Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_10Co-77-2022.pdf
PDF · 178.08 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/77/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, IČO: 31 749 542, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, zast. JUDr. Jozefom Bolješikom, advokátom so sídlom Radlinského 50, Piešťany, proti žalovaným: X/ W. F., N.. XX.XX.XXXX, A. D. XX, V., X/ Q.. D. F., N.. XX.XX.XXXX, A. B. X, A., X/ Ľ. W., N.. XX.XX.XXXX, A. E. XXX, W., X/ J.. M. A., N.. XX.XX.XXXX, A. D. X, Š., žalovaní 3/ a 4/ zast. žalovanou 2/, o zaplatenie 5.806,15 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 11. októbra 2016, č.k. 4C/265/2013-152, takto
rozhodol:
Odvolací súd konanie voči žalovanému 1/ z a s t a v u j e .
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným 2/, 3/ a 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným 2/, 3/ a 4/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia solidárnej povinnosti žalovaným 1/ až 4/ zaplatiť mu istinu 5.806,15 eur, 1.927,49 eur nesplatených zmluvných úrokov ku dňu 05.10.2011, úroky z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 5.806,15 eur od 06.10.2011 do zaplatenia a sumu 773,36 eur zmluvnej pokuty (žalobu vzal späť v časti o zaplatenie nesplatených zmluvných úrokov vo výške 1.442,82 eur a o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 144,28 eur, preto súd prvej inštancie konanie o tejto časti žaloby zastavil uznesením č.k. 4C/265/2013-132 zo dňa 30.6.2016), a žalovaným 1/ až 4/ priznal plnú náhradu trov.
2. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 25.02.2000 žalobca ako veriteľ a žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci na vzorovom tlačive žalobcu uzavreli písomnú zmluvu o poskytnutí podpory č. 107/1337/1998 vo forme úveru podľa zák. č. 124/1996 Z.z., ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovaným 1/ a 2/ úver vo výške 370.000,- Sk (12.281,74 eur) na prestavbu rodinného domu v Modre na účet, ktorého otvorenie zabezpečí do 30 dní od platnosti a účinnosti zmluvy, pri základnej úrokovej sadzbe 3 % s lehotou splatnosti 10 rokov. Žalovaní sa zaviazali splatiť celý úver so základnou úrokovou sadzbou v pravidelných mesačných splátkach (istiny a úroku) vždy do 15-teho kalendárneho dňa nasledujúceho mesiaca počas celej doby splatnosti úveru s tým, že prvá až 119-ta splátka bude vo výške 3.573,- Sk a 120-ta splátka bude zostatok dlhu, so začiatkom splácania tri mesiace po uzavretí zmluvy. V čl. III. bod 3.5. 3.6. bola stanovená podmienka čerpania úveru z účtu po dobu 24 mesiacov od uzavretia
zmluvy, ako lehoty na výstavbu, a v prípade jej prekročenia oprávnenie veriteľa ukončiť čerpanie z účtu v banke, alebo ak budú prostriedky použité na iný účel. V čl. VII. bod 7.2. zmluvy sa žalovaní 3/ a 4/ ako ručitelia zaručili za celý dlh spoločne a nerozdielne podľa ust. § 539 Obč. zák. po celú dobu až do splatenia dlhu a zaviazali sa dlh na výzvu veriteľa zaplatiť (bod 7.3. zmluvy). Čl. VIII. zmluvy (sankcie) v bode 8.4 obsahuje právo veriteľa jednostranne od zmluvy odstúpiť v prípade, ak je dlžník v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov, po doručení výzvy k vyrovnaniu. V čl. XII. bod 12.3. zmluvy (osobitné a záverečné ustanovenia) je uvedené, že práva a povinnosti účastníkov sa riadia predovšetkým zákonom č. 124/96 Z.z. a ostatnými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom. Listom zo dňa 16.02.2006 žalobca rozhodol z dôvodu neukončenia výstavby v dohodnutej lehote 24 mesiacov od uzavretia zmluvy o zvýšení úrokovej sadzby na 7 % na dobu do konečného splatenia úveru a mesačná splátka sa počnúc 01.04.2006 zvyšuje na sumu 3.997,- Sk. Upomienkou zo dňa 12.12.2006, doručenou solidárnemu dlžníkovi žalovanému 1/ dňa 02.01.2007 žalobca vyzval dlžníka na doplatenie 9 omeškaných nezaplatených splátok vo výške 35.549,- Sk v lehote do 7 dní od doručenia výzvy, pod hrozbou zvýšenia úroku a uplatnenia jednorazového splatenia celého dlhu. Listom zo dňa 02.07.2008 žalobca rozhodol (z dôvodu neukončenia výstavby v dohodnutej lehote 24 mesiacov od uzavretia zmluvy) o zvýšení úrokovej sadzby na 9 % na dobu do konečného splatenia úveru a mesačná splátka sa počnúc 01.09.2008 zvyšuje na sumu 4.141,- Sk. Podľa výpisu z úverového účtu Č.. XXXXXXXXXX/ XXXX, M.S. M. F. A. B. P..B.., bola posledná splátka úveru realizovaná dňa 07.08.2006. Listom zo dňa 11.06.2009, doručeným žalovanému 1/ dňa 25.06.2009 a žalovanej 2/ dňa 24.06.2009, žalobca odstúpil od úverovej zmluvy s tým, že dlžníci boli ku dňu 01.06.2009 v omeškaní s 39-timi splátkami vo výške 5.203,37 eur a vyzval žalovaných 1/ a 2/ ako dlžníkov a žalovaných 3/ a 4/ ako ručiteľov (ak dlžníci dlh nesplatia) na splatenie dlhu vo výške nesplatenej istiny 5.806,13 eur, nesplateného úroku 484,67 eur a zmluvne dohodnutej pokuty 10 % z týchto súm vo výške 629,08 eur, v lehote do 30 dní. Podľa oznámenia banky, spravujúcej úverový účet, bol stav dlhu ku dňu 24.10.2012 vo výške 5.806,15 eur nesplatenej istiny a 1.927,49 eur dlžných úrokov. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná 2/ vzniesla námietku premlčania a pre premlčanie žiadala žalobu zamietnuť. Žalobca nesúhlasil, tvrdiac, že vzťah sa spravuje okrem osobitného predpisu aj Obchodným zákonníkom, ktorý stanovuje štvorročnú premlčaciu dobu, a teda jeho nárok nie je premlčaný a poukázal na niektoré súdne rozhodnutia, tvrdiac, že ide o absolútny obchod. Žalovaná 2/ poukázala na iné súdne rozhodnutia a na skutočnosť, že zmluvu o úvere uzatvárali žalovaní 1/ a 2/ ako fyzické osoby, spotrebitelia, pričom žalobca síce nevystupoval ako podnikateľ, ale plnil zámery štátnej politiky bývania, a v zmluve nie je ani zmienka o tom, že by sa vzťah zmluvných strán mal spravovať Obchodným zákonníkom, naopak, zmluva odkazuje na viacerých miestach na Občiansky zákonník.
3. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 2, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 8 ods. 1 písm. a) b), § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a vecne tým, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný. Vyložil ust. § 54 Obč. zák. a vo vzťahu k aplikácii ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. a § 52 ods. 2 Obč. zák. citoval výklad Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015, podľa ktorého je potrebné zohľadniť ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu Obč. zák., podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd prvej inštancie poukázal aj na záver Stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.02.2015 k aplikácii ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.. Stotožniac sa s právnym názorom Krajského súdu Prešov, vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 1Co/278/2014 zo dňa 11.03.2015, že v prípade zmluvných záväzkových vzťahov, ktoré uzatvára žalobca opakovane s fyzickými osobami, občanmi, v rámci svojej činnosti, vymedzenej osobitným predpisom, síce nejde o spotrebiteľský úver, ale je daný spotrebiteľský charakter zmluvy v širšom slova zmysle podľa ust. § 52 ods. 1, 3 a 4 Obč. zák., uzavrel, že ide o nárok na plnenie voči spotrebiteľom, preto bolo potrebné, aby súd ex offo, resp. v tomto prípade aj na námietku žalovanej 2/ a súčasne splnomocnenej zástupkyne žalovaných 3/ a 4/ skúmal nárok žalobcu aj z pohľadu premlčania a dospel k záveru, že žalovaná suma je v celom rozsahu premlčaná, preto žalobu zamietol.
4. Ustálil, že žalobca uplatnil právo žalobou, podanou na súd dňa 21.10.2011, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, ktorú posudzoval vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru. Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru zo dňa 25.02.2000 č. 107/1337/1998 uzavrel žalobca
podľa zákona č. 124/1996 Zb. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov. Na jej základe mu vzniklo právo na plnenie od dlžníkov - žalovaných 1/ a 2/, zabezpečené ručením ručiteľmi, a žalovaným 1/ a 2/ vznikla povinnosť splniť záväzok. Žalobca pristúpil k odstúpeniu od zmluvy listom zo dňa 11.06.2009, ktorý doručil žalovaným 1/ a 2/ dňa 24.06.2009 a 25.06.2009. Vysvetlil, že odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon jednej zo zmluvných strán, ktorý je účinný okamihom jeho doručenia povinnej strane a jeho dôsledkom je zánik zmluvy, zánik práv a povinností oboch zmluvných strán, vyplývajúcich zo zmluvy. Dňom jeho doručenia nastali účinky odstúpenia od zmluvy, došlo k zrušeniu zmluvy a zo zrušenej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť to, čo získal, v zmysle ust. § 457 Obč. zák.. Žalovaným 1/ a 2/ bolo poskytnuté plnenie zo strany žalobcu vo výške 370.000,- Sk, pričom časť z neho priebežne splatili (presnú splatenú sumu žalobca v konaní nešpecifikoval), zostatok boli žalovaní 1/ a 2/ povinní žalobcovi vrátiť z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Vyhodnotil, že žalobca mohol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia po prvýkrát uplatniť na súde dňa 25.06.2009 resp. dňa 26.06.2009, dvojročná premlčacia doba plynula do dňa 25.06.2011 resp. dňa 26.06.2011, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 21.10.2011, teda po uplynutí premlčacej doby v zmysle ust. § 107 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Nakoľko odstúpenie od úverovej zmluvy bolo právnym úkonom žalobcu, je nesporné, že v čase jeho vyhotovenia mal vedomosť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Z dôvodu premlčania nároku žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol.
5. Na argumentáciu žalobcu vysvetlil, že nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Pripomenul však, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Obč. zák.. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať, avšak niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia (5MCdo 20/09). Ako ústavne konformnú aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka v otázke premlčania v úverových vzťahoch vyriešil v prospech spotrebiteľa už Ústavný súd SR (uznesenie I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013, uznesenie I. ÚS 101/2016-9 zo dňa 17.2.2016). Z tohto dôvodu neprihliadol na rozhodnutia iných súdov, ktorými vo veci argumentoval žalobca.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
7. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca včas odvolanie a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie resp. ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom, že jeho nárok zanikol z dôvodu premlčania. Zdôraznil, že žalovaní viacerými svojimi listami, napr. zo dňa 25.02.2004, zo dňa 09.01.2007, zo dňa 04.06.2007, alebo zo dňa 10.08.2007 uznali svoj dlh voči nemu a žiadali ho o povolenie splátkového kalendára, či možnosť splácať polovicu splátky, alebo o možnosť predčasného splatenia celého úveru aj s dohodnutou sankciou, pričom on s návrhom žalovaných o predčasné splatenie celého zostatku úveru listom zo dňa 13.06.2007 súhlasil a stanovil termín úplného splatenia do 31.07.2007, čo však žalovaní nedodržali. Mal za to, že týmto správaním zmluvných strán došlo ku konvalidácii ich zmluvného vzťahu resp. k novácii zmluvného vzťahu. Poukázal na ust. § 323 ods. 3 Obch. zák. s tým, že uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi. Potvrdil, že listom zo dňa 11.06.2009 jednostranne odstúpil od zmluvy o poskytnutí podpory. Zotrval na názore, že zmluva je úverovou zmluvou uzavretou podľa ust. § 497 a nasl. Obch. zák., ale nie je to spotrebiteľský úver, a na daný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu v zmysle ust. § 407 ods. 1 Obch. zák., keďže ide o obchodno-právny vzťah upravený Obchodným zákonníkom, čo potvrdzujú aj rozhodnutia súdov v obdobných právnych veciach, na ktoré poukázal, citoval z nich a domáhal sa právnej istoty (najmä rozh. OS Zvolen sp. zn. 11C/180/2013 v spojení s rozh. KS Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1502/2014, NS SR sp. zn. 5
Cdo/120/2010). K súdom prvej inštancie uvádzaným skutočnostiam o spotrebiteľskom vzťahu medzi ním a žalovanými citoval ust. § 52 ods. 1 Obč. zák. a § 52 ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého je dodávateľ osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom s poukazom na ust. § 2 ods. 1 Obch. zák., ktorý upravuje podnikanie, a na § 1 ods. 2 a 3, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a 3 zákona o ŠFRB mal za to, že za pojmový znak podnikania „za účelom dosiahnutia zisku“ možno považovať vtedy, keď hlavným účelom podnikania je dosiahnutie zisku, t.j. je vyvíjaná činnosť podnikateľa s úmyslom dosiahnutia zisku a účelom činnosti ŠFRB nie je dosahovanie zisku. Uviedol, že je ako právnická osoba zriadená zákonom o ŠFRB účelovým fondom, ktorý v zmysle definície pojmu spotrebiteľská zmluva v ust. § 52 ods. 1 Obč. zák. nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, a teda zmluva o poskytnutí podpory uzatvorená medzi ním a žalovanými nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Obč. zák.. Námietku premlčania považoval za nedôvodnú a súdom použité argumenty o premlčaní dlhu či o spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu za nepresné.
