Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-64-2023.pdf
PDF · 167.63 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/64/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členiek senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcov: v 1. rade: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom: T. XXX/X, XXX XX F., v 2. rade: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom: X. Y. XXXX/XX, XXX XX Y., obaja zast.: JUDr. Pavol Torňoš, advokát, so sídlom: Tomášikova 50/D, 831 04 Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade: F. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom: V. C.X. XXX/X, XXX XX C., v 2. rade: M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom č. XXX, XXX XX A., v 3. rade: Y. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Q. XXXX/X, XXX XX F., v 4. rade: Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom: T. F. XXXX/XX, F., všetci zast.: JUDr. Róbert Šegeda, advokát, so sídlom Záhorácka 1899/11A, 901 01 Malacky, o určenie neplatnosti listiny o vydedení a závetu a o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, na odvolanie žalobcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Malacky, č.k. 32C/106/2019-212, zo dňa 08. júna 2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, č.k. 32C/106/2019-212, zo dňa 08. júna 2023 v odvolaním napadnutých výrokoch II. a IV., p o t v r d z u j e.
II. Žalovaným v 1. až v 4. rade sa voči žalobcovi v 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom vydaným dňa 08. júna 2023, č.k. 32C/106/2019-212 Okresný súd Malacky určil vo výroku I., že dôvody vydedenia žalobcu v 1. rade uvedené v listine o vydedení spísanej vo forme notárskej zápisnice notárom R.. K. N., T.. pod číslom N 432/2013, Nz 17956/2013, NCRIs 18313/2013 zo dňa 29.05.2013 nie sú dané a listina o vydedení je neplatná a že závet vyhotovený vo forme notárskej zápisnice notárom R.. K. N., T.. pod číslom N 432/2013, Nz 17956/2013, NCRIs 18313/2013 zo dňa 29.05.2013 je neplatný v rozsahu, v akom opomína žalobcu v 1. rade ako neopomenuteľného dediča. Vo výroku II. súd žalobu žalobcu v 2. rade zamietol. Výrokom III. priznal žalobcovi v 1. rade voči žalovaným v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Výrokom IV. priznal žalovaným v 1. až 4. rade voči žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 12.12.2019 sa žalobca v 1. rade domáhal určenia, že dôvody vydedenia žalobcu v 1. rade uvedené v listine o vydedení spísanej vo forme notárskej zápisnice notárom R.. K. N., T.. pod číslom N 432/2013, Nz 17956/2013, NCRIs 18313/2013 zo dňa 29.05.2013 nie sú dané a listina o vydedení v časti vydedenia žalobcu v 1. rade je neplatná a závet vyhotovený vo forme notárskej zápisnice notárom R.. K. N., T.. pod číslom N 432/2013, Nz 17956/2013, NCRIs 18313/2013 zo dňa 29.05.2013 v časti týkajúcej sa zákonného dediča žalobcu v 1. rade je neplatný. Žalobca v 2. rade sa domáhal určenia, že dôvody vydedenia žalobcu v 2. rade uvedené v listine o vydedení spísanej vo forme notárskej zápisnice notárom R.. K. N., T.. pod číslom N 432/2013, Nz 17956/2013, NCRIs 18313/2013 zo dňa 29.05.2013 nie sú dané a
listina o vydedení v časti vydedenia žalobcu v 2. rade je neplatná. Na odôvodnenie žaloby žalobcovia uviedli, že žalobca v 1. rade je synom poručiteľa E. Y., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX (ďalej len „Poručiteľ“). Žalobca v 2. rade je synom žalobcu v 1. rade. Žalovaní sú závetnými dedičmi Poručiteľa. Dňa 13.11.2019 sa uskutočnilo v priestoroch súdnej komisárky R.. H. Y. v Stupave dedičské pojednávanie vo veci prejednania dedičstva po Poručiteľovi, na ktorom bola žalobcovi v 1. rade doručená listina o vydedení a závet spísaný vo forme notárskej zápisnice notárom R.. K. N., T.. pod číslom N 432/2013, Nz 17956/2013, NCRIs 18313/2013 zo dňa 29.05.2013 (ďalej tiež len ako „Listina o vydedení“ a „Závet“). Poručiteľ Listinou o vydedení vydedil žalobcu v 1. rade z dôvodu, že o poručiteľa neprejavoval opravdivý záujem a že mu v rozpore s dobrými mravmi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe a iných závažných prípadoch. Žalobcu v 2. rade vydedil Poručiteľ z rovnakých dôvodov. Obaja žalobcovia Listinu o vydedení označili pred notárkou za neplatnú. Žalovaní ju považujú za platnú. Pretože rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, t.j. či je Listina o vydedení platná, bol žalobca v 1. rade notárkou vyzvaný, aby spornú skutočnosť uplatnil žalobou do 13.12.2019. Poručiteľ v Listine o vydedení uvádza skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé a ani nezakladajú dôvod na vydedenie. Podľa žalobcu v 1. rade tvrdenie Poručiteľa, že ho vyše dvoch rokov (2011-2013) nenavštevoval, nie je pravdivé a k žiadnemu odcudzeniu medzi nimi nedošlo. Samotný dôvod odcudzenia uvádzaný Poručiteľom je hypotetický a nepravdivý. Nie je pravdou ani, že by si žalobca v 1. a 2. rade na Poručiteľa nespomenuli ani pri príležitosti sviatkov a rodinných osláv. Žalobca v 1. rade nikdy Poručiteľovi nepovedal, že ho do toho „nič nie je“, pokiaľ ide o tvrdenie, že tak mal žalobca v 1. rade urobiť, keď ho Poručiteľ žiadal o pomoc pri hospitalizácii v Malackách alebo v Bratislave, o čom svedčí tiež skutočnosť, že to Poručiteľ uvádza vo všeobecnosti bez konkretizovania podrobností. Žalovaní v 1. a 3. rade pred notárkou uviedli, že žalobca v 1. rade Poručiteľa nepochoval a nestaral sa oňho. Žalobca v 1. rade uviedol, že s Poručiteľom bol v rozhodnom období v kontakte, navštevovali sa, prejavil ľútosť nad jeho úmrtím a v rozhodnom období mu pomáhal v chorobe. Pre platnosť vydedenia z dôvodu uvedeného v § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby sa Poručiteľ ocitol v situácii, kedy pre zdravotné či iné problémy vzniknuté v dôsledku choroby alebo veku, prípadne v dôsledku iných okolností, potrebuje pomoc, keď nie je schopný si sám bez cudzej pomoci obstarať svoje základné životné potreby. Súčasne musí ísť o situáciu, kedy o uvedené potreby poručiteľa nie je postarané inak, keď potomok má reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytnúť a keď poručiteľ potomkom poskytnutú pomoc neodmietne. Neposkytnutie pomoci musí pritom odporovať dobrým mravom (uznesenie NSČR 21Cdo/3772/2007). V posudzovanom prípade Poručiteľ nebol na pomoc žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade odkázaný. Do 70 rokov nenavštevoval lekárov. Následne sa mu objavili problémy s vysokým tlakom, avšak napriek zdravotnému stavu užíval podporné látky, zdržiaval