Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/121/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne: C. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, J., právne zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia č. 95, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: J. R., X. H., J., zastúpenému R. a I. J. R., so sídlom E. XX, J., A.: XX XXX XXX, o náhradu za zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -337 zo dňa 13.marca 2018, takto jednohlasne

rozhodol:

I. M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 47,27 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej zamietavej časti nad sumu 47,27 € rozsudok p o t v r d z u j e .

III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa uplatnenou žalobou domáhala náhrady zaťaženého pozemku v zmysle Zákona číslo , a to vo výške 15 000 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% od 30.06.2011 do zaplatenia, ako aj náhrady trov súdneho konania.

2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2 700 Eur z 9,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2 700 Eur od 15.07.2011 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 64% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti predmetného rozsudku.

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu č.k. -254 zo dňa 22.07.2015 súd doplnil dokazovanie znaleckým posudkom, a to znalkyňou z odboru stavebníctvo za účelom určenia všeobecnej hodnoty pozemkov, a to parc. C-KN č. XXXX/XXX a parc. M. č. XXXX/XXX zapísaných na LV č. XXXX v kat. úz. J. - Y., a to ku dňu vzniku zákonného vecného bremena, teda dňa 01.07.2009 a určenia hodnoty vecného bremena spočívajúceho v celom zastavaní pozemkov cestnou stavbou. Podľa predloženého znaleckého posudku č. XXX/XXXX všeobecná hodnota predmetných pozemkov predstavuje sumu 4 270 Eur po zaokrúhlení a všeobecná hodnota práva a závad sumu vo výške 5 423,10 Eur. Žalovaný nemal výhrady k predloženému posudku, avšak žiadal žalobu zamietnuť, prípadne využiť a aplikovať moderačné právo súdu s prihliadnutím na dôvod nadobudnutia predmetných pozemkov žalobkyňou. Žalobkyňa uviedla, že v danom prípade je úžitková hodnota pozemkov nulová z dôvodu, že na celých pozemkoch je postavená cesta a nemôže predmetné pozemky vôbec užívať. Z

tohto dôvodu podľa jej názoru náhrada za vecné bremeno mala byť ako pri vyvlastnení nehnuteľnosti. Žalobkyňa taktiež navrhla odročiť pojednávanie za účelom predloženia kontrolného znaleckého posudku z jej strany, teda súkromno-znaleckého posudku. Podľa jej názoru v danom prípade bola znalkyňou stanovená výška náhrady za zriadenie vecného bremena neprimerane nízka. Pri stanovení výšky náhrady za zriadenie vecného bremena súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý určil všeobecnú hodnotu závad na sumu vo výške 5 400 Eur. Taktiež konštatoval, že táto suma je vyššia než všeobecná hodnota samotných pozemkov zastavaných stavbami. Žalobkyni súd priznal polovicu z uvedenej sumy vzhľadom na právny dôvod nadobudnutia nehnuteľnosti a na skutočnosť, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že kupované pozemky reálne nebude môcť využiť na iný účel než akému slúžia, nakoľko sa na nich nachádza stavba, a to cesta vo vlastníctve žalovaného. Žalobkyňa teda nenadobudla pozemky na základe dedenia, ale na základe kúpnej zmluvy. Pričom nepochybne vedela, že nadobúda iba tzv. holé vlastníctvo, ktoré nemôže mať úžitkovosť inak, ako domáhaním sa náhrady voči vlastníkovi stavby zriadenej na pozemkoch. Znalkyňa pri určení výšky náhrady prihliadala na skutočnosť, že vlastnícke právo žalobkyne je obmedzené v rozsahu 100% a taktiež pri takomto vecnom bremene neobmedzeného trvania vzala za základ výpočtu obdobie 20 rokov. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval námietky žalobkyne o neprimerane nízkej sume náhrady za dôvodné. V danom prípade hodnota pozemkov, ktorá má vplyv aj na samotnú hodnotu vecného bremena je nepochybne ovplyvnená tým, že sa na nich nachádza stavba takého charakteru, ktorý je trvalý a slúžiaci potrebám širokej verejnosti. Súd prvej inštancie zároveň zamietol návrh žalobkyne na odročenie pojednávania za účelom predloženia súkromného znaleckého posudku, nakoľko sa žalobkyňa k predmetnému znaleckému posudku nevyjadrila v stanovenej lehote, a to napriek výzve súdu a zároveň nepredložila iné dôkazy, ktoré by spochybnil správnosť záverov znaleckého posudku. Okrem toho žalobkyňa síce na pojednávaní uviedla, že si objednala vypracovanie súkromného znaleckého posudku, no bez toho, aby o tom predložila akýkoľvek dôkaz. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o znížení náhrady za zriadenie vecného bremena prihliadal tiež na skutočnosť, že v kat. úz. Y. v súčasnosti prebieha konanie o pozemkových úpravách, po skončení ktorého bude žalobkyni poskytnutá kompenzácia vo forme náhradného pozemku prípadne vyrovnanie v peniazoch. Podľa názoru prvoinštančného súdu možno pritom dôvodne predpokladať, že pozemkové úpravy budú ukončené v kratšom čase, ako 20 rokov.

4. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. SR, čl. 11 ods. 4 Ústavného , čl.1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ust. , ust. Zákona číslo , , Z.z, Z.z, , ust. a ust. .

5. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. , podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v pomere k žalovanej sume 15 000 Eur úspešný v rozsahu 18% a žalovaný vo zvyšných 82%. Miera úspechu žalovaného v čistom teda činní 64%.

6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní ďalej uviedla, že súd prvej inštancie kauzu po právnej ani skutkovej stránke vôbec nepochopil. Československý štát pri výstavbe cestnej siete v určitých prípadoch obišiel povinnosť odkúpiť alebo vyvlastniť pozemok pod cestnou stavbou. Štát si túto situáciu uvedomil a zlegalizoval užívanie zastavaných pozemkov , a to zriadením zákonného vecného bremena na všetky pozemky. Jeho účinnosťou sa zo dňa na deň stalo nelegálne užívanie legálnym. Aby sa však zrealizovala a napravila aj pôvodná krivda štát určil aj povinnosť náhrady. Odkiaľ sa vzal názor prvoinštančného súdu, že v prípade poskytnutia náhrady priznanej súdom ostáva ešte vlastníkovi právo na akúsi ďalšiu finančnú kompenzáciu, sa nedá zistiť. Rovnako sa nedá zistiť odkiaľ mal súd prvej inštancie právny názor vo vyplatení peňažnej náhrady mu dokonca ostáva aj právo na naturálnu kompenzáciu už nie je možné zistiť vôbec. V tejto časti považuje žalobkyňa rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne. Pričom poukazuje na ust. , pričom z tohto ustanovenia podľa názoru žalobkyne vyplýva, že súbeh poskytnutia vecnej a peňažnej náhrady nie je možný, a to z dôvodu existencie spojky „alebo“ ktorá nepripúšťa žiadny iný výklad. Náhrada za zriadené vecné bremeno je jednorazová a poskytuje sa buď vo forme náhradného pozemku, alebo vo forme peňažného odškodnenia poskytnutím jednej formy výhrady zaniká právo na druhu formu náhrady. Taktiež považuje

