Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-39-2019.pdf
PDF · 104.27 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/39/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Mareka Košča a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: N. K., Y.. XX.X.XXXX, E. G. V. XX, XXX XX G. V., právne zastúpený JUDr. Vladimírom Komanom, advokátom, so sídlom 17. novembra 31, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 42 233 429, proti žalovanej: N. N., Y.. XX.X.XXXX, E. J. XX, XXX XX G. V., právne zastúpená JUDr. Slavomírom Firmentom, advokátom, so sídlom 17. novembra 14, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 42 076 986, o zaplatenie 651,86 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8Csp/133/2017-134 zo dňa 5.12.2018, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III.
Priznáva žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 65,- eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 65,- eur od 27.3.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V II. výroku v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V III. výroku žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 80,06 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 651,86 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom bytu č. X, nachádzajúceho sa v 6-bytovej jednotke, súpisné číslo XX, zapísaného na LV č. XXXX v k. ú. G. V.. Odber vody v tejto bytovej jednotke je zabezpečený zo spoločného vodomeru, ktorý bol registrovaný na žalovanú. Žalovaná po vyúčtovaní spotreby vody vodárenskou spoločnosťou vykonala rozúčtovanie spotreby pre jednotlivých vlastníkov bytov. Dňa 5.1.2017 sa konala schôdza vlastníkov bytov, na ktorej mala žalovaná predložiť vyúčtovanie za roky 2014 - 2016. Žalovaná na schôdzu neprišla, ale požiadala vodárne o odobratie vodomeru, čo zistili dňa 17.2.2017 v čase okolo 13:15 - 13:45 hod. Žalobca telefonicky žiadal vodárne o znovupripojenie, čo nebolo možné, preto vycestoval do C. Ľ. na vodárne, kde zistil dlh za spotrebovanú vodu vo výške 521,86 eur. Už od roku 2015 žiadali o poskytnutie dokladov ohľadne platieb za vodu, čo žalovaná odmietala, preto za vodu prestali uhrádzať. Žalovaná zrušila spoločný fond, vytvorila si nový a urobila nový domový poriadok, ktorý spoluvlastníci (okrem I.. V.) neodsúhlasili. Žalobca na vodárňach uhradil dlh vo výške 521,86 eur ako aj náklady za pripojenie vody vo výške 130,- eur. Dňa 20.2.2017 na schôdzi bytového domu vlastníci bytov odsúhlasili prepis odberného miesta zo žalovanej na Bytové spoločenstvo XxXj., G. V. XX, XX.
2.1. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe neuznala nárok žalobcu a žiadala žalobu zamietnuť. Potvrdila, že vodomer bol napísaný na ňu a po vyúčtovaní spotreby vody robila rozúčtovanie medzi jednotlivých vlastníkov bytov. K tejto dobrovoľnej a nijako neodmeňovanej aktivite sa zaviazala od cca roku 2008-2010 a bez väčších konfliktov ju vykonávala do roku 2014. Každý z vlastníkov bytov vedel o výške zálohy, ktorá bola ústne vopred dohodnutá a ktorú uhrádzal a z týchto záloh uhrádzala účtované náklady za vodu a spoločnú elektrinu. K 31.12. jednotlivým vlastníkom dala vyúčtovanie (ak si o to požiadali) podľa spotreby a prípadný preplatok alebo nedoplatok zohľadňovala pri prvých platbách za ďalší rok. Ďalej popísala, v akej výške a kedy uhrádzali zálohové platby jednotlivé rodiny, a to od roku 2014 do roku 2016 s tým, že rodina žalobcu a rodiny S. a E. uhrádzali zálohy iba do polovice roka 2015, následne uhradili ešte faktúru splatnú v decembri 2015. Vodomer dala odpojiť z dôvodu, že