sa v dámskej spoločnosti a žil v domácnosti s priateľkou. V čase hospitalizácie Poručiteľa s ním žalobca v 1. rade telefonoval a na žiadosť Poručiteľa bol uňho doma na Záhoráckej 55 v Malackách skontrolovať byt, keďže Poručiteľ mal podozrenie, že zabudol doma pustený plyn a polievku na sporáku. V tom čase už bolo neskoro (21:00 hod.), preto sa žalobca v 1. rade len zastavil v nemocnici a informoval sa o zdravotnom stave Poručiteľa, ktorý bol stabilizovaný a Poručiteľa v pondelok prepustili domov. Pre platnosť vydedenia z dôvodu uvedeného v § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby vydedený potomok o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Podľa žalobcov bol Poručiteľ ženatý s matkou žalobcu v 1. rade X. V., nar. XX.XX.XXXX, s ktorou sa rozviedol približne v rokoch 1963-1964. Následne sa v roku 1986 opäť zosobášili, keď mal žalobca v 1. rade pätnásť rokov. Poručiteľ pracoval v AŽD Praha na montážach (Maďarsko, Čechy) a zdržoval sa mimo domova. Podľa matky žalobcu v 1. rade mal Poručiteľ pochybnosti o svojom otcovstve a žalobcu v 1. rade od narodenia opomínal. Manželka Poručiteľa bola ťažko chorá a 05.11.2000 zomrela. Počas choroby manželky bol Poručiteľ mimo domova, staral sa o ňu výlučne žalobca v 1. rade. Asi tri mesiace pres smrťou matky odišiel Poručiteľ zo spoločnej domácnosti do Závodu, o manželku ani syna sa nezaujímal. Aj pohreb matky zorganizoval žalobca v 1. rade. Po jej smrti nasledovalo dedičské konanie, kde Poručiteľ požiadal žalobcu v 1. rade, aby sa v prospech Poručiteľa vzdal svojho dedičského podielu po matke a utvrdzoval ho, že aj tak to zdedí on. Napriek tomu, že Poručiteľ žalobcu v 1. rade počas života opomínal, žalobca v 1. rade súhlasil a vzdal sa svojho podielu, aby tak Poručiteľa zabezpečil, čo jednoznačne preukazuje, že sa oňho skutočne zaujímal. Po smrti matky začal Poručiteľ organizovať časté večierky a pohyboval sa často v dámskej spoločnosti, pričom žil v byte na A. ulici v Y.. Napriek tomu, že Poručiteľ mal zdravotné problémy súvisiace s vyšším krvným tlakom, užíval lieky na zvýšenie potencie. Žalobca v 1. rade býval v Bratislave a navštevoval Poručiteľa v jeho byte v Malackách. V roku 2010 pozval Poručiteľa na oslavu narodenín. Od roku 2012 mal problémy s ľadvinovými kameňmi a žlčníkom a v rozhodnom období bol hospitalizovaný v Ružinovskej nemocnici a na Mickiewiczovej, pričom Poručiteľ ho nebol v nemocnici ani raz navštíviť napriek svojej vedomosti o hospitalizácii žalobcu v 1. rade. Poručiteľ žil v spoločnej domácnosti s priateľkou a jej deťmi a intenzívne
styky udržiaval s touto rodinou. Okolnosť, či potomok o poručiteľa trvale neprejavoval skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, je nutné posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a z aspektu dobrých mravov. Je nutné skúmať, či mal potomok reálnu možnosť o poručiteľa prejavovať skutočný záujem, teda či mal poručiteľ sám záujem sa stýkať a udržiavať bežné príbuzenské vzťahy. Vydedenie prichádza do úvahy len ak poručiteľ o blízky vzťah stojí a ak sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka a táto situácia mu vadí. Neprichádza do úvahy v situácii, keď je mu to ľahostajné, prípadne k vzniku takého stavu sám podstatne prispel. Vzťah žalobcu v 1. rade k Poručiteľovi bol v rozhodnom období štandardný, žalobca v 1. rade o Poručiteľa prejavoval záujem, pozýval ho na oslavy, navštevoval ho a akceptoval Poručiteľove vzťahy. Žil s priateľkou, takže na pomoc žalobcu v 1. rade nebol odkázaný. Žalobca v 2. rade mal s Poručiteľom vzťah zodpovedajúci miere, akou sa Poručiteľ počas svojho života zaujímal o žalobcu v 2. rade. Sám Poručiteľ sa v závere života diskvalifikoval a izoloval.
3. Žalovaní vo svojom vyjadrení k žalobe uviedli, že s ňou nesúhlasia a v celom rozsahu popierajú dôvody, skutočnosti a životné situácie, ako sú v žalobe uvedené žalobcami. Vyjadrenia uvedené v podanej žalobe považujú za nepravdivé a účelové v snahe poprieť prejav poručiteľa, ktorého k spísaniu Závetu a v neposlednom rade k vydedeniu žalobcu v 1. rade a jeho potomkov viedli veľmi závažné dôvody. Žalobca v 1. rade viedol život hazardného hráča, narobil si veľmi veľa dlhov, ktoré sa snažili jeho dlžníci vymáhať aj od jeho otca - Poručiteľa a už i z tohto dôvodu boli vzťahy medzi žalobcom v 1. rade a Poručiteľom vážne naštrbené. Žalobca v 1. rade ani nevyvíjal o nápravu tohto stavu žiadnu aktivitu, hoci sa o to Poručiteľ všemožne snažil a nesmierne sa trápil. Žalobca v 1. rade vôbec nespomína, že fyzicky napadol Poručiteľa a spôsobil mu zlomeninu na ľavej ruke. Dôvody uvádzané v Listine o vydedení sú pravdivé. Viac ako dva roky (a to minimálne od roku 2010) pred spísaním listiny o vydedení počuli žalovaní časté sťažnosti Poručiteľa, že žalobca v 1. rade ho nenavštevuje, nestará sa tak, ako by mal aj napriek tomu, že vedel o nepriaznivom zdravotnom stave Poručiteľa. Dôvody uvádzané v Listine o vydedení plne korešpondujú so stavom, ktorý predchádzal jej spísaniu. Vzhľadom na to, že Listina o vydedení bola spísaná osobou znalou práva - notárom R.. N., žalovaní majú za to, že spochybňovať zákonné dôvody pre vydedenie nie sú namieste. Ak by po právnom posúdení informácií, ktoré poskytol notárovi Poručiteľ, neboli v súlade so zákonom, notár by nemohol napísať pre absenciu zákonných dôvodov Listinu o vydedení. Žalovaní majú za to, že dôvody na vydedenie existovali a spĺňali zákonný predpoklad vymedzený v § 469a Občianskeho zákonníka. K odcudzeniu Poručiteľa a žalobcu v 1. rade došlo z dôvodov na strane žalobcu v 1. rade, pričom ako Poručiteľ uvádza v Listine o vydedení, nevedel dôvod tohto odcudzenia, iba sa domnieval aké dôvody k tomu mohli žalobcu v 1. rade viesť. Dôvod odcudzenia bol na strane žalobcu v 1. rade, nie na strane Poručiteľa. Je pravdivé tvrdenie Poručiteľa, že ho žalobca v 1. rade nenavštevoval vôbec, neprejavoval opravdivý záujem tak, ako syn by prejavovať mal. Tvrdenia žalobcu v 1. rade, že Poručiteľovi pomáhal v rozhodnom období sú nepravdivé a výlučne účelové. V rozhodnom období žalobca v 1. rade ani nevedel, že Poručiteľ existuje. V stretávaní sa s otcom neexistovali žiadne prekážky, sám Poručiteľ sa viackrát snažil o stretnutie so žalobcom v 1. rade, avšak bezvýsledne. Žalovaný v 3. rade bol osobne svedkom telefonátu medzi Poručiteľom a žalobcom v 1. rade, kedy ho Poručiteľ žiadal, aby mu poskytol pomoc, dožadoval sa, že je hospitalizovaný v nemocnici, aby sa o neho postaral a jediná odpoveď žalobcu v 1. rade bola, že jeho