Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_28Sa-29-2018.pdf
PDF · 176.64 KB
Case nature
Area
Subarea
28Sa/29/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, sudcom C.. A. N., PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. C. O., bytom T. XX, XXX XX F., právne zastúpený: C.. G. G., advokát so sídlom E. ulica 4, XXX XX R., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, generálny riaditeľ, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08.08.2018, takto
rozhodol:
Žaloba sa z a m i e t a.
Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Stručný priebeh administratívneho konania
1. Žalobca požiadal žiadosťou zo dňa 18.10.2016 o priznanie starobného dôchodku. Tento žiadal priznať s účinnosťou od 25.10.2015.
2. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016 zamietla žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku od 25.10.2015.
3. Proti rozhodnutiu zo dňa 16.12.2016 podal žalobca odvolanie, namietajúc najmä, že obdobie štúdia na H. E. v R. R. od 27.08.1974 do 29.08.1978 mu nebolo zhodnotené v I. kategórii funkcií. Na podporu svojej argumentácie poukázal na niektoré rozsudky správnych súdov.
4. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodnutím č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 25.05.2017 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016 potvrdil. Poukázal na ustanovenie § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), podľa ktorého podmienkou nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 citovaného zákona, t.j. s využitím benefitov zamestnaní patriacich k zvýhodneným pracovným kategóriám v podobe zníženia vekovej podmienky potrebnej pre dovŕšenie dôchodkového veku, je, že zamestnanec I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali ku dňu 31.12.1999, čo však nie je prípad žalobcu, ktorého zamestnanie vo zvýhodnenej kategórii
- služobný pomer vojaka z povolania - trvalo len do 30.04.1995. Na podporu tohto právneho názoru poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) vo veci sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29.09.2015, podľa ktorého predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je nielen splnenie podmienky získania doby zamestnania zaradeného do zvýhodenej pracovnej kategórie v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. aj splnenie podmienky, že také
zamestnanie trvalo ku dňu 31.12.1999. K námietke o nezhodnotení štúdia na vojenskom gymnáziu poukázal žalovaný na stanovisko Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2016.
5. Za účelom preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 25.05.2017 podal žalobca správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 15Sa/22/2017-71 zo dňa 21.05.2018, ktorým preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, keď v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol nasledovné: „V predmetnej právnej veci žalobca ako odvolateľ namietal v odvolacom, administratívnom konaní rovnaké skutočnosti, ako v podanej správnej žalobe. Podstatou jeho odvolacích námietok bola nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorá spočívala v nezohľadnení doby jeho štúdia na vojenskom gymnáziu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na starobný dôchodok od veku 57 rokov žalobcu. Žalobca ako odvolateľ uplatnil množstvo konkrétnych argumentov, ktoré mali potvrdiť jeho záver, že doba štúdia na vojenskej strednej škole musí byť zohľadnená ako I. (II.) kategória pre účely dôchodkového zabezpečenia. Na tieto konkrétne odvolacie námietky však žalovaný nedal žiadnu odpoveď, keď sa obmedzil len na citáciu jednej vety zo stanoviska Ministerstva obrany zo dňa 29.01.2016. Ide pritom o všeobecnú citáciu, z ktorej vyplýva len určitý záver, ale nie dôvody, pre ktoré bol tento záver prijatý. Rozhodnutie žalovaného neobsahuje žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré považoval žalovaný odvolacie námietky za nedôvodné. Z tohto pohľadu teda správny súd nepozná dôvody žalovaného, nevie ako uvažoval, nemôže sa teda vyjadriť k ich správnosti. Nie je pritom vecou správneho súdu, aby za tejto situácie sám, mimo administratívneho konania, reagoval na jednotlivé odvolacie dôvody, ktoré de facto neboli správnymi orgánmi zodpovedané.“
6. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne následne rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08.08.2018 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016, zamietnuc súčasne odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Odcitujúc ustanovenia § 14, § 21, § 65 a § 274 zákona č. 100/1988 Zb. poukázal na to, že žalobca podľa potvrdenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. E zo dňa 20.02.2014 nie je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia. Počas služobného pomeru vykonával základnú vojenskú službu od 30.08.1978 do 29.07.1980 v I. kategórii funkcií, bol zamestnaný ako vojak z povolania od 30.08.1980 do 23.09.1986, od 31.10.1988 do 30.04.1995 v I. kategórii funkcií a od 24.09.1986 do 30.10.1988 v II. kategórii funkcií. Z uvedeného žalovanému vyplynulo, že žalobca má v I. a II. kategórii funkcií odpracovaných (odslúžených) len 16 rokov a 248 dní a nie 20 rokov a 252 dní, ako tvrdí žalobca, ktoré tvrdenie žalobcu vyhodnotil žalovaný ako nedôvodné a nepreukázané hodnovernými dôkazmi.
7. Podľa žalovaného na účely zníženia dôchodkového veku podľa § 21 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 100/1988 Zb. je možné hodnotiť len I. pracovnú kategóriu, resp. I. kategóriu funkcií. Výkon zamestnania v II. pracovnej kategórii, resp. v II. kategórii funkcií, nemá vplyv na zníženie dôchodkového veku. Zachovanie nárokov z nej plynúcich je možné iba postupom podľa § 22 zákona č. 100/1988 Zb., t.j. pri výpočte starobného dôchodku, na ktorý vznikne nárok. Zníženie dôchodkového veku z dôvodu výkonu zamestnania v II. pracovnej kategórii, resp. II. kategórii funkcií je možné iba postupom podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 citovaného zákona je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.12.1999. Žalobca však obe podmienky súčasne nespĺňal, keďže zo služobného pomeru bol prepustený dňa 30.04.1995, ktorým dňom skončilo u neho zamestnanie vo zvýhodnenej I. resp. II. kategórii funkcií. V jeho prípade preto nebolo možné aplikovať ustanovenie § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., keďže k 31.12.1999 nevykonával službu zaradenú do I. resp. II. kategórie funkcií a teda dovŕšením 57 rokov nedosiahol dôchodkový vek.
