Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13T-47-2018.pdf
PDF · 112.02 KB
Case nature
Area
Subarea
13T/47/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Anny Monokovej a prísediacich N. H. a V.. W. Y. v trestnej veci proti obžalovanému D. K. a spol. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a iné na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. septembra 2019 takto
rozhodol:
Obžalovaní
1. D. K., T.. XX.XX.XXXX D. D. T. U., U. H. T. R. Č.. XXX, B.. D. T. U.,
2. I. Z., T.. XX.XX.XXXX D. D. T. U., U. H. Š. Č.. XX, B.. D. T. U.,
u z n á v a j ú s a z a v i n n ý c h, ž e
1. obžalovaný D. K.
ako osoba konajúca za daňový subjekt D. K., XXX XX T. R. Č.. XXX, V.: XX XXX XXX, S.: XXXXXXXXXX, za zdaňovacie obdobie roka 2014 skrátil daň z pridanej hodnoty ku škode Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom Prešov, pobočka 093 01 Vranov nad Topľou, Námestie slobody č. 968, v celkovej sume 57.565,26 eur a to tým, že si neoprávnene znížil vlastnú daňovú povinnosť z dane z pridanej hodnoty a takto nedodržaním zákona si uplatnil odpočítanie dane z fiktívnych faktúr od dodávateľa živnostníka I. Z., D. T. U., G.S. B. Č.. XX/XX, za pomocné stavebné práce, ktoré neboli vystavené platiteľom dane, a tým nebola splnená základná podmienka pre uplatnenie odpočítania dane, čím takto porušil § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) a § 69 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, 2. obžalovaný I. Z.
počas roka 2014 ako živnostník a neplatca dane z pridanej hodnoty, poskytol živnostníkovi D. K., T.. XX.XX.XXXX H. T. R. Č.. XXX, B.. D. T. U., V.: XX XXX XXX, S.: XXXXXXXXXX, spolu 34 fiktívnych faktúr ako pomocné stavebné práce na neexistujúcich stavbách a to napriek tomu, že sám v tom čase nemal zamestnancov, takže takúto subdodávku prác nemohol realizovať, ktoré faktúry D. K. zahrnul do svojho účtovníctva a takto mu pomohol za zdaňovacie obdobie roka 2014 skrátiť daň z pridanej hodnoty ku škode Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom Prešov, pobočka 093 01 Vranov nad Topľou, Námestie slobody č. 968 v celkovej sume 57.565,26 eur, čo bolo zistené následnou daňovou kontrolou,
t e d a
obžalovaný D. K.
vo väčšom rozsahu skrátil daň
obžalovaný I. Z.
zadovážením prostriedkov poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu, aby iný vo väčšom rozsahu skrátil daň
č í m s p á c h a l i
obžalovaný D. K.
zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona
obžalovaný I. Z.
podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona pomoc k zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona
z a t o i m u k l a d á
obžalovanému D. K.
podľa § 276 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, per analogiam podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 ( tri ) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 Trestného zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona mu súd ukladá probačný dohľad nad jeho správaním.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd určuje probačný dohľad pri ustanovení skúšobnej doby v trvaní 40 ( štyridsať ) mesiacov.
Podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona povinnosť dostaviť sa k probačnému a mediačnému úradníkovi pôsobiacemu na Okresnom súde Vranov nad Topľou v časových termínoch určených probačným a mediačným úradníkom.
Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. k) Trestného zákona ukladá mu povinnosť spočívajúcu v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 6 Trestného zákona trest zákazu činnosti vykonávať živnostenské podnikanie vo výmere 6 ( šesť ) rokov.
obžalovanému I. Z.
podľa § 276 ods. 3 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, per analogiam podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 ( tri ) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 Trestného zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona mu súd ukladá probačný dohľad nad jeho správaním.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd určuje probačný dohľad pri ustanovení skúšobnej doby v trvaní 43 ( štyridsaťtri ) mesiacov.
Podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona povinnosť dostaviť sa k probačnému a mediačnému úradníkovi pôsobiacemu na Okresnom súde Vranov nad Topľou v časových termínoch určených probačným a mediačným úradníkom.
Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. k) Trestného zákona ukladá mu povinnosť spočívajúcu v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 6 Trestného zákona trest zákazu činnosti vykonávať živnostenské podnikanie vo výmere 6 ( šesť ) rokov.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušuje výrok o treste uložený obžalovanému I. Z. trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 12T/180/2016-103 zo dňa 23.12.2016, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, výkon ktorého bol podmienečne odložený pri ustanovení skúšobnej doby podmienečného odsúdenia 30 mesiacov, ktorý mu bol uložený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou podal na obžalovaných obžalobu pre skutky uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, ktoré po právnej stránke kvalifikoval tak ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Na pojednávaní vykonanom dňa 24.9.2019 každý z obžalovaných po poučení podľa § 257 Trestného poriadku urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutkov, ktoré boli tomu ktorému z obžalovaných kladené za vinu obžalobou.
Súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaných o spáchaní skutkov uvedených v obžalobe prijal a súčasne v zmysle § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste.
Obžalovaný D. K. vypovedal, že je živnostník, je rozvedený, ale žije s bývalou manželkou v jednej domácnosti. Mal som dvoch synov, ale mám už len jedného, je to dospelý muž. Príjem má zo živnosti, iný príjem nemá. Úver nemá žiadny ani vyživovacie povinnosti. V ďalšom uviedol, že splnomocnil jedného právnika, aby mu zabezpečil na daňovom úrade splátkový kalendár a potom prípadne aj v súvislosti s týmto dlhom zabezpečil vyhlásenie konkurzu na jeho osobu, ale má záujem tento dlh čo najskôr vysporiadať a splácať.
Obžalovaný I. Z. vo svojej výpovedi uviedol, že je rozvedený, býva u rodičov. Živnosť zrušil a chodím pracovať brigádnicky, pričom má jednu vyživovaciu povinnosť, neplatí výživné ale z dôvodu, že bývalá manželka nerešpektuje rozhodnutie súdu a bráni mu v styku s maloletým, ktorý má upravený ako neobmedzený. Z brigád má nejaký príjem, prispieva aj rodičom, snažil sa aj o činnosť - predaj z dvora v súvislosti s chovom zvierat. Taktiež rieši osobný bankrot.
Obaja obžalovaní v záverečnej reči oľutovali svoje konanie.
Z odpisu z registra trestov obžalovaného D. K. súd zistil, že tento bol doposiaľ osemkrát súdne trestný, no u všetkých odsúdení, vrátane ostatného tunajším súdom pod sp. zn. 2T/190/2002, nastali účinky zahladenia a teda na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený.
Pokiaľ sa týka skorších odsúdení u obžalovaného I. Z., tento bol doposiaľ súdne trestaný štyrikrát, pričom u troch odsúdení nastali účinky zahladenia odsúdenia. Pokiaľ sa týka ostatného odsúdenia pod sp. zn. 12T/180/2016, jedná sa o odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa
23.12.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.1.2017, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon ktorého súd podmienečne odložil pri stanovení skúšobnej doby v trvaní 2 roky a 6 mesiacov a súčasne bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné. Obžalovaný I. Z. bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/30/2014 zo dňa 19.3.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.4.2014 a to pre prečin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. b) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 mesiacov za súčasného podmienečného odkladu výkonu trestu pri stanovení skúšobnej doby v trvaní 2 rokov. V zmysle uznesenia zo dňa 7.6.2016 sa obžalovaný ako odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil a teda sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. V konaní vedenom na Okresnom súde Levice bol zasa uznaný za vinného z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest povinnej práce vo výmere 100 hodín. Trestný rozkaz bol obvinenému doručený v deň jeho vydania dňa 7.10.2016 a v uvedený deň nadobudol aj právoplatnosť. Uložený trest povinnej práce vykonal obžalovaný dňa 16.1.2017 a teda sa aj ohľadom tohto odsúdenia na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Ako už súd uviedol vyššie, ostatné odsúdenie u obžalovaného I. Z. bolo trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 12T/180/2016, ktorý trestný rozkaz mu bol doručený dňa 20.1.2017.
