Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-66-2023.pdf
PDF · 145.84 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/66/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Radoslavy Strhárskej v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX C., vykonávajúci podnikateľskú činnosť po obchodným menom A. B. - B., s miestom podnikania Čadečka 2250, 022 01 Čadca, IČO: 36 947 814, zastúpeného JUDr. Antonom Kupšom, so sídlom Moyzesova 34, 022 01 Čadca, IČO: 35 675 071, proti žalovanému: AGRODRUŽSTVO BÁNOVÁ, so sídlom Bánová, 010 04 Žilina, IČO: 36 376 353, zastúpenému JUDr. Tomáš Dopita | ADVOKÁT, s. r. o., so sídlom Vazovova 6838/9B, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 998 791, o zaplatenie 6.840,--Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 38Cb/139/2021-293 zo dňa 4. mája 2023 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 38Cb/139/2021-293 zo dňa 4. mája 2023 potvrdzuje.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.840,- eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 1.560,- eur od 15.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.560,- eur od 15.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.560,- eur od 15.02.2021 do zaplatenia a zo sumy 2.160,- eur od 15.05.2021 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 5.640,--Eur a trovy konania na tom skutkovom základe, že dňa 01.01.2018 žalobca a žalovaný uzavreli Zmluvu o spolupráci (ďalej aj len „Zmluva“), na základe ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného vykonávať určené služby a žalovaný sa zaviazal za vykonané služby zaplatiť odmenu v určenej výške. Žalobca na základe zmluvy podľa požiadaviek vykonával pre objednávateľa riadne a včas služby určené v bode 1 Zmluvy, za ktoré boli následne v termíne vystavené faktúry, ktoré boli žalovaným prevzaté, avšak do dňa podania návrhu neboli uhradené. Dňa 26.02.2021 žalobca zaslal žalovanému výzvu na zaplatenie faktúr, po doručení výzvy sa žalobca a žalovaný dohodli, že dlžnú sumu za vystavené faktúry žalovaný zaplatí do 30.04.2021, na základe ktorej dohody bola dňa 20.04.2021 žalovanému zaslaná opätovná výzva na zaplatenie dlžných faktúr s termínom vyplatenia do 30.04.2021. Žalovaný ani po tejto dohode a opätovnej výzve dlžné faktúry neuhradil. Uhradil len faktúru uvedenú vo výzve číslo 20190009 dňa 03.05.2021.
3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že dňa 14.05.2021 uhradil faktúru č. 20190010 vo výške 960,--Eur, na ktorú skutočnosť platobný rozkaz nereflektuje a vo vzťahu k zvyšným faktúram
uviedol, že tieto síce riadne zaúčtoval aj z dôvodu dlhoročných vzťahov, faktúry žalobcovi formálne nevrátil, platbu pozdržal do okamihu, kedy žalobca vykoná nápravu služieb poskytnutých žalovanému, ktoré mu boli vytknuté, t. j. žalobca nedodal zmluvne dohodnuté plnenie riadne v dohodnutom rozsahu a včas. Uviedol, že žalobca nepreukázal, že služby poskytol v zmysle zmluvy.
4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že mal preukázané a uvedené nebolo v konaní medzi stranami sporné, že medzi žalobcom v postavení zmluvnej strany poskytovateľ a žalovaným v postavenej zmluvnej strany objednávateľ došlo dňa 01.01.2018 k vzniku platného záväzkovo-právneho vzťahu, a to uzatvorením Zmluvy o spolupráci v písomnej forme. Na základe zmluvy sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanému služby definované v Článku 2 Zmluvy a žalovaný sa zaviazal žalobcovi za riadne poskytnuté služby uhradiť odmenu určenú podľa Článku 3 Zmluvy. V Článku 2 Zmluvy označenom ako Poskytovanie služby boli pod písmenami a/ - p/ vymedzené služby, ktoré sa žalobca ako poskytovateľ zaviazal poskytovať žalovanému ako objednávateľovi. V zmysle Článku 3 Zmluvy sa zmluvné strany vzájomne dohodli na mesačnej odmene poskytovateľa za riadne a včas poskytnuté služby uvedené v Článku 2, odsek 2.2 písm. a/ - p/ Zmluvy vo výške 800,--Eur mesačne bez DPH. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 01.11.2019 žalobca a žalovaný uzavreli Dodatok č. 1 k Zmluve (č.l. 96 spisu), na základe ktorého došlo s účinnosťou od 01.11.2019 k doplneniu Článku 2 v časti vymedzenia poskytovaných služieb a k zmene výšky odmeny dojednanej v Článku 3 odsek 3.1 na sumu 1.300,--Eur mesačne bez DPH za riadne a včas poskytnuté služby uvedené v Článku 2 ods. 2.1 písm. a/ tejto Zmluvy. Dňa 01.03.2021 strany uzavreli Dodatok č. 2 k Zmluve (č.l. 95 spisu), ktorým okrem iného došlo k zvýšeniu odmeny žalobu ako poskytovateľa za riadne a včas poskytované služby uvedené v Článku 2 ods. 2.1 písm. a/ Zmluvy na sumu 1.800,--Eur bez DPH. Žalobcom uplatnený nárok v prejednávanej veci sa týka mesiacov október a december 2020, január a apríl 2021. K ukončeniu Zmluvy došlo na základe zhodného tvrdenia strán ku dňu 30.04.2021. Súd prvej inštancie skonštatoval, že výška fakturovanej odmeny za mesiace október a december 2020 a január a apríl 2021 zodpovedá dojednaniam zmluvných strán v Zmluve o spolupráci v znení Dodatku č. 1 z 01.11.2019 ako aj Dodatku č. 2 z 01.03.2021.