8. K odvolacej námietke týkajúcej sa nezhodnotenia doby štúdia na H. E. žalovaný odkázal na stanovisko Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2016, z ktorého jednoznačne vyplýva, že štúdium v 1. a 2. ročníku vojenských stredných odborných škôl (ďalej aj „VSOŠ“) a štúdium v 1. až 4. ročníku vojenských gymnázií (ďalej aj „VG“) nie je možné zaradiť na účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie funkcií. Postavenie žiaka nie je možné zamieňať za druh vykonávanej funkcie, ako požiadavky zaradenia kategórie funkcií na zistenia nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Na spracovanie a vyplňovanie výkazu bola nariadením náčelníka štábu Československej ľudovej armády, 1. zástupcom ministra národnej obrany č. XX zo dňa 2. augusta 1985 vydaná „Směrnice náčelníka kádrové správy ministerstva národní obrany po zpracovaní výkazu doba kategórii funkcí (pracovných kategórií) rozhodných pro
realizaci kádrových opatření zabezpečení peněžitými dávkami podle zákona o některých služebních poměrech vojáků a pro sociální zabezpečení.“ Z citovaného dokumentu podľa žalovaného vyplýva, že prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa vtedy účinného Branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3 Smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov zo VSOŠ, t. j. výkon základnej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so Smernicou u žiakov vojenských škôl (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VG vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenských vysokých školách, a to v 1. a 2. ročníku tohto štúdia. Štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ale ani štúdium na VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Do vojenskej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18. rokov. Podľa prílohy 3 Smernice „poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t.j. v III. pracovnej kategórii.“ Z uvedeného podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalobcom namietané obdobie štúdia na VG nie je možné zhodnotiť v zvýhodnenej kategórii funkcií. Odvolacej námietke žalobcu vo veci nezhodnotenia doby štúdia na VG od 27.08.1974 do 29.08.1978 v I. kategórii funkcii nebolo možné podľa žalovaného vyhovieť, nakoľko štúdium v 1. až 4. ročníku VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., keďže činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Podľa prílohy 3 Smernice sa doba štúdia poslucháčov (žiakov) do dovŕšenia veku 17 rokov započítavala do nástupu na vojenskú službu ako doba potrebná na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky. Žalovaný záverom napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že je správny záver prvostupňového správneho orgánu o tom, že ku dňu 25.10.2015 žalobca nesplnil podmienky nároku na priznanie mu starobného dôchodku a preto zamietnutie jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku bolo v súlade s platnými právnymi predpismi upravujúcimi oblasť sociálneho zabezpečenia.
Zhrnutie právnej argumentácie žalobcu
9. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08.08.2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie), potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku.
10. Žalobca, domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie veci a pre nedostatočne zistený skutkový stav, požadujúc prejednanie jeho správnej žaloby na verejnom pojednávaní, na viac ako 25 stranách prezentoval viaceré skutočnosti, pre ktoré je podľa jeho názoru štúdium na VSOŠ a VG potrebné považovať za bezprostrednú, koncentrovanú a ničím neprerušovanú prípravu na budúce povolanie profesionálneho vojaka, t.j. za vojenskú činnú službu a jej výkon za výkon I. (resp. II.) kategórie funkcií, pričom na podporu svojej argumentácie poukázal najmä na to, že:
- H. gymnázium E., na ktorom študoval, bolo zriadené podľa § 4 zákona č. 168/1968 Zb. ako regulárna vojenská škola podľa rozkazu ministra obrany ČSSR č. X zo dňa 25.05.1969. Ministerstvo národnej obrany ČSSR vojenské gymnáziá priamo riadilo a kontrolovalo;
- nábor žiakov do VSOŠ a VG realizovali na základných školách iba skúsení vojaci z povolania;
- žiaci nastupujúci na VSOŠ a VG museli pred nástupom podstúpiť dôkladnú lekársku prehliadku vykonávanú vo vojenských nemocniciach;
- žiaci na štúdium na VSOŠ a VG nastupovali do prvého ročníka na základe povolávacieho rozkazu príslušnej Okresnej vojenskej správy, rovnako ako branci, ktorí nastupovali na povinnú základnú vojenskú službu;
- žiaci na vojenských školách museli od prvého ročníka držať pohotovosť, vykonávať až 33-hodinové dozorné služby (8 hodín výučba, 1 hodina príprava do služby a preskúšanie, 24 hodín dozorná služba u jednotky), a to aj niekoľkokrát mesačne, zúčastňovali sa nočných bojových poplachov s výjazdmi mimo kasární do záložných priestorov. Dozorná služba mala vždy prednosť pred vyučovaním;
- všetci žiaci VSOŠ a VG museli povinne nosiť vojenskú uniformu s označením príslušnosti k štátu, druhu vojska, hodnosť, museli vzdávať vojenskú poctu. Zúčastňovali sa výkonu vojenských zvykov a rituálov. Podrobovali sa politickým školeniam mužstva, boli im odobraté osobné doklady, mali zákaz nosenia civilného odevu, boli im ostrihané vlasy;
- žiaci VSOŠ a VG už počas štúdia cvičili s reálnymi zbraňami, napr. samopalmi (7,62 mm vz. 58), s ktorými vedeli zaobchádzať (strieľať a udržiavať ich);