8. Žalovaná 2/ (aj za žalovaných 3/ a 4/) navrhla vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď závery súdu prvej inštancie považovala za správne. Nesúhlasila s názorom žalobcu, že na základe uzavretej zmluvy vznikol medzi účastníkmi konania obchodno-právny vzťah upravený ustanoveniami Obchodného zákonníka, a že na daný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu. Poukázala na to, že záväzkový vzťah sa všeobecne môže riadiť Obchodným zákonníkom len ak ide o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 Obch. zák.) alebo medzi subjektom verejného práva a podnikateľmi (§ 261 ods. 2 Obch. zák.), ak sa tak zmluvné strany, z ktorých aspoň jedna strana nie je podnikateľom, výslovne dohodli (§ 262 ods. 1 Obch. zák.), ak tak ustanovuje osobitný zákon, ak ide o záväzkové vzťahy podľa § 261 ods. 6 Obch. zák.. Zdôraznila, že žalovaní nevystupovali v zmluvnom vzťahu ako podnikatelia, ale ako spotrebitelia - fyzické osoby, pričom ani o žalobcovi nemožno tvrdiť, že vystupoval v zmluvnom vzťahu ako podnikateľ, keď jeho úlohou nie je podnikať, ale plniť zámery štátnej bytovej politiky podľa zákona č. 124/1996 Z.z.. Zmluva o poskytnutí podpory je spotrebiteľskou zmluvou a zmluvné strany sa v nej nedohodli, že sa ich záväzkový vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom. Ide o zmluvný vzťah založený v prvom rade na osobitnom zákone č. 124/1996 Z.z. s tým, že práva a povinnosti, ktoré nie sú výslovne dojednané v zmluve sa budú riadiť Občianskym zákonníkom. Poukázala na to, že zákon č. 124/1996 Z.z. nemá ustanovenie o tom, že právne vzťahy ním neupravené sa riadia Obchodným zákonníkom. Zdôraznila, že zmluvné strany sa v bode 12.3 zmluvy o poskytnutí podpory dohodli, že ich záväzkový vzťah sa bude riadiť (okrem zákona č. 124/1996 Z.z.) Občianskym zákonníkom, na čom nemôže nič zmeniť ani podtitul zmluvy „vo forme úveru“. Vo vzťahu k rozhodnutiam, na ktoré poukazoval žalobca, uviedla, že iné súdy rozhodli opačne a počas konania na tieto rozhodnutia poukazovala. Zopakovala, že predmetná zmluva o poskytnutí podpory je zmluva spotrebiteľská, a preto platí zásada „v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa“, čo vyplýva z ust. § 54 ods. 2 Obč. zák. ako aj z § 266 ods. 5 Obch. zák.. Ak by aj bola pochybnosť, ktorým zákonom sa riadi záväzkový vzťah zo zmluvy o poskytnutí podpory, uplatní sa Občiansky zákonník, nakoľko je pre spotrebiteľa priaznivejší. Mala za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobu žalobcu zamietol.
9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej 2/ nevyjadril.
10. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudkom sp. zn. 10Co/20/2020 zo dňa 31.05.2021 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (keď sa s jeho závermi plne stotožnil) a žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Cdo/75/2022 zo dňa 16.06.2022 tento rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Touto otázkou bolo posúdenie „či žalobca uzatvorením zmluvy o poskytnutí podpory podľa ust. zákona č. 124/1996 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-124/1996-ucinnost-od-01.01.2003> o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov s fyzickou osobou uzatvára spotrebiteľskú zmluvu spĺňajúcu kritéria ust. § 52 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>Občianskeho zákonníka <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>, resp. inej spotrebiteľskej právnej normy, a teda, či sa na uvedený právny vzťah majú aplikovať platné a účinné právne predpisy Slovenskej republiky, resp. únijné predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľa, alebo je uvedená aplikácia v danom prípade vylúčená“. Dovolací súd poukázal na to, že predmetnú otázku už vyriešil v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/106/2018 <https://www.judikaty.info/search?db=nssr&fCatalogNr=4Cdo
%2F106%2F2018&fCatalogNrExact=1>, sp. zn. 8Cdo/9/2019 <https://www.judikaty.info/search? db=nssr&fCatalogNr=8Cdo%2F9%2F2019&fCatalogNrExact=1>, sp. zn. 5Cdo/170/2018 <https:// www.judikaty.info/search?db=nssr&fCatalogNr=5Cdo%2F170%2F2018&fCatalogNrExact=1>, sp. zn. 8Cdo/164/2020 <https://www.judikaty.info/search?db=nssr&fCatalogNr=8Cdo %2F164%2F2020&fCatalogNrExact=1>, ktoré sú ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.
