Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2CoR-7-2022.pdf
PDF · 123.64 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoR/7/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Eiffage Construction Slovenská republika, s. r. o., so sídlom Hrachová 6, 821 05 Bratislava, IČO: 35 740 655, zastúpeného: JUDr. Michal Vagaš, advokát, Červenej armády 1, 036 01 Martin, proti žalovanému: MODIFIN, spol. s r.o., so sídlom Tilgnerova 16, 841 05 Bratislava, IČO: 35 721 260, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cr/4/2016-225 zo dňa 26.1.2022 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cr/4/2016-225 zo dňa 26. 1. 2022 p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 29Cr/4/2016-225 zo dňa 26. 1. 2022 prvoinštančný súd rozhodol tak, že žalobu zamieta a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp V-l 13/2014 vydaného dňa 04.12.2015 Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave vo veci žalobcu MODIFIN, spol. s r.o., so sídlom Tilgnerova 16, 841 05 Bratislava, proti žalovanému Eiffage Construction Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Hraničná 12, 821 05 Bratislava o zaplatenie 72.478,36 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že procesným postupom rozhodcovského súdu bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a tiež právo žalobcu na spravodlivý proces, nakoľko procesný postup bol v rozpore s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej „ZoRK“) a v rozpore s verejným poriadkom. Žalobca v konaní pred rozhodcovským súdom predložil listinné dôkazy a vyjadrenia k meritu prejednávanej veci a vzniesol podstatné a závažné námietky, ktoré rozhodcovský súd pripustil a o týchto jednal, avšak rozhodcovský súd sa s tvrdeniami žalobcu a dotknutými námietkami v rámci odôvodnenia nevysporiadal, čím došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania a porušeniu práva na spravodlivý proces. V odôvodnení rozhodcovského rozsudku niet zmienky o tom akým spôsobom rozhodcovský súd vyhodnotil námietky žalobcu, na základe čoho má žalobca za preukázané, že tieto rozhodcovský súd opomenul vyhodnotiť a uvedené konanie rozhodcovského súdu malo vplyv na výrok vo veci samej. Došlo teda k rozporu konania rozhodcovského súdu s ustanoveniami ZoRK. Rozhodcovský súd priznal nárok žalovaného napriek tomu, že tento je premlčaný a žalobca vzniesol námietku premlčania. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca námietky, ktoré udáva v podanej žalobe v konaní pred rozhodcovským súdom nevzniesol ale dáva ich až v žalobe, čo je 75
dní po vydaní rozhodcovského rozsudku. Vykonať úkon 75 dní po vydaní rozhodcovského rozsudku nie je vykonaním úkonu bez zbytočného odkladu ako to vyžaduje ZoRK. Samotná žaloba bola podaná po lehote 60 dní a preto by k nej súd nemal prihliadať a prehlásiť ju za nedôvodnú alebo zmeškanú. Žalobca v žalobe uvádza všeobecné, ničím nepodložené tvrdenia, nepravdivé tvrdenia alebo tvrdenia charakteru polopravdy. Skutočnosťou je, že rozhodcovský súd sa vo svojom rozsudku zaoberal a zdôvodňoval svoje rozhodnutie aj v otázke premlčania nároku a osvojil si argumentáciu žalovaného. Výsledok posúdenia súdu, aj keď je v rozpore s predstavou jedného z účastníkov, nie je porušením rovnosti účastníkov alebo svojvôľou súdu. Žalobca uviedol, že súdu predostrel tvrdenia a dôkazy o tom, že postupom a rozhodnutím Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory bol porušený ZoRK, Rokovací poriadok, že RS SOPK postupoval vedome „contra legem“, čím došlo k porušeniu aplikovaného právneho predpisu zákona č. 513/1991 Zb. a Ústavy Slovenskej republiky a teda verejného poriadku. Žalobca k dôkazom a k podstate nároku uplatnenom na RS SOPK uviedol, že zmluva stanovovala postup, ktorý mal predchádzať zadaniu, odsúhlaseniu a neskôr prevedeniu prác, pričom až dôsledná kontrola už zadaných a prevedených prác oprávňovala žalovaného v postavení zhotoviteľa na ich fakturáciu. Podľa názoru žalobcu bolo preto povinnosťou RS SOPK ponúknuť v rámci odôvodnenia rozhodcovského rozhodnutia aspoň rámcové, no presvedčivé konštrukcie, ktoré by dali odpoveď na otázku: 1) prečo RS SOPK nebral v úvahu zmluvne dohodnuté postupy