Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7S/40/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča, členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu MEAT IMPORT s.r.o., so sídlom v Košiciach, Jantárová 30, IČO: 44833555, zast. JUDr. Petrom Beluščákom, advokátom, Jantárová 30, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 01.02.2018 č.: 100274468/2018 takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.Žalované Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím podľa o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves č. 102314143/2017 zo dňa 07.11.2017, ktorým správca dane podľa Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 182.500,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 daňovému subjektu MEAT IMPORT, s.r.o., Jantárová 30, Košice, IČO : 44 833 555, DIČ: 2022851446. Zároveň určil, že rozdiel dane v uvedenej výške je splatný do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet správcu dane.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane - Daňový úrad Košice vykonal u daňového subjektu, t.j. žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2014, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100441119/2017 zo dňa 13.03.2017, ktorý bol zaslaný daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 14.03.2017, čím podľa § 46 ods. 9 písm.a/ Daňového poriadku bola daňová kontrola ukončená. Daňový subjekt (po predĺžení lehoty na podanie vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole) doručil správcovi dane dňa 03.05.2017 vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly (zaevidované pod č. 606162645/2017), ktoré boli prerokované správcom dane s daňovým subjektom na ústnom pojednávaní dňa 24.10.2017. Aj keď daňový subjekt uviedol, že nesúhlasí so záverom správcu dane, nepredložil žiadne dôkazy ani návrhy na ďalšie dokazovanie, preto správca dane oboznámil daňový subjekt, že podľa § 68 ods.3 Daňového poriadku je zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102233729/2017 zo dňa 24.10.2017 poslednou vo vyrubovacom konaní a následne správca dane vydal rozhodnutie č. 102314143/2017 zo dňa 07.11.2017 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové správne rozhodnutie“), proti ktorému podal daňový subjekt odvolanie. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie predmetného rozhodnutia boli zistenia správcu dane, že daňový subjekt v zdaňovacom období január 2014 porušil o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 zákona o DPH, pretože si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z faktúry: - č. 20140131 (interné číslo 14RT0016) zo dňa 31.01.2014 vystavenej spoločnosťou DELOP, s.r.o., Irkutská 5, Košice, IČO: 46011251, DIČ: 2023185384, IČ DPH: SK2023185384 za dodanie služieb na základe zmluvy o sprostredkovaní v sume základu dane 912.500,- eur, DPH 182.500,- eur, celková fakturovaná suma 1.095.000,- eur. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt si v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie január 2014 uplatnil právo na odpočítanie podľa § 49 až 54 zákona o DPH v celkovej sume 349.922,04 eur, z toho podľa § 51 ods.1 písm.a/ zákona o DPH v sume 184.195,46 eur, pričom podstatný vplyv na výšku odpočítanej dane malo odpočítanie zo zdaniteľného obchodu deklarovaného faktúrou č. 20140131 zo dňa 31.01.2014 vystavenou dodávateľskou spoločnosťou DELOP, s.r.o., ktorá bola dňa 27.03.2015 vymazaná z obchodného registra SR z dôvodu jej dobrovoľného zániku a zlúčenia s právnym nástupcom Opan food, s.r.o., Michalovská 39, Košice, IČO: 36512931, Predmetom fakturácie v zmysle predloženej faktúry mala byť provízia za dodanie služieb sprostredkovania poskytnutých sprostredkovateľom DELOP, s.r.o. záujemcovi - daňovému subjektu na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013, ktorá bola správcovi dane predložená v priebehu výkonu daňovej kontroly. Žalovaný konštatoval, že z obsahu tejto zmluvy vyplýva, že jej predmetnom je odplatná činnosť sprostredkovateľa smerujúca k tomu aby mal záujemca príležitosť uzavrieť s treťou osobou kúpnu zmluvu na nákup mäsa (článok I. bod 1.1 zmluvy), pričom sprostredkovateľ sa zmluvou zaviazal aktívne vyhľadávať osoby majúce záujem uzavrieť kúpnu zmluvu s daňovým subjektom. Sprostredkovateľ bol zároveň v zmysle zmluvy povinný oznamovať daňovému subjektu osoby majúce záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a ich prípadné ďalšie požiadavky na jej obsah. Odplata bola stanovená v sume 2 eur za kilogram mäsa kúpeného záujemcom s možnosťou jej zvýšenia alebo zníženia o 10 % sprostredkovateľom (článok II. bod 2.1) a nárok na províziu mal sprostredkovateľovi vzniknúť a splnením záväzku tretej osoby zo sprostredkovanej zmluvy. V zmysle článku V. zmluvy sa záujemca pri podpise zmluvy zaviazal, že účelom zabezpečenia pohľadávky sprostredkovateľa na zaplatenie provízie, vystaviť ako zmenkový dlžník tri vlastné zmenky s doložkou bez protestu v prospech sprostredkovateľa ako zmenkového veriteľa s tým, že na zmenke nebude vyplnená zmenková suma a údaj o zročnosti zmenky a záujemca ako zmenkový dlžník udelil sprostredkovateľovi ako zmenkovému veriteľovi právo doplniť chýbajúce údaje na zmenke tak, aby bola perfektná. 3. Za účelom preverenia splnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH správca dane za účelom úplného zistenia skutkového stavu preveroval, či bol deklarovaný predmet fakturácie - služby na základe zmluvy o sprostredkovaní aj reálne dodávateľskou spoločnosťou dodaný a z uvedeného dôvodu vykonal rozsiahle dokazovanie, napr. analyzoval predložené doklady a vyjadrenia daňového subjektu, daňové priznania dodávateľskej spoločnosti a daňového subjektu, preveroval deklarovanú dodávateľskú spoločnosť (vyzval ju na predloženie účtovných dokladov, predvolal osobu, ktorá bola v preverovanom zdaňovacom období podľa Obchodného registra SR jej jediným spoločníkom a konateľom, prostredníctvom nahliadnutia do spisu z daňovej kontroly u iného daňového subjektu preveroval pravdivosť tvrdení o zmene konateľa a prevode obchodného podielu spoločnosti DELOP, s.r.o.) pojednával s prokuristom daňového subjektu, nahliadal do spisu z daňových kontrol u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie jún 2012, február 2014 a marec 2014, prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj: „MVI“) zisťoval, či do obchodných vzťahov s dodávateľmi mäsa vstupovala tretia osoba ako sprostredkovateľ, teda či dodávatelia mäsa mali vedomosť o sprostredkovaní, pričom zistil z informačného systému finančnej správy, že dodávateľskej spoločnosti DELOP, s.r.o. bola k 31.12.2014 ex offo zrušená registrácia za platiteľa DPH z dôvodu neplnenia povinnosti podávať daňové priznania alebo kontrolný výkaz, táto spoločnosť v priebehu prvého štvrťroka 2014 a celého roka 2014 nedeklarovala vykonávanie ekonomickej činnosti, pretože za rok 2014 daňové priznanie k DPH nepodala ani za jedno zdaňovacie obdobie, rovnako ani kontrolné výkazy za rok 2014. Deklarované dodania tovaru a služieb za zdaňovacie obdobie prvého štvrťroka 2014 dodávateľská spoločnosť nevykázala, daň z deklarovaného dodania tovarov a služieb nepriznala a do štátneho rozpočtu ani neodviedla. Na dani z príjmov právnických osôb podal deklarovaný dodávateľ DELOP, s.r.o. daňové priznania iba za roky 2011 a 2012, za rok 2013 a rok 2014 daňové priznanie podané nebolo. Podľa výpisu z obchodného registra SR spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti v období od 08.12.2011 (konateľ od 30.11.2011) až do zániku spoločnosti dňa 26.03.2015 (t.j. aj v zdaňovacom období január 2014) bol W. J.. Správca dane zistil, že konateľ spoločnosti predložil dňa 04.06.2013 doklady, ktorými deklaroval iný právny stav spoločnosti DELOP, s.r.o. ako bol vedený v Obchodnom registri SR, a to zápisnicu zo zasadnutia valného zhromaždenia spoločnosti DELOP, s.r.o. Košice zo dňa 27.02.2013 a zmluvu zo dňa 27.02.2013 o prevode obchodného podielu tejto spoločnosti, v zmysle ktorej nadobúdateľom obchodného podielu mala byť p. K. K., R..

XX.XX.XXXX U. K.. Z článku IV. bod 3 predloženej zmluvy vyplýva, že odo dňa jej podpisu sa prevodca zaväzuje zdržať akéhokoľvek konania v mene spoločnosti, no napriek tomu Radoslav Kráľovský naďalej vystupoval za spoločnosť DELOP, s.r.o. (podával a podpisoval daňové priznania za túto spoločnosť, uzatvoril s Daňovým úradom Košice dohodu o elektronickom doručovaní zo dňa 27.01.2014). Overené kópie týchto dokladov predložil W. J. správcovi dane na základe výzvy až dňa 30.10.2013. Na základe výzvy správcu dane Okresný súd Košice I. uviedol, že listiny zo dňa 27.02.2013 sa v registrovom spise nenachádzajú a v roku 2013 táto spoločnosť nepodala návrh na zápis zmeny zapísaných údajov do obchodného registra. Spoločnosť DELOP, s.r.o. podala dňa 07.05.2014 návrh na výmaz a navrhla zápis zrušenia spoločnosti bez likvidácie z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou PROFISED, s.r.o., Alžbetina 30, Košice na základe Zmluvy o zlúčení spoločnosti zo dňa 12.02.2014. Správca dane v súvislosti s výkonom inej kontrolnej činnosti preveroval informácie týkajúce sa predaja obchodného podielu v tejto spoločnosti osobe K. K., a to prostredníctvom inštitútu medzinárodného dožiadania, z odpovede vyplynulo, že K. K. nikdy nepočula o spoločnosti DELOP, s.r.o. a nie je si ani vedomá skutočnosti, že jej štatutárkou. Uviedla iba, že keď bola v Košiciach, priblížil sa k nej muž, ktorý sotva rozprával maďarsky a požiadal ju o identifikačné doklady, v obytnom dome ich čakala nejaká žena, vyplnili papier v slovenskom jazyku, ktorý mal niekoľko strán a požiadal ju podpísať tento doklad, za podpis obdržala 50,- eur. Ďalej uviedla, že nevedela čo podpisuje a kópiu podpísaných dokladov nedostala. Po podpise tieto osoby nikdy viac nestretla. Správca dane zároveň preveroval výzvou zaslanou Sociálnej poisťovni Košice, či dodávateľská spoločnosť DELOP, s.r.o. mala v preverovanom zdaňovacom období vlastných zamestnancov, pričom z odpovede Sociálnej poisťovne, Košice vyplynulo, že spoločnosť DELOP, s.r.o. nie je v období roku 2014 a ku dňu šetrenia vedená v evidencii sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného v zmysle až 3, až 11 o sociálnom poistení a o sociálnej poisťovni ako zamestnávateľ (odpoveď sociálnej poisťovne zo dňa 25.03.2015). Správca dane tak v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa konštatoval, že z vyššie uvedeného vyplýva, že dodávateľská spoločnosť DELOP, s.r.o. nemala vytvorené podmienky na uskutočnenie služieb vlastnými zamestnancami. Správca dane ďalej konštatoval, že v priebehu vykonávaného dokazovania sa pokúšal vypočuť vo veci aj konateľa spoločnosti W. J., ktorý na výzvu, aby predložil účtovné doklady dodávateľskej spoločnosti za zdaňovacie obdobie I. štvrťroku 2014 oznámil, že dňa 27. 02. 2013 previedol svoj obchodný podiel a bol odvolaný z funkcie konateľa tejto spoločnosti, preto účtovnými dokladmi nedisponuje, tieto v prípade potreby je schopný konkrétne náležitosti potvrdiť. Na otázku správcu dane uvedenú vo výzve, kto reálne vykonával deklarované služby však neodpovedal. Radoslav Kráľovský sa nedostavil na výsluch dňa 16. 12. 2014 a požiadal správcu dane o ustanovenie náhradného termínu konania pojednávania z dôvodu neprítomnosti na území Slovenskej republiky. Správca dane však so zmenou termínu ústneho pojednávania nesúhlasil. Z vyššie uvedených skutočností správca dane vyhodnotil dôkazy u dodávateľa DELOP, s. r. o., a uzavrel, že nemal preukázané, že účtovníctvo bolo v tejto spoločnosti vedené, pretože účtovné a daňové doklady ku kontrole predložené neboli. Zároveň konštatoval, že doklad o dodaní služby - faktúru č. 20140131 nemožno považovať za preukázateľný, pretože číslovanie faktúr dodávateľom je mimo číselného radu poradia faktúr. Ako poradové číslo faktúry bol použitý dátum vyhotovenia faktúry, čo je v rozpore so zákonom o účtovníctve a nasvedčuje účelu vyhotoviť faktúru bez možnosti overiť súvislosti s poradím pri jej vyhotovení a účtovaní. Správca dane navyše nemal možnosť overiť si u dodávateľa, či reálne takéto práce niekto skutočne realizoval a dodal. Konanie W. J. správca dane vyhodnotil za účelové, realizované v snahe vyhnúť sa predmetnému konaniu s tým, že takéto konanie nie je v súlade s obvyklým správaním a konaním konateľa spoločnosti, ktorý má záujem reálne vykonávať ekonomickú činnosť a takúto činnosť aj reálne preukázať. Osoba W. J.H. je správcovi dane známa aj z inej kontrolnej činnosti, kedy taktiež neboli potvrdené dodania služieb, ako ani predložené doklady k výkonu daňových kontrol daňovými subjektmi, ktoré vystupovali ako dodávatelia a v ktorých mal účasť alebo bol konateľom W. J.. Výpoveď svedka W. J. ako dôkaz považoval z hľadiska výpovednej hodnoty za druhoradý, keďže nie je podložený žiadnymi hodnovernými účtovnými, daňovými, resp. inými dokladmi preukazujúcimi reálnosť ich vykonania, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že správca dane mal za preukázané, že daň z týchto deklarovaných plnení nebola daňovým subjektom DELOP, s. r. o., za predmetné zdaňovacie obdobie priznaná a odvedená. Zároveň z informačného systému finančnej správy správca dane zistil, že daňovému subjektu MEAT IMPORT s. r. o., bola k 31. 03. 2016 na jeho žiadosť zrušená registrácia na DPH a posledné daňové priznanie k DPH bolo podané za zdaňovacie obdobie marec 2016. Daňový subjekt za rok 2014 (január - apríl 2014), ako aj za roky 2013 a 2012 podával daňové priznanie k DPH, v ktorých vykazoval pomerne vysoké plnenia na výstupe a taktiež na vstupe, pričom výsledkom plnenia voči štátnemu rozpočtu boli vykazované nízke daňové povinnosti. Daňový subjekt v daných zdaňovacích obdobiach vykazoval nadobudnutie tovaru z iného členského štátu (riadok 07 a 08 daňového priznania)