5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že procesná obrana žalovaného obsiahnutá v odpore proti platobnému rozkazu bola veľmi všeobecná a nekonkrétna vo vzťahu k tvrdeným nedostatkom v službách poskytovaných žalobcom v dotknutom období, ktorého sa týka žalobcom uplatnený nárok. Z podania žalovaného zo dňa 31.01.2022 nebolo podľa názoru súdu možné identifikovať konkrétne konanie zo strany žalobcu, ktoré by bolo možné žalobcovi pričítať ako neplnenie jeho povinností v zmysle Zmluvy. Žalovaný len uviedol, že pokiaľ by žalobca vykonával služby v súlade so Zmluvou, konkrétne podľa bodu 2.1 písm. b/, c/, d/, e/ a f/, nenastali by u žalovaného problémy v podobe zistenia nezrovnalostí zo strany OVK PPA, a to práve v oblasti spadajúcej do kompetencie žalobcu, ako osoby zodpovedajúcej za príslušné projekty. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nezrovnalosti v službách poskytovaných žalobcom, resp. v službách, ktoré mali byť zo strany žalobcu poskytnuté, a to na plánovanie v období augusta 2021 výroby tepelne neopracovaných výrobkov s tým, že po prijatej objednávke a nákupe surovín bolo zistené, že technológia nepracuje správne v režime schopnom fungovať a vykazuje chyby v dôsledku čoho bol žalovaný nútený využiť služby autorizovaného servisu RAUCH, ktorý konštatoval poškodenie technológie v dôsledku nesprávneho nastavenia z čias pôsobenia žalobcu v podobe poskytovania služieb, podľa názoru súdu prvej inštancie pokiaľ žalovaný poukazoval na plánovanú činnosť v období augusta 2021, boli to štyri mesiace po ukončení spolupráce so žalobcom a pokiaľ predložil montážny list spoločnosti RAUCH SPEKTRUM, s.r.o. spolu s faktúrou č. 2160702 na sumu 938,78 Eur za vykonaný servis bez konkrétnej špecifikácie, tak súd poukázal na to, že išlo o technický zásah spoločnosti RAUCH SPEKTRUM, s.r.o. uskutočnený dňa 29.12.2021, t. j. viac ako polroka po ukončení spolupráce medzi žalobcom a žalovaným, pričom v konaní nebolo bezpochyby preukázané, že by vykonaná oprava technológií žalovaného súvisela s porušením povinnosti žalobcu zo Zmluvy.
6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nepovažuje za logické, aby vo väzbe na prípadnú tvrdenú nespokojnosť žalovaného so službami poskytovanými žalobcom došlo k uzavretiu Dodatku č. 1, ktorým došlo k navýšeniu zmluvnej odmeny žalobcu na sumu 1.300,--Eur mesačne bez DPH a Dodatku č. 2 k Zmluve, ktorým došlo k ďalšiemu navýšeniu odmeny žalobcu na sumu 1.800,--Eur bez DPH. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že za žalovaného uzavrel Zmluvu o spolupráci v postavení podpredsedu predstavenstva D. B., brat žalobcu, tak z obsahu listín predložených do spisového materiálu vyplýva, že Dodatok č. 1 uzatváral priamo predseda predstavenstva E. F., ktorý rovnako za žalovaného uzavrel Dodatok č. 2. Podľa názoru súdu tak nezodpovedá obsahu procesnej obrany žalovaného, ktorý tvrdil
nedostatky v službách poskytovaných žalobcom, že v období tvrdenej nespokojnosti s poskytovaním služieb zo strany žalobcu došlo k dohode zmluvných strán o zvýšení odmeny žalobcu. Pokiaľ by žalovaný mal konkrétne výhrady voči poskytovaniu služieb zo strany žalobcu, nič mu podľa názoru súdu nebránilo, aby Zmluvu aj bez udania dôvodu vypovedal v zmysle dojednania v Článku 6 ods. 6.4 Zmluvy, resp. v súlade so zákonnými ustanoveniami v prípade porušovania povinností zo strany žalobcu od zmluvy priamo odstúpil.
