Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-193-2018.pdf
PDF · 137.36 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/193/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Zlaty Simkovej, v právnej veci žalobcu S. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, zastúpeného JUDr. Janou Šepeľovou, advokátkou, Štefánikova 17, Humenné, proti žalovaným 1. C. D. nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, X. Q. D., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX, obaja žalovaní zastúpení Mgr. Mariánom Lipom, advokátom, Štefánikova 17, Humenné, o určenie vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 17C/195/2006-462 zo dňa 15.05.2018 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti t.j. okrem výroku o zastavení konania o protižalobe žalovaných v 1. a 2. rade.
II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Uviedol, že konanie o protižalobe žalovaných v 1. a 2. rade zastavuje. Vyslovil, že priznáva žalovaným vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Posledným výrokom vyslovil, že štátu - Slovenskej republiky, náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi nepriznáva.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP), ust. § 129 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1 a 3, § 868, § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že právni predchodcovia súčasných žalovaných splnili všetky podmienky vydržania, lebo predmetom vydržania boli nehnuteľnosti, ktoré boli spôsobilé na vydržanie. Subjektom vydržania boli rodičia žalovaného v 1. rade, ktorí sú fyzickými osobami, občanmi Slovenskej republiky. Boli oprávnenými držiteľmi, lebo boli presvedčení o tom, že im novovytvorené parcely patrili. Zároveň bolo preukázané, že tieto parcely užívali minimálne od roku 1974, lebo vtedy bola ukončená výstavba garáže na časti týchto parciel. Počas plynutia vydržacej doby, ktorá bola nepretržitá, neboli v užívaní parciel nikým rušení. Teda po splnení horeuvedených podmienok priamo zo zákona nastal právny následok a to vznik vlastníckeho práva právnych predchodcov súčasných žalovaných k teraz vytvoreným parcelám C-KN XXX/X a XXX/X a nevyžaduje sa k tomu už žiadne konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu.
4. Vlastníkmi novovytvorených parciel sú podľa zápisu v katastri nehnuteľností súčasní žalovaní, ktorí ich nadobudli darom v roku 2005. Pri nadobudnutí sporných parciel boli dobromyseľní, lebo ich nadobudli od
rodičov žalovaného v 1. rade, ktorých považovali za vlastníkov, pričom darovacou zmluvou č. V XXXX/ XXXX nadobudli aj výmeru novovytvorených parciel, lebo táto výmera bola súčasťou parcely KN-C XXX, zapísanej na LV č. XXX kat. územie J., ktorá v čase darovania mala výmeru XXXX m2. Tu súd prvej inštancie poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, podľa ktorého vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Žalovaní v 1. a 2. rade nemohli mať žiadnu vedomosť o chybách, ku ktorým došlo pri zápisoch do katastra nehnuteľností v roku 1984 a v rokoch 1992 až 1995, keď bol realizovaný projekt „V.“. V zmysle citovaného nálezu ústavného súdu je treba z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Ak nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, ako aj na individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Žalovaní nadobudli vlastnícke právo od rodičov žalovaného v 1. rade, ktorí ich užívali nepretržite minimálne 30 rokov (do podania žaloby na súd) a nadobúdatelia vlastníckeho práva nemali žiadnu pochybnosť o vlastníckom práve svojich predchodcov. Naopak, žalobca a jeho súrodenci nevedeli o tom, kde presne má prebiehať hranica ich pozemku, o čom svedčí skutočnosť, že často navštevovali rodičov žalovaného v 1. rade, mali vedomosť o tom, kde je postavená garáž a nerobili si žiaden nárok ani na časť ich parcely.
5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 257 CSP. Konštatoval, že keďže súd žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľností zamietol, žalovaní v 1. a 2. rade boli v konaní úspešní v celom rozsahu. Konanie o ich protižalobe bolo zastavené len z dôvodu, že ich kataster nehnuteľností zapísal ako podielových spoluvlastníkov sporných nehnuteľností. Ako úspešnej strane sporu im preto súd priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu a to proti žalobcovi, ktorý úspešný nebol.
6. Súd prvej inštancie skúmal pomery strán sporu pre prípadné uplatnenie ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa tohto ustanovenia súd neprizná náhradu trov konania len celkom výnimočne, pričom sa prihliada na osobné, majetkové ako aj ďalšie pomery všetkých strán, okolnosti podania žaloby, postoje strán v konaní ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania tak na oprávneného, ako aj na povinného.
