Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22C-23-2017.pdf
PDF · 151.81 KB
Case nature
Area
Subarea
22C/23/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Mgr. Monikou Dubjel v právnom spore žalobcu: F.. P. G., G. Ž. XX, H., proti žalovaným: 1/ Mgr. Alexander Šemperger, Exekútorský úrad, so sídlom Žižkova 6, Košice, 2/ H. V., J.. XX.XX.XXXX, K. XXX, N., zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Ján Segeč s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, Banská Bystrica, v konaní o zaplatenie sumy 6 000 EUR s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Súd žalobu na obnovu konania, vedeného Okresným súdom Košice I, pod sp. zn. 19C/32/2013 zamieta.
II. Žalovanému v 1. rade nepriznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
III. Žalovanej v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Dňa 16.08.2017 bola súdu doručená žaloba, ktorú žalobca označil ako „žalobu na obnovu konania sp. zn. 19C/32/2013 z 04.02.2013“. Podľa návrhu petitu žaloby na obnovu konania sa žalobca domáha, aby súd zaviazal žalovaného v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi škodu vo výške 6.000,- EUR, a to solidárnym spôsobom. V prípade, že súd rozhodne o jednotlivom plnení, žiada o plnenie 3.000,- EUR od žalovaného v 1. rade a o plnenie 3.000,- EUR od žalovaného v 2. rade. Žalobca sa taktiež domáhal náhrady trov konania.
2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že Mgr. A. Šempergera žaluje z dôvodu úmyselného nevybavenia jeho exekúcie voči povinnému I. K., ktorú začal dňa 07.07.2006, pred 11 rokmi. H. V. žaluje za vydanie dvoch pochvalných stanovísk k jeho sťažnostiam na nečinnosť exekútora a nevymoženie exekúcie, čím sa žalovaná v 2. rade postarala o 11 ročné prieťahy v exekučnom konaní. Uvedený spor rozhodol v prospech žalovaných Okresný súd Košice I a po odvolaní sa žalobcu, Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok okresného súdu. Vydaný rozsudok okresného súdu z 04.12.2015 žalobca napadol a odvolal sa voči nemu dňa 19.02.2016. Krajský súd jeho odvolanie neakceptoval a zamietol. Krajský a okresný súd len povrchne pristúpili k prešetreniu sporu a vyvodili nesprávne závery. Uvedené rozsudky sú neobjektívne. Už vydaním rozsudku Okresného súdu Košice I z 04.01.2005, vydaného 23.05.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 13.05.2006, vznikli 7,5 mesačné prieťahy. Ide o rozsudok, ktorým žalobca vyhral jednoduchý súdny spor s povinným I. K.. Oneskorené vydanie tohto rozsudku možno umožnilo, aby I. K. si mohol previesť svoj majetok na svoju dcéru M. K. a stať sa nemajetným, vyhnúť sa exekúcii. Po obdŕžaní rozsudku čakal žalobca ešte mesiac na vyplatenie peňazí od K., ktorý sa na to vykašľal. Súd mu zaslal rozsudok na Kováčsku 28, Košice, kde asi K. býva. A tak sa žalobca obrátil na exekútora Šempergera, dňa 07.07.2006, aby mu peniaze od K. rýchlo vymohol. Exekútor to však do dnešného
dňa po 11 rokoch nedokázal. Žalobca sa ďalej vyjadruje k jednotlivým bodom odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.05.2017, a to: -Na 1. strane: K rozsudku žalobca poznamenáva, že je nesprávne vyhodnotený, solidárny so žalovanými. Je však možné, že krajský súd nemal k dispozícii všetky dôkazy predložené okresnému súdu od žalobcu. -V bodoch 1 - 11: Krajský súd opisuje priebeh súdneho sporu očami okresného súdu spôsobom, že len na to poukážeme, čo sa nám hodí. Sú tu vynechané podstatné skutočnosti, na ktoré v spore poukazoval žalobca. -K bodu 3: Ide o vadu v konaní okresného súdu, ktorý žalobcu na druhom pojednávaní dňa 23.09.2014 na súde nepoučil dôkladne o dôsledkoch stiahnutia žaloby na MS SR a Slovenskú komoru exekútorov (SKE) a nevýhode oproti spoločnému solidárnemu plneniu náhrady škody. Naopak súd vyslovenej naviedol žalobcu k stiahnutiu žaloby na MS SR a SKE. Išlo tu o protiprávne konanie súdu, nesprávny úradný postup. MS SR a SKE sa nemohli vyviniť zo škody ako zodpovední zástupcovia svojich žalovaných podriadených. Oni totiž nepreukázali, že škode nemohli zabrániť, ani pri maximálnom úsilí. -K bodu 4 a 5: Okresný a krajský súd nevzali do úvahy cieľ, ku ktorému konanie súdu a exekútora malo smerovať - vymoženie exekúcie exekútorom, potrestanie nečinnosti exekútora a schválenie jeho nečinnosti zo strany extajomníčky SKE, MS SR a SKE, čím schválili jeho prieťahy žalovaného v exekučnom konaní. Okresný súd mal súhlasiť s navrhovanými zmenami žalobcu na zvýšenie výšky škody pre žalovaných, lebo prešli už ďalšie 2 rok trvania súdneho sporu a 8 rokov od začatie exekúcie. Aj preto, že žalovaní s výnimkou SKE pohŕdali súdom a nezúčastňovali sa nariadených pojednávaní a jediný žalovaný zástupca SKE, ktorý na pojednávania chodil, bol bez vypočutia poslaný s 2. a 3. pojednávania domov. -K bodu 6: Tu ide o omyl súdu. Len žalovaný v 1. rade, exekútor žiadal