- v celej armáde sa dôsledne uplatňovala rovnaká nedeliteľná vojenská právomoc, ukladali sa rovnaké disciplinárne odmeny aj tresty (napr. za porušovanie povinností v dozornej službe), počas celého vojenského štúdia sa viedol záznam o odmenách a trestoch (tzv. ZOT), ktorý sa jednotne používal ako u vojakov z povolania tak u žiakov VSOŠ a VG;
- právne predpisy vzťahujúce sa na úpravu právnych pomerov profesionálnych vojakov sa primerane vzťahovali aj na žiakov VSOŠ a VG;
- žiaci VSOŠ a VG rovnako ako vojaci základnej vojenskej služby bez povolenia veliteľov nesmeli opustiť ubytovací priestor kasární, strážený ozbrojenou strážou. Ak sa žiak z nejakého dôvodu dlhšie zdržal doma alebo sa včas nevrátil, poslali poňho vojenskú ozbrojenú eskortu a ak ho chytili doviedli do kasární, musel uhradiť náklady s tým spojené;
- žiaci vojenských stredných škôl v dozornej službe museli preberať hmotnú zodpovednosť za materiál svojej jednotky, museli dbať na čistotu a poriadok vo svojich rajónoch, za režim na jednotke, zodpovedať za prítomných spolužiakov na izbách, ich počet kontrolovať (hoci aj v noci) a hlásiť dozornému útvaru;
- v armáde sa povinne držala stála bojová pohotovosť, ktorej súčasťou boli aj žiaci VSOŠ a VG v súlade s „Plánom mobilizačného rozvinutia vojsk“;
- vysvedčenia z 1. až 4. ročníka VG, ako aj maturitné vysvedčenia svedčia o tom, že takmer všetky predmety vyučované na VG mali cielenú vojenskú špecializáciu, pričom niektoré predmety boli výlučne vojenského charakteru.
11. Žalobca zdôraznil, že realizáciou vojenského školstva pred rokom 1989 sa porušoval Zákonník práce, školské zákony, porušovala sa zákonná úprava pracovného nočného času mladistvých, porušovali sa ustanovenia o dohode o hmotnej zodpovednosti, podľa § 178 Zákonníka práce a § 255 ods. 1 Zákonníka práce sa ohľadne zverených vecí používala len forma písomného potvrdenia, pričom tomuto nezákonnému stavu sa museli žiaci podrobiť už od prvého dňa ich nástupu do vojenskej školy, keďže v dozorných službách preberali zodpovednosť za nepoškodené, zapečatené sklady, zbrojné miestnosti, kancelárie dôstojníkov, sklad materiálu výkonného práporčíka. Žiaci boli držaní v oplotených a strážených kasárňach, vychádzky mali len na povolenie. Na základe uvedených obmedzení a porušovaní zákonov sa takýto výkon vojenského školstva musí považovať za nútené práce, obmedzovanie osobnej slobody, vyhrážky násilím, prípravu detských vojakov a porušovanie základných ľudských práv.
12. Na základe uvedeného vyjadril žalobca presvedčenie, že žiaci 1. až 4. ročníka vojenských gymnázií jednoznačne vykonávali vojenskú činnú službu, ktorou bola predovšetkým dozorná služba na rotách a batériách u svojej jednotky. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona č. 121/1975 Zb. zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého, ak doba zamestnania je aspoň rok, započítavajú sa do nej, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak (§ 14 ods. 3, § 21 ods. 2, § 33), od vzniku československého štátu ako náhradné doby aj (a) doba služby v československých ozbrojených silách, pokiaľ sa už táto doba nehodnotí ako služba vojaka z povolania a (b) doba inej vojenskej služby v rozsahu ustanovenom vykonávacími predpismi.
13. Žalobca zdôraznil, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie sa započítava doba výkonu práce podľa opisu pracovnej činnosti zamestnania uvedeného v príslušnom rezortnom zozname zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia. Podľa § 168 vyhlášky č. 149/1988 Zb. sa doba vojenskej činnej služby vykonávanej pred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej bol vojak z povolania prvý raz ustanovený. Žalobca absolvoval H. gymnázium v R. R. od 27.08.1974 do 29.08.1978 v dĺžke 1 464 dní ako bezprostrednú a ničím neprerušovanú koncentrovanú prípravu na budúce vojenské povolanie dôstojníka Československej
ľudovej armády. Je teda nevyhnutné, aby aj táto doba vojenskej činnej služby bola správnymi orgánmi rešpektovaná a započítaná k jeho prospechu na účely dôchodkového zabezpečenia v I. kategórii funkcií a nie v III. pracovnej kategórii. Ako príklad uviedol žalobca baníckych a sklárskych učňov, ktorí mali učňovské obdobie od veku 15 rokov uznané ako I. pracovnú kategóriu, resp. II. pracovnú kategóriu.
14. Právnym základom žalobcových úvah sú právne predpisy účinné v čase štúdia žalobcu na VG, a to zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení a jeho vykonávacia vyhláška č. 102/1964 Zb., vládna vyhláška č. 107/1964Zb., nariadenie vlády ČSSR č. 136/1975 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia, zákon NZ ČSR č. 88/1952 o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených síl, ktorý v ustanovení § 2 uvádzal, že sa vzťahuje na príslušníkov ozbrojených síl v činnej službe a na žiakov škôl ozbrojených síl, § 2 ods. 1 písm. c) zákona NZ ČSR č. 2/1957 Zb. o nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách, podľa ktorého účastníkmi nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách sú aj žiaci vojenských škôl, zákon FZ ČSR č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov.
Zhrnutie právnej argumentácie žalovaného
15. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal. Zopakoval svoju právnu argumentáciu z napadnutého rozhodnutia (podrobne opísaná už v bode č. 7 a 8 tohto rozsudku), ktorú ani po zohľadnení obsahu správnej žaloby nezmenil.