7. Preto súd prvej inštancie skúmal osobné a majetkové pomery strán a zistil, že žalobca je dôchodca a poberá dôchodok vo výške 463 eur. Má minimálne úspory a žiaden majetok vyššej hodnoty, len pozemky, ktoré nadobudol. Rodinný dom daroval dcére a zaťovi a za prenajatú pôdu dostáva naturálie. Nemá veci vyššej hodnoty a dôchodok používa na zabezpečenie základných životných potrieb.
8. Obaja žalovaní sú držiteľmi živnostenských oprávnení, pričom žalovaný v 1. rade má predajňu záhradkárskych a chovateľských potrieb, pričom má minimálny zisk mesačne vo výške asi 400 eur. Žalovaná v 2. rade je kaderníčka a za predchádzajúci rok dosiahla stratu 16 000 eur z dôvodu kúpy motorového vozidla. Potrebu odôvodnil žalovaný v 1. rade tým, že jeho matka je onkologický pacient a musia ju voziť do J., takže potrebovali druhé auto. Inak má žalovaná v 2. rade mesačný príjem asi 400 eur. Žalovaní majú dve deti vo veku 18 rokov, ktoré sú v 3. ročníku strednej školy. Bývajú v rodinnom dome, ktorý im darovali rodičia, ktorým musia zabezpečiť doživotné bývanie a starostlivosť. Mimo áut a domu nemajú žiaden majetok vyššej hodnoty. Keďže majú dve autá, platia leasingové splátky a zabezpečujú všetky potreby celej rodiny, najmä stravu, ošatenie, potreby deťom do školy a podobne. Po zaplatení všetkých poplatkov im zostáva príjem zhruba po 400 eur u každého z nich.
9. Teda majetkové pomery žalobcu a žalovaných sú porovnateľné, keďže žalobca má dôchodok vo výške príjmu žalovaných. Žalovaní sú však pracovne činní, majú vyššie výdavky a majú vo výchove a starostlivosti dve deti, ktoré navštevujú strednú školu. Majetkové pomery strán neodôvodňovali použitie ustanovenia § 257 CSP.
10. Bolo preukázané, že k nesprávnym údajom v katastri došlo chybou dvoch pracovníkov - geodetov, bez akéhokoľvek zavinenia žalovaných alebo ich právnych predchodcov. Teda súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov úspešným žalovaným ani z iných, než majetkových dôvodov.
11. Výrok o trovách štátu odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žaloba bola podaná na súd dňa 30.11.2006, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý obsahoval ustanovenie § 148 ods. 1, podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
12. Nový procesný kódex (CSP) ekvivalent ustanovenia § 148 ods. 1 O. s. p. neobsahuje a o náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli za účinnosti O. s. p. rozhoduje všeobecný súd po 1.7.2016 podľa výsledku konania podľa § 255 CSP, resp. podľa § 257 CSP. Podľa tohto ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vo vzťahu k štátu mal súd za preukázané, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, vzhľadom na jeho majetkové pomery. Ak by súd rozhodoval o trovách štátu podľa ustanovení O. s. p., náhrada trov konania by štátu nebola priznaná, lebo u žalobcu existovali dôvody pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Aj keď tento princíp súčasná právna úprava nepozná, pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa podľa § 257 je potrebné zohľadniť mimo iného aj majetkové pomery strán a to, akým spôsobom by strana, ktorej náhrada trov konania nebude podľa tohto ustanovenia priznaná, bola majetkovo znevýhodnená, prípadne poškodená. Súd má za to, že nepriznaním náhrady trov konania štátu nevznikne štátu majetková ujma, najmä za situácie, že žalobca je starobným dôchodcom a jeho majetkové pomery neumožňujú štátu nahradiť trovy, ktoré vznikli pri zabezpečení znaleckých posudkov potrebných pre rozhodnutie.
13. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj priznaní náhrady trov konania žalovaných vo vzťahu k žalobcovi. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na to, že už pri podaní žaloby dňa 30.11.2006, ako listinný dôkaz predložil list vlastníctva č. XXX kat. územie J., kde je zapísaný ako výlučný vlastník parcely KN-E XXX/X. Titulom nadobudnutia je zmluva o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva č. V XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX. Pôvodne mala parcela KN-E XXX/X výmeru XXX,XX mX o čom tiež predložil dôkazy. Je irelevantné konštatovanie, že z LV vyplýva len skutočnosť, že žalobca je výlučným vlastníkom, a že vlastníctvo nadobudol zmluvou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ale nie je zrejmé, medzi kým táto dohoda bola uzavretá. Podľa názoru žalobcu túto skutočnosť nie je potrebné preukazovať, pretože list vlastníctva je listinou preukazujúcou vlastnícke a iné právne vzťahy viažuce sa ku konkrétnej nehnuteľnosti, pričom poskytuje rámcovú informáciu o nehnuteľnostiach, o vlastníkoch a oprávnených osobách, o právach a tiež údaje, ktoré sa do listu vlastníctva zapisujú podľa zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) v platnom znení. Z predloženého listu vlastníctva č. XXX kat. územie J. bezpochyby vyplýva vlastnícke právo žalobcu k parcele KN-E XXX/X kat. územie J.. Keďže novovytvorená parcela C-KN XXX/X a XXX/X boli vytvorené z parcely E-KN XXX/ X len žalobca ako výlučný vlastník môže žiadať o určenie vlastníckeho práva k týmto novovytvoreným parcelám. Tieto ani nemohli byť súčasťou dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k parcele KN-E XXX/X, pretože táto bola uzavretá 11.11.2003 a novovytvorené parcely boli vytvorené geometrickým plánom X.. K. K., na odčlenenie parciel XXX/X - XXX/X, č. plánu XXC/XXX/XXXX-XX/ XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. V znaleckom posudku tohto znalca X.. K., s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil aj prvoinštančný súd je jasne uvedené, že novovytvorené parcely XXX/X o výmere XX mX a XXX/X o výmere XX mX sú súčasťou parcely XXX/X patriacej žalobcovi. Žalobcom predložené prvotné listiny boli hodnoverným a relevantným podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku X.. K., a preto je nesporné vlastníctvo žalobcu k pôvodnej parcele m.p. č. XXX/X. Podľa znalca X.. K. bolo potrebné zisťovať či hranica pozemkov, tak ako je v reáli, zodpovedá hranici pozemkov tak, ako je zapísaná v katastri nehnuteľností, a k tomu bolo potrebné zisťovať výmery jednotlivých parciel a skutočností, na základe ktorých došlo k jednotlivým zápisom v katastri nehnuteľností. Vyčerpávajúcim spôsobom popísal celý dej skutočností, ktoré potvrdzujú, že pri zápise údajov do katastra nehnuteľností došlo k dvom podstatným chybám, ktoré nebolo možné aj s poukazom na vyjadrenie Okresného úradu správy katastra H., ktoré v konaní žalobca predložil odstrániť ináč, ako na základe právoplatného rozsudku súdu, resp. dohody medzi dotknutými vlastníkmi. Keďže súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia neuviedol všetky argumenty žalobcu a jeho prostriedky procesného útoku, má žalobca za to, že je potrebné zopakovať tvrdenia učinené v záverečnom návrhu prostredníctvom právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 30.04.2018. Autorizovaný geodet X.. C. aj pri výsluchu na pojednávaním pred súdom presne špecifikoval a predložil doklady ohľadne skutkového stavu hranice pozemkov, do
ktorého zasahuje garáž žalovaných. Tieto podklady jasne preukazujú skutkový stav, ktorý podrobne vysvetlil znalec K. na pojednávaní konanom dňa 12.04.2018, z ktorého je zrejmé, že kúpnou zmluvou zo dňa 04.09.1967 súčasťou ktorej je GP č. XXX-XXX-X bolo určené vlastníctvo žalovaných, resp. ich právneho predchodcu, avšak pri vypracovaní technicko-hospodárskeho mapovania v roku 1992-1995 sa nepostupovalo podľa tohto geometrického plánu, ale bol omylom prevzatý GP XXX-XXXX-XXX- XX znalca K. T.. Tento geometrický plán však nikdy nebol súčasťou žiadneho právneho úkonu, nebol nikdy zapísaný do katastra nehnuteľností. Právny predchodca žalovaných kúpnou zmluvou z roku 1967 nadobudol parcelu o šírke XX m a XX cm, avšak už od roku XXXX, kedy bol vyhotovený GP znalcom T., užíva XX m a XX cm. Užívací stav pozemkov žalovaných a ich právneho predchodcu bol povýšený do vlastníckeho stavu, čo je neprípustné. Časť parcely KN-E