podľa § 11 zákona o DPH, pri ktorých v zmysle § 69 ods. 6 označeného zákona osobou povinnou platiť daň je osoba, ktorá tovar nadobudne. Od mesiaca máj 2014 do marca 2016 nevykazoval daňový subjekt žiadne plnenia na výstupe a žiadne nadobudnutie tovaru, vykazoval iba nízke odpočítanie dane. V podaných účtovných závierkach za rok 2013 a 2014 vykázal vysoké straty a to za rok 2013 vo výške 10 518 916 eur a za rok 2014, v ktorom deklaroval vykonávanie ekonomickej činnosti len do mája 2014 stratu vo výške 1 712 944 eur. Daňový subjekt v daných zdaňovacích obdobiach a ani v predchádzajúcich obdobiach neinvestoval do nákupu vlastného majetku alebo jeho rekonštrukcie a nevlastnil žiaden hmotný investičný majetok. Z uvedeného preto správca dane konštatoval, že táto vysoká účtovná strata nenasvedčuje reálnej možnosti obstarávať si drahú službu sprostredkovania. Zároveň zo súvahy daňového subjektu uloženej v registri účtovných závierok Ministerstva financií SR správca dane zistil, že za rok 2013 a 2014 daňový subjekt vykazoval záporné vlastné imanie, čo poukazuje na to, že celý majetok je financovaný len z cudzích zdrojov, resp. ak bolo spôsobené výsledkom hospodárenia - stratou, znamená to, že spoločnosť nedosahuje účel, pre ktorý bola založená a to dosahovanie zisku. Z informačného systému Obchodného registra SR vyplýva, že spoločníkom daňového subjektu od 14. 09. 2012 je ukrajinská spoločnosť JURUSBUDSERVIS, spol. s r. o., a konateľom je od 13. 04. 2012 Roland Székely, Nyíri Dániel utca 11, Miskolc, 3529, Maďarsko. Daňový subjekt MEAT IMPORT s. r. o., má ustanovenú prokúru a to 27. 06. 2011, prokuristom spoločnosti je X.. Š. D., L. XXXX/X, J.. Za účelom preverenia ekonomickej činnosti daňového subjektu správca dane získal informácie zo spisu daňovej kontroly na DPH u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie jún 2012, v rámci ktorej daňovej kontroly daňový subjekt navrhol vypočutie svojho konateľa, pričom zásielka s predvolaním zaslaná na adresu bydliska konateľa Rolanda Székelyho sa vrátila späť s poznámkou nedostatočná adresa, prokurista daňového subjektu X.. Š. D. uviedol, že s konateľom je v telefonickom kontakte, ale ani jemu sa s týmto konateľom nepodarilo skontaktovať. Maďarská daňová správa v rámci medzinárodnej výmeny informácií uviedla, že konateľ daňového subjektu, občan Maďarska Roland Székely je osobou, ktorá nie je v ich databáze a jeho adresa je neznáma. Nekontaktnosť konateľa daňového subjektu a zároveň nezistenie jeho totožnosti vzbudzuje pochybnosti správcu dane o spôsobe fungovania daňového subjektu. Dňa 23. 04. 2014 vykonal správca dane miestne zistenie na adrese sídla daňového subjektu, počas ktorého predložil daňový subjekt správcovi dane požadované doklady (okrem Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19. 12. 2013, ktorej kópia bola predložená dňa 30. 04. 2014 a uviedol základné informácie k preverovaným zdaniteľným obchodom. K sprostredkovaniu nákupu mäsa dodávateľskou spoločnosťou DELOP, s. r. o., prokurista daňového subjektu uviedol, že odmena sa odvíja od množstva nakúpeného mäsa, s dodávateľmi mäsa jedná on osobne alebo niekedy s pánom J., faktúra bola vystavená za obdobie mesiaca január 2014 a pravdepodobne aj za časť mesiaca december 2013. Na ústnom pojednávaní dňa 16. 06. 2014 za prítomnosti prokuristu daňového subjektu X.. Š. D. tento uviedol, že prevažujúcim predmetom činnosti daňového subjektu bol nákup a predaj mäsa, spoločnosť nemá vlastné priestory, má prenajaté administratívne priestory, skladové priestory nevlastní a ani si ich neprenajíma, administratívne činnosti sa vykonávajú na adrese sídla spoločnosti, tovar sa neuskladňuje, ide priamo od predávajúceho ku kupujúcemu. Správca dane opakovane vyzýval daňový subjekt aj na predloženie ďalších dokladov o úhrade záväzkov zo zmluvy o sprostredkovaní (kópie zmeniek) a CMR dokladov týkajúcich sa nadobudnutia mäsa od poľského dodávateľa MAS Sp. Poland. Daňový subjekt požiadal správcu dane o stanovenie náhradného termínu, neskôr doložil časť požadovaných dokladov (CMR doklady), doklad o zaplatení faktúry za sprostredkovanie správcovi dane predložený nebol. Dňa 10. 10. 2014 zaslal daňový subjekt elektronickou poštou doklad - zoznam prijatých faktúr s úhradami za obdobie január 2014, v ktorom bola uvedená informácia o úhrade dodávateľskej faktúry č. 20140131 vo výške 220 000 eur dňa 30. 06. 2014. Dňa 14. 10. 2014 sa daňový subjekt vyjadril k úhrade zmenky a priloženým výdavkovým pokladničným dokladom č. 14VD0026 zo dňa 30. 06. 2014 deklaroval úhradu zmenky v sume 420 000 eur v hotovosti, pričom na tomto doklade absentoval údaj o konkrétnej osobe, ktorá mala platbu prijať. Daňový subjekt nepriložil ani kópiu príjmového pokladničného dokladu od spoločnosti DELOP, s. r. o., a doklady o úhrade všetkých záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19. 12. 2013 tak správcovi dane predložené neboli. Uvedené skutočnosti vysvetľoval na ústnom pojednávaní dňa 28. 10. 2014 prokurista X.. Š. D., ktorý sa k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru vyjadril, že tento tovar objednával vždy on ako prokurista a to e-mailom alebo telefonicky. K samotnej úhrade preverovanej faktúry vypovedal, že suma 220 000 eur bola uhradená v rámci sumy 420 000 eur na základe výdavkového pokladničného dokladu, k dotácii pokladne došlo z účtu daňového subjektu a uviedol, že obmedzenie platieb v hotovosti sa netýka zákona zmenkového a šekového. Peniaze prevzal pán J. osobne v sídle daňového subjektu. Prokurista daňového subjektu dodal, že úhradu záväzku plánuje realizovať do konca roku 2014. K požiadavke správcu dane, aby uviedol, v čom konkrétne spočívalo sprostredkovanie nákupu mäsa spoločnosťou DELOP., s. r. o., uviedol, že táto spoločnosť im

