Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Co-90-2018.pdf
PDF · 96.34 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/90/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: R. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, H., o zaplatenie 717,37 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 9. januára 2018, č.k. 7C/133/2012-78 (po rekonštrukcii spisu č.k. 7C/133/2012-44), takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,75% ročne zo sumy 457,21 eur od 02.03.2012 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 52 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 457 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď dospel k záveru, že nedošlo k platnému prijatiu návrhu na uzavretie zmluvy o poskytnutí úveru žalovanou, nedošlo ani k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. pre nedodržanie písomnej formy, ktorá je obligatórna v danom prípade podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom k tomu, že žalovaná prijala peňažné prostriedky od právneho predchodcu žalobcu bez právneho dôvodu, možno konštatovať, že na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej dňa 21.06.2005 sumu 262,97 eur. V zmysle vyššie uvedeného odôvodnenia, právnemu predchodcovi žalobcu plynula dvojročná premlčacia doba na uplatnenie svojho nároku na súde 21.06.2007. Žaloba však bola podaná až dňa 21.05.2012, teda po uplynutí premlčacej doby. Keďže súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi, súd z dôvodu premlčania nároku žalobcu žalobu v časti kontokorentného úveru zamietol. Je potrebné v závere poznamenať, že novelou č. 102/2014 Z.z. bol zákon č. 250/2007 Z.z. doplnený okrem iného o § 5b, podľa ktorého súd z úradnej povinnosti aj bez návrhu prihliada na nemožnosť úspešného uplatnenia práva z dôvodu premlčania v prípade rozhodovania o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. Keďže povinnosť zakotvená v citovanom ustanovení je procesného charakteru, súd je povinný aplikovať predmetné ustanovenie aj pri rozhodovaní o nárokoch z právnych vzťahov vzniknutých pred účinnosťou tejto novely. Pokiaľ ide o debetný zostatok na bežnom účte vo výške 192,61 eur, v tejto časti súd žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania uvedeného nároku. Žalobca žiadnym spôsobom neodôvodnil výšku debetného zostatku, a to napriek výzve súdu, ktorý výslovne vyzval žalobcu na špecifikáciu žalovanej
sumy, spôsob výpočtu, slovné odôvodnenie. Žalobca len konštatoval existenciu debetného zostatku bez ďalšieho odôvodnenia. K žalobe pripojil interný výpis z účtu za obdobie od 17.11.2011 do 28.01.2012, pričom z uvedeného listinného dôkazu obsahujúceho položky ako „service fees“, „poplatok za avízo“, „NEGACR: 10.6“ nebolo možné vyvodiť opodstatnenosť žalobcovho nároku. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu v časti späť z dôvodu zmeny požadovanej sadzby úrokov z omeškania, možno ustáliť, že žalobca zavinil zastavenie konania v predmetnej časti. Vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Úspešnou v spore je teda žalovaná, preto by jej patrila plná náhrada trov konania. Keďže jej však počas konania žiadne trovy nevznikli, súd jej náhradu trov konania nepriznal.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na ustanovenie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ako aj Nález Ústavného súdu SR z 08.03.2011, č.k. III.ÚS 348/06-42, keď uviedol, že konajúci súd bez ohľadu na vedomosť o tom, že na Ústavnom súde SR prebieha konanie o súlade ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR, toto ustanovenie na vec aplikoval a skúmal tak premlčanie uplatneného nároku bez toho, aby žalovaný vzniesol námietku premlčania. Odvolateľ s uvedeným postupom súdu nesúhlasí a poukázal na to, že aplikáciou citovaného ustanovenia na daný prípad došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu, porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantované čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, a v neposlednom rade k porušeniu zásady uplatnenia ústavno-konformného výkladu právnych noriem. Súd prvej inštancie mal konanie prerušiť, postupoval v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko po vyhlásení napadnutého rozhodnutia rozhodol dňa 08.02.2018 Ústavný súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. PL.ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu Košice II o súlade ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súd prvej inštancie ustálil právny záver, že v danom prípade pre rozpor ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka nedošlo medzi postupcom a žalovanou k platnému uzatvoreniu spotrebiteľskej úverovej zmluvy, avšak následne aplikoval ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa pre prípad rozhodovania o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedeného dôvodu odvolateľovi nie je zrejmé, akými úvahami sa okresný súd pri aplikácii ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa riadil, a teda rozhodnutie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti.
4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 7C/133/2012 bolo zaplatenie 717,37 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,75% ročne zo sumy 457,21 eur od 02.03.2012 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu vo zvyšku zamietnutá (ako i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania) vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu, na ktoré súd prihliadol aj bez námietky premlčania,
ktorá by bola uplatnená zo strany žalovanej, keď na premlčanie prihliadol z úradnej povinnosti v súlade s ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
8. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.07.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
9. V zmysle § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
10. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014. Na základe predmetného ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá. Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.
11. Dňa 08.09.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 09.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.
12. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 07.02.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.09.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.
13. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 07.02.2018 v bode 51. uzavrel, že predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.
14. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
15. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
16. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.
17. V zmysle § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
18. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
19. V právno-aplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.
20. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že: „Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.06.2006).
21. Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje zamietajúce rozhodnutie o také znenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím nielenže vec nesprávne právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a nie na námietku dlžníka, svojim postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd uzatvára, že odvolanie žalobcu je dôvodné (§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP).
22. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného postupu sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatňovaného nároku a neposkytol tak žalovanému spotrebiteľovi ex offo súdnu ochranu jeho práv a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ust. § 295 CSP, v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.
23. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (posudzovanie premlčania z úradnej povinnosti), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
24. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov, za týmto účelom v súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky následne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotno-právnych ustanovení a následne vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 a 3 CSP).
25. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).