11. Dovolací súd uviedol, že už jeho rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/106/2018 <https://www.judikaty.info/ search?db=nssr&fCatalogNr=4Cdo%2F106%2F2018&fCatalogNrExact=1> z 29.04.2019 v analogickej právnej veci žalobcu - ŠFRB spočívalo v riešení rovnakej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tejto veci, teda či je právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovanými 1/ až 4/ z titulu Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru uzavretej podľa ustanovení zákona č. 124/1996 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-124/1996-ucinnost-od-01.01.2003> o Štátnom fonde rozvoja bývania (za vrátenie ktorej ručili žalovaní 3/ a 4/) spotrebiteľskou zmluvou, alebo sa jedná o čisto obchodnoprávny vzťah. Dovolací súd dospel k záveru, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964> a ním uzatvorené zmluvy pri realizácií podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Obč. zák. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>. Na odôvodnenie tohto záveru dovolací súd, po krátkom historickom exkurze úpravy spotrebiteľského práva vo vnútroštátnej právnej úprave a výklade relevantných ustanovení právnych predpisov upravujúcich definujúcich pojmy „spotrebiteľské zmluvy“, „dodávateľa“ a „spotrebiteľa“, uviedol, že žalobca - ŠFRB je právnickou osobou pôvodne zriadenou zákonom č. 124/1996 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-124/1996- ucinnost-od-01.01.2003> o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý upravil podmienky pre poskytovanie podpory štátu na rozširovanie a zveľaďovanie bytového fondu a vytvoril systém ekonomickej podpory rozvoja bývania a sústredenia zdrojov pre tento účel v ŠFRB, ktorý bol ním zriadený (§ 1 ods. 1). Postavenie ŠFRB zostalo nezmenené aj po zákonných zmenách (zákonom č. 607/2003 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-607/2003-ucinnost-od-15.10.2012> a č. 150/2013 Z.z. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-150/2013-ucinnost-od-01.01.2025>). Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 150/2013 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-150/2013-ucinnost-od-01.01.2025> Z.z. je ŠFRB finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa osobitného predpisu, ktorými sú Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17.12.2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 (Ú. v. EÚ L 347, 20.12.2013). ŠFRB neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti, ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia mať na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ak ide o fyzickú osobu, prípadne sídlo, ak je žiadateľom podpory právnická osoba (§ 7 zákona č. 150/2013 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-150/2013-ucinnost- od-01.01.2025> Z.z.). Podpora sa poskytuje za zvýhodnených podmienok upravených v zákone. Štátny fond rozvoja bývania je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond. Znamená to, že prostriedky, s ktorými disponuje, sú používané najmä na poskytovanie podpory vo forme úverov za zvýhodnených podmienok, oproti podmienkam trhovým (§ 3, § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 150/2013 <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-150/2013-ucinnost-od-01.01.2025> Z.z.). Prostriedky fondu možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákone stanovenom limitovanom rozsahu (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 150/2013 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-150/2013-ucinnost-od-01.01.2025> Z.z.). Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca - ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o úvere. Jeho činnosť nemá atribúty podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-513/1991-ucinnost-od-01.01.2025>, nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky.
12. V spore posudzovanou otázkou podľa dovolacieho súdu zostáva, či ŠFRB má aj v takomto prípade postavenie dodávateľa. Ako už konštatoval vo svojej rozhodovacej činnosti, posúdenie toho, či sú naplnené znaky pojmu dodávateľ je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ. Dovolací súd v predmetnom rozhodnutí tiež poukázal na to, že ponímanie osoby dodávateľa v čl. 2 písm. c) smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej „Smernica 93/13/EHS“) sa vzťahuje (len) na zmluvy, ktoré podliehajú tejto smernici. Podľa čl. 1 bod 2. tejto smernice „Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice“. Smernica 93/13/ EHS nezahŕňa úpravu zmluvných podmienok, ktoré majú základ vo vnútroštátnej právnej úprave v oblasti regulácie. ŠFRB nemôže pri poskytovaní podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu”, ale je povinný dodržať zákonom stanovené pravidlá. Ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky, fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok, uzavrieť.
13. Dovolací súd dospel v prejednávanej veci k záveru, že na zákonom regulované uzatvárané zmluvy o úvere sa uvedená Smernica 93/13/EHS nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB. Na podporu správnosti uvedeného záveru dovolací súd poukázal zhodne s jeho doterajšou rozhodovacou činnosťou na to, že zákonodarca vylúčil, aby sa na ŠFRB vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských úverov upravených zákonom č. 129/2010 Z.z. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-129/2010-ucinnost-od-01.03.2024> o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 3 písm. p)). Rovnako je ŠFRB vylúčený aj z právnej úpravy úverov na bývanie upravených zákonom č. 90/2016 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-90/2016> o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 4 písm. i)). Žalobca je tak inštitútom sui generis, jeho činnosť slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu. Ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým praktikám dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. Podporu zo ŠFRB možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. ŠFRB ako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. Dovolací súd uviedol, že dodávateľom je len subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe vyššie uvedených špecifík ŠFRB nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, tak ako to má na mysli právny poriadok Slovenskej republiky v relevantných ustanoveniach a v uvedených súvislostiach úniová právna úprava, a preto nemožno opodstatnene dospieť k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Obč. zák.. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>
14. V prejednávanej veci sa dovolací súd stotožnil so závermi vyjadrenými v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/106/2018 <https://www.judikaty.info/search?db=nssr&fCatalogNr=4Cdo %2F106%2F2018&fCatalogNrExact=1> a nenašiel žiaden dôvod na zmenu právneho názoru vyjadreného v tomto rozhodnutí alebo na odklon od právneho názoru v ňom vyjadreného, keď poukázal na to, že rovnaké závery prijal aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/9/2019 <https://www.judikaty.info/ search?db=nssr&fCatalogNr=8Cdo%2F9%2F2019&fCatalogNrExact=1>, 5Cdo/170/2018 <https:// www.judikaty.info/search?db=nssr&fCatalogNr=5Cdo%2F170%2F2018&fCatalogNrExact=1> a 8Cdo/164/2020 <https://www.judikaty.info/search?db=nssr&fCatalogNr=8Cdo %2F164%2F2020&fCatalogNrExact=1>. Dospel potom k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (keďže odvolací súd svoje právne posúdenie oprel iba o skutočnosť, že zmluva uzavretá medzi stranami mala spotrebiteľský charakter), a preto ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nad rámec uvedených dôvodov pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu poukázal na to, že pôvodný žalovaný 1/ Peter Dudo zomrel pred rozhodnutím odvolacieho súdu (dňa 17.06.2019), a teda odvolací súd konal so zomrelou stranou sporu, ktorá nemala procesnú subjektivitu, čím zaťažil svoje konanie a rozhodnutie vadou zmätočnosti, ktorá mala rovnako za následok zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), ako i právnym názorom dovolacieho súdu, preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým konanie voči žalovanému 1/ zastavil a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
16. V prvom rade dospel odvolací súd k záveru, že konanie voči žalovanému 1/ musí byť zastavené pre neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky, spočívajúci v strate jeho procesnej subjektivity.