v rámci zadávania prác, odsúhlasovania prác, dohode o cene prác a prečo sa RS SOPK uspokojil výlučne s jednostranným tvrdením žalovaného o tom, že práce si žalobca objednal, že si ich objednal v stanovenom množstve a stanovenej cene; 2) na základe čoho mal RS SOPK za preukázanú materiálnu existenciu prác v prípade, že žalovaný neponúkol jediný dôkaz o skutočnej existencii prác, za ktorých realizáciu si v konaní uplatňoval nárok. Žalobca hľadal v odôvodnení rozhodcovského rozhodnutia argumentáciu k otázke žalobcom vznesenej námietke premlčania. Žalobca hľadal odpoveď na otázku, prečo RS SOPK prelomil kogentné ustanovenie § 263 a § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca ďalej uviedol, že podľa § 34 ods. 2 písm. g) ZRK rozhodcovský rozsudok musí obsahovať odôvodnenie a podľa § 31 Rokovacieho poriadku Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, rozhodcovský rozsudok musí byť preskúmateľný. Žalobca má za to, že osvedčil, že predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa domáha 1) nie je preskúmateľný, preto lebo ani rámcovo neosvedčuje žalovaným uplatnený nárok, 2) bola porušená zásada rovnosti strán v konaní, preto lebo úspešnej strane v konaní bol priznaný nárok dosahujúci sumu takmer 100.000 Eur (s prísl.), no neúspešná strana nepoznala odpoveď ani na elementárne otázky súvisiace s podstatou nároku vo vzťahu k zmluvným pravidlám a v zákone uvedeným predpokladom pre priznanie nároku, 3) bol porušený verejný poriadok, preto lebo RS SOPK celkom zjavne aplikoval zákonný predpis „contra legem“, čím porušil základný princíp právneho štátu - princíp právnej istoty. Žalovaný uviedol, že s otázkou premlčania sa rozhodcovský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal vyčerpávajúco a že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná bezdôvodne, je postavená na umelo vytvorených a nepodložených argumentoch. Námietky, ktoré predkladá žalobca voči predmetnému rozhodcovskému konaniu a jeho výsledku nespĺňajú náležitosti ustanovené v § 17 a § 40 ods. 4 ZoRK. Predmetné námietky neboli vznesené na pojednávaní rozhodcovského súdu alebo tesne po ňom. Rozhodcovský súd predmetnú vec riadne posúdil a namietanú skutočnú spornú argumentáciu jasne vysvetlil na pojednávaní ako i vo vydanom rozhodcovskom rozsudku. Žalobca k vyjadreniu doložil nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 117/2021-79 zo dňa 14.10.2021.
3. Prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že sa v prvom rade zaoberal otázkou včasnosti podania žaloby. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi podľa jeho tvrdenia doručený dňa 08.02.2016. Žalovaný dátum doručenia nepoprel. Žaloba bola podaná na tunajší súd 17.02.2016, teda v zákonom stanovenej 60-dňovej lehote. Všetky námietky vedúce k zrušeniu rozhodcovského rozsudku musia byť nevyhnutne procesného charakteru, musia sa týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu a nie správnosti skutkových alebo právnych záverov rozhodcovského súdu. Rozpor s hmotným právom ako dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku z ustanovenia § 40 ZoRK nevyplýva. Porušenie zásad ustanovených v § 17 ZoRK môže zakladať dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 2. a 4. ZoRK.
4. Porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania treba rozumieť znevýhodnenie niektorého z účastníkov rozhodcovského konania tým, že nemá umožnenú rovnakú mieru možností predkladať vyjadrenia, dôkazy, vyjadrovať sa k protistranou navrhovaným dôkazom alebo k ňou predloženým vyjadreniam, ako to vyplýva zo znenia ustanovenia §17 ZRK, čiže ide o prípady, kedy dôjde v rozhodcovskom konaní k porušeniu princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti
zbraní. Žalobcom spochybňované skutočnosti - nesprávne vecné posúdenie a nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku - nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZRK. Zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania môže byť porušená, ak druhá strana nedostala návrh na začatie konania, ak sa jej odňala možnosť konať pred rozhodcovským súdom, alebo ak sa jej odňalo právo vyjadrenia, prípadne podania vzájomného návrhu.