o zamietnutie žaloby včas. Žalovaná v 2. rade tak urobila až 24.08.2015, v reakcii na výzvu okresného súdu. Spôsobilo to zbytočne veľké prieťahy v súdnom konaní. Potvrdzuje to okresný súd Košice I v rozsudku z 04.12.2015. -K bodu 7: Okresný súdu zavádza keď tvrdí, že vyhodnotil vykonané dokazovanie, lebo v skutočnosti žiadne dôkazy za 4 roky nezaobstaral a nezabezpečil. Opieral sa len o stanoviská k sťažnostiam žalobcu k žalobe. Nevykonal dôkazy, ku ktorým ho nabádal žalobca. Súd nezískal písomné stanoviská kontrolórov SKE, ktorí ohodnotili sťažnosti žalobcu a odvolanie sa exekútora k obom sťažnostiam aj s ich menami a podpismi. Druhá opakovaná sťažnosť na exekútora bola zaslaná aj na MS SR a vybavená až s 8 mesačným prieťahom. SKE reagovala až na druhú urgenciu od MS SR. Žalovaná v 2. rade nemá právnické ani vysokoškolské vzdelanie a bola tam zamestnaná ako protekčná osoba, príbuzná pána V., riaditeľa televízie Markíza, neskôr ministra a aj predsedu parlamentu SR. Neskôr boli po zaslaní mojich sťažnosti prepustení zo SKE jej predseda pán V. a tajomníčka, pani V.. -K bodu 8: Tu je preukázané, že podľa zákona č. 514/2013, súd 1. Inštancie nemal vylúčiť z konania vo veci štát, ktorý zodpovedá podľa § 3, ods. 1 za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, nesprávnym úradným postupom, pri výkone exekučnej činnosti. A podľa § 4 ods. 1 koná v mene štátu MS SR. podľa uvedeného sa malo uvažovať tak, že ide o spoločné solidárne plnenie žalobcovi za škodu tak, ako to navrhoval v žalobe. Exekútor ani pani V. ničím nepreukázali, že škode nemohli zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia. Už 22.11.2011, 3 mesiace pred podaním žaloby, zaslal žalobca exekútorovi list, pokus o zmier, v ktorom mu oznamuje, že pán K. má v googli vlastnú stránku, kde sa môže o ňom dozvedieť všetko, adresu kde podniká, telefónne čísla, podrobné info, ako a v čom podniká, aké má príjmy. Stačí len do riadku naťukať jeho meno a stlačiť enter. Je tam aj dodnes v 10 častiach jeho 2 hodinový rozhovor s redaktorom TA 3 pánom W. o tom, aký je boháč. Je to na googli od 15.06.2009. Videonahrávky dostali obidva súdy ako dôkazy od žalobcu. Žalobca predložil pána K. exekútorovi ako na podnose. V uvedenom liste bol exekútor požiadaný o urýchlené vybavenie exekúcie a žalobca má záujem aj o televízor, laserovú tlačiareň a notebook z luxusnej kancelárie povinného. Týmto by pán K. vyrovnal žalobcovi spôsobenú škodu, aj vrátane trov konania a úrokov z omeškania. Vec sa mohla ľahúčko vybaviť. Lenže exekútor na list žalobcu neodpovedal a zostal nečinný. Preto žalobca musel naňho podať žalobu. Toto je najväčší dôkaz o nezáujme exekútora a o jeho podozrení z korupcie. Pán K. nemôže ísť do basy, či mať zákaz podnikať, lebo mu pomôžu spomínaní ochrancovia - verejné orgány štátnej moci, ktorí jeho špinu zametú ihneď pod koberec. -K bodu 9: Krajský súd tvrdí, že okresný súd preukázal, že žalovaná v 2. rade pani V. ako tajomníčka SKE, nerozhodovala o sťažnostiach žalobcu na exekútora, aj keď ich podpísala. Súdy uverili, že nemá žiadnu zodpovednosť za chválu na exekútora. Súdy uznali, že konala právne správne bez predloženie jediného dôkazu. Istá pani G., bez vzdelania kontrolórka SKE, potom po 5 rokoch dala skartovať dôkazy o tom, ktorí konkrétni kontrolóri napísali kladné stanoviská k sťažnostiam na exekútora. Ide tu o zneužitie právomoci verejných činiteľov. Okresný súd si nevyžiadal z SKE dôkazy:
- popis pracovnej funkcie kontrolóra SKE, tajomníka SKE, predsedu SKE,
- zodpovednostný poriadok SKE,
- postup SKE pri vybavovaní sťažností na exekútorov,
- mená a stanoviská kontrolórov k sťažnosti žalobcu na exekútora Šempergera,
- spôsob vybavenia 8 mesačného prieťahu. Keď súd nezabezpečil dôkazy, to ešte neznamená, že pani V. a SKE je nevinná. Nemôže sa zbaviť zodpovednosti. Žalobca žiada, aby súd vykonal dôkazy z SKE. -K bodu 11: Žalobca je teraz už jasné, že nemal súhlasiť s presviedčaním okresného súdu, aby vylúčil z konania žalovaných v 3. a 4. rade a mal trvať na solidárnom plnení náhrady za škodu, tak ako to mal v pôvodnej žalobe. -K bodu 12: Proti rozsudku okresného súdu sa žalobca odvolal, spor bol neobjektívne posúdený. -K bodom 21, 21, 22, 23: Okresný súd zabránil žalobcovi v spore riadne pokračovať, a to nesprávnym poučením a vydaním uznesenia o vylúčení žalovaných v 3. a 4. rade z konania. Okresný súd bránil žalobcovi ďalej konať tým, že:
- nevykonal dôkazy o podnikaní pána K. J. K. W. X, I. H., nepredvolal povinného na konanie ako svedka na vypočutie,
- nezistil kedy a na koho prepísal pán K. svoj majetok keď je nemajetný. Mohol vziať do úvahy, že prepis majetku je neplatný, ak bol vykonaný v čase, keď boli na povinného vedené súdne spory, exekučné konania a podobne. Žalobca žiada okresný súd, aby o tom vykonal dôkaz,