pôvodne m.p. č. XXX/X patriacej žalobcovi prešla neoprávnene žalovaným, čo je základným meritom veci - rozpor medzi skutkovým a právnym stavom. Veľmi významným a dôležitým momentom, ako to uviedol X.. K., je vypracovaný GP č. XXX- XXX-X, to pre účely kúpnej zmluvy zo dňa 04.09.1967. Tento geometrický plán spolu s kúpnou zmluvou bol zaslaný katastru nehnuteľností, a tam boli zapísané parcely, vtedy ako parcely EN, a to parcela XXX/X a XXX/X. Týmto geometrickým plánom z roku 1967 bola definovaná dĺžka parcely, ktorú právny predchodca súčasných žalovaných kúpil, a tá dĺžka bola XX m a XX cm. Od zápisov v roku 1975 až do roku 1984 nie sú v katastri nehnuteľností žiadne záznamy o tom, aby boli robené nejaké právne úkony ohľadom sporných parciel. Právny predchodca žalovaných dal v roku 1984 vyhotoviť GP znalcom K. T. č. XXX-XXXX-XXX-XX, kde ako zadanie bolo uvedené na majetkovoprávne usporiadanie parcely XXX/X. Ako správne uviedol X.. K. tento GP mal byť vypracovaný v snahe odkúpiť túto parcelu alebo jej časť, lebo ak by malo ísť o odčlenenie alebo rozčlenenie tejto parcely, tak by tam bolo iné zadanie pre geometrický plán, hlavne by tam nebola definovaná parcela pozemnoknižná, a to parcela XXX/X, ale bola by tam parcela EN v tom čase. Žalovaný, resp. ich právny predchodca chcel odkúpiť časť parcely XXX/X a na to dal vyhotoviť geometrický plán. V geometrickom pláne K. T., ktorý nikdy nebol zapísaný do katastra však bola nesprávne určená dĺžka parcely , a to na XX,XX metra, pretože táto mala byť XX,XX metra. Už od roku 1984 nepochybne právni predchodcovia žalovaných užívali namiesto XX,XX metra až XX,XX metra, ale znalec T. v geometrickom pláne to nerozlíšil, považoval tieto dve dĺžky za rovnaké napriek tomu, že v prírode právni predchodcovia súčasných žalovaných užívali viac, než kúpili v roku 1967 a viac než hranica bola zaevidovaná v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené bolo výsluchom strán a výsluchom znalca X.. K. predloženými listinnými dôkazmi bez pochýb preukázané vlastníctvo žalobcu k novovytvoreným parcelám, a to k parcele C-KN XXX/X a XXX/X. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, ako mohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva žalovaných na LV č. XXX k parcelám C-KN XXX/X a XXX/X kat. územie J., keď tieto parcely boli vytvorené, ako bolo už uvedené, až geometrickým plánom dňa 28.05.2012, pričom titul nadobudnutia je na liste vlastníctva uvedené darovacia zmluva č. V XXXX/XXXX zo dňa 04.11.2005. Ďalej žalobca uviedol, že čo sa týka vydržania sporných nehnuteľností, v danom prípade neboli splnené všetky podmienky na vydržanie vlastníckeho práva právnym predchodcom súčasných žalovaných, a to podmienka dobromyseľnosti. V geometrickom pláne č. XXX-XXXX-XXX-XX je uvedené ako zadanie na majetkovoprávne usporiadanie parcely XXX/ X, z ktorého jednoznačne vyplýva úmysel právneho predchodcu žalovaných odkúpiť parcelu pôvodne m.p. č. XXX/X, a teda jeho vedomosť už v roku 1984, že užíva viac ako kúpil v roku 1967. Keď sa medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaných nedošlo k dohode ohľadom kúpy pôvodnej m.p. č. XXX/X, nikdy nedošlo k zápisu tohto geometrického plánu a zo strany žalovaných, resp. ich právneho predchodcu. Súd prvej inštancie uvádza, že žalovaní vstúpili do držby titulom kúpnej zmluvy z roku 1967. Predmetom tejto kúpnej zmluvy boli však nehnuteľnosti v celkovej výmere XX,XX metrov, a nie XX,XX metrov, o čom žalovaní mali vedomosť. K uvádzanému nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 podľa ktorého vyššie riziko má dnes nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastnícku sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom v správnom konaní žalobca uviedol, že nikdy nebol nedbalý vlastník, a hneď ako sa dozvedel, že žalovaní užívajú viac ako im patrí, a po nadobudnutí sporných nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva sa hneď domáhal svojho práva. A dokumenty žalovaných, že navštevoval ich domácnosť a že aj napriek tomu sa nikdy nedomáhal vydania sporných parciel sú zavádzajúce a pre žalobcu zarážajúce. Žalobca bol v dobre viere, že žalovaní užívajú len to, čo im patrí, a po zistení, že si prisvojili viac, začal sa domáhať svojho práva. S poukazom na vyššie uvedené, t.j. už od roku 1984, právny predchodca žalovaných mal vedomosť o tom, že užíva viac ako mu patrí. Vyvracia tézu uvedenú v spomínanom náleze Ústavného súdu SR, že žalovaní neboli schopní nijako sa dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastnícku sféru a dostala sa na list vlastníctva predchodcu. Taktiež i vlastnícke právo nebolo na list vlastníctva zapísané po zákonom určenom v správnom konaní, ale z nepochopiteľných dôvodov podľa udania Okresného
