Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/74/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Pavol Laczo ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Ing. Ladislav Tánczos, dodatok obch. mena S ARMAT, IČO: 33 893 101, Diakovská 3, Šaľa, zastúpeného: TIMAR & partners, s.r.o., advokátska kancelária, Šaľa, proti žalovaným: 1. Ing. Q. H., nar. XX. F. XXXX, C. XXX/XX, N., 2. S. I., nar. XX. I. XXXX, A. XXXX/XX, K., spoločne zastúpeným: Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s.r.o., Bratislava, o 936,41 € s prísl., na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. -597 z 29. januára 2018 takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným ako spoločne a nerozdielne zaviazaným nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 936,41 € ako náhradu škody vo výške pohľadávky, ktorú žalobca mal voči spoločnosti MASTRA s.r.o. a ktorá zostala neuspokojená po zrušení konkurzu na jej majetok, pretože žalovaní ako jej konatelia nepodali včas návrh na jeho vyhlásenia, a II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Právoplatným platobným rozkazom Okresného súdu Galanta č. k. -20 bola spoločnosť MASTRA s.r.o. (v rozsudku nesprávne uvedení žalovaní) zaviazaná zaplatiť žalobcovi 636,86 € so 14,25 % ročným úrokom z omeškania z 110,12 € od 2. júna 2007 a z 526,74 € od 29. augusta 2008 a trovy konania celkovo 183,32 €. Žalovaní boli konateľmi spoločnosti MASTRA s.r.o. od roku 2006 až do jej zániku. Táto spoločnosť bola nepretržite v úpadku od roku 2006 do 30. apríla 2009, žalovaní ako jej konatelia nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu. V roku 2009 pritom už spoločnosť nebola schopná prijať žiadne ozdravné opatrenia. O úpadku sa žalovaní dozvedeli, keďže jednotlivé dokumenty, z ktorých to vyplývalo, sami predkladali na rokovanie valného zhromaždenia. Naposledy sa o úpadku museli dozvedieť v čase podania návrhu na povolenie reštrukturalizácie, kedy sa úpadok predpokladá zo zákona. Napriek tomu návrh na vyhlásenie konkurzu nepodali. Návrh na vyhlásenie konkurzu nakoniec podal až reštrukturalizačný správca na návrh veriteľského výboru 18. decembra 2009 a súd ho vyhlásil. Žalobca si v ňom uplatnil prihláškou pohľadávku vo výške 936,41 €, ktorá pozostávala z istiny 636,86 €, zákonných úrokov z omeškania 116,23 € a nákladov s jej uplatnením 183,32 €. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. z 10. augusta 2010, zverejneným v Obchodnom vestníku 17. augusta 2010, bol tento konkurz zrušený pre nedostatok majetku a pohľadávka žalobcu v ňom nebola uspokojená ani čiastočne.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalovaní ako konatelia spoločnosti MASTRA s.r.o. porušili povinnosť podať návrh na konkurz v zákonnej lehote podľa o konkurze a reštrukturalizácii. Táto spoločnosť bola v úpadku v zmysle a a žalovaní o tom vedeli, napriek tomu však túto povinnosť nesplnili. Preto zodpovedajú veriteľom za škodu podľa Jej výšku zákon prezumuje ako sumu pohľadávok, ktoré zostali neuspokojené po zrušení konkurzu. Žalovaný nekonali s odbornou starostlivosťou v zmysle , lebo mali vedomosť o platobnej neschopnosti spoločnosti, a ani podanie návrhu na reštrukturalizáciu ich povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu nezbavilo.

5. Včas podaným odvolaním sa žalovaní domáhajú zmeny tohto rozsudku tak, že sa žaloba zamietne. Závery žalobcu o existencii úpadku k 31. decembru 2006, 2007 a 2008 nie je možné z vykonaného dokazovania konštatovať, čo potvrdil aj posudok vypracovaný znaleckou organizáciou Bratislavská súdnoznalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o. Žalobca nepreukázal skutočnú výšku škody, ktorá je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa a nasl. Obch. zák., ktoré sa subsidiárne mali použiť aj na nárok podľa Žalobca mal teda preukázať, akým spôsobom by bola uspokojená jeho pohľadávka v konkurze. Okrem toho musela byť preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom skutočnej škody. Žalobca tieto skutočnosti preukazuje znaleckým posudkom, vypracovaný znaleckou organizáciou CORPORA, a.s., ktorý však nie je použiteľný pre potreby súdneho konania. Žalobca tak nepreukázal existenciu úpadku k inému dátumu než k 30. aprílu 2009. Od tohto dátumu začali žalovaní ako konatelia konať s odbornou starostlivosťou. Za také konanie treba považovať každé konanie, ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne predpokladať, že bude výhodnejšie než konkurz. Posúdenie, či sú splnené podmienky na povolenie reštrukturalizácie, patrí len súdu rozhodujúcemu o povolení reštrukturalizácie. Výpovede audítorky - svedkyne K. a bývalého konateľa a spoločníka spoločnosti MASTRA s.r.o. - svedka O. v konaní nijako neobjasňujú rozhodujúce skutočnosti. Žalovaní nemali v úmysle poškodiť žalobcu, domnievali sa, že budú schopní splatiť jeho pohľadávku. Negatívnu situáciu spoločnosti chceli riešiť formálnou reštrukturalizáciu v zmysle a nasl. Zistenie súdu o existencii úpadku v rokoch 2006, 2008 a k 30. aprílu 2009 nemajú oporu v dokazovaní. S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR žalovaní namietli, že súd prvej inštancie mal skúmať, že žalobca mal preukázať skutočnú výšku škody. Dokazuje to podľa nich aj zmenené znenie ust. účinné od 1. januára 2013. Žalovaní svoju povinnosť neporušili, žalobcovi nespôsobili škodu a konali s odbornou starostlivosťou.

6. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako zákonný. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy. Porušenie povinností žalovaných je preukázané správami audítorky, ktorá neustále poukazovala na platobnú neschopnosť spoločnosti MASTRA s.r.o., nielen znaleckým posudkom znaleckej organizácie CORPORA, a.s., č. 71/2011. Nie je však zrejmé, prečo by mal byť tento posudok neupotrebiteľný a naopak, upotrebiteľný posudok znaleckej organizácie Bratislavská súdno- znalecká konzultačná spoločnosť, s.r.o., č. 1/2014. Žalovaní nepreukázali liberačný dôvod, keď za taký nemožno považovať podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie. V čase reštrukturalizácie nemala spoločnosť žiadne nehnuteľnosti, mala vysoké záväzky voči dodávateľom, banke a zamestnancom. Preto nie je zrejmé, ako chceli žalovaní predpokladať vyššie uspokojenie veriteľov v reštrukturalizácii než v konkurze. Ani samotná reštrukturalizácia nesmerovala k uspokojeniu veriteľov, čo potvrdil aj reštrukturalizačný správca. Žalovaní by konali s odbornou starostlivosťou, len ak by vykonali úkony, ktoré by predišli úpadku a došlo by k uspokojeniu veriteľov. Stav spoločnosti MASTRA bol od r. 2006 nezvratný, nemala likvidný majetok, nemala nové záväzky, ktoré jej nezabezpečili ani žalovaní. Spoločnosť nebola schopná sa reštrukturalizáciou ozdraviť. Úmysel žalovaných je nepodstatný, lebo zodpovednosť podľa je objektívna. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaní boli konateľmi spoločnosti MASTRA s.r.o., nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu na jej majetok, za roky 2007 až 2008 a aj k 30. aprílu 2009 bola táto spoločnosť platobne neschopná, čo vyplývalo z listín vyhotovených samotnou spoločnosťou; mala finančné problémy od r. 2004, na jej negatívny stav upozorňovala aj audítorka - svedkyňa K., platobnú neschopnosť preukazuje aj zoznam záväzkov v spise Okresného súdu Trnava sp. zn. .

