Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-122-2018.pdf
PDF · 111.28 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/122/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: I. I. I., s.r.o., so sídlom W. N. XXX, C. L., Q.: XX XXX XXX, právne zast. JUDr. Marek Tkáč, advokát, AK so sídlom Nám. sv. Martina 39, Lipany, proti žalovanému v 1/ rade: K. G., XX.XX.XXXX, trv. bytom I. V. XXX/XX, C. E., občan C., žalovanej v 2/ rade: A. G., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom I. V. XXX/XX, C. E., občan C., žalovanému v 3/ rade: K. G., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom I. V. XXX/XX, C. E., občan C., žalovanému v 4/ rade: N. G., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom I. V. XXX/XX, C. E., občan C., žalovanému v 5/ rade: J. G., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom I. V. XXX/XX, C. E., občan C., žalovanej v 6/ rade: A. G., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom I. V. XXX/XX, C. E., občan C., všetci právne zast. JUDr. Vladimír Koman, advokát, AK so sídlom 17. novembra 31, Stará Ľubovňa, v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 21C/268/2015 - 113 zo dňa 22.03.2018 takto
rozhodol:
I. Mení rozsudok tak, že žalovaní v 1/ až 6/ rade sú povinní vypratať nehnuteľnosť, a to stavbu súpisné číslo XXX - hájovňa G., zapísanú W. úradom I., katastrálny odbor na LV č. XXXX. postavená na pozemku p.č.XXXX/X, o výmere XXXmX, zastavané plochy a nádvoria, v katastrálnom území C. E..
II. Žalovaní v 1/ až 6/ rade sú povinní vypratať predmetnú nehnuteľnosť a odovzdať ju žalobcovi do 15 dní po zabezpečení bytovej náhrady, ktorú je žalobca povinný zabezpečiť žalovaným v 1/ až 6/ rade vo forme X-izbového náhradného bytu v okrese I., ktorý výškou nájomného zodpovedá priemernému nájomnému za X-izbové byty v danej lokalite okresu I., a to s prihliadnutím na životné a pracovné potreby žalovaných.
III. Žalovaní v 1/ až 6/ rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných v 1/ až 6/ rade vypratať nehnuteľnosť, a to hájovňu G. do XX dní od právoplatnosti tohto rozsudku, zároveň zaviazal žalobcu na povinnosť zabezpečiť žalovaným v 1/ až 6/ rade bytovú náhradu vo forme X-izbového bytu v okrese I., ktorý výškou nájomného zodpovedá priemernému nájomnému za takéto byty v lokalite okresu I.. Súd prvej inštancie sporovým stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil skutočnosťou, že žalovaný v 1/ rade po skončení pracovného pomeru u žalobcu, ktorej platnosť bola preskúmaná v súdnom konaní, je povinný vypratať byt, ktorý mu bol pôvodne pridelený ako služobný byt a následne, na ktorý uzavrel so žalobcom zmluvu o nájme, pričom žalovaný v 1. rade bol v pozícií nájomcu, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorý bol nájom tohto služobného bytu viazaný, no v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o bytovej
náhrade napriek skutočnosti, že v zmluve o nájme bolo uvedené, že žalovaný v 1/ rade nemá právo na bytovú náhradu, je s prihliadnutím na okolnosti prípadu dôvodné zaviazať žalobcu na poskytnutie bytovej náhrady v prospech žalovaných vychádzajúc z histórie užívania tohto bytu, ktorý bol bytom služobným, a nakoľko žalovaný nedisponuje iným bytom, manželka má dlhodobo zdravotné problémy, takisto deti, ktoré sú prihlásené v tejto domácnosti nemajú vlastné bývanie, bolo by v rozpore s dobrými mravmi nepriznať bytovú náhradu.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 3, § 118, § 123, § 126, § 685, § 711, § 712, § 712 a/ Občianskeho zákonníka, pričom poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa ochrany obydlia.
4. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, kedy s prihliadnutím na čiastočný úspech oboch sporových strán náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo v zákonnej lehote podané odvolanie zo strany žalobcu, a to vo vzťahu k výrokom II. a III. Žalobca odvolanie odôvodnil nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorým boli porušené práva žalobcu na spravodlivý proces, ako aj tým, že rozhodnutie je postavené na nesprávnom skutkovom stave, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia považoval žalobca za arbitrárne a nepresvedčivé, čím celý rozsudok je nespravodlivý. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o jeho aktívne legitimácie v konaní, ako aj s výrokom o povinnosti žalovaných vypratať predmetný byt, nesúhlasil s výrokmi, podľa ktorých je jeho povinnosťou zabezpečiť žalovaným bytovú náhradu a s výrokom o náhrade trov konania. Poukázal na skutočnosť, že strany sporu zmluvným spôsobom dohodli, že pri skončení nájmu žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu, jedná sa o riadnu dohodu, preto žalovaným nepatrí nárok na bytovú náhradu. Predmetné zmluvné dojednanie, a to na čom postavil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, nie je v rozpore a je nepochybný výklad, že žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu. Rovnako nie je na mieste uložiť žalobcovi aj povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu pre žalovaných v 2/ až 6/ rade, títo sa neoprávnene zdržiavajú v nehnuteľnosti, ktorú majú vypratať. Zároveň odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nie je presvedčivé a v tejto súvislosti je teda nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania, nakoľko rozhodnutie o bytovej náhrade nie je správne. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie rovnako žalovaní v 1/ až 6/ rade, kedy vo výroku I. namietli, že tento diskriminuje žalovaných, nakoľko im určuje lehotu na vypratanie bez toho, aby v rovnakej lehote bola uložená povinnosť žalobcovi zabezpečiť bytovú náhradu. Takáto povinnosť vypratať byt mala byť určená nie od právoplatnosti rozhodnutia, ale až od splnenia povinnosti na zabezpečenie bytu. Zároveň súhlasili s rozsudkom súdu vo vzťahu k rozhodnutiu o bytovej náhrade s námietkou, že tento výrok je však nevykonateľný, nakoľko nebola stanovená lehota pre žalobcu na zabezpečenie tohto bytu. Pri súčasnom stave by v podstate vznikla povinnosť len pre žalovaných byt vypratať bez reálnej povinnosti žalobcu zabezpečiť im bytovú náhradu, čím by sa stali bezdomovcami. Napriek povinnosti danej Občianskym zákonníkom žalobcovi zabezpečiť im bytovú náhradu, tento nemal akúkoľvek snahu zabezpečiť náhradný byt a nakoľko žalovaní žiaden vlastný byt nemajú, je to pre nich esenciálna otázka. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil ich úspech vo vzťahu k priznaniu bytovej náhrady, nakoľko v celkovom hodnotení je úspech žalovaných vyšší než úspech žalobcu. Navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že nesúhlasí s tam vznesenými argumentmi, poukázal na znenie tretej vety článku II. nájomnej zmluvy o tom, že bolo dohodnuté pri zániku nájmu uplynutím doby, že nájomca nemá nárok na bytovú náhradu. Preto takýto nárok nemajú ani ostatní žalovaní v 2/ až 6/ rade. Preto je argumentácia žalovaných nedôvodná. S poukazom na znenie nájomnej zmluvy je povinnosťou žalovaného v 1/ rade, ako aj ostatných žalovaných vypratať predmetnú nehnuteľnosť v súdom určenej dobe. Z uvedeného dôvodu žiadal potvrdiť napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie.
8. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu vo vzťahu k bytovej náhrade nesúhlasili s odvolacími argumentmi žalobcu s poukazom na ustanovenie § 712 a/ Občianskeho zákonníka a uviedli, že ak zamestnávateľ ukončí pracovný pomer so zamestnancom na základe svojho rozhodnutia, je spravodlivé,
aby nájomcovi, ktorý mal pridelený byt ako služobný, bolo zabezpečené právo na náhradný byt. Pri podpise nájomnej zmluvy zamestnávateľ nepostupoval v súlade s Občianskym zákonníkom a vo vzťahu k prideleniu bytovej náhrady súd prvej inštancie rozhodol správne a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Z týchto dôvodov žiadali odvolanie žalobcu zamietnuť.