7. Súd ďalej uviedol, že zatiaľ, čo v zmysle Článku 3.1 Zmluvy o spolupráci sa zmluvné strany vzájomne dohodli na mesačnej odmene poskytovateľa za riadne a včas poskytnuté služby uvedené v Článku 2 odsek 2.1 písm. a/ - p/ vo výške 800,--Eur mesačne bez DPH, tak v zmysle Článku 3 ods. 3.1 Zmluvy v znení Dodatku č. 1 z 01.11.2019 sa strany dohodli na mesačnej odmene poskytovateľa za riadne a včas poskytnuté služby uvedené v Článku 2. ods. 2.1 písm. a/ vo výške 1.300,--Eur mesačne bez DPH a rovnako tak v zmysle Článku 3 ods. 3.1 Zmluvy v znení Dodatku č. 2 z 01.03.2021 sa zmluvné strany dohodli na mesačnej odmene poskytovateľa za riadne a včas poskytované služby uvedené v Článku 2 odsek 2.1 písm. a/ Zmluvy vo výške 1.800,--Eur bez DPH, pričom dojednanie v Článku 2.1 písm. a/ Zmluvy definuje výlučne službu označenú ako zabezpečenie koordinačnej a riadiacej činnosti zamestnancov na divízií mäsovýroby zamestnávateľa, ktorú činnosť žalobca bezpochyby vykonával. Ďalej súd uviedol, že z obsahu dojednaní zmluvných strán nevyplýva, že by žalobca v priebehu trvania zmluvy uzavretej medzi stranami bol povinný predkladať k fakturácii akékoľvek odsúhlasenie poskytnutých služieb, protokoly alebo akúkoľvek akceptáciu zo strany žalovaného. Uvedené podľa súdu potvrdil aj predseda predstavenstva žalovaného na pojednávaní konanom dňa 17.01.2023, kedy sa vyjadril, že nevie o tom, že by od žalobcu vyžadoval mesačný súpis vykonaných prác. V konaní nebolo preukázané že by dôvodom nemožnosti fungovania firmy po odchode žalobcu bolo porušenie žalobcu zo zmluvy, resp. skutočnosť, že by si žalobca počas doby trvania zmluvy neplnil riadne a včas svoje povinnosti z nej vyplývajúce.
8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vzhľadom na neurčitosť a všeobecnosť procesnej obrany žalovaného v časti tvrdených vád v poskytovaní služieb zo strany žalobcu vyzval na pojednávaní právneho zástupcu žalovaného, aby konkretizoval obsah procesnej obrany žalovaného v tom zmysle, či žalovaný namieta, že žalobca v dotknutom období pre žalovaného nevykonával práce v zmysle Zmluvy vôbec, alebo ich nevykonával riadne, na čo právny zástupca žalovaného uviedol, že žalobca práce nevykonával v dohodnutom rozsahu, nevykonával ich včas, prípadne ich nevykonával vôbec, o čom má svedčiť správa o kontrole technológií. K predkladaným listinným prostriedkom súd konštatoval, že ani jeden z týchto listinných dôkazných prostriedkov nepreukazuje, že by žalobca služby v zmysle Zmluvy neposkytoval v dohodnutom rozsahu včas, prípadne vôbec. S uvedeným sa súd prvej inštancie vysporiadal v odseku 41 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a na toto odkazuje. Súd prvej inštancie ďalej poukázal v napadnutom rozhodnutí na výpovede svedkov, ktorých v konaní vypočul a zároveň uviedol, že pokiaľ v konaní žalovaný navrhol výsluch svedka A. G., súd prvej inštancie v odseku 47 ozrejmil, prečo nepovažoval za potrebné k uvedeným skutočnostiam vypočúvať tohto svedka.
9. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené skutočnosti pri vyhodnotení dôkazov v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie odmeny na základe Zmluvy o spolupráci z 01.01.2018 v znení Dodatku č. 1 z 01.11.2019 a Dodatku č. 2 z 01.03.2021 je skutkovo a právne dôvodný, pričom žalovaný v konaní nepreukázal, že by v danom období nedošlo zo strany žalobcu k poskytovaniu služieb v zmysle Zmluvy vo väzbe na požiadavky žalovaného a konkrétne zadané úlohy v dohodnutom rozsahu a včas, v dôsledku čoho žalobe v celom rozsahu vyhovel.
10. Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol súd vo vzťahu k zastavenej časti konania – 960,--Eur podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. V konaní nebolo sporné, že k úhrade sumy 960,--Eur došlo dňa 17.05.2021, t. j. rok a pol po splatnosti faktúry č. 20190010 a po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 06.05.2021 v dôsledku čoho súd konštatoval, že procesné zavinenie na zastavení konania v tejto časti nesie žalovaný a nárok na náhradu trov v zastavenej časti konania svedčí žalobcovi. Vo výroku o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto aj v tejto časti mu svedčí nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu , t. j. v rozsahu 100
%, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.
11. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/).
12. K nesprávnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie žalovaný uviedol, že súd v napadnutom rozsudku vytýka žalovanému, že poukazuje na neplnenie povinností žalobcu podľa Zmluvy vo všeobecnej rovine, s ktorým odôvodnením sa žalovaný nestotožňuje, nakoľko poukázal na konkrétne písmeno bodu 2.1 uzatvorenej Zmluvy, ktoré žalobca nemal splniť, čo je dostatočne konkretizovaná skutočnosť. Práve žalobca mal na uvedenú skutočnosť reflektovať a preukázať, že dohodnuté plnenie dodal. Nemožno žalovanému vytýkať nesplnenie negatívnej dôkaznej povinnosti, nakoľko túto logicky nemožno naplniť. Vyhodnocovanie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie bolo teda celkom zjavne jednostranné, kedy všetky skutočnosti a dôkazy vykladal výlučne v neprospech žalovaného. Súd žiadne dokazovanie v prospech tvrdení žalovaného nevykonal, žiadne z návrhov žalovaného neakceptoval, nič, čo žalovaný predložil alebo tvrdil nevzal do úvahy a nevyhodnotil jeho prospech (správy týkajúce sa vád, vzniku škody, kontroly orgánmi VM). Bol to práve žalobca, ktorý v konaní pred súdom prvej inštancie svoje dôkazné bremeno neuniesol a skutočné dodanie služieb v zmluvne dohodnutom rozsahu nepreukázal. Vzhľadom na závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení rozsudku má žalovaný za to, že súd prvej inštancie nesprávnym účelovým a svojvoľným výkladom zmluvných dojednaní žalobcu a žalovaného, nesprávnym prenesením dôkazného bremena pri preukazovaní (ne)plnenia, nesprávnym vyhodnotením predložených dôkazov v rozpore s § 191 ods. 1 a 2 CSP dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj k nesprávnym právnym záverom a bez bližšieho odôvodnenia úvah, akými sa riadil, si tento osvojil názor, že žalovaný má zaplatiť odplatu za nedodané plnenie, nehodnotiac ani jeden vykonaný dôkaz v prospech žalovaného.
