Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17Csp-7-2018.pdf
PDF · 148.93 KB
Case nature
Area
Subarea
17Csp/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Johanou Máčajovou v právnej veci žalobcu: P. M., N.. XX.XX.XXXX, C. A. M. XXX, M., zastúpený: Mgr. Peter Kubala, advokát, Pod Párovcami 55, Piešťany, proti žalovanej: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31 335 004, Bajkalská 30, Bratislava, o zaplatenie sumy 5.314,94 Eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.314,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.314,94 Eur od 15. 05. 2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 28.05.2018, doručenou tunajšiemu súdu dňa 30.05.2018, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 5.314,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.314,94 Eur od 15.05.2018 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.
2. Žalobca v žalobe uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 14.8.2006 Zmluva o mimoriadnom medzi a stavebnom úvere č. XXXXXXX X XX (ďalej len zmluva alebo zmluva o úvere), pričom žalobca vstupoval a vystupoval v zmluve o úvere ako spoludlžník, dlžníkom zo zmluvy o úvere bola R. A. a tiež jej účastníkmi boli iné osoby (rovnako ako žalobca v postavení spoludlžníkov a ručiteľa), na základe zmluvy bol dlžníkovi poskytnutý úver (mimoriadny medziúver), výška úveru mala byť 500.000,- Skk (korún slovenských), žalovaný poskytol na základe zmluvy peňažné prostriedky vo výške 13.277,57 Eur dňa 08.09.2006 a 3.186,22 Eur dňa 20.11.2008. Žalovaný ako veriteľ od zmluvy o úvere odstúpil, a to listinou datovanou dňa 29.7.2010, žalovaný považuje odstúpenie od zmluvy o úvere účinné k 1.9.2010, tak voči dlžníkovi ako aj voči žalobcovi. Dňa 18.4.2013 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené vyhlásenie konkurzu na dlžníka - R. A., s účinkami deň po zverejnení, t.j. 19.4.2013. Žalobca s poukazom na § 52, § 53, § 54, § 48 § 457 Občianskeho zákonníka (OZ - v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) argumentuje, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva a účastníci zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia. Aj keď je úverová zmluva absolútnym obchodom, prednosť majú osobitné ustanovenia, ktoré predstavuje špeciálna právna úprava spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až 54 OZ. Zmluvu o stavebnom úvere a medziúvere upravuje zákon č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Žalovaný poskytol dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia dlžníkovi zmluvou o úvere, ktorej účastníkom ako spoludlžník bol aj žalobca. Na predmetný vzťah je preto potrebné použiť ustanovenia Obchodného zákonníka, ale aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 OZ.
Aj keď zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 14.06.2010), ide o spotrebiteľský právny vzťah podliehajúci právnej úprave § 52 a nasl. OZ a v prípade dualizmu právnej úpravy platí tá z nich, ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia. Žalobca pritom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo 14/2014 z 21.04.2015, v zmysle ktorého ustanovenie § 52 ods.2 tretej vety OZ o tom, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Žalovaný poskytol celkovo dlžníkovi - R. A. peňažné prostriedky vo výške: prvé poskytnutie prostriedkov: 13.277,57 Eur, druhé poskytnutie prostriedkov: 3.186,62 Eur, spolu tak 16.464,19 Eur. Uvedené vyplýva z výpisu, ktorý poskytol žalovaný žalobcovi, ktorým žalovaný potvrdil žalobcovi stav medziúveru č. XXX XXXX X XX, s obratmi ku dňu 20.11.2017. Žalovaný po vykonanom odstúpení od zmluvy o úvere mal nárok na: a) vrátenie poskytnutého plnenia, t.j. na vrátanie sumy 16.464,19 Eur a b) na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške 9,00 % p.a. do vyhlásenia konkurzu. Zároveň od danej