- vydaním viacerých uznesením o zamietnutí návrhov žalobcu o zvýšenie spôsobnej škody, robil nesprávny úradný postup. Vyjadriť sa k návrhom žalobcu mohol a mal už vydaním rozsudku v prospech žalobcu po prieťahoch a ignorovaní súdu žalovanými v 1., 2. a 4. rade, po druhom nariadenom pojednávaní, dňa 23.09.2014, keď sa ani na jedno nedostavili,
- okresný súd nepoučil a nepotrestal vysokou pokutou hlavného žalovaného v 1. rade, exekútora, ktorý si myslel, že za neho v spore je zodpovedný štát - MS SR a preto sa bez ospravedlnenia nezúčastňoval pojednávaní na súde vôbec,
- okresný súd svojim omylom 3x nezaslal predvolanie na pojednávanie súdu, žalovanej v 2. rade, pani V.. Zabudol, že tá už v SKE nepracuje. Toto súdu oznámil nový predseda SKE pán S. na prvom pojednávaní dňa 15.11.2013,
- na tretie pojednávanie súdu prišiel len žalobca a SKE, pán S., ktorý po prezentácii bol súdom poslaný domov, nakoľko SKE už nefiguruje v spore,
- Okresnému súdu nestačilo, že žalobca chodil sám na pojednávania a tak ho predvolal pod hrozbou pokuty 820,- EUR na vypočutie o ničom, osobitne dňa 26.11.2015. Vypočula ho pani N. S.-Y.,
- Dňa 04.12.2015 bolo ešte jedno pojednávanie, na ktorom bol vydaný rozsudok,
- Okresný súd tým, že nevypočul prezidenta SKE, nepožiadal SKE o zaslanie dôkazov, spôsobil, že SKE dala potrebné dôkazy skartovať. -K bodom 24, 25, 26: Odvolací krajský súd nevytkol okresnému súdu, že nevykonal dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým skutkovým zisteniam, nesprávne aplikoval predpisy na daný skutkový stav a vyvodil nesprávne právne závery. Žalobca sa odvoláva voči rozsudku Krajského súdu Košice, z 11.05.2017. -K bodu 27: Žalobca nesúhlasí s konštatovaním súdu 2. stupňa o bezchybnom postupe okresného súdu v spore. Príloha 12, 13. Na 2. strane, 2. odsek Uznesenia okresného súdu z 27.10.2014 súd zavádza. K späťvzatiu žaloby na žalovaných v 3. a 4. rade došlo až po druhom pojednávaní na súde. -K bodu 29: Krajský súd nesprávne súhlasil s okresným súdom vo veci náhrady škody tým, že zdieľa názor, že exekútor neporušil žiadnu konkrétnu povinnosť a že postupuje správnym úradným postupom, napriek 11 ročným prieťahom v exekúcii. Tým porušil ust. čl. 46 ods. 2 a čl. 48 Ústavy SR. Exekútor zároveň pošliapal žalobcovu osobnosť a ľudskú dôstojnosť, v dôsledku jeho nečinnosti sa zhoršilo zdravie žalobcu - porušil ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Zákerným spôsobom žalobcovi spôsobil škodu svojim úmyselným konaním proti dobrým mravom, porušil ust. § 424 Občianskeho zákonníka. -K bodu 30: Krajský súd tu nesprávne schvaľuje okresnému súdu obhajobu žalovanej v 2. rade pani V., bez jediného dôkazu. -K bodu 32, 33: Žalobca v prílohách zaslaných súdu 1. stupňa a v tomto odvolaní voči rozsudku, existenciu škody jednoznačne preukázal. Žalobca preukázal existenciu nesprávneho úradného postupu exekútora, tajomníčky, SKE, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. -K bodu 34: Žalobca dokázal žalovaným ich nečinnosť, spôsobenie zbytočných prieťahov, nesprávny úradný postup. Okresný a krajský súd sa nesústredili na povahu, funkciu a cieľ činnosti, t.j. aby exekútor bol činný a vymohol exekúciu už v roku 2013, keď v 02/2013 bola podaná žaloba a bolo známe kde povinný podniká, zdržiava sa a každému je známy kontakt na neho. Ak by exekútor zašiel po obdŕžaní
listu od žalobu dňa 22.11.2012, za povinným a požiadal ho o vecné alebo peňažné plnenie, tak ku súdnemu sporu nemuselo dôjsť. Exekútor mal vymôcť od povinného tiež peniaze pre štát cca 500,- EUR za súdne trovy a exekučné konanie, čo po 11 rokoch sa zvýši o 0,5 % za každý deň omeškania. -K bodu 35: Keď zákon nešpecifikuje pojem škody a jej náhrady, mali by súdy posúdiť navrhovanú výšku majetkovej a nemajetkovej ujmy žalobcom a vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých tento súdny spor prebiehal, vrátane listinných dôkazov - vyčíslenia škody. Škoda, ktorú spôsobili žalovaní vznikla v príčinnej súvislosti s ich nesprávnym úradným postupom. -K bodu 36, 37: V horeuvedených tvrdeniach a argumentácii bola dostatočným spôsobom vysvetlená príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalovaní nepreukázali, že škoda pre žalobcu by bez konania žalovaných, resp. nečinnosti exekútora a chvály na ňu nevznikla. -K bodu 37, 38, 39, 40: Konštatovanie krajského súdu v tomto bode je neobjektívne. Chválenie sa exekútora, že pán K. je známy podvodník, známa firma pre neho, na čo upozornil žalobcu už pri prvom stretnutí s ním, v 07/2006, prezrádza, že zistiť správnu adresu, kde mal povinnému doručiť oznámenie o exekúcii, nemal byť žiaden problém. A v opačnom prípade sa mal ihneď obrátiť na útvar kriminálnej polície v Košiciach. Do dvoch dní by sa dozvedel skutočný pobyt pána K. v Košiciach. Nesprávnym hľadaním pobytu exekútor potvrdil svoj nesprávny úradný postup a nezáujem.