úradu katastrálny odbor na základe uznesenia Okresného súdu Humenné, č.k. 17C/195/2006-337 zo dňa 05.12.2013 o nariadení neodkladného opatrenia, kde žalovaní boli zaviazaní zdržať sa konania okrem takého, ktoré by viedlo k vyprataniu novovytvorených parciel C-KN XXX/X a XXX/X, odstránením stavby postavenej na týchto parcelách, zdržať sa akéhokoľvek nakladania so stavbou na parcelách C-KN XXX/X a XXX/X, okrem takého, ktoré by viedlo k odstráneniu stavby z predmetných parciel. Je pravdou, ako to konštatuje súd prvej inštancie, že žalobca nemal, resp. nemá záujem sporné nehnuteľnosti predať žalovaným. Jedným z dôvodov podania žaloby bola aj nezhoda v cene predávaných nehnuteľností. Aj v konaní pred súdom sa žalobca vyjadril, že chcel a chce sporné nehnuteľnosti predať, avšak za cenu, ktorá zodpovedá jej hodnote. Vzhľadom na uvedené, teda rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny. Dokazovanie viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Aj súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto žalobca žiadal, aby odvolací súd v zmysle ust. § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom parciel kat. územie J. C-KN X/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere XX mX a C-KN XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XX mX zapísané na LV XXX kat. územie J., vedené Okresným úradom Humenné katastrálny odbor. Zároveň žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní vypratať parcely C-KN XXX/X a XXX/X kat. územie J., odstránením stavby, ktorá je postavená na týchto parcelách. Zároveň žiada priznať žalobcovi náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.
14. Žalovaným bolo odvolanie žalobcu doručené na vyjadrenie. Zo strany žalovaných vyjadrenie súdu zaslané nebolo.
15. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 28.08.2019 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.
16. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniami, a taktiež, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedná tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
18. Žalobca tvrdí, že už pri podaní žaloby dňa 30.11.2006 listinným dôkazom, a to LV XXX kat. územie J. preukázal, že je tam zapísaný ako výlučný vlastník parcely KN-E XXX/X. Titulom nadobudnutia je zmluva o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva C zo dňa XX.XX.XXXX. Pôvodne mala parcela KN-E XXX/X výmeru XXX,XX m2, preto je irelevantné konštatovanie súdom prvej inštancie, že z LV vyplýva len skutočnosť, že je výlučným vlastníkom, a že vlastníctvo nadobudol zmluvou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že je vlastníkom nie je potrebné preukazovať lebo list vlastníctva je listinou preukazujúcou vlastnícke a iné právne vzťahy viažúce sa ku konkrétnej nehnuteľnosti.
19. Súd prvej inštancie v bode 25 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatuje, že po oboznámení sa s LV č. XXX kat. územia J. mal aj on za preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely KN-E XXX/ X-trvalé trávnaté porasty o výmere XXX m2, a to na základe zmluvy o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zo dňa 11.11.2003. V roku 2003, keď došlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, mala parcela XXX/X výmeru XXX m2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uzatvorením dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nemohol nadobudnúť väčšiu výmeru, než mala parcela, ktorá bola predmetom dohody. Zároveň konštatoval, že z listu vlastníctva nie je zrejmé medzi kým táto dohoda bola uzatvorená. Žalobca však tvrdil, že dohodu uzatvoril s bratom, ktorý je už nebohý. Žalobca pochádzal celkovo z ôsmych detí. Možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepredložil v tomto spore žiaden dôkaz, a preto nebolo možné zistiť, kto bol podielovým spoluvlastníkom predtým, než sa žalobca stal výlučným vlastníkom, a teda kto by mal žiadať o určenie vlastníckeho práva k terajším novovytvoreným parcelám C-KN XXX/X a XXX/X, keďže bolo preukázané, že výmera týchto parciel je odvodená od parciel E-KN XXX/X, tak ako to logicky uviedol súd prvej inštancie v