za arbitrárne z pohľadu súdu prvého stupňa zníženie náhrady žalobcovi s poukázaním na to, že môže sa domôcť svojej náhrady v čase kratšom, ako 20 rokov, keď budú pozemkové úpravy ukončené. Zároveň žalobca poukázal na rozhodnutie ESĽP zo dňa 23.09.1982 v kauze Sporromg a Lönnroth vs Švédsko. Podľa názoru žalobkyne aj v zmysle tohto rozhodnutia náhrada, ktorej sa je možne potenciálne a nezaručene domôcť o 20 rokov nie je náhradou poskytnutou v súlade zo zásadami právneho štátu. Pričom v predmetnom konaní bolo niekoľkonásobne preukázané, že okresný pozemkový úrad vo veci žiadne náhrady nikdy nekonal a nekoná. V tomto je názor súdu prvej inštancie v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Čo sa týka nepripustenia súkromno-znaleckého posudku zo strany žalobkyne súdom prvej inštancie podľa názoru žalobkyne sa jedná o procesnú svojvôľu súdu prvej inštancie. Znalecký posudok možno úspešne rozporovať len iným znaleckým posudkom. Tvrdenie strany sporu alebo advokáta nie je tvrdením spôsobilým rozporovať otázky, na ktoré je potrebné mať odborné znalosti. Po obdržaní znaleckého posudku vypracovaného súdom ustanoveným znalcom žalobkyňa urobila všetko preto, aby do termínu pojednávania predložila súkromný posudok, ktorý by konfrontoval posudok znalca určeného súdom. Posudok A.. S. obdržala dňa XX.XX.XXXX. Vzhľadom k pracovnej vyťaženosti znalcov, našla znalca až 09.03.2018, teda 19 dní pred pojednávaním. Na pojednávaní dňa 28.03.2018 preto žiadala o poskytnutie minimálneho časového priestoru na predloženie posudku, pričom uviedla aj konkrétneho znalca a konkrétne zadanie posudku. Napriek tomu jej nebolo umožnené tento dôkaz predložiť. Znalec A.. O. posudok skutočne vo veľmi krátkom čase aj vyhotovila a doručil, no už po vyhlásení rozsudku. Pritom posudok A.. S. bol zadaný súdom dňa 28.01.2016 a doručený súdu dňa 09.11.2017, teda na jeho vypracovanie čakal súd takmer 24 mesiacov. Za absurdné tvrdenie súdu prvej inštancie považuje žalobkyňa tvrdenie, že nepreukázala zadanie posudku, pričom žiadnu túto povinnosť strane sporu neukladá. Strana je povinná dôkaz navrhnúť, čo žalobkyňa nesporne urobila na pojednávaní dňa 28.03.2018. Uvedeného konania sa dokonca netýka ani koncentračná zásada, nakoľko ide o konanie spred účinnosti . Avšak ani podľa nemohlo ísť o koncentráciu nakoľko súd stranám žiadnu lehotu na konečný návrh dôkazov nevymedzil.

7. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne nepodal.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací sud“) príslušný na rozhodnutí odvolaní podľa ( ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasledujúcich bez nariadenia pojednávania podľa ust. a contrario tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

9. Ako odvolacie dôvody žalobkyňa použila dôvody uvedené v ust. , , teda, že vo veci sa jednalo o nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým došlo k znemožneniu uskutočnenia strane sporu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. V odôvodnení odvolania žalobkyňa taktiež uviedla, že kultúra resp. druh pozemku nie je záväzný údaj katastra. Znalec a súd súčasne tvrdia, že ide o ornú pôdu, keď je súčasne v konaní nesporné, že ide o pôdu zastavanú cestou. Taktiež namietal moderačne právo súdu, kde neexistuje hmotnoprávny predpis, ktorý by umožňoval súdu moderovať nárok na náhradu za vecné bremeno. V právnom poriadku SR existujú len dva prípady súdnej moderácie, a to pri náhrade škody podľa ust. a moderácia zmluvnej pokuty podľa . Toto sú jedine dva prípady, kedy hmotne právo dáva súdu možnosť moderovať žalobný nárok na základe vlastnej úvahy. Súd prvej inštancie sa rovnako mýli aj v dôvodoch svojej nezákonnej moderácie, keď zohľadnil, že predmetnú náhradu si vymáha právny nástupca ako aj spôsob nadobudnutia predmetných pozemkov, a to kúpou v čase, keď už boli zastavané cestou.

11. Prvá odvolacia námietka žalobkyne spočívala v tom, že súd prvej inštancie bral za záväzný údaj z katastra nehnuteľností, ako aj údaj od súdneho znalca, že sa v danom prípade jedná o ornú pôdu, pričom

tieto údaje nie sú pre súd záväzné, keď súčasne v konaní je nesporné, že sa jedná o pôdu zastavanú cestnou stavbou. V tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom konania je zaplatenie peňažnej náhrady za zriadenie vecného bremena. Žalobkyňou uplatnený nárok vyplýva ust. , o niektorých opatreniach pri majetkovo právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Podľa tohto zákona obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkov stavby prechodom do vlastníctva štátu bez majetkového majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkov (ďalej len vlastník stavby) môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite rovnakého druhu ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním poskytne vlastník stavby v inom katastrálnom území. K tejto odvolacej námietke je potrebné zo strany odvolacieho súdu konštatovať, že ust. určuje, ako kompenzáciu poskytnutie takého náhradného pozemku čo do výmery bonity a druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním. Zároveň ako alternatívu priznáva formu finančnej náhrady. Z textu samotného citovaného zákonného ustanovenia možno vyvodiť, že ako náhradu v druhom rade je možné poskytnúť finančnú náhradu. Táto podľa názoru súdu by rovnako, ako náhrada v podobe náhradného pozemku mala prislúchať za pozemok rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním. V danom prípade sa teda jedná o finančnú náhradu za ornú pôdu bez ohľadu na skutočnosť, že táto je v rozhodnom čase už zastavaná.