3. Žalobca k žalobe doložil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/135/2016 zo dňa 11.05.2017, prvé dve strany rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 19C/32/2013 - 242, prvú stranu a poslednú stranu rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 19C/735/2002 z 04.10.2005, žiadosť adresovanú Generálnej prokuratúre SR zo dňa 06.12.2005, list Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 18.01.2016 adresovaný žalobcovi, list žalobcu adresovaný žalovanému v 1. rade zo dňa 22.11.2011, žaloba na súdneho exekútora Šempergera a V. zo dňa 30.12.2012 na základe ktorej konal súd vo veci 19C/32/2013, formulár predvolania vo veci 19C/32/2013 na informatívny výsluch zo dňa 04.11.2015, vyjadrenie žalovaného v 1. rade vo veci 19C/32/2013 z 27.04.2015, fotokópie pokladničných dokladov zo dňa 02.05.2014, 06.05.2014, fotokópia výmenného lístku - poukazu správa z vyšetrenia žalobcu zo dňa 04.10.2013, pokladničné bloky preukazujúce uhradenie nákladov na okuliare, lieky zo dňa 17.10.2014, 22.11.2016, 08.08.2017, podanie žalobcu k veci 19C/32/2013 zo dňa 10.04..2015- zaslanie dôkazov o zhoršení zdravia, podanie žalobcu zo dňa 31.01.2014 k veci 19C/32/2013, výpis z účtu žalobcu za rok 2016, doplnenie žiadosti - predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.09.2013, uznesenie č.k. 19C/32/2013-185 zo dňa 27.10.2014, predvolania vo veci 19C/32/2013 zo dňa 30.07.2013, 12.06.2014, podanie žalobcu k sp. zn. 19C/32/2013 zo dňa 02.12.2013, podanie žalobcu zo dňa 16.08.2017 k sp. zn. 19C/32/2013, potvrdenie Obvodného banského úradu v Košiciach zo dňa 05.02.1990 za člena odbornej komisie, potvrdenie Obvodného banského úradu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 11.04.1990 za člena odbornej komisie, osvedčenie o odbornej spôsobilosti zo dňa 24.01.2008, osvedčenie o odbornej spôsobilosti zo dňa 20.12.2002, osvedčenie o odbornej spôsobilosti zo dňa 30.06.1997, osvedčenie o odbornej spôsobilosti zo dňa 30.03.1993, osvedčenie o odbornej spôsobilosti zo dňa 07.09.2001, osvedčenie o odbornej spôsobilosti zo dňa 13.11.2002.
4. Žaloba spolu s prílohami, s procesnými poučeniami a s výzvou na vyjadrenie sa k žalobe, bola doručená žalovanému v 1. rade dňa 28.09.2018 a žalovanej v 2. rade dňa 04.10.2018.
5. Žalovaný v 1. rade sa k predmetnej veci vyjadril v písomnom podaní, doručenom súdu dňa 10.10.2018 (č. l. 58), v ktorom uviedol, že Okresný súd Košice I už vo veci náhrady škody rozhodol, a to rozsudkom zo dňa 04.12.2015, pod sp. zn. 19C/32/2013, pričom Krajský súd v Košiciach tento rozsudok potvrdil rozsudkom zo dňa 11.05.2017, pod sp. zn. 3Co/135/2016 a žalovaný v 1. rade sa v plnom rozsahu stotožnil s obsahom predmetných rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť.
6. Žalovaná v 2. rade sa vyjadrila k žalobe v písomnom podaní, doručenom súdu dňa 19.10.2018, kde taktiež poukázala, že o tej istej veci už bolo rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. 19C/32/2013. Žalovaná v 2. rade uviedla, že aj keď žalobca uvádza svoje podanie ako „žalobu na obnovu konania 19C/32/2013“ pričom z jeho obsahu a záverečného petitu nič také nevyplýva, nakoľko v celej svojej žalobe sa venuje iba hodnoteniu odôvodnenia rozsudku prvej inštancie a odvolacieho súdu bez toho, aby preukázal prípustnosť žaloby na obnovu konania v zmysle § 392 CSP a vo svojom petite sa nedomáha obnovy konania, ale zaplatenia sumy 6.000,- EUR titulom spôsobenej škody. Žalovaná v 2. rade z toho dôvodu navrhla žalobu zamietnuť.
7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných vyjadril vo svojom písomnom podaní, doručenom súdu dňa 22.11.2018 (č. l. 89), v ktorom uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením právneho zástupcu žalovanej v 2. rade, že keď sa už rozhodlo dvakrát súdmi, tak už nemôže dôjsť k obnove konania. Uvádza, že ako žalobca má právo na obnovu konania, ak súdy úmyselne rozhodli nespravodlivo vo veci. Neoverili si a nezabezpečili jediný dôkaz o tvrdeniach žalovaných. Žalobca má za to, že súdy si vôbec neprečítali žaloby a prílohy k nim. Súdy rozhodli v rozpore s ústavou SR, resp. v rozpore so zákonmi. Žalobca na záver uviedol, že pokiaľ nebude vo veci rozhodnuté v jeho prospech a žalovaní, ktorí 3x pohrdli okresným súdom, súdny spor vyhrajú, bude nútený podať žalobu na Najvyšší súd SR na prieťahy v konaní.