do toho nič. Pokus o kontakt so žalobcom v 1. rade počas hospitalizácie Poručiteľa vykonal aj žalovaný v 3. rade, avšak odpoveď žalobcu v 1. rade bola rovnaká. Hoci vedel, že Poručiteľ je odkázaný na pomoc inej osoby, takúto pomoc mu odmietol. Tvrdenia uvádzané žalobcom v 1. rade, že po smrti matky prebehlo dedičské konanie, na ktorom mal Poručiteľ požiadať žalobcu v 1. rade, aby sa v prospech Poručiteľa vzdal svojho dedičského podielu po matke a že ho mal Poručiteľ utvrdzovať o tom, že aj tak to zdedí on, nie je pravdivé. Žalobca v 1. rade pravdepodobne zabudol, že Poručiteľ ho za vzdanie sa jeho nároku vyplatil, a to nie preto, ako uvádza žalobca v 1. rade, ale preto, aby Poručiteľ ochránil svoje obydlie pred prípadnými nárokmi tretích osôb na podiel žalobcu v 1. rade, ktorý mal dedením získať. Poručiteľ sa veľmi trápil pre správanie žalobcu v 1. rade aj napriek tomu, že mal záujem o stretávanie sa. Žalobca v 1. rade mal reálnu možnosť kedykoľvek prejaviť záujem, o tento záujem sa sám Poručiteľ aj snažil, no bezvýsledne. V žiadnom prípade nie je možné tvrdiť, že vzťah pred, počas aj po rozhodnom období bol štandardný, ako tvrdí žalobca v 1. rade. Ak by bol vzťah štandardný, Poručiteľ by nemal dôvod vydediť žalobcu v 1. rade a jeho syna. Pravdou je, že Poručiteľ bol v roku 2011 hospitalizovaný a tiež, že sa žalobca v 1. rade s Poručiteľom stretol, avšak nie z vlastnej iniciatívy. Na intenzívne telefonické naliehanie žalovaného v 3. rade s tým, že Poručiteľ sa nemusí dožiť budúceho dňa, prišiel nakoniec žalobca v 1. rade na návštevu do nemocnice, pričom sa s otcom iba pozdravil a ďalej sa hral s mobilným telefónom. S Poručiteľom vôbec nekomunikoval, postoj žalobcu v 1. rade bol chladný a odmietavý, dokonca aj na výzvu žalovaného v 3. rade, ktorý bol v tom čase prítomný v nemocnici, aby s otcom komunikoval,
uviedol, že si s otcom nemá čo povedať. Z tohto správania bol Poručiteľ smutný a rozrušený. Žalobca v 1. rade sa ani len neunúval informovať u zdravotného personálu o zdravotnom stave poručiteľa. V čase, keď bol Poručiteľ hospitalizovaný v Bratislave v NÚSCCH, žalobca v 1. rade vôbec nejavil o Poručiteľa záujem, nekomunikoval s ním, neposkytol mu potrebnú pomoc a starostlivosť a túto mu museli na naliehanie Poručiteľa poskytnúť iní ľudia. K tvrdeniu, že po smrti manželky Poručiteľa mal Poručiteľ organizovať večierky a pohybovať sa v dámskej spoločnosti uviedli, že manželka Poručiteľa zomrela v roku 2000 a nikto nemôže očakávať, že pozostalý manžel bude žiť ako mních. Vzhľadom na orientáciu Poručiteľa je pochopiteľné, že žil spoločenským životom a že sa pohyboval v dámskej spoločnosti - je to prirodzené a nie je to ničím výnimočné. Po smrti Poručiteľa žalobca v 1. rade a ani jeho syn neprejavili žiadny záujem o dôstojnú rozlúčku s Poručiteľom. Všetky záležitosti týkajúce sa pohrebu zabezpečili žalovaní v 1. až 4. rade. Treba uviesť, že na základe zákazu žalobcu v 1. rade Poručiteľ nebol pochovaný k svojej zosnulej manželke, hoc si to sám Poručiteľ výslovne želal a preto musel byť pochovaný do hrobu k svojím rodičom. Tvrdenie, že Poručiteľ sa sám v závere svojho života diskvalifikoval a izoloval od žalobcu v 1. rade je absurdné, takéto tvrdenie môže uviesť iba človek, ktorý sa absolútne nezaujímal o Poručiteľa, nepoznal jeho city, pocity a potreby, na druhej strane to absolútne vykresľuje žalobcu v 1. rade a jeho celkový „záujem a vzťah“ k Poručiteľovi. K žalobcovi v 2. rade uviedli žalovaní, že tento z dôvodov na strane žalobcu v 1. rade Poručiteľa vôbec nekontaktoval, neudržiaval rodinné vzťahy s Poručiteľom ani jeho rodinnými príslušníkmi a prvýkrát žalovaní v 1. až 4. rade videli žalobcu v 2. rade až po smrti Poručiteľa. Súd na pojednávaniach vykonal dokazovanie výsluchom strán (pokiaľ strany pri svojich výsluchoch uvádzali pre vec nerelevantné tvrdenia, tieto nie sú ďalej v odôvodnení uvedené), navrhnutých svedkov a listinnými dôkazmi: Zápisnica o pojednávaní z 13.11.2019 v konaní 12D/17/2019, Notárska zápisnica N 432/2013, Nz 17956/2013 z 29.05.2013, Fotografia náhrobku manželov Y. a rodiny Y., Čestné vyhlásenie V. Q. z 08.04.2022. Súd sa v rámci dokazovania oboznámil tiež s obsahom pripojených spisov Okresného súdu Malacky sp.zn. 10D/751/2000 a 12D/17/2019.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Z notárskej zápisnice sp.zn. N 432/2013, Nz 17956/2013 zo dňa 29.05.2013, ktorú spísal R.. K. N., T.. na notárskom úrade so sídlom v Malackách na Záhoráckej ulici č. 53 (v kópii predložená žalobcom, v osvedčenej kópií je súčasťou dedičského spisu 12D/17/2019, č.l. 52), súd prvej inštancie zistil, že obsahuje jednak listinu o vydedení a jednak závet, a to účastníka právneho úkonu: poručiteľa E. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, A. XXXX/XX, Y.. Časť Listina o vydedení uvádza: „Ja, E. Y., narodený XX.XX.XXXX, rodné číslo XX.XX.XX/XXX, bytom A. XXXX/XX, Y., vydeďujem svojho syna C. Y. narodeného X.XX.XXXX a to z dôvodu, že o mňa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako môj potomok mal prejavovať a tiež z dôvodu, že v rozpore s dobrými mravmi mi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe, starobe a iných závažných prípadoch. Syn C. ma už vyše dvoch rokov nenavštevuje a úplne sa mi odcudzil. Dôvod jeho odcudzenia nepoznám, ale predpokladám, že je ním jeho obava, že by som ho žiadal o pomoc počas mojich častých hospitalizácií a následnej potreby starostlivosti. Toto jeho správanie, kedy si na mňa vôbec nespomenie ani pri príležitostí sviatkov alebo rodinných osláv ma, ako jeho otca veľmi trápi a bolí, no nemám možnosť zmeniť jeho správanie voči mojej osobe. Osobne sa ma bolestne dotkol jeho postoj a vyjadrenia, keď som ho počas mojej hospitalizácie či už v nemocnici v Bratislave alebo v Malackách telefonicky žiadal o pomoc a návštevu, kedy mi povedal, že jeho do toho nič. Určujem, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na všetkých potomkov môjho syna C. Y..“.. V notárskej zápisnici bol ďalej obsiahnutý závet, ktorým Poručiteľ pre prípad svojej smrti odkázal všetok svoj majetok kdekoľvek sa nachádzajúci a to i ten, o ktorom nemal vedomosť, svojmu bratovi F. Y., nar. XX.XX.XXXX, jeho manželke M. Y., nar. XX.XX.XXXX a deťom jeho nebohej sestry M. R.: Y. R., nar. XX.XX.XXXX, a Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, a to všetkým štyrom rovným dielom. Závet uvádzal aj dôvod pre také usporiadanie, a to že mu uvedení nezištne podľa svojich možností pomáhajú, a tiež že mu nahrádzajú chýbajúcu rodinu a chce sa im aj týmto spôsobom odvďačiť. Zo zápisnice o pojednávaní 12D/17/2019 zo dňa 13.11.2019 súd zistil, že dňa 13.11.2019 sa v dedičskej veci po Poručiteľovi, ktorá je vedená Okresným súdom Malacky, poverenou notárkou R.. H. Y. ako súdnou komisárkou pod sp.zn. 12D/17/2019, Dnot 173/2019, uskutočnilo dedičské pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili osobne žalobca v 1. rade a žalovaní v 1., 3. a 4. rade a žalovaná v 2. rade v zastúpení Q. C.