13. Závery súdu prvej inštancie považuje žalovaný vzhľadom na vykonané dokazovanie za nesprávne, predčasné a najmä absolútne nepreukázané a rozporné s ustálenou rozhodovacou praxou v súvislosti s vyhodnocovaním dôkazného bremena a negatívnou dôkaznou teóriou. V nadväznosti na uvedené má za to že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Žalobca v tomto zmysle neuniesol svoje dôkazné bremeno, pretože výsledky súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania v ničom neopodstatňujú záver, že žalobca mal poskytnúť žalovanému plnenie, za ktoré sa domáha odplaty.
14. K porušeniu práva na spravodlivý proces porušením zásady rovnosti zbraní nesprávnym rozložením dôkazného bremena medzi stranami sporu a nevykonaním navrhovaných dôkazov žalovaný uviedol, že v nadväznosti na doposiaľ uvedené a vzhľadom na zjavný jednostranný prístup súdu prvej inštancie pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov, ako aj právnom posúdení, porušujúci zásadu rovnosti strán sporu nezákonným prenesením dôkazného bremena a nerešpektovaním zásady negatívnej dôkaznej teórie má žalovaný za to, že je naplnený aj odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t.j., že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala je patriace procesné práva v takej miere, že došlo porušeniu práva na spravodlivý proces.
15. Žalovaný v nadväznosti na pojednávanie konané dňa 17.1.2023, písomným podaním zo dňa 26.1.2023 oznámil návrhy na dokazovanie, a to návrh na výsluch svedka A. G. vo vzťahu k preukázaniu, že technológia, ktorá bola v správe a na starosti žalobcu mala a naďalej má vady a nie je prevádzky schopná, resp. nespĺňa normy určené príslušným projektom PPA, v dôsledku čoho nie je možné zodpovedne prevádzku otvoriť. Ďalej žalovaný dôrazne namietal, že žalobca neodovzdal príslušnú dokumentáciu, ktorú bol povinný viesť, a ktorá bola predmetom podaní na príslušné úrady, v čoho dôsledku si nesplnil svoje záväzky podľa zmluvy, pričom mu tak nemohla byť poukázaná odplata. V tejto súvislosti poukázal na ústavnoprávnu rovinu, v ktorej platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovnosti zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno, môže zapríčiniť, že konanie nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania
v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti účastníkov konania a zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL ÚS 45/95, II. ÚS 121/02). Žalovaný tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 21. mája 2010, ktorý v súvislosti s posudzovaním dôkazného bremena zdôraznil, že: „Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu existenciu určitej právnej skutočnosti“.
16. Podľa žalovaného súd prvej inštancie naopak dáva na ťarchu žalovaného, že nekonkretizoval, resp. že uviedol vo všeobecnosti body Zmluvy, ktoré žalobca nemal splniť. Bol to práve žalobca, ktorý mal preukázať komplexné poskytnutie zazmluvnených služieb, od čoho odvíjal svoj nárok. Ak plnenie v dohodnutom rozsahu neposkytol, odmena mu logicky nepatrí, a to bez ohľadu na akékoľvek formy interpretácie správania žalovaného. Judikatúra pomerne ustálene akceptuje a uplatňuje negatívnu dôkaznú teóriu ako prirodzený, ústavno-konformný a racionálny výsledok právnej interpretácie procesných noriem. V dôsledku nesprávneho právneho záveru súdu prvej inštancie o dôkaznom bremene preukázania nedodania plnenia žalobcom zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a porušenie princípu rovnosti zbraní v neprospech žalovaného.
17. Má za to, že súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkazov a argumentov strán v spore nezachoval princíp rovnosti strán sporu a dôkazy nevyhodnocoval v ich vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 CSP, ale naopak jednostranne účelovo v prospech žalobcu a tento svojim celkovým postupom a posúdením nedôvodne preniesol celé dôkazné bremeno dokazovania niečoho, čo žalobca nedodal. Uvedeným prenesením dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného súd prvej inštancie porušil zásadu, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, teda niečo, čo sa nikdy nestalo, keďže preukazovanie takejto negatívnej skutočnosti je spravidla objektívne nemožné, ktorým postupom výrazne narušil zásadu rovnosti strán sporu ako neoddeliteľnú súčasť práva žalovaného na spravodlivý proces.