zabezpečuje všetky kontakty, vybavuje ceny, ale presne sa vyjadrí písomne. K jednotlivým obchodným prípadom od zahraničných dodávateľov mäsa X.. D. nepredložil žiadne doklady a dôkazy o reálnom dodaní sprostredkovateľských služieb u jednotlivých dodávateľov, o ich konkrétnom obsahu, rozsahu, vyhodnotení a konkrétnom prínose pre kontrolovaný daňový subjekt. Daňový subjekt 12. 12. 2014 doručil správcovi dane vyjadrenia k činnosti sprostredkovateľa DELOP, s. r. o., v ktorom uviedol, že táto spoločnosť aktívne vyhľadávala potenciálnych dodávateľov mäsa, sondovala a neustále monitorovala situáciu na trhu s mäsom, činnosťou sprostredkovateľa došlo k administratívnemu odbremeneniu daňového subjektu a sprostredkovateľ svojou činnosťou zabezpečil tomuto subjektu možnosť uzatvoriť zmluvy o dodávke mäsa, ktoré však správca dane vyhodnotil tak, že ide len o tvrdenia všeobecného charakteru a daňový subjekt neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, nepredložil žiadne doklady a dôkazy o reálnom dodaní sprostredkovateľských služieb. Správa dane ďalej preveroval nadobudnutie tovaru - mäsa od zahraničných dodávateľov z Poľska, Česka, Nemecka, Rakúska, ale aj skutočnosti rozhodné na preukázanie existencie sprostredkovateľa v dodávateľsko - odberateľských vzťahoch medzi jednotlivými dodávateľmi z členských štátov Európskej únie a odberateľom - daňovým subjektom MEAT IMPORT, s. r. o., v zdaňovacích obdobiach január 2014, február 2014 a marec 2014 a za tým účelom zaslal dožiadaným zahraničným finančným správam žiadosti o medzinárodné výmeny informácií. Prostredníctvom inštitútu medzinárodného dožiadania tak boli preverované zdaniteľné obchody s českými dodávateľmi Kovář plus, s. r. o., Bayer a spol., s. r. o., s poľskými dodávateľskými spoločnosťami PINI POLONIA Sp. z.o.o., *Mipol*P Mikulec, M.B.J. Plata spolka jawna Zbigniew Subrit, „Mas“ Spolka zograniczona odpoviedzjavnoscia Stanislav Biela, Wojcziech Franczak, MAXFOOD, S.C., s nemeckými spoločnosťami Tonnies Lebensmittel GmbH & Co., Westflesich e. a rakúskou spoločnosťou INTERDEL. Správca dane z dôvodu preverenia existencie sprostredkovateľa v týchto obchodných vzťahoch žiadal dodávateľov mäsa z iných členských štátov o vyjadrenie sa k skutočnostiam, ako napr. vznikol kontrakt medzi dodávateľom a odberateľom, kto konkrétne (konateľ alebo zamestnanec) rokoval o dodávkach tovaru za odberateľa a za dodávateľa, ako dlho trvala spolupráca s daňovým subjektom, ako bola uskutočnená objednávka tovaru (písomne, ústne), požadoval presnú identifikáciu osoby, ktorá uskutočnila objednávku. Zároveň vo svojich žiadostiach o MVI žiadal o vyjadrenia sa dodávateľov ku skutočnosti, či v obchodnom vzťahu vystupovala aj iná, tretia spoločnosť, prípadne iná osoba a žiadal uviesť jej názov, prípadne osoby a či sú jednotlivým dodávateľom známe spoločnosti DELOP, s. r. o., alebo DOUBLESTAR, s. r. o., a osoby W. J., Š. F. O. I. T.. Dožiadaný správcovia dane z Českej republiky, Poľska, Nemecka a Rakúska potvrdili dodávky tovaru - mäsa z iných členských štátov daňovému subjektu, z ich odpovedí vyplynulo, že tieto dodávky neboli uskutočnené na základe činnosti deklarovaného sprostredkovateľa DELOP, s. r. o., keďže všetky dodávateľské spoločnosti sa vyjadrili v zmysle, že táto spoločnosť im nie je známa a nepoznajú ani osobu W. J., prípadne uviedli, že v obchodných prípadoch nevystupovala žiadna iná osoba alebo spoločnosť v zmysle sprostredkovania predaja tovaru. Po takto vykonanom dokazovaní správca dane vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 100441119/2017 zo dňa 13. 03. 2017 doručený daňovému subjektu dňa 14. 03. 2017. Správca dane k pripomienkam daňového subjektu uvedeným v jeho vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly zaujal stanovisko na ústnom pojednávaní dňa 24.10.2017 a vzhľadom na skutočnosť, že daňový subjekt vo vyjadrení a ani počas ústneho pojednávania nepredložil správcovi dane dôkazy ovplyvňujúce výsledok daňovej kontroly, správca dane ukončil dokazovanie vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorým daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie január 2014 určil rozdiel dane v sume 182.500,- eur. V tomto rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa uzavrel, že medzi činnosťou sprostredkovateľa a uzavretím zmluvy (o nákupe) musí existovať príčinná súvislosť. Daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ozrejmovali a v konečnom dôsledku tiež preukazovali existenciu príčinnej súvislosti od poskytnutie informácie až k realizácii konkrétnych obchodných prípadov. Predložené doklady - faktúra č. 20140131 zo dňa 31.01.2014 a Zmluva o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013 nepreukazujú, že služba bola dodaná, a to práve dodávateľom DELOP, s.r.o. a nebolo preukázané, že by skutočne došlo touto spoločnosťou aj k deklarovanému sprostredkovaniu dodania tovaru. Správca dane dospel k záveru, že dodávky mäsa, ktoré sa mali uskutočniť s členských štátov Európskej únie sa neuskutočnili na základe sprostredkovateľskej činnosti deklarovaného sprostredkovateľa DELOP, s.r.o., pričom predovšetkým vychádzal z odpovedí na MVI, v ktorých dožiadaní správcovia dane uviedli, že táto spoločnosť ako aj osoba Radovana Kráľovského nie je dodávateľom mäsa známa, resp. uviedli, že na transakciách sa nepodieľali žiadne iné osoby ako sprostredkovatelia a žiaden subjekt nevystupoval ako sprostredkovateľ počas transakcií s daňovým subjektom MEAT IMPORT s.r.o. Ak teda tieto osoby nie sú tretím osobám - dodávateľom mäsa známe, tak nemohlo ani reálne dôjsť k naplneniu zmluvy o sprostredkovaní tak ako je uvedené v bode 1.1 a bode 1.3 tejto zmluvy (oznamovať záujemcovi osoby, ktoré majú záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a

ich prípadné ďalšie požiadavky). Z odpovedí na MVI tiež vyplynulo, že spolupráca dodávateľov mäsa s daňovým subjektom je dlhodobejšieho charakteru a vo všetkých preverovaných prípadoch vznikla ešte pred uzatvorením zmluvy o sprostredkovaní. Je preto otázne, aké činnosti bolo potrebné vyvíjať v zdaňovacom období január 2014, keď prostredníctvom medzinárodného informačného systému a z nahliadnutia do spisov iného správcu dane bolo zistené, že už od roku 2012, resp. 2013 daňový subjekt deklaroval nadobudnutie tovaru od týchto dodávateľov. Správca dane zároveň v odvolaním napadnutom rozhodnutí poukázal na neprimerane vysokú odplatu za sprostredkovanie, ktorá je vyššia ako hodnota nadobudnutého tovaru a uviedol, že pochybnosti vyvoláva aj to, že nedošlo k zaplateniu celej odplaty za deklarované sprostredkovanie, pretože aj deklarované uhradenie časti odplaty v sume 420.000,- eur dňa 30.06.2014 vyvoláva pochybnosť, keďže vyjadrenia prokuristu daňového subjektu k tejto úhrade boli rozporuplné, účtovný stav v hotovosti nebolo možné jednoznačne overiť, daňový subjekt nepreukázal, komu mal peniaze vyplatiť a nebol predložený žiaden doklad o tom, že došlo k vyplneniu a vyplateniu zmeny. Správca dane poukázal na skutočnosti zistené u dodávateľa DELOP, s.r.o., ktorý nemal žiadnych zamestnancov, nepredložil žiadne doklady, nepodával daňové priznania, nedeklaroval vykonávanie ekonomickej činnosti, poukázal na konanie W. J. a u daňového subjektu konštatoval, že konateľ Radoslav Székely je osobou, ktorá nie je v databáze orgánov finančnej správy a jeho adresa je neznáma, ďalej bola nepreukázaná úhrada záväzkov zo spornej faktúry, a to ani v ďalších zdaňovacích obdobiach za roky 2013 a 2014 a boli vykázané vysoké straty a záporné vlastné imanie. Na základe všetkých týchto skutočností preto správca dane konštatoval, že daňový subjekt nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodávateľom DELOP, s.r.o. na materiálnom základe. Podľa správcu dane sa tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického obsahu a preverovaná faktúra bola vyhotovená za neuskutočnené (fiktívne) obchodné vzťahy. Správca dane preto za zdaňovacie obdobie január 2014 neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z faktúry č. 20140131, ktorá bola vystavená tuzemskou spoločnosťou DELOP, s.r.o., keďže po vykonaní rozsiahleho dokazovania dospel k záveru, že neboli naplnené podmienky uvedené v ustanovení § 51 ods.1 písm.a/ v nadväznosti na § 49 ods.1 písm.a/ zákona o DPH.

4. Žalované Finančné riaditeľstvo SR na základe podaného odvolania daňovým subjektom a po preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj obsahu spisu správneho orgánu a s predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí dostatočne objasnil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o určení rozdielu na DPH za označené zdaňovacie obdobie, dostatočne sa vysporiadal s tvrdeniami, dôkazmi a námietkami daňového subjektu a z týchto dôvodov preto Finančné riaditeľstvo SR považovalo všetky odvolacie námietky daňového subjektu za neopodstatnené. K jednotlivým námietkam žalovaný uviedol, že správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dne nevychádzal len z faktúry a dokladov, ktoré predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené doklady odrážajú skutočnosť a či majú reálny a pravdivý podklad. Konštatoval, že samotná existencia faktúry nezakladá právo na odpočítanie dane, to sa viaže na splnenie podmienok nároku na odpočítanie dane podľa § 49 a 51 v nadväznosti na ďalšie ustanovenia zákona o DPH. Daňový subjekt v predmetnom konaní spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal skutočnosti uvedené na faktúre vystavenej spoločnosťou DELOP, s.r.o., nepreukázal reálne uskutočnenie sprostredkovania, na základe ktorého mala byť fakturovaná sprostredkovateľská odmena, čím neuniesol dôkazné bremeno. Daňový subjekt správcovi dane nepreukázal, za čo konkrétne mal spoločnosti DELOP, s.r.o. vyplatiť sprostredkovateľskú odmenu v sume 1.095.000,- eur, nepreukázal ako bol naplnený predmet zmluvy o sprostredkovaní, t.j. nepreukázal, v čom konkrétne spočívalo sprostredkovanie touto spoločnosťou, nepreukázal ani akým spôsobom spoločnosť DELOP, s.r.o. dohodla dodávky mäsa od jednotlivých dodávateľov, teda ako si splnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, keď nepredložil správcovi dane žiadny konkrétny a overiteľný výstup, ktorým by preukázal reálnosť sprostredkovania. Z uvedeného je preto zrejmé, že námietka žalobcu, ktorý tvrdil, že preukázal všetky rozhodujúce skutočnosti ohľadne sprostredkovania a tým aj uniesol dôkazné bremeno a závery správcu dane nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je neopodstatnená. K námietkam týkajúcim sa W. J. a spoločnosti DELOP, s.r.o. (o potvrdení uskutočnenia obchodov, účtovnými dokladmi nedisponuje, ale je ich schopný zabezpečiť a predložiť, že jeho opätovným nepredvolaním bolo daňovému subjektu odopreté právo, že jeho výpoveď je podstatná a nie druhoradá, že zmeny v spoločnosti DELOP, s.r.o. nemajú žiadny vzťah k reálnosti sprostredkovania) uviedol, že daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinnosti v zmysle daňových zákonov. Zároveň konštatoval, že tvrdenie W. J., ktorý potvrdil

uskutočnenie obchodov a uviedol, že účtovnými dokladmi síce nedisponuje, ale v prípade potreby je schopný ich zabezpečiť a predložiť správcovi dane sa nezakladá na pravde. W. J.V. na základe výzvy správcu dane na predloženie dokladov spoločnosti DELOP, s.r.o. v zaslanom oznámení uviedol, že nedisponuje účtovnými dokladmi sprostredkovateľskej spoločnosti, v prípade potreby je schopný konkrétne náležitosti potvrdiť. Z takejto formulácie je zrejmé, že W. J. účtovné doklady spoločnosti DELOP, s.r.o. nemá, a teda ich správcovi dane ani nebol schopný predložiť. Zdaniteľný obchod deklarovaný v preverovanou faktúrou bol schopný potvrdiť len ústne, bez predloženia adekvátnych dokladov a dôkazov. Žalovaný nepovažoval za opodstatnenú ani námietku týkajúcu sa skutočnosti ohľadne zmien spoločnosti DELOP, s .r.o. (zmena konateľa a prevod obchodného podielu), pretože napriek tomu, že Radoslav Kráľovský doručenými dokumentmi deklaroval , že nie je spoločníkom, ani konateľom spoločnosti DELOP, s.r.o., dňa 19.12.2013 podpísal s daňovým subjektom Zmluvu o sprostredkovaní a ďalej v mene spoločnosti DELOP, s.r.o. vystavoval faktúry. Žalovaný zdôraznil, že dôvodom, pre ktorý správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane nebola skutočnosť, že u dodávateľskej spoločnosti došlo k zmenám, ktoré neboli zapísané v obchodnom registri, ale skutočnosť, že v daňovom konaní nebolo hodnoverne preukázané, že dodávateľská spoločnosť DELOP, s.r.o. služby uvedené na faktúre č. 20140131 reálne daňovému subjektu dodala. W. J. bol z dôvodu nepreukázania zápisu deklarovaných zmien v obchodnom registri aj naďalej považovaný za jediného spoločníka a konateľa spoločnosti DELOP, s.r.o., a teda aj za osobu oprávnenú uzatvárať obchody a vystavovať faktúry. Žalovaný zároveň zaujal stanovisko, že všetky tieto skutočnosti týkajúce sa deklarovaného prevodu obchodného podielu a ukončenia pôsobenia spoločnosti nasvedčujú tomu, že konanie W. J. bolo účelové realizované v snahe vyhnúť sa povinnosti predložiť účtovné doklady spoločnosti DELOP, s.r.o. a nie v súlade s obvyklým správaním a konaním konateľa spoločnosti, ktorý má záujem reálne vykonávať ekonomickú činnosť a túto činnosť aj reálne preukázať. Žalovaný ďalej konštatoval, že o dodávateľskej spoločnosti DELOP, s.r.o. boli zistené tieto skutočnosti:

- deklarovaná dodávateľská spoločnosť nepodaním daňového priznania k DPH za preverované zdaňovacie obdobie, ako aj nepodaním daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb za rok 2014 deklarovala, že v roku 2014, teda aj v zdaňovacom období január 2014 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť,

- deklarovaná dodávateľská spoločnosť DELOP, s.r.o. nepredložila žiadne účtovné a daňové doklady, ktoré by po formálnej stránke potvrdzovali uskutočnenie deklarovaného obchodu,

- na výzvu správcu dane na predloženie dokladov predložil jej jediný konateľ W. J. vyjadrenie, v ktorom uviedol, že od 27.02.2013 nie je spoločníkom ani konateľom tejto spoločnosti a z uvedeného dôvodu nedisponuje účtovnými dokladmi,

- tvrdenia W. J. o odvolaní z funkcie konateľa a o prevode obchodného podielu na občianku Maďarska neboli zapísané v Obchodnom registri SR a nebolo preukázané, že by spoločnosť DELOP, s.r.o. o zápis deklarovaných zmien do Obchodného registra SR požiadala,

- tvrdenie W. J., že od 27.02.2013 nie je konateľom deklarovanej spoločnosti, je v rozpore s tvrdením daňového subjektu a v rozpore s predloženými dokladmi (zmluva o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013, faktúra č. 20140131), z ktorých vyplýva, že W. J.W. vystupoval aj naďalej za spoločnosť DELOP, s.r.o.,

- faktúra vystavená spoločnosťou DELOP, s.r.o. neobsahovala zákonom požadované náležitosti, absentoval na nej údaj o rozsahu poskytnutých služieb,

- číselné označenie preverovanej faktúry je mimo číselného radu poradia faktúr, pričom ako poradové číslo faktúry je použitý dátum vyhotovenia faktúry, čo je v rozpore so zákonom o účtovníctve a nasvedčuje účelovo vyhotoviť faktúru bez možnosti overiť súvislosti s poradím pri jej vyhotovení a účtovaní. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný považoval námietku žalobcu týkajúcu sa odňatia práva daňového subjektu klásť svedkovi otázky a nevyhovenie žiadosti o opätovné predvolanie za neopodstatnené, a to z dôvodu, že prípadné ústne potvrdenie uskutočnenia sprostredkovania W. J. - osobou, ktorá sa účelovo vyhýbala správcovi dane a poskytovala odporujúce si vyjadrenia nemožno, vzhľadom na všetky ostatné zistenia správcu dane považovať za dostatočný dôkaz o tom, že došlo k sprostredkovaniu nákupu mäsa. K námietke daňového subjektu, že sprostredkovateľ svojou činnosťou zabezpečil daňovému subjektu možnosť uzatvoriť zmluvy o dodávke mäsa s vhodným subjektom, o ktorom by sa daňový subjekt bez činnosti sprostredkovateľa nedozvedel žalovaný uviedol, že ani táto námietka nie je opodstatnená, pretože daňový subjekt nadviazal obchodné styky s dodávateľmi z iných členských štátov už pred obdobím, v ktorom malo dôjsť k sprostredkovaniu tak ako to podrobne opísal v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, a to vo vzťahu k zisteniam na základe inštitútu MVI od správcov dane z Českej republiky, Poľska, Nemecka a Rakúska. obchodné vzťahy dodávateľov s daňovým subjektom boli dlhodobejšieho charakteru a nešlo o jednorazové dodanie mäsa. X.. Š. D. naviac poskytol správcovi dane len všeobecné vyjadrenia o tom, v čom mala služba sprostredkovania

spočívať a správcovi dane neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by tieto všeobecné tvrdenia boli preukázané. Za nepravdivé žalovaný považoval aj tvrdenie daňového subjektu, že za činnosť sprostredkovania platil daňový subjekt sprostredkovateľovi odplatu - províziu v zmysle zmluvy o sprostredkovaní, keďže k úhrade faktúry č. 20140131 zo dňa 31.01.2014 v plnej výške reálne nikdy nedošlo, čo uviedol aj samotný daňový subjekt v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Predložením výdavkového pokladničného dokladu síce daňový subjekt deklaroval, že dňa 30.06.2014 časť sumy z preverovanej faktúry dodávateľskej spoločnosti uhradil (420.000,- eur), ani toto tvrdenie však nebolo v daňovom konaní hodnoverne preukázané. Správca dane zistil, že deklarovaný sprostredkovateľ a daňový subjekt si spôsob platby (vystavenie bianco zmenky) za deklarované sprostredkovanie dohodli tak, že bolo možné použiť výnimku zo zákona o obmedzení platieb v hotovosti, pričom zmenka nebola správcovi dane predložená, nebol predložený žiaden doklad o tom, že k vystaveniu zmenky, k jej vyplneniu a k zaplateniu došlo, teda deklarovaný spôsob úhrady nebol v daňovom konaní preukázaný. K námietke, že úhrada faktúry nie je zákonnou podmienkou na vznik práva na odpočítanie dane žalovaný uviedol, že zákon o DPH síce nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry nepodmieňuje jej úhradou, avšak v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu správca dane preveroval, či došlo k úhrade faktúry v sume 1.095.000,- eur. Správca dane svoje zistenia o neuhradení faktúry daňovým subjektom v plnej výške uviedol v rozhodnutí pre utvorenie komplexného obrazu o spôsobe obchodovania do deklarovaného obchodu zapojených subjektov. V daňovom konaní nebolo preukázané, že by neprimerane vysoká hodnota odplaty za sprostredkovanie bola zaplatená, hoci len čiastočne, čo popiera samotný účel podnikania, ktorým je vykonávanie ekonomickej činnosti za odplatu. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol, že deklarovaný dodávateľ DELOP, s.r.o. za označené sprostredkovanie vyfakturoval daňovému subjektu 1.095.000,- eur, ktorú daňový subjekt neuhradil, napriek tomu požadoval vrátenie nadmerného odpočtu z faktúry v sume 182.500,- eur. Podaným daňovým priznaním k DPH daňový subjekt deklaroval, že v zdaňovacom období január 2014 nadobudol tovar v celkovej sume 824.852,72 eur bez DPH, z čoho vyplýva, že fakturovaná suma odmeny za deklarované sprostredkovanie je vzhľadom na hodnotu nadobudnutého tovaru neprimerane vysoká a spornou je preto aj ekonomická výhodnosť takto deklarovaného zdaniteľného obchodu pre daňový subjekt, pretože v zmluve o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013 bola dohodnutá odmena sprostredkovateľovi v sume 2 euro za každý kilogram sprostredkovaného nákupu mäsa. K námietkam týkajúcim sa nepodávania daňových priznaní spoločnosťou DELOP, s.r.o. a záveru správcu dane o neexistencii hospodárskej činnosti tejto spoločnosti v označenom období žalovaný uviedol, že daňový subjekt si vyberá obchodných partnerov a je jeho povinnosťou v akomkoľvek prípade, v každej situácii mať dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu nárokov v zmysle daňových zákonov. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. vyslovil názor, že : „...uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť ich uskutočnenia správcovi dane. Ak daňový subjekt pri kontrole dokladov, ktoré prijal do svojho účtovníctva, nepristupoval s náležitou zodpovednosťou a nepovažoval za svoju povinnosť zabezpečiť dôkazy, ktoré by skutočnosti uvedené na faktúre hodnoverne potvrdili, je povinný znášať riziko z nedostatku hodnovernosti dôkazov, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane.“ Žalovaný zdôraznil, že z daňového hľadiska daňové subjekty preukazujú reálne vykonávanie ekonomickej činnosti práve podávaním daňových priznaní a účtovných výkazov, v ktorých deklarujú výsledky svojej ekonomickej činnosti. Dodávateľská spoločnosť DELOP, s.r.o. nepodávaním daňových priznaní a neplnením si svojich povinností voči správcovi dane deklarovala, že nevykonávala ekonomickú činnosť. Správca dane preveroval túto skutočnosť, vyzval dodávateľskú spoločnosť na predloženie účtovných a daňových dokladov, ktoré sa však správcovi dane od tejto spoločnosti nepodarilo zabezpečiť. Nepodávanie daňových priznaní, nepredloženie účtovných dokladov dodávateľskou spoločnosťou tak nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu MEAT IMPORT, s.r.o., pretože zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda platiteľ musí preukázať, že faktúra a iné doklady, na základe ktorých si uplatňuje odpočítanie dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Vierohodnosť predloženej faktúry, na základe ktorej daňový subjekt deklaroval uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu bola v daňovom konaní spochybnená, pretože spoločnosť DELOP, s.r.o. žiadnymi preveriteľnými dôkazmi nepreukázala skutočné naplnenie predmetu predloženej zmluvy o sprostredkovaní, nepredložila žiadne účtovné ani daňové doklady a tým nepreukázala ani opodstatnenosť fakturácie sprostredkovateľskej odmeny na základe zmluvy o sprostredkovaní. Naviac jednotliví dodávatelia mäsa uviedli, že s daňovým subjektom nadviazali spoluprácu ešte v roku 2012, resp. 2013, spoločnosť DELOP. s.r.o. nepoznali a nepoznali ani W. J.,

popreli, že by do obchodov s daňovým subjektom vstupovala tretia osoba v postavení sprostredkovateľa. Z uvedeného preto vyplýva, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, keď hodnoverným spôsobom nepreukázal, že údaje uvedené na preverovanej faktúre majú reálny a pravdivý základ. Ani samotný daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní a ani v odvolacom konaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa nepreukázal správcovi dane v čom konkrétne spočívala činnosť sprostredkovateľa a čo bolo jej konkrétnym a preveriteľným výstupom. Z dôvodu, že v daňovom konaní nebolo preukázané reálne dodanie služieb uvedených na faktúre č. 20140131 v označenom zdaňovacom období dodávateľskej spoločnosti nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods.2 zákona o DPH, teda nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa, nemohlo preto vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt MEAT IMPORT, s.r.o. si však toto právo uplatnil a z predmetnej faktúry daň odpočítal, čím porušil ustanovenie § 49 ods.1 písm.a/ v nadväznosti na § 51 ods.1 zákona o DPH. Žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú aj námietku daňového subjektu týkajúcu sa žiadosti o doplnenie MVI, a to z dôvodu, že zo zaslaných žiadostí o MVI jednoznačne vyplýva, že správca dane preveroval existenciu sprostredkovateľa vo vzťahoch dodávateľov mäsa z iných členských štátov s daňovým subjektom, a to jednoznačne formulovanými otázkami. Z obdržaných odpovedí je jednoznačne a nespochybniteľne zrejmé, že spoločnosť DELOP, s.r.o. ani osoba W. J.Ľ. nebola známa žiadnej z preverovaných dodávateľských spoločností a rovnako je zrejmé, že spolupráca bola vo všetkých prípadoch nadviazaná v období predchádzajúcemu podpísaniu Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013. K nemožnosti vyjadriť sa k obsahu žiadosti o MVI, ktorú namietal v podanom odvolaní daňový subjekt, žalovaný uviedol, že žiadosť o poskytnutie informácie nie je dôkazným prostriedkom, ale procesným úkonom, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže daňový subjekt vyjadriť. Správca dane je oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu vlastnej úvahy, preto nemusí vopred daňovému subjektu objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom a z akých dôvodov zisťuje, pričom opačný prístup by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov v daňovom konaní (záver vyslovený v Uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV.ÚS/116/2013-11). Ako neopodstatnenú žalovaný vyhodnotil aj námietku o nezákonnosti získania dôkazov o osobe W. J., keď sa odvolal na ustanovenie § 24 ods.4 Daňového poriadku a uviedol, že doklady predložené daňovým subjektom a ani jeho tvrdenia nepreukazovali hodnoverným spôsobom reálnosť deklarovaného zdaniteľného obchodu, preto správca dane bol povinný v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu preverovať skutočnosti týkajúce sa dodávateľskej spoločnosti a za tým účelom obstarať dôkazy, ktorými by sa potvrdili, resp. vyvrátili tvrdenia tak daňového subjektu ako aj W. J.. Správca dane pritom zistil, že zamestnanci vykonávajúci daňovú kontrolu u iného daňového subjektu preverovali spoločnosť DELOP, s.r.o. a osobu Radoslava Kráľovského, ktorá bola rovnako ako u daňového subjektu MEAT IMPORT, s.r.o. taktiež dodávateľom preverovaného subjektu a keďže informáciou dodávateľskej spoločnosti už boli zistené a preverované inými zamestnancami správcu dane, v súlade so zásadou hospodárnosti, efektívnosti konania a vybavenia veci bez zbytočných prieťahov, nahliadol do spisu z tejto daňovej kontroly a zistenia od deklarovanej dodávateľskej spoločnosti uviedol v protokole z daňovej kontroly, ako aj v odvolaním napadnutom rozhodnutí. Žalovaný zdôraznil, že správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí uviedol len zistenia a skutočnosti týkajúce sa priamo deklarovanej dodávateľskej spoločnosti DELOP, s.r.o., preto tieto zistenia nemožno považovať za nezákonne získaný dôkaz. K námietke týkajúcej sa nedodržania zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly žalovaný uviedol, že daňový subjekt v odvolaní iba všeobecne poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj nález Ústavného súdu SR sp.zn. -57, avšak nepreukázal, že skutkový stav jeho transakcie zodpovedá skutkovému stavu uvádzanému v rozhodnutí, a teda, že závery v nich uvedené sú aplikovateľné aj na daný prípad. Podľa žalovaného skutkový stav prípadov, o ktorých pojednávajú daňovým subjektom uvádzané rozsudky Najvyššieho súdu SR ako aj nález Ústavného súdu SR nie sú totožné s preverovaným prípadom, pretože nepojednávajú o prerušení výkonu daňovej kontroly z dôvodu medzinárodného dožiadania, z uvedeného teda vyplýva, že ani právne závery v nich uvedené nemožno aplikovať na prípad daňového subjektu, a preto odvolávka daňového subjektu na tieto rozsudky ako aj nález sú neopodstatnené. Zdôraznil, že podľa ustanovenia § 46 ods.10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. U daňového subjektu začala táto kontrola dňa uvedeným v oznámení o daňovej kontrole č. 9812401/5/1947110/2014/GabM zo dňa 15.05.2014, t.j. dňom 12.06.2014. V prípade tejto daňovej kontroly správca dane považoval za nevyhnutné preveriť trinásť dodávateľov mäsa z Poľska, Českej republiky, Nemecka a Rakúska, a preto dňa 16.12.2014 zaslal dožiadaným orgánom finančnej správy žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. V zmysle ustanovenia § 61 ods.1 písm. b/ Daňového poriadku správca dane prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím zo dňa 18.12.2014 odo dňa 07.01.2015 do dňa získania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, čo malo za následok, že ak