8. Žalovaná v 2. rade v písomnom podaní doručenom súdu dňa 17.12.2018, poukázala na úpravu ust. § 397 CSP a uviedla, že zo žaloby podanej žalobcom vyplýva, že sa tento domáha vykonania dôkazov, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní - konanie na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 19C/32/2013. Potom by v tomto prípade prichádzal do úvahy iba dôvod obnovy konania podľa § 397 písm. a), resp. § 397 písm. b) CSP. Žiaden z dôkazov, navrhnutých v žalobe na obnovu konania, však nemá povahu dôkazu, ktorý sa nemohol použiť v pôvodnom konaní (bez viny žalobcu), resp. nemohol vykonať v pôvodnom konaní. Všetky dôkazy navrhnuté žalobcom sú dôkazmi, ktoré mu boli známe už v pôvodnom konaní, nič nebránilo ich použitiu alebo vykonaniu. To že súd, rozhodujúci v pôvodnom konaní, tieto dôkazy nevykonal, či už z dôvodu, že neboli žalobcom navrhnuté v pôvodnom konaní, resp. preto že vykonanie týchto dôkazov v pôvodnom konaní vzhľadom na zistený skutkový stav veci považoval za nadbytočné, nezakladá dôvod obnovy pôvodného konania.
9. Súd v danej veci nariadil termín pojednávania na deň 20.09.2019. Pojednávania sa zúčastnil právny zástupca žalovanej v 2. rade. Po vyvolaní veci súd zistil, že sa na pojednávanie žalobca a ani žalovaný v 1. rade nedostavil, pričom doručenie predvolania na pojednávanie mal súd u žalobcu a žalovaného v 1. rade riadne vykázané, žalobca a ani žalovaný v 1. rade svoju neúčasť neospravedlnili a ani nežiadali pojednávanie odročiť. V súlade s ust. § 180 CSP súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalobcu a žalovaného v 1. rade, nakoľko neboli dané dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP. Vzhľadom na uvedené súd na tomto pojednávaní spor prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a žalovaných s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy.
10. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov, pripojeným spisom 19C/32/2013, písomnými podaniami a vyjadreniami sporových strán a zistil tento skutkový stav.
11. Súd z pripojeného spisu tunajšieho súdu 19C/32/2013 zistil, že žalobca sa pôvodne domáhal žalobou, doručenou súdu dňa 04.02.2013, voči žalovaným v 1. a 2. rade a tiež voči žalovanému v 3. rade
- Slovenská komora exekútorov a v 4. rade - Slovenská republika v zastúpení MS SR zaplatenia sumy 4.000,- eur, ako aj náhrady trov konania, a to titulom nečinnosti spočívajúcej v neplnení si základných povinností a zbytočných prieťahov v exekučnom konaní súdneho exekútora Mgr. Alexandra Šempergera v exekučnej veci vedenej pod sp.zn. Ex/160/2006. Žalobca vzal žalobu voči žalovaným v 3. a 4. rade späť a súd uznesením zo dňa 27.10.2014, č. k. 19C/32/2013-185, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.11.2014, konanie voči týmto dvom subjektom zastavil, pričom žalovanými zostali len, Mgr. Alexander Šemperger ako súdny exekútor a H. V. ako bývalá tajomníčka Slovenskej komory exekútorov, v pozícií žalovaných v 1. a v 2. rade. Vzhľadom na dispozitívny návrh žalobcu, súd uznesením zo dňa 08.06.2015, č.k. 19C/32/2013-208, pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.700,- eur a žalovaná v 2. rade sumu 1.600,- eur a týmto uznesením zároveň súd nepripustil navrhované zmeny žaloby zo dňa 06.11.2013, 02.12.2013, 09.06.2014 a 01.05.2015. Predmetom konania zostala dlžná čiastka 3.300,- eur, nakoľko zastavené konanie voči žalovaným v 3. a 4. rade sa týkalo dlžnej čiastky do pôvodne žalovanej sumy 4.000,- eur. Okresný súd Košice I vo veci 19C/32/2013, rozsudkom č.k. 19C/32/2013-242 vyhláseným dňa 04.12.2015, žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca vo vzťahu k žalovanému v 1. rade nemá právo na náhradu trov konania, žalovanej v 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd vec právne posúdil v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bodu 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.07.2004 do 31.10.2013, § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, § 212 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, § 218a, § 218b ods. 1 až 5 Exekučného poriadku,
§ 420 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Z prevedeného dokazovania mal súd preukázané, že predmetom žaloby boli uplatnené nároky na náhradu škody jednak voči žalovanému v 1. rade v súvislosti s exekučným konaním Ex 160/2006 a jednak voči žalovanej v 2. rade v súvislosti s vybavovaním jeho sťažností v predmetnej exekučnej veci. A/ Vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade súd poukázal na to, že exekútor je v zmysle § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, vykonáva úlohy štátneho orgánu a je potrebné naň hľadieť ako na orgán, ktorému bol zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Súd mal za to, že v danom prípade išlo o nárok na náhradu škody, ktorá má svoj základ jednak v zákone č. 514/2003 Z. z., vychádzajúc pritom zo žalobcovho skutkového vymedzenia tohto nároku, ktorý má spočívať v nesprávnom postupe exekútora pri vykonávaní exekučnej činnosti, v jeho prieťahoch; súd v tomto smere poukazuje na znenie ust. § 3 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého namietané konanie exekútora v predmetnej exekučnej veci spadá pod zodpovednosť štátu podľa písm. c/ tohto zákonného ustanovenia, a to v kontexte s ust. § 33 ods. 1 EP v znení od 1.7.2004, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, ak osobitný zákon3j) neustanovuje inak (týmto osobitným zákonom je práve uvádzaný zákon č. 514/2003 Z. z.; pôvodne išlo o označenie čísla poznámky 3a)). Zatiaľ čo podľa toho istého ust. § 33 ods. 1 EP v znení do 30.6.2004 bolo možné uvažovať o spoločnej zodpovednosti tak štátu ako súdneho exekútora v prípade namietaného nesprávneho postupu (vrátane prieťahov) v exekučnej veci, podľa názoru súdu s účinnosťou od 1.7.2004 zodpovednosť súdneho exekútora podľa exekučného poriadku je daná vo všetkých tých ostatných prípadoch, v ktorých nie je daná podľa z.