Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-351-2018.pdf
PDF · 110.84 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/351/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne E. U., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Baranom, Námestie SNP 538/16, Stropkov, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o 1 200,48 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 28.marca 2018 č.k. 7Csp/64/2017-85 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa má nárok proti žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 28.marca 2018 č.k. 7Csp/64/2017-83 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.200,48 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.200,48 EUR od 19.1.2017 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyni súd priznal nárok a náhradu trov konania voči žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorá bola doručená súdu dňa 3.marca 2017. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že dňa 15.novembra 2013 uzavrela so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX na základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky v sume 960 €. Žalobkyňa má za to, že zmluva o revolvingovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou a podľa § 11 písm. b/ zákona 129/2010 Z.z. s poukazom na § 9 ods. 2 písm. v/ a k/ je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa si uplatnila bezdôvodné obohatenie zo zmluvy č. 8500035144 v sume 1.200,48 € s príslušným úrokom z omeškania, a to rozdiel medzi poskytnutým úverom žalobkyni vo výške 960 € a sumou, ktorú žalobkyňa zaplatila žalovanému s predmetným úverom vo výške 2.160,48 €. Žalobkyňa v podaní zo dňa 17.júla 2017 uviedla, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že nárok žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dôvodný a že zmluva obsahuje aj náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp.zn. C - 42/2015 a vzniesol námietky uplynutia premlčacej subjektívnej lehoty podľa § 107 ods. 1 OZ.
3. Po citácii § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 517 ods. 1,2 OZ, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 451 ods. 1,2 OZ, § 53 ods. 1 až 16 OZ, § 107 ods. 1 -3 OZ, súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním a to oboznámením sa s listinnými dôkazmi
a vyjadreniami strán sporu súd mal za preukázané, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Je nepochybné, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu revolvingového úveru , ktorý na základe obsahu je nevyhnutné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu a to aj s poukazom na právny názor vyslovený NS SR, v rozhodnutí sp. zn. 4Obdo 45/2012.
4. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. súd preskúmal , či zmluvy uzavreté medzi účastníkmi obsahujú aj náležitosti podľa ods. 2, písm. a/ až l/, s/, z/ aa/ a zistil, že v zmluve nie je obsiahnutá výška, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Rozpis jednotlivých splátok síce je uvedený v bode 6, úverových zmluvných podmienok spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, avšak náležitosti zmluvy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 9 ods. 2, písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva neobsahuje. V zmluve nie je uvedené v akej výške mesačné splátky zahŕňajú istinu, úroky, prípadne ďalšie poplatky. S poukazom na skôr uvedené, (podľa skôr uvedeného zákona), zmluvy medzi účastníkmi sú síce platné, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/. Z vyjadrenia žalobkyne, ktoré žiadnym spôsobom nerozporoval žalovaný, je zrejmé, že žalobkyňa uhradila celkovo v súvislosti s poskytnutým úverom žalovanému sumu 2.160,48 EUR.
5. Vzhľadom na uvedené, súd zaviazal žalovaného zaplatiť v prospech žalobkyne sumu 1.200,48 EUR, a to (ako) rozdiel medzi celkovo poskytnutou sumou úveru vo výške 960 EUR a uhradenou sumou zo strany žalobkyne vo výške 2.160,48 EUR. Nakoľko súd mal za preukázané, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne (zo skôr uvedených dôvodov), pričom nedošlo k premlčaniu uplatneného nároku nakoľko v danom prípade nedošlo ku uplynutiu subjektívnej 2 ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť prevzatím zastúpenia právnym zástupcom žalobkyne vo veci dňa 1.2.2017 a následnou vedomosťou žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a taktiež nedošlo ku uplynutiu objektívnej 3 ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť dňom 1.4.2015, kedy žalobkyňa začala plniť žalovanému nad rámec istiny.
6. Súd poukázal na obdobný rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/106/2012 zo dňa 27.3.2013 a sp. zn. 18Co/177/2014.
7. Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by súdy po rozsudku C42-15 vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úroku a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatku, doslova (by) "zlomili" vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou, čo je postup typický pre priamy účinok. Nakoľko sa nejedná o priamy účinok, ale účinok nepriamy, takýto postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra lege.
8. Zároveň výklad zákona nemôže narúšať právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom CSP vyjadrený ustanovením článku II., ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“.
9. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa svojím plnením dostal do omeškania, súd priznal žalobkyni úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie na základe predžalobnej upomienky žalobkyne, t. j. odo dňa 19. 1. 2017 v zmysle predžalobnej výzvy doručenej žalovanému zo strany žalobkyne.
10. Podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 2 CSP, súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni ako úspešnej v konaní voči žalovanému.
11. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm.f/ a h/ CSP. Uviedol, že podľa konajúceho súdu dôvodom bezúročnosti úveru je, že zmluva neobsahuje rozčlenenie splátky na časť istina, úrok a iné poplatky. Podľa odvolateľa nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018 sp.zn. 3Cdo/146/2017. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľ venoval výkladovým metódam jazykovej, logickej, systematickej
a teologickej. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Uvádzanie náležitosti podľa § 9 ods.2 písm.k/ zák. č. 129/2010 Z.z. platí pre všetky úvery bez ohľadu na to, či je splácanie anuitné (t.j. pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke mení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania) alebo lineárne (pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke nemení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania). Uplatnenie jazykového výkladu právnej normy popiera aj povinnosti rešpektovať účinky únijného práva. V kontexte napadnutého rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15 ako aj rozhodnutie javia ako zbytočné a bezvýznamné. Tzv. rozčleňovanie splátky je teda výklad založený na nesprávnom výklade zákona.
12. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že v žiadnom prípade nepochybuje o existencii nepriameho účinku smerníc, a teda o povinnosti vykladať vnútroštátne právo čo najviac vo svetle smernice. Naše vnútroštátne právo sa v čase uzavretia úverovej zmluvy nepochybne odlišovalo v tejto otázke od znenia Smernice a Rady 2008/48, podľa ktorej má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Podľa žalobkyne aj napriek rozsudku C-42/15 nemôže súd vyložiť toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Právne závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 našli uplatnenie a význam v novelizácii zákona o spotrebných úveroch č. 129/2010 Z.z. Uviedla, že uvedená novelizácii zák. č. 279/2017 Z.z. nepotvrdzuje nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o rozčleňovaní splátky, ale je dôkazom toho, že pôvodné znenie § 9 ods.2 písm.k/ zák. č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore so smernicou, s ktorou sa zákon o spotrebiteľských úveroch zosúladili. Žalobkyňa upriamila pozornosť odvolacieho súdu na to, že poskytnutý úver je bezúročný a bezpoplatkov aj z ďalších dôvodov, na ktoré žalobkyňa počas konania poukazovala v písomných podaniach a to úžernícka výška úrokovej sadzby 70,02% ročne, absencia doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru a nesprávne uvedenie výšky RPMN.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
14. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.
15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.augusta 2019 o 10.10 hod. v pojednávacej sieni č. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 21.augusta 2019 podľa § 219 ods.1, 3 CSP.
16. Žalovaný v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm.f/ a h/ CSP.
17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
18. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
20. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.
21. Rozhodnutiu súdu v napadnutom výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
22. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.
23. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.
24. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
25. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ).
26. Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu (§ 41 OZ).
27. Úroky dohodnuté pri poskytovaní peňažnej pôžičky alebo pri poskytovaní úveru predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny. Dohodnuté úroky je potrebné odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo, ak sa dlžník dostal do omeškania s peňažným plnením (§ 517 ods. 2 OZ).
28. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné pri pôžičke alebo úvere dojednať úroky, ktoré sú predmetom voľného zmluvného dojednania medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, čo však neznamená, že by sa na túto dohodu nevzťahovalo ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmú byť v rozpore s dobrými mravmi. Neprimerané vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke alebo úvere sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa, a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. V súlade s dobrými mravmi je len také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška dohodnutých úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.4.2012 sp.zn. 5 Cdo 26/2011).
29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že dohodnutá výška úrokov z úveru 70,02% ročne podstatne prevyšuje úrokovú mieru obvyklú v praxi peňažných ústavov v čase uzavretia úverovej zmluvy, t.j. v novembri 2013 (11,27% ročne
- poznámka odvolacieho súdu), z ktorého dôvodu je táto dohoda skutočne v rozpore s dobrými mravmi, a je teda absolútne neplatná podľa § 39 OZ.
30. Odvolací súd pritakáva záveru súdu prvého stupňa, že tento úrok možno dôvodne označiť za úžernícky.
31. Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že v súdnej praxi sa aplikuje aj zásada poctivosti, ktorá sa prejavuje mimo iného aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Teda text zmluvy musí byť dostatočne veľkého písma, nesmie byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmie byť umiestnený „v oddieloch“, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Treba (ale) poznamenať, že uvedená zásada poctivosti dopadá aj na aplikáciu „Zmluvného dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o“.
32. Odvolací súd zdôrazňuje, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, obchodné podmienky nesmú (ale) slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malými písmenami v písomnej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute alebo o úrokoch z úveru a ďalších poplatkov). Pokiaľ tak, aj napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo, a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.
33. Nad rámec odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že pokiaľ súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva neobsahovala náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, s týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje, a to aj napriek tomu, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, ak § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nevyložil eurokonformne, vychádzajúc zo Smernice 2008/48/ES.
34. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 (a následne aj 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018, etc.).
35. Z vyššie citovaného rozhodnutia vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Smernica ako špecifický prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra lege. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).
36. Z vyššie citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Vychádzajúc zo záveru, že zákonom č. 129/2010 Z.z. bola transponovaná smernica 2008/48/ES v celom rozsahu, zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice (viď bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018).
37. Aplikujúc závery vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prejednávanej veci a vychádzajúc z uzavretej úverovej zmluvy nie možné ani pri eurokonformnom výklade § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. dospieť k záveru, že zmluva má náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona a to z dôvodu, že v zmluve je síce dohodnutá výška mesačných splátok po 51,44 €, nie je však určený termín splatnosti jednotlivých splátok, a to ani konkrétnym časovým údajom, ani iným nepochybným spôsobom, umožňujúcim identifikovať dátumy splátok.
38. Aj vzhľadom na túto chýbajúcu náležitosť je úver bezúročný a bez poplatkov tak, ako o tom vecne správne rozhodol súd prvej inštancie.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, a preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP) zohľadňujúc ust. § 251 CSP.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).