Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-143-2022.pdf
PDF · 149.31 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/143/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpeného spoločnosťou HADBÁBNY & spol. advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 249 722, so sídlom Prielohy 1012/1C, 010 07 Žilina, proti žalovaným: 1/ F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. A. XXXX, XXX XX E., 2/ A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. A. XXXX, XXX XX E., obidvom právne zastúpeným JUDr. Katarínou Pialovou, advokátkou, so sídlom H. X, XXX XX I., v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 4C/47/2018-211 z 23.05.2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. mení tak, že určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku nachádzajúceho sa v k.ú. E., zodpovedajúceho parcele č. 3253/133 – zastavaná plocha o výmere 21 m2, novovytvorenej geometrickým plánom č. 47864729-40/2022, vyhotoveným a autorizačne overeným dňa 04.08.2022 J. K. H. a úradne overeným dňa 30.08.2022 Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom pod č. G1-1775/2022, z CKN parcely č. 3253/77 – zastavaná plocha o výmere 320 m2, evidovanej v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX.
II. Geometrický plán č. 47844729-40/2022, vyhotoveným aj autorizačne overeným dňa 04.08.2022 J. K. H. a úradne overeným dňa 30.08.2022 Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom pod č. G1-1775/2022, je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.
III. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. potvrdzuje.
IV. Žalobcovi priznáva voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území E., zodpovedajúceho parcele č. 3253/115 – zastavaná plocha o výmere 21 m2, novovytvorenej geometrickým plánom č. 80/2018 vyhotoveným dňa 30.05.2018 A. L., autorizačne overeným dňa 30.05.2018 J. K. H. a úradne overeným dňa 26.06.2018 Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pod č. B./2018, z CKN parcely č. 3253/77 – zastavaná plocha o výmere 410 m2 evidovanej v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX (výrok I.) s tým, že Geografický plán č. 80/2018 vyhotovený dňa 30.05.2018 A. L., autorizačne overený dňa 30.05.2018 J. K. H. a úradne overený dňa 26.06.2018 Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pod č. G1-1147/2018 je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku (výrok II.). Žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% (výrok III.).
2. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobca nadobudol do svojho vlastníctva sporný pozemok vydržaním s tým, že nadobúdacím titulom, na podklade ktorého mohol žalobca založiť svoju dobromyseľnosť, že mu tento pozemok ako súčasť pozemku CKN parcela č. 3253/78 patrí, je kúpna zmluva zo dňa 30.12.1991 uzatvorená medzi žalobcom (ako kupujúcim) a obcou E. (ako predávajúcim). Konštatoval, že vydržacia doba začala plynúť od právnych účinkov vkladu označenej zmluvy do katastra nehnuteľností, t.j. 16.04.1993 a uplynula dňa 16.04.2003. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že pozemky, tak ako boli reálne užívané v lokalite ulice C. D., neboli užívané v hraniciach zodpovedajúcich údajom v katastri nehnuteľností (Nákres kontrolného premerania pozemkov na ulici C. D., č.l. 14, resp. 128). Spornou v konaní bola skutočnosť, či sa tak stalo chybou vytyčovacieho náčrtu č. 243-Ing. Ku-47-92 zo dňa 07.05.1992 (vzdialenosť referenčných bodov menšia ako vzdialenosť vytyčovacieho územia) vedúcou k nesprávnemu (v zmysle geometrického plánu č. 243-Ing. Ku-63-91, č.l. 66) reálnemu vytýčeniu pozemkov v teréne (ako argumentoval žalobca), alebo úmyselným konaním vlastníkov pozemkov (vrátane žalobcu) tzv. ľudovou tvorivosťou, ako argumentovali žalovaní, spochybňujúc tak dobromyseľnosť žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca sporný pozemok (časť pozemku žalovaných), dobromyseľne užíval na základe vytýčenia pozemkov v teréne geodetom. Konštatoval, že žalovaní na preukázanie tvrdenia o úmyselnom posunutí hraníc pozemkov v konaní nepredložili relevantné dôkazy. Žalobcovo presvedčenie o tom, že užíva predmet svojho vlastníctva, pritom odôvodňovalo aj konanie právneho predchodcu žalovaných. Z vyjadrení strán sporu vyplýva, že sporný pozemok bol spolu s pozemkom žalobcu CKN parcela č. 3253/78 (pôvodne vo výmere 299 m2) od ostatnej (nespornej) časti pozemku právneho predchodcu žalovaných (CKN parcela č. 3253/77) oddelený oplotením vybudovaným právnym predchodcom žalovaných. Sporný pozemok tak tvoril súčasť pozemku okolo rodinného domu vo vlastníctve žalobcu (resp. v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcu a jeho manželky). Nebolo sporné, že plot, tak ako ho postavil právny predchodca žalovaných, nebol doteraz odstránený, t.j. nejednalo sa o provizórny plot ako namietali žalovaní, čo nijak nepreukázali. Žalobca sporný pozemok vymedzený postaveným plotom užíval a stále užíva, pričom otázka kedy bol predmetný plot postavený nemá zásadnejší vplyv na rozhodnutie sporu v súdenej veci. V prospech dobrej viery žalobcu svedčalo samotné postavenie plotu právnym predchodcom žalovaných, ktorý ako skutočný vlastník sporného pozemku pri jeho postavení evidentne nepredpokladal, že žalobca užíva aj časť jeho pozemku. S poukazom na to, že výmera sporného pozemku tvorí vo vzťahu k výmere pozemku vo vlastníctve žalobcu (pôvodná EN parcela č. 3253/78 vo výmere 396 m2) cca 3,41 %, dospel k záveru, že rozdiel medzi plochou nadobudnutého a skutočne držaného pozemku nie je natoľko veľký, že by vylučoval dobrú vieru žalobcu, že užíva pozemok, ktorý mu vlastnícky patrí, naviac v teréne vytýčený na to kvalifikovanou osobou – geodetom. Dobrá viera je vylúčená v prípade, ak aj laik pri zachovaní obvyklej opatrnosti musí spoznať, že užíva viac, než kúpil. Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o tvar sporného pozemku, ktorý tak ako vyplýva z vyššie uvedeného geometrického plánu má tvar postupne sa rozširujúceho pásu v šírke od 0,44 m do 1,24 m v dĺžke cca 25 m. Taktiež konštatoval, že počas konania nevyšlo najavo a žalovaní ani neprodukovali žiadny relevantný dôkaz spochybňujúci skutkové tvrdenie žalobcu, že počas celej doby vydržania, t.j. od 16.04.1993 do 16.04.2003, by bol žalobca v držbe sporného pozemku rušený, resp. že by nadobudol vedomosť o tom, že sporný pozemok nie je súčasťou pozemku CKN parcela č. 3253/78 nesporne v jeho výlučnom vlastníctve. Žalovaní v konaní netvrdili a počas konania to ani nevyšlo najavo, že by žalobca disponoval potrebnými odbornými znalosťami zakladajúcimi jeho vedomosť o nesprávnom priebehu hraníc jeho pozemku v teréne, t.j. že právna hranica pozemku nie je zhodná s rozsahom jeho užívania. Vzhľadom na priebeh hraníc pozemkov (v rozsahu ich skutočného užívania) v danej lokalite, nie je pravdepodobné, že žalobca v stavebnom konaní musel nadobudnúť vedomosť, že užíva aj časť pozemku právneho predchodcu žalovaných. Hranice pozemkov boli totiž posunuté tak, že žalobca užíval časť pozemku právneho predchodcu žalovaných, pričom z opačnej strany časť pozemku žalobcu užíval vlastník parcely č. 3253/79. Aj svedok F. M. potvrdil, že o nesprávnom priebehu hraníc pozemkov v teréne nadobudol vedomosť až v roku 2012, napriek tomu, že rovnako ako žalobca na základe stavebného povolenia (1998) postavil na svojom pozemku rodinný dom. Pokiaľ žalovaní spochybňovali dobromyseľnosť žalobcu s poukazom na geometrický plán č. 3/2004 vyhotovený 19.01.2004 J. N. O., predmetom ktorého bolo zameranie rodinného domu na parcele č. 3253/98, k jeho vypracovaniu došlo zjavne až potom, čo uplynula vydržacia doba (16.04.2003) a preto táto skutočnosť nemohla mať relevanciu vo vzťahu k predmetu sporu. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z plného úspechu žalobcu v konaní.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v rade 1/ a 2/ navrhujúc jeho zmenu tak, že žaloba bude zamietnutá. Poukázali na to, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku v katastri nehnuteľností parcela CKN 3253/77 zastavaná plocha o výmere 410 m2 už evidovaná nebola, v katastri nehnuteľností je evidovaná parcela CKN 3253/77 zastavaná plocha o výmere 320 m2, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok nevychádza z údajov katastra nehnuteľností, nebude možné ho zapísať do katastra nehnuteľností a nebude naplnený základný predpoklad úspešnosti určovacej žaloby, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý žalobca prezentoval ako zápis jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Uviedli, že súd prvého stupňa mal preukázané vytýčenie spornej hranice (tak ako ho tvrdí žalobca) len tvrdením žalobcu a svedeckou výpoveďou svedka F. M., ktorý však v čase vytyčovanie pozemkov v lokalite C. D. v roku 1992 žiadny pozemok nevlastnil, pričom ako sám uviedol v tejto lokalite nadobúdal pozemky v roku 1996 alebo 1997 a pozemok, ktorý susedí s pozemkom vo vlastníctve žalobcu v roku 2016 (str. 15 zápisnice z pojednávania zo dňa 11.9.2020). Svedok teda nemal žiadne vedomosti o tom, ako boli v teréne pozemky v lokalite C. D. v roku 1992 vytýčené. Svedok takisto vo svojej výpovedi uviedol (str. 16 zápisnice), že pri vytýčení jeho pozemku v roku 1998 neboli žiadne problémy a že pri povoľovaní stavby bol vytyčovaný aj pozemok konkrétne tak, že geodet J. H. nabil kolíky na hranice pozemku a následne v závislosti od vytýčenia týchto hraníc určil aj hranice osadenia domu. Na otázku súdu na základe čoho geodet nabil kolíky na hranice pozemku svedok uviedol, že to bolo na základe nejakých bodov, ktoré sú v E. rozhodujúce. Sám svedok potvrdil, že hranice jeho pozemku boli vytýčené v roku 1998 geodetom a správnosť tohto vytýčenia žiadnym spôsobom nespochybňoval. Na druhej strane svedok tvrdí (str. 17), že do užívania pozemkov vstupoval tak ako boli užívané dovtedy, veď tam boli nabité kolíky označujúce hranice týchto pozemkov a v súlade s týmto vyznačením hraníc si aj pozemky oplotil. Toto sa podľa tvrdenia svedka, týkalo aj pozemku susediaceho s pozemkom vo vlastníctve žalobcu, ktorý svedok nadobudol v roku 2016, čo vyvracia sám žalobca, ktorý na strane 10 zápisnice zo dňa 11.9.2020 na otázku, na základe čoho si sused robil oplotenie, uviedol odmeral si to, tie pôvodné kolíky tam už nie sú. Žalobca takisto uviedol, že sused značil a jemu to pasovalo a že nemal dôvod brániť svedkovi M. vo výstavbe plota. Menovaný svedok rozporne tvrdí, že keď pozemok kupoval boli v jeho rohoch nabité metrové lešenárske trubky, podľa nich pozemok ohradil, zároveň však tvrdí, že má prihradený pozemok patriaci obci. Súd prvej inštancie pochybil, keď svedeckú výpoveď menovaného svedka považoval za dôkaz preukazujúci vytýčenie spornej hranice tak, ako ho tvrdí žalobca. Podľa ich názoru sám žalobca vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 11.9.2020 poprel svoje tvrdenia o vytýčení hraníc parcely EN 3253/78 v roku 1992, keď tvrdil, že parcela bola vytýčená tak, že jej súčasťou bola aj časť parcely 3253/91 o výmera 23 m2 a teda, že sa cítil byť jej vlastníkom. Poukázali na to, že súdu predložili doklady svedčiace o tom, že žalobca požiadal P. E. o kúpu tejto časti pozemku a obec mu skutočne aj pozemok odpredala, čo žalobca aj potvrdzuje. Poukázali na stranu 9 zápisnice zo dňa 11.9.2020, kedy žalobca uviedol, že nemá navyše 23 m2, ktoré si tam prihradil. Takisto žalobca ničím nepreukázal tvrdenie, že išlo o kúpu za symbolickú cenu, aby sa to papierovo dalo do poriadku. Žalobca popiera svoje tvrdenie, keď označuje súdu vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 11.9.2020 (str. 7 zápisnice) pôvodný kolík na hranici pozemkov 3253/78 3253/77 po nazretí do GP 80/2018. Ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu o zabratí aj časti obecnej parcely 3253/91 pri vytýčení pozemku v jeho vlastníctve v roku 1992, potom by kolík musel byť umiestnený na parcele CKN 3253/91 a nie na jej hranici ako to súdu označil žalobca. Pokiaľ sa súd odvoláva na výpoveď svedkyne A. L., táto neuviedla. že vzdialenosť dvoch referenčných bodov vo vytýčení v roku 1992 mala vplyv na presnosť vytýčenia v teréne a keby tomu aj tak bolo bol by rozmer pozemkov pri vytýčení v teréne zachovaný. Nemohlo by teda dôjsť k zmene šírky a dĺžky pozemkov a tvaru pozemkov pri ich vytyčovaní. Súd však nesprávne túto svedeckú výpoveď vyhodnotil rozdielne s jej obsahom. Mali za to, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu titulu, o ktorý by sa mala jeho dobrá viera opierať, nepreukázal, že došlo k nesprávnemu vytýčeniu hraníc v teréne a súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď dobromyselnosť žalobcu založil na žalobcom nepreukázanom nesprávnom vytýčení pozemku. Posúdenie dobrej viery nemôže vychádzať výlučne z hodnotenia subjektívnych predstáv žalobcu. Žalobca nikdy nebol oprávneným držiteľom sporného pozemku. V konaní pred súdom prvej inštancie nebol preukázaný ani neprerušovaný stav držby počas zákonom ustanovenej 10 ročnej doby. Ako žalobca sám tvrdí parcelu EN 3253/78 oplotil len od hlavnej cesty, a to od pozemku 3253/91 (viď stranu 7 zápisnice zo dňa 11.9.2020), od roku 1992, poťažme 1993 plot medzi pozemkami 3523/78 a 3523/79 nebol a žalobca ani netvrdí, že by táto hranica bola nejakým jednoznačným spôsobom v teréne vyznačená. Žalobca tvrdil len zabitie kolíkov v rohoch pozemku, netvrdil v teréne vytvorenie akejkoľvek spojnice, ktorá by jednoznačne vytvorila zreteľnú hranicu
pozemkov. Namietali, že žalobca nepreukázal, či kosil aj pozemok, ktorý je predmetom sporu. Žalobca tvrdil postavenie plotu ktorý jednoznačne v teréne oddelil od seba susediace pozemky v roku 1998, s tým, že plot bol postavený tak, ako bola hranica pozemku vytýčená v roku 1992, čo však žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca nepreukázal ani obdobie postavenia plotu a ani jeho súlad s vytýčením hranice pozemkov v roku 1992. Samotné začatie užívania spornej parcely mohlo nastať až vytvorením fyzickej prekážky priamo v teréne (t.j. výstavbou oplotenia). Tvrdenie žalobcu, že predmetné oplotenie bolo postavené tak ako vytýčil hranice J. A. L. bolo z jeho strany účelové a ničím nepodložené. Sám žalobca tvrdí, že v roku 1998 začal stavať na parcele 3253/78 svoj rodinný dom, ktorý kolaudoval v roku 2004. V tom istom období staval rodinný dom v uvedenej lokalite aj svedok F. M.. Svedok potvrdil, že v tom čase stavebný úrad požadoval geodetom zamerané osadenie stavby na pozemku a geodet, ktorý toto osadenie stavby na pozemku vykonával najskôr vykonal vytýčenie hraníc pozemku, na ktorom má byť dom umiestnený, tieto označil a potom vykonal osadenie stavby. Už pri tomto úkone v rámci stavebného a územného konania musel žalobca nadobudnúť vedomosť o hraniciach svojho pozemku v teréne tak, ako sú tieto evidované v operáte katastra nehnuteľností. Takisto pri kolaudácii stavby sa vyžadovalo zameranie postaveného domu. Sám žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 27.11.2018, tvrdí, že so zameraním rodinného domu má veľké problémy, nakoľko je táto stavba zakreslená rozdielne od jej umiestnenia v teréne. Žalobca tvrdí, že dom kolaudoval v roku 2004, v tomto roku teda bol aj vyhotovený geometrický č. 3/2004, predmetom ktorého bolo zameranie rodinného domu na parcele 3253/98. Žalobca tvrdí, že jeho stavba je v katastri nehnuteľností zakreslená rozdielne od jej umiestnenia v teréne a teda žalobca potvrdzuje že aj v roku 2004 musel zistiť nezrovnalosti medzi hranicami jeho pozemku v teréne / ako sú ním tvrdené/ a stavom v katastri nehnuteľností. Žalobca pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel zistiť, že neužíva pozemok v hraniciach ako mu vlastnícky patria, keď zistil a skúmal nesúlad zákresu jeho stavby v katastri so skutočnosťou. V konaní nebolo preukázané tak ako to vyhodnotil prvostupňový súd, že žalobca užíval sporný pozemok počas vydržacej doby, a to od 16.4.1993 do 16.4.2003. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na nie veľký rozdiel medzi plochou kúpeného pozemku a užívaného pozemku žalobcom, z tvrdenia žalobcu plynie že ako súčasť pozemku 3253/98 užíval sporný pozemok o výmere 21 m2, pozemok vo vlastníctve obce, ktorý od obce odkúpil o výmere 23 m2 a zo strany od pozemku vo vlastníctve suseda F. M., nebol postavený žiaden plot. Plot z tejto strany bol postavený až niekedy v roku 2019 a to ako bolo v konaní preukázané spôsobom ľudovej tvorivosti, pomocou vymerania pásmom, ako to potvrdil sám žalobca a súčasne týmto potvrdil aj dôvody, ktoré ako jednoznačné príčiny nesúladu hraníc v teréne so stavom v katastri nehnuteľností označil geodet J. A. G., ktorého vyjadrenie je súčasťou súdneho spisu, na ktoré však súd prvej inštancie neprihliadol. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca užíval ako súčasť svojho pozemku cudzí pozemok v pomere k výmere svojho pozemku 3,41% je nesprávny, súd totiž nezobral do úvahy správnu výmeru sporného pozemku 21 m2 a takisto výmeru pozemku, ktorý patril obci E., ktorý takisto podľa tvrdenia žalobcu, užíval ako svoj vlastný 23 m2, pri takomto správnom výpočte pomer výmery cudzieho a vlastného pozemku činí 11,11%, čo je nezanedbateľný rozdiel vo výmere, ktorý je zistiteľný užívateľom tohto pozemku. Poukázali na to, že sporný pozemok nadobudli v roku 2016, kedy bolo žalobcovi veľmi dobre známe, že ním tvrdené hranice pozemku v jeho vlastníctve nezodpovedajú hraniciam v katastri nehnuteľností, čo potvrdzujú aj písomnosti založené v súdnom spise (komunikácia s obcou E.). Žalobcu upozornili, že pozemok, ktorý kupovali v súlade s údajmi vo verejnom registri, užíva v ich vlastníctve. Mali za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, aby i v prípade, že by súd nevyhovel nášmu odvolaniu zmenil výrok súdu prvej inštancie a nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov súdneho konania.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných v rade 1/ a 2/ namietal, že odvolatelia sa snažia závery súdu spochybniť sofistickou interpretáciou svedeckých výpovedí a vybraných okolností prejednávanej veci, pričom opomínajú zásadné skutočnosti spojené s nedostatkami pôvodného vytýčenia hraníc pozemkov, ktoré v konaní súhrnne vyšli najavo, a ktoré spoločne s ďalšími dôkazmi svedčia v prospech jeho dobromyseľnosti, pričom v odvolaní uvádzajú viaceré nesprávne, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia a argumenty. V konaní bol predložený pôvodný vytyčovací náčrt, na podklade ktorého mali byť zamerané a v teréne aj reálne vytýčené sporné hranice pozemkov. Výpoveďou svedkyne A. L., ktorá je osobou odborne spôsobilou, bolo jednoznačne potvrdené, že priebeh hraníc pozemkov v lokalite ulice C. D. nie je súladný so stavom podľa katastra nehnuteľností a že tento rozpor sa týka viacerých pozemkov na ulici (nielen pozemku žalobcu a žalovaných). Navyše ide o svedkyňu, ktorú v konaní predvolali (a aj na preverenie priebehu hraníc pozemkov oslovili) samotní žalovaní, preto niet dôvodu spochybňovať
obsah jej výpovede. Svedkyňa potvrdila, že geodet, ktorý vyhotovoval vytyčovací náčrt, pochybil, keď vzdialenosť referenčných bodov použitých pri vytýčení pozemkov je kratšia ako vytyčované územie. Išlo o fundamentálnu chybu, ktorá mala zásadný vplyv na vytýčenie hraníc pozemku v teréne – tento záver bol svedkyňou výslovne potvrdený a žalovanými nebol nijako spochybnený. Žalovaní na spochybnenie tohto záveru nepredložili žiaden dôkaz, ani v tomto smere nenavrhli žiadny dôkaz vykonať. Pokiaľ geodet vykonávajúci vytýčenie pochybil pri tejto elementárnej otázke s vplyvom na presnosť vytýčenia, nie je nedôvodný záver o tom, že reálne vytýčenie hraníc pozemkov v teréne bolo skutočne vykonané nesprávne. Skutočnosť ohľadom nesprávneho pôvodného vytýčenia hraníc pozemkov a o dobromyseľnom užívaní pozemkov v týchto hraniciach doplňujúco potvrdzujú aj ostatné vykonané dôkazy a aj skutočnosti, ktoré boli v konaní nesporné. Svedok F. M., výpoveď ktorého sa žalovaní snažia spochybniť, výslovne potvrdil, že posunuté sú všetky pozemky na ulici a že na nesúlad reálneho vytýčenia pozemkov v teréne a stavu podľa katastra sa prišlo so značným odstupom času (dom v lokalite staval pred 22 rokmi a oplotenie má realizované 15 alebo 18 rokov, problémy s vytýčením nastali pred 8 rokmi) a že takto sú pozemky všetkými susedmi užívané – v zmysle pôvodného (nesprávneho) vytýčenia vykonaného na požiadavku obce E. J. L.. Svedok opakovane uviedol a aj pri odpovediach na súvisiace otázky potvrdil, že aj ostatní susedia majú pozemky oplotené a užívané podľa pôvodného (chybného) vytýčenia. Svedok tiež potvrdil, že oplotenie staval podľa pôvodného (chybného) vytýčenia – teda tak, ako boli pozemky užívané dovtedy. Žalovaní nesprávne interpretujú tvrdenia svedka o vytýčení stavby – svedok uviedol, že J. H. vytýčil stavbu podľa už fyzicky (nesprávne) vytýčených hraníc pozemkov – „Prišiel tam, hranice pozemku boli zamerané fyzicky, pomocou pásma nabil kolíky, vytýčil stavbu, aj pozemok. Lebo oni museli zamerať osadenie stavby.“ (str. 17 zápisnice z 11.09.2020). Svedok jasne hovorí o vytýčení stavebného pozemku – stavby, nie o vytýčení hraníc celého ním vlastneného pozemku. J. H. pri zameraní stavby v teréne očividne vychádzal z už predtým fyzicky (nesprávne) vytýčených hraníc (slovami svedka: „hranice pozemku boli zamerané fyzicky“), nevykonával teda kontrolu ani nové zameranie a vytýčenie celého svedkom vlastneného pozemku, čo má oporu i v tom, že šlo o vytýčenie stavby na účely stavebného konania, nie o skúmanie priebehu hraníc pozemkov. Ďalším dôležitým aspektom prejednávanej veci je postavenie plotu na spornej hranici jeho pozemku a pozemku žalovaných. Tento plot bol vystavaný právnym predchodcom žalovaných podľa stavu užívania a v čase rozhodovania súdu sa tento plot stále nachádzal na spornej hranici pozemkov. Plot bol vystavaný podľa pôvodne vykonaného vytýčenia pozemkov v teréne. Právny predchodca žalovaných teda sám vychádzal z toho, že plot stojí na hranici pozemkov a túto hranicu uznával. Je len ťažké si predstaviť, že by si právny predchodca žalovaných dobrovoľne zmenšil svoj pozemok v jeho prospech. Ak by pozemky boli v praxi užívané inak, právny predchodca žalovaných by plot nestaval na spornej hranici – vo svoj neprospech. Tým, že plot postavil, jednoznačne potvrdil, že vlastníci v lokalite sa reálne domnievali, že pozemky užívajú správne – právny predchodca žalovaných si oplotil to, čo reálne užíval a o čom sa domnieval, že mu skutočne patrí. Zdôraznil, že ako osoba, ktorá nie je odborne spôsobilá, sa nemal ako dozvedieť, že vytýčenie bolo vykonané nesprávne. Ako vyplýva aj z ostatných vykonaných dôkazov, po celú dobu priebeh hraníc, ako boli pôvodne reálne vytýčené v teréne, nikto nespochybňoval a pozemky vlastníci užívali v súlade s týmto vytýčením. Žalovaní neprodukovali jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že v období do roku 2012 niekto rozsah užívania pozemkov a priebeh hraníc v teréne napádal alebo považoval za nesprávny. Žalovaní sa síce snažia vzbudiť dojem, že to tak bolo, keď poukazujú na okolnosti spojené s výstavbou jeho rodinného domu a na odkúpenie pozemku od obce E., avšak tieto okolnosti nespochybňujú jeho dobromyseľnosť, ale naopak ju potvrdzujú. Samotní žalovaní v konaní predložili dôkazy o tom, že pozemky vo vlastníctve obce E. odkúpil až v roku 2019. Na časti týchto pozemkov však už postavil garáž a súvisiace objekty, a tieto pozemky pôvodne tiež užíval v domnienke, že sú súčasťou ním vlastneného pozemku – aj táto časť totiž bola podľa (chybného) pôvodného vytýčenia pozemku priradená v teréne k ním vlastnenej nehnuteľnosti. Časť obecných pozemkov takto užívajú aj iní susedia – napr. aj p. M., ktorý túto skutočnosť vo svojej výpovedi výslovne potvrdil. Táto okolnosť potvrdzuje, že toto užívanie je tiež založené z dôvodu nesprávneho pôvodného vytýčenia hraníc pozemkov v teréne. S obcou sa dohodol tak, že napriek vzniknutej situácii tieto pozemky odkúpi, keďže obec nemôže pozemky zo zákona darovať (a preto ani uzatvoriť mimosúdnu dohodu, ktorou by pozemky bezodplatne nadobudol), pričom nemal záujem sa s obcou súdiť. So žalovanými žiadna racionálna dohoda nebola možná. Navrhovaná kúpna cena zo strany obce bola v zanedbateľnom rozsahu (7 EUR/ m2). Námietka žalovaných o nepreukázaní týchto skutočností je nelogická, pretože uznesenie, ktorým obec E. schválila predaj týchto pozemkov, do konania predložili samotní žalovaní.
Obec nikdy nenamietala užívanie dotknutých pozemkov z jeho strany a ich kúpa bola len vyústením toho, že v roku 2012 sa prišlo na chybu vo vytýčení hraníc v lokalite C. D.. Časové hľadisko je dôležité, pretože pozemky od obce odkúpil dávno po tom, čo uplynula lehota na vydržanie sporného pozemku a rovnako tak je tento časový priebeh súladný s tým, že o nezrovnalostiach v priebehu hraníc pozemkov sa skutočne dozvedel až v roku 2012. Jeho dobromyseľnosť nespochybňujú ani okolnosti spojené s výstavbou jeho rodinného domu. Geometrický plán č. 3/2004, ktorým bol jeho dom zameraný, bol vyhotovený až v roku 2004 – teda po tom, ako uplynula vydržacia lehota 10 rokov. Nad rámec toho však platí, že z tohto geometrického plánu sa nijako nemohol dozvedieť o nesprávnom priebehu hraníc pozemku. Grafická časť geometrického plánu obsahuje len vyznačenie stavby na pozemku bez toho, aby kótovala vzdialenosť domu od hraníc pozemku. Ako laik nemohol na podklade tohto geometrického plánu vôbec zistiť, že zameranie stavby, resp. určenie hraníc pozemku, nie je súladné s evidenciou katastra, a že reálny stav v teréne je iný. Zdôraznil, že zhotoviteľom geometrického plánu je J. A. L. – GEOMETRA, teda ten istý geodet, ktorý vykonal pôvodne chybné vytýčenie hraníc pozemkov v 90. rokoch. Táto okolnosť nie je bez faktického významu, pretože je daný predpoklad, že geodet nadviazal na svoje predchádzajúce chybné merania, resp. mal dôvod ho o nesprávnom vytýčení (a svojom pochybení) v minulosti neinformovať. Tieto okolnosti potvrdil aj vo svojej výpovedi, keď pred súdom prvej inštancie uviedol, že so zameraním stavby má veľké problémy, pretože jej zakreslenie nie je súladné s jej umiestnením v teréne. Tvrdenie žalovaných v podanom odvolaní, že svoj dom som skolaudoval v roku 2004 a už vtedy nadobudol vedomosť o nesprávnom priebehu hraníc nie je pravdivé a nie je ničím preukázané. Mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že by jeho držba sporného pozemku bola nedobromyseľná. Rovnako nie je dôvodná ani námietka žalovaných o tom, že som v konaní nepreukázal užívanie pozemku od roku 1993. V konaní vypovedal, že pozemok užíval primerane jeho povahe a stavu v konkrétnom čase – mal na ňom uložený materiál, chodil ho kosiť, postupom času ho oplotil a začal s výstavbou domu. Hranice boli v teréne vykolíkované a tak rozsah užívania bol vlastníkom známy a aj rešpektovaný. Pozemok nepochybne po nadobudnutí vlastníctva mal v držbe. Fakt, že pozemok bol užívaný, a to v konkrétnom rozsahu, potvrdzuje i to, že právny predchodca žalovaných p. A., vybudoval oplotenie pozemku práve podľa toho, ako pozemky boli užívané. Námietka žalovaných o tom, že súd nesprávne aplikoval judikatúru založenú na posudzovaní rozdielu užívanej a v katastri evidovanej plochy, neobstojí. Ak bude brané do úvahy, že spoločne s častou pozemku žalovaných užíval aj časť pozemku obce (hoci táto okolnosť nie je predmetom sporu, a teda by sa na ňu nemalo prihliadať, pretože nemá relevanciu k priebehu hranice medzi mojím pozemkom a pozemkom žalovaných), stále ide v porovnaní s celkovou výmerou o zanedbateľnú plochu – 11 %. Ani takýto rozdiel nemôže laik v rámci bežnej starostlivosti rozoznať. Tiež je nutné brať do úvahy skutočnosť, že ide o okrajové časti ním reálne užívaného pozemku, ktorých tvar (pozdĺžne úzke pásy) nie je taký, aby bolo aj v rámci bežnej opatrnosti možné rozoznať užívanie väčšej časti. Okrem toho podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22 Cdo 751/2011 platí, že oprávnenú držbu nemožno vylúčiť ani v prípade, že výmera vydržaného pozemku dosahuje až 50% výmery pozemku kúpeného, výnimočne aj viac (napríklad ak pôjde o pozemok nepravidelného tvaru v neprehľadnom teréne, alebo držiteľ bol do omylu uvedený znalcom). Je zrejmé, že užíval len nepatrne väčšiu výmeru pozemku, a že vzhľadom na pomery v území (užívanie pozemkov susedmi), ako aj dôvod, pre ktorý došlo k užívaniu väčšej výmery (nesprávne vytýčenie hraníc v teréne geodetom – odborníkom), bol dobromyseľný. Pokiaľ ide o geometrický plán č. 80/2018 tvoriaci súčasť rozsudku - tento bol vyhotovený podľa stavu aktuálneho v čase začatia konania, pričom v katastri nehnuteľností bola riadne vyznačená poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní. K zmenám v evidencii katastra nehnuteľností došlo až v priebehu konania z dôvodov výlučne na strane žalovaných – zapísaní nimi vlastnenej stavby do katastra a s tým spojeným odčlenením pozemku pod ňou. Okolnosť, že geometrický plán už z dôvodov na strane žalovaných nie je v súlade s aktuálnymi údajmi katastra, nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozsudku a nemôže byť na jeho ťarchu v tom smere, že by žalobe nebolo vyhovené. Ide o potrebu aktualizácie technického podkladu rozsudku, ktorú v čase na vyjadrenie k odvolaniu žalovaných nie je v jeho silách zabezpečiť (z časového hľadiska), ktorá však môže byť odstránená aj v priebehu odvolacieho konania dodatočným obstaraním dodatku – aktualizácie pôvodného geometrického plánu. Bolo by krajne nespravodlivé, ak by žalobe nebolo vyhovené len preto, že žalovaní pozemok rozčlenili – takýto postup by totiž žalovaní mohli aplikovať opakovane, čím by efektívne marili vydanie vykonateľného rozhodnutia vo veci.
5. Žalovaní v rade 1/ a 2/ nevyužili svoje právo reagovať na vyjadrenie žalobcu replikou.
6. V priebehu odvolacieho konania žalobca súdu predložil Geometrický plán č. 47844729-40/2022, vyhotoveným aj autorizačne overeným dňa 04.08.2022 J. K. H. a úradne overeným dňa 30.08.2022 Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom pod č. G1-1775/2022.
7. Za účelom doplnenia dokazovania odvolací súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 16.01.2024, na ktorom vykonal dôkazy, a to oboznámením sa s aktuálnym listom vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územia E. ako i vyššie označený Geometrický plán č. 47844729-40/2022, ktorým sporové strany už disponovali.
8. Na tomto pojednávaní právna zástupkyňa žalovaných v rade 1/ a 2/ zotrvávajúc na podanom odvolaní uviedla, že neboli splnené podmienky pre vyhovenie návrhu žalobcu na určenie vlastníckeho práva v čase vyhlásenia rozsudku, keďže CKN parcela č. 3253/77 nebola v zmysle žalobného návrhu takto zapísaná v katastri nehnuteľností, keďže aj podľa výpisu z listu vlastníctva k predmetnej parcele v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku CKN parcela č. 3253/77, z ktorej bola vytvorená parcela č. 3253/115, mala celkom inú výmeru, t.j. 320 m2. Zdôraznila zodpovednosť žalobcu za predmet konania s tým, že mal dostatok času na úpravu žaloby. Namietala, že žalobe z uvedených dôvodov nebolo možné vyhovieť, a nie je možné vyhovieť ani v odvolacom konaní, keďže sa jedná o zmenu návrhu, ktorú podľa zákona v odvolacom konaní nie je možné pripustiť. Z jej prednesu tiež vyplynulo, že predloženie predmetného geometrického plánu považujú za novotu v odvolacom konaní, čo je neprípustné.
9. Právny zástupca žalobcu pridržiavajúc sa písomného vyjadrenia k podanému odvolaniu pred odvolacím súdom uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie vyniesol rozhodnutie na základe geometrického plánu, ktorý bol neaktuálny, o tejto skutočnosti strana žalobcu nevedela a po zistení predložila v odvolacom konaní geometrický plán č. 47864729-40/2022, ktorým došlo k zosúladeniu stavu so stavom v katastri nehnuteľností. Uvedeným geometrickým plánom došlo len k zosúladeniu výmer označených parciel, nedošlo k žiadnej zmene, čo sa týka nejakého polohového zobrazenia v prírode týchto parciel. Pokiaľ by súd takúto úvahu nevzal na zreteľ pri rozhodovaní, jednalo by sa o prílišný formalizmus. Úpravu žalobného návrhu vykonali ihneď po zistení rozdielneho stavu v katastri nehnuteľností a žalobného návrhu procesným návrhom, na úpravu žalobného návrhu. V žiadnom prípade sa nestotožňujú s tvrdením strany žalovaných, že by sa malo jednať o zmenu žaloby v materiálnom ponímaní, nakoľko ide len o procesnú úpravu žalobného návrhu v zmysle takejto vykonanej zmeny v katastri nehnuteľností. Už súd prvej inštancie pri vyhlasovaní rozhodnutia mal vziať za zreteľ, že k takejto zmene vo výmere parciel a zápise na liste vlastníctva došlo a po takomto zistení vo vzťahu k strane žalobcu svoju poučovaciu povinnosť na úpravu žalobného návrhu, čo však neznamená, že by mala žaloba len pre uvedený procesný nedostatok byť zamietnutá.
10. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej časti v intenciách § 379 a § 380 CSP a stotožniac sa s meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie toto rozhodnutie ako vecne správny potvrdil, hoci z formálneho hľadiska vyhlásený enunciát odvolacieho súdu v tejto veci vyznieva ako výrok zmeňujúci, v samotnej podstate však ide o rozsudok potvrdzujúci, ktorý len reflektuje na aktuálny faktický stav týkajúci sa technického podkladu rozsudku s tým, že predmet sporu zostal úplne identický (t.j. totožnosť predmetu zostala zachovaná), čo do jeho polohy i rozlohy (výmery).
11. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie je odvolacím súdom hodnotené ako dôsledné a dostatočné, poskytujúce spoľahlivý základ pre prijaté rozhodnutie, pričom výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne právne posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (to, že môže ísť o omyl skutkový, je možné považovať za nepochybné).
13. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení otázky dobrej viery žalobcu o tom, že mu sporná nehnuteľnosť patrí, správne v súlade s uvedenými zásadami, z právne významných okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, a prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých bolo možné usúdiť oprávnenosť jeho držby. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Z týchto okolností, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol (odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje), správne vyvodil, že žalobca mohol nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že mu sporná nehnuteľnosť patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo dané jeho dobromyseľné presvedčenie.
14. K odvolacím námietkam založeným na vlastnom hodnotení zisteného skutkového stavu a vykonaných dôkazov odvolací súd uvádza, že len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám porušenia práva na spravodlivý proces. Odvolací súd podotýka, že do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
15. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd stručne sumarizuje, že v prospech oprávnenej držby žalobcu svedčia všetky súdom prvej inštancie zistené skutočnosti v ich súhrne, a to
- nesprávne zvolenie referenčných bodov geodetom v čase zhotovenia vytyčovacieho náčrtu (vzdialenosť referenčných bodov je menšia ako vytyčované územie);
- fakt, že posunuté sú všetky hranice pozemkov v lokalite na ulici Pod Chotárom (nielen sporný pozemok);
- vlastníci si pozemky oplocovali a do dnešného dňa užívajú v zmysle pôvodného vytýčenia v teréne (ktoré nie je súladné s hranicami podľa evidencie katastra);
- tento nesúlad faktického stavu so stavom evidovaným v katastri nehnuteľností bol zistený až v období roku 2012,
- tieto okolnosti sú potvrdené výpoveďou svedka p. M., ktorý v danom území vlastní dva pozemky a býva;
- plot na spornej hranici bol vystavaný právnym predchodcom žalovaných, ktorý pri jeho výstavbe rešpektoval v teréne vytýčené hranice a spôsob, akým boli pozemky fakticky užívané. Na tomto závere nemenia nič ani ničím nepodložené tvrdenia žalovanej strany o „ľudovej tvorivosti“, ktoré nemajú oporu v žiadnom dôkaze. Naviac žalovaní v rade 1/ a 2/ nadobudli predmetné nehnuteľnosti s vedomím toho, že oplotenie pozemkov je postavené v ich neprospech, až v roku 2016, t.j. po uplynutí vydržacej doby, pričom zo stratégie ich obrany je zrejmé, že neboli znalí tamojších pomerov a nimi prezentované domnienky o nedobromyseľnosti žalobcu nedokázali ničím preukázať. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaní v rade 1/ a 2/ neprodukovali žiaden relevantný dôkaz spochybňujúci skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa jeho dobromyseľnosti.
16. Pri posúdení ospravedlniteľného omylu žalobcu ako držiteľa sporného pozemku súd prvej inštancie postupoval správne, keď zobral do úvahy aj pomer plochy kúpeného pozemku evidovanej v katastri nehnuteľností a skutočne držaného (užívaného) pozemku a dospel k záveru, že v porovnaní s celkovou výmerou ide o zanedbateľnú plochu. Tento záver platí napriek tomu, že okresný súd zrejme nedopatrením pri svojom výpočte vychádzal z toho, že výmera sporného pozemku predstavuje 14 m2 (bod 33. napadnutého rozsudku), čo nezodpovedá zistenému skutkového stavu, nakoľko výmera sporného pozemku predstavuje 21 m2. Pri správnom výpočte predstavuje výmera sporného pozemku (21 m2) v pomere k výmere celému pozemku nadobudnutého žalobcom kúpou cca 5,036% (a nie 3,41% ako uviedol súd prvej inštancie), čo je stále výmerou zanedbateľnou, ktorá nie je spôsobilá vylúčiť dobrú vieru žalobcu, že užíva pozemok, ktorý mu vlastnícky patrí, o to viac, že ide o pozemok (v teréne vytýčenom geodetom) v tvare postupne sa rozširujúceho pásu v šírke od 0,44 m do 1,24 m v dĺžke cca 25 m. Tento záver by bol aplikovateľný aj vtedy, ak by bolo zohľadňované, že žalobca spoločne s časťou pozemku žalovaných v rade 1/ a 2/ užíval aj časť pozemku obce o výmere 23 m2. Od laika nemožno požadovať, aby v rámci bežnej starostlivosti takýto nepatrný rozdiel rozpoznal. Táto okolnosť (užívanie pozemku obce) nie je predmetom sporu, z ktorého dôvodu nemožno na ňu prihliadať, nakoľko nemá relevanciu k priebehu hranice medzi pozemkom žalobcu a pozemkom žalovanej strany.
17. Vo vzťahu k samotnému rozhodnutiu odvolacieho súdu obsiahnutého v enunciáte tohto rozsudku (vo výrokoch I. a II.) odvolací súd podotýka, že je reflexiou na faktický aktuálny stav evidencie dotknutých nehnuteľností v katastri nehnuteľností, čo nemožno subsumovať pod prípady zmeny žaloby (čo je v odvolacom konaní neprípustné) ako mylne namietala žalovaná strana, ktorá sama tento stav spôsobila. Týmto postupom odvolací súd len zabezpečil vykonateľnosť súdneho rozhodnutia, ktoré vychádza zo správneho meritórneho posúdenia prejednávanej veci.
18. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry za zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP je potrebné považovať také doplnenia, či upresnenia skutočností tvrdených v žalobe, ktoré majú dopad na iné posúdenie skutkového základu oproti skutkovému základu uvedenému v žalobe (Rc 3/2023 - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2022 sp. zn. 2Obdo/4/2021), čo nie je daný prípad.
19. Zmenou žaloby (§ 140 CSP) je taký návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), alebo ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), alebo podstatná zmena, alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, teda prípad, ak žalobca síce naďalej žiada rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu veci (skutkového základu veci), než ako ho uviedol v pôvodnej žalobe. Vyhodnotenie zásahu, doplnenia, upresnenia žalovaného nároku alebo skutočností uplatnených žalobcom v podanej žalobe podlieha hodnotiacemu úsudku konajúceho súdu, ktorý sa odvíja od žalobcom predloženého skutkového základu. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci nešlo ani o jednu z uvedených alternatív, podstatných pre záver o zmene žaloby. Žalobca si neuplatnil iné právo, než to, ktoré označil v žalobe, podstatne nezmenil ani nedoplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe a žiadal určil vlastnícke právo k tomu istému pozemku, čo do jeho polohy i rozlohy, ktorý priebehom hranice v celom rozsahu zodpovedá pôvodnému pozemku označenému v pôvodnom geometrickom pláne. V dôsledku nového geometrického plánu 47864729-40/2022 (viď výrok tohto rozsudku) vyhotovenom na objednávku žalovaných v rade 1/ a 2/, bola z pôvodnej parcely č. 3253/77 odčlenená parcela č. 353/122 pod rodinným domom žalovaných v rade 1/ a 2/, pričom týmto geometrickým plánom došlo aj k inému označeniu sporného pozemku, a to ako parcela č. 3253/133 (v pôvodnom geometrickom pláne predloženom žalobcom bol tento pozemok označený ako parcela č. 3253/115). Na podklade tohto nového geometrického plánu sa zmenila výmera parcely č. 3253/77 z pôvodných 410 m2 na 320 m2. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že v súdenej veci nejde o zmenu žaloby v materiálnom slova zmysle, ale len o formálnu úpravu petitu
spočívajúcu v aktualizácii geometrického plánu, ktorý je ako technický podklad nevyhnutný na to, aby na podklade rozsudku mohol kataster nehnuteľností vykonať zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu, t.j. aby rozsudok bol vykonateľný.
20. Rovnako tak je nedôvodná i námietka žalovanej strany, v zmysle ktorej je predmetný nový geometrický plán neprípustnou novotou v odvolacom konaní. V tomto smere odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že to boli samotní žalovaní v rade 1/ a 2/, ktorý na existenciu toho geometrického plánu poukázali vo svojom odvolaní, pričom vyhotovenie tohto geometrického plánu samy aj iniciovali. Je faktom, že tento „technický detail“ unikol tak pozornosti žalujúcej strany ako i súdu prvej inštancie avšak žalovanej strane bol veľmi dobre známy a je možné sa domnievať (hoc je to bez právneho významu), že zo strany žalovaných sa mohlo jednať aj o účelovú taktiku. Predmetný geometrický plán nemôže byť považovaný za novotu v odvolacom konaní aj z toho dôvodu, že v zmysle § 366 CSP môže byť novotou v odvolacom konaní len prostriedok procesného útoku alebo prostriedok procesnej obrany, čím za daných okolností prejednávaného prípadu predmetný geometrický plán nie je.
21. Pokiaľ žalovaní v rade 1/ a 2/ vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania poukazovali na danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, tieto nijakým spôsobom nekonkretizovali, nehovoriac o ich preukázaní. V dôsledku absencie relevantnej argumentácie týkajúcej sa nutnosti aplikácie § 257 CSP odvolací súd rozsudok prvej inštancie potvrdil aj vo vzťahu k závislému výroku o trovách konania.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)