Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Cob-36-2019.pdf
PDF · 117.52 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/36/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Janky Kočišovej v spore žalobcu: ARTON s.r.o., Komenského č.27, 010 01 Žilina, IČO: 31 595 154, zast. Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., Hviezdoslavova č.6, 010 01 Žilina, IČO: 36 421 910, proti žalovanému: Vivanta s.r.o., Čermeľská cesta č. 1453/3, 040 01 Košice, IČO: 46 760 407, zast. JUDr. Martina Stavrovská, advokátka s.r.o., Moldavská č10/B, 040 11 Košice, IČO: 47 256 486, o zaplatenie 3.360 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 22.11.2018, č.k. 29Cb/49/2016-157 takto
rozhodol:
I. M e n í rozsudok v napadnutých výrokoch tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,- eur s 8,05%-ným úrokom z omeškania ročne odo dňa 30.6.2016 až do zaplatenia a sumu 40,- eur a vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 66%; v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 66%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.360,- eur s 8,05%-ným úrokom z omeškania ročne odo dňa 24.11.2015 až do zaplatenia a sumu 40,- eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak o nároku uplatnenou žalobou doručenou súdu dňa 8.4.2016, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.360,- eur s 8,05%-ným úrokom odo dňa 24.11.2015 až do zaplatenia a sumy 48,- eur ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že na základe objednávky č. 2872 prenechal žalovanému reklamné plochy v počte 35 ks za účelom umiestnenia reklamných plagátov na mesiac december 2015 za cenu 80,- eur 1ks (bez DPH). Žalovaný listom zo dňa 12.11.2015 žalobcovi oznámil, že objednávku ruší z dôvodu zrušenia plánovanej akcie. Zrušenie objednávky žalobca neakceptoval a faktúrou č. 150550 zo dňa 16.11.2015, splatnou 23.11.2015, vyúčtoval žalovanému sumu 3.360,- eur.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť argumentujúc, že plnenie sa stalo nemožným, žalobca si svoj nárok na náhradu škody, resp. storno poplatok zákonným spôsobom neuplatnil; ak by aj uplatnil; nepreukázal existenciu zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody a neoprávnene účtoval DPH.
4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:
- žalobca na základe objednávky č. 2872 prenajal žalovanému reklamné plochy v počte 35 ks na území Slovenskej republiky za účelom umiestnenia reklamných plagátov na mesiac december 2015 za cenu 80,- eur za 1 ks (bez DPH) s tým, že plagáty mal žalobca vylepiť do 5-tich pracovných dní odo dňa prijatia grafiky od žalovaného a uhradenia zálohovej faktúry za tlač a nájom reklamných plôch. Súčasťou objednávky boli aj Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len VOP), pričom žalovaný potvrdil, že sa oboznámil s ich obsahom a súhlasil s ich znením. Objednávka bola žalovaným vystavená dňa 19.10.2015 a žalobcovi doručená e-mailom.
- žalovaný listom zo dňa 12.11.2015 oznámil žalobcovi, že objednávku č. 2872 zrušuje z dôvodu zrušenia plánovanej akcie. Preddavkovou faktúrou č. 150550 zo dňa 16.11.2015, splatnou 23.11.2015 vyúčtoval žalobca žalovanému prenájom reklamného priestoru od 1.12.2015 do 31.12.2015.
- čl. XI. Všeobecných obchodných podmienok upravoval storno podmienky za zrušenie objednávky s tým, že v prípade zrušenia objednávky od 44. dňa vrátane pred začiatkom obdobia prenájmu, je storno poplatok 100% z celkovej ceny stornovaných plôch.