sumy - od sumy 16.464,19 Eur bolo potrebné odpočítať: všetky kreditné úhrady, ktoré boli vykonané v prospech žalovaného, pričom z výpisu je zrejmé, že išlo o: vklady - spolu vo výške 2.397,92 Eur, kredity pri prechode na menu Eur vo výške 0,07 Eur, vyrovnanie - kredity vo vzťahu k nasporeným peňažným prostriedkom, spolu vo výške 5.230,60 EUR. Žalovaný tak po odstúpení mal nárok na zaplatenie sumy vypočítanej nasledovne: 16.464,19 Eur mínus (-) 2.397,92 Eur mínus (-) 0,07 Eur mínus 5.230,60 Eur = 8.835,60 Eur, žalovaný mal nárok len na vrátenie 8.835,60 Eur. Žalobca, nakoľko ho o to žiadal žalovaný, vykonal postupne nasledovné úhrady: spolu v sume 16.242,22 Eur. Dňa 17.12.2015 vykonaním úhrady 350,- Eur došlo k splateniu celej istiny pohľadávky žalovaného, a tým k vráteniu celej istiny dlhu. Dňa 17.12.2015 zároveň vznikol už „preplatok" - kedy na zvyšok dlhu 86,60 EUR sa započítal vklad 350,- EUR. Žalovaný mal nárok na úroky z omeškania vo výške 9,00 % p.a., od 1.9.2010 do vyhlásenia konkurzu na dlžníka základom je suma 8.835,60 Eur, pričom pri základe 8.835,60 Eur a sadzbe 9,00 % p.a., je ročný úrok z omeškania 795,15 Eur, ktorý sa následne prepočíta na počet dní príslušného mesiaca. Z uvedeného vyplýva, že dlh na začiatku, po odstúpení od zmluvy o úvere predstavoval čiastku 8.835,60 Eur, žalovanému vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 2.091,68 Eur, žalobca zaplatil žalovanému spolu 16.242,22 Eur, čím vzniklo žalovanému na úkor žalobcu obohatenie vo výške 5.314,94 Eur. Výška obohatenia = 16.242,22,00 Eur- 8.835,60 Eur- 2.091,68 Eur = 5.314,94 Eur. Na vydanie obohatenia žalobca vyzval žalovaného, ten obohatenie nevydal, dostal sa tak do omeškania so zaplatením, žalobca má tak nárok na úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne. Výzvu prevzal žalovaný 9.5.2018, lehotu na zaplatenie mal 5 dní, táto uplynula dňa 14.5.2018, omeškanie žalovaného nastalo od 15.5.2018. Na základe uvedeného žalobca žiada, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumu 5.314,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.314,94 Eur od 15.05.2018 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania (trov právneho zastúpenia vyčíslil vo výške 400,20 Eur).
3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v podaní zo dňa 10.10.2018, s nárokmi žalobcu nesúhlasí, namieta výpočty žalobcu, kde žalobca vychádzal z nároku na vrátenie sumy 8.835,60 Eur, ktorú sumu po úhrade splátky 350 Eur označil ako zostatok istiny dlhu. Žalobca takúto výšku istiny považuje za nesprávnu s tým, že ku dňu odstúpenia od zmluvy zo dňa 29. 7.2010 táto predstavuje sumu 12.983,30 Eur. Žalobca v žalobe nesprávne vyčíslil výšku nasporených prostriedkov vo výške 5.230,60 Eur, správna výška je 4.460,11 Eur. Zároveň nesprávne započítal vklady vykonané do odstúpenia od zmluvy v celkovej výške 2.397,92 Eur, nakoľko tieto vklady boli podľa článku II. ods.2 zmluvy: „ do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník zaväzuje splácať úroky z mimoriadneho medzi úveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 85,64 Eur „započítané na úhradu 6,19 % ročne úrokov medziúveru. Nesporné je, že na základe zmluvy o stavebnom sporení číslo X92827 1 XX bola so štyrmi dlžníkmi a jedným ručiteľom uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 14.08.2006, na základe ktorej poskytol žalovaný dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 16.596,96 Eur, čerpanie finančných prostriedkov medziúveru sa uskutočnilo dňa 08.09.2006 sumou 13.277,57 Eur, dňa 20.11.2008 sumou 3.186,62 Eur, poplatky za spracovanie medziúveru vo výške 116,18 Eur a poplatok za vystavenie bianko zmenky vo výške 16,60 Eur v súlade s článkom II zmluvy o úvere zaúčtovali pri prvej výplate medziúveru tak, že celková výška uplatneného vyplateného medziúveru bola znížená o výšku týchto poplatkov. Dlžníčka R. A. sa zaviazala do pridelenia cieľovej sumy splácať 6,19 % ročné úroky mimoriadneho medziúveru mesačnou splátkou vo výške 85,64 Eur a do nasporenia 35 % cieľovej sumy sa zaviazali dlžníci vkladať na účet zmluvy pravidelné vklady vo výške 41,49 Eur. Z dôvodu neplnenia si zmluvných povinností dlžníkmi po upomienkach žalovaný odstúpil dňa 29.07.2010 od zmluvy v súlade s článkom VI. a VII. zmluvy a vyzval dlžníkov na okamžité vrátenie
