Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

36Cpr/1/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobkyne: S.. W. H., J.. XX.X.XXXX, G. Š. X, XXX XX H., zastúpená zástupcom JUDr. Peter Kuzár, nar. 8.1.1976, bytom Škultétyho 2, 040 01 Košice, proti žalovanému: Východoslovenská galéria, Hlavná 27, 040 01 Košice, IČO: 31 297 820, zastúpený advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, so sídlom Floriánska č. 19, 040 01 Košice, o náhradu mzdy

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.883,67 EUR brutto, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Konanie v časti o zaplatenie príslušenstva - úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia a vo výške 8,75 % ročne zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia zastavuje.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni dňa 14.11.2011 je neplatná, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2012 do dňa, od ktorého jej žalovaná začne opätovne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a aby určil, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a z toho dôvodu je žalovaná povinná sa žalobkyni verejne ospravedlniť formou verejného ospravedlnenia zverejneného v mieste sídla žalovaného a to pri vstupe do budovy žalovaného ako aj pri vstupe do jednotlivých výstavných siení žalovaného a to po dobu jedného mesiaca, ktorý začne plynúť po právoplatnosti rozsudku v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie“ východoslovenská galéria sa ospravedlňuje pani S.. W. H. za svoje diskriminačné a neetické správanie voči jej osobe.

2. V spore bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 4.10.2016 sp. zn. -276 tak, že súd I. určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011 je neplatná; II. v časti o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania bola žaloba zamietnutá a III. v časti o určenie trvania pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy súd rozhodol tak, že o tomto nároku bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v samostatnom konaní, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania. Rozsudok nadobudol do výroku I. a II. právoplatnosť dňa 23.5.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.2.2018, sp. zn. , výrok III. nadobudol právoplatnosť dňa 12.1.2017. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach bol potvrdený rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, odvolanie proti výroku III., bolo odmietnuté a stranám sporu bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

3. Predmetom tohto konania je náhrada mzdy. 4. Žalobkyňa si v intenciách ustanovenia účinného v období, kedy došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou a vzniku jej nároku na náhradu požadovala náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku vo výške 542,63 EUR za obdobie 9 mesiacov počnúc 1.2.2012 s poukazom na to, že priemerný mesačný zárobok žalobkyne bol vypočítaný v súlade s . 5. Žalovaný potvrdil správnosť výpočtu náhrady mzdy žalobkyne a uviedol, že s takouto výškou žalovaný aj súhlasí.

6. Podľa v znení účinnom do 30.11.2011 ( ďalej ), spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

7. Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

8. Podľa , ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov.

9. Podľa , zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

10. Podľa veta prvá , mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

11. Podľa , , , (1) na pracovnoprávne účely (ďalej len "") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. (2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje . sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. (4) sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

12. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47. Výnimkou je, ak súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom skončí na základe súdneho rozhodnutia. Domáhať sa v tomto smere rozhodnutia súdu bude na zamestnávateľovi. Toto právo môže uplatniť podaním samostatného návrhu na začatie konania alebo uplatnením vzájomného návrhu v konaní o náhradu mzdu. Naliehavý právny záujem na takomto určení zamestnávateľ nemusí preukazovať. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nevyžaduje písomnú formu. Možno ho urobiť aj iným spôsobom, napríklad ústne, výkonom prác a pod. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku (§ 134). Podrobnosti o zisťovaní priemerného zárobku môže upravovať aj kolektívna zmluva. Od 1. septembra 2011 sa zmenilo znenie odseku 2, podľa ktorého, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Predchádzajúca právna úprava umožňovala znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy, presahoval dvanásť mesiacov. Predmetom zníženia alebo nepriznania teda mohla byť len náhrada mzdy nad dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy bolo uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemohol jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy nebolo možné uplatniť samostatným návrhom na začatie konania, ale iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatnil nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní súd nebol viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požadoval.