traja z vlastníkov bytov prestali uhrádzať zálohy a nevedela si s nimi poradiť. Pred odpojením napísala vlastníkom, ktorí neplatili, doporučené listy, žalobcovi sa jej ho podarilo doručiť osobne ako prvému, ostatné rodiny si ho už neprevzali. V decembri 2016 nalepila na vstupné dvere bytového domu výzvu. Ešte aj v roku 2017 cez pani V. upozorňovala neplatičov na možnú odstávku vody. Ak by boli zálohy riadne platené, k žiadnemu odpojeniu vody by nedošlo. Žalovaná vzniesla aj kompenzačnú námietku voči žalobcovi vo výške 226,97 eur, ktorá pozostáva z dlhu za vodu za rok 2015 vo výške 53,28 eur a za rok 2016 vo výške 173,69 eur. Ani v ostatnom žalovanom rozsahu žiadna škoda nevznikla, pretože aj keď odpočíta úhrady zo strany troch problémových rodín za roky 2015 a 2016 (zálohy a jednu zaplatenú faktúru), stále jej dlhujú 120,78 eur za vodu a určitú sumu aj za elektrinu. Poprela tvrdenia žalobcu, že by nebol informovaný o výške platieb za vodu, pretože nebol problém mu ukázať všetky podklady a o tejto možnosti vedel aj od jej manžela. Žalobca však do dokladov odmietol prísť nahliadnuť na rozdiel od zástupcov z rodín E.Č. a S.. Domový poriadok je nepodstatný pre vec. Žiadny spoločný fond nezrušila, ani nevytvorila nový. Nedohodli sa na platbách do spoločného fondu, preto sa naň neskladali. Na záver uviedla, že svojím konaním sa nedopustila protiprávneho konania, keďže jednak bolo jej právo odpojiť vodomer a pred jeho odpojením dostatočne informovala ostatných vlastníkov o hroziacom odpojení. Jej dobrovoľná aktivita bola podmienená riadnym a včasným plnením povinností zo strany vlastníkov bytov, ktoré časť vlastníkov prestala rešpektovať. Je preto možné uvažovať aj o odvrátení hroziacej škody podľa § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka, príp. o zbavení sa zodpovednosti v zmysle § 417 ods. 3 Občianskeho zákonníka, lebo škodu nezavinila.
2.2. Žalobca v replike nepoprel, že žalovaná vyberala zálohy a vodomer bol zapísaný na jej meno. Uviedol však, že tvrdenia žalovanej, že žalobca bol informovaný, nie sú veľmi presvedčivé a ničím podložené. Žalovaná predložila znenie listov iba pre 2 rodiny, nie však pre žalobcu, aj keď podací lístok je aj pre žalobcu. Ďalej uviedol, že z predložených vyúčtovaní nevyplýva, od koho a v akej výške prijala zálohy. Jediný doklad, ktorý zodpovedá účtovníctvu, je doklad od I., A.. C.., z ktorého vyplýva úhrada poplatkov za vodu dňa 24.12.2016 a z dokladov od žalovanej nevyplýva, že by žalobcu vyzvala na úhradu dlhu. Takisto nepredložila žiadny doklad o tom, že by na prelome rokov 2016 a 2017 upozornila vlastníkov bytov o nedoplatkoch. Na záver vyslovil názor, že boli splnené podmienky na vznik zodpovednosti za škodu.
2.3. Žalovaná v duplike trvala na vyjadrení k žalobe. Ďalej k tvrdeniam žalobcu uviedla, že žalobca zrazu požaduje vyúčtovanie vo forme, ktorú nikto v bytovom dome nepožadoval a ani sa nikdy iným spôsobom nerobilo, keďže aj žalovaná robila evidenciu, preberanie a rozúčtovanie platieb tak, ako bola poučená od jej predchodkyne pani Č.. Zdôraznila, že každý vedel, akú zálohu má platiť, pričom pri preberaní zálohy vystavovala príjmové doklady, aby mala prehľad o prijatých zálohách jednak ona ako aj vlastníci bytov. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že dňa 24.12.2016 mala byť uhradená voda a už dňa 16.2.2017 mala žalovaná písať I., A.. C.., že ide o dlhodobé neuhrádzanie poplatkov za vodu. Ide o účelový výklad žalobcu. Žalobca, ako aj zvyšné dve rodiny, ktoré prestali uhrádzať zálohy za vodu, sami donútili žalovanú konať tak ako konala.