12. V danom prípade došlo k podaniu odvolania zo strany žalobkyne proti výroku II., teda proti zamietavému výroku súdu prvej inštancie. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti o zaplatenie sumy 47,27 eur s poukazom na skutočnosť, že oproti stavu rozhodovacej praxe, ktorá tu bola v čase vydania uznesenia Krajského súdu Prešov č.k. - 254 zo dňa 22.07.2015 došlo k prijatiu väčšinového stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, a to dňa 15.05.2018, v zmysle ktorého, ak do času pozemkovej úpravy niet iného práva, zriaďuje sa vecné bremeno pri pozemkoch, ktoré prešli do vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky pri pozemkoch pod stavbami a pri takýchto sa zriaďuje vecné bremeno, vtedy sa vychádzajúc z toho, že ide o dočasné opatrenie, spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá opakujúca sa náhrada len za skutočnú dobu trvania obmedzenia.

13. Vychádzajúc zo samotnej žaloby, ktorou žalobkyňa žiadala o náhradu za zriadenie vecného bremena, ktorú odôvodnila tým, že účinnosťou zo dňa 01.07.2009 vzniklo k predmetným nehnuteľnostiam zákonné vecné bremeno a na základe toho si uplatnila sumu 15.000,- eur, dospel odvolací súd k záveru, že nejde o odlišné právne posúdenie jej nároku, než ako ho vykonal súd prvej inštancie, pretože aj v tomto prípade sa jedná o odškodnenie vlastníka pozemku v zmysle v spojení s , no s prihliadnutím na vyššie uvedené stanovisko je dôvodné posúdiť žalobu žalobkyne ako nárok na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena vo forme opakujúcej sa náhrady len za skutočnú dobu trvania obmedzenia. Samotný začiatok tohto obmedzenia stanovila žalobkyňa, vychádzajúc z obsahu jej žaloby, odo dňa účinnosti , teda odo dňa 01.07.2009. Do rozhodnutia odvolacieho súdu, teda do dňa 14.08.2019 sa jedná o obdobie v trvaní 10 rokov, 1 mesiac a 14 dní. Za takto špecifikované obdobie, ako vyplýva zo samotnej žaloby, bolo možné v zmysle vykonaných dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o takomto nároku, a to v zmysle znaleckého posudku U. S. č. 15X/XXXX (č.l. XXX a nasl. spisu) ustáliť výšku opakujúcej sa náhrady do rozhodnutia odvolacieho súdu na sumu 2.747,276 eur. Z časti 4 znaleckého posudku bodu 4.1.5 vyplýva, že hospodárska ujma žalobkyne predstavuje sumu 271,44 eura za rok za celú uplatnenú nehnuteľnosť, čo za obdobie 10 rokov, 1 mesiaca a 14 dní činí sumu 2.747,276 eur (10x271,41 eura + 1x22,62 eura + 14x0,754 eura). Súd pri stanovovaní hospodárskej ujmy prepočítanej na mesiace a dni vychádzal zo znalcom ustanovenej sumy 271,44 eura za rok, čo pri počte 12 mesiacov v roku činí 22,62 eur za 1 mesiac a pri priemernom počte dní 30 v mesiaci to činí 0,754 eura na deň za celú plochu.

14. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle citovaných ustanovení v spojení s patrí žalobkyni za uvedenú špecifikovanú dobu trvania jej obmedzenia právo na vyplatenie sumy 2.747,27 eur ako spravodlivé usporiadanie za opakujúcu sa náhradu v zmysle znaleckého posudku súdom braného znalca.

15. Ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, tento zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.700,- eur s príslušenstvom, pričom výrok I. nebol napadnutý odvolaním. V prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že celkový nárok žalobkyne predstavuje sumu 2.747,27 eura, zmenil rozsudok vo výroku II. tak, že zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobkyni 47,27 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej zamietavej časti nad sumu 47,27 eur napadnutý rozsudok potvrdil.