poskytnutých úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti. Ku dňu odstúpenia od zmluvy dlžná suma predstavovala 12.983,30 Eur, účinnosť odstúpenia nastala 1.9.2010 ( v zmysle článku VII, bod 7 zmluvy). Žalovaný v zmysle v článku VII. bod 9 zmluvy zúčtoval nasporenú sumu vo výške 4.460,11 Eur so sumou poskytnutého medziúveru vo výške 16,599,96 Eur, čo predstavuje po započítaní sumu 12.136,85 Eur. Na majetok dlžníčky bol dňa 18.04.2013 vyhlásený konkurz pod číslom konania 25 K/14/2013, čo malo za následok zastavenie úročenia pohľadávky voči dlžníčke a prihlášku pohľadávky ku dňu vyhlásenia konkurzu. Po vyhlásení konkurzu žalobca prejavil záujem splácať ako spoludlžník pohľadávku v mesačných splátkach 350 Eur. Žalovaný má za to, že bola splatená pohľadávka s nulovým zostatkom a k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného nedošlo. Žalobca napriek skutočnosti, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho vec nesprávne právne v žalobe posúdil. Aplikáciu OZ žalobca odôvodnil okrem iného ustanovením § 52 ods. 2 tretia veta OZ, pričom opomenul skutočnosť, že uvedené ustanovenie nemožno aplikovať na právne vzťahy založené pred 01.04.2015, pred ktorým dátumom bol aj právny vzťah založený zmluvou. Ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo novelizované zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzatvorených na diaľku, pričom v 19. hlave nie je upravená temporalita uvedeného ustanovenia. Pokiaľ pre uvedené ustanovenie chýba úprava časovej pôsobnosti, uvedené ustanovenie sa použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 01.04. 2015. Právne vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom sa budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných predpisov. Požiadavka výlučnej aplikácie ustanovení OZ na právne vzťahy založené zmluvou o úvere uzatvorenou pred 01.04.2015 nevyplýva ani zo smernice Rady z 2.12.1986, č. 87/102/EHS, ani z neskoršej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, ani zo žiadnych iných ustanovení právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou vyplýva priamo zo zákona, z ustanovenia § 261 ods. 6 písmeno d) Obz. nejde o zmluvnú podmienku podľa § 52 a nasledujúceho OZ, z uvedeného je potom nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa názoru žalovaného bolo potrebné postupovať v zmysle ustanovení § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, kedy účinky odstúpenia od zmluvy, a teda zánik zmluvy nastáva ex nunc, od okamihu doručenia odstúpenia od zmluvy o úvere, nie od okamihu ex tunc. Nároky odstúpenia od zmluvy o úvere vyplývajú priamou z § 506 Obchodného zákonníka, nejde len o zmluvné dojednanie. Uvedené ustanovenie priznáva nárok na vrátenie dlžnej sumy spolu s úrokmi, a teda nielen na vydanie toho, čo si strany navzájom plnili, ako nesprávne konštatuje žalobca. Žalovaný poukazuje na rozhodnutie NS SR spisová značka 6 Obo/283/2003, zároveň uplatňuje námietku premlčania, nakoľko OZ je stanovená kombinovaná premlčacia subjektívna a objektívna lehota. Pri subjektívnej premlčacej lehote ide o posúdenie momentu, kedy sa žalobca dozvedel, že došlo a či vôbec došlo k bezdôvodnému obohateniu, keď žalobcom bol dňa 20.06.2013 odsúhlasený splátkový kalendár s výškou mesačnej splátky po 350 Eur. Žalovaný na základe uvedeného navrhuje, aby súd podanú žalobu zamietol ako nedôvodnú.
