Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_PO-6S-57-2021.pdf
PDF · 117.58 KB
Case nature
Area
Subarea
PO-6S/57/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radovana Turčíka, Mgr. Jany Fandákovej, L.L.M. a JUDr. Renáty Smajdovej v právnej veci žalobcu: T.G.B. Food Import - Export, s.r.o., 091 01 Breznica 258, IČO 46 711 945, zastúpeného advokátom JUDr. Ivom Babjakom, so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovanému: Daňový úrad Prešov, Hviezdoslavova 7, 080 01 Prešov, o preskúmanie opatrenia žalovaného - oznámenia č. 101648829/2021 zo dňa 6. septembra 2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane Daňový úrad Prešov, pobočka Bardejov vykonal u žalobcu daňovú kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2017. Vo vyrubovacom konaní Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 101288306/2019 zo dňa 29.05.2019 (ďalej len „správca dane“ a „rozhodnutie správcu dane zo dňa 29.05.2019“) určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017 v sume 45 552,00 Eur, preto nepriznal nadmerný odpočet v sume 18 749,48 Eur a vyrubil daň v sume 26 802,52 Eur.
2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán rozhodnutím č. 102315646/2019 zo dňa 08.10.2019 (ďalej len „finančné riaditeľstvo“ a „rozhodnutie finančného riaditeľstva zo dňa 08.10.2019“) zmenilo rozhodnutie správcu dane zo dňa 29.05.2019 tak, že určilo rozdiel dane v sume 37 960,00 Eur, preto nepriznalo nadmerný odpočet v sume 18 749,48 Eur a vyrubilo daň v sume 19 210,52 Eur. Rozhodnutie finančného riaditeľstva zo dňa 08.10.2019 nadobudlo právoplatnosť dňa 16.10.2019 a na jeho základe zaplatil žalobca dňa 28.10.2019 vyrubenú daň z pridanej hodnoty v sume 19 210,52 EUR na účet správcu dane.
3. Na základe podnetu žalobcu na preskúmanie rozhodnutia finančného riaditeľstva zo dňa 08.10.2019 mimo odvolacieho konania, bolo predmetné rozhodnutie zrušené rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/005530/2021-731 zo dňa 23.03.2021 a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne finančné riaditeľstvo rozhodnutím č. 100627464/2021 zo dňa 19.04.2021 zrušilo rozhodnutie správcu dane zo dňa 29.05.2019 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie finančného riaditeľstva zo dňa 19.04.2021 nadobudlo právoplatnosť dňa 03.05.2021. Žalobca svojou
žiadosťou zo dňa 26.03.2021 požiadal správcu dane o vrátenie sumy 19 210,52 Eur a táto mu správcom bola vrátená 26.04.2021.
4. Správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 101425195/2021 zo dňa 06.08.2021 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane zo dňa 06. 08. 2021“) určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 0,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017 a priznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 18 749,48 Eur, t. j. v sume, v akej si tento nadmerný odpočet žalobca uplatnil v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017. Samotný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2017 v sume 18 749,48 Eur bol žalobcovi uhradený správcom dane dňa 26.08.2021.
5. Žalobca doručil správcovi dane dňa 17.08.2021 žiadosť o priznanie úroku z omeškania zo sumy 19 210, 52 Eur, ktorú dňa 28. 10. 2019 zaplatil na účet správcu dane na základe rozhodnutia finančného riaditeľstva zo dňa 08. 10. 2019 a ktorá mu bola na jeho žiadosť zo dňa 26.03.2021 po zrušení označeného rozhodnutia správcom dane vrátená dňa 26.04.2023. Podľa žalobcu sa suma 19 210,52 Eur v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu, keďže ich správca dane zadržiaval na základe rozhodnutia, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné a bolo zrušené. A preto žiadal o priznanie úroku z tejto sumy podľa § 35b ods. 5, 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.) v spojení s § 165 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“).