Podľa odpisu z registra priestupkov bol obžalovaný D. K. do podania obžaloby pätnásťkrát priestupkovo postihnutý, pričom vo všetkých prípadoch sa jednalo o priestupky na úseku cestnej premávky v súvislosti s porušením pravidiel cestnej premávky, pre porušenie rôznych povinnosti, ktoré všetky boli riešené v blokovom konaní pokutou.
Obžalovaný I. Z. bol priestupkovo postihnutý jedenkrát v septembri 2015 a jednalo sa priestupkové konania spočívajúce v porušení pravidiel cestnej premávky, za čo mu bola uložená peňažná pokuta a zákaz vedenia motorových vozidiel.
Obec T. R. k osobe obžalovaného D.Í. K. uviedla, že tento je rozvedený, býva vo vlastnom rodinnom dome, jeho správanie v obci je dobré a nebol riešený komisiou pre verejný poriadok.
K osobe obžalovaného I. Z. Obec Š.U. oznámila, že jeho správanie na verejnosti je bezproblémové, povahové vlastnosti sú bez nejakých zvýšených záporných emócii, vzťah k občanom má kladný, zapájanie sa do verejných práce je dobré najmä do obecných prác na čistenie a skrášľovanie obce, požívanie alkoholických nápojov im nie je známe a zo strany jeho rodiny neboli obci podané žiadne sťažnosti.
Pri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie toho ktorého obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy vychádzal súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie ( zabránenie v trestnej činnosti ) a prvok individuálnej prevencie ( výchova k riadnemu životu ) a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie ( výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti ). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.
Pri rozhodovaní o treste vychádzal súd zo základných zásad ukladania trestov uvedených v § 34 Tr. zák., pričom prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Súd ukladal u všetkých obžalovaných trest za trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje v osobitnej časti trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov, preto súd musel uložiť trest odňatia slobody.
V rámci úvah o druhu trestu a jeho výmere súd prihliadol aj na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle ust. § 38 ods. 2 Trestného zákona.
V ďalšom sa súd riadil úvahou, že ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno ( teda nie obligatórne ) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior ( od menšieho k väčšiemu ) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku ( po prijatí takého vyhlásenia súdom ), keďže páchateľ ( procesne ako obžalovaný ) nedovolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny ( dokonca ) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu ( zo stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 44 zo dňa 27.6.2017, sp. zn. Tpj 55/2016 ).
Na dotknuté priznanie, ak je spojené s úprimným oľutovaním, je možné prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, a to aj napriek mimoriadnemu zníženiu trestu, nejde o blokáciu z hľadiska ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona medzi poľahčujúcou okolnosťou a okolnosťou, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby.
Trestnoprávna náuka popisuje a rozoznáva viacero účelov trestných sankcií, najmä účel smerujúci k uloženie zaslúženého trestu ale aj účel zameriavajúci sa na dôsledky trestu. Medzi takéto patrí napríklad odstrašenie ( teda individuálna a generálna prevencia ), rehabilitácia páchateľa v zmysle jeho výchovy, nápravy, jeho spoločenská izolácia ( teda znemožnenie, zabránenie mu páchať ďalšiu trestnú činnosť, reštitúcia ( teda obnova , náprava narušených, poškodených vzťahov medzi páchateľom a obeťou a celou spoločnosťou. V moderných systémoch justície sa tieto účely obvykle vzájomne kombinujú. Pri ukladaní trestu je potrebné zohľadniť jednak potrebu spravodlivého postihu v reakcii na protispoločenské konanie páchateľa, ako aj potrebu zabezpečenia bezpečnosti občanov a majetku pred nebezpečnými páchateľmi, dosiahnutie prevýchovy páchateľa ( pokiaľ je možná ) ako aj zjednať nápravu po spáchanom čine. No pri ukladaní trestu v konkrétnom prípade však rozličné účely môže byť vo vzájomnom konflikte. Trestný zákon v ust. § 34 neurčuje hierarchiu tam uvedených účelov trestu a ani z ďalších ustanovení Trestného zákona nevyplýva, žeby u určitých skupín trestu bolo potrebné primárne sledovať alebo zohľadňovať konkrétny účel trestu a preto za takejto situácie je potrebné nájsť ospravedlnenie pre zásah do základných práv a slobôd jednotlivcov pri výkone trestnej justície interpretáciou princípov a základných zásad pre ukladanie trestov.