18. Vzhľadom na postup súdu prvej inštancie a jeho závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku má žalovaný za to, že konanie a rozhodovanie súdu prvej inštancie bolo jednostranné, pretože tento bral do úvahy iba dôkazy smerujúce v prospech žalobcu, neprihliadal na dôkazy a návrhy na dokazovanie zo strany žalovaného, ktoré navyše aj odmietol aj riadne, bezprostredne vykonať. Skutočnosti, ktoré tvrdil žalovaný čo do vadného a neskorého plnenia žalobcu chcel žalovaný preukázať prostredníctvom navrhovaných svedkov a kedy zároveň dané skutočnosti vyplývali z listinných dôkazov, ktoré žalovaný v konaní predložil, avšak súd navrhované dôkazy nevykonal a ukrátil tak žalovaného na jeho procesných právach, znevýhodnil ho ako sporovú stranu, keď svedkov navrhovaných žalobcom vypočul a navrhovaných svedkov na strane žalovaného odmietol vypočuť.
19. Zo strany žalobcu došlo k dezinterpretácii SMS komunikácie, ktorá nesúvisela s osobou žalobcu, ale s obchodnou spoločnosťou CREDO – SK s.r.o. Žilina, v ktorej vystupuje žalobca ako spoločník a konateľ s tým, že túto skutočnosť žalovaný súdu ozrejmil, avšak s touto námietkou ako prostriedkom procesnej obrany sa konajúci súd nevysporiadal. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, vykazujúcim znaky svojvôle a arbitrárnosti, z ktorého nie sú zrejmé úvahy súdu prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené má za to, že súd prvej inštancie postupoval pri rozhodovaní nedôsledne a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je neodôvodné, nepreskúmateľné a arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa atribúty zakotvené základným právom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právom podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý nedostatok riadneho odôvodnenia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Napadnuté rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám zákona, ani ustálenej judikatúry a súdnej praxe, nie je z neho zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil, ako dospel k vyjadreným úplne arbitrárnym záverom, neobsahuje logické postupy súdu prvej inštancie akými sa pri rozhodovaní riadil a pre žalovaného je toto samo o sebe nezrozumiteľné a jeho závery sú prekvapivé, nepochopiteľné a ústavne nekonformné.
20. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu ako nedôvodnú zamietol, alternatívne vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s odvolaním v celom rozsahu nesúhlasí. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že žalobca pri podávaní žaloby predložil len zmluvu s vystavenými faktúrami, avšak nepreukázal, že služby poskytol riadne a včas. Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko už len tým, že žalovaný predmetné faktúry prebral a zahrnul do účtovníctva svedčí o tom, že služby boli vykonané podľa požiadaviek žalovaného a s výsledkom dohodnutej služby nebol očividne žiaden problém. Žalovaný v odvolaní opätovne uvádza, že si žalobca nesplnil podmienky Zmluvy a nepodložil to opäť žiadnymi dôkazmi. Tak ako mal žalobca povinnosť svoje tvrdenia preukázať, čo aj vykonal, tak mal svoje tvrdenia preukázať aj žalovaný, čo do dnešného dňa nepreukázal. Jeho odvolanie, rovnako ako všetky jeho vyjadrenia a obrana vo veci samej je veľmi všeobecná, čo potvrdil aj Okresný súd Žilina vo svojom rozhodnutí.
22. Žalobca sa v celom rozsahu stotožňuje s bodom 37 odôvodnenia rozsudku, v ktorom je jasne uvedené, že v konaní nebolo žalovaným ani preukázané, že by žalobca v čase, kedy pôsobil na družstve nesplnil úlohy zadané žalovaným a rovnako ho žalovaný ani neupozornil na žiadne nedostatky za celý čas trvania zmluvy. Konajúci súd v bode 38 rozsudku uviedol, že nepovažuje za logické, aby vo väzbe na prípadnú tvrdenú nespokojnosť žalovaného so službami poskytovanými žalobcom došlo dňa 01.11.2019 k uzavretiu Dodatku č. 1 k Zmluve a následne dňa 01.03.2021 k uzavretiu Dodatku č. 2 k Zmluve, ktorými došlo k navýšeniu odmeny žalobcu. Zmluvu, rovnako ako aj všetky Dodatky podpísal sám žalovaný.
23. Žalovaný na jednu stranu tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a na druhú stranu tvrdí, že dôkazy, ktoré boli v konaní pripustené, boli len tie, ktoré predložil žalobca. Vo svojich tvrdeniach si žalovaný často odporuje a snaží sa zavádzať súd a jeho tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Stále dookola sa opiera, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti na základe Zmluvy, avšak po vykonanom dokazovaní, svedeckých vyhláseniach a rovnako po dôkazoch,ktoré boli do konania doručené je zrejmé, že žalobca všetky svoje povinnosti, ktoré mu zadal žalovaný plnil riadne, svedomito a v riadnom čase. Žalovaný nepreukázal, že s prácami žalobcu nebol spokojný, prípadne, že služby neboli dodané podľa jeho predstáv, naopak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že za celý čas pôsobenia žalobcu u žalovaného nemal žalovaný žiadne výhrady voči žalobcovi, jeho práci, povinnostiam, navyše sám žalovaný na pojednávaní dňa 17.01.2023 uviedol, že po ňom nepožadoval žiaden súpis prác a keby s prácami nebol spokojný, sám by vypovedal Zmluvu a až do podania platobného rozkazu žalovaný nikdy nenamietal, že by mu služby neboli dodané. Rovnako skonštatoval aj konajúci súd, že pokiaľ by žalovaný aj mal konkrétne výhrady voči poskytovaniu služieb zo strany žalobcu, nič mu nebránilo, aby Zmluvu aj bez udania dôvodu vypovedal, resp. vypovedal v súlade so zákonnými ustanoveniami v prípade porušenia povinnosti zo strany žalobcu tak, ako celý čas žalovaný tvrdí, že boli údajne porušené. Samotný súd uviedol, že žalovaným nebolo účinne popreté tvrdenie, že si žalobca svoju povinnosť neplnil.
24. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na zásah do svojho práva na spravodlivý proces tým, že súd nevykonal dôkazy, ktoré navrhol, poukazuje žalobca na bod 47 rozsudku konajúceho súdu, kde je dostatočným spôsobom odôvodnené, prečo dôkazy, ktoré predložil žalovaný, súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k predmetu konania. Ak aj chcel žalovaný nejakým spôsobom dokázať, že si žalobca povinnosti nesplnil, bolo potrebné dodať dôkazy z doby, kedy žalobca u žalovaného pôsobil a nie dodať do konania len správy z kontroly, ktorá bola vykonaná niekoľko mesiacov po odchode žalobcu.
25. Sám konajúci súd vzhľadom na neurčitosť procesnej obrany žalovaného v časti tvrdených vád vyzval právneho zástupcu žalovaného na konkretizovanie obsahu procesnej obrany. Z ustanovenia § 151 vyplýva, že strany sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. V súvislosti s namietanými nedostatkami vo vykonanom dokazovaní žalobca uviedol, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci konania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000).
26. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný mohol navrhovať dôkazy, rovnako sa k nim vyjadrovať a rovnako mu bolo umožnené vykonať procesnú obranu a vyvrátiť tvrdenia žalobcu, no počas celého konania tieto dôkazy nedoložil a svoje tvrdenia ničím nepodložil. Všetky svoje tvrdenia bližšie nekonkretizoval, uvádzal svoje tvrdenia len vo všeobecnej rovine, čo mu bolo aj súdom vytknuté. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovanému nebolo znemožnené zúčastňovať sa aktívne súdneho procesu a v žiadnom prípade neboli porušené jeho práva na spravodlivý proces a teda nie je splnený odvolací dôvod a súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.
27. Žalobca ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadne riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa jeho názoru podal žalovaný odvolanie len z dôvodu, aby oddialil čas, kedy bude musieť splniť svoj záväzok voči žalobcovi, ktorý má a ktorého existenciu potvrdil aj konajúci súd. Žalobcovi je známe, že dlžná suma nebola vyplatená z dôvodu nedostatočných finančných prostriedkov, nakoľko žalovaný ešte pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu opakovane tvrdil, že nemá finančné prostriedky. Na základe vlastného šetrenia bolo zistené, že na LV č. XXXX v katastrálnom území H., kde sa nachádza administratívna budova má právny zástupca žalovaného zriadené záložné právo v jeho prospech na administratívnu budovu č. 647 a žalobca predpokladá, že týmto spôsobom sa chce právny zástupca chrániť, aby mu zo strany žalovaného bola vyplatená odmena za právne služby, nakoľko toto záložné právo bolo zriadené po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu.
28. Podľa žalobcu súd rozhodol správne, v zmysle ustanovení zákona, na základe podanej žaloby, zohľadnil všetky podania, dôkazy a na základe nich vychádzal pri rozhodovaní. Svoje rozhodnutie aj dostatočným spôsobom odôvodnil, a preto nie sú naplnené dôvody odvolania, ktoré podal žalovaný. Žalovaný do dnešného dňa nepreukázal, že by služby neboli dodané, len to tvrdí, nedodal žiadne dôkazy, ktorými by podložil svoje tvrdenia, ani v konaní pred okresným súdom a rovnako ich nepodložil ani k svojim tvrdeniam v podanom odvolaní, čo svedčí o tom, že svoje tvrdenia nemá žiadnym spôsobom podložené a nemá ich čím preukázať. Sám žalovaný svojim prístupom, a to tým, že prevzal predmetné faktúry, nikdy nič žalobcovi nevytkol, či už ústne alebo písomne, rovnako ako za celý čas nevypovedal zmluvu so žalobcom, naopak podpísal predmetné dodatky na zvýšenie odmeny dokázal, že žalobcove tvrdenia sú pravdivé a tvrdenie, že si žalobca nesplnil povinnosti sa nezakladajú na pravde.
29. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 CSP potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
30. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 06.07.2023 s možnosťou vyjadrenia sa k nemu v lehote 10 dní. Žalovaný sa už k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.
31. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
32. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
33. Odvolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil a považuje za nehospodárne ich opätovne uvádzať, a preto rozsudok prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
34. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, ktorý označil odôvodnenie napadnutého rozsudku za arbitrárne a nepreskúmateľné, keď zároveň tvrdil, že súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy v rozpore s § 191 ods. 1 a 2 CSP. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných
súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky správne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ IV. ÚS 115/03, III. ÚS 203/04). Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, k svojim záverom dospel na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu. Náležite vysvetlil, prečo nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy považoval za dôvodný, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal jednak zo skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, zároveň vychádzal z dôkazov predložených tak žalobcom ako aj žalovaným.
35. Predmetom žaloby bolo zaplatenie žalovanej sumy titulom vykonaných služieb v zmysle Zmluvy o spolupráci uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.01.2018 uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s Dodatkami č. 1 a č. 2, ktorými došlo k navýšeniu odmeny žalobcu ako poskytovateľa za riadne a včas poskytované služby, uvedené konkrétne v čl. 2 ods. 2.1 písm. a/ Zmluvy. Jednalo sa o obdobie október, december 2020, január, apríl 2021.