bode 26 odôvodnenia rozsudku. Logický záver súdu prvej inštancie uvedenej v bode 27, že nebolo možné vyhovieť návrhu žalobcu na určenie vlastníckeho práva k novovytvoreným parcelám C-KN XXX/X a XXX/X, lebo tieto parcely neboli súčasťou dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k parcele KN-E XXX/X a žalobca nepreukázal vlastnícke právo k novovytvoreným parcelám. Odvolací súd má za to, že nestačí poukázať na vlastnícke právo žalobcu k parcele E-KN XXX/X, lebo predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k parcelám C-KN XXX/X a XXX/X kat. územie J., ktorých vlastníkmi sú v katastri nehnuteľností zapísaní teraz žalovaní v 1. a 2. rade. Žalovaní zároveň predložili súdu kúpnu zmluvu z roku 1967, na základe ktorej právni predchodcovia nadobudli parcelu EN XXX/X a na tejto parcele v roku 1974 postavili garáž a v užívaní tejto parcely žalovaní tvrdili, že ich právni predchodcovia boli dobromyseľní a ničím nerušení. Súd prvej inštancie mal za to, že vykonaním dokazovaním došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k novovzniknutým parcelám KN-C XXX/X a XXX/X, ešte právnymi predchodcami súčasných žalovaných a súčasní žalovaní ich nadobudli darom v roku 2005, lebo výmera týchto parciel bola súčasťou parcely KN-C XXX, tak ako to popísal znalec X.. K. vo svojej výpovedi pred súdom. Možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že rodičia žalovaného v 1. rade koncom 60-tych rokov 20.storočia od viacerých subjektov kúpili parcely a uzatvorili tiež zmluvu o osobnom užívaní pozemkov, a na takto nadobudnutých nehnuteľnostiach postavili rodinný dom. V rokoch 1972 - 1974 postavili garáž a následne plot oddeľujúci ich pozemok od pozemku žalobcu, ktorý v tom čase užívalo Jednotné roľnícke družstvo. Rodičia žalovaného v 1. rade tvrdili, že plot postavili na hranici pozemku tak, ako ho vymeral geodet X.. H.. Správny je i záver súdu prvej inštancie keď vyhodnotil, že svedkyňa C. J., sestra žalobcu, síce tvrdila, že tento plot bol 2-krát posunutý, a to do pozemku ich rodiny, ale táto skutočnosť nebola ničím iným preukázaná. Súd prvej inštancie pri ohliadke sporných nehnuteľností zistil, že plot je pôvodný, schátraný, čiastočne skorodovaný, prerastený kríkmi a náletovou burinou. Nelogická je i argumentácia svedkyne, tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie, že plot bol pôvodne postavený tak, že zasahoval do polovice garáže a neskôr bol presunutý tak, že prechádza poza stenu garáže. Takáto argumentácia je skutočne nelogická, lebo ak by rodičia žalovaného v 1. rade najprv postavili garáž až potom plot, nič im nebránilo v tom, aby plot postavili poza garáž namiesto toho, aby ho neskôr presúvali, najmä za situácie, že za ich pozemkom bol už len pozemok, ktorý obhospodárovalo družstvo. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaných boli dobromyseľní, argumentačne podporil i sám žalobca vo svojej výpovedi keď uviedol, že on žil v dobrej kresťanskej viere v tom, že rodičia žalovaného v 1. rade majú garáž postavenú na svojom pozemku. Toto presvedčenie vyjadrili rodičia žalovaného v 1. rade vo svojich výpovediach, keď odkázali na to, že hranica bola určená a vymeraná znalcom - geodetom. Nikto ich v užívaní garáže, teda ani pozemkom nerušil, nerobil si žiadne nároky, a to až do podania žaloby žalobcom v roku 2006. 20. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho námietkou, ako mohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva žalovaných na LV XXX k parcelám C-KN XXX/X a XXX/X kat. územie J., keď tieto parcely boli vytvorené až geometrickým plánom zo dňa 28.05.2012, pričom nadobudnutie je na liste vlastníctva uvedené darovacia zmluva č. V XXXX/XXXX zo dňa 04.11.2005 odvolací súd uvádza, že otázkou zápisu či nezápisu nehnuteľnosti na list vlastníctva sa odvolací súd nezaoberal, pretože v tejto časti, čo do zastavenia konania, o protižalobe žalovaných v 1. a 2. rade odvolanie podané nebolo, aj keď formálne bola protižaloba zobratá žalovaní v 1. a 2. rade späť z dôvodu, že už sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti. Žalobu žalobcu bolo namieste zamietnuť, pretože nebolo preukázané, že by bol vlastníkom nehnuteľnosti, tak ako žaloval. Preto táto otázka vo vzťahu k predmetu sporu, čo do určenia vlastníckeho práva a vypratania nehnuteľnosti je právne irelevantná. Pre žalobcu by malo právny význam iba to, že by sám bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti.
21. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že v geometrickom pláne č. XXX-XXXX-XXX-XX je uvedené ako zadanie na majetkovoprávne usporiadanie parcely XXX/X, z ktorého má jednoznačne vyplývať úmysel právneho predchodcu žalovaných odkúpiť parcelu pôvodne m.p. č. XXX/X, a teda aj jeho vedomosť už v roku 1984, že užíva viac ako kúpili v roku 1967 odvolací súd uvádza, že tento záver zo strany žalobcu vyznieva účelovo, už i vzhľadom výpovede žalobcu, že žil v dobrej kresťanskej viere v tom, že rodičia žalovaného v 1. rade majú garáž postavenú na svojom pozemku. Presvedčenie, že garáž majú postavenú na svojom pozemku vyslovili rovnako rodičia žalovaného v 1. rade, pričom poukázali na to, že hranica bola určená a vymeraná znalcom. Žalobca netušil, že bol nejakým spôsobom ukrátený a predpokladal, že oplotená plocha zodpovedá skutočnej veľkosti parcely žalovaných. Z výsledkov vykonaného dokazovania zároveň vyplýva i skutočnosť, že ani žalovaní nemali pochybnosti o tom, že užívajú nehnuteľnosť tak ako im vlastnícky patrí.
22. Súd prvej inštancie správne poukázal i na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, podľa ktorého vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Žalovaní v 1. a 2. rade skutočne nemohli mať žiadnu vedomosť o chybách, ku ktorým došlo pri zápisoch do katastra nehnuteľností v roku 1984 a v rokoch 1992 a 1995, keď bol realizovaný projekt „V.“. Odvolací súd súhlasí s názorom, že ak nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, a to vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, ako aj na individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Súd prvej inštancie tak aj urobil. Konštatoval, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo od rodičov žalovaného v 1. rade, ktorí ich užívali nepretržite minimálne 30 rokov do podania žaloby na súd a nadobúdatelia vlastníckeho práva nemali žiadnu pochybnosť o vlastníckom práve svojich predchodcov. Naopak žalobca a jeho súrodenci nevedeli, kde presne má prebiehať hranica ich pozemku. Často navštevovali rodičov žalovaného v 1. rade, mali vedomosť o tom, kde je postavená garáž a nerobili si žiaden nárok, ani na časť ich parcely. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa Občiansky zákonník chráni tým, že v okamihu splnenia všetkých podmienok pre vydržanie vec automaticky prechádza do vlastníctva toho, kto ju reálne užíva, aby sa dlhodobý faktický stav dostal do súladu so stavom právnym, tak ako to bolo realizované v danom prípade.
23. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že právni predchodcovia žalovaných chceli odkúpiť parcely žalobcu, odvolací súd uvádza, že zo svedeckej výpovede svedka S. D., pôvodne žalovaného, v bode 17 odôvodnenia rozsudku vyplýva, že samotný žalobca nevedel v roku 1976, keď sa viedli rokovania o odkúpení pozemku patriaceho rodine žalobcov, že tento pozemok patrí ich rodine a nebolo možné ho predať, pretože nebol majetkovoprávne vysporiadaný a žalobca mal siedmich súrodencov. Nikdy neviedli so žalobcom alebo jeho súrodencami rokovania o predaji časti pozemku, ktorá bola zastavaná garážou, vždy jednali len o pozemku, ktorý bol za plotom. Napokon sa na kúpe nedohodli, lebo cena bola príliš vysoká. Svedok vysvetli, že až keď sa žalobca stal výlučným vlastníkom pozemku, zavolal tam geodeta a povedal, že garáž je postavená sčasti na jeho parcele. Konštatovanie žalobcu v odvolaní, teda že sa nezhodol v cene predávaných nehnuteľností so žalovanými je správne. Nebolo však preukázané, že by sa jednalo aj o časť nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza pod garážou. Súd prvej inštancie uvedené vysvetlil presne, logicky a zrozumiteľne v bode 21, keď uviedol, že v roku 1984 a bol vyhotovený Z.- plán znalcom T. č. XXX-XXXX-XXX-XX a to na majetkovoprávne usporiadanie parcely XXX/X. Znalec dedukoval, že právni predchodcovia súčasných žalovaných si objednali geometrický plán, lebo chceli odkúpiť časť parcely XXX/X, to znamená časť parcely za garážou. Pred výstavbou domu im patrila parcela EN XXX/X, ktorej po výstavbe domu zodpovedali parcely EN XXX a XXX/X. Keď bol vypracovaný v roku 1984 geometrický plán znalcom K. T., tak bola nesprávne v tomto geometrickom pláne určená dĺžka parcely na XX,XX metra, pretože správna dĺžka mala byť XX,XX metra. Teda znalec T. vymedzil koniec priamky, ktorá prechádzala od cesty až po koniec parcely EN XXX/X a práve za touto parcelou chceli právni predchodcovia súčasných žalovaných odkúpiť časť mpč. XXX/X. Táto parcela mala mať č. XXX/X, ale geometrický plán nikdy nebol zapísaný v katastri nehnuteľností. Tento geometrický plán je veľmi dôležitý, lebo možno konštatovať, že právni predchodcovia súčasných žalovaných užívali po dĺžke parcelu v rozsahu XX,XX metrov, namiesto pôvodných XX,XX metrov. Z hľadiska údajov katastra neexistuje žiaden podklad k tomu, aby sa dalo zistiť, kedy došlo k predĺženiu tejto parcely a na základe čoho. Nespochybniteľne možno konštatovať, že v roku 1967, keď bol vytvorený prvý geometrický plán, dĺžka užívanej parcely mala byť XX,XX metra a v roku 1984, keď bol vytvorený druhý geometrický plán, bola XX,XX metra. Tu došlo k neúmyselnej chybe, keď znalec vypracoval tento geometrický plán, lebo si nevyhľadal pôvodný Z.