6. Správca dane vybavil žiadosť žalobcu oznámením č. 101648829/2021 zo dňa 06.09.2021 (doručeným žalobcovi dňa 14.09.2021), ktorým žiadosti nevyhovel z dôvodu, že priznanie žalobcom požadovaného úroku v zmysle Daňového poriadku (zákona č. 563/2009 Z. z.) nie je možné.
II.
Súdne konanie
7. Žalobca sa správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) dňa 02.11.2021 domáhal zrušenia oznámenia Daňového úradu Prešov (ďalej len „žalovaný“ alebo „správca dane“) č. 101648829/2021 zo dňa 06.09.2021, ktorým žalovaný vybavil jeho žiadosť zo dňa 17.08.2021, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konania, ako aj náhrady trov konania. Žalobca správnu žalobu odôvodňoval tým, že napadnuté oznámenie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného, že priznanie ním požadovaného úroku v zmysle Daňového poriadku nie je možné. Práve naopak podľa žalobcu ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku ukladá povinnosť správcovi dane, aby za situácie, keď tento zadržiava peňažné prostriedky zaplatené daňovým subjektom na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, postupoval v zmysle § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na závery v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4Sžfk/41/2020 zo dňa 13.04.2021 a sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 05. 04. 2016, z ktorých podľa neho vyplýva, že Daňový poriadok prostredníctvom § 165 ods. 7 umožňuje správcovi dane, aby v prípade neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu priznal sankčný úrok v zmysle § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb.
8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.01.2022 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zotrval na správnosti svojho právneho posúdenia veci v napadnutom oznámení. Žalovaný zdôraznil, že tak daňová kontrola ako aj vyrubovacie konanie prebehli v danom prípade za účinnosti Daňového poriadku a nie za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., a preto nie je žiaden dôvod na uplatňovanie prechodných ustanovení Daňového poriadku, vrátane § 165 ods. 7, keďže žiaden právny vzťah nevznikol za časovej pôsobnosti zákona č. 511/1992 Zb., tiež zdôraznil, že ustanovenie § 156 Daňového poriadku rieši len situácie, ak si daňový subjekt neplní povinnosti voči správcovi dane a správca dane vyrubí daňovému subjektu úrok z omeškania, a nie situácie neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov zo strany správcu dane. Uviedol, že ak by správca dane vydal rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania, ako to požadoval žalobca, konal by nad rozsah zákona, a teda aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na to, že Daňový poriadok jedine v ustanovení § 79 rieši priznanie úroku daňovému subjektu, a to v prípade, ak správca dane vráti preplatok po
lehote ustanovenej v odseku 2, a takáto situácia v danom prípade nenastala. Žalovaný k rozsudkom najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje žalobca (sp. zn. 4Sžfk/41/2020 zo dňa 13.04.2021 a sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 05.04.2016) uviedol, že závery v nich vyslovené sa týkajú úplne odlišnej skutkovej situácie ako je vec žalobcu. K rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžfk/41/2020 zo dňa 13.04.2021 uviedol, že sa vzťahuje k veci, kde daňová kontrola aj vyrubovacie konanie boli vykonané podľa zákona č. 511/1992 Zb. a predmetom veci nebol úrok za neoprávnene zadržiavanie peňažných prostriedkov z rozdielu dane, ale úrok za zadržiavanie nadmerného odpočtu. K rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 05.04.2016 uviedol, sa vzťahuje k veci, kde nárok na sankčné úroky vznikol žalobcovi priamo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný tiež zdôraznil, že hoci ide o rozsudky v skutkovo odlišných veciach ako je prejednávaná, pre prejednávanú vec je významný právny názor v nich vyslovený, a to, že režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného ustanovenia § 35b zákona č. 511/1992 Zb., viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane.