2.4. Súd zistil tento skutkový stav: Žalobca a žalovaná boli v rokoch 2014 - 2016 vlastníkmi bytov v bytovom dome vo G. V. Č.. XX. Žalovaná po prisťahovaní sa dobrovoľne súhlasila s tým, že bude po pani Č. pokračovať v evidencii záloh platieb za vodu a spoločnú elektrinu a z týchto bude platiť faktúry od dodávateľov. Následne po skončení roka predkladala vlastníkom bytov rozúčtovanie spotreby vody a elektriny. V bytovom dome bol jeden hlavný vodomer a každá rodina mala za hlavným vodomerom podružný merač, kde si mohla overiť svoju spotrebu. Zálohové platby za vodu a spoločnú elektrinu uhrádzali všetky rodiny do júna 2015. Približne od roku 2014 sa vzťahy medzi vlastníkmi zhoršili, pričom
vznikli dva tábory, ktoré mali odlišné názory na fungovanie a správu vecí týkajúcich sa bytového domu, kde na jednej strane stáli rodiny K., S. a E. a na druhej strane rodiny N., V. a Š.. Po skončení roka 2014 neobdržali minimálne rodiny K., S. a E. vyúčtovanie nákladov za vodu a elektrinu, príp. vyúčtovanie spoločného fondu, aj keď o to žalovanú žiadali. Uvedené tri rodiny, ktoré boli najväčšími odberateľmi vody, preto od júla 2015 prestali uhrádzať zálohy. Žalovaná vyzývala tieto rodiny na platenie záloh tak doporučeným listom v októbri 2015, ako aj vylepením oznamu na vchodové dvere bytového domu, kde v decembri 2015 bola vyvesená aj faktúra od I., A.. C... Túto uhradil žalobca a rodiny S. a E. sa s ním následne vyrovnali. Neplatenie záloh od rodín K., S. a E. pokračovalo aj v roku 2016, keď tieto rodiny žiadali žalovanú o vyúčtovania za rok 2015 a odovzdanie celej dokumentácie. Prvú faktúru za vodu v roku 2016 uhradila žalovaná s rodinami V. a Š., ktoré uhradili zálohy na celý rok dopredu a ďalšie tri faktúry za vodu ostali neuhradené. V decembri 2016 vyvesila žalovaná na vchodové dvere bytového domu výzvu na zaplatenie nákladov za vodu s poučením, že inak dôjde k odpojeniu vody. Uvedený oznam videla aj manželka žalobcu, ktorá ho odfotený poslala žalobcovi. Žalovaná konzultovala riešenie situácie s I., A.. C.. aj so starostom obce, ktorí jej odporučili dohodnúť sa s neplatičmi. K dohode však nedošlo. Na schôdzi vlastníkov bytov konanej dňa 5.1.2017, na ktorej chceli uvedené tri rodiny neplatičov dosiahnuť predloženie vyúčtovaní za roky 2014 - 2016, sa žalovaná nezúčastnila. Dňa 16.2.2017 vyhotovila žalovaná žiadosť o odpojenie vody, ku čomu došlo dňa 17.2.2017. V rovnaký deň vycestoval žalobca do C. Ľ., kde uhradil I., A.. C.. dlh za vodu za vchod č. XX v bytovom dome vo G. V. v celkovej výške 521,36 eur, a to faktúry vo výškach 181,55 eur, 184,15 eur a 143,66 eur splatné postupne v dňoch 23.6.2016, 01.10.2016 a 24.12.2016, poplatky za šesť upomienok po 2,- eurá, poplatok vo výške 0,50 eur a poplatok za znovupripojenie vo výške 130,- eur. V ten istý deň potom došlo k obnoveniu prívodu vody. Vyúčtovania za roky 2014 - 2016 dostali rodiny K., S. a E. až v roku 2017.
2.5. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne dôvodný. Na odpojení vody, čo bolo bezprostrednou príčinou vzniku poplatku za znovupripojenie, sa podieľali obe strany sporu rovnakou mierou svojím tvrdohlavým postojom a neústupčivosťou. Aj keď odpojenie vody evidovanej na žalovanú nebolo priamo v rozpore s právnymi predpismi, najmä ak sa nedoplatok za vodu zväčšoval so značným prispením aj žalobcu, ktorý vodu užíval, ale zálohy za užívanie vody neplatil, aj keď si mohol spotrebu vody jednoducho overiť na podružnom vodomere, na druhej strane súd zohľadnil, že pri troche porozumenia sa mohla celá situácia vyriešiť inak a k vzniku poplatku za znovupripojenie nemuselo dôjsť. Súd preto zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi polovicu poplatku za znovupripojenie vody. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu takéto riešenie súd považuje za spravodlivé. Žalovaná si uplatnila voči žalobcovi aj kompenzačnú námietku z dôvodu nedoplatkov žalobcu za roky 2015 a 2016. Pokiaľ ide o rok 2016, žalobca svoj dlh uhradil priamo dodávateľovi vody, pričom v tomto roku za neho žalovaná v konečnom dôsledku neuhrádzala nič (vychádzajúc z koncoročného vyúčtovania, keď úhrada prvej faktúry troma rodinami pokryla ich spotrebu za rok 2016 a úhrada žalobcu po odpojení vody pokryla spotrebu vody za zvyšné tri rodiny). Pokiaľ ide o dlh za rok 2015, z tvrdení žalovanej nie je možné jednoznačne zistiť, z akých peňazí bol nedoplatok žalobcu za rok 2015 uhradený, teda či išlo o peniaze priamo žalovanej, alebo išlo o peniaze zo spoločného fondu (keďže podľa vyjadrení žalovanej niekedy prípadný dlh za vodu, keď ešte neboli zložené všetky zálohy, zaplatila sama a niekedy si pomohla peniazmi zo spoločného fondu). Žalovaná k tejto skutočnosti nenavrhla žiadne dôkazy. Súd preto kompenzačnú námietku žalovanej nepovažoval za dôvodnú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd vyhovel žalobe v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 65,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
2.6. Žalobca si uplatnil voči žalovanej aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa podania žaloby. Žalovaná sa do omeškania mohla dostať až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, z ktorej mohla zistiť, že si voči nej žalobca uplatňuje nejaký nárok. Žaloba bola žalovanej doručená dňa 26.3.2018. Žalobca si úrok z omeškania uplatnil v zákonnej výške, preto mu ho súd priznal, ale iba zo sumy, na zaplatenie ktorej žalovanú zaviazal tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia úrokov z omeškania nad rámec, ktorý bol žalobcovi priznaný, súd žalobu zamietol.