Š.. Súdna komisárka na pojednávaní oboznámila prítomných, že na základe lustrácie v Notárskom centrálnom registri závetov, výsledkov predbežného vyšetrenia, vyhlásení účastníkov a obsahu dedičského spisu možno konštatovať, že poručiteľ zomrel ako vdovec, zanechal listinu o vydedení a závet spísaný vo forme notárskej zápisnice notárom R.. K. N., T.. Pod č. N 432/2013, NZ 17956/2013, NCRIs 18313/2013 zo dňa 29.05.2013, ktorým poručiteľ ustanovil na dedičov všetkého svojho majetku kdekoľvek sa nachádzajúceho, a to i toho, o ktorom poručiteľ nemal pri spisovaní závetu
vedomosť, svojho brata F. Y., M. Y., Y. R. a Y. Q., a to všetkým štyrom rovným dielom. Ako jediný dedič zo zákona v prvej dedičskej skupine by prichádzal do úvahy syn poručiteľa C. Y., ktorého však poručiteľ vyššie uvedenou listinou o vydedení vydedil. Určil, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na všetkých potomkov jeho syna C.. Syn poručiteľa C. Y. na pojednávaní dňa 13.11.2019 k závetu poručiteľa a listine o vydedení uviedol, že listinu o vydedení neuznáva za platnú, dôvody sa nezakladajú na pravde. Závetní dedičia Y. R. a F. Y. vyhlásili, že syn poručiteľa ani svojho otca nepochoval a nestaral sa o neho, s čím ostatní závetní dedičia súhlasili. Pretože rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, t.j. o tom, čo je listina o vydedení platná, bol súdnou komisárkou odkázaný zákonný dedič C. Y., aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou, pričom na podanie žaloby mu súdna komisárka určila lehotu jedného mesiaca do 13.12.2019.
5. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie zistil, že v dedičskom konaní po Poručiteľovi, súdom poverená notárka zistila okruh dedičov nasledovne: ako dedič po Poručiteľovi zo zákona prichádza do úvahy žalobca v 1. rade v I. dedičskej skupine ako jeho syn, ako dedičia zo závetu prichádzajú do úvahy všetci štyria žalovaní. Keďže v dedičskom konaní vznikol medzi uvedenými účastníkmi spor o tom, či Poručiteľ platne vydedil žalobcu v 1. rade a či je platný ním zriadený Závet v časti, ktorá opomína žalobcu v 1. rade ako neopomenuteľného dediča, a účastníci o tejto spornej skutočnosti neuzavreli zmier, notárka ako súdna komisárka odkázala dediča zo zákona - žalobcu v 1. rade, aby v lehote jedného mesiaca podal žalobu na Okresný súd Malacky o určenie spornej skutočnosti, pričom na podanie žaloby mu súdna komisárka určila lehotu jedného mesiaca do 13.12.2019. Žaloba o určenie neplatnosti Listiny o vydedení a čiastočnej neplatnosti Závetu bola podaná dňa 12.12.2019, t.j. v súdnym komisárom určenej lehote. Súd prvej inštancie konštatoval, že ust. § 194 CMP nepochybne predstavuje osobitný predpis, z ktorého vyplýva oprávnenie žalobcu v 1. rade podať žalobu na určenie spornej skutočnosti, t.j. v tomto prípade určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané a Listina o vydedení v časti týkajúcej sa žalobcu v 1. rade je neplatná, ako aj že Závet Poručiteľa je v časti opomínajúcej zákonného dediča neplatný. Žalobu žalobcu v 1. rade preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako procesne prípustnú, nevyžadujúcu skúmať naliehavý právny záujem a tiež ako včas podanú.
6. Pokiaľ ide o žalobcu v 2. rade, súd prvej inštancie uviedol, že tento sa podanou žalobou taktiež domáhal určenia, že dôvody vydedenia vo vzťahu k nemu nie sú dané a Listina o vydedení je vo vzťahu k nemu neplatná, t.j. určenia právnych skutočností. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca v 2. rade nie je účastníkom konania o dedičstve, pretože sa o ňom nemožno dôvodne domnievať, že je zákonným dedičom Poručiteľa. Zákonným dedičom Poručiteľa by mohol byť výhradne v prípade, že by nededil jeho otec (§ 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a to buď z dôvodu predúmrtia alebo z dôvodu platného vydedenia. Pri vydedení potomka však má poručiteľ možnosť podľa § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka určiť, že dôsledky vydedenia jeho potomka sa budú vzťahovať aj na potomkov vydedeného, ako tomu bolo v posudzovanom prípade. Vtedy platí, že dieťa vydedeného potomka nemôže nastúpiť na jeho miesto a stať sa tak dedičom, pretože to poručiteľ výslovne vylúčil. Ak je v takom prípade vydedenie platné, dieťa vydedeného nededí a ak platné nie je, tak dedí neoprávnene vydedený. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v 2. rade nemôže byť považovaný za dediča Poručiteľa a účastníka dedičského konania po ňom a už vôbec nie za „odkázaného“ dediča v zmysle ust. § 194 CMP. Jeho žaloba o určenie právnych skutočností tak nie je prípustnou, pretože možnosť jej podania neplynie zo žiadneho osobitného predpisu. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v 2. rade pre jej procesnú neprípustnosť zamietol bez jej meritórneho skúmania. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal a zdôraznil, že vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade nedošlo k jeho osobitnému vydedeniu, ako žalobca v 2. rade naznačoval, z ktorého dôvodu Listina o vydedení vo vzťahu k nemu nemusí uvádzať a reálne ani neuvádza žiadne skutkové okolnosti ani dôvody vydedenia. Poručiteľ len vztiahol účinky vydedenia žalobcu v 1. rade aj na jeho potomkov v súlade s ust. § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
7. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené ďalej skúmal len žalobu žalobcu v 1. rade v intenciách ním navrhovaného petitu. Uviedol, že v dedičskom konaní vznikol medzi účastníkmi spor o tom, či Poručiteľ platne vydedil žalobcu v 1. rade a či je platný ním zriadený Závet v časti, ktorá opomína žalobcu v 1. rade ako neopomenuteľného dediča, a účastníci o tejto spornej skutočnosti neuzavreli zmier. Žalobca v 1. rade sa podanou žalobou domáha určenia troch skutočností: že dôvody vydedenia nie sú dané, že Listina o vydedení je neplatná a napokon že zriadený Závet je neplatný v časti týkajúcej sa (opomínajúcej) žalobcu v 1. rade. Odpoveď na vznesenú otázku platnosti Závetu Poručiteľa je závislá na vyriešení otázky danosti dôvodov vydedenia a platnosti Listiny o vydedení, preto súd prvej inštancie skúmal tieto otázky v takto určenom poradí. Na vec aplikoval § 469a ods. l písm. a) a b) Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch; b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať (pozn.: súd uvádza len pre tento spor relevantné dôvody). Zákonodarca dovoľuje, a aj v roku 2013 v čase zriadenia Závetu a Listiny o vydedení dovoľoval, fyzickým osobám urobiť poriadok pre prípad svojej smrti so svojím majetkom, a to vrátane urobenia poriadku vo vzťahu k svojim potomkom, ktorí budú prichádzať do úvahy ako ich zákonní dedičia. Tieto úkony (závet, vydedenie) však musia obsahovať prísne zákonné materiálne a formálne náležitosti práve z dôvodu, že v čase ich aplikácie už poručiteľ žiť nebude. Na platnosť právneho úkonu o vydedení sa vyžaduje zákonom ustanovená forma, pričom jednou z prípustných možností je zriadenie listiny o vydedení vo forme notárskej zápisnice. Nie je vylúčené, aby poručiteľ urobil v jednej listine svoj závet a súčasne do neho zahrnul aj ustanovenie o tom, že svojho potomka vylučuje z dedenia. Pri vydedení, ak boli splnené zákonné podmienky, nastáva taká situácia, akoby poručiteľov potomok bol v prípade závetu opomenutý a pritom súčasne zbavený práva na dedičstvo aj v rozsahu jeho povinného podielu (§ 479). Preto nie je rozhodujúce, či dochádza k dedeniu zo závetu alebo zo zákona alebo z oboch týchto dôvodov. Vydedený dedič nededí; hľadí sa naňho, akoby sa smrti poručiteľa nedožil. Materiálnou náležitosťou vydedenia je okrem všeobecných požiadaviek platnosti právnych úkonov existencia konkrétneho dôvodu vydedenia taxatívne uvedeného v ustanovení § 469a ods. l Občianskeho zákonníka majúceho trvalý charakter. Pre všetky tam uvedené dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi (v rozpore s etickými a kultúrnymi pravidlami všeobecne uznávanými v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie). Dôvody vydedenia musia byť uvedené v listine o vydedení konkrétnym skutkovým opisom. Iba odkaz na niektoré ustanovenie zákona spôsobuje dôkaznú núdzu. Otázka platnosti vydedenia sa posudzuje vždy ku dňu, keď poručiteľ urobil tento úkon. Okolnosti, tvrdenia poručiteľa, zakladajúce niektorý dôvod vydedenia, musia existovať už pred urobením tohto právneho úkonu. Vydedenie na základe niektorého zákonného dôvodu poručiteľom, ku ktorému dôjde v budúcnosti, je absolútne neplatné. V posudzovanom prípade z obsahu Listiny o vydedení celkom evidentne vyplýva, že Poručiteľ vyjadril svoju vôľu vydediť žalobcu v 1. rade ako svojho najbližšieho potomka (syna) a dôsledky jeho vydedenia vztiahnuť aj na žalobcu v 2. rade. Žalobcu v 2. rade samostatne nevydedil, teda voči nemu nepostupoval v súlade s ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka a v Listine o vydedení nie je uvedený vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade ani žiaden zákonný dôvod vydedenia. Dôvody pre vydedenie žalobcu v 1. rade Poručiteľ v Listine o vydedení uviedol dva: neposkytnutie potrebnej pomoci v chorobe, starobe a iných závažných prípadoch, ako aj trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Tieto zákonné dôvody Poručiteľ v Listine o vydedení ďalej rozviedol a bližšie špecifikoval tak, že ho syn Radovan už vyše dvoch rokov nenavštevuje a úplne sa mu odcudzil. Dôvod jeho odcudzenia nepozná, ale predpokladá, že je ním jeho obava, že by ho žiadal o pomoc počas jeho častých hospitalizácií a následnej potreby starostlivosti. Toto jeho správanie, kedy si na Poručiteľa vôbec nespomenie ani pri príležitostí sviatkov alebo rodinných osláv ho, ako jeho otca veľmi trápi a bolí, no nemá možnosť zmeniť jeho správanie voči jeho osobe. Osobne sa ho bolestne dotkol jeho postoj a vyjadrenia, keď ho počas jeho hospitalizácie či už v nemocnici v Bratislave alebo v Malackách telefonicky žiadal o pomoc a návštevu, kedy mu povedal, že jeho do toho nič. Súd prvej inštancie konštatoval, že neposkytnutie potrebnej pomoci v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch v rozpore s dobrými mravmi sa musí posudzovať so zreteľom na všetky zistené okolnosti konkrétneho prípadu. O neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne. Treba to posúdiť z hľadiska, či dedičovo správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. K naplneniu tohto dôvodu vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii. Potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok, ktoré sa vydedenie týka. Ak sa aj zistí odkázanosť poručiteľa na pomoc, je nevyhnutné, aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, teda je potrebné zistiť, či jej poskytovanie nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka. Súčasne musí ísť o situáciu, keď o uvedené potreby poručiteľa nie je postarané inak; keď potomok má reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytnúť a keď poručiteľ potomkom ponúknutú pomoc neodmietne. Neposkytnutie pomoci poručiteľovi zo strany potomka pritom musí odporovať dobrým mravom. Treba prihliadnuť aj na to, aký
bol vzťah poručiteľa a vydedeného potomka. Skutočnosti odôvodňujúce záver, že potomok o poručiteľa trvale neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, môžu spočívať v nezáujme potomka o poručiteľa, v správaní, ktorým potomok síce o poručiteľa záujem prejavuje, ale spôsobom neodpovedajúcom náležitému správaniu potomka k rodičovi (napr. spôsobom trvale prekračujúcim zásady spoločenskej slušnosti). Za neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa nemožno považovať prípad, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (napr. alkoholizmus rodiča, bezdôvodné napádanie dieťaťa, bezdôvodné vyháňanie dieťaťa zo spoločnej domácnosti a pod.) a z tohto dôvodu sám potomok nemal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal, teda či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať, udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Zákonný dôvod vydedenia podľa ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Súd prvej inštancie uviedol, že z dokazovania v posudzovanej veci vyplynulo, že v čase vyhotovenia Listiny o vydedení bol Poručiteľ relatívne sebestačný a nebol odkázaný na pomoc iných. Z Listiny o vydedení vôbec nevyplýva, aký bol zdravotný stav Poručiteľa, prípadne aké sú tu dané iné závažné okolnosti, pre ktoré mal Poručiteľ potrebovať pomoc, ani akú konkrétnu pomoc mal Poručiteľ potrebovať a požadovať a akú mu mal žalobca v 1. rade odmietnuť poskytnúť. Ani žalovaní v konaní