Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13C-122-2016.pdf
PDF · 131.65 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/122/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: G. D., P.. X.XX.XXXX, P. Y. H. XX, XXX XX E., o zaplatenie 1.176,92 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 14.4.2016 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 1.176,92 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 15,92 Eur od 11.4.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 8.7.2008 uzatvoril so žalovaným v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka Dexia HypoPôžička zmluvu o poskytnutí úveru č. 40/319/08, predmetom ktorej bol na strane jednej záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému na základe jeho žiadosti úver vo výške, mene a „za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve“, a na strane druhej záväzok odporcu poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť „dohodnuté úroky“ (pozn. súdu: ktorých dojednanie žalobca v žalobe nijako bližšie nešpecifikoval).
3. Žalobca tvrdil, že poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 11.617,87 Eur (ktoré previedol v zmysle dispozície žalovaného na označený účet) s tým, že poskytnutý úver a úroky sa žalovaný zaviazal žalobcovi splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 79,- Eur splatných vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca, pričom dohodnutá doba splatnosti úveru bola 360 mesiacov odo dňa podpisu úverovej zmluvy, t.j. do 8.7.2038. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania (pozn. súdu: ktoré žalobca nijako nešpecifikoval) so splácaním dohodnutých mesačných splátok (pozn. súdu: bez toho aby bolo zrejmé s ktorými konkrétnymi sumami a najmä po aké konkrétne obdobie), na čo bol aj viac krát písomne upozornený (2 x upomienka), a že vzhľadom ku skutočnosti, že porušil svoje zmluvné povinnosti uhrádzať riadne a včas dohodnuté mesačné anuitné splátky, bol listom zo dňa 22.10.2013 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 13.11.2013, no napriek výzve nebola pohľadávka do dňa podania žaloby v plnej výške uhradená.
4. Záverom žalobca už len všeobecne (bez ďalšieho odôvodnenia) skonštatoval, že ku dňu vyhotovenia žaloby, t.j. k 11.4.2016 predstavovala pohľadávka žalobcu voči žalovanému (údajne) sumu vo výške 1.176,92 Eur, ktorá pozostáva z úrokov z úveru vo výške 15,92 Eur a úrokov z omeškania vo výške 1.161,- Eur (pozn. súdu: bez toho aby bolo zrejmé ako konkrétne - a to najmä z akých konkrétnych súm resp. splátok a za aké konkrétne obdobia - žalobca tieto úroky vypočítal tak, aby bolo možné overiť ich
konkrétny výpočet). Poukázal len na to, že podľa bodu 11.2.2. úverovej zmluvy „po dni amortizácie úveru alebo pri požadovanom predčasnom splatení úveru prináleží banke (žalobcovi) za včas nezaplatený zostatok úveru úrok z omeškania v sadzbe zvýšenej na 20 % ročne, no vzhľadom na legislatívne zmeny účinné po podpise úverovej zmluvy je sadzba úroku z omeškania stanovená vo výške 8% ročne, a že úroky z úveru splatné do zosplatnenia úveru spolu vo výške 15,92 Eur sú úročené úrokom z omeškania vo výške 8% ročne.
4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe namietal, že hoci mu bol schválený úver vo výške 11.617,87 Eur, v skutočnosti mu žalobca poskytol sumu 11.518,89 Eur, keďže zo schváleného úveru si okamžite stiahol sumu vo výške 3.000,- Sk ako poplatok za poskytnutie úveru. Mal za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá neobsahuje náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a poskytnutý úver sa preto považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uviedol tiež, že žalobcovi bola vyplatená suma z dražby nehnuteľnosti v marci 2015 vo výške 28.985,35 Eur. Žiadal aby súd zistil, aký bol dlh na istine ku dňu zosplatnenia úveru, či sa skutočne dostal do omeškania s plnením na istinu a či skutočne má žalobca nárok na úroky z omeškania vo výške 1.161,- Eur.
5. Výzvou zo dňa 30.5.2019 doručenou žalobcovi dňa 31.5.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného súd žalobcu vyzval, aby v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP v lehote 15 dní doplnil skutkové tvrdenia o tom z čoho presne pozostáva žalovaná suma, a aké celkové platby, prípadne aj aké iné plnenia (napr. výťažok z dražby) prijal na úhradu akéhokoľvek dlhu (istiny i príslušenstva) z dotknutej úverovej zmluvy.