9. Žalobca vo svojej replike zo dňa 05.02.2022 uviedol, že správny súd je postavený pred riešenie existencie dvoch výkladov ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, a to výklad žalovaného, že toto zákonné ustanovenie sa vzťahuje výlučne na obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, ktoré má svoj právny základ v právnych skutočnostiach, ktoré nastali do dňa 31.12.2011, a výklad žalobcu, že toto zákonné ustanovenie sa vzťahuje aj na obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, ktoré má svoj právny základ v právnych skutočnostiach, ktoré nastali aj po 01.01.2012. Žalobca na podporu ním zastávaného výkladu uviedol, že Daňový poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení výslovne neobmedzuje aplikáciu § 165 ods. 7 aj na prípady neoprávnene zadržaných peňažných prostriedkov daňového subjektu na základe daňových kontrol, ktoré sa začali po 01.01.2012, t. j. už za účinnosti Daňového poriadku. V tejto súvislosti žalobca citoval z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 241/07-44 z 18.09.2008 a sp. zn. II. ÚS 153/2018-62 zo dňa 12. 06. 2018 časti, v ktorých ústavný súd zaujíma stanovisko k všeobecným výkladovým pravidlám zákonov, ako aj sp. zn. PL. ÚS 3/09-378 zo dňa 26.01.2011 časti, v ktorých sa ústavný súd zoberal pravidlami výkladu pri zmene právnej úpravy, ako aj sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa 16. 12. 2018, tiež všeobecne k výkladu zákonov. Žalobca tiež poukazuje na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019.
10. Žalovaný v duplike zo dňa 25.02.2022 zotrval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a na obsahu svojho vyjadrenia k žalobe.
11. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané a na pojednávaní konanom dňa 16.01.2024 účastníci zotrvali na svojich doterajších stanoviskách.
III.
Relevantná právna úprava
12. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
13. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
14. V § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká nárok správcovi dane voči daňovému subjektu za podmienok tam uvedených.
15. V § 35b ods. 5, 6 a7 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká nárok daňovému subjektu voči správcovi dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za podmienok tam uvedených.
16. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. (...) Správca dane vráti sumu neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
17. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške (…) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, (…) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.
18. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
19. V § 63 ods. 1, 2, 3, 4 a 6 zákona 511/1992 Zb. bola upravená povinnosť správcu dane na vrátenie daňového preplatku a dôsledky jeho nevrátenia v zákonom stanovených lehotách spočívajúce v povinnosť zaplatenia úroku za obdobie omeškania.
20. Podľa § 167 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „Daňový poriadok“) účinného od 01.01.2012 sa zrušuje zákon č. 511/1992 Zb.
21. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
22. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (…) v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
23. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
24. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012 daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (...) sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. (…) v znení neskorších predpisov.
25. Podľa § 165b ods. 2 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012§ 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.
26. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.
27. Podľa § 79 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.
28. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
29. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
30. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.
IV.
Posúdenie veci správnym súdom
31. S účinnosťou ku dňu 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“).
32. Správny súd v Košiciach preskúmal napadnuté oznámenie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP, v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), po nariadení pojednávania, dospel k záveru, že žalobu bolo potrebné zamietnuť podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov.
33. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu správny súd zistil, že za účinnosti Daňového poriadku správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu a po jej ukončení vo vyrubovacom konaní rozhodnutím z 29.05.2019 vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017, predmetné rozhodnutie v odvolacom konaní zmenilo finančné riaditeľstvo svojim rozhodnutím z 08.10.2019 tak, že žalobcovi vyrubilo daň z pridanej hodnoty v sume 19 210,52 Eur, ktorú sumu žalobca dňa 28.10.2019 správcovi dane uhradil. Následne bolo zmieňujúce rozhodnutie finančného riaditeľstva, na základe ktorého žalobca realizoval úhradu zrušené. Žalobca preto žiadosťou zo dňa 26.03.2021 požiadal správcu dane o vrátenie sumy 19 210,52 Eur a táto mu správcom bola vrátená 26.04.2021. Žalobca majúc za to, že išlo o neoprávnene zadržiavané prostriedky správcom dane za obdobie od uhradenia do vrátenia označenej sumy, mal za to, že mu vznikol nárok na sankčný úrok v zmysle § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. § 165 ods. 7 (prechodného ustanovenia) a § 156 (ustanovenia o úrokoch z omeškania) Daňového poriadku a preto žiadosťou zo dňa 17.08.2021 požiadal žalovaného o jeho priznanie. Žalovaný tejto žiadosti napadnutým oznámením zo dňa 06.09.2021 nevyhovel, čo odôvodnil tým, že priznanie žalobcom požadovaného úroku v zmysle Daňového poriadku (zákona č. 563/2009 Z. z.) nie je možné.