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 663 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. (právna úprava nájomnej zmluvy), § 373 zák. č. 513/1991 Zb. (právna úprava náhrady škody) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Argumentoval, že v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného vznikla žalobcovi škoda titulom neobsadenia 35 ks reklamných plôch v mesiaci december 2015. Obranu žalovaného, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy neboli VOP žalobcu v znení ako dal žalobca súdu k dispozícií (teda, že v nich nebol upravený storno poplatok) zhodnotil ako nedôvodnú. Vychádzal pri tom zo skutočnosti, že externý technik žalobcu (spravuje webovú stránku žalobcu), predložil súdu z archívu webovej stránky obchodné podmienky k dátumu 5.12.2014, 7.12.2015, 12.8.2016 a 23.9.2016. Zo všetkých týchto období sú VOP obsahovo totožné s podmienkami, ktoré žalobca predložil v konaní. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný mal možnosť predložiť súkromný znalecký posudok, ktorým by preukázal, že v mesiaci október 2015 VOP platné a účinné od 1.1.2013 neboli uverejnené na internete, čo sa nestalo. Ako nedôvodné zhodnotil aj námietky žalovaného týkajúce sa fa č. 150550 argumentujúc, že síce bola vystavená ako preddavková, ktorú bol žalovaný povinný uhradiť v zmysle dojednaní v objednávke, ale následne žalobca predložil aj fa č. 201512277 zo dňa 14.12.2015, ktorá bola žalovanému zaslaná (čo žalovaný nespochybnil). Pokiaľ ide o žalovaným tvrdené neoprávnene účtovanie DPH vychádzal z § 19 ods. 4 zák. č. 222/2004 Z.z. s tým, že žalobca bol povinný k preddavkovej faktúre účtovať aj DPH.
6. Na základe uvedeného žalobe vyhovel, a to aj pokiaľ ide o úroky z omeškania priznané v súlade s § 369 ods. 1,2 zák. č. 513/1991 Zb..
7. Nepriznal sumu 8,- eur predstavujúcu DPH k nákladom súvisiacim s uplatnením pohľadávky z dôvodu, že DPH sa k nim nepriznáva.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď ho priznal v konaní úspešnému žalobcovi.
9. Proti rozsudku (z obsahu odvolania vyplýva, že proti jeho I. a III. výroku) podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP.
10. Tvrdí, že napadnutý rozsudok ustálil skutkový stav v rozpore so skutočným stavom veci a vykonaným dokazovaním, keď si v plnom rozsahu osvojil skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu žalobcu, pričom sa nevyrovnal s podstatnými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré v svojej obrane uviedol žalovaný
- k relevantnosti fakturácie žalobcu, nezákonne účtovanej DPH, autenticite žalobcom predložených Všeobecných obchodných podmienok a výške žalovaného nároku.
11. Pokiaľ ide o relevantnosť fakturácie žalobcu opätovne uvádza, že žalobca jak preddavkovou faktúrou (t.j. faktúrou č. 150550) tak faktúrou č. 201512277 fakturoval žalovanému plnenie, ktoré nikdy neposkytol, preto žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť fakturovanú čiastku zaplatiť, nakoľko jej zaplatením by žalobcovi vzniklo bezdôvodné obohatenie (plnením bez právneho dôvodu). Odvolateľ dôvodí, že aj napriek tomu, že objednávkou dohodnuté plnenie zo strany žalobcu žalovanému poskytnuté nebolo, vystavil dňa 16.11.2015 (teda v čase, keď vedel, že objednávka je zrušená) zálohovú
faktúru č. 150550 a následne dňa 14.12.2015 (teda v čase, keď vedel, že jeho reklamné plochy žalovaný neprevzal a neužíva) riadnu faktúru č. 201512277, pričom predmetom fakturácie bol prenájom reklamného priestoru. V tejto súvislosti odvolateľ argumentuje, že súd nijako nevysvetlil, prečo považuje fakturáciu žalobcu za právne relevantnú a pre žalovaného záväznú, pričom posúdenie uvedenej otázky má zásadný vplyv na posúdenie ďalších nárokov žalobcu uplatňovaných v konaní, a to najmä na posúdenie výšky žalovaného nároku a nároku na úrok z omeškania. V tejto súvislosti odvolateľ uvádza, že úrok z omeškania priznaný súdom prvej inštancie odo dňa 24.11.2015 (t.j. dňom nasledujúcim po splatnosti preddavkovej faktúry) a za plnenie, ktoré mu nebolo nikdy poskytnuté, nemal právnu povinnosť zaplatiť(rovnaký argument sa týka aj faktúry č. 201512277).
12. V ďalšom odvolateľ uvádza, že od žalobcovej chyby v predmete fakturácie (prenájom reklamného priestoru) sa odvíja nesprávne uplatnená výška žalobného nároku. Žalobca totiž žalovanému účtoval sumu 3.360,- eur, ktorá pozostáva zo súčtu dohodnutej ceny nájomného 2.800,- eur a dane z pridanej hodnoty vo výške 560,- eur. Podľa zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, žalobca žalovanému fakturoval plnenie (prenájom reklamného priestoru), ktoré je podľa § 2 ods. 1 písm. b) ZoDPH „poskytnutím služby“, a teda predmetom dane. Žalobca je ako platiteľ DPH v prípade poskytnutia služby zo zákona povinný k cene plnenia účtovať odberateľovi služby aj 20% DPH, avšak toto pravidlo nie je možné použiť, pretože žalobca predmet fakturácie nesprávne právne kvalifikoval, pretože mu neposkytol službu prenájmu reklamného priestoru. Tento omyl v predmete fakturácie potvrdil aj samotný žalobca tým, že v konaní sa domáha svojho nároku titulom náhrady škody za porušenie právnej povinnosti, resp. storna poplatku, čím sám potvrdzuje, že k nájmu reklamných plôch nedošlo.