neuvádzali, že by bol Poručiteľ na pomoc iných odkázaný (že by si bez nich nevedel zabezpečovať základné potreby). Uvádzali, že ho brali na nákupy, vozili k lekárovi, pomáhali mu v domácnosti, čo súd oceňuje ako prejav žiaducej pomoci starším členom širšej rodiny, avšak z ich tvrdení nevyplýva, že by si Poručiteľ bez takej ich pomoci nebol poradil aj sám. V konaní nebol uvedený ani jediný prípad, keby by Poručiteľ požiadal žalobcu v 1. rade o poskytnutie konkrétnej pomoci a žalobca v 1. rade by mu ju odmietol poskytnúť. Listina o vydedení a rovnako aj žalovaní tvrdia, že sa Poručiteľ dožadoval poskytnutia pomoci od žalobcu v 1. rade, keď bol hospitalizovaný v nemocnici, avšak nekonkretizovali, v čom mala taká pomoc žalobcu v 1. rade spočívať. V čase pobytu v nemocnici bolo práve o potreby Poručiteľa jednoznačne postarané, keď mu tam bola poskytovaná zdravotná starostlivosť, ubytovanie a strava, ako aj prípadná starostlivosť hygienická. Žalovaní a ani Poručiteľ v Listine o vydedení neuviedli, že by sa Poručiteľ od žalobcu v 1. rade dožadoval akejkoľvek inej starostlivosti a pomoci napríklad po prepustení z nemocnice a z akého dôvodu. Pokiaľ ide o navštevovanie Poručiteľa v nemocnici, z dokazovania (výsluch svedka V.), ale i zo samotných tvrdení strán vyplýva, že žalobca v 1. rade sa opakovane do nemocnice za Poručiteľom dostavil a nie je na mieste, aby súd hodnotil, či s ním viedol dostatočne angažovaný rozhovor. Prípadné nedostavenie sa do nemocnice bez ďalšieho ani nemožno kvalifikovať ako neposkytnutie pomoci v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaní nepopreli účinne ani tvrdenie, že Poručiteľ žil ku koncu života s priateľkou, keď ich odpovede na otázky boli vyslovene vyhýbavé, pričom pôsobí veľmi nedôveryhodne, ak ani jeden zo žalovaných pri nimi udávanej intenzite stykov s Poručiteľom nevie jednoznačne uviesť, či Poručiteľ s niekým žil v spoločnej domácnosti. Je tak aj vzhľadom na túto okolnosť otázne, aká mohla byť jeho potreba poskytovania starostlivosti zo strany jeho syna, keď žil v domácnosti s inou osobou a prítomnosť syna v takej spoločnej domácnosti by mohla byť aj vnímaná ako nežiaduca. Z výsluchu svedka V. ďalej vyplynulo, že žalobca v 1. rade ponúkal Poručiteľovi pomoc aj s renováciou bytu, z dedičského spisu zas vyplýva, že mu prenechal bez nároku na náhradu celý dedičský podiel na dedičstve po matke žalobcu v 1. rade a manželke Poručiteľa. Z výsluchu žalobcu v 2. rade, ktorý je podporený výsluchom Y. Y., matky žalobcu v 2. rade a bývalej manželky žalobcu v 1. rade vyplýva, že ešte v roku 2013 (teda v čase okolo spísania Listiny o vydedení) im Poručiteľ hovoril, že sa niekedy necíti dobre, ale že to zatiaľ zvláda, avšak cíti, že môže prísť deň, kedy sa o seba nebude vedieť postarať. Chcel vtedy vedieť, či sa môže obrátiť na žalobcu v 2. rade a jeho matku. Žalovaná v 2. rade vypovedala, že Poručiteľ vždy finančne vychádzal, aj na dôchodku pracoval. Z výsluchov žalovaných vyplynulo, že v prípade potreby poskytovali Poručiteľovi pomoc - vozili ho na lekárske vyšetrenia, brali ho na nákupy, prišli k nemu v prípade potreby, poskytovali pomoc v domácnosti a podobne. Žalovaný v 3. rade uviedol, že o Poručiteľa sa starala celá rodina, brali ho do Závodu, 2-3krát za týždeň mu žalovaný v 3. rade telefonoval, pomáhali mu aj s riešením administratívnych záležitostí. Žalovaná v 2. rade Poručiteľovi podľa žalovaného v 3. rade pomáhala v domácnosti. Žalovaná v 4. rade taktiež uviedla, že o Poručiteľa sa starali oni, brali ho na nákupy, na návštevy. Aj túto okolnosť je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o tom, či žalobca v 1. rade neposkytol Poručiteľovi pomoc, ktorú potreboval. Je totiž otázna potreba pomoci a poskytovania starostlivosti zo strany žalobcu v 1. rade, pokiaľ Poručiteľovi v živote nesporne poskytovalo asistenciu množstvo členov jeho širšej rodiny. Súd prvej inštancie poukázal na to, že potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či tu nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie týka. V konaní súd z výpovedí strán zistil, že Poručiteľ mal s rodinou v Závode (do ktorej patria žalovaní)
lepšie vzťahy ako so žalobcom v 1. rade a jeho matkou, manželkou Poručiteľa. Ak preto radšej prijímal pomoc (tu bez ohľadu na to, či na ňu bol odkázaný) od tejto časti svojej rodiny namiesto kontaktovania žalobcu v 1. rade a táto mu ju nezištne poskytovala, nemožno to pripisovať na ťarchu žalobcu v 1. rade, ktorý, ako sám uvádzal a ako potvrdzoval aj svedok p. V., sa Poručiteľa opakovane pýtal, či niečo nepotrebuje. V tomto kontexte súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď žalobcu v 2. rade a svedkyne p. Y., ktorí taktiež v relevantnom období Poručiteľovi pomoc ponúkali a neuvádzali, že by takú ich pomoc prijal alebo sa jej následne dožadoval. Aj toto svedčí v prospech záveru, že Poručiteľ v skutočnosti v čase pred spísaním Listiny o vydedení pomoc žalobcu v 1. rade nepotreboval, nedožadoval sa jej a ak s niečím potreboval vypomôcť, obrátil sa na členov jeho širšej rodiny, vrátane žalovaných. Tvrdenia žalovaných o tom, že žalobca v 1. rade bol hazardným hráčom, že dlhoval viacerým ľuďom peniaze a mal na svoj majetok vedené exekúcie, nijako z dokazovania nevyplynuli a žalobca v 1. rade ich od začiatku popieral. Ťažko možno uveriť, že by hazardný hráč s množstvom dlhov prenechal po smrti svojej matky všetko dedičstvo po nej bez akejkoľvek náhrady druhému dedičovi. Ani tvrdenia žalovaných o fyzickom napadnutí Poručiteľa zo strany žalobcu v 1. rade a o jeho psychickom týraní z dokazovania vôbec neplynú a súdu príde nelogické a vysoko nepravdepodobné, že by Poručiteľ tieto skutočnosti neuviedol do Listiny o vydedení, ktorú odôvodňoval prakticky len nezáujmom o jeho osobu zo strany žalobcu v 1. rade. Je na mieste dôvodne predpokladať, že ak by žalovanými tvrdené skutočnosti boli aspoň sčasti pravdivé, objavila by sa v Listine o vydedení aspoň minimálna zmienka o nich. Pokiaľ ide o tvrdenia v súvislosti s identifikáciou tela a pohrebom Poručiteľa, tieto boli pre rozhodnutie vo veci irelevantné, keďže súdu neprináleží hodnotiť v konaní o určenie neplatnosti vydedenia a závetu skutočnosti, ktoré nastali po spísaní napadnutých listín. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd uzavrel, že dôvod vydedenia spočívajúci v tom, že žalobca v 1. rade v rozpore s dobrými mravmi neposkytol Poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, nebol v konaní preukázaný a teda nie je daný.