je daňové konanie prerušené lehoty podľa § 61 ods.5 Daňového poriadku neplynú a správca dane pokračuje v daňovom konaní len čo pominú dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a túto skutočnosť písomne oznámi daňovému subjektu. Správca dane preto nemôže ukončiť prerušenie daňovej kontroly svojvoľne a z iného dôvodu, ako bolo určené v rozhodnutí o prerušení. Dôvodom prerušenia daňovej kontroly v danej veci bola skutočnosť, že pre správne určenie dane bolo nevyhnutné získať informácie prostredníctvom inštitútu medzinárodného dožiadania, teda až do doručenia poslednej odpovede na žiadosť správcu dane o MVI správca dane nebol oprávnený prerušenie daňovej kontroly ukončiť. Doručením poslednej konečnej odpovede dňa 21.11.2016 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a správca dane v súlade s § 91 ods.4 Daňového poriadku pokračoval v jej výkone a túto skutočnosť aj daňovému subjektu písomne oznámil (oznámenie č. 104342969/2016 zo dňa 22.11.2016). Ďalej žalovaný uviedol, že nariadenie Rady Európskej únie 904/2010 upravuje postup pri administratívnej spolupráci a lehoty upravené v tomto nariadení nemajú vplyv na lehotu na výkon daňovej kontroly. Toto nariadenie určuje lehotu pre žiadaný orgán, ktorý má požadované skutočnosti preveriť, nie pre správcu dane, ktorý informáciu požaduje. Skutočnosť, že žiadaný orgán nedodrží určenú trojmesačnú lehotu na poskytnutie požadovanej informácie a na jej zaslanie žiadajúcemu orgánu, nemá nadväznosť na procesné lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa Daňového poriadku. Táto lehota je určená len pre časť procesu zabezpečenia získania informácií prostredníctvom MVI, nakoľko celý proces zabezpečenia takejto informácie zahŕňa aj spracovanie žiadostí na území SR pred aj po získaní odpovede od žiadaného orgánu. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí IV.ÚS/116/2013-11 zaujal stanovisko, že za konformne odôvodnený možno považovať záver Krajského súdu v Prešove , že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú lehoty na konanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení. Žalovaný preto z obsahu administratívneho spisu konštatoval, že daňová kontrola bola riadnym spôsobom začatá, riadne prerušená a riadnym spôsobom aj ukončená, správca dane tak dodržal zákonnú lehotu na výkon daňovej kontroly, protokol z tejto daňovej kontroly je zákonným dôkazným prostriedkom a z uvedeného dôvodu považoval námietky daňového subjektu v tomto smere za neopodstatnené.

5.V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zhrnul, že z obsahu spisu ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 3 ods.1, 3 a § 24 Daňového poriadku, posúdenie skutkové stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH z faktúry od spoločnosti DELOP, s.r.o. boli vecne správne a následne boli prijaté aj správne právne závery v zmysle príslušných ustanovení zákona o DPH ako aj Daňového poriadku. Správca dane dostatočným spôsobom objasnil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o určení rozdielu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2014, dostatočne sa vysporiadal s tvrdeniami, dôkazmi a námietkami daňového subjektu a z tohto dôvodu preto žalovaný považoval všetky odvolacie námietky daňového subjektu za neopodstatnené. 6. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou prostredníctvom právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 100274468/2018 zo dňa 01.02.2018 ako aj rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 102314143/2017 zo dňa 07.11.2017 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe namietal, že v konaní pred správnymi orgánmi ako aj ich rozhodnutiami boli naplnené zrušujúce dôvody v zmysle ustanovenia ,,, a , pretože preskúmavané rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Zistenie skutkového stavu správcom dane a žalovaným bolo naviac nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal správca dane a žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Žalobca zároveň namietal, že došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 7. Žalobca v správnej žalobe ďalej tvrdil, že preukázal všetky rozhodujúce skutočnosti ohľadne sprostredkovania, čím uniesol svoje dôkazné bremeno a závery správcu dane a žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Činnosť sprostredkovateľa spočívala v oslovení potenciálnych predajcov mäsa s cieľom zaobstarať pre žalobcu možnosť uzatvoriť zmluvu o nákupe požadovaného druhu mäsa, za cenu určenú žalobcom. Sprostredkovateľ za týmto účelom sondoval a neustále monitoroval situáciu na trhu s mäsom s cieľom poskytnúť žalobcovi údaje o dodávateľoch, ktorí sú v určenom čase schopní predať žalobcovi požadovaný druh mäsa v požadovanom množstve a kvalite, za cenu, ktorá bola žalobcom vopred rámcovo vymedzená a práve na základe týchto informácií poskytnutých sprostredkovateľom následne žalobca nakupoval mäso od jednotlivých dodávateľov.

Informácia podávaná sprostredkovateľom obsahovala aj podstatné náležitosti zmluvy, teda základné podmienky pre nákup mäsa od konkrétneho dodávateľa, v dôsledku čoho mohol žalobca priamo pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy. Takouto činnosťou sprostredkovateľa došlo k administratívnemu odbremeneniu žalobcu, pretože tento už nemusel vopred kontaktovať dodávateľov za účelom zistenia dostupnosti tovaru a podmienok jeho predaja v danom čase a monitorovať dodávateľov mäsa za účelom sledovania zmeny ponuky na trhu s mäsom. Sprostredkovateľ tak svojou činnosťou zabezpečil žalobcovi možnosť uzatvoriť zmluvy o dodávke mäsa za podmienok ním vopred určených so subjektom na to vhodným, o ktorom by sa dodávateľ bez činnosti sprostredkovateľa nedozvedel, resp. nedozvedel včas, resp. by bez činnosti sprostredkovateľa uzatvoril zmluvu na nákup mäsa za horších podmienok alebo s menej vhodným dodávateľom. Za vyššie uvedenú činnosť žalobca platil sprostredkovateľovi odplatu - províziu v zmysle zmluvy o sprostredkovaní a to za každý obchod, ktorý bol uzatvorený na základe činnosti sprostredkovateľa. Skutočnosť, že v prípade dodávateľov nešlo o jednorazové obchody, resp. išlo o subjekty, s ktorými už žalobca obchodoval v minulosti, tvrdenia žalobcu nevyvracia. Podstatou sprostredkovania v danom prípade bolo vykonávanie činnosti smerujúcej k uzatvoreniu zmlúv určitého typu, ktoré boli vymedzené hlavne druhom dodaného tovaru, jeho aktuálnou dostupnosťou a cenou v určitom čase. Tieto skutočnosti sa v priebehu času menili a preto bolo nevyhnutné neustále monitorovať trh a podľa aktuálnej ponuky uzatvárať zmluvy na dodávky tovaru. Poskytovanie uvedených informácií bolo hlavnou činnosťou sprostredkovateľa. Za dodávateľskú spoločnosť DELOP, s. r. o., konal v rámci poskytovania služby sprostredkovania pán W. J., ktorý potvrdil uskutočnenie týchto obchodov a uviedol, že účtovnými dokladmi síce nedisponuje, ale v prípade potreby je schopný konkrétne náležitosti potvrdiť, keďže spoločnosť zastupoval. Za žalobcu konal prokurista, ktorý taktiež potvrdil reálnosť uskutočnenia sprostredkovania a uviedol, v čom konkrétne činnosť sprostredkovateľa spočívala. Žalobca namietal, že zmeny v spoločnosti DELOP, s.r.o. (odvolanie konateľa, prevod obchodného podielu), nemajú žiaden vzťah k sprostredkovaniu a k reálnosti jeho vykonania. Za podávanie daňových priznaní spoločnosťou DELOP, s.r.o., a zmeny v tejto spoločnosti nenesie zodpovednosť žalobca a preto mu nemôžu byť kladené za vinu a vyhodnocované v jeho neprospech. Zmeny, na ktoré poukázal p. J.Ľ. neboli zapísané v obchodnom registri a preto tieto nemožno namietať voči tretím osobám (, ). S touto námietkou sa správca dane a žalovaný stotožnil v teoretickej rovine, avšak vzhľadom na ďalšie skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu daňovej kontroly najavo ich vyhodnotili ako neopodstatnené. Žalobca nesúhlasil so stanoviskom správnych orgánov, ktorým vyčíta žalobcovi, že nemal vedomosť o reálnom právnom a faktickom stave spoločnosti DELOP, s. r. o., a vzhľadom na to, že ide o ekonomickú činnosť, mal možnosť zaobstarať si dôkazy, preukazujúce existenciu zdaniteľného obchodu. Žalobca však o zmenách v spoločnosti DELOP, s. r. o., nebol žiadnym spôsobom informovaný a nemal ani možnosť sa o nich dozvedieť z verejných registrov, preto tieto nemôžu byť vykladané na ťarchu žalobcu a použité ako dôkaz v jeho neprospech. Vo vzťahu k úhrade za služby sprostredkovania, žalobca poukázal, že úhrada fakturovanej sumy v plnom rozsahu nie je zákonnou podmienkou na vznik práva na odpočítanie dane z tejto faktúry, preto nie je rozhodujúce, či žalobca zaplatil za služby v plnom rozsahu a následne nie je dôležité preukázanie tejto úhrady a predloženie zodpovedajúcich dokladov. Výška odplaty za poskytnuté služby je na dohode zmluvných strán a nepodlieha žiadnej normatívnej regulácii, preto konštatovanie spornosti jej výšky nemá zákonnú oporu ako podklad pre neuznanie práva na odpočítanie dane. Spôsob, ako bola vykonaná čiastočná úhrada predmetnej faktúry bol v plnom súlade s právnymi predpismi, čo nespochybnil ani správca dani a ani žalovaný a preto tento spôsob nemôže byť podkladom pre pochybnosti ohľadom čiastočnej úhrady. Ak mal správca dane skutočný záujem preveriť čiastočnú úhradu, tak bolo potrebné k tejto skutočnosti vypočuť p. Kráľovského a dať žalobcovi možnosť klásť mu otázky za účelom preukázania podstatných skutočností. Správne orgány však čiastočnú úhradu faktúry len spochybnili, ale nepreukázali, že k nej nedošlo. Keďže v tomto prípade ide o tvrdenie správcu dane, tak za účelom komplexného objasnenia skutkového stavu mal povinnosť takéto tvrdenie aj preukázať. Žalobca tvrdil, že nemožnosť nadviazať v rámci daňového konania kontakt s dodávateľom služby alebo osobou zapísanou v obchodnom registri, neumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti v čase dodania sporných služieb, keďže tieto pokusy o kontakt sa uskutočnili v období predchádzajúcom týmto dodaniam alebo nasledujúcim po nich. Ani skutočnosť, že spoločnosť DELOP, s.r.o., v tomto období nepodávala daňové priznanie ešte nepreukazuje, že reálne nevykonávala hospodársku činnosť. Tvrdil, že ako túto činnosť vykonávala, je zodpovednosťou spoločnosti DELOP, s.r.o., a nie žalobcu, pretože tento si nemohol preveriť podávanie daňových priznaní označenou spoločnosťou a preto takáto skutočnosť nemôže byť na jeho ťarchu. Dodržanie povinnosti zdaniteľnej osoby podať daňové priznanie a zaplatiť DPH tak nemôže predstavovať dodatočnú podmienku požadovanú na vznik a uznanie práva na odpočet dane, pretože zákon o DPH ani smernica o DPH takúto podmienku nestanovuje. Uvádzanie vyššie