13. V ďalšom odvolateľ namieta menenie právneho základu nároku uplatneného žalobcom (trvanie zmluvného vzťahu, nárok na náhradu škody, nárok na storno poplatok). V súvislosti s nárokom na storno poplatok poukazuje na skutočnosť, že žalobcom predložené VOP nie sú v znení platnom v čase vzniku právneho vzťahu a opätovne uvádza okolnosti spochybňujúce ich hodnovernosť (odvolací súd ich nebude opakovať, pretože boli uvádzané už pred súdom prvej inštancie).V súvislosti s konštatáciou súdu prvej inštancie, že mal možnosť predložiť súkromný znalecký posudok uvádza, že znalecké dokazovanie môže nariadiť jedine súd, pretože bez súčinnosti žalobcu nemôže nikto preskúmať neverejný správcovský a archívny obsah webovej stránky, nakoľko jedine majiteľ stránky má prístupové kódy k tomuto obsahu. Poukázal na skutočnosť, že súd si osvojil vyjadrenie žalobcu z jeho podania zo dňa 31.10.2018, ktoré je ale iba jeho vlastnou interpretáciou obsahu predložených listín. Listiny predložené žalobcom však sami o sebe nepreukazujú jeho tvrdenia, vytlačené VOP nemožno vôbec bez ďalšieho považovať za autentické. Argumentuje, že posúdenie otázky obsahu webstránky je odbornou otázkou, ktorú súd nemohol vyhodnotiť bez znaleckého dokazovania.
14. Zdôraznil, že pokiaľ by súd uznal žalobcov nárok na storno poplatok, mohol by žalovaného zaviazať len na zaplatenie sumy vo výške „100% z celkovej ceny stornovaných plôch“ podľa čl. XI. ods. 1 druhý odsek VOP, t.j. čiastky 2.800,- eur. V prípade, ak by sa súd odmietol autenticitu VOP a posudzoval by nárok žalobcu podľa § 373 Obch.zák. ako nárok na náhradu škody, je dôkazné bremeno na strane žalobcu. V tejto súvislosti uvádza, že nevylučuje, že žalobcovi mohla vzniknúť v dôsledku zrušenia objednávky škoda, nepredložil ale hodnoverné dôkazy o využití objednaných reklamných plôch v rozhodnom období od 1. do 31.12.2015. Nepreukázal, že objednané plochy neobsahovali výlep v prospech tretích osôb. Zdôraznil, že ak by žalobca riešil otázku náhrady škody so žalovaným v reálnom čase (v decembri 2015) a reagoval na jeho výhrady ohľadne predloženej fakturácie, bolo možné pochybnosti o výške škody jednoducho preukázať (žalovaný by si vedel využitie/nevyužitie reklamných plôch skontrolovať).
15. V súvislosti s procesným postupom súdu prvej inštancie (nevypočutie svedka Richarda Benka, ktorý v rozhodujúcom čase za žalovaného telefonicky komunikoval s pracovníčkou žalobcu), argumentoval, že odôvodnenie odmietnutia jeho svedeckej výpovede je nedostatočné. Odvolateľ namieta aj nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretože súd sa vôbec alebo len veľmi okrajovo vyrovnával s jeho skutkovou a právnou argumentáciou. Rozhodnutie považuje za nezrozumiteľné ohľadne právnej povahy priznaného nároku žalobcu, keď na jednej strane deklaruje, že ide o nárok na náhradu škody podľa § 373 Obchodného zákonníka, no na druhej strane odkazuje na faktúry, ktorými sa účtoval prenájom reklamnej plochy a priznáva právnu relevanciu Všeobecným obchodným podmienkam.