Replika žalobcu
16. V replike žalobca podrobnejšie rozobral, v čom vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci žalovaným. Tá spočíva v tom, že žalovaný ťažisko svojej argumentácie opiera výlučne o ustanovenie § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v ostatnom znení, pričom však nezohľadňuje historický vývoj celého ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. a jeho systematický výklad. Zákonom č. 355/1999 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 100/1988 Zb., bolo doň zavedené nové ustanovenie § 175g, ktorého odsek 2 znie: „Ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“ Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný mal pri výklade ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. použiť správne znenie tohto právneho predpisu, ktorým je to v znení zákona č. 59/1993 Z.z., ktorý posudzoval nároky z pracovných kategórií vzniknutých v roku 1994 a ako podmienku v ustanovení § 174 ods. 2 vyžadoval, aby služba v I. alebo v II. kategórii funkcií trvala k 31.12.1993. Túto podmienku žalobca splnil, keďže služobný pomer ukončil až v roku 1995.
17. Podľa žalobcu z ustanovenia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. jednoznačne vyplýva, že o nároku na starobný dôchodok podľa ustanovenia § 174 sa rozhodne podľa predpisov účinných do účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. Týmito predpismi sú všetky skoršie novely zasahujúce do znenia ustanovenia § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., a to zákon č. 235/1992 Zb. pre rok 1993, zákon č. 59/1993 Z.z. pre rok 1994, zákon č. 71/1994 Z.z. pre rok 1995, zákon č. 365/1994 Z.z. pre rok 1996, zákon č. 308/1995 Z.z. pre rok 1997, zákon č. 376/1996 Z.z. pre rok 1998, zákon č. 376/1997 Z.z. pre rok 1999, zákon č. 355/1999 Z.z. pre rok 2000 a nasledujúce obdobie. Platnosť a účinnosť všetkých uvedených noviel skončila naraz, a to uplynutím dňa 31.12.2003 z dôvodu zrušujúcich ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Až týmto zákonom boli zrušené všetky novely ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Podľa žalobcu žalovaný mal pri rozhodovaní o nároku žalobcu na dôchodok vychádzať z ustanovenia § 174 a § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 01.01.1995. Pri skončení služobného pomeru dňa 30.04.1995 si bol žalobca vedomý toho, že podľa § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. splnil dôležitú podmienku trvania služby v rozsahu 20 rokov a 252 dní. Nemohol predvídať ďalší legislatívny vývoj ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. V tej dobe splnil aj podmienku ustanovenia § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorou bolo, aby služba trvala ku dňu 31.12.1994. Nárok, ktorý mu už vznikol, mu nemohol byť odňatý neskoršími novelizáciami, podľa neskorších novelizácií by mohol byť posudzovaný len vtedy, ak by to pre žalobcu bolo výhodnejšie.
18. Žalobca ďalej dôvodil ustanovením § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z.z., podľa ktorého „nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie alebo služby I. alebo II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31.12.2023.“ Uvedené ustanovenie podľa žalobcu dokazuje, že na priznanie nároku nemusia byť splnené naraz všetky podmienky, a to vek, odpracovanie zákonom stanoveného počtu rokov v I. alebo II. kategórii funkcií a odpracovanie rokov vo všeobecnom poistnom systéme už v čase ukončenia preferovaného zamestnania alebo služby. Na splnenie všetkých týchto podmienok je podľa žalobcu lehota stanovená v § 175 zákona č. 100/1988 Zb. Na podklade uvedených úvah žalobca rezumoval, že nárok na skorší odchod do starobného dôchodku mu nevznikol dosiahnutím veku 58 rokov, keď požiadal o priznanie starobného dôchodku, ani odpracovaním ďalších požadovaných rokov vo všeobecnom poistnom systéme, ale mu vznikol už v roku 1994, keď ukončil služobný pomer v armáde a presne vedel, že odslúžením viac ako 20 rokov služby mu vznikol nárok na skorší odchod do dôchodku vo veku 57 rokov, čo vyplývalo z ustanovenia § 174 v znení zákona č. 365/1994 Z.z. Tento nárok si však mohol uplatniť až po splnení zvyšných podmienok potrebných na priznanie tohto nároku v podobe skoršieho odchodu do starobného dôchodku, najneskôr však 31.12.2019, čo aj spravil dňa 18.10.2016.
Konanie pred správnym súdom
19. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
20. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
21. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
22. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, súc vedený legislatívnym imperatívom, aby správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach posudzoval neformálne, nariadil na prejednanie veci pojednávanie, nakoľko o to požiadal žalobca. Na pojednávaní účastníci zotrvali na vecnom obsahu svojich písomných podaní.
Relevantná právna úprava
23. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.07.2016 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15rokov a dovŕšil dôchodkový vek. 24. Podľa § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak.
25. Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.
26. Podľa § 274 ods. 2 zákona o sociálnom poistení suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu. To platí aj vtedy, ak sa suma dôchodkov uvedených v prvej vete určuje na účely určenia sumy vdovského dôchodku, vdoveckého dôchodku alebo sirotského dôchodku.
27. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie.
28. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).
29. Podľa § 14 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb. ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1.januárom 2000 započítava doba výkonu práce podľa opisu pracovnej činnosti uvedeného v príslušnom rezortnom zozname a ďalšie doby za podmienok a v rozsahu ustanovených v predpisoch platných pred1. júnom 1992; organizácie na tieto účely vedú príslušnú evidenciu. Pre zápočet náhradných dôb a dôb uvedených v § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia ako dôb zamestnania I. alebo II. pracovnej kategórie do 31. decembra 1999 sa nevyžaduje návrat do zamestnania I. a II. pracovnej kategórie, pokiaľ tieto doby k 31. decembru 1999 trvajú.
30. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov.
31. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a) zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov,
h) zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j) zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.
32. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).
33. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.
34. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
35. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 365/1994 Z.z. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 1995 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1994 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo
d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.
36. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 365/1994 Z.z. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1994; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
37. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 92/1949 Sb. Branný zákon v znení účinnom do 31.12.1978 (ďalej aj „Branný zákon“) vojsko je súhrn vojakov. Vojakmi sa rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15, ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20).
38. Podľa § 15 ods. 1 Branného zákona zápis je úradné konanie, ktorého účelom je vziať brancov do vojenskej evidencie, zistiť predbežne ich spôsobilosť na vojenskú činnú službu a urobiť opatrenie na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti brancov pre výkon vojenskej činnej služby.
39. Podľa § 5 ods. 2 vety prvej Branného zákona branná povinnosť vzniká 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕši 17. rok, ak však bola prevzatá dobrovoľne (§ 6 ods. 1), dňom prevzatia.
40. Podľa § 6 ods. 1 Branného zákona osoby, ktoré nepodliehajú brannej povinnosti, môžu začínajúc 1. januárom roku, v ktorom dovŕšia 17. rok, za brannej pohotovosti štátu (§ 57 zákona o obrane štátu) bez ohľadu na vek, so svolením, potrebným podľa tohto zákona, dobrovoľne prevziať brannú povinnosť, ak sú u nich splnené podmienky, ustanovené týmto zákonom a predpismi, vydanými na jeho vykonanie.
41. Podľa § 20 ods. 1 Branného zákona služobnou povinnosťou je povinnosť vojakov včas nastúpiť a vykonávať vojenskú činnú službu (odsek 2).
42. Podľa § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného zákona vojenská činná služba zahrnuje: a) základnú službu (§ 27), b) náhradnú službu (§ 28), c) ďalšiu službu (§ 37), d) službu vojakov z povolania (§ 25, ods. 1), e) službu vojakov vo výslužbe, povolaných prechodne na činnú službu (§ 25, ods. 3), f) vojenské cvičenia (§ 39) a g) mimoriadnu službu (§ 46, ods. 1, § 47, ods. 1, § 49, ods. 2).
43. Podľa § 20 ods. 4 Branného zákona vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností, uvedených v odseku 2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby.
44. Podľa § 25 ods. 1 Branného zákona vojakmi z povolania sú vojaci, ktorí vojenskú službu vykonávajú ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí podľa osobitných predpisov. Vojaci z po volania sú povinní vojenskou činnou službou, dokiaľ tento ich služobný pomer nezanikne.
45. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení účinnom do 13.03.1990 (ďalej aj „zákon č. 76/1959 Zb.“) vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby.
46. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 76/1959 Zb., ak bol do služobného pomeru vojaka z povolania prijatý vojak, ktorý je podľa branného zákona povinný ďalšou službou, plní svoju povinnosť na ďalšiu službu v služobnom pomere vojaka z povolania.
47. Podľa § 25 zákona č. 76/1959 Zb. služobný pomer vojaka z povolania vzniká dňom prijatia; zaniká prepustením z tohto služobného pomeru, odňatím alebo stratou vojenskej hodnosti, prepustením z vojska a úmrtím.
48. Podľa § 37 ods. 2 písm. a) Branného zákona ďalšou službou sú povinní vojaci, ktorí vykonali základnú službu, ak boli na svoju žiadosť vzdelaní a vycvičení na náklad štátu pre službu vojakov z povolania alebo ak dostali na to štipendiá alebo aspoň čiastočnú náhradu študijných nákladov.
49. Podľa § 96 ods. 2 zákona č. 101/1964 Zb. zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31.12.1975 ministri národnej obrany a vnútra určia v odboroch svojej pôsobnosti, ktoré funkcie vojakov z povolania sa zaraďujú do I. kategórie; pritom môžu ustanoviť, v akom rozsahu sa započítava doba výkonu niektorých týchto funkcií do doby zamestnania.
50. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov služba vojakov z povolania sa zaraďuje do I. alebo II. kategórie podľa druhov vykonávaných funkcií.
51. Podľa § 120 ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov ministri národnej obrany a vnútra Československej socialistickej republiky určia vo svojej pôsobnosti, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie a ako sa zaradenie uskutočňuje; pritom môžu určiť, v akom rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania.
52. Podľa § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. služba vojakov z povolania (ďalej len "služba") vykonávaná pred 1. januárom 2000 je zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných funkcií do I. alebo II. kategórie. Služba vykonávaná po 31. decembri 1999 sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie.
53. Podľa § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. ministri obrany, vnútra a spravodlivosti Slovenskej republiky môžu vo svojej pôsobnosti stanoviť, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie a ako sa zaradenie vykonáva. Pritom môžu stanoviť, v akom rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií osobitnej povahy alebo osobitného stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania.
54. Podľa § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. doba služby vykonávanej od 9. mája 1945 do 31. decembra 1964 sa hodnotí ako výkon funkcie I. kategórie; služba vykonávaná od 1. januára 1965 do 31. decembra 1999 sa zaraďuje do I. alebo II. kategórie funkcií.
55. Podľa § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. ak vojak z povolania bol pred nástupom služby zamestnaný v zamestnaní zaradenom do I. (II.) pracovnej kategórie, hodnotí sa toto zamestnanie pre nárok na dôchodok ako služba zaradená do I. (II.) kategórie funkcií.