4. Žalobcovi bolo vyjadrenie žalovaného doručené dňa 29.10.2018, na výzvu súdu sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril formou repliky podaním zo dňa 03.11.2018. Zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a argumentácii, právny vzťah medzi stranami zmluvy je nevyhnutné posudzovať podľa spotrebiteľského práva, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca popiera, že by patrili žalovanému úroky (podľa a vo výške podľa zmluvy o úvere). Poukazuje na závery NS SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), ako aj ÚS SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Žalobca dáva do pozornosti, že to bol žalovaný, ktorý odstúpil od zmluvy, pričom nevyužil iný právny inštitút - zosplatnenie úveru / stratu výhody splátok. Pokiaľ ide o novelu OZ vykonanú zákonom č. 102/2014 Z.z., ktorá definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1.apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. Žalobca poukazuje na rozsudok NS SR z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého: „... ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou“. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka, resp. modifikuje, ruší existujúce právne následky. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. Poukazuje na rozhodnutia KS Trnava (11 Co/103/2017, 9 Co/127/2017, 23 Co/139/2017 a uznesenie ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 402/2013-10). Žalobca má za to, že je potrebné aplikovať ustanovenia OZ. Ohľadne výšky úveru poukazuje žalobca na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého „čerpanie“ prostriedkov - čím nemá na mysli iné, ako poskytnutie úveru, udialo sa tak, že okrem poskytnutia sumy 13.277,57 Eur a sumy 3.186,62 Eur, neposkytol žalovaný prostriedky, ale čerpal ich na zaplatenie poplatkov vo výške 116,18 Eur a 16,60 Eur - výška medziúveru bola o výšku týchto poplatkov „znížená“. V zmysle konštantnej judikatúry súdov SR ide o nedovolenú obchodnú praktiku, zneužitie silnejšieho postavenia dodávateľa, klamanie spotrebiteľa a konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou. Z Výpisu z účtu odstúpeného medziúveru je zrejmé, že dňa 7.8.2009 započítal pohľadávku 342,41 Eur, dňa 16.12.2009 započítal pohľadávku vo výške 428,08 Eur a dňa 29.07.2010 započítal pohľadávku - čiastočné vyrovnanie medziúveru vo výške 4.460,11 Eur, čím je daná suma kreditov (vyrovnania), ako uviedol žalobca v žalobe (5.230,60 Eur). Ak žalovaný započítaval pohľadávky, existovala pohľadávka voči nemu, a teda pohľadávka spôsobilá k započítaniu. Ak by žalovaný nezapočítal, bol by povinný plniť
- ak započítal, v rozsahu započítania - teda v rozsahu 5.230,60 Eur zanikol záväzok voči nemu a tiež jeho pohľadávka. Suma 5.230,60 Eur (nielen suma 4.460,11 Eur) tak predstavovala plnenie, o ktoré sa znížil záväzok voči žalovanému. Celkové vklady (plnenia) v prospech žalovaného (jemu poskytnuté) predstavovali sumu 2.397,92 Eur. Žalovaný viedol na Okresnom súde Piešťany súdne konanie, aj voči žalobcovi. Pod „tlakom“ vedenia tohto súdneho konania žalobca začal realizovať splátky, z dôvodu späťvzatia žaloby bolo následne konanie zastavené.
5. Žalovaná v rámci dupliky zo dňa 20.12.2018 opätovne nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu ohľadne právneho posúdenia odstúpenia od zmluvy, ako aj ním vyčíslenej výšky úveru a vkladov vykonaných pred odstúpením od zmluvy. Vzhľadom na zmluvu o úvere ako absolútny obchodno-záväzkový vzťah, je nutné posudzovať aj odstúpenie od zmluvy podľa Obchodného zákona, účinky odstúpenia tak nastávajú momentom doručenia odstúpenia, nie spätne a veriteľ má nárok na vrátenie dlžnej sumy spolu s úrokmi v zmysle § 506 ObZ ako aj § 261 ods.3 ObZ. Namieta ďalej výšku nasporenej sumy 5.230,60 Eur, rovnako započítanie pohľadávok v celkovej sume 770,49 Eur, ktoré žalobca posúdil ako nasporené sumy. Rovnako nesprávne je vyčíslená nasporená suma 4.460,11 Eur. V ostatnom sa pridržiavajú už uvedeného v predošlom vyjadrení. Totožnú argumentáciu zopakovala žalovaná aj v písomnom podaní zo dňa 19.08.2019 spolu s ospravedlnením z pojednávania vytýčeného na deň 16.09.2019.
6. V rámci záverečných rečí zástupca žalobcu predniesol novú právnu argumentáciu, v zmysle ktorej žalobca v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalovaným nebol, plnil preto bez právneho dôvodu, poukázal na to, že úkon žalobcu v rámci uzatvorenia predmetnej zmluvy o medziúvere je od počiatku neplatný, nakoľko je neurčitý a nezrozumiteľný. Zmluva, od ktorej žalovaný odstúpil, rozlišuje medzi stavebným sporiteľom, t.j. dlžníkom a spoludlžníkmi. Jediné ustanovenie o založení záväzku žalobcu spočíva na strane 7 tejto zmluvy o úvere, kde nad jeho podpisom je uvedené: ,,spoludlžník sa zaväzuje k splateniu dlhu spoločne a nerozdielne so stavebnou sporiteľnou“. Zmluva bola uzatvorená pred vznikom záväzku stavebného sporiteľa, preto by sa malo prihliadať na tento úkon ako pristúpenie k budúcemu záväzku.