-plán z roku XXXX, ale v prírode zameral dĺžku užívaných parciel a to XX,XX metra. Znalec tieto dve dĺžky považoval za rovnaké, ale pri technických možnostiach v roku 1984 to
nezistil, pretože rozdiel v teréne X,X metra znamenal v mape 1 mm. To znamená, že stotožnil užívací stav so stavom v katastri nehnuteľností, hoci tomu tak nebolo.
24. V rokoch 1992 až 1995 došlo k novému zameraniu a prečíslovaniu parciel EN, na základe ktorého parcela C-KN XXX zodpovedala parcelám EN XXX/X a XXX/X. Pri obnove katastrálneho operátu došlo k tomu, že príslušný znalec urobil meranie v teréne a nenašiel pevnú hranicu na odčlenenie parciel XXX a XXX. Mal naniesť dĺžku XX,XX metra, ale prevzal geometrický plán z roku 1984, ktorý do katastra nikdy nebol zapísaný a dĺžku prepísal na XX,XX metra. Z toho vznikol predmet súčasného sporu, pretože neexistuje žiadna listina, ktorá by oprávňovala súčasných žalovaných alebo ich právnych predchodcov na užívanie parcely po dĺžke XX,XX metra, ale len XX,XX metra. Možno teda konštatovať, že v danom prípade došlo k druhej chybe geodeta, keď mimo reálneho merania naniesol dĺžku parcely z geometrického plánu znalca T. z roku 1984, hoci mal naniesť dĺžku z geometrického plánu z roku 1967. Túto skutočnosť si neoveril a neoveril si ani to, že geometrický plán z roku 1984 nebol zapísaný do katastra.
25. Odvolací súd teda konštatuje, že žalobca v odvolacom konaní nevzniesol žiadne námietky, s ktorými by sa už nebol vyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia a postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strán sporu na spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu, napr. I. ÚS 117/05 alebo III. ÚS 191/2013. Tak ako už odvolací súd konštatoval vyššie v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Odvolací súd konštatuje, že z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nie je možné odôvodneniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Tak ako to konštatoval vo svojom rozhodnutí i Ústavný súd, konkrétne IV. ÚS 252/04. Rovnako to neznamená ani to, aby strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi, tak ako to konštatoval aj Ústavný súd I. ÚS 50/04. Správne rozhodol súd prvej inštancie i o tom, že zamietol žalobu i v časti, v ktorej žalobca žiadal žalovaným v 1. a 2. rade uložiť povinnosť vypratať parcely P. a XXX/X v kat. území J., odstránením stavby, ktorá je postavená na týchto parcelách. Pokiaľ žalobca nie je vlastníkom týchto nehnuteľností, súd prvej inštancie správne konštatoval, že nebolo možné vyhovieť žalobe ani v tej časti, kde žiadal uložiť žalovaným povinnosť vypratať parcely. V súlade s ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka len vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neoprávnene zadržuje. V danom prípade sa žalobca domáhal vypratania parciel, ale nepreukázal vlastnícke právo k týmto parcelám a preto súd prvej inštancie aj v tejto časti žalobu zamietol. Aj s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie a jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Zároveň súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania a podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo priznal žalovaným vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Z odvolania žalobcu ani nevyplývajú konkrétne odvolacie námietky vo vzťahu k rozsudku v tejto časti.
26. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zastavení konania o protižalobe žalovaných v 1. a 2. rade, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny. Odvolací súd znova konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje.
27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešní žalovaní by mali právo na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by žalovaným vznikli trovy odvolacieho konania. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti preto odvolací súd vyslovil, že náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznáva.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.