13. Z obsahu spisu vyplýva a uvedené je nepochybné a nesporné, že žalobkyňa u žalovaného mala uzatvorený pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2017 na dobu určitú, ktorý sa v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2008 zmenil na dobu neurčitú. Bolo nesporné, že listom zo dňa 11.11.2011, ktorý si žalobkyňa prevzala dňa 14.11.2011 jej bola daná žalovaným výpoveď v zmysle , pričom pracovný pomer bol so žalobkyňou skončený výpoveďou z organizačných dôvodov, bolo konštatované, že keďže pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval menej ako 5 rokov, jej pracovný pomer končí dňa 31.1.2012 bez nároku na odstupné s tým, že v prípade, ak by žalobkyňa požiadala pred začatím plynutia výpovednej doby (pred 1.12.2011), aby sa pracovný pomer skončil dohodou, pracovný pomer žalobkyne tak skončí dňom 30.11.2011 s nárokom na dvojmesačné odstupné. Je nepochybné, že žalobkyňa listom zo dňa 3.1.1.2012 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, uviedla, že s obsahom výpovede sa nestotožňuje a túto považuje za neplatnú.

14. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 4.10.2016 sp. zn. bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011 je neplatná. Predmetný rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 23.5.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.2.2018 sp. zn. , ktorým bol rozsudok súdu 1. stupňa v tejto časti potvrdený.

15. S poukazom na , ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer, čo v prejednávanom prípade je tomu tak, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Náhrada mzdy patrí k zamestnancovi odo dňa, kedy je doručené oznámenie zamestnávateľovi a v prejednávanom prípade tomu tak bolo dňa 31.1.2012, kedy žalobkyňa listom oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní. Táto skutočnosť medzi stranami sporná nebola. Teda predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy je neplatné skončenie pracovného pomeru a toto nemôže vzniknúť skôr, než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Začiatok poskytovania náhrady mzdy je naviazaný na oznámenie zamestnanca a takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba na zamestnávanie po dni, kedy mal podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa pracovný pomer skončiť a možno ho urobiť najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

16. Keďže bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011 je neplatná, v spojení s oznámením žalobkyne o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 31.1.2012 adresovanom žalovanému, pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným v intenciách trvá aj naďalej, čo má za následok vznik povinnosti žalovaného poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy, a to odo dňa, keď žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. S prihliadnutím na účinného v období, kedy došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, žalobkyni tak patrí náhrada mzdy za čas deviatich mesiacov. Nárok žalobkyne týkajúci sa náhrady mzdy žalovaný nespochybnil a ktorý nárok súd považoval medzi stranami sporu za nesporný. Medzi stranami sporu nebola sporná ani výška náhrady mzdy, súd na základe vyššie uvedeného vzhľadom k tomu, že boli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie náhrady mzdy, žalobe žalobkyne v časti o priznanie náhrady mzdy vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy brutto vo výške 4.883,67 EUR pri určenom priemernom mesačnom zárobku žalobkyne v sume 542,63 EUR poukazujúc na .

17. Žalobkyňa sa okrem priznania náhrady mzdy domáhala aj zaplatenia príslušenstva - úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 542,63 EUR od 16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.11.2012 do zaplatenia, a to písomným podaním zo dňa 28.9.2018. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia príslušenstva aj podaním zo dňa 28.9.2016, v ktorom žiadala priznať úroky z omeškania z náhrady mzdy vo výške 9 % ročne od 1.2.2012 do zaplatenia. Písomným podaním zo dna 3.4.2012 (s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného vo vzťahu k uplatneniu príslušenstva) žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.170,52 EUR od 29.9.2013 do zaplatenia a 8,75 % ročne zo sumy 2.713,15 EUR od 29.9.2013 do zaplatenia.

18. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.3.2012 do 30.9.2015, 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.4.2012 do 30.9.2015, 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.5.2012 do 30.9.2015, 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.6.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.7.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.8.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.9.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.10.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.11.2012 do 30.9.2015, taktiež namietol výšku uplatnených úrokov z omeškania s poukazom na historický prehľad sadzieb ECB dôvodiac, že k 16.2.2012 bola sadzba 9 % a od 11.7.2012 došlo k zmene úrokovej sadzby na 8,75 %, a teda od 16.7.2012 by patril žalobkyni úrok z omeškania k sadzbe 8,75 %. Žalovaný dôvodil, že úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká a premlčuje sa za každý deň omeškania samostatne. Poukázal na platnú judikatúru SR, podľa ktorej porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní, dlžník vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Uviedol, že právo na úroky z omeškania si žalobkyňa mohla, ale i nemusela uplatniť v súdnom konaní súčasne s istinou. Dodal, že žalobkyňa si žalobou uplatnila právo na zaplatenie náhrady mzdy, teda istiny, v dôsledku čoho sa plynutie premlčacej doby zastavilo len vo vzťahu k istine zatiaľ, pričom premlčacia doba vzťahujúca sa k úrokom z omeškania bežala ďalej a k zastaveniu plynutia premlčacej doby vo vzťahu k úrokom z omeškania došlo až ich uplatnením v podaní doručenom konajúcemu súdu dňa 1.10.2018 (podanie zo dňa 28.9.2016 - pozn. súdu). Žalovaný zároveň uviedol, že žalobkyňou bola uplatnená náhrada mzdy za obdobie 9 mesiacov vo výške 4.883,67 EUR a s touto výškou náhrady mzdy žalovaný aj prejavil súhlas. Poukázal na to, že nárok v časti úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky, je potrebné považovať za zmenu žaloby, súdom o zmene rozhodnuté nebolo a s poukazom na vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania dôvodil, že je možné priznať žalobkyni 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia.

19. Podľa , žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

20. Podľa , , zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo, alebo uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.

21. Podľa , o prípustností zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne potom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

22. Podľa , súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

23. Podľa , ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.

24. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si žalobou uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2012 do dňa, od ktorého jej žalovaný začne opätovne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Výšku náhrady mzdy vyšpecifikovala písomným podaním zo dňa 28.9.2018 v zmysle uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 14.8.2018 sp. zn. -22. Prvýkrát žalobkyňa uplatnila (okrem zaplatenia náhrady mzdy) aj priznanie príslušenstva písomným podaním zo dňa 28.9.2016, súdu doručené dňa 29.9.2016, ktorým žiadala priznať úroky z omeškania z náhrady mzdy vo výške 9 % ročne od 1.2.2012 do zaplatenia. Súd tento úkon žalobkyne vyhodnotil ako zmenu žaloby a o ktorej rozhodol na pojednávaní dňa 8.4.2019, tak že nepripustil zmenu žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy vo výške 9 % ročne od 1.2.2012 do zaplatenia. O ďalšej zmene žaloby týkajúcej sa priznania príslušenstva v zmysle podaného návrhu žalobkyňou zo dňa 3.4.2019 súd rozhodol na pojednávaní dňa 8.4.2019 tak, že nepripustil zmenu žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.170,52 EUR od 29.9.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.713,15 EUR od 29.9.2013 do zaplatenia, a napokon o ďalšom návrhu na zmenu žaloby - podanie žalobkyne zo dňa 28.9.2018 súd rozhodol na pojednávaní dňa 8.4.2019 tak, že nepripustil zmenu žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 542,63 EUR od 16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.11.2012 do zaplatenia.

25. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 4.6.2019 si opätovne uplatnila nárok na priznanie úrokov z omeškania odvolávajúc na svoje podanie zo dňa 28.9.2016 a žiadala priznať si úrok z omeškania z náhrady mzdy nasledovne: 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia.

26. Žalobkyňa dôvodila a upriamila pozornosť súdu na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR ako orgánu ochrany ústavnosti SR, ktorý sa s otázkou úrokov z omeškania z náhrady mzdy vysporiadal v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 4.7.2017.

27. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškania a v tejto súvislosti vyvstala otázka, či je možné podľa súčasnej právnej úpravy požadovať úroky z omeškania.