34. Správny súd sa nestotožnil so žalobcom predostretým právnym názorom, že v jeho prípade vznikol nárok na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a na rozhodnutie o ňom v
zmysle § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. § 165 ods. 7 (prechodného ustanovenia) a § 156 (ustanovenia o úrokoch z omeškania) Daňového poriadku.
35. V prvom rade správny súd uvádza, že pre priznanie sankčného úroku za správcom dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky zákon č. 511/1992 Zb. vyžadoval, aby v čase jeho účinnosti došlo k splneniu troch právnych skutočností – vydanie rozhodnutia, ktorým sa vyrubila daň, zaplatenie tejto dane a zrušenie pôvodného rozhodnutia (§ 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb.). Vo veci žalobcu nedošlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., k splneniu žiadnej z vyššie uvedených podmienok, nakoľko všetky nastali až za účinnosti Daňového poriadku.
36. Daňový poriadok neupravuje inštitút obdobný sankčným úrokom za správcom dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b ods. 5, 6, 7 zákona č. 511/1992 Zb., a predmetom novej úpravy sa stal len inštitút obdobný sankčnému úroku, ktorý si mohol uplatňovať správca dane voči daňového subjektu podľa § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý je v novej úprave v § 156 označený ako úrok z omeškania. Preto samotné znenie prechodného ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku (podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona) neumožňuje výklad prezentovaný žalobcom, že za účinnosti novej úpravy môže dôjsť k vzniku obdobného nároku aký bol predmetom úpravy v § 35b ods. 5, 6, 7 zákona č. 511/1992 Zb. K tomu je potrebné dodať, že podľa názoru správneho súdu uvedené nie je možné zamieňať s posudzovaním hmotnoprávnych nárokov na sankčný úrok podľa § 35b ods. 5,6,7 zákona č. 511/1992 Zb., ku vzniku ktorých došlo už za účinnosti pôvodnej právnej úpravy, čo však nie je prípad žalobcu.
37. Správny súd pre úplnosť uvádza, že obdobný právny záver opakovane vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky a Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“) dokonca v prípadoch, kedy sa vyrubovacie konanie začalo a tiež k zrušeniu rozhodnutia, na základe ktorého bola daň zaplatená, došlo už za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., avšak k samotnému uhradeniu tejto dane došlo až za účinnosti Daňového poriadku, a to tak s poukazom na nutnosť splnenia všetkých podmienok pre vznik nároku na sankčný úrok za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. v spojení so zákonnou požiadavkou dokončenia daňových konaní začatých za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., počnúc od 30. 12. 2012 podľa Daňového poriadku v zmysle jeho § 165b ods. 1, t. j. podľa zákona platného a účinného v čase, keď aktuálne prebieha daňové konanie, čím sa zabránilo tomu, aby správca dane na vecne zhodné konania používal dva procesné predpisy.
38. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na závery vyslovené v rozhodnutiach kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/58/2017 zo dňa 20.06.2019 a sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023, aj sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24.10.2019 a sp. zn. 3Sžfk/58/2017 zo dňa 24.10.2018, a zdôrazňuje, že závery v nich vyslovené vylučujú dôvodnosť žalobcom uplatňovaných nárokov a dôvodnosť jeho sťažnostnej argumentácie. Správny súd dodáva, že s týmito závermi sa stotožňuje a nezistil z argumentácie žalobcu žiadne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé obhájiť odchýlenie sa od týchto opakovane judikovaných záverov najvyššieho správneho súdu.