V priebehu odvolacieho konania dňa 17.06.2019 žalovaný X/ W. F. zomrel. Uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. 40D/208/2019, Dnot/198/2019 zo dňa 23.08.2019, vydaným notárkou Q.. M. A. v dedičskej veci po W. W. F., teda žalovanom 1/, bolo konanie o dedičstve zastavené a majetok nepatrnej hodnoty špecifikovaný v uznesení bol vydaný V.. V. F., ktorý sa postaral o pohreb poručiteľa a súhlasil s prevzatím majetku nepatrnej hodnoty. Z uznesenia notárky tiež vyplýva, že poručiteľ nezanechal závet ani listinu o vydedení, a že zomrel ako rozvedený. Notárka rozhodol podľa ust. § 188 ods. 1 a 2 C.m.p. a konanie o dedičstve zastavila a v uznesení špecifikovaný majetok nepatrnej hodnoty vydala V.. V. F., ktorý sa postaral o pohreb poručiteľa. Odvolací súd pripomína, že ten, kto sa postaral o pohreb poručiteľa, a z tohto dôvodu nadobudol nepatrný majetok poručiteľa, nemá postavenie dediča. Uznesenie notára nadobudlo právoplatnosť dňa 03.10.2019.
17. Podľa ust. § 61 C.s.p. má procesnú subjektivitu ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Podľa ust. § 62 C.s.p. ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví. Podľa ust. § 63 ods. 1, 2 a 3 C.s.p., ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve. Podľa ust. § 161 ods. 1 C.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Podľa ust. § 161 ods. 2 C.s.p. ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Podľa ust. § 378 ods. 1 C.s.p. sa na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 7 ods. 1 veta prvá Obč. zák. spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Podľa ust. § 7 ods. 2 veta prvá Obč. zák. smrťou táto spôsobilosť zanikne.
18. Podľa ust. § 161 ods. 1 C.s.p. súd kedykoľvek počas konania, a teda aj odvolacieho konania (ust. § 378 ods. 1 C.s.p.) prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (ust. § 161 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na skutočnosť, že pri nesplnení procesných podmienok konania, treba rozlišovať, či ide o nedostatky odstrániteľné, alebo neodstrániteľné. Za neodstrániteľné nedostatky podmienky konania sa považuje nedostatok právomoci súdu, ďalej litispendencia (§ 159 C.s.p.) res iudicata (§ 230 C.s.p.), a tiež nedostatok spôsobilosti byť stranou v spore (§ 61 C.s.p.) prípadne strata tejto spôsobilosti, ako je tomu aj v prejednávanej veci. Neodstrániteľné nedostatky procesnej podmienky spôsobujú, že súd nemôže ďalej konať, ale musí konanie zastaviť, a to jednak podľa ust. § 161 ods. 2 C.s.p. ako aj podľa ust. § 63 ods. 1 C.s.p.. Z ust. § 61 C.s.p. je zrejmé, že procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti jej smrťou zanikne (ust. § 7 ods. 2 veta prvá Obč. zák.), a teda jej smrťou zaniká aj jej procesná subjektivita. Ak strana sporu, ktorá je fyzickou osobou, v priebehu konania, teda pred právoplatným skončením veci, zomrie, súd podľa povahy sporu posúdi, či môže v konaní pokračovať (takto postupuje v prípade majetkového sporu a v konaní pokračuje s dedičmi strany v zmysle ust. § 63 ods. 2 C.s.p.), alebo či musí konanie zastaviť.
19. V posudzovanom prípade dospel odvolací súd k záveru, že vzhľadom na zistenia z uznesenia notára v dedičskej veci po zomrelom žalovanom 1/ neprichádza pokračovanie v konaní s jeho dedičmi do úvahy napriek tomu, že ide o majetkový spor, pretože žalovaný 1/ dedičov nemá (konanie o dedičstve bolo pre jeho nemajetnosť zastavené), a preto konanie (v ktorom nie je možné pokračovať) voči nemu z dôvodu straty jeho procesnej subjektivity zastavil. Nedostatok spôsobilosti byť stranou v spore je taký nedostatok procesnej podmienky konania, teda prekážkou konania, ktorú nie je možné v posudzovanej veci odstrániť.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konanie proti žalovanému 1/ podľa ust. § 63 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 161 ods. 2 a § 378 ods. 1 C.s.p. zastavil.
21. Následne odvolací súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku. Ako už konštatoval vyššie, právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení, je viazaný. Na zhrnutie uvádza, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie žalovanej sumy (po čiastočnom späťvzatí) s príslušenstvom prihliadnuc na žalovanými 2/, 3/ a 4/ vznesenú námietku premlčania pre premlčanie žalovaného nároku zamietol, keď vyššie špecifikovanú stranami uzavretú zmluvu o poskytnutí podpory posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy, o bezdôvodnom obohatení a o premlčaní.