Každé ukladanie trestu musí prísne sledovať a rešpektovať princípy proporcionality a ultima ratio ( subsidiarity prísnejšej trestnej sankcie ) a to platí podľa názoru súdu aj v prípade, žeby v konkrétnom prípade vzhliadol, že niektorý z dôsledkových účelov trestu - napr. odstrašenie potenciálnych páchateľov, vyžaduje citeľnejší trest pre odsúdeného, resp. trest viac obmedzujúci jeho základné práva a slobody.
Súdu zostáva veriť, že aj ohľadom osôb obžalovaných sa možno stotožniť s myšlienkou, že každý z nás je viac, než najhoršia vec, ktorú sme kedy urobili a že keď niekto zoberie niečo, čo mu nepatrí, nie je len zlodej, že keď niekto klame, nie je len klamár a teda, že aj pri ukladaní trestu a dosiahnutia jeho účelu je potrebné chrániť aj túto druhú časť v každom z nás ako súčasť ľudskej dôstojnosti a preto pri rozhodovaní o treste tomu ktorému obžalovanému vzhliadol súd aj túto jeho druhú časť a náležite zohľadnil všetky relevantné okolnosti.
U obžalovaného D. K. vyhodnotil súd ako poľahčujúcu okolnosť, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval ( § 36 písm. l ) Trestného zákona, priťažujúcu okolnosť podľa § 37 súd nezistil. Teda súd ukladal trest pri prevahe poľahčujúcich okolností.
Súd uznal obžalovaného D. K. vinným zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody vo výmere štyri až desať rokov.
Keďže teda súd ukladal trest za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti prevyšuje päť rokov, súd postupom podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona musel uložiť trest odňatia slobody.
Ako však už súd uviedol vyššie, obžalovaný D. K. vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku. Obžalovaný pri svojom výsluchu ako aj v záverečnej reči oľutoval spáchanie skutku. Berúc do úvahy vyššie uvedenú úvahu s odkazom na stanovisko Najvyššieho súdu mal potom súd za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a na nápravu obžalovaného D. K. berúc do úvahy aj skutočnosť, že doposiaľ bol riešený priestupkovo len v súvislosti s porušením predpisov o cestnej premávke, že u ostatných skorších
odsúdení nastali účinky zahladenia a teda sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený, že teda urobil vyhlásenie o vine ako súd konštatoval vyššie, súd mal za to, že sú splnené podmienky pre postup súdu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, v dôsledku čoho súd pristúpil k zníženiu dolnej hranice trestnej sadzby, ktorá potom predstavovala 32 mesiacov ( zníženie o 1/3 zo 48 mesiacov o 16 mesiacov ).
Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami mal potom súd za to, že účel trestu bude u obžalovaného D. K. dosiahnutý uložením trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky, pričom pri uložení trestu odňatia slobody neprevyšujúceho tri roky možno postupom podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za súčasného konštatovania splnenia podmienok podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona výkon trestu odložiť.
Základným princípom podmienečného odsúdenia je, že súd rozhodne o odsúdení páchateľa a uloží mu trest odňatia slobody, ale výkon trestu odloží s podmienkou, že odsúdený sa bude v priebehu určenej skúšobnej doby riadne správať a vyhovie obmedzeniam alebo splní povinnosti, pokiaľ mu boli súdom uložené. Podmienečne možno takto odložiť výkon trestu za podmienky, že s ohľadom na doterajší život páchateľa a okolnosti prípadu možno dôvodne predpokladať úspešnú nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti. Teda súd musí nepovažovať výkon trestu za nevyhnutný.