8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dôvodom, pre ktorý poručiteľ môže potomka vydediť, a ktorý aj Listina o vydedení obsahovala, je skutočnosť, že potomok o poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal [§ 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka]. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa, je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Ak je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa skutočný záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dovodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. Do úvahy prichádza tiež prípad, kedy v dôsledku správania poručiteľa voči potomkovi nie je v rozpore s dobrými mravy skutočnosť, že potomok neprejavuje o poručiteľa záujem. Samotná existencia stavu, keď potomok neprejavuje opravdivý záujem o poručiteľa, totiž vyžaduje zavinenie potomka na tomto stave. Je potrebné mať na pamäti to, či sa sám poručiteľ pričinil o to, aby boli medzi ním a jeho potomkom dobré vzťahy, či potomok mal vôbec reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal. Ak napríklad poručiteľ k tomuto stavu sám prispel, potom bez ďalšieho nemožno vyvodiť, že by neprejavenie záujmu potomka malo byť dôvodom na vydedenie. Skutočnosť, že dôvod vydedenia upravený v § 469a ods. 1 písm. b) je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti prípadu, je zrejmá i z dikcie zákona. Skutočnosti odôvodňujúce záver, že potomok o poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, môžu spočívať ako v pasivite (nezáujme) potomka vo vzťahu k poručiteľovi, tak tiež v správaní, ktorým potomok síce o poručiteľa záujem prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu potomka k rodičovi (prarodičovi atď.), t.j. napríklad spôsobom trvalo prekračujúcim zásady spoločenskej slušnosti. Medzi stranami nebolo sporné, že Poručiteľ počas života s matkou žalobcu v 1. rade s ním bol len veľmi málo, pretože z pracovných dôvodov mohol doma tráviť len každý druhý víkend, aj z toho doma väčšinu času nebol (žalobcovia tvrdia, že z vlastného rozhodnutia, keďže preferoval rodinu v Závode, žalovaný v 1. rade tvrdil, že to bolo na pokyn jeho manželky, ktorá ho nemala rada doma). Sám Poručiteľ tak podľa názoru súdu podstatnou mierou prispel k tomu, že jeho vzťah so synom bol chladný, rezervovaný, nijako vrúcny. Aj svedkyňa Y. vypovedala, že žalobca v 1. rade (ale i ona a jej syn) mali lepšie vzťahy s manželkou Poručiteľa, matkou žalobcu v 1. rade než s Poručiteľom. Ani jeden zo žalovaných neuvádzal, že by Poručiteľ iniciatívne žalobcu v 1. rade kontaktoval, že by sa s ním chcel stretávať a zaujímal sa oňho, čo popieral aj žalobca v 1. rade a čo potvrdzuje aj výpoveď svedka V., ktorý uvádzal, že napriek snahe žalobcu v 1. rade mal pocit, že Poručiteľ o vzťah s ním nemal záujem. Žalovaná v 2. rade uviedla, že Poručiteľ o synovi nerozprával, vždy bol bez neho. Nemala vedomosť o tom, že by si vzájomne gratulovali či inak prejavovali záujem o seba. Žalovaný v 3. rade vypovedal, že o synovi Poručiteľ nechcel rozprávať, pri zmienke o ňom posmutnel. O syna sa nestaral, podľa žalovaného v 3. rade k
tomu vzhľadom na neposkytovanie pomoci žalobcom v 1. rade nebol ani povinný. Nemal vedomosť o tom, že by Poručiteľ žalobcu v 1. rade kontaktoval z vlastnej iniciatívy. Žalovaná v 4. rade uviedla, že Poručiteľ o synovi často rozprával, ale podľa nej to nefungovalo zo žalobcovej strany. Poručiteľ jej nepovedal, že by ho žalobca v 1. rade navštívil alebo sa mu ozval. Výpoveď žalovanej v 4. rade však súd vyhodnotil ako málo dôveryhodnú, lebo si v podstatných častiach odporovala - žalovaná v 4. rade najmä uvádzala, že podľa nej žalobca Poručiteľa nenavštevoval, ale následne uviedla (zrejme za účelom zníženia kredibility žalobcu v 1. rade v očiach súdu), že Poručiteľa žalobca v 1. rade navštevoval, avšak len kvôli peniazom. Všeobecne súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že medzi Poručiteľom a žalobcom v 1. rade nebol vrúcny, intenzívny vzťah otca a syna, ale skôr vzťah, ktorý by bolo možné opísať ako formálny, zdvorilostný. Z výpovedí i vyjadrení žalobcu v 1. rade, ako aj z popisu jeho skutkov po smrti jeho matky a otca je citeľný pocit krivdy voči Poručiteľovi, zapríčinený ako Poručiteľovým opustením matky žalobcu v 1. rade v ťažkej životnej situácii (ťažkej chorobe) krátko pred smrťou a návratom do spoločnej domácnosti až na naliehanie žalobcu v 1. rade, ako aj prenechaním starostlivosti o chorú matku len na pleciach žalobcu v 1. rade, ktorý sa následne musel postarať aj o jej pohreb (čo je preukázané úmrtným listom matky žalobcu v 1. rade). Poručiteľ následne po tomto svojom zo strany syna negatívne vnímanom počínaní voči matke žalobcu v 1. rade a za situácie, kedy medzi nimi aj tak nebol vrúcny vzťah pre neprítomnosť Poručiteľa v rodine z dôvodu práce v zahraničí, po smrti manželky začal vyhľadávať ženskú spoločnosť a našiel si i priateľku, s ktorou žil v spoločnej domácnosti. Za týchto okolností nemožno mať žalobcovi v 1. rade za zlé, ak by aj spoločnosť otca vyhľadával len v obmedzenej miere. Napriek tomu sa žalobca v 1. rade (ako vyplýva z jeho výpovedí i výsluchu svedka V.) o vzťah s Poručiteľom snažil, tohto pravidelne kontaktoval a navštevoval. Bol za ním v nemocnici, bol na pohrebe matky Poručiteľa aj viackrát za rok navštevoval v domácom prostredí. Za vyššie uvedených okolností súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani dôvod vydedenia žalobcu v 1. rade uvedený v Listine o vydedení v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka nie je daný, pretože z dokazovania nevyplynulo, že by žalobca v 1. rade o Poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, pričom také neprejavovanie záujmu zavinil. Vzhľadom na to, že v čase spísania Listiny o vydedení nebol daný ani jeden zo špecifikovaných dôvodov vydedenia, je vydedenie žalobcu v 1. rade absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. So zreteľom na to súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia žalobcu v 1. rade nie sú dané a že Listina o vydedení je neplatná.
9. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v 1. rade v žalobe s poukazom na § 479 Občianskeho zákonníka uvádza, že Závet je neplatný, pretože ho opomína, hoci je neopomenuteľným dedičom, zjavne sa teda dovoláva relatívnej neplatnosti závetu. Žalobca je plnoletým synom Poručiteľa, ktorý, ako vyplýva z odôvodnenia vyššie, nebol platne vydedený, a v konaní sa voči žalovaným dovolal relatívnej neplatnosti Závetu. Na základe vyššie uvedených skutočností a s poukazom na domáhanie sa neplatnosti Závetu žalobcom v 1. rade, za situácie, keď súd určil, že dôvod vydedenia nie je daný a Listina o vydedení je neplatná, a keď v zmysle § 479 Občianskeho zákonníka plnoletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona, považuje súd Závet za čiastočne neplatný z dôvodu, že všetok majetok, ktorý ku dňu smrti vlastnil Poručiteľ zanechal iba žalovaným (bratovi, jeho žene a deťom ďalšieho súrodenca) a opomenul tak svojho plnoletého potomka - žalobcu v 1. rade. Súd preto vyhovel žalobe žalobcu v 1. rade aj v tejto časti a určil, že Závet Poručiteľa je neplatný v rozsahu opomenutia žalobcu v 1. rade ako zákonného dediča.