22. Najvyšší súd SR už ustálene vyriešil postavenie žalobcu („ŠFRB“) a aj to, či ide o spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, v rozhodnutiach napr. sp. zn. 4Cdo/106/2018, 8Cdo/9/2019, 8 Cdo/64/2019 a 8Cdo/164/2020. Tieto rozhodnutia predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Rovnako charakter stranami uzavretej zmluvy o poskytnutí podpory posúdil Najvyšší súd SR aj v zrušujúcom uznesení sp. zn. 6Cdo/75/2022 zo dňa 16.06.2022 (závery ktorého sú uvedené v bodoch 10. až 14 tohto rozsudku). Dovolací súd dospel vo všetkých uvádzaných rozhodnutiach k záveru, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Obč. zák. a ním uzatvorené zmluvy pri realizácií podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52 ods. 1 Obč. zák.. Odvolací súd, viazaný jednak právnym názorom dovolacieho súdu v tomto spore, ako i s ním súladnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, si tieto závery osvojil a odkazuje na ne bez potreby ich opakovania.
23. Po prijatí záveru najvyšších súdnych autorít, že žalobcom a žalovanými uzatvorená zmluva o poskytnutí podpory nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52 ods. 1 Obč. zák., bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd prvej inštancie v prejednávanej veci za správne zisteného skutkového stavu, keď aj samotný žalobca v základnom konaní aj v odvolaní potvrdil, že listom zo dňa 11.06.2009 jednostranne odstúpil od zmluvy o poskytnutí podpory, správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy, o bezdôvodnom obohatení a o premlčaní. Žalobca totiž počas celého konania a aj v odvolaní tvrdil, že zmluva o poskytnutí podpory je úverovou zmluvou uzavretou podľa ust. § 497 a nasl. Obch. zák., že v posudzovanej veci ide o obchodno-právny vzťah upravený Obchodným zákonníkom, a že na daný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu v zmysle ust. § 407 ods. 1 Obch. zák.. Odvolací súd sa s námietkami žalobcu nestotožnil a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a jeho záver o premlčaní nároku žalobcu (prihliadnuc na žalovanými vznesenú námietku premlčania), ktorý viedol k zamietnutiu žaloby žalobcu, je taktiež správny. V odvolaní uvádzané argumenty žalobcu o potrebe aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka nie sú dôvodné, ani spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o premlčaní žalobou uplatneného nároku.
24. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné uviesť, že právnemu posúdeniu zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, t. j. posúdením či sa na daný zmluvný vzťah má aplikovať Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník sa venovali rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/164/2020 a 8 Cdo/64/2019, z ktorých vzišiel právny názor, že na predmetnú zmluvu a nároky z nej vyplývajúce by sa mali aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
25. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/164/2020 vyplýva: ,,Dovolací súd však záverom dodáva, že i napriek skutočnosti, že Zmluva uzavretá medzi stranami nemala spotrebiteľský charakter, je i dovolací súd názoru, že nároky z nej je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (vrátane nárokov po odstúpení od Zmluvy). Ako už bolo uvedené, dovolací súd poukazuje na to, že žalobca pri poskytovaní podpory vo forme úverov nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, a teda ho nemožno považovať za podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Jeho činnosť preto podnikaním nie je (§ 2 ods. 1 Obch. zák.). Obchodný zákonník predovšetkým upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (§ 1 ods. 1 Obch. zák.). V danom prípade žalobca poskytoval podporu (i vo forme poskytnutia úveru) na základe a za podmienok, upravených v osobitnom prepise, ktorým v danej veci bol zákon č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania. Tento prepis vo svojich ustanoveniach komplexne upravoval všetky podmienky (§ 5 až § 12), za ktorých bol Fond oprávnený poskytovať o. i. úvery, vrátane vymedzenia podstatných náležitostí uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory (údaje o zmluvných stranách, účel, výška a druh poskytovanej podpory, spôsob plnenia záväzkov zmluvných strán, boli základnými náležitosťami každého zmluvného vzťahu). V zmluve boli tiež dohodnuté sankcie za
oneskorené splácanie (nedodržanie splátkového kalendára), za neoprávnené použitie poskytnutej podpory, za neumožnenie kontroly na stavbe, resp. za iné porušenie zmluvných podmienok. Podpora poskytnutá z prostriedkov Fondu bola navyše určená výhradne len na úhradu faktúr a iných platobných dokladov a nemohla byť žiadateľovi poskytnutá v hotovosti. Poskytnutú podporu musel žiadateľ čerpať iba v súlade s podmienkami zákona č. 124/1996 Z.z. a zmluvne dohodnutými podmienkami. Je potom zrejmé, že Fond pri poskytovaní podpory vo forme úveru, neuzatváral Zmluvu podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V danej veci tak nešlo o typický úver v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver, poskytovaný na základe osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z.z., a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie špecifikovaných v samotnej Zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis. Podpora z Fondu sa tak poskytovala len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré boli pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by si vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu (t. j. za iných než komerčných podmienok). Dovolaciemu súdu sú známe závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 27.03.2013, v zmysle ktorých „Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom“, avšak tieto (vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho aplikovať i v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 124/1996 Z.z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 Obchodného zákonníka). Zmluvné strany si však v uzavretej Zmluve naopak dohodli, že „ich práva a povinnosti sa budú riadiť predovšetkým zákonom č. 124/1996 Z.z. a ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy k ŠFRB a ďalej ich vzájomné vzťahy sa budú riadiť ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom (viď článok XII bod 12.3. Zmluvy)“. Strany si tak pre úpravu ich záväzkového vzťahu, aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, nedohodli. I z ďalších zmluvných dojednaní vyplývalo, že si strany pre úpravu svojich vzťahov dohodli aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. čl. VII bod 7.1., 7.2., čl. X a pod.). Dovolací súd má za to, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V danej veci (ako už bolo uvedené vyššie) takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu poskytovania podpory vo forme úveru Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z.z.. Aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka si potom nedohodli zmluvné strany ani v samotnej Zmluve (§ 262 Obchodného zákonníka). Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie) nespravovali Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane práv vyplývajúcich z účinkov odstúpenia od Zmluvy. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex generalis platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 124/1996 Z.z.) nemal blanket na použitie Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V takomto prípade by sa odstúpenie od Zmluvy (vrátane nárokov z neho plynúcich) mohlo spravovať Obchodným zákonníkom i napriek tomu, že by sa predpoklady samotného nároku spravovali Občianskym zákonníkom (IV. ÚS 214/04). Dovolací súd potom zrušil rozsudok odvolacieho (i prvoinštančného) súdu, keďže oba súdy síce nároky žalobcu správne posudzovali podľa noriem Občianskeho zákonníka (t. j. vychádzali z ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka ohľadom vrátenia si vzájomných plnení na základe zrušenej Zmluvy s účinkami ex tunc), avšak tak urobili iba s ohľadom na spotrebiteľský charakter Zmluvy o poskytnutí podpory, pri súčasnej aplikácii noriem na ochranu spotrebiteľa, ktorý záver (vzhľadom na opodstatnenosť žalobcom vymedzenej dovolacej otázky) už správny nebol.“
26. Z rozsudku NS SR sp. zn. 8Cdo/64/2019 vyplýva, že „V danom prípade žalobca poskytoval podporu (i vo forme poskytnutia úveru) na základe a za podmienok, upravených v osobitnom predpise, ktorým v danej veci bol zákon č. 607/2003 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania (ďalej len „Fond“). Tento predpis vo svojich ustanoveniach komplexne upravoval všetky podmienky (§ 5 až § 12), za ktorých bol Fond oprávnený poskytovať o. i. úvery, vrátane vymedzenia podstatných náležitostí uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory (údaje o zmluvných stranách, účel, výška a druh poskytovanej podpory, spôsob plnenia záväzkov zmluvných strán, boli základnými náležitosťami každého zmluvného vzťahu).