16. V druhom rade žalobkyňa namietala moderačné právo súdu, ktoré bolo uplatnené v rámci priznanej formy finančnej náhrady. Uviedla, že súd nemôže rozhodovať extra lege a neexistuje hmotnoprávny predpis, ktorý by umožňoval súdu moderovať nárok na náhradu vecného bremena. Rovnako poukázala aj na to, že súd prvej inštancie sa mýlil v dôvodoch svojej nezákonnej moderácie. Keď ako okolnosti zohľadnil, že náhradu si vymáha právny nástupca, žalobkyňa už kupovala pozemok, ktorý v tom čase bol zastavaný cestnou stavbou, v prípade poskytnutia náhrady priznanej súdom ostáva ešte vlastníkovi teda žalobkyni právo na akúsi ďalšiu finančnú kompenzáciu resp. aj právo na naturálnu kompenzáciu a týchto sa žalobkyňa môže potenciálne domôcť v období kratšom, ako 20 rokov. K tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje, že vzhľadom k tomu, že spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá opakujúca sa náhrada len za skutočnú dobu trvania obmedzenia bez akejkoľvek moderácie odvolacím súdom v zmeňujúcom rozsudku, táto stráca význam.

17. Žalobkyňa v treťom rade namietala, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nepripusteniu dôkazu a to súkromného znaleckého posudku. Po obdŕžaní znaleckého posudku žalobkyňa urobila všetko preto aby do termínu pojednávania predložila súkromný posudok, ktorý by konfrontoval posudok znalca určeného súdom. Vzhľadom pracovnej zaťaženosti znalcov našla znalca pre súkromnoznalecký posudok až 09.03.2018. Následne na pojednávaní konanom dňa 28. 03. 2018 preto žiadala o poskytnutie časového priestoru na predloženie posudku. Napriek tomu jej súdom prvej inštancie nebolo umožnené tento dôkaz predložiť. Znalec O. posudok skutočne aj vypracoval a ho aj doručil a však po vyhlásení rozsudku. Súd prvej inštancie odôvodnil nepripustenie dôkazov a to súkromného znaleckého posudku z dôvodu, že strana sporu, a to žalobkyňa sa písomne nevyjadrila k prvotnému posudku iného znalca určeného súdom a zároveň nepreukázala zadanie svojho súkromnoznaleckého posudku inému znalcovi. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nepripustenie akéhokoľvek dôkazu v kontradiktórnom spore zo strany súdu musí nastať iba s presne súdom vymedzených dôvodov. Tu možno konštatovať, že súd prvej inštancie tieto dôvody vo svojom rozhodnutí uviedol. Dokazovanie je časť sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v sporovom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), nie sporových strán. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, uvedeným v rozsudku konal v rámci svojej právomoci. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho sporové strany rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení strán súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení sporových strán, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia strán navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli strany, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo stranu sporu do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že strana sporu nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnená oproti druhej strane. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie stranou navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať

vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle . Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie ako dôvodný, keď zamietol návrh na vykonania dôkazu súkromnoznaleckým posudkom. Tento nemožno vykonať ani odvolacím súdom z dôvodu, že nespĺňa kritéria novoty v odvolacom konaní.

18. Odvolací súd s poukazom na spôsob výpočtu opakovanej náhrady nepriznal z prisúdenej sumy žalobkyni úrok z omeškania, nakoľko žalovaný sa nedostal do omeškania s plnením tohto peňažného záväzku. Súd bol viazaný žalobou, kde žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania tak ako ho špecifikoval súd prvej inštancie vo svojom výroku I..

19. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd postupom podľa ust. rozhodol vo veci, pričom zmenil napadnutý výrok II. postupom podľa ust. .

20. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd postupom podľa ust. z dôvodu zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania v celosti, pričom, nakoľko rozhodnutie súdu závidelo od znaleckého posudku, priznal úspešnej žalobkyni vo veci samej nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom pri výpočte výšky trov konania bude výpočtovým základom priznaná suma vo výške 2.747,27 €. Odvolací súd zmenou rozhodnutia rozhodoval aj v nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( C.s.p). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).