č. 514/2003 Z. z. Za daného právneho posúdenia nároku žalovaný v 1. rade v konaní nie je pasívne legitimovaný, teda nie je nositeľom uplatneného nároku na náhradu škody podľa hmotného práva. Vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade súd má ďalej za to, že v ostatných prípadoch (teda všetky tie žalobcove skutkové tvrdenia, ktoré nespadajú pod nesprávny úradný postup, vrátane prieťahov), je daná zodpovednosť súdneho exekútora podľa exekučného poriadku; zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú činnosťou podľa Exekučného konania je osobitným druhom zodpovednosti za škodu. Ide o objektívnu zodpovednosť, t.j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 30.06.2004, exekútor mohol zbaviť, ak preukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať (tzv. liberácia). Predpokladmi tejto zodpovednosti sú: 1/ protiprávne konanie exekútora pri výkone exekučnej činnosti, 2/ vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nimi, pričom platí, že tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, teda nesplnenie čo i len jedného z predpokladov, nezakladá danú zodpovednosť. Pri posudzovaní, či na strane súdneho exekútora v exekučnom konaní došlo k protiprávnemu konaniu, súd vychádzal z toho, že protiprávnosť jeho konania v exekučnom konaní musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti (pozri napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 3Co 138/2012 - str. 12 jeho odôvodnenia, pozn. súdu). Súd nezistil v činnosti žalovaného ako súdneho exekútora porušenie žiadnej konkrétnej zákonnej povinnosti, na jeho strane teda chýba protiprávne konanie ako jeden zo základných predpokladov zodpovednosti žalovaného, na základe čoho nie je daná zodpovednosť exekútora. Z uvedených dôvodov súd žalobou uplatnený nárok voči žalovanému v 1. rade zamietol ako nedôvodný. B/ Vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanej v 2. rade, súd mal za preukázané, že žalovaná ako zamestnanec Slovenskej komory exekútorov, konkrétne v pozícii tajomníka komory, zabezpečovala korešpondenciu v súvislosti so sťažnosťami žalobcu podanej proti súdnemu exekútorovi v predmetnej exekučnej veci, pričom skutočnosť, že bola pod odpovede komory podpísaná neznamená, že sama podané sťažnosti posudzovala a o nich rozhodovala, naopak konala v súlade s jej pracovným zaradením, a teda na jej strane nemožno hovoriť o protiprávnom konaní ako základnom predpoklade uplatneného nároku na náhradu škody. Navyše, súd mal za to, zhodne s argumentáciou žalovanej, že ani jej prípadné protiprávne konanie, nezakladá jej osobnú zodpovednosť vo vzťahu k žalobcovi, pretože podľa ust. § 420 ods. 2 OZ mohli by sme uvažovať nanajvýš o škode spôsobenej Slovenskou komorou exekútorov ako právnickou osobou, keďže ku škode by malo dôjsť prostredníctvom žalovanej ako vtedajšej zamestnankyne komory. Nie sú teda splnené zákonné predpoklady pre úspešnosť uplatneného nároku v tejto časti, na základe čoho súd žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol.
12. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 3Co/135/2016 zo dňa 11.05.2017 potvrdil odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie čo sa týka nepripustenia, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane žalovaných a to Slovenská komora exekútorov, ako žalovaný v 3. rade a Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, ako žalovaný v 4. rade, keďže žalobca na základe svojho dispozitívneho úkonu v rámci dispozície žaloby, v podanej žalobe označil aj týchto žalovaných s tým, že následne vzal žalobu na pojednávaní zo dňa 23.09.2014 (č.l. 173 spisu) voči týmto žalovaným späť, Vychádzajúc z dispozitívneho úkonu strany sporu, a to žalobcu, ktorým vzal žalobu voči žalovaným v 3. a 4. rade späť, o čom bolo súdom právoplatne rozhodnuté, nemožno z hľadiska právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým sú strany sporu viazané pripustiť , aby do konania opätovne vstúpili tí istí žalovaní. Odvolací súd poukázal aj na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol, z dôvodu nenaplnenia základného zákonného predpokladu titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., proti žalovanému v 1. rade vychádzajúceho z namietaného nesprávneho postupu exekútora pri vykonávaní exekučnej činnosti spočívajúceho v jeho nečinnosti, ako aj ďalších osobitných prípadoch, ktoré podľa súdu prvej inštancie nespadajú pod nesprávny úradný postup a prieťahy exekútorov, keďže súd prvej inštancie nezistil z výsledkov vykonaného dokazovania, aby v činnosti žalovaného v 1. rade ako súdneho exekútora došlo k porušeniu konkrétnej zákonnej povinnosti pri vykonávaní predmetnej exekúcie, čím absentuje protiprávne konanie žalovaného v 1. rade v exekučnom konaní (č.k. EX/160/2006), čo je základným predpokladom jeho zodpovednosti, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. s odkazom na ust. § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. (EP). Odvolací súd v tomto smere poukázal na to, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný v 1. rade v konaní nie je vo veci pasívne legitimovaný a nie je nositeľom uplatneného nároku na náhradu škody (uznesenie NS SR z 23.03.2016 sp.zn. 3Cdo/75/2015 v tom znení „že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti sa vzájomne nevylučujú“). Súd prvej inštancie taktiež správne rozhodol, keď žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané v jej konaní protiprávne konanie, t.j. porušenie konkrétnej povinnosti z jej strany ako zamestnankyne Slovenskej komory exekútorov, ktorá konala v pozícii tajomníka komory ako zamestnanec Slovenskej komory exekútorov. Preto súd prvej inštancie správne uviedol, že na jej strane mala vystupovať práve Slovenská komora exekútorov, nakoľko žalovaná v 2. rade namietanú povinnosť, a to vybavenie sťažnosti žalobcu vykonávala v rámci pracovnej pozície v Slovenskej komore exekútorov a ku škode by mohlo dôjsť jej prostredníctvom ako žalovanej v rámci plnenia úloh Slovenskej komory exekútorov, a to, že bola pod odpoveďou komory podpísaná, konala v súlade so svojím pracovným zaradením a preto nemožno hovoriť o protiprávnom konaní na jej strane ako fyzickej osoby, keďže ju tak žalobca označil titulom uplatneného nároku na náhradu škody. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok ustanoveným týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia resp. existencii nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd konštatoval, že vzhľadom k absencii hore uvedených zákonných predpokladov boli preto odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a vo veci právne irelevantné, zároveň aj z hľadiska absencie ich bližšej konkretizácie.