označených skutočností správcom dane a následne žalovaným ako dôkaz pre nevzniknutie práva na odpočítanie dane je podľa žalobcu nezákonným rozširovaním podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane. Žalobca ďalej uviedol, že vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly žiadal opätovne predvolať p. Kráľovského, tak, aby tento mohol v súlade so svojím písomným vyjadrením potvrdiť uskutočnenie deklarovaných obchodov a aby bol zároveň vyzvaný na predloženie daňových dokladov. Túto skutočnosť žalobca namietal aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, ale žalovaný ju neuznal. Žalobca pritom považuje výpoveď tejto osoby za rozhodujúcu a nie druhoradú, pretože tento svedok uviedol, že okolnosti daného sprostredkovania môže osobne potvrdiť. Jeho výpoveď je preto podľa žalobcu dôležitá hlavne vzhľadom na skutočnosť, že on konal v predmetných obchodoch za sprostredkovateľa a jeho výpoveď mohla byť jedným z dôkazov preukazujúcich reálnosť dodania služby sprostredkovania a zároveň preukazujúci reálnosť čiastočnej úhrady za tieto služby, ktoré správca dane a žalovaný spochybnil. Nepredvolaním označeného svedka tak žalobcovi bola odňatá možnosť v rámci dokazovania preukázať ním deklarované obchody a tomuto svedkovi aj klásť otázky za účelom zistenia podstatných skutočností pre oprávnenosť nároku žalobcu. Žalobca ďalej namietal, že nebolo vyhovené ani jeho žiadosti o opätovné preverenie účasti sprostredkovateľa v deklarovaných obchodoch prostredníctvom žiadosti o MVI, aj keď takýto návrh uviedol tak vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Takýto návrh podal najmä z dôvodu, že minimálne v odpovedi na žiadosť o MVI č. 1100358/2015 doručenej správcovi dane dňa 06. 07. 2015 neboli k sprostredkovaniu, k spoločnosti DELOP, s.r.o., a k osobe p. Kráľovského zistené žiadne skutočnosti. Napriek uvedenému správca dane a žalovaný v rozhodnutia uviedli, že každý z dodávateľov jednoznačne uviedol, že spoločnosť DELOP, s.r.o., a osoba W. J. im nie je známa, a že na transakciách sa nepodieľali žiadne iné osoby. Správa dane ani žalovaný však nevenovali žiadnu pozornosť tej skutočnosti, že je rozdiel medzi sprostredkovaním zmluvy, sprostredkovaním dodávateľa, uzatvorením zmluvy a následnou objednávkou, ako aj opomenuli prihliadnuť na skutočnosť, že sprostredkovateľ má v rámci zmluvy o sprostredkovaní nárok na províziu z každej zmluvy uzatvorenej medzi záujemcom a dodávateľom, ktorého sprostredkoval sprostredkovateľ za účelom uzatvárania obchodov. Z uvedeného pohľadu preto neobstojí ani poukázanie na dlhšiu spoluprácu medzi žalobcom a dodávateľmi a záver správcu dane, s ktorým sa žalovaný stotožnil, že skutočnosti zistené na základe žiadosti o MVI vylučujú potrebu sprostredkovania obchodných vzťahov. Žalobca trval aj na svojej námietke, týkajúcej sa toho, že nebol vopred informovaný o žiadostiach o medzinárodnú výmenu informácií a nebola mu daná možnosť vyjadriť sa k ich obsahu a podať návrhy na ich doplnenie. Žalobcovi nebola daná možnosť zúčastniť sa ani na vypočutí dodávateľov, tak, aby mohol klásť doplňujúce a upresňujúce otázky za účelom preukázania deklarovaných obchodov a nemal ani možnosť preveriť hodnovernosť a správnosť zachytených odpovedí dodávateľov. Zdôraznil, že sa tak stalo za situácie, keď informácie získané na základe žiadosti o MVI sú rozhodujúcim argumentom - dôkazom správcu dane a žalovaného na preukázanie skutočnosti, že k sprostredkovaniu reálne nedošlo. V tej súvislosti sa odvolal aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. 02. 2017, keď administratívne orgány v danej veci pripisujú odpovediam dodávateľov získaných na základe žiadosti o MVI výpovednú hodnotu a dôkaznú váhu svedeckej výpovede, pričom však žalobca nemal možnosť byť prítomný pri konkrétnych výsluchoch a klásť svedkom aj konkrétne otázky. Takýmto nesprávnym postupom správcu dane a žalovaného preto podľa žalobcu boli porušené jeho práva účastníka administratívneho konania. Vo vzťahu k priebehu a dĺžke trvania daňovej kontroly žalobca tvrdil, že táto sa začala dňom uvedeným v oznámení o daňovej kontrole zo dňa 15. 05. 2014 a to dňa 12. 06. 2014 s tým, že bola prerušená od 07. 01. 2015 do 21. 11. 2016 a ukončená bola doručením protokolu dňa 14. 03. 2017. Namietal, že prerušenie výkonu daňovej kontroly je možné len z dôvodov taxatívne uvedených v ust. Daňového poriadku, pričom v súlade so zásadou zákonnosti uvedenou v Daňového poriadku a SR v prípade, ak dôvodom prerušenia daňovej kontroly je potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, prerušenie výkonu daňovej kontroly je možné len spôsobom a za podmienok uvedených v predmetnom osobitnom predpise, na základe ktorého došlo zo strany správcu dane k prerušeniu daňovej kontroly. Podľa Nariadenia Rady EÚ 904/2010 lehota na poskytovanie informácií v rámci MVI je najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom takto ustanovená lehota na poskytovanie informácií sa má chápať ako maximálna lehota, ktorá sa nemá prekračovať. Vzhľadom na skutočnosť, že nariadenie ako prameň sekundárneho komunitárneho práva má v súlade s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch, je správny orgán každého členského štátu povinný v prípade požiadavky na poskytnutie informácií v rámci administratívneho vyšetrovania konať v tejto zákonnej maximálnej lehote, a v prípade, ak dožiadaný správny orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote do 3 mesiacov, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch,

prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. S poukazom aj na ostatné ustanovenia Daňového poriadku označené v správnej žalobe žalobca vyslovil názor, že správca dane bol povinný vykonať daňovú kontrolu v lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia a v prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať informácie podľa Nariadenia Rady EÚ 904/2010 mohol prerušiť daňovú kontrolu, avšak informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly museli byť poskytnuté v maximálnej lehote troch mesiacov odo dňa podania žiadosti. Uplynutím predmetnej lehoty zanikol dôvod prerušenia výkonu daňovej kontroly a správca dane bol povinný pokračovať v konaní aj napriek skutočnosti, že nezistil potrebné informácie. V konkrétnej veci však daňová kontrola bola prerušená na dobu dlhšiu ako 3 mesiace (podľa žalobcu mala byť daňová kontrola ukončená najneskôr do 12. 09. 2015 - 1 rok + 3 mesiace prerušenia), v danom prípade však bola kontrola ukončená až dňa 14. 03. 2017, t. j. daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote na jej vykonanie. Podstatným záverom podľa žalobcu je to, že ak daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom (pretože nebola ukončená najneskôr do 12. 09. 2015), tak protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, ak predmetný protokol bol použitý ako podklad pre vyrubenie dane, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe takéhoto protokolu a vychádzalo by zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly je rovnako nezákonné (na podporu tejto argumentácie žalobca označil rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 29. 01. 2009, zo dňa 29. 01. 2009 a zo dňa 08. 10. 2009, nález Ústavného súdu SR č. k. -57 z 29. 06. 2010, v ktorom sa uvádza: „Ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý.“ Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že správca dane vo svojom rozhodnutí uvádza skutočnosti zistené zo svojej inej kontrolnej činnosti, ktoré sú predmetom daňového tajomstva a sprístupnenie týchto skutočností daňovému subjektu nie je v súlade so zákonom. Vyslovil preto názor, že takéto skutočnosti nemôžu byť použité v rámci predmetného daňového konania, pretože sú predmetom daňového tajomstva a ide o dôkazy získané v rozpore so zákonom. Správca dane uviedol, že tieto zistenia získal nahliadnutím do protokolu z daňovej kontroly u spoločnosti STONES Slovensko s.r.o., pričom žalobca nemal žiadne právo nahliadať do tohto protokolu a takto preveriť správnosť a úplnosť správcom dane uvádzaných skutočností. Zotrval preto na stanovisku, že tieto skutočnosti nemôžu byť použité v rámci predmetného daňového konania v preskúmavanej veci. Žalobca v správnej žalobe nesúhlasil so závermi správcu dane a žalovaného, pretože títo svoje závery vyvodili na základe dôkazov a tvrdení, ktoré neboli vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s inými predloženými dôkazmi a bez prihliadnutia na všetko, čo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo. Tvrdenia správcu dane a žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto správca dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností. V rámci dokazovania nebolo prihliadnuté na návrhy žalobcu a bolo mu znemožnené v rámci dokazovania vykonávať svoje práva za účelom preukázania ním tvrdených skutočností. Správca dane naviac v rozhodnutí uviedol aj skutočnosti, ktoré zistil zo svojej inej kontrolnej činnosti, pričom žalobca vyslovil názor, že takéto skutočnosti nemôžu byť použité v rámci predmetného daňového konania, pretože sú predmetom daňového tajomstva a ide o dôkazy získané v rozpore so zákonom. Správca dane a žalovaný tak svojim postupom porušili § 3 ods.1,2 a 3, § 24 ods.2,3 a 4, § 25 ods.4 Daňového poriadku, pretože pri správe daní nedbali na zachovávanie práva a právom chránených záujmov daňového subjektu a pri vykonávaní a hodnotení dôkazov nepostupovali zákonným spôsobom a neprihliadli na skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri správe daní. Dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. pripisovali dôkaznú váhu skutočnostiam, ktoré neslúžili na preukázanie splnenia (nesplnenia) zákonných predpokladov pre priznanie práva na odpočítanie dane a tak neprípustne rozšírili tieto podmienky nad zákonný rámec. Správca dane nepostupoval pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, t.j. žalobcom. V závere žalobca vyslovil presvedčenie, že na základe vyššie uvedených skutočností správca dane nesprávne posúdil splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods.1 písm.a/ a § 51 ods.1 písm.a/ zákona o DPH, viedol konanie v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku, a preto nezákonne nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane. Toto nesprávne rozhodnutie žalovaný potvrdil, pričom nesprávne a v rozpore so zákonom vyhodnotil aj námietky žalobcu vznesené v odvolaní. Žalobca vyslovil svoj názor, že právo na odpočet dane si uplatnil v súlade s príslušnými právnymi predpismi a splnil aj všetky zákonné podmienky na jeho priznanie. 8. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.11.2018 k správnej žalobe trval na skutkovej ako aj právnej argumentácii z preskúmavaného rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane a uviedol, že žalobca nebol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Z obsahu rozhodnutí