Žalobca tak nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalovaným, nebol solidárnym spoludlžníkom, ako sa domnieval a domnieva žalovaný. Na podanej žalobe trvá v zmysle pôvodného petitu.
7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom zo dňa 28.05.2018, vyjadrením žalovanej spolu s prílohami zo dňa 10.10.2018, 20.12.2018 a 19.08.2019, vyjadrením žalobcu zo dňa 3.11.2018, prednesmi právneho zástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 17.06.2019, celým pripojeným spisom vrátane Zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXX X XX a stavebnom úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa 14.08.2006, odstúpenia od Zmluvy zo dňa 29.07.2010, spolu s fotokópiou doručenky, výpisom z účtu odstúpeného medziúveru, výzvou žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 30.04.2018. Pojednávania nariadeného na deň 16.09.2019 sa nezúčastnil zástupca žalovaného, svoju neprítomnosť žiadal ospravedlniť z dôvodu plánovanej dovolenky, nežiadal o odročenie pojednávania. Súd z takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
8. Strany sporu dňa 14.08.2006 uzavreli Zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXX X XX a stavebnom úvere č. XXXXXXX X XX. V súlade so zmluvou sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkom 1.-4. mimoriadny medziúver vo výške 500.000,00 Sk (16.596,96 Eur), pričom po pridelení cieľovej sumy o stavebnom sporení a pri dodržaní zmluvných podmienok ako aj VOP pre zmluvy o stavebnom sporení sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver vo výške cca 325.000 Sk (10.788,02 Eur). Dlžníci sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru vo výške 6,19 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami v sume 2.580,- Sk (85,64 Eur) a do nasporenia 35% cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 1.250 Sk, (41,49 Eur). Ďalej sa účastníci zmluvy dohodli, že veriteľ je oprávnený uspokojovať z mesačnej splátky svoje poplatky v nasledovnom poradí: sankčné úroky, poplatky, úroky a istinu. Žalobca ako spoludlžník bol povinný plniť zmluvné povinnosti, vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutým príslušenstvom v zmysle uzatvorenej zmluvy. Finančné prostriedky medziúveru boli čerpané dlžníkmi ( resp. poskytnuté veriteľom) dňa 08.09.2006 to bola suma 13.277,57 Eur, dňa 20.11.2008 suma 3.186,62 Eur. Z výpisu z účtu vyplýva, že poplatky za spracovanie medziúveru vo výške 116,18 Eur a poplatok za vystavenie bianko zmenky vo výške 16,60 Eur boli zaúčtované pri prvej výplate medziúveru tak, že celková výška vyplateného medziúveru bola znížená o výšku týchto poplatkov.
9. Dňa 29.07.2010 žalovaný od zmluvy odstúpil v zmysle čl. VI. a VII. zmluvy z dôvodu neplnenia si zmluvných povinností zo strany dlžníka 1. a vyzval ho na zaplatenie dlhu 12.983,30 Eur s účinnosťou odstúpenia od 01.09.2010 v zmysle čl.VII bod 7.zmluvy. Na majetok dlžníka 1. z uvedenej zmluvy- R. A. bol dňa 18.04.2013 vyhlásený konkurz, konanie vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 25 K/14/2013. Po vyhlásení konkurzu žalobca začal po výzve veriteľa- žalovaného splácať ako spoludlžník pohľadávku v mesačných splátkach 350,- Eur, a to až do 19.03.2018, kedy bola realizovaná posledná úhrada v sume 280,74 Eur (posledné 3 platby boli realizované v uvedenej výške), celkovo tak žalobca uhradil sumu 16.242,22 Eur.
10. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa § 291 ods. 3 CSP, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije.
Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
Podľa § 296 CSP, spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.
Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 499 OBZ, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
Podľa ust. § 23a ods. 1,2 zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.'&ucin- k-dni='30.12.9999'>, Obchodného zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='513/1991 Zb.'&ucin-k- dni='30.12.9999'>, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa ods. 2 Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa ods. 3 spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).
Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (1) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. (2)
Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa ods. 2 Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 15.5.2018 bola 0,0 %.
Podľa § 48 ods. 2 OZ, odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje.
Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 456 OZ, dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.
Podľa § 547 OZ, veriteľ je povinný kedykoľvek a bez zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na požiadanie výšku svojej pohľadávky.
Podľa § 548 ods. 1 OZ, ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval.
Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
11. Zmluvu o stavebnom úvere a medziúvere upravuje zákon č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Podľa § 12 ods. 2 písm. a/ cit. zákona o stavebnom sporení dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia môže stavebná sporiteľňa použiť len na poskytovanie stavebných úverov za komerčných podmienok na stavebné účely stavebným sporiteľom, ktorí splnili podmienky sporenia svojich vkladov, ale ďalšie zmluvne dohodnuté podmienky na pridelenie stavebného úveru ešte nespĺňajú alebo stavebným sporiteľom, ktorí ešte len sporia.
12. V prejednávanom prípade žalovaný poskytol dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia dlžníkom 1.- 4. za účasti ručiteľa ako úver za komerčných podmienok, ide medzi nimi o úverový právny vzťah, a teda absolútny obchod. Na predmetný vzťah sa z tohto dôvodu aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, zároveň je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože v prejednávanom prípade ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 23a zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (účinného v čase uzatvorenia zmluvy), nakoľko sa jedná o zmluvu uzatváranú vo viacerých prípadoch a dlžníci nemohli jej obsah podstatným spôsobom zmeniť. Aktuálne je definícia spotrebiteľských zmlúv upravená v § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Tou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 OZ). Predmetom činnosti žalovaného (v zmysle citovaného zákona č. 310/1992 Zb.) je prijímať vklady od stavebných sporiteľov, poskytovať úvery stavebným sporiteľom, vykonávať platobný styk a zúčtovania so stavebným sporením, poskytovať stavebné úvery na stavebné účely zo zdrojov mimo fondu stavebného sporenia a tiež stavebné úvery z dočasných voľných zdrojov fondu stavebného sporenia za komerčných podmienok stavebným sporiteľom. Dlžníkom ako stavebným sporiteľom žalovaný poskytol stavebný účelový medziúver a následne stavebný úver za komerčných podmienok a títo ho nemali v úmysle použiť na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť.
13. Z vyššie citovaného ustanovenia § 54 ods. 1 OZ vyplýva jednoznačne záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od OZ v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Už uvedené potom následne vedie k tomu, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy) sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a v predpisoch vydaných na jeho základe, čo v praxi znamená, že
Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v OZ a vo vykonávacích predpisoch k nemu, pričom neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sú neplatné. Súd poukazuje na to, že je oprávnený a povinný vzhľadom na spotrebiteľský charakter samotného záväzku preskúmať zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a aplikovať právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv s príslušnými ustanoveniami OZ a predpisov s ním súvisiacich, keď normy obchodného práva, podľa ktorých bola úverová zmluva uzatvorená, sú pre spotrebiteľské zmluvy použiteľné a je možné ich aplikovať, ale iba v rozsahu, v ktorom neodporujú obmedzeniam účelovo chrániacim práva spotrebiteľa, ako sú obsiahnuté v OZ a vo vykonávacích predpisoch k nemu. Súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že zmluva medzi stranami sporu je uzatvorená ako zmluva medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ktorá má podporu štandardnej formulárovej zmluvy, kedy spotrebiteľ jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač a spotrebiteľ buď príjme podmienky uvedené v zmluve alebo neprijme, ale v takom prípade zmluvný vzťah nevznikne. Spotrebiteľ je za takéhoto skutkového stavu z hľadiska informovanosti a svojej vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Žalovaný sám naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok).
14. Ustanovenie § 52 ods.2 OZ, podľa ktorého: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“ bolo vykonané novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho, a to s účinnosťou od 1.4.2015. Ide o prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto úpravy je už bez akýchkoľvek úvah potrebné pre zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že k tejto novej úprave v zákone o ochrane spotrebiteľa niet prechodného ustanovenia, podľa uvedeného ustanovenia treba postupovať aj pri vzťahoch vzniknutých pred uvedeným dátumom, teda pri všetkých sporoch v čase ich rozhodovania (rozsudok NS SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014).
15. Súd dodáva, že zákaz retroaktivity právnych noriem je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. Nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie NS SR z 29.6.2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010).
16. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalovaný odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnou úvere v zmysle čl. VI. a VII. úverovej zmluvy z dôvodu porušenia povinností dlžníkmi, ktorí sa dostali do omeškania s viac ako dvoma vkladmi na účte stavebného sporenia po dobu dlhšiu ako dva mesiace. Žalovaný ako veriteľ požadoval od žalobcu okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Dlžnú sumu ku dňu 01.09.2010 vyčíslil vo výške 12.983,30 Eur. Nakoľko na majetok dlžníčky 1.- R. A. bol dňa 18.04.2013 vyhlásený konkurz (sp.zn. 25 K/14/2015), žalobca ako spoludlžník z uvedeného záväzkového vzťahu začal po výzve veriteľa - žalovaného splácať pohľadávku, a to až do 19.03.2018, celkovo žalobca uhradil sumu 16.242,22 Eur.