5. K takémuto porušeniu práv žalobcu v rozhodcovskom konaní podľa prvoinštančného súdu nedošlo. Žalobca nepreukázal, že mu neboli rozhodcovským súdom doručované písomnosti, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa rozhodcovského konania, odňatá možnosť zúčastniť sa dvoch nariadených pojednávaní alebo podávať vyjadrenia. Žalobca v rozhodcovskom konaní ani nenamietal porušenie ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Súd z tvrdení žalobcu nevyvodil žiadne procesné vady rozhodcovského konania, ktoré by boli v rozpore s ustanoveniami ZoRK a vady, ktoré žalobca rozhodcovskému konaniu vytýka by mohli byť vadami hmotnoprávneho charakteru, pričom súd v tomto konaní nevystupuje ako „odvolací súd“, ale preskúmava rozhodcovské konanie a rozhodnutie len v zmysle ustanovenia § 40 ZoRK.
6. Prvostupňový súd ďalej skúmal, či sú dané dôvody, pre ktoré by bolo odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku podľa § 50 ods. 2 ZRK, tzn. porušenie verejného poriadku. Uviedol, že verejný poriadok predstavuje také základné zásady spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých Slovenská republika bezvýhradne trvá, a ktoré nemôžu byť nijakým spôsobom oslabené či porušené. Musí ísť o také zásady, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, teda také zásady, ktorých zachovávanie smeruje k uspokojeniu základných záujmov spoločnosti. Pojem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalca, svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. Účelom tohto dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku je anulovať vo verejnom záujme rozhodcovský rozsudok, ktorý sa prieči základným zásadám Slovenského práva. Účelom však za žiadnych okolností nemá byť široký prieskum rozhodcovských rozsudkov z hľadiska ich vecnej správnosti. Objektom ochrany v rámci prieskumu z hľadiska verejného poriadku nie je právne postavenie neúspešného účastníka rozhodcovského konania ale verejný poriadok Slovenskej republiky. Po preskúmaní predmetného rozhodcovského rozsudku nezistil žiadne porušenia základných zásad spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a teda ani žiadne dôvody, pre ktoré by nebolo možné uznať cudzí rozhodcovský rozsudok.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a s poukazom na čl. 4 C.s.p., žalovaný mal v konaní plný úspech, žalovanému však v konaní žiadne trovy nevznikli, súd postupujúc s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a na rozumné usporiadanie procesných vzťahov rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania v zmysle čl. 4 C.s.p.
8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p., pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. V odvolaní uviedol, že z jeho pohľadu označený a zmluvne dohodnutý subjekt, rozhodcovský súd, mal byť v rozhodcovskom konaní zárukou rýchlosti konania všeobecne, ale predovšetkým zárukou vysokej právnej a odbornej kvality. Kvalita zosobnená v personálnom obsadení rozhodcovského súdu mala na každý pád vylúčiť zásadné nesprávnosti pri posudzovaní odborných otázok, ako aj nesprávnosti pri aplikácii práva v hmotnoprávnej aj procesnej rovine. Žalobcovi je zrejmé, že v rámci zrušenia rozhodcovského rozhodnutia, niet miesta pre vecný prieskum, avšak nemôže bez výhrad prijať aj všeobecný a trvajúci trend na strane rozhodcovských súdov, a to opakované neakceptovanie procesných pravidiel aj len v ich elementárnej podobe. V otázkach zrušenia rozhodcovských rozhodnutí, rozhodovacia prax súdov nižšej inštancie tento trend nijako nenapráva a odvaha súdov sanovať zásadné nedostatky rozhodcovského konania, ustupuje práve komfortnej zóne „finality“ rozhodcovského rozhodnutia. Práve z uvedeného dôvodu žalobca poukázal na názor Ústavného súdu obsiahnutý v jeho plenárnom uznesení. Vadou, na základe ktorej má byť rozhodcovský rozsudok zrušený, je narušenie
rovnosti strán, ktorá predstavuje jednu zo základných zásad rozhodcovského konania (§ 17 ZoRK). Rozhodcovské konanie je ovládané prísnou dispozičnou zásadou. Účastníci konania formulujú svoje nároky a vo vzťahu k týmto nárokom nesú bremeno tvrdenia. Rozhodcovský súd musí byť striktne neutrálny a v žiadnom prípade nemôže jednej zo strán pomáhať. Takýto postup by bol zjavnou procesnou vadou a teda aj dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 ZoRK. K takejto vade však došlo v predmetnom rozhodcovskom konaní. Ako nepresvedčivé, nedostatočné, neadresné a predovšetkým všeobecné sa javí aj stanovisko okresného súdu, kedy okresný súd ani len krátkym pojednaním nepredniesol právny záver k rozhodujúcej námietke žalobcu, a to námietke procesného pochybenia rozhodcovského súdu.