Pri hodnotení podmienok pre podmienečné odsúdenie súd prihliada na osobu páchateľa a k okolnostiam prípadu, súčasne však musí zvážiť, či podmienečným odkladom výkonu trestu bude dosiahnutý účel trestu. Podmienky pre podmienečný odklad výkonu trestu nie je možné hodnotiť izolovane od ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona.
Súd mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že sú splnené podmienky na takýto postup a súčasne uložil obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe, ktorú určil pri zákonom stanovenej výmere jeden až päť rokov, v hornej polovici a to vo výmere 40 mesiacov. V rámci uloženého probačného dohľadu bude sa obžalovaný dostavovať k probačnému a mediačnému úradníkovi v termínoch ním určených, keďže zmyslom probačného dohľadu je ovplyvniť životné postoje obžalovaného, prispievať k urovnaniu jeho osobných pomerov a hlavne kontrolovať jeho chovanie tak, aby sa nedopustil ďalšej trestnej činnosti. Súčasne súd postupom podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona pri určení probačného dohľadu uložil berúc do úvahy aj uložený zákaz činnosti, ako sa ním bude súd zaoberať v ďalšom, obžalovanému povinnosť v skúšobnej dobe sa zamestnať alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie, keďže obžalovaný nebude môcť vykonávať podnikateľskú činnosť a teda stratí doterajší spôsob obživy.
Pokiaľ sa týka obžalovaného I. Z. súd vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval ( § 36 písm. l) Trestného zákona. Nebolo možné neprihliadať na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, nakoľko pokiaľ sa týka odsúdení mimo pod sp. zn. 12T/180/2016 u všetkých nastali účinky zahladenia a pokiaľ sa týka odsúdenia pod sp. zn. 12T/180/2016 vo vzťahu k tomuto odsúdeniu súd postupoval podľa ustanovení o súhrnnom treste, ako sa tým bude zaoberať súd nižšie. Vo vzťahu k odsúdeniu Okresného súdu Levice pod sp. zn. 0T/86/2016 nebolo možné postupovať podľa ustanoví o súhrnnom treste, aj keď skutku v tejto veci sa obžalovaný dopustil pred oznámením trestného rozkazu ( doručenie dňa 7.10.2016 ), nakoľko v zmysle § 42 ods. 3 Trestného zákona sa ustanovenia o súhrnnom treste nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený.
Súd v súvislosti s ukladaním súhrnného trestu nepričítal ani priťažujúcu okolnosť ani podľa ust. § 37 písm. h) Trestného zákona, nakoľko ukladal obžalovanému trest za viac trestných činov, ale jedným z nich je zločin a teda postupoval aj podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona. Teda súd ukladal obžalovanému I. Z. trest pri prevahe poľahčujúcich okolností.
Obžalovaný I. Z. bol uznaný za vinného za pomoc k predmetnému zločinu, pričom v zmysle ust. § 21 ods. 2 Trestného zákona na trestnú zodpovednosť účastníka sa použijú ustanovenia o trestnej zodpovednosti páchateľa, ak zákon neustanovuje inak.
Vo vzťahu k odsúdeniu obžalovaného pod sp. zn. 12T/180/2016 boli splnené podmienky pre ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný sa skutku v tejto veci (rok 2014 ) dopustil skôr ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho
trestný čin, keď vo veci 12T/180/2016 bolo rozhodnuté trestným rozkazom zo dňa 23.12.2016, ktorý bol obžalovanému doručený dňa 20.1.2017 a takto v zmysle § 353 ods. 6 Trestného poriadku, keďže trestný rozkaz má povahu odsudzujúceho rozsudku, účinky spojené s vyhlásením rozsudku nastali doručením trestného rozkazu obvinenému, teda obžalovaný sa skutku v tejto veci dopustil ešte pred doručením trestného rozkazu sp. zn. 12T/180/2016. Vo vzťahu k odsúdeniu pod sp. zn. 0T/86/2016 sa súd vyjadril vyššie.
