlžnej istiny vo výške 1.916,54 eura, zmluvného úroku a úroku z omeškania vyčíslených ku dňu 21. 07. 2015 vo výške 558,83 eura, zmluvného úroku a úroku z omeškania vyčíslených za obdobie od 21. 07. 2015 do 31. 10. 2017 vo výške 1.301,28 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.916,54 eura od 01. 11. 2017 do zaplatenia a zmluvným úrokom vo výške 24,50% ročne zo sumy 1.916,54 eura od 01. 11. 2017 do zaplatenia. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol z úverovej zmluvy. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 04. 2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná len sčasti a tejto nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť. Zo skutkového tvrdenia žalobcu nepopretého žalovaným mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 09. 07. 2013 úverovú zmluvu č. 7895613713. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať za podmienok uvedených v úverovej zmluve. Nakoľko žalovaný svoje povinnosti vyplývajúce z uzavretej úverovej zmluvy neplnil, úver riadne a včas nesplácal, žalobca ku dňu 09. 01. 2015 predčasne zosplatnil úver a žalovaného vyzval na úhradu sumy zosplatneného úveru. Záväzok žalovaného, ktorý bol uplatnený v tomto konaní titulom dlžnej istiny žalobca vyčíslil na sumu vo výške 1.916,54 eura. Nakoľko žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vzniku, existencie a výšky tejto pohľadávky nepopieral, súd tieto skutkové tvrdenia žalobcu považoval za nesporné a žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd považoval za dôvodnú žalobu i v časti uplatneného zmluvného úroku a úroku z omeškania vyčíslených do dňa predčasného zosplatnenia úveru, t.j. do 09. 01. 2015 vo výške 332,90 eura, ako i v časti úroku z omeškania, počnúc odo dňa 10. 01. 2015 (t. j. odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru) do zaplatenia, keď žalobca si úrok z omeškania uplatnil v súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády č, 87/1995 Z. z. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 24,50% ročne z dlžnej sumy istiny 1.916,54 eura za obdobie odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru (t.j. od 10. 01. 2015) do zaplatenia, súd v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú, keď sa nestotožnil s názorom žalobcu prezentovaným v jeho vyjadrení zo dňa 05. 06. 2018. Ohľadne nároku na zaplatenie zmluvného úroku z dlžnej istiny súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na zmluvný úrok len do času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (ktorej zmysel spočíva v predčasnom zosplatnení záväzku dlžníka z dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom), pretože týmto jednostranným právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa predčasne stáva splatnou v celom rozsahu. Vzhľadom aj na účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky, vyhlásením splatnosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa názoru súdu, dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené, súd (postupujúc podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.) žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia zamietol. Súd uviedol, že nejde o poskytovanie nepatričnej ochrany nepoctivým dlžníkom, ale jeho záver vyplýva z výkladu vyššie citovaných ustanovení právnych predpisov a na podporu svojej právnej argumentácie súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 09. 2012 sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, kde ústavný súd považoval za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru. Preto súd podanú žalobu v časti o zaplatenie zmluvného úroku z dlžnej istiny, počnúc odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru do zaplatenia ako nedôvodnú a nemajúcu oporu v zákone zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď vypočítajúc pomer úspechu a neúspechu strán sporu (žalobca mal v spore úspech v rozsahu 61,31% a žalovaný v rozsahu 38,69%) žalobcovi ako v spore úspešnejšej strane priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22,62% účelne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník tunajšieho súdu osobitným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Lehotu na plnenie súd určil v zmysle § 232 ods. 3, 4 CSP, keď vyhovel návrhu strán sporu na úhradu dlžnej sumy v splátkach, pričom akceptoval výšku splátky navrhnutej žalovaným, ktorá prevyšovala sumu splátky navrhnutej žalobcom. Povinnosť plnenia v splátkach súd určil pod následkom straty výhody splátok v prípade jej porušenia.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, odôvodniac ho nesplnením procesných podmienok, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci. Namietal, že nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď svojim postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní bez toho, aby sa žalobca oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu zamietol. Súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 CSP. Ak mal za to, že v prejednávanom prípade je spornou aj otázka neuvedenia náležitosti v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, mal postupovať v zmysle § 129 CSP. Súd mohol žalobcu vyzvať, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Súd nevytýčil termín predbežného prejednania sporu, ktorého účelom je zabrániť inštitútu prekvapivých rozsudkov, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Mal za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Nestotožnil sa so záverom, že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná uznesením NS SR sp. zn. 4Obo 143/1998, tak ako to uviedol súd. Ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu. Poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a výkladom a contrario dospel k záveru, že veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Poukázal na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty. V prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru. Už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktoré má veriteľ nárok. V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak úroky z úveru sú odplatnou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úrok od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia a to, či už v lehote, alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Poukázal na bod 6.4 obchodných podmienok a uviedol, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť tento zámer, vzhľadom na formuláciu, jasný. Žalovaný sa s obchodnými podmienkami úveru oboznámil a vyjadril s nimi súhlas. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Nesúhlasí tiež s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania a po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV 476/2012 a Najvyššieho súdu 4Obo 143/1998, nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní. Poukázal pritom na odlišné stanovisko JUDr. Lalíka. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhol, aby žalobe vyhovel v celom rozsahu.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (podľa § 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o trovách konania je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu istiny vo výške 1.916,54 eura, úroky vo výške 558,83 eura, úroky vo výške 1.301,28 eura, úroky zo zostatku nesplatenej istiny 1.916,54 eura vo výške 24,50% ročne zo sumy 1.916,54 eura od 01. 11. 2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.916,54 eura od 01. 11. 2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným dňa 09. 07. 2013 uzatvoril úverovú zmluvu č. 7895613713, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Keďže po čerpaní úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, poskytnutý úver riadne a včas nesplácal, ku dňu 09. 01. 2015 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi na účet IBAN: B XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: 7895613713 sumu vo výške 1.916,54 eura spolu s vyčísleným zmluvným úrokom a úrokom z omeškania do momentu zosplatnenia úveru vo výške 332,90 eura, úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.916,54 eura od 10. 01. 2015 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 60 eur splatných vždy do 20. dňa toho-ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky, má za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 22,62%. V dôsledku odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania zamietajúci výrok a výrok o náhrade trov konania, pretože tento výrok je závislý od rozhodnutia vo veci samej. Vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku je už právoplatný.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
9. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom odvolania žalobcu dodáva nasledovné:
10. Pokiaľ žalobca namietal, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, čo odôvodnil tým, že súd ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a nepostupoval podľa § 129 CSP, k tomu odvolací súd dodáva, že postup podľa § 129 CSP prichádza do úvahy pri odstraňovaní vád podania, pričom o takýto prípad v danej veci nešlo, pretože žaloba žalobcu mala všetky potrebné náležitosti a neúspech žalobcu v konaní nesúvisel s vadami žaloby, ale s tým, že súd ju v časti posúdil ako nedôvodnú. Nedôvodná je aj výčitka žalobcu, že súd nepostupoval podľa § 157 CSP a nevyzval ho na vyjadrenie k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby a že nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP. Predbežné prejednanie sporu ako nový inštitút CSP má slúžiť ako nástroj zefektívnenia a zrýchlenia koncentrovaného sporového konania, pričom ide o inštitút fakultatívny, ktorý súd môže, ale nemusí nariadiť podľa okolností konkrétneho prípadu. Jeho nenariadením tak nedošlo k porušeniu práv žalobcu. CSP umožňuje súdu určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykonaná a ktoré nevykoná a uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci na predbežnom prejednaní sporu, ale rovnako aj na nariadenom pojednávaní. Tým, že tak súd neurobil na predbežnom prejednaní sporu, ale až na pojednávaní, nedošlo k odňatiu možnosti procesnej obrany žalobcu, pretože tým, že sa žalobca pojednávania nezúčastnil, obral sa o možnosť na to reagovať. Odvolanie žalobcu z týchto dôvodov je preto v celom rozsahu nedôvodné.
11. Ďalším odvolacím dôvodom bolo posúdenie otázky nároku na dohodnuté zmluvné úroky po splatnosti dlhu. Súd prvej inštancie zaujal názor, že po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru zaniká, pretože žalobca má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.
12. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom na ďalšie všeobecné podmienky odkazuje. Spotrebiteľská zmluva je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom, Obchodnom zákonníku alebo inom osobitnom zákone. Podľa predchádzajúceho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení a doplnení niektorých zákonov je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené aj predmetnú zmluvu o úvere je potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex generalis, t. j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené platí napriek tomu, že je nespochybniteľný názor žalobcu, že úver je tzv. absolútny obchod a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa tu vyvstáva požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občiansko-právnej úpravy, ktorá má zároveň spotrebiteľský charakter z ústavno-právneho hľadiska nespochybňuje ani Ústavný súd SR (uznesenie ÚS SR z 19. 06. 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013).
13. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má nárok na dojednaný úrok, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti, a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách, tieto žalobcovi patria, už zaoberala. Najvyšší súd SR vo veci 4Obo 143/1998 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. S tým, že toto rozhodnutie nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu sa odvolací súd nestotožňuje. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru" ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.
14. Pokiaľ žalobca vyhlásil splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom k 09. 01. 2015, týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.
15. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu, vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, to znamená, že veriteľ má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku, sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda do mimoriadneho zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po zosplatnení pohľadávky má veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemá už nárok na zmluvne dojednaný úrok. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).