9. Žalovaní vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu na ich odvolanie uviedli, že v konaní bolo preukázané skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, kedy jednoznačne zákon chráni zamestnanca, a preto je nutné, aby sa súd zaoberal aj štvrtou vetou nájomnej zmluvy, kedy správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu je poskytnutie bytovej náhrady dôvodné. V ostatnom zotrvali žalovaní na svojich dôvodoch uvedených v odvolaní.
10. Žalobca vo svojom vyjadrení k replike žalovaných zdôraznil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyprataniu bytu, ako aj skutočnosť dohodnutú v nájomnej zmluve ohľadom toho, že nájomca nemá nárok na bytovú náhradu pri zániku nájmu uplynutím doby. S poukazom na túto skutočnosť sa § 712 a/ Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec nevzťahuje, a preto výrok o bytovej náhrade nie je správny. Nájomná zmluva nie je rozporuplná, je jasná a zrozumiteľná a pokiaľ sa takto žalobca so žalovaným v 1/ rade dohodli, tomuto nepatrí nárok na bytovú náhradu, zotrval na svojich odvolacích dôvodoch.
11. V následných reakciách, ktoré strany sporu zaslali do súdneho spisu, zotrvali na dôvodoch prednesených vo svojich odvolaniach ako aj v následných vyjadreniach k odvolaniu protistrany.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaných je opodstatnené.
13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal čiastočne správny právny záver. V priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu.
16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
18. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
19. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci po oboznámení s odôvodnením napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tento odvolací dôvod je čiastočne naplnený. Súd prvej inštancie aplikoval na správne zistený skutkový stav správnu právnu normu, ktorú aj správne vyložil, okrem posúdenia viazanosti vypratania a poskytnutia bytovej náhrady.
20. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Preto neobstojí odvolacia námietka nedostatočnej odôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.
21. Rovnako námietka arbitrárnosti nebola dôvodná. Z judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.
22. Podľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ ( franc. ) znamená “ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný, bez rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce, nie na všeobecne plat- ných dôvodoch“.
23. Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrár- ne rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä
- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,
- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika- túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili- zovanú výkladovú prax,
- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodli- vosti (predpojatý formalizmus),
- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. 24. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).
25. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie predmetu sporu je posúdenie článku II. zmluvy o nájme bytu, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade dňa 02.01.2001. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd skonštatuje, že článok II. predmetnej zmluvy nespĺňa náležitosti určitosti prejavu vôle, nakoľko výklad významu tohto článku nie je úplne jednoznačný. Tretia veta článku uvádza, že pri zániku nájmu uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, nájomca nemá nárok na bytovú náhradu. Z prvej vety vyplýva, že nájom sa uzatvára na dobu určitú, teda do skončenia pracovného pomeru medzi nájomcom a prenajímateľom. Zároveň v ďalšom sa uvádza, že v prípade skončenia nájmu z dôvodov uvedených v § 711 Občianskeho zákonníka platia ustanovenia § 712 a/ a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Ako vyplýva z ustanovenia § 711 OZ prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný (§ 711 ods. 1 písm. b/ OZ). V danom prípade nebolo spornou skutočnosťou, že žalovaný v 1. rade ako nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom tohto bytu, ktorý nepochybne spĺňa charakteristiku služobného bytu viazaný, no k uvedenému došlo na základe rozhodnutia žalobcu ako zamestnávateľa, ktorý z organizačných dôvodov dal žalovanému v 1/ rade výpoveď z pracovného pomeru. Táto skutočnosť je zohľadnená v § 712 a/ ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy v prípade skončenia nájomného pomeru u nájomcu, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný z dôvodu na strane zamestnávateľa, vtedy
nájomca má právo na náhradný byt. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nemôže obstáť výklad článku II. nájomnej zmluvy, podľa ktorého by žalovaný v 1/ rade ako nájomca nemal nárok na bytovú náhradu v prípade, že Občiansky zákonník výslovne počíta s dôvodom, kedy nájomný pomer skončil z dôvodov na strane zamestnávateľa, pričom ako vyplýva z odkazu Občianskeho zákonníka jedná sa o dôvody, ktoré boli upravené v tom čase v Zákonníku práce v ustanovení § 46 ods. 1 písm. a/ až c/, teda dôvody, ktoré sú v súčasnosti upravené § 63 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom práve z výpovedného dôvodu, teda nadbytočnosti bol skončený pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Preto správne s prihliadnutím na ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 711, § 712 a § 712 a/ rozhodol súd prvej inštancie o tom, že žalovaní majú právo na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý sa má vypratať, a to s prihliadnutím na ich životné a pracovné potreby.