36. Odvolací súd z obsahu spisu ďalej zistil, že zmluva bola ukončená na základe zhodného tvrdenia strán ku dňu 30.04.2021. V priebehu konania po podaní žaloby došlo zo strany žalovaného k uhradeniu faktúry č. 20190010, a to dňa 17.05.2021, pričom návrh na vydanie platobného rozkazu bol na Okresnom súde Banská Bystrica podaný dňa 06.05.2021. Žalovaný v odpore uviedol jednak, že faktúru vo výške 20190010 vo výške 960,--Eur uhradil dňa 14.05.2021, ktorú skutočnosť podľa neho platobný rozkaz zo dňa 21.05.2021 nereflektuje a teda , enunciát rozhodnutia nezodpovedá skutkovému stavu (k uvedenému odvolací súd konštatuje, že je nesporné, že predmetná faktúra bola uhradená pred vydaním platobného rozkazu, ale až po podaní návrhu žalobcu na vydanie platobného rozkazu, teda v tejto časti bol návrh podaný dôvodne). Ďalej žalovaný v odpore uviedol vo vzťahu k zvyšným faktúram, že tieto síce riadne zaúčtoval (aj z dôvodu dlhoročných vzťahov žalobcovi tieto faktúry formálne nevrátil), avšak platbu pozdržal až do okamihu kedy žalovaný (zrejme mal na mysli žalobca, pozn. odvolacieho súdu) vykoná nápravu služieb poskytnutých žalovanému, ktoré mu boli vytknuté, t.j. žalobca nedodal zmluvne dohodnuté plnenie riadne, v dohodnutom rozsahu a včas. Tiež uviedol, že upozornil žalobcu na porušenie zmluvných povinností, najmä s odkazom na čl. 4 Zmluvy a že voči nemu bude uplatňovať nárok na zmluvnú pokutu a, že neeviduje voči žalobcovi záväzok vo výške uplatnenej žalobcom.
37. K uvedeným tvrdeniam žalovaného odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný nebol spokojný s poskytnutím služieb zo strany žalobcu, mal možnosť upozorniť žalobcu na porušenie svojich zmluvných povinností, avšak spôsobom, ktorý by mohol tieto jeho tvrdenia preukázať. V priebehu konania však žalovaný žiadny takýto dôkaz nepredložil.
38. Odvolací súd konštatuje že predkladaním dôkazov a unesenie dôkazného bremena je v sporovom konaní úlohou a zodpovednosťou strán. Rovnako platí, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a svoje tvrdenia preukazovať dôkazmi, ako aj obsah povinnosti sa odvíja od hmotného práva. Rozsah a príčiny vzniknutej ujmy je povinný preukázať žalobca práve tak, ako je žalovaný povinný preukázať, že nebol spokojný s dodaním zmluvne dojednaného plnenia a že upozornil žalobcu na porušovanie zmluvných povinností, pretože v rámci dokazovania v sporovom konaní platí zásada, že každá strana musí niesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, t.j. kto tvrdí, ten dokazuje. Strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia.
39. Žalovaný v konaní nepoprel, že si predmetné faktúry riadne zaúčtoval a pokiaľ nebol spokojný s dodanými službami zo strany žalobcu bol povinný žalobcovi predmetné faktúry vrátiť s upozornením na porušenie zmluvných povinností zo strany žalobcu. Odvolací súd sa preto musí stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo žalovaným tvrdené ani preukázané, že by žalobca v konkrétnom období nesplnil konkrétne mu zadané úlohy spadajúce do predmetu zmluvy v rozsahu poskytovaných služieb v zmysle čl. 2 Zmluvy s tým, že nebolo súdu preukázané, že by v čase trvania zmluvy upozornil žalobcu na konkrétne nedostatky v poskytovaných službách, resp. na konkrétne nesplnené zadané úlohy. V tejto súvislosti musí odvolací súd súhlasiť aj s názorom súdu prvej inštancie, že považuje za nelogické, aby vzhľadom na tvrdenú nespokojnosť žalovaného so službami poskytovanými žalobcom došlo k uzavretiu Dodatku č. 1 dňa 01.11.2019 (Zmluva uzavretá dňa 01.01.2018), ktorým došlo k navýšeniu zmluvnej odmeny žalobcu zo sumy 960,--Eur bez DPH na 1.300,--Eur mesačne bez DPH
a následne k uzavretiu Dodatku č. 2 dňa 01.03.2021, ktorým došlo k ďalšiemu navýšeniu odmeny žalobcu, a to na sumu 1.800,--Eur bez DPH. Pokiaľ by tak, ako tvrdil v konaní žalovaný nedodal žalobca zmluvne dohodnuté plnenie riadne, v dohodnutom rozsahu a včas, nemal by predsa žalovaný dôvod uzatvárať dodatky k Zmluve o spolupráci, ktorými dochádzalo k navýšeniu zmluvnej odmeny , a to konkrétne za zabezpečenie koordinačnej a riadiacej činnosti zamestnancov na divízii mäsovýroby objednávateľa (čl. 2, bod 2.1 písm. a/ Zmluvy o spolupráci).
40. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že to bol žalobca, ktorý mal v konaní preukázať, že služby pre žalovaného vykonal a keď podľa jeho názoru v dôsledku nesprávneho právneho záveru súdu prvej inštancie o dôkaznom bremene preukázania nedodania plnenia žalobcom zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a porušenie princípu rovnosti zbraní v neprospech žalovaného. Ako už odvolací súd uviedol, platí zásada, že každá strana musí niesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, teda kto tvrdí, ten dokazuje. Ak teda žalovaný v konaní tvrdí, že mu žalobca dohodnuté plnenie riadne, v dohodnutom rozsahu a včas nedodal, bol to práve žalovaný, ktorý tieto svoje tvrdenia bol povinný v konaní preukázať, napríklad ako už bolo uvedené vrátením predmetných faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval poskytnuté služby žalovanému s oznámením prečo predmetné faktúry žalobcovi vracia aj s uvedením námietok, ktoré má voči poskytnutým službám, prípadne mal preukázať, že písomne upozornil žalobcu na nedostatočne poskytované služby v zmysle Zmluvy o spolupráci. Žiadne takéto dôkazy však žalovaný v konaní súdu nepreukázal. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného – predsedu predstavenstva E. F. na pojednávaní konanom dňa 17.01.2023, ktorý na otázku právneho zástupcu žalobcu, či vyžadoval mesačný súpis vykonaných prác od žalobcu, predseda predstavenstva žalovaného uviedol, „že o tom nevie, s tým, že súpis prác neodzrkadľuje problém, ktorý tu máme, problém je v tom, že po odchode žalobcu firma ďalej fungovať nemohla“. Aj z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného je zrejmé, že žiadny dôkaz o vykonaných prácach žalobca predložiť nemohol, keďže takýto súpis vykonávaných prác od neho zo strany žalovaného nebol požadovaný a nevyplývala takáto povinnosť ani z obsahu Zmluvy o spolupráci.
41. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkazov a argumentov strán v spore nezachoval princíp rovnosti strán sporu a dôkazy nevyhodnocoval v ich vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 CSP, ale naopak jednostranne účelovo v prospech žalobcu, a že nevzal do úvahy žiadne dôkazy v prospech žalovaného, odvolací súd uvádza, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípy nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava nestanovuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ustanovenia § 220 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť do odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne.
42. Odvolací súd z obsahu napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie v ňom uviedol aké dôkazy v konaní predložil žalobca, aké žalovaný a z ktorých dôkazov súd vychádzal. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie vyhodnocoval, len dôkazy v prospech žalobcu. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa zaoberal v napadnutom rozhodnutí aj dôkazmi predloženými žalovaným, konkrétne v odseku 41 napadnutého rozhodnutia sa zaoberal listinnými dôkazmi predkladanými právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní konanom dňa 17.01.2023 a skonštatoval, že ani jeden z týchto dôkazných prostriedkov nepreukazuje, že by žalobca služby v zmysle Zmluvy neposkytoval v dohodnutom rozsahu, včas, prípadne vôbec. Zaoberal sa predloženým Rozhodnutím Regionálnej a potravinovej správy Žilina zo 04.04.2021, rozhodnutím vydaným Regionálnou a potravinovou správou Žilina zo dňa 19.06.2020, ako aj ďalšími v predmetnom odseku napadnutého rozhodnutia uvedeným dôkaznými prostriedkami a uviedol, čo bolo týmito dôkaznými prostriedkami preukázané. O tom, prečo podľa názoru súdu prvej inštancie nepovažoval za
potrebné a relevantné vykonať výsluch žalovaným navrhovaného svedka A. G. sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal v odseku 47 napadnutého rozhodnutia a tiež sa v ňom zaoberal uvedenými dôkaznými prostriedkami žalovaného, keď podľa názoru súdu prvej inštancie z predmetných dôkazov nijakým spôsobom nevyplývalo, že by kontrola bola dôsledkom porušenia povinnosti žalobcu v súvislosti s činnosťou vykonávanou pre žalovaného na základe Zmluvy, keď predmetom kontroly mal byť rok 2022 ( Zmluva bola ukončená k 30.04.2021). Súd sa vysporiadaval aj s dôkazmi žalovaného, čo vyplýva aj z ďalších odsekov napadnutého rozsudku, avšak ako správne uviedol súd prvej inštancie tieto dôkazy nepreukázali porušenie povinností zo strany žalobcu. K uvedeným dôkazným prostriedkom, sa súd prvej inštancie podrobne vyjadril v odseku 41 napadnutého rozsudku, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na tento odkazuje.
43. Nie je preto pravdou tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie sa zaoberal dôkaznými prostriedkami len v prospech žalobcu, nevzal do úvahy žiadne dôkazné prostriedky v prospech žalovaného, keď ako už bolo vyššie uvedené väčšina dôkazným prostriedkov uvedených žalovaným sa týkala obdobia po ukončení zmluvy, teda po 30.04.2021 a nemali súvis so službami poskytovanými žalobcom v čase trvania platnosti Zmluvy o spolupráci. Ako už bolo vyššie uvedené, súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, avšak je povinný uviesť, prečo ten ktorý navrhovaný dôkaz nevykonal. Súd prvej inštancie tak učinil a podrobne uviedol, že prečo nepovažoval za potrebné vykonať výsluch svedka A. G. navrhovaného žalovaným.
44. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené. Súd prvej inštancie podrobne opísal, akými úvahami sa pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu riadil.
45. Odvolací súd po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvej inštancie sa vysporiadal všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.
47. Rozhodnutie bolo prijaté členmi v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).