13. Právny zástupca žalovanej v 2. rade na pojednávaní uviedol, že v celom rozsahu poukazuje na obsah oboznámených listín, na vyjadrenie žalovanej v 2. rade z októbra 2018, v ktorom namietali, že v danej veci existuje preukážka rozsúdenej veci. Bolo by to tak v prípade, žeby súd podanú žalobu posúdil ako žalobu na plnenie, vzhľadom na jej záverečný petit. Tu poukázali na to, že ide o ten istý premet konania, ako bol v pôvodnom konaní. Vystupujú tu tí istí účastníci konania a žalobca sa domáha náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2013, a teda v prípade, že žaloba bude posudzovaná ako žaloba na plnenie, existovala tu prekážka rozsúdenej veci. V prípade, žeby súd podanú žalobu posúdil ako žalobu na obnovu konania, poukázal na vyjadrenie z decembra 2018, v ktorom uviedli, že nie sú splnené podmienky na obnovu konania v zmysle § 297 CSP, nakoľko pokiaľ by prichádzala do úvahy obnova konania vzhľadom na obsah podanej žaloby, išlo by len o obnovu konania v zmysle písm. a) alebo písm. b) predmetného §-fu, ale ani v takom prípade nie sú splnené podmienky na obnovu konania, lebo
všetky dôkazy označené žalobcom mu boli známe už v pôvodnom konaní, resp. jeho dôkazy, ktoré súd nevykonal, teda ide o dôkazy, ktoré súd vzhľadom na skutkový stav, ktorý zistil v pôvodnom konaní, považoval za nadbytočné, čo samo o sebe nemôže byť dôvodom na obnovu konania. Z týchto dôvodov navrhol žalobu zamietnuť a aby súd žalobcu zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia.
14. Súd žalobu podanú na tunajšom súde dňa 16.08.2017 posúdil podľa obsahu ako žalobu na obnovu konania sp. zn. 19C/32/2013, ktoré bolo právoplatne skončené vydaním rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 19C/32/2013 - 242 zo dňa 04.12.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/135/2016 zo dňa 11.05.2017.
15. Podľa § 397 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, c) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej na konaní, d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné, alebo f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.
16. Podľa § 400 CSP, žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
17. Podľa § 403 ods. 1,2 CSP, žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
18. Podľa § 406 CSP v žalobe na obnovu konania sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie označenie rozhodnutia, proti ktorému smeruje, v akom rozsahu sa napáda, dôvody obnovy konania, skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že žaloba je podaná včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť žaloby preukázať, ako aj to, čoho sa domáha ten, kto obnovu konania navrhuje.
19. Podľa § 409 CSP, na konanie o žalobe na obnovu konania sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie.
20. Podľa § 411 ods. 1 CSP, rozsahom a dôvodmi žaloby na obnovu konania je súd viazaný.
21. Podľa § 414 CSP, ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozhodne rozsudkom, či obnovu konania povolí alebo zamietne
22. Žaloba na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý smeruje proti právoplatným rozhodnutiam súdu. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, však musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti.
23. Žalobu na obnovu konania preto možno podať len vtedy, ak sú splnené všetky zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania - žaloba musí byť podaná oprávnenou osobou, musí ísť o prípustný predmet obnovy konania a prípustný dôvod obnovy konania, musí byť dodržaná zákonná lehota na podanie žaloby na obnovu konania a žaloba musí obsahovať predpísané náležitosti.
24. Žalobou na obnovu konania možno napadnúť ktorýkoľvek právoplatný rozsudok. Môže ísť teda o rozsudok prvoinštančného či odvolacieho súdu.
25. Žalobca podal žalobu na obnovu konania v zmysle ustanovenia § 397 písm. a) a b) CSP proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 19C/32/2013 - 242 zo dňa 04.12.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/135/2016 zo dňa 11.05.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.06.2017.
26. Súd dospel k záveru, že žaloba na obnovu konania bola podaná včas, v subjektívnej lehote troch mesiacov, plynúcej v rámci objektívnej lehoty, od času, kedy sa žalobca dozvedel o právoplatnom rozsudku Okresného súdu Košice I a keď mohol návrh na obnovu konania uplatniť (doručenie rozsudku odvolacieho súdu 3Co/135/2016 dňa 19.06.2017, nadobudnutie právoplatnosti rozsudku okresného súdu Košice I č.k.19C/32/2013-242 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu 3Co/135/2016 dňa 26.06.2017, žaloba o povolenie obnovy konania podaná dňa 16.08.2017).
27. Dôvody prípustnosti žaloby na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku vypočítané v § 397 CSP sú ustanovené taxatívne.
28. Na základe ustanovenia § 397 písm. a) CSP je dôvodom prípustnosti obnovy konania existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré musia kumulatívne spĺňať tieto podmienky:
- skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy nemohla strana oprávnená na podanie žaloby bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, (pričom spravidla sa jedná o prípady, keď strana o existencii skutočností alebo dôkazov nevedela), aby bola obnova prípustná, musí ísť vždy o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré tu existovali už počas pôvodného konania, v zmysle judikatúry, do vyhlásenia rozsudku;
- dôvodmi obnovy konania pritom môžu byť len také skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktoré sa týkajú strán a predmetu pôvodného konania;
- skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy sú spôsobilé privodiť pre stranu pôvodného konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci, okrem toho musí ísť o také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré existovali v čase pôvodného konania. Preukázanie potenciálne priaznivejšieho rozhodnutia vo veci je procesným predpokladom pre povolenie obnovy konania. V zmysle judikatúry sa nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť označiť, či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy stranou sporu voči súdu. Nejde však o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepovažoval za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Taktiež prípadná vecná nesprávnosť rozsudku, ktorého obnova sa navrhuje, nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania v zmysle § 397 CSP. Súd v konaní o žalobe na obnovu konania musí tiež skúmať aj to, prečo v pôvodnom konaní tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy predložené žalobcom neboli, a či ich teda žalobca nepredložil bez svojej viny. Rozsahom a dôvodmi žaloby na obnovu konania je súd viazaný.