16. Odvolaním odvolateľ napáda aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania a žiada, aby (ak odvolací súd zhodnotí odvolanie ako nedôvodné), žalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto sú dané tým, že žalobca nárok pred podaním žaloby neuplatnil u žalovaného riadne čo do dôvodu a výšky, všetky skutkové okolnosti a dôkazy skompletizoval až v priebehu konania a nesplnil si tak svoju povinnosť uloženú v § 132 ods. 1, 2, 3 CSP. Jeden z rozhodujúcich dôkazov - VOP predložil až po podaní odporu žalovaného proti platobnému rozkazu.
17. Na základe uvedeného odvolateľ žiada, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
18. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolacej replike žalobcu viac-menej opakuje skutočnosti uvedené už v odvolaní.
20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že je čiastočne dôvodné.
21. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
23. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.9.2019 o 10.30 hod v pojednávacej miestnosti č. 200/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na Úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP.
26. Pretože neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 CSP) ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP) odvolací súd ho zmenil (§ 388 CSP) a to bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie uvedené v § 385 CSP.
27. K právnemu posúdeniu veci a k námietkam odvolateľa a nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o právne posúdenie) odvolací súd udáva:
28. Je pravdou, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je jasné, ako právne posúdil uplatnený nárok, teda ako ho právne kvalifikoval. V odôvodnení totiž cituje zákonné ustanovenia týkajúce sa náhrady škody, nájomného, aj VOP upravujúce storno poplatok, pričom nie je zrejmé, na základe ktorých z nich rozhodol.
29. Žaloba musí (okrem iného) obsahovať presné údaje o tom, na akom skutkovom základe žalobca uplatňuje svoj nárok (§ 132 CSP), t.j. žalobca musí zrozumiteľne a úplne opísať okolnosti vedúce k podaniu žaloby. Žalobca teda nie je povinný podať právnu kvalifikáciu uplatneného nároku a ak ho aj právne kvalifikuje, súd týmto nie je viazaný, pretože posúdenie právnej kvalifikácie patrí do výlučnej právomoci súdu. V zmysle vyššie uvedeného sú preto námietky odvolateľa o menení „právneho základu“ uplatneného nároku v priebehu konania pre rozhodnutie vo veci samej právne irelevantné, pretože žalobca v žalobe opísal rozhodujúce skutočnosti, t.j. údaje nevyhnutné na to, aby bolo jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáhal zaplatenia sankcie (storna poplatku) za zrušenie objednávky pred 44 dňom (vrátane) začiatku prenájmu.
30. Článok XI ods. 1 VOP ustanovuje, že pri zrušení objednávky bude poskytovateľ účtovať a fakturovať objednávateľovi v období od 44-tého dňa vrátane pred začiatkom obdobia prenájmu 100% z celkovej ceny stornovaných plôch. Bolo v konaní preukázané (čo žalovaný ani nepoprel), že k zrušeniu objednávky došlo v tomto časovom horizonte, preto má žalobca na storno poplatok nárok. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú autenticitu VOP odvolací súd dospel k záveru, že žalobca túto ním tvrdenú skutočnosť (že VOP boli v čase vzniku zmluvného vzťahu v rovnakom znení ako žalobcom predložené do konania) označenými dôkazmi preukázal a ani námietky žalovaného (nemožnosť VOP vyhľadať na stránke žalobcu, rozporné oznámenia žalobcu v súvislosti s rekonštrukciou webovej stránky, rozpor v lehote pre účtovanie 100% storno poplatku) ju nespochybnili do tej miery, aby bolo možné dôjsť k záveru, že nebola preukázaná s vysokou pravdepodobnosťou.
31. Žalobca má teda nárok na zaplatenie storna poplatku, pričom jeho výška je určená ako 100% z celkovej ceny stornovaných plôch. Čl. II. bod 1 VOP stanovil, že základné ceny sú stanovené v cenníku poskytovateľa a rozumejú sa bez príslušnej sadzby dane z pridanej hodnoty, platnej v deň potvrdenia objednávky poskytovateľom. Z úpravy storno poplatkov za prenájom vo VOP teda žiadnym spôsobom nevyplýva, že by táto základná cena (keďže je použitý výraz cena stornovaných plôch) mala byť navýšená o DPH. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že vyúčtovanie DPH je v rozpore s § 2 ods. 1 ZoDPH, vymedzujúcim predmet dane ako: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby; b) poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby; c) nadobudnutie tovaru, za protihodnotu tovaru z iného členského štátu Európskej únie; d) dovoz tovaru do tuzemska. Storno poplatok nespadá teda pod predmet dane špecifikovaný v tomto zákonom ustanovení.