26. Odvolací súd uvádza, že bolo by v rozpore s princípom dobrých mravov, ak by súd prihliadol na uvedené zmluvné dojednanie, teda konkrétne vetu tretiu v článku II., pričom z vykonaného dokazovania je nepochybne preukázané, že predmetný návrh tejto zmluvy bol pripravovaný samotným žalobcom a je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pričom by dostal do nepomerne nevýhodnejšej pozície žalovaného v 1/ rade ako aj členov jeho rodiny. Správne súd prvej inštancie prihliadol aj na ďalšie okolnosti zistené dokazovaním, a to skutočnosť, že žalovaný, respektíve členovia jeho rodiny nedisponujú žiadnym priestorom vhodným na bývanie, pričom táto ich sociálna situácia je zvýraznená aj nepriaznivým zdravotným stavom žalovanej v 2/ rade. Všetky tieto okolnosti, na ktoré správne poukázal súd prvej inštancie, odôvodňujú jeho rozhodnutie o priznaní bytovej náhrady a na tieto dôvody odvolací súd v celom rozsahu poukazuje a s nimi sa stotožňuje.
27. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok postupom podľa § 388 CSP s poukazom na skutočnosť, že súd prvej inštancie vo výrokovej časti nezohľadnil ustanovenie § 712 c/ ods. 1, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu.
28. S poukazom na citované ustanovenie Občianskeho zákonníka považoval odvolací súd za dôvodné odvolacie námietky žalovaných, že z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva skutočnosť o tom, že ich povinnosť vypratať byt je viazaná na povinnosť žalobcu poskytnúť im primeranú bytovú náhradu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zo zmeneného rozsudku je zrejmý záver, že žalovaní v 1/ až 6/ rade sú povinní sa vypratať z predmetnej nehnuteľnosti až po uplynutí 15 dní po zabezpečení primeraného náhradného bytu, tak ako to správne definoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
29. Postupom podľa § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, a to či už v konaní pred súdom prvej inštancie, alebo pred odvolacím súdom. V danom prípade otázka posúdenia úspechu strany sporu je posúdená odlišne odvolacím súdom, než k tomu pristúpil súd prvej inštancie. Z obsahu spisu totižto nepochybne vyplýva, že žalovaní v priebehu celého konania nenamietali žalobu o vypratanie bytu, respektíve nehnuteľnosti, no toto vypratanie podmieňovali pridelením náhradného bytu. Zo samotného rozhodnutia vo veci samej vyplýva, že v merite veci boli žalovaní v 1/ až 6/ rade plne úspešní, nakoľko súd prisvedčil ich argumentom, že sú z predmetnej nehnuteľnosti povinní sa vypratať až po zabezpečení náhradného bytu zo strany žalobcu. Práve táto otázka bola rozhodujúcou otázkou pri posúdení úspechu strán sporu, pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovaným v 1/ až 6/ rade posudzujúc rozhodnutie súdu, podľa ktorého majú nárok na bytovú náhradu a až následne povinnosť vypratať predmetnú nehnuteľnosť ako ich 100 % úspech vo veci samej. To, že žalobca bol úspešný v časti o vypratanie nehnuteľnosti, nemožno považovať za jeho úspech vo veci samej, nakoľko toto vypratanie nehnuteľnosti je podmienené pridelením náhradného bytu, čoho sa domáhali žalovaní v priebehu celého konania.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).