10. Žalobca mal za to, že obsahom žaloby a následných písomných prednesov tvrdil a preukázal, že rozhodcovský súd neaplikoval kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka (§ 388 Obchodného zákonníka), konkrétne námietku premlčania nároku uplatneného žalobcom v rozhodcovskom konaní. S cieľom zvýhodniť spoločnosť Modifin, rozhodcovský súd síce skonštatoval, že námietka premlčania spoločnosti Eiffage nie jej dôvodná, avšak za podklad pre toto stanovisko vzal názor, že „medzi termínom realizácie prác a termínom splatnosti faktúry nastal časový posun“, pričom rozhodujúcim pre začiatok premlčania nie je termín vykonania prác, ale termín splatnosti faktúry (pozri str. 3 rozhodcovského rozhodnutia, predposledný odsek). Rozhodcovský súd podľa názoru žalobcu fakticky skonštatoval, že ak spoločnosť Modifin zrealizuje práce a tieto si oproti spoločnosti Eiffage fakturuje dva roky po ich realizácii, dokonca po termíne odovzdania diela, premlčanie tohto nároku plynie od ich fakturácie. Inými slovami, rozhodcovský súd skonštatoval, že je plne v dispozícii osoby realizujúcej práce, kedy nárok za prevedenie prác bude premlčaný, pričom nástrojom na túto dispozíciu je moment ich fakturácie, ktorý je, aj z časového hľadiska, plne v dispozícii spoločnosti Modifin. Takýto právny záver je podľa žalobcu neudržateľný nielen z pohľadu Obchodného zákonníka, je neudržateľný aj z pohľadu elementárnej logiky. Práve z uvedeného dôvodu žalobca konštatoval, že rozhodcovský súd neaplikoval kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka, pričom toto zjavné porušenie zákona a zvýhodnenie spoločnosti Modifin (žalobca v rozhodcovskom konaní), vedome a úmyselne zastrel pod právny názor, ktorý nemá oporu v zákone a ani elementárnej logike.
11. Stanovisko okresného súdu o tom, že dôvodom pre podanie žaloby v tunajšej veci, bola len akási nespokojnosť žalobcu s právnymi a faktickými závermi rozhodcovského súdu, alebo že rozhodcovské rozhodnutie nebolo vydané podľa predstáv žalobcu (pozri bod 18. napadnutého rozhodnutia), svedčí o nepochopení žaloby žalobcu zo strany okresného súdu, alebo o snahe okresného súdu, zľahčiť skutkový stav v tejto veci a rozhodnutie dôvodiť všeobecnými a neadresnými formuláciami. S prihliadnutím na stanovisko okresného súdu v otázke porušenia rovnosti účastníkov konania žalobca sa pýta, aký je faktický, skutočný rozdiel medzi situáciou, keď rozhodcovský súd neumožní predložiť procesnej strane vyjadrenie a situáciou, kedy strana vyjadrenie (námietku) predloží, avšak rozhodcovský súd v snahe zvýhodniť protistranu, námietku fakticky neprijme, a to na základe výkladu zákona v rozpore s elementárnymi výkladovými pravidlami. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 117/2021-79 zo dňa 14.10.2021, pričom je potrebné sa vyjadriť k otázke, či toto zjavné zvýhodnenie procesnej strany (táto procesná vada) mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zjavné je, že áno. Ak by rozhodcovský súd postupoval nezávisle a nestranne, ak by rozhodcovský súd aplikoval kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka, bol by nárok uplatnený v rozhodcovskom konaní zamietnutý.