32. Pokiaľ ide o námietku uplatnenia/neuplatnenia nároku odvolací súd udáva:
33. Čas plnenia (v prejednávanej veci nároku na storno poplatok) vo VOP dohodnutý nebol (§ 340 OBZ), preto ho bol oprávnený určiť žalobca tým, že žalovaného na plnenie vyzve (§ 340 ods. 2 OBZ). Výzva veriteľa na plnenie je totiž nevyhnutnou podmienkou splatnosti. Je pravdou, že zákon neobsahuje ani formálne ani obsahové náležitosti výzvy na plnenie, platí však; že musí byť určitá čo do predmetu záväzku, teda musí byť jasné, aké plnenie sa od dlžníka požaduje. V zmysle vyššie uvedeného preto faktúra 15050 a 201512277 výzvou na zaplatenie uplatneného nároku nie sú. Je totiž nepochybné, že žalobca nimi (vyzýval) účtoval cenu za prenájom reklamného priestoru, teda nájomné. Bolo v konaní preukázané (čo žalobca ani nespochybnil), že k plneniu z uzavretej zmluvy nedošlo, teda žalobca 35 ks reklamných plôch žalovanému neprenajal (je v tomto smere právne irelevantné z akých dôvodov), preto žalovanému povinnosť zaplatiť nájomné, ktorú zakotvuje § 671 ods. 1 OZ nevznikla. Uvedené faktúry preto požiadavku určitosti výzvy na plnenie (ak máme na mysli storno poplatok) nespĺňajú. Za takúto výzvu možno považovať až Výzvu na zaplatenie zo dňa 23.3.2016 (doručenú 24.4.2016). Až doručením tejto výzvy vznikla žalovanému povinnosť plniť. Do omeškania s plnením svojho záväzku sa dostal až uplynutím 5 dní, a to v súlade s lehotou na plnenie, určenou žalobcom v nej. V súlade s vyššie uvedením vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania až odo dňa 30.6.2016, výška tohto úroku bola súdom prvej inštancie určená správne.
34. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného uvádzanou v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, čím neúplne zistil skutkový stav. Proces dokazovania v súdnom konaní slúži k preukázaniu skutkových tvrdení uplatnených v žalobe (resp. obrane žalovaného proti žalobe) s tým, že súd prvej inštancie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku vyjadrenému v žalobnom petite oprávnený rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov je potrebné pre meritórne rozhodnutie vykonať. Preto ak zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe alebo v ostatných podaniach vyplýva, že uplatnený nárok je po právnej stránke dôvodný, žalovaným navrhnuté dôkazy vykonať nemusí. Súd v civilnom procese totiž nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu, nie strán sporu. Vykonaným dokazovaním bol skutkový stav, potrebný na rozhodnutie vo veci samej, zistený.
35. Pretože odvolací súd rozhodnutie zmenil, rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (§ 396 ods. 2). Nárok na náhradu trov priznal v súlade s § 255 ods. 2 CSP. Žalobca mal úspech v 83% uplatneného nároku, žalovaný v 17%, žalobca má teda nárok na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 66% (83-17).
36. Odvolací súd dospel k záveru, že nie sú naplnené podmienky pre aplikáciu § 217 CSP. Predmetné ustanovenie upravuje tzv. moderačné oprávnenie súdu, umožňujúce mu nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 CSP). Pre jeho použitie musia byť splnené dve podmienky, a to jednak musia existovať dôvody hodné osobitného zreteľa a aj v prípade ich existencie musí byť jeho použitie súdom výnimočné. Tieto okolnosti môžu mať pôvod v charaktere konania, charaktere procesnej situácie (napr. zmena právnej úpravy, zmena súdnej praxe) alebo v okolnostiach týkajúcich sa sociálnej situácie strán sporu. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje žalovaný skutočnosti, na základe ktorých nemožno vyššie citované ustanovenie na prejednávanú vec aplikovať. Vytýka totiž žalobcovi správanie, ktoré viedlo v svojej podstate k vzniku sporu(neuplatnenie nároku) a mohlo niesť
k prípadnému nepriaznivému rozhodnutiu vo veci samej (nesplnenie povinnosti ustanovenej v § 132 CSP); nie je však rozhodujúce pri posudzovaní skutočností umožňujúcich prijať záver o opodstatnenosti aplikácie § 217 CSP.
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 2 tak, že pomer úspechu žalobcu a žalovaného predstavuje 83%:17%, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 66%. O výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).