17. Na odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon žalovaného adresovaný žalobcovi ako spoludlžníkovi z uzatvorenej zmluvy o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie ustanovenia Obchodného zákonníka.
18. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc - § 48 ods. 2 OZ), pričom zo zrušenej zmluvy sú účastníci v zmysle § 457 OZ povinní vrátiť poskytnuté plnenie. Pokiaľ dlžníci dostali plnenie vo forme peňažných prostriedkov, uvedené plnenia je nutné vrátiť v rovnakej výške, samozrejme s prihliadnutím na protiplnenia poskytnuté zo strany dlžníka, resp. spoludlžníkov (žalobcu). Akékoľvek iné zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo spotrebiteľa i po odstúpení od zmluvy platiť úver aj s úrokmi, poplatkami a ostatnými nákladmi, ako keby k odstúpeniu nedošlo, je v rozpore s § 54 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie zmluvy o úvere, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 a § 457 Občianskeho zákonníka, preto je pre rozpor s § 54 Občianskeho zákonníka v danom prípade nepoužiteľné. Posudzovanie obchodnoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy je v danej veci neakceptovateľné, pretože pri odstúpení od zmluvy je potrebné vychádzať z § 48 Občianskeho zákonníka, pričom ide aj o zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy a použitie obchodnoprávnej úpravy nie je pre žalobcu výhodnejšie.
19. Žalovaný poskytol na základe zmluvy peňažné prostriedky vo výške 13.277,57 Eur dňa 08.09.2006 a vo výške 3.186,22 Eur dňa 20.11.2008, v úhrne tak ide o sumu 16.464,19 Eur. Odstúpením od zmluvy má tak žalovaný nárok na vrátenie uvedenej sumy, a to podľa žalobcu spolu s úrokmi z omeškania z uvedenej sumy v zákonnej výške 9,00 % ročne odo dňa odstúpenia od zmluvy do vyhlásenia konkurzu, žalobcom sú úroky z omeškania za uvedené obdobie vyčíslené v sume 2.091,68 Eur (tak ako to aj vyplýva z výpisu žalovaného zo dňa 21.11.2017). Zo strany dlžníka 1. boli na uvedenú zmluvu vykonané vklady vo výške 2.397,92 Eur (28 x 85,64 Eur) a kredity spolu vo výške 5.230,60 Eur (ide o čiastočné vyrovnanie medziúveru vo výške 4.460,11 Eur dňa 27.07.2010, započítanie pohľadávky vo výške 428,08 Eur dňa 16.12.2009, započítanie pohľadávky vo výške 342,41 Eur dňa 07.08.2009). Žalobca ako spoludlžník preukázateľne po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníčky R. A. zaplatil žalovanému k uvedenej zmluve sumu 16.242,22 Eur. Nakoľko odstúpením od uvedenej zmluvy nastupuje režim bezdôvodného obohatenia, súd tak vyčíslil bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného tak, že od súčtu súm poskytnutých plnení dlžníkom 1. a tiež žalobcom ako spoludlžníkom (2.397,92+ 0,07 +5.230,60 +16.242,22 =23.870,81 Eur ) odpočítal sumy plnení poskytnutých žalovaným vrátane úroku z omeškania ( 16.464,19+ 2.091,68 = 18.555,87 Eur). Uvedený rozdiel je tak žalovaná suma 5.314,94 Eur predstavujúca bezdôvodné obohatenie vzniknuté na strane žalovaného po odstúpení od uvedenej zmluvy, ktoré bezdôvodné obohatenie je tento povinný vydať.
20. Ohľadne námietky žalovaného o tom, že okrem poskytnutia sumy 13.277,57 Eur a sumy 3 186,62 Eur, celkovo teda 16.464,19 Eur, poskytol žalovaný prostriedky v celkovej sume 16.596,96 Eur, a to vrátane poplatku za spracovanie vo výške 116,18 Eur a poplatku za zmenku 16,60 Eur, o ktoré sumy bola výška medziúveru „znížená“, súd uvádza, že uvedené dojednanie je podľa názoru súdu dojednaním, ktoré je nápadne nevýhodným medzi stranami zmluvy, a teda je neprimeranou podmienkou v zmysle §23a ods.2a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (zákon bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy, až do 30.06.2007), podľa ktorého typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané zmluvné podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Jednoznačne sa jedná o typovú zmluvu uzatváranú vo viacerých prípadoch, pričom dlžníci ako spotrebitelia jej obsah nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť, resp. zmeniť. Z tohto dôvodu súd poplatok za spracovanie vo výške 116,18 Eur a poplatok za zmenku vo výške 16,60 Eur do celkovej sumy poskytnutých prostriedkov zo strany žalovaného nezapočítal.