Takto súd pri uložení súhrnného trestu podľa zásad na uloženie úhrnného trestu, pričom jeden z trestných činov je zločinom, najskôr postupom podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona znížil hornú hranicu o jednu tretinu z nich najprísnejšie trestného, čo pri hornej hranici trestnej sadzby zločinu podľa § 276 ods. 3, ktorá je 10 rokov, teda 120 mesiacov a dolnej hranice 4 roky, 48 mesiacov, potom jedna tretina predstavuje 24 mesiacov a znížená horná 96 mesiacov, no následne postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšil takto zníženú hornú hranicu o jednu tretinu a takto po zvýšení horná hranica predstavuje 128 mesiacov, t.j. 10 rokov a 8 mesiacov. Súd teda ukladal trest v rámci trestnej sadzby dolnej hranice 4 roky a hornej 10 rokov a 8 mesiacov.
Keďže teda súd ukladal trest za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti prevyšuje päť rokov, súd postupom podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona musel uložiť trest odňatia slobody.
Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami ako ich súd popísal vo vzťahu k výroku o treste u obžalovaného D. K. mal potom súd za to, že účel trestu bude u obžalovaného I. Z. dosiahnutý rovnako uložením trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky, pričom v ďalšom ohľadom uloženia trestu, rozhodnutia o odklade jeho výkonu za súčasného určenia probačného dohľadu a uložených povinnosti poukazuje súd na uvedené vo vzťahu k osobe obžalovaného K., pričom obžalovaný I. Z. bol priestupkovo postihnutý len raz a súd u neho bral do úvahy aj ust. § 34 ods. 5 písm. b) Trestného zákona, v zmysle ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne u pomocníka aj na význam a povahu jeho účasti na spáchanom čine. Berúc do úvahy, že súd ukladal obžalovanému Z. súhrnný trest za súčasného zrušenia iného výroku o treste, stanovil potom u tohto obžalovaného dlhšiu skúšobnú dobu a to vo výmere 43 mesiacov.
Súčasne s uložením súhrnného trestu súd v zmysle § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/180/2016 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Účelom trestu zákazu činnosti je zabrániť páchateľovi vo vykonávaní činnosti, pri ktorej sa dopustil trestného činu a tým mu zabrániť, aby taký čin v budúcnosti opätovne spáchal.
Podľa § 61 ods. 6 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa mimo iných za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 2, ods. 3 alebo ods. 4, uloží mu trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v odseku 2.
Podľa uvedeného ust. odseku 2 § 61 Trestného zákona, trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.
Ako vyplýva z výroku o vine, obžalovaný D. K. bol uznaný za vinného zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a obžalovaný I. Z. za pomoc k uvedenému zločinu, pričom obaja sa predmetného trestného činu dopustili v súvislosti s výkonom činnosti ako samostatne zárobkovo činnej osoby na základe vydaného živnostenského oprávnenia, teda ako podnikateľské subjekty, živnostníci, preto súd obom v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 61 uložil aj trest zákazu činnosti vykonávať živnostenské podnikanie vo výmere 6 rokov.
Poškodeným nárok na náhradu škody nebol uplatnený, no súd napriek tomu považuje za potrebné uviesť, že konal s Daňovým úradom, ktorý zastupoval Slovenskú republiku ako s poškodeným v zmysle Trestného poriadku, ale takým, ktorý nemá nárok na náhradu škody, má len tzv. procesné práva, tak ako mu ich priznáva § 46 a nasl. Trestného poriadku a to vzhľadom na to, že daň nie je škodou, ktorú si možno uplatňovať v tzv. adhéznom konaní postupom podľa § 287 ods.1 Trestného poriadku, nakoľko
nárok na uhradenie dane nie je nárokom na náhradu škody spôsobenej trestným činom, keďže nevzniká ako následok konania páchateľa, ale ide o nárok vyplývajúci priamo zo zákona.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Vranov nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.