administratívneho orgánu jasne vyplýva, z akých skutočností vychádzali správne orgány a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi. Žalovaný z obsahu spisu ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že námietky žalobcu nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú opodstatnené. Z týchto podstatných dôvodov navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol. Vo vyjadrení ďalej zdôraznil, že žalobca ako dôkaz reálneho dodania služby sprostredkovania spoločnosťou DELOP, s.r.o. predložil správcovi dane iba faktúru, v ktorej si uplatnil odpočítanie dane, a ktorá neobsahovala údaje o rozsahu dodanej služby, vyúčtovanie nákupu mäsa za január 2014 a Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013. K deklarovanému sprostredkovaniu sa vyjadril prokurista žalobcu, ktorý však poskytol len všeobecné vyjadrenia o tom, v čom mala spočívať služba sprostredkovania a rovnako všeobecne sa žalobca o sprostredkovaní vyjadroval aj v podanom odvolaní, ako aj v podanej žalobe. Nielen v celom daňovom konaní, ale ani k podanej žalobe nepredložil žiaden konkrétny a overiteľný dôkaz, preukazujúci, že spoločnosť DELOP, s.r.o. sprostredkovala žalobcovi dodávky tovaru - mäsa od dodávateľov z iných členských krajín. Predmetom zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013 mala byť „odplatná činnosť sprostredkovateľa smerujúca k tomu, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť s treťou osobou kúpnu zmluvu na nákup mäsa podľa aktuálnej ponuky na trhu v rámci územia Európy. Nákupná cena podľa sprostredkovanej kúpnej zmluvy nesmie byť vyššia ako je cena podľa aktuálneho cenníka záujemcu“. Činnosť, ktorú mal podľa prokuristu daňového subjektu vykonávať sprostredkovateľ, t.j. monitorovanie dodávateľov, sledovať zmeny ponuky na trhu s mäsom, čím administratívne odbremenila daňový subjekt, teda nebola v súlade s predmetom zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2013 a ani o vykonávaní tejto činnosti nebol predložený žiaden dôkaz, ako napr. emailová komunikácia, monitoring, cenové ponuky, potenciálnych dodávateľov mäsa, cenníky záujemcu - žalobcu. K námietkam žalobcu týkajúcich sa nezákonného rozširovania podmienok pre uplatnenie odpočítania dane žalovaný uviedol, že k odpočítaniu dane podľa § 49 a § 51 zákona o DPH môže dôjsť vtedy, ak sú kumulatívne naplnené tieto predpoklady : a/ k dodaniu tovaru alebo služby skutočne došlo, pričom tento tovar alebo službu dodala osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ a dodaním tovaru alebo služby vznikla dodávateľovi daňová povinnosť , b/ platiteľ dane má faktúru vyhotovenú platiteľom dane v súlade s § 71 zákona o DPK a c/ platiteľ dane vie preukázať účel použitia prijatého plnenia, z ktorého odpočítal daň na svoje podnikanie, t.j. na dodanie tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane. V prípade, ak si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie daň z dodávateľskej faktúry musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobu uvedenou na faktúre a toto plnenie následne použil na dodanie svojich tovarov a služieb ako platiteľ. Ak svoje dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Skutočnosť, že žalobca si splnil svoju formálnu povinnosť a predložil faktúru vystavenú deklarovaným dodávateľom DELOP, s. r. o., a ďalšie doklady neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok pre priznanie odpočítania dane, pretože nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dokladov a tieto predložiť správcovi dane, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách, pričom správca dane je oprávnený a zároveň povinný ich vierohodnosť a pravdivosť preverovať. Zákon o DPH vyžaduje na uznanie odpočítania dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda žalobca musí preukázať, že faktúry a doklady, ktorými preukazuje opodstatnenosť uplatnenia odpočítania dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Práve z týchto dôvodov bolo povinnosťou správcu dane preveriť uplatnenie odpočítania dane nielen po formálnej stránke, ale predovšetkým po stránke materiálnej (ekonomická podstata), ktorá má pri posudzovaní vecnej súvislosti zdaniteľných obchodov prednosť pred formálnym prístupom v hodnotení jednotlivých transakcií. Ďalej žalovaný uviedol, že preukázanie, že žalobca za deklarované dodanie služieb sprostredkovania skutočne zaplatil síce nie je zákonnou podmienkou pre uznanie odpočítania dane, avšak správca dane bol povinný preveriť, či dokladom predloženým žalobcom neabsentuje materiálny základ a či skutočne reflektujú skutočnosti tak, ako nastali a za týmto účelom vykonal rozsiahle dokazovanie vrátane preverovania, či a akým spôsobom došlo k úhrade predmetnej faktúry. Vo vzťahu k námietke, že nepodávanie daňových priznaní zo strany dodávateľa nemôže byť vyhodnocované v neprospech žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca predložením faktúry, z ktorej si uplatnil odpočítanie dane deklaroval, že sprostredkovateľská spoločnosť DELOP, s. r. o., mu poskytla v zdaňovacom období január 2014 služby sprostredkovania. Správca dane preto preveroval pravdivosť predloženého dokladu a zistil, že dodávateľská spoločnosť v tom čase nepodávala daňové priznania a neplnila si svoje povinnosti voči správcovi dane, čím de facto deklarovala, že nevykonáva ekonomickú činnosť. Práve v týchto súvislostiach správca dane vyzval spoločnosť DELOP, s.r.o., na predloženie účtovných a daňových dokladov preukazujúcich vykonávanie ekonomickej činnosti, pretože aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že členské štáty

sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty. Ak deklarovaný dodávateľ uskutočnil v preverovanom období reálne zdaniteľné obchody, bol povinný viesť ich v daňovom priznaní a odviesť z nich daň. Skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ reálne vykonával v danom období ekonomickú činnosť však v daňovom konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Konanie Radoslava Kráľovského - konateľa spoločnosti DELOP, s. r. o., ktorý správcovi dane predložil doklady preukazujúce zmeny v spoločnosti, ktoré preverovaním neboli potvrdené, taktiež nenasvedčovalo reálnemu vykonávaniu ekonomickej činnosti. Preverovaním boli správcom dane zistené rozpory medzi skutočnosťami deklarovanými žalobcom predložením faktúry a zisteniami o dodávateľskej spoločnosti, ktoré bol správca dane povinný uviesť vo svojom rozhodnutí a ktoré spolu s ostatnými zisteniami dotvárali celkový a komplexný obraz o spôsobe obchodovania žalobcu so spoločnosťou DELOP, s.r.o. Vo vzťahu k námietke daňového subjektu týkajúceho sa žiadosti o doplnenie MVI ako neopodstatnenej žalovaný uviedol, že z odpovedí na MVI, ktoré správca dane obdržal z iných členských štátov je jednoznačne a nespochybniteľne zrejmé, že spoločnosť DELOP, s. r. o., ani osoba Radoslava Kráľovského nebola známa žiadnej z preverovaných dodávateľských spoločností, ako aj to, že spolupráca bola vo všetkých prípadoch nadviazaná v období predchádzajúcemu podpísaniu Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19. 12. 2013. Z odpovedí na žiadosť MVI č. 1100358/2015 týkajúcej sa dodávateľa Kovář plus s. r. o., ktorú daňový subjekt považoval za nedostatočnú vyplynulo, že túto spoločnosť kontaktoval telefonicky Š. D. so žiadosťou o obchodnú spoluprácu, pričom 21.02.2012 bola uzavretá rámcová kúpna zmluva, obchodný vzťah bol dlhodobý a spolupráca trvala od roku 2012 do 28. 04. 2014, s tým, že ku spoločnosti s názvom DELOP, s. r. o., ako aj k fyzickej osobe W. J. neboli pri prevedenom šetrení zistené akékoľvek skutočnosti. S týmito odpoveďami bol žalobca oboznámený, a preto mal vedomosť o zisteniach vyplývajúcich z odpovedí na MVI, ktoré jednoznačne popierajú, žeby do dlhodobých a stabilných obchodných vzťahov s českým dodávateľom mäsa vstupovala tretia osoba - sprostredkovateľ. Daňové konanie bolo vedené v úzkej súčinnosti so žalobcom, pričom správca dane počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku, a žalobcu informoval o svojich zisteniach, vyzýval ho, aby sa k zisteniam vyjadril, pripomienky a dôkazy predložené žalobcom prerokoval a upovedomil ho aj o plánovanom výsluchu svedka. K námietkam týkajúcim sa žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií žalovaný sa odvolal na právny názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 28. 02. 2013 (IV.ÚS/116/2013-11), podľa ktorého „Samotná žiadosť o poskytnutie informácie je procesný úkon, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže dotknutá osoba vyjadriť a nie dôkazný prostriedok. Správca dane je pritom oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu vlastnej úvahy, preto nemusí ani vopred kontrolovanému subjektu objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom a z akých dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov v daňovom konaní.“ Žalovaný zdôraznil, že žalobca mal možnosť sa vyjadriť k výsledkom, ku ktorému predmetné žiadosti o poskytnutie informácie viedli, preto námietku žalobcu v tomto smere považoval za neopodstatnenú. K námietke týkajúcej sa dĺžky daňovej kontroly uviedol, že s touto námietkou sa podrobne vysporiadal už v preskúmavanom rozhodnutí a nad rámec argumentácie uviedol, že daňová kontrola bola zákonným spôsobom začatá, zákonným spôsobom prerušená a doručením protokolu a výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole aj zákonným spôsobom ukončená, pričom zákonná lehota na výkon daňovej kontroly prekročená nebola.

9. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané na vedomie zástupcovi žalobcu, ktorý toto vyjadrenie prevzal dňa 15. 04. 2019.

10. Správny súd v konaní podľa a nasl. - po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa , a a po oboznámení sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, ako aj obsahom pripojených administratívnych spisov žalovaného a správcu dane dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto túto v zmysle zamietol.

11. Podľa ust. , konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.

12. Podľa ust. , pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.

13. Podľa ust. , správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.

14. Podľa ust. , správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

15. Podľa ust. , na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

16. Podľa ust. , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

17. Podľa ust. , žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

18. Podľa ust. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“ v príslušnom slovnom tvare), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

19. Podľa ust. § 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

20. Podľa ust. § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods. 8, v zmysle ktorého ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína vyrubovacie konanie (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku).

21. Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

22. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

23. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

24. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

25. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

26. V súlade s ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je prerušené daňové konanie, resp. daňová kontrola, lehoty podľa daňového poriadku neplynú.

27. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

28. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňový poriadok je procesným predpisom, ktorý pravidlá postupu daňových správcov pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 24 ods. 1). 29. Vychádzajúc zo znenia citovaných ustanovení zákona o DPH daň či nárok na odpočítanie dane musí mať základ nielen vo formálnom doklade, ale predovšetkým v existencii zdaniteľného plnenia, nakoľko zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného prevedenia zdaniteľného plnenia. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením.

30. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že zistil, že správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová Ves v Protokole z daňovej kontroly vykonanej v súlade s príslušnými ustanoveniami o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov a v súlade s až 47 Daňového poriadku č. 100441119/2017 zo dňa 13.03.2017 u kontrolovaného daňového subjektu MEAT IMPORT s.r.o., so sídlom v Košiciach, Jantárová 30 (predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie - daň z pridanej hodnoty podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - január 2014) konštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s Daňového poriadku a bola začatá v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole č. 9812401/5/147110/2014/GabM zo dňa 15.05.2014, t.j.

dňom 12.06.2014. Z protokolu vyplýva rozsah vykonávaného dokazovania na preukázanie kontrolných zistení, pričom vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2014 správca dane konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt MEAT IMPORT, s.r.o. si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúry prijatej od dodávateľa DELOP, s.r.o. v celkovej výške 182.500,- eur (riadok 21 a 23 daňového priznania). Správca dane v protokole konštatoval, že daňový subjekt DELOP, s.r.o. a ani kontrolovaný daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly nepreukázali reálne dodanie prác deklarovaných na predmetnej faktúre a že daňovému subjektu DELOP, s.r.o. pri dodaní predmetnej služby vznikla daňová povinnosť. Uzavrel preto, že tomuto dodávateľovi (od 27.03.2015 s obchodným názvom Opan food, s.r.o.) nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, pretože preukázateľne nedodal služby v kontrolovanom zdaňovacom období január 2014 v zmysle § 9 ods.1 zákona o DPH. Kontrolovaný daňový subjekt, t.j. žalobca tak nemá právo na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods.1 písm.a/ v nadväznosti na § 49 ods.1 a § 49 ods.2 písm.a/ zákona o DPH vo výške 182.500,- eur. 31. Správny súd zdôrazňuje, že dokazovanie v daňovom konaní je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods.1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnoteniu dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. V zmysle , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v a a v zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na jej odpočítanie stanovil. V zmysle platných ustanovení zákona ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, preto musí byť identická s osobou, ktorá tovar, resp. službu dodávateľovi aj reálne dodala. Ak daňový subjekt takéto dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V rámci dokazovania vykonávaného správcom dane sa musí overiť, či údaje uvedené vo faktúre naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Pre rozhodnutie správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval skutočný súlad stavu so stavom formálnym, a práve z týchto dôvodov správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre. 32. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp.zn. z 23.03.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods.1 Daňového poriadku). Odpočítanie dane nenastane ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods.2 zákona o DPH), ktorá právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pritom ani správcovi dane ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť.

33. Správny súd sa v priebehu súdneho preskúmavacieho konania v celom rozsahu stotožnil so zisteniami, ktoré sú zhrnuté vo vyjadrení žalovaného k správnej žalobe, ktoré aj podľa názoru súdu potvrdzujú správnosť záveru správcu dane a žalovaného :

- žalobca predložil správcovi dane faktúru zo dňa 31. 01. 2014 č. 20140131 za „služby na základe zmluvy“, v ktorej absentoval údaj o rozsahu a druhu služby, ktorá mala byť dodaná, teda nebola vyhotovená v súlade s ust. § 74 ods. 1 písm. f/ zákona o DPH,

- žalobca nepredložil žiaden overiteľný doklad - výstup, ktorý by preukazoval, že žalobca uzatvoril zmluvu o nákupe mäsa s dodávateľmi z iných členských štátov EÚ na základe činnosti sprostredkovateľa, len poskytol všeobecné vyjadrenie o činnosti sprostredkovateľa, ktoré navyše nebolo ani v súlade s predmetom zmluvy o sprostredkovaní,

- žalobca deklaroval spôsob platby - vystavenie bianko zmenky, zmenka nebola správcovi dane predložená, nebol predložený žiaden doklad o tom, že k vystaveniu zmenky, k jeho vyplneniu a k zaplateniu došlo, teda deklarovaný spôsob úhrady nebol v daňovom konaní preukázaný,

- deklarovaný spôsob platby (vystavenie bianko zmenky) umožňuje využiť výnimku zo zákona o obmedzení platieb v hotovosti,

- žalobca bol ochotný spoločnosti DELOP, s. r. o., vyplatiť províziu za deklarované sprostredkovanie v mesiaci január 2014 v sume 1 095 000 eur (bez DPH 912 500 eur - 2 eurá za každý kilogram nakúpeného mäsa), pričom podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval, že v zdaňovacom období január 2014 nadobudol tovar v celkovej sume 824 852,97 eur bez DPH,

- deklarovaná dodávateľská spoločnosť DELOP, s. r. o., nepodala daňové priznanie k DPH za preverované zdaňovacie obdobie, nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2014, čím deklarovala, že v roku 2014, teda aj v zdaňovacom období január 2014 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť,

- deklarovaná dodávateľská spoločnosť DELOP, s. r. o., nepredložila žiadne účtovné a daňové doklady, ktoré by po formálnej stránke potvrdzovali uskutočnenie deklarovaného obchodu,

- deklarovaná dodávateľská spoločnosť nebola v preverovanom období evidovaná v sociálnej poisťovni, a. s., ako zamestnávateľ, teda nedisponovala potrebným personálnym vybavením, ktorým by sa realizovali služby sprostredkovania,

- konateľ spoločnosti DELOP, s. r. o., W. J. predložil správcovi dane vyjadrenie, ktorým deklaroval, že od 27. 02. 2013 nie je spoločníkom ani konateľom v tejto spoločnosti a z uvedeného dôvodu nedisponuje účtovnými dokladmi,

- tvrdenie W. J. o odvolaní z funkcie konateľa, o prevode obchodného podielu na občianku Maďarska neboli zapísané v Obchodnom registri SR a nebolo preukázané, žeby spoločnosť DELOP, s. r. o., o zápis deklarovaných zmien do Obchodného registra SR požiadala,

- tvrdenie W. J., že od 27. 02. 2013 nie je konateľom deklarovanej dodávateľskej spoločnosti je v rozpore s tvrdením daňového subjektu a v rozpore s predloženými dokladmi (zmluva o sprostredkovaní zo dňa 19. 12. 2013, faktúra č. 20140131 zo dňa 31. 01. 2014), z ktorých vyplýva, že osoba Radoslava Kráľovského vystupovala aj naďalej za spoločnosť DELOP, s. r. o.,

- číselné označenie preverovanej faktúry je mimo číselného radu poradia faktúr, pričom ako poradové číslo faktúry je použitý dátum vyhotovenia faktúry, čo je v rozpore so zákonom o účtovníctve a nasvedčuje účelu vyhotoviť faktúru bez možnosti overiť súvislosti s poradím pri jej vyhotovovaní a účtovaní,

- z odpovedí na žiadosť o MVI vyplynulo, že tieto dodávky neboli uskutočnené na základe činnosti deklarovaného sprostredkovateľa DELOP, s. r. o., keďže dodávatelia mäsa z iných členských štátov EÚ nemali vedomosť o tom, žeby obchody so žalobcom mali byť sprostredkované, všetky dodávateľské spoločnosti sa vyjadrili v zmysle, že im nie je známa spoločnosť DELOP, s. r. o., ani osoba W. J.,

prípadne uviedli, že v obchodných prípadoch nevystupovala žiadna iná osoba alebo spoločnosť v zmysle sprostredkovania predaja tovaru,

- obchodné vzťahy s dodávateľmi mäsa boli stabilné, dlhodobejšieho charakteru, teda nebol dôvod, aby do týchto vzťahov vstupovala tretia osoba - sprostredkovateľ,

- žalobca nepreukázal, aký bol dôvod a účel uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní so spoločnosťou DELOP, s. r. o., v čom spočívala ekonomická výhodnosť tohto vzťahu.

34. Správny súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom správcu dane, ktorý sa premietol aj do preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, že žalobca nepreukázal v konaní pred správnymi orgánmi uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného obchodu dodávateľom DELOP, s.r.o. na materiálnom základe, a deklarovaná obchodná transakcia (t.j. sprostredkovanie nákupu mäsa v prospech daňového subjektu na základe predloženej zmluvy o sprostredkovaní) sa javí ako umelá, bez reálneho ekonomického opodstatnenia a predložená faktúra tak bola vyhotovená za neuskutočnené ( fiktívne) obchodné vzťahy, čím žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle §§ 49 a 51 zákona o DPH.

35. K jednotlivým námietkam žalobcu týkajúcim sa pochybení zo strany správcu dane v priebehu daňovej kontroly, prípadne vo vyrubovacom konaní správny súd uvádza, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Predovšetkým k námietke týkajúcej sa nedodržania zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly je potrebné uviesť, že Daňový poriadok v príslušných ustanoveniach stanovuje lehotu na vykonanie daňovej kontroly, najviac jeden rok odo dňa jej začatia, avšak v prípade ak je daňová kontrola prerušená, lehoty podľa Daňového poriadku neplynú. V danej veci správca dane rozhodnutím č. 9812401/5/5432981/2014/GabM zo dňa 18.12.2014 prerušil daňovú kontrolu odo dňa 07.01.2015 do dňa získania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, a to žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií. Aj správny súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného z preskúmavaného rozhodnutia, že nariadenie rady Európskej únie 904/2010 určuje lehotu pre žiadaný orgán, ktorý má požadované skutočnosti preverovať, nie pre správcu dane, ktorý informáciu požaduje. Skutočnosť, že žiadaný orgán nedodrží určenú trojmesačnú lehotu na poskytnutie požadovanej informácie a na jej zaslanie žiadajúcemu orgánu, nemá nadväznosť na procesné lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa Daňového poriadku. Táto lehota je určená len pre časť procesu zabezpečenia získania informácie prostredníctvom MVI. Vzhľadom na tieto skutočnosti správca dane dodržal zákonnú lehotu na výkon daňovej kontroly, ktorá bola ukončená doručením protokolu z daňovej kontroly daňovému subjektu dňa 14.03.2017 a neobstojí preto námietka, že protokol z tejto daňovej kontroly nie je zákonným dôkazným prostriedkom. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že tento nemal možnosť sa vyjadriť k jednotlivým žiadostiam o MVI, nebol upovedomený o vykonávaní dokazovania takýmto spôsobom, a preto nemohol ani formulovať jednotlivé otázky, prípadne aj klásť otázky jednotlivým subjektom, správny súd uvádza, že ani táto námietka nie je opodstatnená, pretože samotná žiadosť o poskytnutie informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácie je procesným úkonom, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže dotknutá osoba vyjadriť, čo sa v preskúmavanej veci aj stalo, žalobca bol oboznámený s jednotlivými výstupmi z MVI, jeho práva v tomto smere neboli žiadnym spôsobom obmedzené , a k týmto záverom sa v priebehu konania pred správnymi orgánmi mal možnosť vyjadriť. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku o potrebe doplniť dokazovanie vo vzťahu k českej spoločnosti Kovář plus, s.r.o., pretože z odpovede na žiadosť o MVI týkajúcu sa tejto spoločnosti vyplývajú dostatočné skutkové závery o tom, že k spoločnosti sprostredkovateľa, ako aj k fyzickej osobe Radovana Kráľovského pri prevedenom šetrení neboli zistené akékoľvek skutočnosti. Napokon správny súd zdôrazňuje, že žalobca nielen v celom daňovom konaní, ale ani k podanej žalobe nepredložil žiaden konkrétny a overiteľný dôkaz, ktorý by preukazoval, že spoločnosť DELOP, s.r.o. sprostredkovala žalobcovi dodávky tovaru - mäsa od dodávateľov z iných členských krajín. V danej súvislosti preto ako neopodstatnenú hodnotí aj námietku žalobcu o tom, že preukázanie zaplatenia odmeny za sprostredkovanie nie je zákonnou podmienkou pre uznanie odpočítania dane, pretože dokazovanie vykonávané v tomto smere zo strany správcu dane vytvára celkový obraz o obchodnej činnosti tak žalobcu ako aj deklarovanej dodávateľskej spoločnosti. Zároveň nepodávanie daňových priznaní zo strany dodávateľa svedčí o tom, že táto spoločnosť v skutočnosti v danom období reálne nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť (uvedené dosvedčuje aj to, že nemala žiadnych zamestnancov), preto aj v tomto smere námietky žalobcu nie sú opodstatnené.

36. V závere správny súd poukazuje na to, že nezistil žiadne pochybenia procesného charakteru v postupe správcu dane, resp. žalovaného, ktoré by boli takého charakteru a takej miery závažnosti,

že by spôsobovali neplatnosť administratívneho rozhodnutia, resp. bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov.

37. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, preto túto žalobu v zmysle ustanovenia zamietol.

38. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia a náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa , pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

39. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva

nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).