Právne posúdenie veci správnym súdom
56. Správny súd identifikoval dve základné sporné otázky, ktoré je v rámci súdneho prieskumu potrebné riešiť. To podstatnou, priamo vyplývajúcou zo žalobcovej argumentácie, je posúdenie splnenia zákonných podmienok žalobcom vo vzťahu k jeho nároku na znížený dôchodkový vek podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., druhou je aplikácia konkrétneho znenia zákona č. 100/1988 Zb. na posúdenie žiadosti žalobcu. Žalobca zotrváva na požiadavke, aby obdobie jeho štúdia na vojenskom gymnáziu od 27.08.1974 do 29.08.1978 (1464 dní) bolo žalovaným zaradené do preferovanej (zvýhodnenej) I. kategórie funkcií. Žalobca argumentačne vychádza zo zákonných úprav dôchodkového zabezpečenia, podľa ktorých doba štúdia po skončení povinnej školskej dochádzky bola považovaná za dobu zamestnania a vzhľadom k tomu, že žiaci vojenských škôl boli povolaní k nástupu povolávacími rozkazmi, absolvovali vojenský výcvik, plnili napr. dozorné služby, bývali ozbrojení, dostávali odmeny - služné a podliehali vojenskej disciplíne, vykonávali činnosť, ktorá bola svojím obsahom a náročnosťou totožná s činnosťou vykonávanou vojakmi, ktorá bola zaradená do I. kategórie funkcií, a to napriek tomu, že rezortné ministerstvo na základe príslušného zákona nevytvorilo register alebo zoznam funkcií zaraďovaných do I. kategórie funkcií. Žalobca má za to, že súdy majú rozhodovacou činnosťou odstrániť nespravodlivé posudzovanie činnosti žiakov študujúcich na vojenských školách a pre účely zníženého dôchodkového veku priznať im zaradenie do preferovanej I. kategórie funkcií.
57. Ako v podobnej veci už konštatoval napr. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 45Sa/15/2017 zo dňa 07.06.2018, je vo vzťahu k žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku s použitím
ustanovení zákona o znížení jeho dôchodkového veku z titulu zaradenia časti pracovnej činnosti žalobcu do preferovanej I. kategórie funkcií ako vojaka z povolania, v skúmanej právnej otázke potrebné vychádzať zo znenia zákona o sociálnom poistení účinného v čase žalobcom predpokladaného vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok a z jeho intertemporálnych ustanovení ohľadom sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania. Hoci zákon o sociálnom poistení s účinnosťou od 01.01.2004 už pre účely dôchodkového zabezpečenia neustanovuje zvýhodnené pracovné kategórie zamestnaní, ani kategórie funkcií, na základe ustanovenia § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.07.2015 ponechal zachované nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie (v znení účinnom do 30.06.2015 ich priznával do 31. decembra 2023). Pre účely zistenia zachovania nárokov v konkrétnom prípade dôchodkovo poistenej osoby je nevyhnutné vychádzať zo znenia zákona, ktorý predmetné zvýhodnenia upravoval, resp. upravuje, t. j. nie je možné priznať viac nárokov, ako tejto osobe priznal všeobecne záväzný právny predpis upravujúci zvýhodnené podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, napr. znížením dôchodkového veku. Základným všeobecne záväzným právnym predpisom je zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (č. 100/1988 Zb.).
58. V preskúmavanej veci si žalobca uplatňoval nárok na starobný dôchodok dovŕšením 57. roku veku života z titulu splnenia podmienok podľa § 174 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., nakoľko splnil zákonom stanovenú podmienku doby odpracovanej v službe zaradenej do I. kategórie funkcií (18 rokov a 214 dní), do ktorého obdobia žalobca zarátal aj 1464 dní strávených štúdiom na Vojenskom gymnáziu SNP. Eventuálne, ako sa podáva z obsahu správnej žaloby a najmä z právnej analýzy podanej v replike žalobcu, navrhuje posúdiť jeho nárok podľa § 174 ods. 1 písm. d) zákona č. 100/1988 Zb., t.j. pri nesporne vykázaných viac než 16 rokoch odpracovaných (odslúžených) v službe zaradenej do I. ako aj II. kategórie funkcií. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti, že so vznikom nároku na zníženie dôchodkového veku podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. je spojená ďalšia zákonná podmienka obsiahnutá v ustanovení § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorou je, aby služba I. alebo II. kategórie trvala ku dňu 31.12.1999, t.j. aby ju žiadateľ k uvedenému dňu vykonával.
59. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca službu zaradenú do I. kategórie funkcií vykonával do 30.04.1995, kedy zanikol jeho služobný pomer vojaka. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ukončenia vojenskej služby žalobcu ako vojaka z povolania zaradenej v I. kategórii funkcií a vzhľadom na bezvýnimočne uplatňované podmienky priznania nároku na zníženie dôchodkového veku podľa ustanovení § 174 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. (trvanie služby zaradenej do I. alebo II. kategórie ku dňu 31.12.1999), nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o nesprávnom vyhodnotení zisteného skutkového stavu veci a jeho ústavne nekonformnej aplikácii na vyššie uvedené hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb. a zákona o sociálnom poistení.
60. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou s poukazom na § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. napáda postup žalovaného spočívajúci v nedostatočnom vysporiadaní sa s pojmom „ostatná služba“ a protizákonné nezhodnotenie doby štúdia žalobcu na VO. v I. kategórii funkcií, správny súd uvádza, že pre posúdenie doby výkonu služby žalobcu zaradenej v I. kategórii funkcií nie je možné vychádzať z nárokov upravených v ustanovení § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., pretože ustanovenia tohto paragrafu sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov od 1. júla 2002 nepoužijú.