V zmluve boli tiež dohodnuté sankcie za oneskorené splácanie (nedodržanie splátkového kalendára), za neoprávnené použitie poskytnutej podpory, za neumožnenie kontroly na stavbe, resp. za iné porušenie zmluvných podmienok. Podpora poskytnutá z prostriedkov Fondu bola navyše určená výhradne len na úhradu faktúr a iných platobných dokladov a nemohla byť žiadateľovi poskytnutá v hotovosti. Poskytnutú podporu musel žiadateľ čerpať iba v súlade s podmienkami zákona č. 607/2003 Z.z. (ďalej nariadenia vlády č. 650/2006 Z.z. ktorým sa ustanovovali podrobnosti o druhoch a výškach poskytovaných podpôr na jednotlivé účely z prostriedkov Štátneho fondu rozvoja bývania, vyhlášky Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 161/2004 Z.z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o poskytnutie podpory z prostriedkov Štátneho fondu rozvoja bývania, o technických podmienkach a o dĺžke času uskutočnenia stavby v znení vyhlášky MVRR SR č. 663/2004 Z.z.) a zmluvne dohodnutými podmienkami. Je potom zrejmé, že Fond pri poskytovaní podpory vo forme úveru, neuzatváral Zmluvu podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V danej veci tak nešlo o typický úver v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver, poskytovaný na základe osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 607/2003 Z.z., a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie špecifikovaných v samotnej Zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis. Podpora z Fondu sa tak poskytovala len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré boli pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by si vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu (t. j. za iných než komerčných podmienok). Dovolaciemu súdu sú známe závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 27.03.2013, v zmysle ktorých „Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom“, avšak tieto (vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho aplikovať i v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 607/2003 Z.z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 Obchodného zákonníka). Zmluvné strany si však v uzavretej Zmluve naopak dohodli, že „ich práva a povinnosti sa budú riadiť predovšetkým zákonom č. 607/2003 Z.z. a ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy k ŠFRB a ďalej ich vzájomné vzťahy sa budú riadiť ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom, zákonom o katastri č. 162/1995 Z.z., zákonom č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu a zákonom č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách (viď článok XII bod 12.3. Zmluvy)“. Strany si tak pre úpravu ich záväzkového vzťahu, aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, nedohodli. I z ďalších zmluvných dojednaní vyplývalo, že si strany pre úpravu svojich vzťahov dohodli aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. čl. IV. bod 4.9., č. VII bod 7.1., 7.2., čl. X a pod.). Dovolací súd má za to, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V danej veci (ako už bolo uvedené vyššie) takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu poskytovania podpory vo forme úveru Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 607/2003 Z.z. Aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka si potom nedohodli zmluvné strany ani v samotnej Zmluve (§ 262 Obchodného zákonníka). Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie) nespravovali Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane „zániku“ práva domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenia námietky premlčania. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex generalis platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 607/2003 Z.z.) nemal blanket na použitie Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V takomto prípade by sa premlčanie nároku mohlo spravovať Obchodným zákonníkom i napriek tomu, že by sa predpoklady samotného nároku spravovali Občianskym zákonníkom (IV. ÚS 214/04).“
27. Rovnaký právny názor na zmluvu o úvere vo forme podpory vyplynul aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp zn. 2Cdo/326/2021 zo dňa 22.08.2023, sp. zn. 1Cdo/106/2022 zo dňa 27.09.2023 a sp. zn. 9Cdo/176/2022 zo dňa 30.10.2023. Možno potom konštatovať, že pri právnom závere, že na zmluvy uzatvárané žalobcom dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka (samozrejme, ak si strany v zmluve nedohodnú aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, čo ale nie je prípad prejednávanej veci), ide o ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd si uvedené právne závery
najvyššieho súdu osvojil a odkazuje na ne. Nezistil totiž žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal od nich odkloniť, keď s nimi naviac súhlasí.