6. V replike k vyjadreniu žalovaného a na výzvu súdu žalobca uviedol, že z výťažku dražby v hodnote 28.985,35 Eur urovnal jednak pohľadávku z inej úverovej zmluvy v zostatkovej hodnote ku dňu urovnania 16.341,10 Eur, následne „boli hradené poplatky kumulované na úverovom účte žalovaného, predstavujúce bežné poplatky podľa obchodných podmienok za vystavenie a zaslanie upomienok žalovanému“(pozn. súdu: bez toho aby špecifikoval ich výšku i právny dôvod), a zvyšná čiastka v hodnote 10.888,13 Eur bola poukázaná na splatenie pohľadávky žalovaného vzniknutej na základe uzatvorenia úverovej zmluvy číslo 40/319/08 zo dňa 8.7.2008, avšak pohľadávka nebola uspokojená v celom rozsahu (pozn. súdu: skutočnosti špecifikujúce omeškanie a konkrétne uplatnenie úrokovej sadzby, teda výpočet pohľadávky - úrokov, žalobca neuviedol ani na tomto mieste). Žalobca uzavrel, že „z daného dôvodu si uplatňuje nárok v tomto spore“. Žiadne iné skutočnosti, a to ani napriek výzve súdu na doplnenie rozhodujúcich skutkových tvrdení, žalobca neuviedol. Nereagoval pritom ani na výhrady žalovaného smerujúce k tomu, či sa skutočne dostal do omeškania s plnením na istinu (t.j. kedy a v akom rozsahu), a či skutočne má nárok na úroky v požadovanej výške.
7. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný, hoci naň bol riadne a včas predvolávaný (zásielku si neprevzal v odbernej lehote), nedostavil, a preto súd v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP).
8. Na pojednávaní strana žalobcu doplnila, že sa jedná v podstate o zostatok úroku z omeškania, ktorý zostal po úhrade sumy po zosplatnení úveru a dražbe. Na doplňujúcu otázku súdu, aby odôvodnili konkrétny výpočet tejto sumy tak, aby súd mohol tento výpočet skontrolovať, prípadne či by to nemala byť suma iná, zástupkyňa žalobcu uviedla iba to, že sa pridržiava listinných dokladov, ktoré sú založené v spise. Na ďalšiu doplňujúcu otázku z ktorých konkrétnych listinných dôkazov je možné vypočítať požadovanú sumu, žalovaná strana poukázala na to, že sa jedná o listiny o histórii transakcií úveru (pozn. súdu: v konaní bol od žalobcu na č.l. 54 a nasl. pod týmto označením predložený iba interný dokument žalobcu, kde sú podľa jeho obsahu uvedené iba údaje označené ako plánovaný dátum a údaje o splátkach v rôznej výške, avšak bez vyznačenia údajov označených ako dátum úhrady, a výpis s pohybmi na účte č. 3940 01 - v máji 2015). Žalovaná strana ďalej na pojednávaní prejavila ochotu doplniť konkrétny výpočet dodatočne (možnosť procesného postupu podľa § 181 ods. 4 vety prvá CSP závislá od úvahy súdu), čo však súd vzhľadom na povinnosť rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (§ 157 ods. 1 a § 179 ods. 1 CSP) i rozsah chýbajúcich údajov (ktorých podstatné doplnenie by navyše podľa § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, ktorá sa ale podľa § 294 CSP v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ) nepripustil.
9. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie predloženými dôkazmi (§ 132 ods. 1 CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:
10. Dňa 8.7.2008 uzatvoril žalobca (podnikajúci v tom čase od obchodným menom Dexia banka Slovensko a.s.) so žalovaným zmluvu o poskytnutí úveru č. 40/319/08 Dexia HypoPôžička (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej v bližšie nezistený deň poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 11.518,89 Eur, keďže podľa nepopretých tvrdení žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP) zo schváleného úveru si okamžite stiahol sumu vo výške 3.000,- Sk ako poplatok za poskytnutie úveru. Poskytnutý úver a úroky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 79,- Eur splatných vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca, pričom dohodnutá doba splatnosti úveru bola 360 mesiacov odo dňa podpisu úverovej zmluvy, t.j. do 8.7.2038. V prospech spotrebiteľa (§ 295 CSP) však súd zistil, že podľa bodu 7.1 zmluvy boli splátky splatné k 20. dňu kalendárneho mesiaca až počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené čerpanie úveru, a že podľa bodu 4.2 peňažné prostriedky sa mali úročiť dňom ich čerpania. Po vyčerpaní poskytnutého úveru (v nezistený deň) sa podľa tvrdení žalobcu žalovaný dostal do bližšie nezisteného omeškania so splácaním dohodnutých mesačných splátok, na čo bol 2 krát písomne upozorňovaný, a listom zo dňa 22.10.2013 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 13.11.2013.