61. Služba vojaka z povolania je kľúčový, resp. zákonom uznaný status, ku ktorému sa viažu nároky vyplývajúce zo zaradenia služby do I. alebo II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia. V čase nástupu žalobcu do prvého ročníka VG, resp. počas štúdia žalobcu na VG, v zmysle účinných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie (zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31.12.1975 a jeho vykonávacej vyhlášky Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 102/1964 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, ako aj zákon č. 121/1975 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), štúdium na VG nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií, a to ani na základe predmetných zákonov sociálneho zabezpečenia, ani na základe ich vykonávacích všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako štúdium na VG nebolo zaradené na základe splnomocňujúcich ustanovení zákonov do rezortných zoznamov príslušných ministrov obrany do I. kategórie funkcií.
62. Správny súd, ako to už učinil v inej pred ním prejednávanej veci pod sp. zn. 28Sa/8/2017, týkajúcej sa toho istého žalobcu, považuje aj v tomto konaní za vhodné pripomenúť, že úlohou správneho súdu pri
plnení prieskumnej povinnosti nie je vyčerpávajúcim spôsobom prezentovať všetky právne predpisy, z ktorých pre vznik nároku na zníženie dôchodkového veku podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. nevyplýva možnosť považovať štúdium na VG za výkon služby v ozbrojených silách alebo za výkon vojenskej služby alebo za služobný pomer. Pre možnosť zvoliť opačný prístup by to muselo byť výslovne upravené v príslušnom právnom predpise. A hoci žalobca vo poukazoval na rôzne skutkové situácie (sklárski alebo obuvnícki učni), neuviedol žiadny konkrétny právny predpis, podľa ktorého by bolo jednoznačne možné považovať štúdium na VG za výkon vojenskej služby. Ani správny súd, vedený zásadou iura novit curia, takýto predpis ako súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky či už v čase štúdia žalobcu na VG alebo neskôr neidentifikoval.
63. Z relevantných právnych predpisov, vezmúc do úvahy aj poznatky z vyjadrení Ministerstva obrany Slovenskej republiky poskytovaných do správnych konaní, vyplýva, že žiaci 1. až 4. ročníka VG sa štúdiom pripravovali na štúdium na vojenských vysokých školách. Počas štúdia títo žiaci neboli vojakmi v činnej službe a počas štúdia nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. Žiaci VG začali vykonávať základnú vojenskú službu až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenských škôl vykazovalo v zmysle rezortného interného normatívneho aktu ako doba občianskeho zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie. Žiaci VG počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru vojaka z povolania mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby. Štúdium na VG bolo dobou potrebnou na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky a nebolo dobou výkonu vojenskej činnej služby.
64. Sociálna politika štátu, a to aj pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie zvýhodnených kategórií zamestnancov, je vždy odrazom nielen politického, ekonomického a historického vývoja istého spoločenstva, ale aj prostriedkom, akým štát presadzuje svoje aktuálne dominantné sociálnopolitické predstavy. Odvetvie práva sociálneho zabezpečenia je tvorené právnymi normami vyznačujúcimi sa kogentnou povahou regulácie právnych pomerov, ktorým nie sú vlastné ustanovenia upravujúce zmierňovanie tvrdosti zákona alebo uplatňovanie výnimiek. Ide o oblasť, kde priestor na tzv. sudcovskú tvorbu práva je minimálny a kde je potrebné pri voľbe výkladových metód mať za to, že ak niektorý spoločenský fenomén nie je upravený spôsobom, aký očakávajú individuálni adresáti právnych noriem, deje sa tak na základe vôle zákonodarcu a nie na základe jeho opomenutia.
65. To, čo žalobca vníma ako medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ktorá vo svojich dôsledkoch má podľa neho sociálne negatívne vplývať na stovky bývalých príslušníkov ozbrojených síl, ktorí postupne dovršujú dôchodkový vek, nevníma správny súd ako priestor na uplatnenie tzv. sudcovskej tvorby práva. Jedným zo základných aplikačných pravidiel prístupu k výkladu právnych predpisov je predpoklad, že zákonodarca (aj v historickom priereze) je racionálne konajúcim subjektom verejnej moci. Ak niektoré spoločenské javy neupravil spôsobom, aký by jednotlivec (v tomto prípade žalobca) považoval za súladný s jeho vnímaním spoločenského cieľu právnej úpravy, nie je možné bez ďalšieho preklenúť rozhodovacou činnosťou súdov cieľ zreteľne sledovaný zákonmi o sociálnom zabezpečení a vytvoriť pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností vojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania.
66. V uvedenom kontexte správny súd uvádza, že s prihliadnutím na cieľ sledovaný právnymi predpismi sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť vojakov z povolania, nezaradenie štúdia žiakov na VG do I. kategórie funkcií nemožno kvalifikovať ako opomenutie alebo nečinnosť príslušných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s následkom ukrátenia vojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon prípravy na budúce povolanie. Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal na status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú) vojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka v ďalšej službe, táto doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby sa mu započítavala do I. kategórie funkcií, ak bol ako vojak z povolania po prvý raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií. Žiadne z povinností, ktoré žiaci v priebehu štúdia na VG v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná služba a pod.), hoci sa svojím názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle Branného zákona. V tomto ohľade možno na základe vyššie uvedeného konštatovať,
že žiaci VG boli osobami mimo činnej služby a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu nemohlo byť realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií. Ak vzhľadom na vyššie uvedené správne orgány nezaradili štúdium žalobcu na H. ako službu zaradenú do I. kategórie funkcií, postupovali v súlade s právnymi predpismi.
67. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že po vyriešení hlavnej spornej otázky týkajúcej sa právnej kvalifikácie štúdia žalobcu na VG, zostala spornou otázka, či žalobcovi dovŕšením veku 59 rokov vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 písm. d) zákona č. 100/1988 Zb., za situácie, keď nesporne bol zamestnaný viac ako 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. Avšak aj v zornom uhle takto položenej spornej otázky je potrebné uzavrieť, že žalobcovi ani v právnom režime podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. nárok na starobný dôchodok nevznikol. Na vznik nároku na starobný dôchodok podľa ostatného citovaného ustanovenia sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie ďalšej podmienky ustanovenej v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., a to, aby zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999, čo však u žalobcu splnené nie je, keďže dôchodkovo preferované zamestnanie skončil dňom 30.04.1995. K uvedenej otázke sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci sp. zn. 9So/62/2009 (publikované ako R53/2011) uzavrel, že pre zákonnú úľavu na veku potrebnom pre vznik nároku na starobný dôchodok (56 až 59 rokov) musí byť splnená podmienka nielen podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ale súčasne aj podmienka, aby zamestnanie patriace k zvýhodnenej kategórii trvalo ku dňu 31.12.1999. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky tento právny názor opakovane potvrdzoval vo svojej ďalšej rozhodovacej činnosti (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 9So/88/2011, sp. zn. 7So/71/2012, sp. zn. 1So/69/2014, sp. zn. 9So/6/2015).
68. Správny súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, že na priznanie nároku na starobný dôchodok v právnom režime podľa ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. nemusia byť splnené naraz všetky podmienky, ktorými sú vek, odpracovanie zákonom stanoveného počtu rokov v I. alebo II. kategórii funkcií a odpracovanie rokov vo všeobecnom poistnom systéme už v čase ukončenia preferovaného zamestnania alebo služby. Aplikovaním takéhoto výkladu by žalobcovi nárok na skorší odchod do starobného dôchodku nevznikol dosiahnutím veku 56 až 59 rokov, keď požiadal o priznanie starobného dôchodku, ani odpracovaním ďalších požadovaných rokov vo všeobecnom poistnom systéme, ale by mu vznikol už v roku 1995, keď ukončil služobný pomer v armáde. Podľa názoru správneho súdu na vznik nároku na skorší odchod do dôchodku podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. (ak taký nárok vôbec žalobcovi môže vzniknúť) je potrebné mať splnené všetky podmienky vyplávajúce z uvedeného ustanovenia a na posúdenie, či tu nárok je alebo nie je, správny orgán je povinný aplikovať iba jednu konkrétnu právnu úpravu nachádzajúcu sa na osi časovej pôsobnosti právnych noriem, a to tú, ktorá je platná a účinná v čase, kedy je splnená posledná z podmienok potrebných na to, aby sa u žiadateľa o skorší odchod do dôchodku vôbec mohlo uvažovať. U žalobcu je touto ostatnou podmienkou vek. T.j. správne orgány postupovali ústavne konformne, ak všetky podmienky definujúce nárok žalobcu posudzovali k časovému okamihu, ktorý žalobca deklaroval ako vek, v ktorom mu vznikol nárok na skorší odchod do dôchodku z právneho titulu zníženia dôchodkového veku z dôvodu istej zákonom vymedzenej doby zamestnania v zvýhodnenej kategórii funkcií. Nie je možné posudzovať splnenie jednej podmienky podľa zákona účinného v roku 1995 (v znení zákona č. 365/1994 Z.z.) a splnenie druhej podmienky posudzovať podľa zákona účinného po roku 1999 (v znení zákona č. 388/1999 Z.z.). Takýto aplikačný eklekticizmus (vybrať si z každej novelizácie predpisu iba to, čo sa hodí do argumentácie) je neprípustný. V roku 1995 mal žalobca 37 rokov, t.j. nárok na starobný dôchodok mu nemohol vzniknúť pre nesplnenie podmienky veku. V rokoch, keď by žalobca už dosiahol vek 56 až 59 rokov, t.j. v rokoch 2014 až 2017, síce by už žalobca spĺňal podmienku veku, avšak nespĺňal a splniť už ani nemohol podmienku trvania služobného pomeru vo zvýhodnenom zamestnaní zaradenom do I. resp. II. kategórie funkcií.
69. Správny súd dáva do pozornosti, že skúmanie otázky časovej pôsobnosti právnych noriem vo vzťahu k dôchodkovým nárokom žalobcu úzko súvisí s problematikou retroaktivity. K uvedenej téme sa vyjadril napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Cdo/98/2010, konštatujúc, že „k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“
70. Problematiku retroaktivity právnych predpisov opakovane riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Pravú retroaktivitu - jav nežiaduci v právnom štáte - vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99), alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (PL. ÚS 3/00). Nepravou retroaktivitou je stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu (PL. ÚS 3/00).
71. S poukazom na úvahy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (body 70. a 71. tohto rozsudku) nejde v prípade ustanovení § 174 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o tzv. pravú retroaktivitu, ale o prípad tzv. nepravej retroaktivity, ústavne akceptovateľnej, kedy zákon uznáva skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona (tu počet odpracovaných rokov v zvýhodnenej pracovnej kategórii), súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali, čo je prípad žalobcu, keďže v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. bol žalobca vo veku iba 42-43 rokov, t.j. nespĺňal podmienku veku pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa žiadneho z ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. V roku 1999 resp. 2000 žalobca nemohol účinne požiadať o starobný dôchodok a preto tu ani nemožno hovoriť o nejakom už existujúcom právnom vzťahu, do ktorého by zákonodarca spätne vstupoval ústavne nekonformným spôsobom. Ustanovenia § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 31.12.2003 žalovaný aplikoval na ním ustálený skutkový stav správne.
72. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
73. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Nakoľko správny súd dospel k záveru, že nie sú naplnené
výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovali priznať úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania, rozhodol tak, že mu voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.