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ( ), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem ( a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti ( ), dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, obsahu znaleckého posudku, ani obsahu výsluchov strán a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní.

9. Odvolací súd sa čiastočne stotožňuje s námietkami žalovaných proti ustáleniu dátumov, kedy bola MASTRA s.r.o. v úpadku. Pojem úpadku vymedzujú právne predpisy, najmä o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 30. novembra 2009 (v čase tvrdeného porušenia povinnosti žalovaných) a , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predlženia, v znení účinnom takisto do 30. novembra 2009. Záver o tom, či spoločnosť je alebo nie je v úpadku, teda nie je záverom skutkovým, ale záverom právnym, ktorý sa vyvodzuje zo skutkových zistení, či spoločnosť napĺňa znaky vymedzenia úpadku ustanovené v citovaných predpisoch. V dôsledku toho sa odvolací súd čiastočne stotožňuje s námietkou žalovaných proti záverom znaleckého posudku znaleckej organizácie CORPORA, a.s., č. 71/2011 (č. l. 182 spisu v konaní , v konaní sp. zn. , ktoré prebiehalo paralelne s týmto konaním), ktorý dospieva k záveru o existencii úpadku k viacerým dátumom. Z obsahu tohto znaleckého posudku, ktorý nebol vypracovaný znalcom ustanoveným súdom podľa , resp. a súd ho tak posudzuje len ako listinný dôkaz (napr. rozhodnutie , ale aj judikáty R 22/1979 a R 31/1993), je však zrejmé, že znalecká organizácia v ňom záver o úpadku vyvodzuje z ekonomického ponímania úpadku, teda ako prevahy záväzkov nad aktívami. Takto ekonomicky zistený úpadok však neznamená, že spoločnosť MASTRA s.r.o. bola v úpadku aj v tom zmysle, ako ho vymedzuje a

10. Ustálenie, či spoločnosť bola v úpadku v tomto zmysle, je vecou konajúcich súdov na základe zistení o stave jednotlivých ekonomických veličín, podľa ktorých sa tento úpadok posudzuje. Súd prvej inštancie však ustálil takú hodnotu jednotlivých ekonomických veličín k 30. aprílu 2009, ktorá potom viedla k záveru, že spoločnosť bola k tomuto dátumu platobne neschopná, teda v úpadku. Tento konkrétny záver (o existencii úpadku k 30. aprílu 2009) však žalovaní vo svojom odvolaní nenapadli, naopak, sami uznali, že „nebol preukázaný iný deň úpadku ako 30.4.2009“, a nenapadli ani správnosť ekonomických ukazovateľov, na ktorých je založený. Ich hodnota pritom vyplýva okrem iného aj z reštrukturalizačného posudku č. 1/2009 (č. l. 6 až 36 pripojeného spisu ), ktorým súd prvej inštancie takisto vykonal dokazovanie. Podľa tohto poisudku vykazovala spoločnosť MASTRA s.r.o. k uvedenému dňu v účtovníctve finančný majetok v hodnote -17.000 €, z čoho najvyššiu položku -42.000 € tvoril poskytnutý kontokorentný úver. Zároveň táto spoločnosť mala k uvedenému dňu peňažné záväzky 30 dní po lehote splatnosti v celkovej výške 1.152.000 €. Tieto údaje vyplývali z účtovníctva uvedenej spoločnosti a bolo možné ich z neho zistiť bez potreby hlbšej analýzy. V dôsledku toho, aj keby sa bolo možné stotožniť so záverom, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil úpadok spoločnosti k 31. decembru 2006, 2007 a 2008, v každom prípade správne ustálil existenciu jeho podmienok k 30. aprílu 2009.

11. Žalovaný v odvolaní tiež napádajú záver súdu prvej inštancie o tom, že nekonali s odbornou starostlivosť po zistení úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o. Posúdenie, či určité konanie je alebo nie je konaním s odbornou starostlivosťou v zmysle , je znova právnou otázkou, ktorú nie je možné prenechávať znalcovi. Súčasťou riešenia tejto otázky je však aj posudzovanie predpokladaných vplyvov určitých úkonov, ich užitočnosť a vhodnosť v daných súvislostiach, ďalej možnosti konajúcich osôb tieto vplyvy svojich úkonov predvídať. Posudzovanie týchto otázok si pritom spravidla vyžaduje odborné znalosti, keďže ide o posúdenie správnosti odhadu (prognózy) zodpovednej osoby na základe určitých empirických poznatkov, skúseností a racionálnych výpočtov alebo odhadov. Až na základe posúdenia tohto vzťahu medzi konaním danej osoby a predpokladanými (alebo medzičasom nastalými) následkami tohto konania možno potom urobiť právny záver, či určité konanie napĺňalo alebo nenapĺňalo požiadavku odbornej starostlivosti. Podľa základných princípov sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. ). Ak sa teda žalovaní v prerokúvanej veci dovolávali toho, že postupovali s odbornou starostlivosťou, bolo ich povinnosťou tvrdiť a dokázať také rozhodné skutočnosti, z ktorých bude možné vyvodiť záver, že ich konanie zodpovedalo Boli teda povinní tvrdiť a dokázať, že ich rozhodnutie požiadať správcu o vypracovanie reštrukturalizačného posudku a podať návrh na povolenie reštrukturalizácie bolo založené na takých skutočnostiach a vedomostiach, ktoré primerane funkcii žalovaných ako konateľov spoločnosti MASTRA s.r.o. a pri zohľadnení všetkých dostupných informácií o podnikaní, hospodárskej a finančnej situácii tejto spoločnosti, stave trhu, možností rozvoja podnikania a nových príležitostiach objektívne opodstatňovalo ich rozhodnutie podať namiesto návrhu na konkurz návrh na povolenie reštrukturalizácie. Žalovaní však počas celého konania žiadne takéto skutočnosti ani netvrdili, ani nedokázali. Odvolávali sa v podstate po celý čas len na to, že správca v reštrukturalizačnom posudku odporučil reštrukturalizáciu spoločnosti MASTRA s.r.o., na jeho základe súd reštrukturalizáciu povolil, takže súd v prerokúvanej veci nie je oprávnený preskúmavať opodstatnenosť tohto záveru. Toto ich stanovisko však nie je správne.

12. Rozsah viazanosti súdu rozhodnutiami o tzv. predbežných otázkach upravujú a 194 Podľa je súd viazaný rozhodnutím iného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. -555 o povolení reštrukturalizácie spoločnosti MASTRA s.r.o. nie je rozhodnutím o trestnom čine, ani o vzniku alebo zániku tejto spoločnosti. Takisto ho nemožno považovať za rozhodnutie o osobnom stave, pretože sa ním nedeklaruje nijaký osobný stav (stav rýdzo osobných práv nositeľa týkajúcich sa jeho osoby a rodiny), ale len sa ním dlžníkovi povoľuje určitý osobitný postup usporiadania svojich dlhov. Viazanosť súdu týmto rozhodnutím teda nemožno vyvodiť z Podobne ho nemožno vyvodiť ani z , pretože toto ustanovenie sa týka rozhodnutí vydaných „inými orgánmi verejnej moci“; okrem toho, z tohto ustanovenia nevyplýva žiadna viazanosť, ale len príkaz súdu na iné vydané rozhodnutie prihliadnuť a vyrovnať sa s ním.

13. Osobitná úprava viazanosti právoplatnými rozhodnutiami súdu vyplýva okrem toho aj z podľa ktorého platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Citované ustanovenie zakladá tzv. prekážku rozhodnutej veci, ktorej dôsledkom je, že ak v skončenom konaní došlo právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. Ustanovenie tu predstavuje osobitnú procesnú úpravu vo vzťahu k Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Súd nemá na výber, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši takúto prejudiciálnu otázku, preto ani nemôže znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore tých istých strán, a to bez ohľadu na to, či takéto osobitné rozhodnutie je správne. So zreteľom na právoplatnosť (záväznosť a nezmeniteľnosť) rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán je neprípustné (porov. v tomto smere judikát R 40/2013). Účinky prekážky rozhodnutej veci sa teda týkajú len tých otázok, ktoré už boli právoplatne vyriešené, a len vzťahu medzi tými istými stranami. Uznesenie súdu o povolení reštrukturalizácie je podľa zásadne účinné voči všetkým účastníkom reštrukturalizačného konania, ktorými sú v zmysle cit. zák. okrem dlžníka aj veritelia, ktorí svoje pohľadávky prihlásili. Podľa cit. zák. sa však pohľadávky prihlasujú až po povolení reštrukturalizácie, o ktorej rozhoduje súd po posúdení kritérií podľa , teda: zrozumiteľný a jasný posudok so zákonnými náležitosťami, vypracovaný zapísaným správcom, ktorý odporúča reštrukturalizáciu a z jeho záverov je zrejmé, že na odporučenie sú splnené predpoklady. Z citovaných ustanovení je teda celkom zrejmé, že súd pri povolení reštrukturalizácie neskúma v celom rozsahu to, či reštrukturalizácia predstavuje v danom okamihu najlepší spôsob riešenia situácie dlžníka, a už vonkoncom neskúma skutkové podklady reštrukturalizačného posudku. Za obsah reštrukturalizačného posudku zodpovedá v prvom rade správca a súd, ako vyplýva z cit. , v podstate môže odoprieť povolenie reštrukturalizácie len v prípade zjavnej nesprávnosti reštrukturalizačného posudku. Súd pri povolení reštrukturalizácie takisto neskúma, či skutkový základ reštrukturalizačného posudku je pravdivý, či štatutárne orgány dlžníka pri poskytovaní informácií a vysvetlení správcovi skutočne zohľadnili všetky informácie, ktoré s ohľadom na svoju funkciu zohľadniť mali, a teda či konali s odbornou starostlivosťou. Táto otázka nie je predmetom posudzovania súdu pri povolení reštrukturalizácie podľa , v dôsledku čoho toto rozhodnutie nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k tejto otázke. Okrem toho je otázne, či toto rozhodnutie môže predstavovať riešenie tejto otázky medzi dlžníkom a jeho veriteľmi, keďže veritelia sa nezúčastňujú konania v časti o povolenie reštrukturalizácie (účastníkmi sa stávajú až prihláškou, teda po povolení reštrukturalizácie) a nemajú právo ani prednášať svoje stanoviská a navrhovať dôkazy na posúdenie, či reštrukturalizácia je skutočne reálna. Už len na dôvažok zostáva dodať, že aj z normujúceho zodpovednosť správcu za škodu z nesprávne odporučenej reštrukturalizácie možno vyvodiť, že samo odporučenie reštrukturalizácie (a jej následné povolenie na základe takéhoto odporučenia) nezakladá prekážku veci rozhodnutej pre posúdenie toho, či skutočne boli splnené podmienky na jej odporučenie a povolenie. V opačnom prípade by totiž norma cit. zák. bola v podstate zbytočná.

14. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že samo povolenie reštrukturalizácie súdom nepredstavuje prekážku, aby súd v civilnom sporovom konaní o náhradu škody voči konateľom úpadcu samostatne posudzoval otázku, či na uskutočnenie reštrukturalizácie boli skutočne vytvorené podmienky. Súd v civilnom sporovom konaní tak môže posúdiť, či reštrukturalizačný posudok bol vypracovaný skutočne nestranne a s odbornou starostlivosťou, či boli správcovi poskytnuté všetky dokumenty, informácie a vysvetlenia, či tieto informácie a vysvetlenia boli pravdivé, ale aj to, či analýza správcu v reštrukturalizačnom posudku ohľadom odporučenia reštrukturalizácie je správna. Konečne môže súd posúdiť aj to, či štatutárne orgány dlžníka pri tejto činnosti postupovali s odbornou starostlivosťou v tom zmysle, ako to bolo vysvetlené vyššie. Štatutárny orgán dlžníka je v spore o zodpovednosť podľa povinný tvrdiť a dokázať také skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že všetky vyššie uvedené kritériá sú splnené. Z obsahu samotného reštrukturalizačného posudku, ale aj výpovede reštrukturalizačného správcu (zápisnica o pojednávaní 30. júna 2011, č. l. 219) vyplýva, že minimálne v časti odhadovaných tržieb a ziskovosti je reštrukturalizačný posudok založený na obchodnom a finančnom odhade samotnej spoločnosti a jej (bližšie neurčeného) ekonomického poradcu. Žalovaní tak na preukázanie svojho konania s odbornou starostlivosťou boli povinní tvrdiť a dokázať konkrétne skutočnosti, z ktorých vychádzali pri zostavovaní odhadu, ktorý poskytli správcovi. Najmä teda boli povinní tvrdiť a dokázať, o akých konkrétnych obchodoch uvádzaných v reštrukturalizačnom pláne rokovali a s kým, aká bola šanca na úspech týchto rokovaní, akú šancu mala spoločnosť prípadné záväzky z týchto obchodov plniť, a akým spôsobom sa tieto výsledky mohli reálne prejaviť na hospodárení spoločnosti a na šanci uspokojiť veriteľov tak, aby to vyrovnalo dôsledky oneskoreného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Odvolací súd sa pritom stotožňuje s názorom vysloveným v znaleckom posudku CORPORA, a.s., č. 71/2011, že takýto všeobecný odhad pozitívneho vývoja bol v prípade spoločnosti MASTRA s.r.o. na základe známych informácií ťažko predstaviteľný. Už so samotného reštrukturalizačného posudku vyplýva, že spoločnosť predala svoje nehnuteľnosti, v ktorých mala výrobné kapacity, na uspokojenie pohľadávok banky, ktorá vyhlásila predčasnú splatnosť úverov. Ďalej posudok sám uvádza, že výroba spoločnosti MASTRA s.r.o. je finančne i časovo náročná. Nie je zrejmé, ako bolo možné zabezpečiť plánovanú expanziu do zahraničia, keď s dôsledkami ekonomickej krízy sa zahraničie potýkalo rovnako ako slovenský trh. Takisto z reštrukturalizačného posudku nevyplýva, ako sa malo zabezpečiť financovanie prípadne novej výroby, keď úverujúca banka sama vyhlásila splatnosť už dovtedy poskytnutých úverov, takže poskytnutie nových bolo nereálne, a spoločnosť prostriedky nemala, no nemala ani majetok, ktorý by mohla ponúknuť na zabezpečenie takých úverov. Takisto reštrukturalizačný posudok nevysvetľuje, kde a za akých podmienok mala spoločnosť vyrábať, keď doterajšie výrobné priestory predala. Za daného stavu teda odvolací súd považuje za logický a racionálny záver znaleckého posudku CORPORA a.s. č. 71/2011, že reštrukturalizácia v tej podobe, ako bola popísaná v reštrukturalizačnom posudku, bola nereálna. Bolo teda povinnosťou žalovaných dokázať konkrétne okolnosti, z ktoré by túto nereálnosť vyvracali, teda ktoré by preukázali, že táto reštrukturalizácia by bola reálna a že výhrady vyjadrené napríklad v znaleckom posudku č. 71/2011 v danej veci neobstoja.

15. Žalovaní na podporu týchto svojich záverov predložili znalecký posudok Bratislavskej súdno- znaleckej a konzultačnej spoločnosti, s.r.o., č. 1/2014 (č. l. 459 spisu ), ktorého celková skladba však podľa odvolacieho súdu neumožňuje preskúmať jeho závery. Ako správne poukázala CORPORA, a.s., vo svojom následkom odbornom vyjadrení č. 1/2014 (č. l. 475 spisu), je tento posudok založený v podstate len na vyhlásení samotných žalovaných, že spoločnosť MASTRA s.r.o. pri podnikaní dodržiavala zákony, a vo vzťahu k reálnosti úspechu reštrukturalizácie v podstate len opakuje stanovisko žalovaných, že túto otázku záväzne posúdil súd, ktorý reštrukturalizáciu povolil. Naopak, tento znalecký posudok v tejto časti nevyvrátil ani jeden z logických a racionálnych záverov znaleckého posudku č. 71/2011 o nereálnosti naplánovanej reštrukturalizácie. V dôsledku toho sa nemožno stotožniť s názorom žalovaných, že znalecký posudok č. 1/2014 dokázal nepoužiteľnosť znaleckého posudku č. 71/2011 pre toto súdne konanie. Odvolací súd tak vzal znalecký posudok č. 71/2011 za základ svojej úvahy pri hodnotení dôkazov o zachovaní odbornej starostlivosti zo strany žalovaných a dospel k záveru, že žalovaní ani reštrukturalizačným posudkom č. 1/2009 nepreukázali také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že odbornú starostlivosť zachovali. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena potom je, že súd skutočnosť, ktorá sa mala takto dokázať, za dokázanú nepovažuje, ale naopak, vychádza z toho, že nenastala.

16. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalovaných, že žalobca nedokázal skutočnú výšky škody, pretože výšku škody prezumuje ustanovenie tretej vety Podľa potom platí, že skutočnosť, pre ktorú zákon ustanovuje domnienku pripúšťajúcu dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Z tohto ustanovenia teda vyplýva opak toho, čo tvrdia žalovaní - domnienka výšky škody ustanovená v totiž znamená, že súd z takto určenej výšky škody musí vychádzať a žalobca do tejto výšky nie je povinný dokazovať ju (bol by povinný dokazovať, ak by tvrdil, že vznikla škoda vyššia). Táto domnienka potom spôsobuje prechod dôkazného bremena na škodcu, ktorý je povinný dokázať opak (teda, že škoda nevznikla alebo vznikla nižšia výška). V prerokúvanej veci sú škodcom žalovaní, v dôsledku čoho ich zaťažovalo dôkazné bremeno o tom, že výška skutočnej škody bola nižšia. Žalovaní však v prerokúvanej veci žiadne konkrétne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mali preukazovať nižšiu výšku škody, nenavrhli, hoci na to podľa základných princípov boli povinní. Potom ale súd prvej inštancie správne uzavrel, že v konaní nevyšiel najavo opak takto ustanovenej domnienky a bol povinný podľa cit. brať túto domnienku za dokázanú.

17. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáha voči žalovaným ako bývalým konateľom spoločnosti MASTRA s.r.o. náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že žalovaní porušili svoju povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti. Súd prvej inštancie správne posúdil tento nárok podľa zákona č v znení účinnom do 30. novembra 2009, ktorý je v prerokúvanej veci rozhodný s ohľadom na čas, kedy k porušeniu malo dôjsť. Podľa cit. zák. je dlžník v úpadku povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť má v mene dlžníka rovnako štatutárny orgán. Podľa cit. zák. je dlžník v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Podľa je predĺžený ten, kto je povinný viesť účtovníctvo, má viac ako jedného veriteľa a hodnota splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Podľa je platobne neschopným ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. Podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predlženia podľa ustanovuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. Z cit. vyhl. vyplýva, že na účely určenia platobnej neschopnosti je platobne neschopným ten, kto má viac ako jedného veriteľa, viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti a koho peňažné záväzky 30 dní po lehote splatnosti nie sú kryté jeho finančným majetkom. Takým majetkom sa rozumejú peňažné prostriedky, pohľadávky z účtu, vkladu alebo inej formy vkladu v banke, peňažné pohľadávky a dlhové cenné papiere s lehotou splatnosti do 30 dní, peňažné pohľadávky a dlhové cenné papiere, u ktorých možno predpokladať splnenie do 30 dní, ako aj peňažné pohľadávky a dlhové cenné papiere splatné na požiadanie. Za finančný majetok sa naopak podľa cit. vyhl. nepovažujú peňažné prostriedky, pohľadávky ani cenné papiere, ktoré nie sú vyjadrené v mene štátu, ktorý nie je členským štátom OECD. Podľa ods. 3 cit. paragrafu sa potom neprihliada na peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti, o ktorom vedie dlžník s veriteľom vzájomné rokovania a veriteľ má záujem rokovania viesť. Podľa sa pri určení predlženia vychádza z účtovnej hodnoty majetku a pri stanovení hodnoty splatného záväzku sa podľa ods. 3 vychádza z jeho sumy. Ak sú splnené citované podmienky, je dlžník je v úpadku v zmysle Podľa cit. zák. je potom dlžník povinný predchádzať úpadku a podľa ods. 2 je dlžník účtujúci v účtovníctve povinný sledovať vývoj svojej finančnej situácie a svojho majetku a záväzkov tak, aby mohol včas zistiť prípadnú hrozbu úpadku.

18. Spoločnosť MASTRA s.r.o. bola spoločnosťou s ručením obmedzeným v zmysle § 105 a nasl. Obch. zák., ktorej štatutárnym orgánom sú podľa § 133 ods. 1 Obch. zák. konatelia. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. o účtovníctve v znení účinnom do 30. novembra 2009 bola právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky účtovnou jednotkou, ktorá podľa cit. zák. bola povinná účtovať v sústave podvojného alebo jednoduchého účtovníctva. Spoločnosť MASTRA s.r.o. ako spoločnosť s ručením obmedzeným - právnická osoba bola podľa citovaných ustanovení zákona č. 431/202 Z. z. povinná viesť účtovníctvo (účtovať). Preto bola už podľa cit. povinná sledovať vývoj svojej finančnej situácie a stav svojho majetku a záväzkov. Táto povinnosť aj s ohľadom na znenie potom zaťažovala v prvom rade jej konateľov, keďže bolo ich povinnosťou na základe takto zistených informácií podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie teda zo zisteného skutkového stavu správne vyvodil, že najneskôr k 30. aprílu 2009 spoločnosť MASTRA s.r.o., mala viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti a tieto záväzky neboli kryté finančným majetkom tak, ako ho definuje vyhlášky č. V dôsledku toho bola táto spoločnosť najneskôr k uvedenému dátumu v úpadku vo forme platobnej neschopnosti. Všetky podstatné údaje potrebné na zistenie tejto skutočnosti (existencia veriteľov, peňažných záväzkov, ako aj finančný majetok) bolo možné zistiť z účtovníctva spoločnosti a z ďalších podkladov, ktoré spoločnosť mala k dispozícii a z ktorých ich koniec koncov zistil aj reštrukturalizačný správca pri spracúvaní reštrukturalizačného posudku.

19. Súd prvej inštancie teda v zásade správne dospel k záveru, že žalovaní k 30. aprílu 2009 mali vedieť o úpadku spoločnosti a o svojej povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Naopak, nemožno akceptovať odvolaciu námietku žalovaných, že sa o úpadku dozvedeli a mohli dozvedieť až z listu audítorky vedeniu spoločnosti z 25. mája 2009. Z už cit. ust. totiž vyplýva, že dlžník je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní nielen odo dňa, keď sa dozvedel o svojom úpadku, ale aj odkedy sa pri zachovaní odbornej starostlivosti o tomto úpadku dozvedieť mohol. Konaním s odbornou starostlivosťou sa pritom podľa cit. zák. rozumie konanie so starostlivosťou primeranú k funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Zo vzájomného súvisu tohto ustanovenia s tak možno dospieť k záveru, že štatutárny orgán dlžníka koná pri sledovaní svojej situácie s odbornou starostlivosťou jedine vtedy, ak sústavne sleduje a vyhodnocuje všetky ukazovatele rozhodné podľa vyhlášky č. pre posúdenie, či je spoločnosť v úpadku, tieto informácie si aktívne vyhľadáva v účtovníctve, iných evidenciách a podkladoch spoločnosti a bezodkladne na ne reaguje primeraným spôsobom, teda buď podaním návrhu na vyhlásenie na konkurzu v zmysle alebo iným konaním s odbornou starostlivosťou v zmysle cit. zák. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci sám reštrukturalizačný správca pri spracúvaní reštrukturalizačného posudku ustálil záver, že spoločnosť MASTRA s.r.o. bola v úpadku k 30. aprílu 2009, výlučne z údajov účtovníctva a ďalších evidencií spoločnosti. Pokiaľ by žalovaní ako konatelia tejto spoločnosti konali s odbornou starostlivosťou a v súlade so svojimi povinnosťami v zmysle a , mohli a mali z toho istého účtovníctva a z tých istých podkladov zistiť, že spoločnosť sa k tomuto dňu dostala do úpadku, a mohli to zistiť v krátkom čase po tomto dni. Konkrétny deň pritom v prerokúvanej veci nie je potrebné ustáliť, keďže žalovaní návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti MASTRA s.r.o. nepodali vôbec. Postačuje preto zistenie, že úpadok tejto spoločnosti mohli žalovaní zistiť krátko po 30. apríli 2009, odkedy začala plynúť 30-dňová lehota podľa , do ktorej mali žalovaní podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti, no neurobili tak.

20. Podľa platí, že ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka (teda aj štatutárny orgán) poruší túto povinnosť, zodpovedá veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou. Citované ustanovenie tak zakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu spôsobenú oneskoreným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to priamo voči veriteľom spoločnosti. bližšie neupravuje podrobnosti zodpovednostného vzťahu medzi veriteľom a konateľom spoločnosti, pričom táto otázka nie je podrobne riešená ani v existujúcej judikatúre. Vzťah medzi štatutárnym orgánom (konateľom) a spoločnosťou sa podľa Obch. zák. v znení účinnom do 30. januára 2013 spravuje treťou časťou ako obchodný záväzkový vzťah, teda aj ustanoveniami a nasl. o náhrade škody. Týmto zákonom sa spravuje tento vzťah aj v prípade, že ide o porušenie zákonných povinností podľa Obch. zák., čo vyplýva z Obch. zák. V prerokúvanej veci však nárok podľa nevzniká medzi spoločnosťou a konateľom, ale medzi veriteľom a konateľom spoločnosti priamo. Na tento vzťah teda nedopadá citovaný Obch. zák., v dôsledku čoho z neho nemožno vyvodiť aplikáciu tretej časti na tieto vzťahy. Takúto aplikáciu by bolo možné vyvodiť jedine nepriamo prostredníctvom Obch. zák. tak, že porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu podľa by sa považovalo za súčasť porušenia povinností konateľa vyplývajúcich z Obch. zák., a teda za porušenie samotného . Podrobnejšie skúmanie tejto otázky však vo výsledku nie je potrebné, pretože v podstatných rysoch je zodpovednosť za škodu upravená v a nasl. Obch. zák. a v a nasl. Obč. zák. postavená na rovnakých základných zásadách. Preto nie je potrebné v prerokúvanej veci riešiť ani otázku, či zodpovednosť za škodu žalovaného treba odvodiť z Obch. zák., teda z porušenia povinnosti tam uvedených, alebo z Obč. zák. Samotný následok, teda to, že štatutárny orgán spoločnosti zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu, totiž vyplýva priamo z Konateľ teda zodpovedá veriteľovi už na základe citovaného ustanovenia, a preto nie je potrebné vôbec odkazovať na základné ustanovenia o zodpovednosti za škodu v Obchodom alebo .

21. Táto okolnosť je podstatná najmä preto, že tak nie je potrebné riešiť, či sa škodca môže zbaviť zodpovednosti tým, že škodu nezavinil ( Obč. zák.), alebo tým, že bola spôsobená vyššou mocou ( Obch. zák.). Z prvej vety totiž nevyplýva, že štatutárny orgán zodpovedá veriteľom za škodu, len ak porušenie povinnosti zavinil, ani z tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa mohol štatutárny orgán zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže, že ju nezavinil. Naopak, z tohto ustanovenia celkom jasne vyplýva, že zbaviť tejto zodpovednosti sa štatutárny orgán môže iba vtedy, ak preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou. Práve z citovaného ustanovenia je teda zrejmé, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou objektívnou s tým, že konanie s odbornou starostlivosťou je liberačným dôvodom. Inak z celkovej konštrukcie tohto ustanovenia možno dovodiť i to, čo žalovaní odvodzujú z Obch. zák., teda aj ďalšie predpoklady naplnenie zodpovednosti za škodu: 1. protiprávne konanie, 2. vznik škody, ako aj 3. príčinná súvislosť medzi konaním a vznikom škody. Ako už odvolací súd uviedol, protiprávnosť konania a na to nadväzujúca zodpovednosť štatutárneho orgánu vyplýva výslovne z prvej vety Požiadavka príčinnej súvislosti vyplýva takisto z tohto ustanovenia, konkrétne z toho, že štatutárny orgán zodpovedá veriteľom len za škodu, ktorá im vznikla v dôsledku toho, že nepodal včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Takisto musí byť splnená požiadavka, že veriteľom musela vzniknúť škoda. V tomto smere však práve tretia veta cit. zakladá domnienku, podľa ktorej výška škody vzniknutej veriteľom je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu pre nedostatok majetku zostali neuspokojené. Už z citovaného ustanovenia je teda zrejmá nesprávnosť argumentácie žalovaných, podľa ktorých mal žalobca preukazovať konkrétnu výšku škody. Toto ustanovenie totiž čo do výšky škody normuje domnienku a nie je povinnosťou žalobcu preukazovať to, čo je preukázané domnienkou ( ). Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie potom vyplýva, že žalovaní nedokázali, že by žalobcovi nevznikla žiadna škoda, prípadne, že by vzniknutá škoda mala byť menšia než suma pohľadávok, ktorá žalobcovi po zrušení konkurzu na spoločnosť MASTRA s.r.o. zostala neuspokojená.

22. Nie je opodstatnená námietka žalovaných proti existencii príčinnej súvislosti medzi porušením ich povinnosti a vznikom škody, ktorú ale žalovaní bližšie neodôvodňujú. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu je zrejmé, že pohľadávka žalobcu mu bola priznaná právoplatným platobným rozkazom a mal preto nárok na jej uspokojenie z majetku spoločnosti. V dôsledku zrušenia konkurzu však jeho pohľadávka zostala neuspokojená preto, že v čase vyhlásenia konkurzu na návrh reštrukturalizačného správcu 18. decembra 2009 už spoločnosť MASTRA s.r.o. nemala žiaden likvidný majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávok proti podstate. Zároveň je však zrejmé, že v čase, kedy žalovaní mali povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurz (t. j. 30. apríla 2009 a približne 30 dní potom), táto spoločnosť ešte mala nehnuteľnosti, ako aj ďalší majetok, ktorého hodnota podľa reštrukturalizačného posudku č. 1/2009 predstavovala približne 1.279.000 € pri záväzkoch 1.183.000 € (resp. pri ešte nesplatných záväzkoch 1.467.000 €). Z uvedených údajov teda aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že nemožno jednoznačne vylúčiť, že ak by návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný v 30- dňovej lehote po 30. apríli 2009, mohla byť uspokojená aj pohľadávka žalobcu priznaná mu platobným rozkazom. Naopak, pri konkurze vyhlásenom neskôr už žalobca nedosiahol žiadne uspokojenie. Z toho je zrejmé, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaných (opomenutie podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu) a vznikom škody (minimálne čiastočne zníženie uspokojenia pohľadávky žalobcu) je daná. Otázka, či hodnota majetku spoločnosti MASTRA s.r.o. k 30. aprílu 2009 bola skutočne taká, že by žalobca dosiahol uspokojenie celej svojej pohľadávky alebo len jej časti, potom nie je otázka príčinnej súvislosti, ale zisťovania výšky škody. Ustanovenie , že poškodený je v rámci dôkazu príčinnej súvislosti povinný dokazovať, aké veľký by bolo jeho uspokojenie v konkurze, pretože tým by v podstate dokazoval výšku svojej škody. Taký výklad by však odporoval tretej vete cit. zák., ktorá výšku škody prezumuje vyvrátiteľnou domnienkou. Tretia veta okrem toho podľa odvolacieho súdu neprezumuje konkrétny mechanizmus vzniku škody, teda nevyplýva z nej, že škoda spočíva práve v neuspokojení tejto pohľadávky. Toto ustanovenie prezumuje len výšku škody odkazom na sumu tejto pohľadávky. Zmyslom uvedenej domnienky je práve uľahčenie dôkaznej situácie veriteľa ohľadom výšky vzniknutej škody a toto uľahčenie má zmysel práve v tých prípadoch, kedy nemožno jasne ustáliť, aká by bola konkrétna cena (peňažné vyjadrenie) tých hodnôt, o ktoré v dôsledku oneskoreného vyhlásenia konkurzu prišiel. Takisto nemožno súhlasiť s obranou žalovaných, či chceli alebo nechceli žalobcu svojím konaním poškodiť, prípade či konali alebo nekonali úmyselne. Ako už bolo uvedené, zodpovednosť podľa je zodpovednosť objektívna s možnosťou liberácie, nie ako zodpovednosť založená na zavinení. Nie je teda podstatné, že žalovaní nekonali so zlým úmyslom, podstatné je, že porušili svoju povinnosť a že v dôsledku toho vznikla žalobcovi škoda.

23. Žalovaní sa v odvolaní bránia, že zachovali odbornú starostlivosť tým, že len čo sa dozvedeli o úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o., poverili reštrukturalizačného správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Už súd prvej inštancie však správne vyhodnotil ich obranu ako nedôvodnú. Nesprávnosť názoru žalovaných vyplýva jasne z , podľa ktorého poverením správcu vypracovať reštrukturalizačný posudok nie je dotknutá povinnosť dlžníka včas podať návrh na vykonanie konkurzu. Ak by mal platiť výklad zastávaný žalovanými, potom by táto norma bola celkom zbytočná, pretože by vždy a za každých okolností viedla k liberácii štatutárnych orgánov: povinnosť štatutárnych orgánov podať návrh na vyhlásenie konkurzu by síce poverením správcu nebola dotknutá, ale podľa by sa zodpovednosti za jej porušenie mohli zbaviť už preukázaním takéhoto poverenia, teda štatutárny orgán by za škodu nikdy nezodpovedal, ak by poveril správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Takýto výklad citovaných ustanovení však nezohľadňuje, že zákonodarca v druhej vete považoval za podstatné zdôrazniť, že táto povinnosť štatutárny orgán dlžníka zaťažuje aj vtedy, keď poverí správcu, a zaťažuje ho aj z toho vyplývajúca zodpovednosť podľa Konanie s odbornou starostlivosťou je konštruované ako liberačný dôvod osoby, ktorá mala podať návrh na konkurz, teda osoby konajúcej v mene dlžníka ( ), v dôsledku toho teda povinnosť dokázať zachovanie tejto starostlivosti zaťažuje túto osobu, ak sa tohto liberačného dôvodu dovoláva. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaní nedokázali, že by po 30. apríli 2009 (dni, kedy bola MASTRA s.r.o. nepochybne v úpadku) potrebnú odbornú starostlivosť zachovali, a odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil.

24. Podľa už cit. treba konaním s odbornou starostlivosťou rozumieť konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Toto vymedzenie odbornej starostlivosti je teda podobné ako napr. vymedzenie všeobecnej povinnosti konateľa podľa Obch. zák. zaobstarať si a pri svojom rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Pri posudzovaní, či má alebo nemá štatutárny orgán podať návrh na konkurz v zmysle , koná teda s odbornou starostlivosťou len vtedy, keď si zadováži všetky podstatné informácie a posúdi ich s ohľadom na svoje skúsenosti a funkciu a na základe nich potom vyhodnotí, či sú tu také okolnosti, ktoré opodstatnene umožňujú prijať záver, že napriek existencii úpadku spoločnosti existuje reálna možnosť jej uzdravenia aj bez podania návrhu na konkurz inými opatreniami, ktoré zároveň vykoná. Pri tom je povinný uvážiť jednak aktuálnu majetkovú a finančnú situáciu spoločnosti, možnosti ďalšieho podnikania na trhu v doterajšom predmete činnosti alebo preorientovania podnikania spoločnosti na iný segment, reálnu ziskovosť takéhoto podnikania spoločnosti, teda možnosť dosahovať zisky, ktorými sa podarí uspokojiť veriteľov spoločnosti, a tiež to, či všetky tieto ciele je možné dosiahnuť v priemernom časovom rámci. Posudzovanie, či štatutárny orgán zachoval potrebnú odbornú starostlivosť, sa vykonáva vždy spätne, k okamihu, keď štatutárny orgán robil svoje rozhodnutie, avšak za súčasnej znalosti dôsledkov, ku ktorým toto rozhodnutie viedlo. Pri takomto posudzovaní možno podľa odvolacieho súdu aplikovať tzv. „business judgement rule“, t. j. pravidlo obchodníckeho úsudku, ktoré je vo všeobecnosti vyjadrený aj v ustanovení prvej vete . Podstata tohto pravidla vyjadruje, že štatutárny orgán nie je voči spoločnosti zodpovedný za každý neúspech podnikania spoločnosti, teda za každú hospodársku stratu alebo škodu, ktorá vznikla v dôsledku jeho podnikateľského rozhodnutia. S každým podnikateľským rozhodnutím je totiž spojené určité riziko a toto riziko (dôsledky rozhodnutia) nie sú v okamihu rozhodovania vždy presne odhadnuteľné a kvantifikovateľné. Ak by bol štatutárny orgán zodpovedný vždy za každú stratu alebo neúspech, znamenalo by to, že štatutári (a v širšom zmysle manažéri) by neboli ochotní ísť do čo len mierne rizikovejšieho obchodu, čo by ale vo výsledku znamenalo riziko, že mnohé podnikateľské príležitosti by zostali nevyužité a zabíjalo by ducha podnikania.

25. Štatutárny orgán by teda nemal zodpovedať stratu alebo neúspech spoločnosti v tých prípadoch, kedy napriek zachovaniu všetkých povinností, ktoré od neho možno žiadať, urobil rozhodnutie, hoci sa toto rozhodnutie neskôr ukázalo ako nevýhodné, resp. viedlo k strate alebo neúspechu spoločnosti. Tento princíp by sa potom mal uplatňovať aj pri posudzovaní odbornej starostlivosti v zmysle , ktorá je aj normatívne konštruovaná podobne ako požiadavky odbornej starostlivosti podľa prvej vety Obch. zák. Na to, aby sa však konanie štatutárneho orgánu mohlo považovať za konanie s odbornou starostlivosťou v zmysle citovaných ustanovení, musia byť splnené viaceré kritériá, ktoré z týchto ustanovení čiastočne výslovne vyplývajú a čiastočne ich možno vyvodiť s ohľadom na vymedzený účel zakotvenia tejto požiadavky. Predovšetkým je potrebné, aby konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (ktorým boli žalovaní v rozhodnom období v spoločnosti MASTRA s.r.o.) konal so starostlivosťou primeranou funkcii, teda štatutárneho orgánu, ktorému je zo zákona zverené obchodné vedenie spoločnosti ( Obch. zák.) a ktorý môže v mene spoločnosti urobiť všetky úkony navonok a dovnútra, ktoré považuje za potrebné, a okrem valného zhromaždenia spoločnosti nie je povinný sa riadiť príkazmi nikoho; rovnako však nie je povinný ani na také pokyny čakať. Konkrétne konanie konateľa pri svojom rozhodovaní možno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou len vtedy, ak zároveň spĺňa tieto podmienky: (1) nesmie byť vedené akýmikoľvek inými záujmami než záujmami spoločnosti a jej veriteľov, (2) v čase urobenia rozhodnutia toto rozhodnutie nesme zjavne odporovať záujmom spoločnosti a (3) konateľ musí rozumne predpokladať, že toto rozhodnutie takémuto prospechu slúži. Len keď sú splnené tieto konkrétne kritériá konania konateľa, možno dospieť k záveru, že konal s odbornou starostlivosťou v zmysle (a aj Obch. zák., aj keď o jeho aplikáciu v prerokúvanej veci nejde).

26. Ako už odvolací súd uviedol, konštrukcia odbornej starostlivosti ako liberačného dôvodu vylučujúceho zodpovednosť podľa znamená, že dôkazné bremeno leží na štatutárnom orgáne. Štatutárny orgán (v prerokúvanej veci žalovaní) je teda povinný tvrdiť a dokázať také skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že všetky vyššie uvedené kritériá sú splnené a že jeho konanie teda možno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou. Ako už odvolací súd uviedol, správny je názor súdu prvej inštancie, že na splnenie tejto povinnosti nestačí poveriť správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Žalovaní nedokázali, z akého dôvodu sa pri poverení správcu touto činnosťou mohli primerane svojej funkcii a s prihliadnutím na všetky dostupné informácie ( ) domnievať, že správca reštrukturalizáciu v posudku odporučí a že táto bude aj úspešná. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu navyše vyplýva, že reštrukturalizácia v tej podobe, ako bola v reštrukturalizačnom posudku popísaná, bola nereálna a žalovaní nedokázali žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by jej reálnosť potvrdzovali. V dôsledku toho potom za zachovanie odbornej starostlivosti nemožno bez ďalšieho považovať ani samotné podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie. O podaní tohto návrhu rozhoduje dlžník sám (resp. osoby konajúce v jeho mene) a reštrukturalizačný posudok odporúčajúci reštrukturalizáciu je iba jedným z nutných podkladov pre jeho podanie ( ). Aj keď teda reštrukturalizačný posudok odporúča reštrukturalizáciu, dlžníka (osoby konajúce v jeho mene) stále zaťažuje povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v zmysle , teda primerane funkcii a po zohľadnení všetkých dostupných informácií, nielen obsahu reštrukturalizačného posudku. Dlžník je teda s takouto starostlivosťou sám povinný zvážiť, či jeho reštrukturalizácia má alebo nemá šancu na úspech, a nespoliehať sa len na obsah reštrukturalizačného posudku, a to osobitne v prípade, ak tento posudok je založený na obchodnom a finančnom pláne predloženom samotným dlžníkom bez toho, aby správca podrobnejšie preveroval informácie v ňom uvedené.

27. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR je reštrukturalizácia v našom práve ponímaná ako proces, v ktorom úpadca v reštrukturalizácii svojim veriteľom ponúka alternatívnu možnosť usporiadania svojich majetkových pomerov a vyrovnanie pohľadávok veriteľov. Veritelia môžu svojim hlasovaním len vyjadriť súhlas alebo nesúhlas s plánom dlžníka, nemôžu však dlžníkovi reštrukturalizáciu nanútiť (pozri nález sp. zn. ). Rozhodnutie dlžníka o tom, že namiesto vyhlásenia konkurzu požiada nepožiada o povolenie reštrukturalizácie, teda že ponúkne svojím veriteľom túto možnosť vyrovnania ich pohľadávok, sa preto musí diať s odbornou starostlivosťou. Týmto rozhodnutím samým osebe sa však pojem odbornej starostlivosti nenapĺňa a nevyčerpáva, takže nemôže obstáť námietka žalovaných, že už týmto rozhodnutím naplní dlžník požiadavku odbornej starostlivosti podľa Nemožno totiž v žiadnom prípade prijať ani ich argument, že reštrukturalizácia vždy zabezpečuje pre veriteľov vyššiu mieru uspokojenia než konkurz. Tento predpoklad totiž neplatí a má miesto len tam, kde dlžník skutočne má ekonomické predpoklady na to, aby úspešne oživil svoje podnikanie. Ak tu také predpoklady nie sú, predstavuje reštrukturalizácia len odďaľovanie ekonomického zániku dlžníka a možnosti aspoň čiastočného uspokojenia jeho veriteľov. Úlohou dlžníka je práve s odbornou starostlivosťou, teda po zohľadnení všetkých dostupných informácií zhodnotiť, či tieto predpoklady splnené sú. Len ak s takouto odbornou starostlivosťou uváži, že splnené sú, môže sa zbaviť svojej zodpovednosti podľa za to, že namiesto návrhu na vyhlásenie konkurzu podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, a to aj keď sa reštrukturalizácia nakoniec ukázala ako neúspešná. Ak však dlžník (osoba konajúca v jeho mene) nedokáže, že sa pre podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie rozhodla po takomto postupe, teda s odbornou starostlivosťou v zmysle , svojej zodpovednosti podľa cit. sa nezbaví. V prerokúvanej veci sa odvolací súd zo všetkých tu aj vyššie podrobne rozvedených dôvodov stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní ako konatelia spoločnosti MASTRA s.r.o. takúto starostlivosť po 30. apríli 2009 nedokázali, preto sa svojej zodpovednosti za škodu podľa cit. ustanovenia nezbavili.

28. Pokiaľ ide o výšku škody, odvolací súd znova zdôrazňuje, že sa ňou netreba osobitne zaoberať, pretože sa predpokladá na základe domnienky v tretej vete Námietka žalovaných, že žalobca mal dokázať reálnu výšku škody, tak odporuje zákonu, a k inému záveru nevedie ani odkaz žalovaných na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá nevychádza z existencie zákonnej domnienky výšky škody v týchto prípadoch. Naopak, žalobca v prerokúvanej veci dokázal, že po skončení konkurzu na majetok spoločnosti MASTRA s.r.o. zostala neuspokojená pohľadávka priznaná mu platobným rozkazom Okresného súdu Galanta č. k. 118/2009-20 v sume 638,86 € istiny, 116,23 € úrokov z omeškania a 183,32 € nákladov spojených s jej uplatnením. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by takto vyčíslenú škodu spochybňovali. Odvolací súd potom už vyššie objasnil, že cit. tretia veta nenormuje mechanizmus vzniku škody, ale len prezumpciu jej výšky, takže škoda by mohla vzniknúť aj alternatívne. V tu prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by konkurz na spoločnosť MASTRA s.r.o. bol vyhlásený skôr, mohol byť žalobca uspokojený minimálne čiastočne, s týmito prostriedkami mohol disponovať, zhodnocovať ich a dosahovať z nich zisk. Tým, že sa tak nestalo, mohla žalobcovi vzniknúť škoda v celej výške pohľadávky neuspokojenej v konkurze. Na základe toho podľa odvolacieho súdu nebolo možné dospieť k záveru, že by za konania vyšiel najavo opak, ktorý by vyvracal domnienku výšky škody u žalobcu založenú ustanovením tretej vety

29. Celkom nedôvodné sú odkazy žalovaných na novú úpravu v znení účinnom od 1. januára 2013. V tomto ustanovení je totiž upravená nová povinnosť pri porušení povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu zaplatiť do všeobecnej podstaty určitú paušálnu sumu. S účinnosťou od 1. januára 2016 potom bola táto povinnosť ako konštrukcia zmluvnej pokuty presunutá do Úprava týchto nárokov je však pre posudzovanie nároku žalobcu voči žalovaným nepodstatná, pretože sa tu upravujú odlišné právne inštitúty. Okrem toho, zo samotnej zmeny zákona od určitého dátumu nemožno vyvodzovať v zásade nič pre nároky, ktoré už vznikli za účinnosti predošlého zákona. To, že nárok spoločnosti na náhradu vo výške dvojnásobku základného imania podľa účinného od 1. januára 2013, resp. nárok na zmluvnú pokutu podľa účinného od 1. januára 2016 nemali za cieľ riešiť otázku náhrady škody medzi štatutárnym orgánom dlžníka a veriteľmi, vyplýva aj z toho, že s účinnosťou od 1. januára 2018 bola do novo zavedeného znova zakotvená prepracovaná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú veriteľovi, ktorá však v podstatných rysoch vychádza práve z pôvodnej úpravy v znení účinnom do 30. novembra 2009. Žalovaní sa teda nemôžu zbaviť svojej zodpovednosti ani touto argumentáciou.

30. Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaní podľa zodpovedajú žalobcovi za spôsobenú škodu a sú povinní mu ju nahradiť vo výške prezumovanej podľa citovaného ustanovenia, teda vo výške neuspokojenej pohľadávky 636,86 + 116,23 + 183,32 €. Pretože svojho protiprávneho konania sa dopustili spoločne, správne ich súd prvej inštancie zaviazal na jej náhradu spoločne a nerozdielne ( Obč. zák., ale zhodne aj Obch. zák.). Odvolací súd preto podľa rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (výrok I).

31. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa v spojení s priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešným žalovaným, a to v rovnakom pomere, v akom sú zaviazaní aj vo veci samej, teda spoločne a nerozdielne (výrok II).

32. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v a Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.