10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca v 1. rade bol v konaní o svojej žalobe plne úspešný, preto mu súd priznal voči žalovaným v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Keďže základom pre povinnosť žalovaných je dedičské konanie po Poručiteľovi, a keďže do skončenia dedičského konania sú všetci dedičia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne, potom aj ich povinnosť na náhradu trov konania je povinnosťou solidárnou. Žalobu žalobcu v 2. rade súd zamietol pre procesnú neprípustnosť, preto súd priznal žalovaným v 1. až 4. rade voči nemu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Žalobca v 2. rade podal proti rozsudku čo do výroku II. a Výroku IV. v súlade s § 355 a nasl. CSP, odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v 2. rade je toto názoru, že vo vzťahu k nemu došlo k jeho osobitnému vydedeniu a je toho názoru, že ja aktívne legitimovaným na podanie žaloby a to s toho dôvodu, že pokiaľ by v priebehu dedičského konania žalobca v 1. rade umrel, tak by nemohol uplatniť svoje práva ako zákonný dedič spočívajúce v namietnutí neplatnosti vydedenia vo vzťahu k jeho osobe a nemohol by
vzhľadom na plynutie lehoty udelenej notárom na uplatnenie práva z vydedenia, uplatniť si z tohto titulu zákonné nároky. Žalobca v 2. rade je toho názoru, že skutkové zistenie súdu, že poručiteľ vztiahol účinky vydedenia žalobcu v 1. rade aj na jeho potomkov v súlade s ust. § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je správne, okrem iného v priebehu konania žalovaní tuto skutočnosť neuviedli, a sami viedli dokazovanie smerom k tomu, že rovnako ako žalobca v 1. rdae tak aj žalobca v 2. rade naplnil osobitné dôvody vydedenia. Čo do výroku IV. namieta, že súd nesprávne aplikovala právnu normu, a je toho názoru, že ak súd rozhodol o priznaní trov konania podľa úspechu tak rovnako ako v prípade výroku III. mal určiť vo výroku IV. tak, že súd priznáva žalovaným v 1. až 4. rade solidárne (spoločne a nerozdielne) voči žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Nakoľko ak čo odôvodnenia Výroku III má platiť, že: „Keďže základom pre povinnosť žalovaných je dedičské konanie po Poručiteľovi, a keďže do skončenia dedičského konania sú všetci dedičia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne, potom aj ich povinnosť na náhradu trov konania je povinnosťou solidárnou“ tak toto isté platí aj vo vzťahu k výroku IV. Žalobca v 2. rade je ale toho názoru, že súd mal čo do výroku IV aplikovať na rozhodnutie o trovách konania § 257 C.s.p. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Čo je dané jednak okolnosťou , že žalobca v 2. rade nezavinil, že bol vydedení, ako aj tým, že účastníci konania sú v príbuzenskom pomere. Žalobca v 2. rade uvádza, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa vo vyššie uvedenom kontexte nejaví ako neprimerane tvrdé a neodporuje dobrým mravom. Poukázal i na uznesenie Ústavného súdu SR zo 17. marca 2015, sp.zn. II. ÚS 158/2015, uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 59/2015: “Právna úprava nevylučuje vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP aj vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi či ich príbuzenskom pomere. Vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania a ich príbuzenský pomer možno kvalifikovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP.“
12. K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní tak, že vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade sa plne stotožňujú s rozhodnutím a jeho odôvodnením uvedeným v rozsudku. Majú za to, že sudkyňa správne právne posúdila vec a dospela k správnym skutkovým zisteniam (bod 41. rozsudku), kedy žalobca 2. nemôže byť považovaný za dediča, účastníka dedičského konania a teda jeho žaloba o určenie právnych skutočností nie je prípustná. K možnej aplikácii ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu ku žalobcovi v 2. rade uviedli, že tu nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko žalobca v 2. rade bol v súdnom konaní aktívny, zvolil si právneho zástupcu a nejednalo sa v jeho prípade o pasívnu legitimáciu a tzv. nútené spoločenstvo. Aj vzhľadom na právne zastúpenie musel byť svojim právnym zástupcom poučený o následkoch prípadného neúspechu žaloby, ktorú i napriek tomu sa rozhodol podať.
13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v 2. rade nie je dôvodné.
14. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie a správne dospel k záveru, že žalobca v 2. rade nemá v danom spore aktívnu vecnú legitimáciu. Z listiny o vydedí je zrejmé, že poručiteľ určil, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na všetkých potomkov jeho syna C. Y.. Odvolací argument žalobcu v 2. rade, že došlo k osobitnému vydedeniu aj žalobcu v 2. rade teda neobstojí. Správne súd prvej inštancie ustálil že nedošlo k osobitnému vydedeniu žalobcu v 2. rade. Argument žalobcu v 2. rade, že je aktívne legitimovaný z dôvodu, že pokiaľ by v priebehu dedičského konania žalobca v 1. rade umrel, tak by nemohol uplatniť svoje práva ako zákonný dedič spočívajúce v namietnutí neplatnosti vydedenia vo vzťahu k jeho osobe a nemohol by vzhľadom na plynutie lehoty udelenej notárom na uplatnenie práva z vydedenia, uplatniť si z tohto titulu zákonné nároky, taktiež nie je relevantný. Ak by počas konania došlo k úmrtiu žalobcu v 1. rade, tak by vstúpil do konania ako dedič. Avšak je dôležité si uvedomiť, že ak by žalobca v 1. rade nenamietol listinu o vydedení, žalobca v 2. rade by to musel akceptovať, nemal by právny dôvod namietať neplatnosť tejto listiny. Tak ako poukázal aj súd prvej inštancie, dedičom je v danom prípade len žalobca v 1. rade a len ten môže namietať neplatnosť vydedenia. (Ide o obdobný prípad, ako keby dedič odmietol dedičstvo, jeho dedičia, ktorý mohli prípadne dediť po ňom, čo on odmietol, nemajú právo daný úkon namietať.) Súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové
závery, aplikoval na zistený skutkový stav príslušné zákonné ustanovenia. Odvolací súd má i za to, že bolo správne rozhodnuté o trovách konania vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade a žalovaným. Odvolací súd nevzhliadol za dôvodné použiť výnimku ustanovené v § 257 CSP. Nevidí dôvod osobitného zreteľa. Týmto nie je automaticky príbuzenský vzťah medzi účastníkmi. Dané nevyplýva ani z rozhodnutia Ústavného súdu SR, na ktoré poukázal žalobca v 2. rade v odvolaní, ktoré rozhodnutie riešilo otázku trov pri spore o výživné, kde ide priamo o vzťah medzi rodičom a dieťaťom. V danom prípade nejde o tento charakter sporu a ani o tak blízke príbuzenské vzťahy medzi žalobcom v 2. rade a žalovanými. Žalobca v 2. rade bol aktívny, podal žalobu, bol však neúspešný z dôvodu, že nemal aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Správne súd prvej inštancie podľa úspechu potom určil povinnosť platenia trov žalovaným zo strany žalobcu v 2. rade. Daná povinnosť je určená správne, keď nie je uvedené spoločne a nerozdielne, nakoľko i napriek tomu, že na strane žalovaných musia vystupovať všetci ostatní dedičia, každému z nich vznikajú trovy. (mohlo sa stať, že každý z nich by bol zastúpený iným advokátom, alebo jeden by bol zastúpený a ďalší nie, potom v závislosti od toho, by každému z nich vznikli iné trovy). Teda žalobca v 2. rade na základe výroku súdu prvej inštancie má uhradiť každému zo žalovaných trovy, čo je správne. Akú výšku, to už je na výpočte súdu prvej inštancie, ktorý musí zohľadniť pri výpočte v danom prípade tú okolnosť, že sú žalovaní zastúpení všetci jedným advokátom a navyše trovy sa platia k rukám advokáta. Iná je situácia na strane žalobcu v 1. rade, ktorý bol úspešný voči žalovaným, kde je správne uvedené, že žalovaní mu majú uhradiť jeho trovy spoločne a nerozdielne, nakoľko tu vznikli len jedny trovy žalobcovi v 1. rade, ktoré má voči všetkým žalovaným, a je jedno ktorí z nich mu ich uhradí, respektíve úhradou trov jedným zo žalovaných, zaniká povinnosť ostatných voči žalobcovi v 1. rade, nakoľko ten už má trovy uhradené.
15. Odvolací súd preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie na podklade podaného odvolania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne a preto rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil. (§ 387 ods. 1 CSP).
16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu v 2. rade nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mali žalovaní v odvolacom konaní plný úspech a vznikol im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ako je zdôvodnené vyššie, na použitie výnimky ust. § 257 CSP odvolací súd nevzhliadol dôvod. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).