28. Odvolací súd sa potom (rovnako ako i v predchádzajúcom rozsudku) nestotožnil s námietkou žalobcu o tom, že pri posudzovaní medzi sporovými stranami uzavretej zmluvy o poskytnutí podpory je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní. V danej veci nešlo o typický úver v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver, poskytovaný na základe osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z.z., a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie špecifikovaných v samotnej zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis (aj podľa aktuálnej judikatúry). Predmetná stranami sporu uzavretá zmluva o poskytnutí podpory bola teda uzavretá podľa ustanovení zákona č. 124/1996 Z.z., pričom v osobitných a záverečných ustanoveniach (článok XII. bod 12.3) sa uvádza, že práva a povinnosti účastníkov sa riadia predovšetkým zákonom č. 124/96 Z.z. a ostatnými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom. Napokon, predmetná zmluva v jej samotnom texte na viacerých miestach odkazuje na konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom v celej zmluve sa nenachádza ani jeden odkaz na Obchodný zákonník. Niet pritom pochýb o tom, že zmluvu pripravil sám žalobca, a aj sám zvolil právne predpisy, podľa ktorých sa bude vzťah zmluvných strán posudzovať. Ak potom súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, posúdil vec po právnej stránke správne. Niet totiž žiadnych pochybností o tom, že strany sporu uzavreli zmluvu v zmysle zákona č. 124/1996 Z.z., v ktorej je uvedené, že práva povinnosti zmluvných strán sa budú riadiť okrem cit. zákona najmä Občianskym zákonníkom, preto tvrdenie žalobcu o tom, že vec je potrebné posúdiť podľa Obchodného zákonníka nemôže obstáť. Ak súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy, o bezdôvodnom obohatení a o premlčaní vyhodnotil, že žalobcom uplatnený nárok je premlčaný a prihliadnuc na námietku premlčania, vznesenú žalovanými 2/, 3/ a 4/, žalobu zamietol, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí.
29. Preto už len zopakuje, že podľa Občianskeho zákonníka sa momentom odstúpenia od zmluvy zmluva zrušuje s účinkami od začiatku - ex tunc (ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.), čím zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy, a vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva, pričom účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť poskytnuté plnenia (§ 457 Obč. zák.). Súd prvej inštancie potom na vec správne aplikoval ust. § 48 ods. 1 a 2, § 457 Obč. zák. a vyvodil aj správny záver, že odstúpením žalobcu od zmluvy o poskytnutí podpory sa táto zmluva od začiatku zrušila, a preto boli zmluvné strany povinné vrátiť si všetko, čo podľa nej dostali, a to podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca mohol svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy spolu s príslušenstvom uplatňovať proti žalovaným v intenciách ust. § 457 Obč. zák., teda ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zrušenej zmluvy. Žalobca od predmetnej zmluvy účinne odstúpil dňom 25.06.2009, ktorým bola predmetná zmluva účinne zrušená od počiatku, o čom mal nepochybne vedomosť, keďže sám od zmluvy odstúpil, a uvedeným dňom tiež nepochybne zistil, že sa žalovaní na jeho úkor bezdôvodne obohatili. Premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá je podľa ust. § 107 ods. 1 Obč. zák. dvojročná, začala plynúť odo dňa, kedy sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mohlo vykonať po prvý raz, teda 26.06.2009, v deň nasledujúci po zrušení zmluvy. Preto ak žalobca podal žalobu na súd dňa 21.10.2011, urobil tak po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, nakoľko táto uplynula dňa 26.06.2011. S týmto záverom súdu prvej inštancie, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, sa odvolací súd stotožnil.
30. Žalobca v odvolaní argumentoval aj tým, že žalovaní viacerými svojimi listami, uznali svoj dlh voči nemu a žiadali splátkový kalendár resp. umožnenie splatenia celého úveru, s čím on súhlasil, pričom mal za to, že došlo ku konvalidácii resp. novácii ich zmluvného vzťahu resp. k novácii zmluvného vzťahu. Odhliadnuc od toho, že na tieto svoje tvrdenia nepriložil žiadny dôkaz, odvolací súd z predloženého súdneho spisu zistil, že takúto argumentáciu v základnom konaní žalobca neuviedol. Odvolací súd na túto novú, v odvolacom konaní žalobcom prednesenú argumentáciu nemohol prihliadnuť, pretože je v zmysle ust. § 383 C.s.p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, a nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú len prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Zopakuje ho vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 384 ods. 1 C.s.p.). Podľa ust. § 384 ods. 2 C.s.p. môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. O tieto prípady však v posudzovanej veci nejde, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
správnym skutkovým zisteniam a vykonal aj všetky stranami predložené dôkazy, pričom vykonanie iných dôkazov ako predložených žiadna zo strán nenavrhla. Odvolací súd môže podľa ust. § 384 ods. 3 C.s.p. doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 C.s.p., pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho konania je totiž povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo týchto tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V posudzovanej veci však o novoty v odvolacom konaní nešlo. Napokon, žalobca v odvolaní ani netvrdil a ani nepreukazoval žiadny takýto dôvod prípustnosti použitej novoty. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi nič nebránilo v tom, aby svoje argumenty o uznaní dlhu žalovanými (ktoré ani nepodložil dôkazmi) uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie. Uplatnenie nového prostriedku procesného útoku a prípadné s tým súvisiace predkladanie ďalších dôkazov ako novoty v odvolacom konaní je preto v prejednávanom prípade neprípustné.
31. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa odvolací súd aj riadil. Pripomína tiež, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom práva na spravodlivý súdny proces nie je ani právo strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom resp. právo na úspech v konaní.
32. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovaným 2/ až 4/ (konanie voči žalovanému 1/ odvolací súd zastavil) priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní plne úspešným žalovaným priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Napokon, žalobca v odvolaní žiadne konkrétne námietky proti rozhodnutiu o trovách konania neuviedol, preto sa odvolací súd s odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku obmedzí len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti.
33. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
34. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovaným, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, nárok na ich náhradu nepriznal, pretože si náhradu trov neuplatnili a žiadne trovy im v odvolacom konaní ani nevznikli.
35. O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 453 ods. 1 a 3 C.s.p.. a žalobcovi, ktorý bol v dovolacom konaní plne úspešný, priznal voči žalovaným 2/ až 4/ nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR, vyjadrenom v uznesení sp. zn. I.ÚS 453/2019 zo dňa 19.11.2019. Ústavný súd zaujal právny názor, že cit. „Základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 C.s.p. (zásada úspechu v spore) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 C.s.p.) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 C.s.p.. Možno preto uzavrieť, že dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (takýto stav by mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, pozn.).
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).