12. Žalobca v odvolaní opätovne ďalej poukazuje na dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b) ZoRK pre rozpor s verejným poriadkom. Žalobca zastáva názor, že podpora rozhodcovského konania nemôže ustúpiť povinnosti súdu, garantovať účastníkovi rozhodcovského konania aspoň základný rámec práv, v tomto prípade práv vyplývajúcich z kogentných ustanovení Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že medzinárodná rozhodcovská prax nepozná extrémne prípady, aby rozhodcovský súd vedome neaplikoval kogentnú časť právneho predpisu, dokonca v situácii, kedy má táto časť normy celkom rozhodujúci význam pre výsledok sporu, nemôže podporovať záver, že finalite a podpore rozhodcovského konania musia ustúpiť akékoľvek pochybenia rozhodcovského súdu, hoc aj také, ktorých správna - zákonná aplikácia, priniesla by celkom opačné rozhodcovské rozhodnutie. Žalobca tvrdí, že § 388 Obchodného zákonníka chráni rovnováhu obchodno-právnych vzťahov tak, že terminálne mení postavenie oprávnenej strany v prípade, ak strana povinná vznesie námietku premlčania s prihliadnutím na plynutie času (v prípade, ak si strana oprávnená nehľadí svojich práv). Žalobca zastáva názor, že ide o tak zásadné a dôležité ustanovenie obchodného práva,
že aj pri reštriktívnom výklade rozporu s verejným poriadkom, možno takéto pochybenie zahrnúť pod spomenutý rozpor, pretože opomenutie alebo nesprávna aplikácia tohto kogentného ustanovenia, zásadne mení postavenie procesných strán a celkový výsledok sporu. Keďže rozhodcovský rozsudok na túto námietku žalobcu neprihliadol, resp. túto zastreto vyhodnotil v úplnom rozpore so zákonom, je v tomto smere rozhodcovský rozsudok v rozpore s verejným poriadkom. S touto námietkou sa ani súd prvej inštancie relevantným spôsobom nevysporiadal. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26.01.2022, č. k. 29Cr/4/2016-225 v celom rozsahu zmenil tak, že zruší rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zo dňa 04.12.2015, č. k. Rsp V-113/2014 a zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania.
13. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
14. Žalobca v rámci odvolacieho konania zaslal do spisu písomné doplnenie vyjadrenia, kde opätovne poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 117/2021-79 zo dňa 14.10.2021, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky bez toho, aby riešil obsah samotných dôkazov alebo obsah odôvodnenia konkrétneho rozhodcovského rozhodnutia (vecný prieskum) uzavrel, že rozhodcovský súd má povinnosť sa jasne a dostatočne vysporiadať s právnou otázkou rozhodujúcou pre konanie a zároveň má povinnosť rovnako postupovať v prípade kľúčových dôkazov. Uvádza, že v súvislosti s uvedeným nálezom Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením 5Obdo/52/2021 konštatoval, že pod zásadu rovnosti účastníkov konania v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) vo väzbe na § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31. decembra 2014, je možné subsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie tuzemského rozhodcovského rozsudku (bod 104 I. uznesenia), pričom v bode 104 II. uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky doplnil, že porušením takejto zásady je aj chýbajúce zaoberanie sa pre vec zásadnými faktickými a právnymi námietkami.
15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba C.s.p.) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v súlade s § 219 ods. 3 C.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné.
18. Účastníci obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov sa podľa § 1 ods. 1 ZoRK môžu dohodnúť, že majetkové spory z určitého zmluvného vzťahu alebo spory, ktoré môžu z neho v budúcnosti vzniknúť sa prejednajú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je vlastne dohoda účastníkov právneho vzťahu, že spory vyplývajúce z tohto právneho vzťahu sa budú prejednávať a rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva sa môže týkať už vzniknutého sporu, všetkých sporov, ktoré by v budúcnosti vznikli z daného právneho vzťahu alebo sa môže vzťahovať na vymedzený okruh právnych vzťahov. Rozhodcovská zmluva zakladá právomoc rozhodcovského súdu, ktorým môže byť rozhodca, prípadne viacerí rozhodcovia alebo stály rozhodcovský súd zriadený právnickou osobou. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
19. Samotné rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby, rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní (Ústavný súd SR, III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).
20. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd zrušil Rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-l 13/2014 vydaného dňa 04.12.2015 v celom rozsahu z dôvodov porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým, že procesný postup rozhodcovského súdu bol v rozpore s ustanoveniami ZoRK a z dôvodu , že rozsudok je v rozpore s verejným poriadkom. Rovnaké skutočnosti v zásade žalobca namietal aj v odvolacom konaní, keď mal za to, že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne právne posúdil.