2.7. O nároku na náhradu trov súd rozhodol tak, že žalovaná bola úspešná v 80,06 % a v tomto rozsahu má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.
3. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.
4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd sa uspokojil s písomnými stanoviskami rodiny E. a rodiny S. bez ich vypočutia. Namietal, že nebolo možné komplexne hodnotiť postup žalovanej, lebo neustále menila výpoveď, ktoré by jej mohli svedkovia bez akýchkoľvek pochybností vyvrátiť, no súd akoby na tieto skutočnosti nereagoval. Má zásadné námietky proti rozhodnutiu, že zodpovedá za jednu polovicu nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so znovupripojením vody. Žalobca nebol sám odpojený, ale boli odpojení všetci užívatelia a konanie žalovanej bolo úmyselné, protiprávne, svojvoľné, nerešpektujúce akékoľvek právne ustanovenia a bolo v príkrom rozpore s morálkou, čo aj v trestnom konaní zvyšuje stupeň spoločenskej nebezpečnosti nielen pre žalobcu, ale pre všetkých obyvateľov bytovky. Čo sa týka trov konania žalobca je toho názoru, že žalovanej trovy konania v zmysle § 256 ods. 2 a § 257 CSP nepatria a navrhol, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu trov konania žalobcovi. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Dňa 28.2.2019 doručila žalovaná vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, v ktorom uviedla, že má za to, že súd prvej inštancie zistil všetky potrebné skutkové okolnosti, tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich správne skutkové i právne závery, a to s použitím správnych právnych predpisov a celkovo tak vec správne právne zhodnotil a odvolacie dôvody a odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dané. Zároveň odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom preukazuje vyššie uvedené závery o správnosti napadnutého rozhodnutia, je zrozumiteľné, presvedčivé a úplné. K namietaniu toho, že súd nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz - výsluchy zástupcov spriaznených rodín žalovaná uvádza, že s takýmto postupom súdu súhlasí, keďže z prehlásenia zo dňa 7.11.2017 vyplývajú všetky skutočnosti, ktoré boli sporné a k iným okolnostiam nebolo potrebné tieto osoby vypočúvať, navyše ich prehlásenie predložil sám žalobca argumentujúc hospodárnosťou konania a ich ďalší výsluch by bol preto neúčelný a tento by len zbytočne predĺžil konanie.
6. Dňa 29.3.2019 doručil žalobca vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej, v ktorom uviedol, že tvrdenia žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu okrem hypotéz neobsahujú žiadne právne relevantné argumenty, preto zotrval na svojom návrhu uvedenom v odvolaní.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. 11. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 12. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. 13. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostačujúce a vzhľadom na použitú argumentáciu a právne závery súdu prvej inštancie, pri ktorej sa v postačujúcom rozsahu vyporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré v rámci odvolacích námietok opätovne poukázal žalovaný, odvolací súd konštatuje, že túto argumentáciu nie je potrebné na tomto mieste zopakovať a ďalej dopĺňať. 14. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/170/2005, pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. 15. Súd prvej inštancie vysvetlil z akých dôvodov vyhovel žalobe žalobcu do výšky 65,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 27.3.2018 do zaplatenia a s touto argumentáciou sa odvolací súd stotožňuje. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. 16. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný, a vo vzťahu ku ktorému odvolateľ síce namietal, že žalovanej trovy konania nepatria a navrhol, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu trov konania žalobcovi, avšak žalobcom uplatnené námietky nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie výroku o trovách konania. 17. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalovaná úspešná v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).