29. Ustanovenie § 397 písm. b CSP, upravuje procesnú situáciu, keď strana riadne splnila svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda riadne označila dôkaz, ktorý navrhla vykonať, avšak z objektívnych dôvodov takýto dôkaz nebolo v pôvodnom konaní možné vykonať. Ak sa po právoplatnom skončení veci ukáže, že v pôvodnom konaní navrhnutý dôkaz možno vykonať, a zároveň je tento dôkaz spôsobilý privodiť strane oprávnenej na podanie žaloby na obnovu konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci, pôjde o príklad dôvodu obnovy konania podľa uvedeného ustanovenia CSP.
30. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcom uvedené dôvody nemožno subsumovať pod dôvody obnovy konania vymedzené v § 397 písm. a) a b) CSP a ani pod ostatné zákonom ustanovené dôvody obnovy konania. Skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môžu byť dôvodom obnovy konania v zmysle citovaného ustanovenia len vtedy, ak ich strana, ktorá obnovu navrhuje, nemohla bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní (sú pre stranu v porovnaní s pôvodným konaním "nové") resp. ak možno vykonať dôkazy, ktoré nebolo možné vykonať v pôvodnom konaní a súčasne môžu pre stranu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
31. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/135/2016-289 zo dňa 11.05.2017, dôvodom, pre ktorý odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 19C/32/2013-242 zo dňa
04.12.2015, ktorým bola žaloba zamietnutá, bolo to, že žalobca nepreukázal existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti škody, pričom samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá (absencia protiprávneho konanie žalovaného v 1. rade v exekučnom konaní a absencia protiprávneho konania žalovanej v 2. rade z jej strany ako zamestnankyne Slovenskej komory exekútorov) a vo vzťahu k žalovanej v 2. rade aj nedostatok pasívnej legitimácie (odvolací súd konštatuje, že miesto nej mala v konaní vystupovať Slovenská komora exekútorov).
32. Žalobcom uvedené listinné dôkazy, o ktoré oprel dôvod jeho žaloby na obnovu konania, nepreukazujú protiprávnosť konania žalovaného v 1. rade a ani sa nedotýkajú pasívnej legitimácie žalovaného v pôvodnom konaní, a teda uvedené dôkazy nemožno považovať za skutočnosti, dôkazy, ktoré by mohli privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd poukazuje na to, že podmienka pasívnej vecnej legitimácie ako aj otázka posúdenia existencie predpokladov zodpovednosti za škodu, sú otázkami právneho posúdenia veci. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne, pričom návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení v právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy.
33. Súd konštatuje, že žalobca v žalobe na obnovu konania predovšetkým namietal procesný postup súdov a právne posúdenie, pričom k žalobe doložil rozhodnutia súdov vydané v konaní 19c/32/2013, podania žalobcu podané ku konaniu 19C/32/2013, ktoré tvoria obsah spisu 19C/32/2013, ako aj iné listinné dôkazy, ktoré síce netvoria obsah spisu 19C/32/2013 (list Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 18.01.2016 adresovaný žalobcovi alebo osvedčenia o odbornej spôsobilosti žalobcu), ale nie je možné z nich vyvodiť, žeby išlo o nové dôkazy, ktorý by boli spôsobilým dôvodom obnovy konania a aby nimi bolo možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá by mohla privodiť pre žalobcu, priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
34. Skutočnosť, že sa podľa žalobcu súd prvej inštancie nezaoberal ním predloženými resp. označenými listinnými dôkazmi, resp. ich ignoroval alebo dezinterpretoval, nemožno považovať za okolnosť, ktorú zákon predpokladá pre tento mimoriadny opravný prostriedok.
35. Možno konštatovať, že žalobca v žalobe na obnovu konania neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, o ktorých v priebehu pôvodného konania nevedel a z toho dôvodu sa tak konajúci súd nemohol s nimi oboznámiť. Rovnako neoznačil žiadne dôkazy alebo rozhodnutia, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ani nenavrhol dôkazy, ktoré síce boli známe aj pôvodnom konaní, ale sa nemohli vykonať z objektívnych príčin. Žalobca sa obmedzil predovšetkým na označenie dôkazov, ktoré predložil súdu v pôvodnom konaní, pričom mal za to, že súd sa s nimi vôbec alebo nedostatočne vysporiadal.
36. Po oboznámení sa s doloženými listinami žalobcom súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobca nepreukázal prípustnosť žaloby na obnovu konania, pre neexistenciu dôvodu na obnovu konania v zmysle § 397 CSP. Súd vzhľadom na nesplnenie podmienok pre povolenie obnovy konania žalobu ako nedôvodnú zamietol.
37. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
38. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
40. V konaní mal žalovaný v 1. rade plný procesný úspech, a preto by mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bola v konaní voči nemu neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v 1. rade v konaní trovy nevznikli a ich
vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, súd rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému v 1. rade náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
41. O nároku na náhradu trov konania žalovanej v 2. rade súd rozhodol na základe skutočnosti, že žalovaná 2. rade mala vo vzťahu k žalobcovi v spore plný úspech, preto jej bol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach /§ 127 ods. 1 CSP/ podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§363 CSP/. Odvolanie možno odôvodniť len tým /§365 ods. 1CSP/, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 364 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.