21. V § 40 ZoRK zákonodarca dáva možnosť účastníkovi rozhodcovského konania podať žalobu o zrušenie tuzemského právoplatného rozhodcovského rozsudku a tým zvrátiť výsledok už ukončeného rozhodcovského konania. Zároveň však určuje aj podmienky podania takejto žaloby, ktoré musia byť splnené na to, aby sa účastník rozhodcovského konania vôbec mohol pokúšať o zrušenie právoplatného rozhodcovského rozsudku, jednak ustanovením postupu a jednak taxatívnym vymenovaním dôvodov na podanie žaloby uvedených v tomto ustanovení. Zrušenie rozhodcovského rozsudku by malo byť v praxi riešenia sporov rozhodcovským spôsobom tým najkrajnejším prostriedkom a nemalo by sa po ňom siahať v každom prípade, keď niektorá zo strán nie je spokojná s výsledkom konania. Rozhodcovské konanie by malo byť stranami akceptované ako rovnocenný prostriedok riešenia sporov, rovnako ako klasické súdne konanie. Nemalo by byť bežnou praxou, že strany sa v konečnom dôsledku spoliehajú na možnosť zrušiť rozsudok rozhodcu, resp. stáleho rozhodcovského súdu všeobecným súdom.
22. Prostredníctvom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku sa de lege lata realizuje kontrolná funkcia vo vzťahu k rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdnictva. Rozsah tejto kontroly pritom musí byť starostlivo uvážený tak, aby na jednej strane nebolo popreté pravidlo, že v konaní pred rozhodcom má byť poskytnutá ochrana, a na strane druhej, aby tým neboli zotreté výhody rozhodcovského konania, a teda aj jeho praktická využiteľnosť (Nález ÚS ČR I.ÚS3227/07 zo dňa 8.marca 2011).
23. V uvedených súvislostiach poukazuje odvolací súd aj napr. na Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28. mája 2009, sp. zn. 23 Cdo 2570/2007, podľa ktorého pri rozhodovaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je súd oprávnený preskúmavať napadnuté rozhodnutie vecne, teda z hľadiska správnosti hodnotenia vykonaných dôkazov, správnosti skutkových zistení a následného právneho posúdenia veci. Inštitút návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku totiž nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade bola strane v rozhodcovskom konaní poskytnutá možnosť vec pred rozhodcom prejednať, musí súd skúmať, či v konkrétnom rozhodcovskom konaní s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu bola strane poskytnutá dostatočná možnosť k uplatneniu procesných práv a tiež, či sa procesným postupom rozhodcovského súdu jedna zo strán nedostala do nerovného postavenia voči druhej strane.
24. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie na základe žalobného dôvodu označeného v žalobe skúmal danosť procesných vád uvedených zákonodarcom v dotknutom ustanovení § 40 ods. 1 bod 4 a bod 2 ZoRK komplexne, pričom následne dospel k záveru, že žalobcom uvedené dôvody na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku dané nie sú. Otázku namietaného porušenia procesných práv žalobcu ako účastníka rozhodcovského konania a porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania prvoinštančný súd správne posúdil, keď uviedol, že porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania treba rozumieť znevýhodnenie niektorého z účastníkov rozhodcovského konania tým, že nemá umožnenú rovnakú mieru možností predkladať vyjadrenia, dôkazy, vyjadrovať sa k protistranou navrhovaným dôkazom
alebo k ňou predloženým vyjadreniam, ako to vyplýva zo znenia ustanovenia §17 ZoRK. Ide teda o prípady, kedy dôjde v rozhodcovskom konaní k porušeniu princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní. Žalobcom spochybňované skutočnosti - nesprávne vecné posúdenie, nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, nesprávne aplikovanie kogentného ustanovenia zákona - nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK. K takémuto porušeniu práv žalobcu v rozhodcovskom konaní nedošlo. Žalobca nepreukázal, že by mu neboli rozhodcovským súdom doručované písomnosti, že by mu nebolo umožnené zúčastniť sa rozhodcovského konania, odňatá možnosť zúčastniť sa pojednávania alebo podávať vyjadrenia. Žalobca v rozhodcovskom konaní ani nenamietal porušenie ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní.