21. K námietke žalovaného ohľadne nesprávneho vyčíslenia výšky nasporených prostriedkov vo výške 5. 230,60 Eur (podľa žalovaného správna výška je 4.460,11 Eur) súd uvádza, že sumu vyčíslenú žalobcom považuje za správnu, zahnutie súm predstavujúcich započítanie pohľadávky vo výške 428,08 Eur dňa 16.12.2009 ako aj započítanie pohľadávky vo výške 342,41 Eur dňa 07.08.2009 je dôvodné, nakoľko ide o kreditnú operáciu na strane žalobcu, správne teda zahrnutú do poskytnutého plnenia na strane žalobcu žalovanému. Rovnako námietka o nesprávnom započítaní vkladov vykonaných do odstúpenia od zmluvy v celkovej výške 2.397,92 Eur je nedôvodná, nakoľko tak, ako je vyčíslená žalobcom vyplýva z predloženého výpisu z účtu odstúpeného medziúveru vyhotoveného samotným žalovaným ( 28x 85,64 Eur).
22. K námietke žalovaného ohľadne premlčania uvedenej pohľadávky, a to z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle OZ súd uvádza, že uvedenú námietku považuje za nedôvodnú. Dňa 17.12.2015 vkladom žalobcu vo výške 350,- Eur prvýkrát vznikol preplatok na strane žalovaného, resp. bezdôvodné obohatenie, od uvedenej doby začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia lehota, ktorá vzhľadom na podanú žalobu dňa 30.05.2018 neuplynula. Nakoľko žalobca dlh uhrádzal aj po uvedenom dátume, o bezdôvodnom obohatení v danom čase nevedel, nemohla tak začať plynúť subjektívna premlčacia lehota, nie je ničím preukázané zo strany žalovaného, že odsúhlasením splátkového kalendára by sa žalobca o bezdôvodnom obohatení dozvedel, práve naopak, nakoľko uvedené splátky splácal, podľa názoru súdu o obohatení nemal vedomosť. Najskôr sa preukazateľne o bezdôvodnom obohatení podľa názoru súdu dozvedel udelením plnej moci advokátovi, ktorý ho v konaní zastupuje, a teda odo dňa 23.05.2018 mohla začať plynúť subjektívna premlčacia lehota, ktorá plynie v rámci lehoty objektívnej. Z uvedeného potom vyplýva, že k premlčaniu žalobou uplatnenej pohľadávky nedošlo, a teda žaloba bola podaná včas.
23. Súd sa bližšie nezaoberal zmenou právnej argumentácie prednesenou zástupcom žalobcu v rámci záverečných rečí, nakoľko uvedené štádium konania je zamerané len na zhrnutie už prednesenej podstatnej argumentácie ako aj zhrnutie vykonaného dokazovania, už nie je možné vnášať nové dôkazy, resp. argumenty (aj právne), pričom na ostatnom pojednávaní dňa 24.06.2019 strany sporu nové dôkazy ani nenavrhli, tak ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania. Navyše by tým súd porušil zásadu rovnosti strán sporu, kedy druhá strana z pojednávania ospravedlnená, nemala možnosť k uvedenej argumentácii zaujať stanovisko, rovnako v danom prípade sa neuplatní výnimka ustanovená v § 296 CSP o nemožnosti použitia zásady koncentrácie v konaní, nakoľko spotrebiteľ je v konaní zastúpený advokátom. Napriek uvedenej zmene právnej argumentácie zo strany žalobcu trval na znení petitu v pôvodnom znení, tak ako bol uvedený v žalobnom návrhu.
24. V prípade, ak sa súd v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
25. Nakoľko bol žalovaný je v omeškaní so splnením peňažného záväzku, žalobca sa oprávnene domáha i úroku z omeškania, ktorý súd priznal v uplatnenej výške 5% ročne od 15.5.2018 v súlade s návrhom, žalobca na vydanie uplatneného nároku žalovaného vyzýval, výzvu prevzal žalovaný dňa 9.5.2018, lehota na zaplatenie uplynula dňa 14.5.2018, omeškanie žalovaného nastalo od 15.5.2018. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.314,94 Eur od 15.05.2018.
26. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (2)
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v konečnom dôsledku znamená jeho nárok voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku, pričom o výške náhrady trov konania žalovanej bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.