11. Zo žaloby a nespochybnených tvrdení žalobcu požadujúceho úhradu úrokov z úveru a úrokov z omeškania pritom ďalej vyplynulo už len to, že pre neplnenie povinností žalovaným sa uskutočnila dražba nehnuteľnosti, ktorou bola zabezpečená pohľadávka z tejto zmluvy, a že z výťažku z tejto dražby (poskytnutého žalobcovi vo výške 28.985,35 Eur) žalobca urovnal pohľadávku z inej úverovej zmluvy so žalovaným vo výške 16.341,10 Eur, následne aj akési nešpecifikované poplatky kumulované na úverovom účte žalovaného, predstavujúce podľa žalobcu bežné poplatky podľa obchodných podmienok za vystavenie a zaslanie upomienok žalovanému (podľa rozdielu súm až vo výške 1.756,12 Eur ?!), a že zvyšná čiastka v hodnote 10.888,13 Eur bola použitá na splatenie pohľadávky vzniknutej na základe dotknutej úverovej zmluvy číslo 40/319/08 zo dňa 8.7.2008. S akými konkrétnymi sumami a po aké obdobie bol však žalovaný v súvislosti s touto zmluvou v omeškaní, resp. z akých súm a za aké obdobie žalobca konkrétne uplatnené úroky vypočítal, to žalobca neuviedol (a v nadväznosti na to tak vlastne ani nepreukázal), a ani súd zákonom stanoveným procesným postupom do ukončenia dokazovania v tomto konaní nezistil.
12. Povinnosť úhrady súm uplatnených v tejto žalobe tak zo žalobcom tvrdených a zistených skutočností, ktoré by zároveň odôvodňovali aj ich výšku, nevyplýva. Výpočet dlžných súm nebol v konaní nijako konkrétne uvedený a odôvodnený, a jeho správnosť nezistil ani súd. Z čoho presne by mala žalovaná suma reálne pozostávať, kedy a ako konkrétne tento uplatnený dlh, resp. jeho jednotlivé časti a na základe čoho vznikli, to zo skutočností uvedených žalobcom zrejmé nie je.
13. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
14. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však nemožno vyhovieť.
15. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
16. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
17. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).
18. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav aplikovať.
19. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
20. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.
21. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky
22. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
23. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 CSP).
24. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému ako spotrebiteľovi v súvislosti s jeho vzťahom s ním (ako s bankou - dodávateľom) zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - tvrdením o uzavretí úverovej zmluvy a poskytnutí peňažných prostriedkov, a o bližšie nešpecifikovanom
omeškaní žalovaného (bez toho aby bolo zrejmé kedy a s akými úhradami konkrétne meškal), teda bez presnej špecifikácie vzniku dlhu s poukazom (viď § 132 ods. 2 CSP) na pripojené listiny (z ktorých však jeho špecifikácia a čas vzniku taktiež nevyplýva). Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať, a preto považoval súd podanú žalobu za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť, že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
25. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne, určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane otázok týkajúcich sa prípadného premlčania). V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených konkrétnych skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.
26. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).
27. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť.
28. Z predloženej žaloby nemožno objektívne zistiť (nedokáže to súd, a nieto ešte priemerný spotrebiteľ), a určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali celý uplatnený nárok čo do základu, výšky i času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy
bez konkretizácie uplatnených povinností a vymedzenia okolností ich vzniku - osobitne vo vzťahu k požadovaným úrokom z omeškania - dôvodom dlhu nie je). Ak ide o zaplatenie úrokov a úrokov z omeškania, žalobca neuviedol z akých konkrétnych súm a za aké konkrétne obdobie (od kedy a do kedy) ich z týchto súm požaduje, teda kedy a akým spôsobom dlh vznikol, resp. na základe čoho má požadovanú sumu zaplatiť. Celá argumentácia k údajnému dlhu je v podstate založená len na všeobecnom tvrdení žalobcu bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne overenie jej výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003), ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky (z „bankového informačného systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade by bola úloha súdu zbytočná a napr. tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných údajov žalobcu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.
29. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“
30. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)
31. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
32. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).
33. Súd poukazuje na to, že dokonca ani „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)
34. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
35. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným spotrebiteľom uzavrel platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom čase a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky (vrátane skutočností umožňujúcich ich výpočet), kedy (v súvislosti s úrokmi z omeškania i premlčaním) bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný, a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Z ust. § 132 a 294 CSP je pritom zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane výpočtu dlžnej sumy a okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca však všetky také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky (najmä či, kedy a akým spôsobom žalovaný peňažné prostriedky čerpal a mal vrátiť, a po akú dobu bol s nejakými konkrétnymi sumami v omeškaní) v konaní riadne ani netvrdil, žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali, žalobca neuviedol konkrétne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho výpočtu, z jeho tvrdení uplatnené právo v uvedenom zmysle nevyplýva, a preto súd žalobu zamietol.
36. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
39. Žalovaný bol v konaní procesne úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať jej podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej strane v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.