25. Odvolací súd dodáva, že zákon má na mysli situácie, kedy nebol dodržaný riadny procesný postup rozhodcovského konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku a to, že účastník konania buď nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo nebol vôbec upovedomený o rozhodcovskom konaní, a tým mu nebolo umožnené zúčastniť sa na rozhodcovskom konaní, alebo nebol vyzvaný na vyjadrenie sa, čo by bolo závažným procesným pochybením rozhodcovského súdu, resp. rozhodcu. Odvolací súd však zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že rovnosť účastníkov v rozhodcovskom konaní nebola porušená. Žalobca v konaní nepreukázal, že by procesným konaním rozhodcovského súdu, resp. jeho procesným postupom došlo k porušeniu či už rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, alebo došlo k porušeniu kogentných ustanovení tohto zákona a uvedené procesné vady by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
26. V súvislosti s uvádzaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/52/2021, kde žalobca poukazuje na to, že pod zásadu rovnosti účastníkov konania v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) vo väzbe na § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je možné subsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie tuzemského rozhodcovského rozsudku (bod 104, I. uznesenia), odvolací súd uvádza, že v uvedenom rozhodnutí, na ktoré žalobca poukazuje, Najvyšší súd SR zároveň však konštatuje, že porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku možno konštatovať len celkom výnimočne a ojedinele a to v prípadoch predstavujúcich extrémny zásah do práva na spravodlivý proces (napríklad vtedy, ak by išlo o úplnú absenciu odôvodnenia rozhodcovského rozsudku), čo by v konkrétnych okolnostiach prípadu znamenalo takú intenzitu zásahu do práv dotknutého účastníka, že by došlo k úplnému popretiu alebo zjavnému porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Porušením zásady rovnosti účastníkov nemusí byť také odôvodnenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, ktoré nereaguje na všetky skutkové a právne otázky nastolené účastníkom rozhodcovského konania. Podstatné je, aby z odôvodnenia rozhodnutia bolo možné vyrozumieť zásadné dôvody jeho prijatia. To, že sa rozhodcovský súd v odôvodnení k niektorým skutkovým a právnym otázkam nevyjadril, nemusí znamenať, že neboli pri jeho rozhodovaní predmetom jeho úvah.
27. Prvostupňový súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku správne preskúmaval iba namietaný procesný postup rozhodcovského súdu a nezaoberal sa hmotnoprávnym posúdením, závermi a vecnou správnosťou rozhodcovského súdu. Odvolací súd má za to, že rozhodcovský súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, uviedol svoje právne posúdenie veci vrátane právneho posúdenia vznesenej námietky premlčania a prvostupňový súd v rámci konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku už nepreskúmaval vecnú správnosť takéhoto rozhodnutia. Nie je možné konštatovať, že by odôvodnenie rozhodcovského súdu nedalo odpoveď na kľúčové právne otázky, tak ako to uvádza odvolateľ. V odôvodnení rozhodcovský súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania a aplikoval právne predpisy na zistený skutkový stav. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia jasne vyplývajú úvahy a závery tohto súdu, súd zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky a teda odvolací súd má za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
28. K zrušeniu rozhodcovského rozsudku nemohlo dôjsť ani z dôvodu uvedeného žalobcom s odkazom na § 40 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z. z., a to, že by existovali dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona, a teda že by mal byť výkon rozhodcovského rozsudku v rozpore s verejným poriadkom. V rámci taxatívneho výpočtu dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozpor s verejným poriadkom podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 jediným, ktorý otvorene pripúšťa prieskum meritórnej stránky rozhodcovského rozsudku. Tento prieskum by však vždy mal byť limitovaný mantinelmi verejného poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie rieši odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku, a teda rozhodcovského rozsudku vydaného v konaní s cudzím prvkom a jeho rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky, o ktorý prípad sa v prejednávanej veci nejedná, keďže rozhodcovskú doložku uzatvorili dve slovenské právnické osoby. Pojem verejný poriadok sa pritom má v súlade s medzinárodnou praxou vykladať reštriktívne, pričom sa týka najmä oblasti medzinárodného obchodu. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov s názorom žalobcu na výklad pojmu - verejný poriadok - pre účely rozhodcovského konania nestotožnil. Žalobca však v konaní tvrdil, že za rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky je možné považovať aj extrémne procesné vady, ku ktorým malo dôjsť v rozhodcovskom konaní, avšak, ako už bolo vyššie uvedené, žiadne procesné vady rozhodcovského konania zistené neboli, preto odvolaniu žalobcu ani z tohto dôvodu nebolo možné vyhovieť. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom by bol adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď by rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalcom, svedka alebo keď by tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. Súd po preskúmaní predmetného rozhodcovského rozsudku nezistil žiadne porušenia základných zásad spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky.
29. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
31. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3:0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).