39. Pokiaľ žalobca na podporu dôvodnosti svojich nárokov poukazoval na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019, správny súd uvádza, že tieto závery vzhľadom na ostatnú prevažujúcu a odlišnú rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, nevyhodnotil ako závery spôsobilé argumentačne spochybniť závery správneho súdu prezentované v danej veci.
40. Pokiaľ žalobca poukazoval na právne závery vyslovené v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 05.04.2016 a sp. zn. 4Sžfk/41/2020 zo dňa 13.04.2021, správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že týmto rozhodnutiami boli riešené úplne odlišné právne veci ako je vec žalobcu, a z týchto rozhodnutí je pre danú vec vo všeobecnosti relevantný výlučne právny záver, v zmysle ktorého je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na sankčný úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov správcom dane.
41. Na základe vyššie uvedeného správny súd uzatvára, že nároky na úrok z omeškania v súvislosti so žalobcom realizovanej úhrady rozdielu dane v prospech správcu dane a následného vrátenia tejto platby správcom dane je možné posudzovať len podľa právneho predpisu účinného v čase, kedy k týmto úhradám došlo, a to Daňového poriadku.
42. Podľa správneho súdu v danej veci žalobcom realizovaná platba spĺňa zákonné kritéria preplatku na dani v zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku a pokiaľ ide o použitie takého preplatku správcom, povinnosť jeho vrátenia správcom a vznik nároku na úrok v prípade nevrátenia preplatku v ustanovenej lehote, na uvedené sa vzťahuje ustanovenie § 79 Daňového poriadku.
43. Správny súd zdôrazňuje, že za daňový preplatok je považovaná suma realizovanej platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, teda je dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt si plní svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu nad rámec hmotno-právneho daňového predpisu alebo Daňového poriadku.
44. Zákon v § 79 ods. 2 Daňového poriadku určuje správcovi dane povinnosť vrátiť daňový preplatok v prípade, ak ho nemožno použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov v lehote 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie (veta prvá § 79 ods. 2 pred bodkočiarkou) resp. v prípade preplatku na dani z príjmov najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (veta prvá § 79 ods. 2 za bodkočiarkou). Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ako vráti daňový preplatok po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia, ktorá spočíva v povinnosti vydať rozhodnutie o priznaní úroku zo sumy oneskorene vráteného daňového preplatku.
45. V predmetnej veci žalovaný vrátil žalobcovi ním uhradenú daň z pridanej hodnoty v lehote 30 dní od doručenia žiadosti žalobcu o vrátenie tejto platby (26.03.2021 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie sumy 19 210,52 Eur, tridsiatym dňom lehoty bol deň 25.04.2021 pripadajúci na nedeľu, a táto bola správcom vrátená 26.04.2021), a preto v danom prípade nedošlo k omeškaniu žalovaného s vrátením preplatku v spojení so vznikom nároku žalobcu na úrok z omeškania v zmysle § 79 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou a § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
46. Správny súd dodáva, že vníma dôsledky absentujúcej právnej úpravy inštitútu obdobného sankčným úrokom za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky správcom dane v Daňovom poriadku pre daňové subjekty. Preklenutie dôsledkov tejto absentujúcej úpravy - inštitútu slúžiaceho ku kompenzácii zásahov do majetkových práv daňových subjektov postupmi správcu dane v prípadoch vymedzených v pôvodnej právnej úprave, však nie je možné v zmysle opakovane judikovaných záverov kasačného súdu takým výkladom prechodných ustanovení Daňového poriadku, aký bol prezentovaný žalobcom. Preto je na dotknutých daňových subjektoch nachádzanie iných právnych možnosti kompenzácie tvrdenej ujmy v ich majetkovej sfére v príčinnej súvislosti s postupmi správcu dane.
47. Vzhľadom na uvedené správny súd v zmysle § 190 SSP žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
48. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
49. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.
50. Rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Rozsudok Správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote, proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane, alebo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane. (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP v znení do 30.06.2023 v spojení s § 493e SPP)
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení do 30.06.2023 v spojení s § 493e SPP)
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 5 SSP)
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. (§ 56 SSP)
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.