28. Súd zastáva názor, že právna úprava úrokov z omeškania vo vzťahu k pracovnoprávnym vzťahom je nedostatočná, čo spôsobuje nielen rozdielnosť právnych názorov, ale aj súdna prax jej v priznávaní / nepriznávaní úrokov z omeškania nejednotná. Pracovnoprávne predpisy neupravujú úroky z omeškania, avšak je pravdou, že súdna prax v mnohých prípadoch postupuje podľa občianskoprávnych predpisov. Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou, má veriteľa - zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník - zamestnávateľ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. nie je dôležitý dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota na plnenie uplynula. Citované uznesenie deklaruje, že aj keď súčasný ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu úrokov z omeškania, treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov. Je otázne, či súdy môžu rozhodovať takýmto spôsobom. Rizikom totiž je, že ak by súdy občianskoprávnu úpravu v celom jej rozsahu začali aplikovať na rôzne pracovnoprávne inštitúty, ktorých právna úprava je nedostatočná, prípadne na rôzne pracovnoprávne situácie, ktoré pracovnoprávnymi predpismi nie sú upravené, v konečnom dôsledku by mohlo dôjsť aj k popretiu existujúcej pracovnoprávnej regulácie v dôsledku aplikácie len občianskoprávnych noriem. Súd zastáva názor, že pri priznávaní úrokov z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je potrebné vychádzať z existujúcej právnej úpravy. neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu . totiž zakotvuje vo svojom ustanovení subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti vo vzťahu k prvej časti . Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti, ale je zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Podľa súčasnej právnej úpravy by preto nemalo do úvahy prichádzať priznanie úrokov z omeškania pre náhradu mzdy vyplývajúcu z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súdna prax však často úroky z omeškania priznáva, pričom pre priznanie/nepriznanie úrokov z omeškania je zaujímavé uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom Ústavný súd SR sa zaoberal aj otázkou úrokov z omeškania a skonštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania svojím postupom neporušili základné právo zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Je otázne, či pre priznanie/nepriznanie úrokov z omeškania je podstatná neexistencia právnej úpravy úrokov z omeškania v pracovnom práve, alebo výška priznanej náhrady mzdy. Ak by sa do úvahy brala najmä výška priznanej náhrady mzdy, vynára sa ďalšia otázka, kedy náhrada mzdy dosiahne takú výšku, že ju súd neprizná. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a ustanovenie o zakotvení subsidiárnej pôsobnosti nemožno vykladať extenzívne, t. j. občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy. Súd však uvádza, že nedokonalá právna úprava v otázke priznávania/nepriznávania úrokov pri náhrade mzdy spôsobuje tak pre zamestnancov, ako aj pre zamestnávateľov značnú neistotu.

29. Podľa , ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

30. Tak ako súd vyššie konštatoval, žalobkyňa si podaním zo dňa 4.6.2019 (opätovne) uplatnila okrem náhrady mzdy aj príslušenstvo - úroky z omeškania s poukazom na podanie zo dňa 28.9.2016.

31. Vzhľadom k tomu, že na pojednávaní konanom dňa 8.4.2019 bolo vyhlásené uznesenie o nepripustení zmeny žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 542,63 EUR od 16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.11.2012 do zaplatenia. A keďže žalobkyňa podala opätovne návrh na zmenu žaloby, čo do uplatnenia príslušenstva vo výške 9 % ročne, resp. 8,75 % ročne zo sumy 542,63 EUR a to od 1.10.2013 do zaplatenia, s poukazom na vyhlásené uznesenie o nepripustení zmeny žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 542,63 EUR naposledy od 16.11.2012 do zaplatenia, uvedené v sebe subsumuje aj úroky, ktoré si žalobkyňa žiadala priznať podaním zo dňa 4.6.2019 a súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade ide o prekážku res iudicata, s poukazom na citovaný , a preto súd v tejto časti konanie o zmene žaloby, čo do zaplatenia príslušenstva - úrokov z omeškania, zastavil.

24. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

25. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

27. O trovách konania súd rozhodol v súlade s , pomer úspechu a neúspechu strán sporu je v zásade rovnaký ( úspech mala žalobkyňa v časti o určenie že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011, je neplatná a v časti náhrady mzdy a uvedené predstavuje neúspech žalovaného; jej neúspech bol v časti o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, čo predstavuje úspech žalovaného) a preto súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V konečnom dôsledku žalobkyni ani žiadne trovy konania nevznikli. Súd podotýka, že výrokom III. - o trovách konania bolo rozhodnuté v súvislosti s konaním na prvom stupni, keďže rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 14.2.2018 bol žalobkyni a žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania a o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje ( ). Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I.

Odvolanie môže podať strana, ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. ( ).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ). Odvolacie dôvody a dôkazy nájsť preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu ().