Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sa/20/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: D. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B., bez dokladov totožnosti, trvale bytom B., toho času umiestnený v Ú. X. I. X. C. Q., B. XX, Q., Slovenská republika, právne zastúpený: JUDr. Radoslav Soták, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Námestie Slobody 7, Michalovce, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa, Topoľa 20, 067 75 Topoľa, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného vo veci zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP-SO19-5-006/2019-ZAV zo dňa 30.06.2019 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa, Topoľa 20, 067 75 Topoľa, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného vo veci zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP-SO19-5-006/2019-ZAV zo dňa 30.06.2019, týkajúce sa žalobcu: D. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B., bez dokladov totožnosti, trvale bytom B., toho času umiestnený v Ú. X. I. X. C. Q., B. XX, Q.H., Slovenská republika, bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou vo veciach zaistenia podanou žalovanému 10. 7. 2019, doručenú súdu 16. 7. 2019 žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa, Topoľa 20, 067 75 zo dňa 30.6.2019, Č.: PPZ-HCP-SO19-5-006/2019-ZAV, o zaistení žalobcu a nariadil, aby bol žalobca D. T., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, št. príslušnosť: B., trvalý pobyt: B., toho času umiestnený v Ú. X. I. X. C. Q., B.Á. XX, XXX XX Q., Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia a žalobcovi nahradiť trovy konania.

2. K včasnosti žaloby uviedol, že rozhodnutie žalovaného žalobca prevzal dňa 30.06.2019. Centrum právnej pomoci, kancelária Košice podľa , pod č. spisu: Ka KE 22475/2019 dňa 03.07.2019 rozhodlo právoplatne 04.07.2019 o jeho žiadosti zo 02.07.2019 o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci vo veci zaistenia. Podľa v spojení s , od podania žiadosti 02.07.2019 do právoplatného rozhodnutia o nej neplynuli lehoty na podanie správnej žaloby a lehota pokračovala v plynutí od právoplatnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci 04.07.2019. /uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 27.01.2017.

3. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 30.06.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie") podľa o pobyte cudzincov, žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu dňom 30.06.2019 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 30.12.2019 na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 30.06.2019 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Topoľa pod číslom PPZ-HCP-SO19-01-006/2019-ZAV a žalobcu umiestnil v Ú. X. I. X. C. Q., B. XX, XXX XX Q..

4. Rozhodnutím zo dňa 30. 06. 2019 správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu, do krajiny pôvodu, podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, s poukazom na § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko účastník konania sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu bol zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 1 (jeden) rok. Podľa § 55 ods. 2 správneho poriadku správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. V rovnaký deň pod. č. PPZ-HCP-SO19-5-006/2019- ZAV začaté konanie o zaistení účastníka konania podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zaistením žalobcu má byť zabezpečený výkon administratívneho vyhostenia, pre ktoré je potrebné zabezpečiť žalobcovi náhradný cestovný doklad, na základe ktorého bude môcť legálne vycestovať do domovského štátu. Ide o dve konania o zaistení a o administratívnom vyhostení, ktoré sú odlišné, ale vzájomne prepojené (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. októbra 2010).

5. Žalovaný rozhodol v zmysle Kódexu schengenských hraníc a štátneho príslušníka tretieho štátu s neoprávneným pobytom, zachyteného 29.06.2019 v obci Stakčín a rozhodol o jeho administratívnom vyhostení z dôvodu neoprávneného pobytu na území SR. Správny orgán poukázal na skutočnosť, že účastník konania nespĺňa podmienky pre vstup a krátkodobý pobyt na území členských štátov stanovené v čl. 6 Kódexu schengenských hraníc, nakoľko sa zdržiaval na území SR bez platného cestovného dokladu a rovnako nie je držiteľom platného víza, resp. povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza. Vychádzal zo zistení, že žalobca sám o sebe uviedol, že po skončení štúdia v roku 2014 sa snažil o prácu vo verejnej správe a sa snažil získať študentské víza do viacerých štátov USA, Nemecko, Nový Zéland. V roku 2016 si zabezpečil štúdium v Poľsku a vybavil štúdium, kde v októbri 2016 aj vycestoval letecky z B. z mesta L. cez Q. do Varšavy. V Poľsku bol s osobami, ktoré sú tu s ním a boli spolu na výlete v lese v oblasti Hiliriver, kde k nim prišli neznámi muži so zbraňami a naložili ich do auta a odviezli do lesa na neznáme miesto. Po dvoch dňoch odišli z tohto miesta pešo až ich zadržala polícia a bolo zistené, že v Poľsku jeho žiadosť o víza bola zamietnutá a tak prišiel na Slovensko. Cieľom jeho krajiny malo byť Nemecko alebo Španielsko. Ku trase sa viac nevedel vyjadriť. V Španielsku má priateľov, kde ho čakajú a sú ochotní mu pomôcť. V zápisnici dňa 29. 06. 2019 žalobca odkázal k dôvodom na opustenie krajiny, ktoré sú ekonomického dôvodu.

6. V rámci konania sa správny orgán zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia s poukazom na § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán sa zaoberal aj týmito alternatívami. Žalobca nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania nevie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky a taktiež disponuje minimálnym množstvom finančných prostriedkov potrebných na jeho záruku podľa § 89 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z vyjadrení účastníka konania a na základe zistených skutočností správneho orgánu počas konania je nepochybné, že správny orgán nemohol konať podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Preto podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje správny orgán dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30. 12. 2019. Dobu zaistenia stanovil správny orgán po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj z informácií poskytnutých správnemu orgánu Útvarom policajného zaistenia Sečovce, ktorý vychádza zo svojej aplikačnej praxe.

7. Žalovaný dôvodil, že Ú. X. I. X. C. (Ď. E. R.) Q. všetky žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu (ďalej len NCD) zasiela UPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku NCD. Ak štátny príslušník B.Š. nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne doplnené k žiadosti o NCD, v takomto prípade doba vystavenia NCD môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. Informácia evidovaná v podkladoch k zaisteniu pod č. PPZ-HCP-SO19-5-003/2019-ZAV.

8. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

9. Zaistenie cudzinca na účel jeho administratívneho vyhostenia predstavuje významný zásah do jeho osobnej slobody, ktorý treba chápať ako právny prostriedok ochrany štátu v zmysle podmienok osobitne pripustených článkom 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v zbierke zákonov číslo a číslo Správny orgán práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru číslo o ochrane ľudských práv a základných slobôd neupiera a plne ich rešpektuje. Účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nemá žiadne rodinné väzby.

10. Žalovaný všeobecne konštatoval, že účelom inštitútu zaistenia je v zmysle § 77 v spojení s § 88 zákona o pobyte cudzincov štátom aprobovaný a časovo limitovaný mimoriadny zásah do osobnej slobody cudzinca, ktorý nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky (t.j. v prejedávanej veci sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene a bez cestovných dokladov), a ktorý svoju povinnosť mu uloženú prostredníctvom administratívneho vyhostenia toto územie opustiť do ním zvolenej alebo štátnym orgánom určenej krajiny (či už pôvodu, tranzitu alebo ktorejkoľvek inej krajiny s osobitným vzťahom k cudzincovi) marí.

11. Akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu).Zaistenie cudzinca je prípustné len za presne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť neoprávneného vstupu cudzinca na územie Slovenskej republiky alebo realizovať jeho vyhostenie alebo vydanie. Obdobný cieľ vyplýva z článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ EES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica"), podľa ktorej môžu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu odsunu, najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo odsunu alebo ich inak sťažuje. Medzinárodnoprávne dokumenty alebo judikatúra európskych súdov, aj slovenský právny poriadok (viď § 81 zákona o pobyte cudzincov) zakotvil prekážky administratívneho vyhostenia, ktorých existenciu v ktoromkoľvek štádiu administratívneho vyhostenia musí správny orgán preverovať a vyhodnocovať z toho vyplývajúce dôsledky na zaistenie cudzinca.

12. Zmyslom konania je konečné posúdenie otázky, aby tento hlavný cieľ mohol byť realizovaný ciel vyhostenia a nebol vopred zmarený tým, že sa cudzinec bude ukrývať, či inak vyhýbať realizácii vyhostenia. Časový priestor pre konanie o zaistenie cudzinca je veľmi obmedzený, správny orgán má preto povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení možnými prekážkami vyhostenia, keď sú mu tieto prekážky v dobe rozhodovania o zaistení známe alebo, keď pred rozhodnutím o zaistení vyšli najavo. Žalovaný dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu, no prepustenie by znamenalo ohrozenie rešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza. Na základe vyššie uvedeného má správny orgán za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania. Považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože zaistenie je potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania z dôvodu, že ak by nebolo realizované zaistenie, mohlo by dôjsť k jeho úteku a jeho pobyt by nebol známy.

13. Žalovaný postupoval v konaní o zaistení v úzkej súčinnosti s účastníkom konania a bola mu vždy daná príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladom

rozhodnutia o zaistení a uplatniť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Účastníkovi konania bola poskytnutá pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu. 14. Žalobca v správnej žalobe napadol rozhodnutie v celom jeho rozsahu, lebo vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto, že bolo nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu a tým , že je i nepreskúmateľné a zmätočné z dôvodu nedostatočného ustálenia zákonného účelu zaistenia žalobcu. 15. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za účelom administratívneho vyhostenia podľa rozhodnutia zo dňa 30.06.2019 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Topoľa. Žalovaný predpokladá fyzické vyhostenie účastníka konania do domovskej krajiny. Žalobca označil zaistenie za neúčelné a neefektívne, pretože žalobcu nemožno vyhostiť do domovskej krajiny ani do inej krajiny pre právne aj faktické prekážky. Žalovaný sa ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani nezaoberal skúmaním prekážok vyhostenia vo vzťahu ku krajine, do ktorej má byť údajne vyhostený. Proces administratívneho vyhostenia cudzincov upravuje aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( ďalej len „návratová smernica“). Obdobný cieľ vyplýva z článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/EES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica"), podľa ktorej môžu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu odsunu, najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo odsunu alebo ich inak sťažuje. Medzinárodnoprávne dokumenty alebo judikatúra európskych súdov, aj slovenský právny poriadok (viď § 81 zákona o pobyte cudzincov) zakotvil prekážky administratívneho vyhostenia, ktorých existenciu v ktoromkoľvek štádiu administratívneho vyhostenia musí správny orgán preverovať a vyhodnocovať z toho vyplývajúce dôsledky na zaistenie cudzinca. 16. Žalobca v žalobe tvrdí, že je zaistený formálne a neúčelne a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine či inej napr. tranzitnej krajine a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. Tieto neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom sú dôležitým predpokladom a úspešnosti vyhostenia žalobcu z územia SR. Z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.

17. Podľa názoru Najvyššieho súdu správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (NSSR sp. zn. ). Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore. Poukázal na to, že považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. (NS SR sp. zn. ). Odporca je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených

inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou odporcu je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. (NS SR sp. zn. ). Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný, (NSSR sp. zn. ). Limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore, (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010). Správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný (porov. Zhodne i uznesenie českého najvyššieho správneho súdu č. k. -150 z 23.11.2011). Správny orgán nebol v konaní vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa dôsledný pri posudzovaní reálnosti vyhostenia navrhovateľa a pri odôvodňovaní dĺžky jeho zaistenia, čím zasiahol do jeho práv garantovaných medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. (NSSR sp. zn. zo dňa 02.10.2014). Podľa ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem jedného z prípadov vymenovaných v písmenách a) až f) uvedeného odseku, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. (...) Zaistenie však nemôže byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia. V zmysle judikatúry (Samie AH proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, správa Európskej komisie pre ľudské práva z 26.2.1997, už citované rozhodnutia Agnissan proti Dánsku a Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. a sp. zn. ) sú preto orgány verejnej moci pri rozhodovaní o zaistení na účely vyhostenia a pri jeho výkone vždy povinné skúmať, či k vyhosteniu aj skutočne môže dôjsť. Pokiaľ sú príslušným orgánom známe prekážky vyhostenia, nemôže byť zaistenie naďalej považované za zaistenie v rámci konania o vyhostenie v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. (...) V zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP (porov. Chchal proti Spojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) i ústavný súd vychádza z toho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie je arbitrárne alebo nie, je potrebné orientovať sa podľa kritérií vymedzených najmä judikatúrou ESĽP. Podľa uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru považuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych

alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. V súvislosti so vznesenými pochybnosťami o účelnosti zaistenia v predmetnej veci odvodzujúcim svoj základ len z existencie vykonateľného rozhodnutia o vyhostení odvolací súd pripomína, že, pretože samotné rozhodnutie o zaistení (o ktoré v konaní ide) je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv zaistenej osoby, treba zaistenie chápať ako krajnú možnosť, ktorú je možno aplikovať v prípadoch ustanovených zákonom, kedy je s určitosťou preukázané, že iná možnosť ako zaistenie podľa zákona neexistuje (ako je tomu napr. v prípadoch zrejmej a preukázanej závažnej nebezpečnosti osoby pre spoločnosť). Najvyšší súd zdôrazňuje, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom .... (písm. f/), zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie), je nepochybné, že zo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa Najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody. (...) Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES). (...) Na nutnosť eurokonformného výkladu zákon o pobyte cudzincov upozornil najvyšší súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach práve v súvislosti s Návratovou smernicou napr. , , . (NSSR sp. zn. 1SZa/6/2016).Podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (NSSR sp. zn. ). 18. Podľa žalobcu žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím o zaistení žalobcu na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ale vyhostenie žalobcu do B. by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že bezpečnostná situácia v B. je zlá. Žalobca uviedol obsah web stránky ministerstva zahraničných vecí SR z ktorej má vyplývať, že situácia v B. je nasledovná: Terorizmus a riziká nepokojov v ostatných rokoch sa rozmohli útoky cielené na novinárov, sekulárnych a sociálnych aktivistov, náboženské, etnické a ďalšie (napr. LGBTI) menšiny, a takisto na cudzincov. V krajine pôsobí niekoľko ilegálnych domácich islamistických skupín, ktoré sú priamo alebo ideovo napojené na Islamský štát (Daíš). Zhoršenú bezpečnostnú situáciu potvrdil teroristický útok v reštaurácii O. T. B. 1. júla 2016 v L., pri ktorom bolo zabitých 17 cudzincov. Viacero štátov následne vydalo nové upozornenie pre cestujúcich a prekategorizovalo pracovné pozície v B. ako nevhodné pre rodiny (non-family). Posledný teroristický útok v B. zameraný m bezpečnostné sily sa uskutočnil v marci 2017. V auguste 2017 B. bezpečnostné sily prerušili hlásené sprisahanie zamerané na pripomenutie Dňa trúchliacich v L..V krajine je takisto trvalo zvýšené riziko politického násilia. Politické skupiny pravidelne organizujú známe protesty (tzv. hartaly), ktoré väčšinou trvajú jeden deň a niekedy začínajú už počas predchádzajúcej noci. S tým je tiež spojená rozsiahla prítomnosť bezpečnostných síl a obmedzenie pohybu. Je dôležité sledovať informácie o aktuálnom dianí vrátane masmédií a pokynov miestnych úradov. Špeciálny režim pohybu platí v oblasti Chittagong Hill Tracts (dištrikty Rangamati, Khagrachari a Bandarban) kde dlhodobo prebieha konflikt medzi etnickými skupinami, armádou a vládou. Z oblasti sú pravidelne hlásené kriminálne aktivity a násilie, najmä v odľahlých oblastiach. Oblasť nie je pre turistov bezpečná a odporúča sa do nej necestovať. Kriminalita : vreckové krádeže, ako aj vážnejšie zločiny vrátane lúpeží, únosov a znásilnení. Neodporúčame pohybovať sa bez sprievodu, najmä v nočných hodinách, po prázdnych uliciach alebo v odľahlých oblastiach, ani nosiť pri sebe väčšiu sumu peňazí alebo cennosti. Krádeže môžu nastať aj v taxíkoch alebo rikšiach. V prípade interakcie s políciou je lepšie zabezpečiť si

prítomnosť miestneho sprostredkovateľa. Riziko únosov sa týka predovšetkým detí, ako aj podnikateľov a ich rodín. V minulosti neboli priamo cielené na cudzincov, ale v súvislosti so zhoršovaním celkového bezpečnostného prostredia odporúčame zvýšenú obozretnosť. 19. Situácia v B. nie je bezpečná, žalobcu ani nie je možné vrátiť do tejto krajiny, a máme za to, že žalobca je zaistený čisto formálne, neúčelne a arbitrárne. V predmetnej veci existujú právne aj faktické prekážky návratu žalobcu do krajiny pôvodu, v dôsledku ktorých je jej držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu vyhostenia do B. v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. 20. Z uvedeného žalobca vyvodil, že žalovaný v konaní nijakým spôsobom z úradnej povinnosti nezisťoval, ani to, aké podmienky prevládajú eventuálne v krajine tranzitu žalobcu. Voči Maďarsku bolo začatých viacero konaní pred Súdnym dvorom EÚ ako aj pred Európskym súdom pre ľudské práva pre porušovanie právnych noriem a záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov na ochranu práv utečencov. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď si v konaní nezadovážil žiadne informácie o zaobchádzaní štátnych orgánov „ iných krajín" s navrátenými osobami - štátnymi príslušníkmi z B., napr. či v takýchto prípadoch nehrozí nebezpečenstvo tzv. nepriameho refoulement, ktorý výslovne zakazuje § 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kedy nie je štátny príslušník tretej krajiny síce vrátený priamo do krajiny pôvodu, v ktorej by bol jeho život ohrozený, avšak je vrátený do inej krajiny, z územia ktorej mu hrozí jeho následné vrátenie do krajiny pôvodu, kde by mohol byť napr. ohrozený jeho život, čím dochádza k tzv. nepriamemu porušovaniu medzinárodného princípu non-refoulement. 21. V prejednávanej veci existujú taktiež faktické prekážky vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu, pretože to nie je možné realizovať ani z dôvodu absencie cestovných dokladov a absencie zastupiteľského úradu B. na území SR a teda z dôvodu nemožnosti vystavenia náhradných cestovných dokladov štátnym príslušníkom B.. O tejto skutočnosti musel mať žalovaný vedomosť na základe jeho praxe. Nie je ani známy prípad úspešného núteného vyhostenia cudzinca bez vlastných cestovných dokladov priamo na územie B.. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek osobných či cestovných dokladov u žalobcu nie je možné zrealizovať jeho vyhostenie do B.. Vo veci žalobcu nie je možné ani zabezpečenie náhradného cestovného dokladu z vyššie uvedených dôvodov. Jeho zaistenie je aj z tohto dôvodu neúčelné a čisto formálne, a preto nemôže byť ani v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože v jej prípade neprebieha ani nemôže prebiehať konanie o jeho vyhostení do B. z dôvodov uvádzaných vyššie. 22. Zákon o pobyte cudzincov síce určuje dôvody, kedy je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny aj v súlade s tzv. návratovou smernicou 2008/115/ES. Žalovaný bol povinný v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu SR zaoberať sa aj účelnosťou a efektívnosťou zaistenia cudzinca. Nemá zákonnú povinnosť nevyhnutne zaistiť každého cudzinca, ktorému bolo vydané rozhodnutie o vyhostení a je limitovaný nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Žalovaný má v prípade zistenia neúčelnosti zaistenia cudzinca zákonnú možnosť uložiť cudzincovi lehotu na vycestovanie z územia SR alebo možnosť odložiť výkon rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný pochybil, keď sa týmito možnosťami v prejednávanom prípade nezaoberal ani ich následne nevyhodnotil, ani v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležíte a na individuálnom princípe prejednávania vecí dĺžku stanovej doby zaistenia žalobcu, čo ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. 23. Žalovaný neozrejmil právnu úvahu, k zaisteniu žalobcu na dobu 6 mesiacov, keď na základe svojej praxe musel mať vedomosť o faktickej aj právnej nevyhostiteľnosti žalobcu a neuviedol, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobcu, ktorý zastupiteľský úrad požiada o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné, a predovšetkým štátne orgány ktorej krajiny požiada o prijatie žalobcu späť na svoje územie. 24. Podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí žalovaný neuviedol žiadne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia žalobcu a ktorými odôvodňuje svoje právne závery. V zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „ na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležíte odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp.

zn. zo dňa 14.03.2011)..." (napr. KS v Košiciach sp. zn. , NSSR sp. zn. , KS v Košiciach sp. zn.1Sp/36/2014 a pod.). 25. Napokon žalovaný uviedol, že nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením a takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. 26. V zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny ak sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu na jeden rok až päť rokov. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa neoprávneným pobytom rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov priestupku na úseku kontroly hraníc sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a/v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku, alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Správny orgán konštatuje, že vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, riziko jeho úteku a neoprávneného vstupu na územie iného štátu únie, je zaistené v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Podľa bodu 16 Preambuly návratovej smernice využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu, a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta, tzv. návratovej smernice zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov ods. 1, 2 ,3, 4 cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k

určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 3. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Podľa § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar odloží výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak nastali prekážky vyhostenia podľa § 81; rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa vykoná po odpadnutí týchto prekážok.

Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa , Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

27. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia a nasl. , postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe je dôvodná.

28. Podľa , , v spojení s , správny súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil a konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza zo zistenia skutkového stavu orgánom verejnej správy, ktoré bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaný tak vec nesprávne právne posúdil a tiež svoje rozhodnutie žalovaný riadne neodôvodnil, čím je aj nepreskúmateľné. Nižšie uvedené závery správneho súdu, sú pre ďalšie konanie žalovaného záväzné a je nimi viazaný.

29. Predmetom konania je preskúmanie vo výroku tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného z 30. júna 2019, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu na základe zabezpečenia výkonu vydaného rozhodnutia o vyhostení žalobcu 30. 6. 2019 a podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia, najdlhšie do 31.12.2019 s tým, že ho umiestil v Ú. X. I. X. C. V. Q..

30. V hore uvedenej súvislosti správny súd akcentuje, že zámerom žalovaného je zaistenie žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC a naplnenie účelu zaistenia, ktorým je realizácia rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, na základe rozhodnutia žalovaného o vyhostení z 30. júna 2019.

31. Správny súd pripomína, že okrem vnútroštátnej úpravy v podobe zákona o pobyte cudzincov sa na vec vzťahuje čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,smernica 2008/115/ES“). Podľa tohto môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená.

32. Zo záverov napadnutého rozhodnutia žalovaného a jeho administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Medzinárodné dohody reprezentované podľa Súdneho dvora Európskej únie zaviedli presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Preto nepostačuje odkaz len na národný zákon upravujúci uvedené otázky, t.j. v Slovenskej republike zákon o pobyte cudzincov.

33. Z rozhodnutia žalovaného o zaistení 30. 6. 2019 ani z ďalšieho obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplývali ďalšie potrebné právne relevantné zistenia týkajúce zisťovania či hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo či dotyčný štátny príslušník tretej krajiny - žalobca sa vyhýba príprave potrebnej pre jeho vyhostenie alebo ju sťažuje. Žalovaný nezisťoval ani potrebné, pre predpoklad zaistenia, t.j. útek ako zámer žalobcu a nezisťoval v ďalšej komunikácii s orgánmi Ministerstva

zahraničných vecí SR a inými orgánmi Ministerstva vnútra SR a polície podmienky vyhostiteľnosti žalobcu do krajiny pôvodu /domovskej krajiny/. Správny súd konštatuje nevyhnutnosť doplnenia ďalšieho dokazovania potrebného podľa predchádzajúcich bodov tohto odôvodnenia a nutnosť opätovného právneho hodnotenia skutkových záverov tak vzniknutých a nového právneho posúdenia stavu veci v súvislosti s povinnosťou policajného orgánu preveriť potrebu /úteku/ a reálnosti vyhostenia cudzinca, / vyhostiteľnosť/ v danom prípade na územie o ktorom žalobca tvrdil, že je jeho domovskou krajinou, t.j. B..

34. Nevyhnutnosť zisťovania vyhostiteľnosti v sebe zahŕňa povinnosť žalovaného resp. príslušných orgánov Slovenskej republiky na preverenie totožnosti žalobcu v domovskej krajine a preverenie spôsobu komunikácie s touto krajinou, ako i zistenie či táto vydá náhradný cestovný doklad pre žalobcu nevyhnutný pre účely jeho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, na základe rozhodnutia žalovaného z 30. 6. 2019. Žalovaný tvrdil, že v krátkej dobe potrebnej na vydanie rozhodnutia o zaistení potrebné údaje nebol schopný získať. Takéto tvrdenie dovoľuje správnemu súdu konštatovať, nevytvorenie dostatočných podmienok spravodlivého poskytovania medzinárodnoprávnej ochrany cudzincov z tretích krajín, pretože za dodržiavanie ľudských práv zodpovedá štát, ako účastník medzinárodných dohovorov, ktoré sa zaviazal rešpektovať. Bude preto potrebné v otázkach ochrany cudzincov z tretích krajín i ochrany vnútorného právneho poriadku Slovenskej republiky, aby najmä jednotlivé zložky policajných orgánov ako i Ministerstva vnútra a Ministerstva zahraničných veci SR, predvídavo zabezpečili dostatok včasných informácií potrebných pre rozhodovanie v tomto procese, dotýkajúce sa ochrany ľudských práv označených osôb.

35. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát upozornil na nutnosť euro konformného výkladu o pobyte cudzincov. Pri preskúmaní veci správny súd musí preto konštatovať, že žalovaný nezabezpečil aktuálne správy z činností, Ministerstva zahraničných vecí SR, jeho zastupiteľských úradov, resp. od Migračného úradu a iných policajných spolupracujúcich orgánov v agende utečencov, napr. i alebo správy UNHCR o stave riešenia tejto otázky a dodržiavania ľudských práv v B.Š., o tom, či v priebehu aktuálneho obdobia existujú, alebo nie, významné prekážky v možnostiach administratívneho vyhostenia do B.Š. /prípadne aj v predstihu/.

36. Rozhodnutie o zaistení žalobcu je rozhodnutím o obmedzení osobnej slobody žalobcu. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má aj v zmysle prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Aj podľa možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

37. Rovnako v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo dôjsť k pozbaveniu osobnej slobody, ktorou je i zaistenie žalobcu, musí byť aj v prípadoch zaistenia cudzincov jej obmedzenie efektívne a účelné. Z toho potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávneným, rozhodnutie o jej obmedzení musí byť v súlade so zákonmi a medzinárodnými dohodami, vykonané stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné. Pritom všetky podmienky musia byť splnené súčasne, lebo pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

38. Súd predovšetkým vychádza z toho, že podľa pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

39. Žalovaný podľa zistení súdu v čase rozhodovania o zaistení žalobcu nemal k dispozícii dostatočné a aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vyhostený a tieto nie sú súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Žalovaný neobstaral dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný. Neskúmal podmienky, do akých má byť zaistená osoba vyhostená. V ďalšom konaní preto žalovaný zistí a vyhodnotí z aktuálnej situácie prípadu /vyhostenia žalobcu do krajiny B.É.Š./, či nedôjde k porušeniu článku 6 Dohovoru a čl. 16. ods. 2 SR.

40. Správny konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného trpí vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a v tejto súvislosti je predovšetkým predčasným a teda je nesprávnym právnym

posúdením veci. V dôsledku tohto napadnuté rozhodnutie trpí i vadou spočívajúcou v nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia a tým aj nepreskúmateľnosťou a to v súvislosti so zaistením žalobcu, vrátane stanovenej dĺžky jeho zaistenia, podľa § 88 ods. 4 ZoPC a čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,smernica 2008/115/ES“).

41. Správny súd, ako bolo vyššie konštatované po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite nezistili skutkový stav veci, v konaní predčasne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne neodôvodnil. Jeho rozhodnutie nie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ani medzinárodnými predpismi, ako je vyššie uvedené.

42. Preto správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, majúc zato, že správna žaloba vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dôvodná. Súd konštatuje, že otázku nedostatočne zisteného skutkového stavu pokladá za odstrániteľnú vadu konania, po odstránení ktorej, za situácie doplnenia dokazovania o existencii účelnosti navrátenia žalobcu, možno uvažovať o dôvodnosti zaistenia žalobcu.

43. Súd na druhej strane má zato, že bez právneho významu nie je hoci je otvorený záver žalovaného, že existuje možná a odôvodnená obava o existencii značného rizika úteku žalobcu. V zápisnici o výsluchu žalobca totiž uviedol, že nežiada o azyl v Slovenskej, uviedol tiež, že v domovskej krajine mu nehrozí prenasledovanie z politických dôvodov, mučenie a zlé zaobchádzanie. Vyjadril sa, že cestuje za prácou, chce ísť pracovať do Francúzka, ale nemá žiadne finančné prostriedky. Možno potom predpokladať, že žalobca na slobode bude konať v snahe naplniť tento cieľ. Preto, ak ide o riziko úteku žalobcu, nie je bez právneho významu tento záver, avšak žalovaný odôvodnenú obavu rizika úteku žalobcu v posudzovanom prípade nezisťoval a nepomenoval ako dôvod zaistenia.

44. Správny súd napokon uvádza, že v napadnutom rozhodnutí chýba správna úvaha žalovaného konkrétne a individuálne, týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ktorá nie je náležite zo strany správneho orgánu zistená ani preukázaná.

45. Odstrániteľné vady, môže správny orgán napraviť tým, že doplní dokazovanie a v novom rozhodnutí zistí reálne podmienky v krajine, do ktorej má byť žalobca vyhostený, vyhodnotiac, či tieto aktuálne zodpovedajú príslušným medzinárodným dohovorom na ochranu práv základných slobôd podľa článku 6 ods.1, čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,smernica 2008/115/ES“) a v súlade s platnou existujúcou judikatúrou kasačného súdu i správnych súdov Slovenskej republiky o otázkach možného zaistenia cudzincov podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, rozhodne v kontexte hore označených práv garantovaných medzinárodnými dohovormi.

46. Správny súd dospel k záveru, že niektoré argumenty žalobcu obsiahnuté v správnej žalobe v kontexte obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu neobsahujú odpovede na otázky judikované kasačným súdom i Európskym súdom pre ľudské práva o otázkach reálnosti vyhostenia, preto rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia v časti o nariadení zaistenia žalobcu. Avšak žalovaný konštatoval, že žalobca sa nachádza na území Slovenskej republiky nelegálne bez akýchkoľvek prostriedkov na život. Správny súd preto konštatuje, že rozhodnutie žalovaného má vady, ktoré sú odstrániteľnými vadami rozhodnutia /nie sú dané zistenia o bezpečnostných podmienkach, možnosti vyhostenia do B.Š., možnosť získať NCD a odôvodnenie predpokladaného úteku žalobcu/. Dôvodný je, ale záver o potrebe ochrany žalobcu z dôvodu, že vôbec nemá žiadne finančné prostriedky na život. Po dobu zaistenia mu bude poskytnuté ubytovanie i stravovanie a zdravotná starostlivosť, preto možno uzavrieť, že žalovaný v mene štátu, ktorý reprezentuje, uzavrel o otázke zaistenia žalobcu, že ak je bez prostriedkov a nevie zabezpečiť podmienky prežitia a iné formy jeho zabezpečenia nie sú možné, je zaistenie nielen ochranou verejného poriadku v Slovenskej republike, ale aj žalobcu samotného po dobu uzavretia otázky zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.

47. Správny súd toto konštatuje plne si uvedomujúc záväznosť judikatúry kasačného súdu o významných otázkach možnosti obmedzenia osobnej slobody garantovanej článkom 6 ods.1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. V posudzovanej veci má za to, že zaistením žalobcu bol postup a rozhodnutie zaistiť žalobcu čiastočne legitímnym postupom, porovnávajúc právo na slobodu a právo ma život a zdravie, ako je to naznačené v bode 46, v tam uvedenom zmysle. Preto správny súd nevyhovel žalobe v časti pokiaľ žalobca žiadal rozhodnúť aj o jeho okamžitom prepustení zo zaistenia, pretože ho pokladal za legitímne v rozsahu zabezpečenia ochrany života a zdravia žalobcu. Preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

48. Pokiaľ sa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC preukáže, že označený domovský štát žalobcu prijal zodpovednosť za vydanie náhradného cestovného dokladu pre jeho vyhostenie a bezpečnostná situácia v B.Š. bude hodnotená ako štandardná, nemožno považovať rozhodnutie o zaistení za účelom vyhostenia žalobcu za neúčelné (rozsudok NS SR č.k. ), preto k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 30. 6. 2019 a vráteniu veci na ďalšie konanie dodáva správny súd dodáva, že neodmietol v preskúmavanej právnej veci i potrebnosť preukázania a došetrenia argumentu rizika úteku žalobcu.

49. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že rozdielnosť spôsobu rozhodnutia podľa a spočíva v úvahe súdu o charaktere, závažnosti, intenzite a právnych dôsledkoch vád preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu rozhodujúceho o zaistení podľa zákona o pobyte cudzincov, a to prioritne v kontexte medzinárodno-právnych záväzkov SR, ako aj v rovine vnútroštátneho práva. Kľúčovou otázkou pre úvahu o použití konkrétneho (jedného z hore uvedených dvoch) procesnoprávneho postupu je teda identifikácia vád rozhodnutia o zaistení cudzinca ako buď to neodstrániteľných (spôsobujúcich právnu neudržateľnosť zaistenia osoby a obmedzenia jej subjektívnych práv slobody pohybu a ochrany súkromia), alebo ako vád odstrániteľných. Ide podľa názoru správneho súdu o potrebu veľmi citlivého a podrobného posúdenia konkrétnych skutočností vyplývajúcich z obsahu administratívneho konania, pričom musí byť zároveň rešpektovaná právna hranica rozhodovacej činnosti výkonnej moci a moci súdnej daná .

50. Správny súd dospel k záveru o potrebe zrušenia administratívneho rozhodnutia podľa (pre odstrániteľné vady) a ponechania žalobcu v právnom režime zaistenia. Žalovaný mal povinnosť vo svojom rozhodnutí objasniť, na základe akých právnych úvah postupoval. Správny súd nie je pritom opodstatnený sám dopĺňať alebo meniť dôvody rozhodnutia žalovaného. V Komentári k (BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK, FILOVÁ a kol., strana 1155) k dikcii sa uvádza: „Tretím spôsobom je zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Predpokladom toho je však zistenie vád, ktoré na jednej strane mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, na strane druhej však tieto vady môžu byť odstránené v ďalšom postupe žalovaného. Žalovaný následne buď bezodkladne vydá nové rozhodnutie o zaistení alebo o predĺžení zaistenia, resp. predĺžení lehoty zaistenia, ktoré už nebude postihnuté správnym súdom vytknutými vadami, alebo prepustí žalobcu zo zaistenia.“ Z predmetnej časti Komentára k pri aplikácii procesnoprávneho postupu správneho súdu podľa vyplýva aj právna možnosť pre žalovaný správny orgán rozhodnúť odlišne oproti pôvodnému rozhodnutiu o zaistení, a to aj s ohľadom na skutočnosti, ktoré v konaní vo veci vyšli najavo po zrušení pôvodného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

51. Zhrnúc danú časť právnej argumentácie správny súd opakovane uvádza, že v preskúmavanej právnej veci žalovaný nevenoval v rozhodnutí z 30. 6. 2019 potrebnú pozornosť v žalobe namietanej otázke účelnosti i efektívnosti zaistenia. Takto identifikovaný nedostatok rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, však podľa názoru správneho súdu môže odstrániť a z neho vyplývajúce závery správneho orgánu použiť ako dôvod prepustenie žalobcu.

52. Podľa názoru správneho súdu v posudzovanom prípade ide o odstrániteľnú vadu rozhodnutia žalovaného, ktorú bude povinný žalovaný v ďalšom priebehu správneho konania odstrániť urýchleným vydaním nového rozhodnutia. V jeho odôvodnení bude žalovaný povinný uviesť vyčerpávajúce skutkové a právne dôvody vzťahujúce sa na posúdenie otázky účelnosti zaistenia žalobcu aj z dôvodu úteku a v súvislosti s účelnosťou zaistenia pre vyhostenie žalobcu do B.Š. zistí stav bezpečnosti v krajine i možnosti získania NCD pre neho, pretože doposiaľ len prvotne zachytený žalobca v priestore EÚ, iba sám uviedol, svoju identitu, dôležitú pre vybavenie náhradného cestovného dokladu, ako predpokladu vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky.

53. O trovách konania súd rozhodol podľa a nasl. tak, že priznal ich náhradu v rozsahu 50 % úspešnému žalobcovi. O náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom skončení veci podľa vyšší súdny úradník správneho súdu.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.