Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23CoE-50-2018.pdf
PDF · 98.64 KB
Case nature
Subarea
23CoE/50/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, Y., vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 21931/15, o vymoženie 174,53 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, č. k. 52Er/1590/2015-13 zo dňa 13. septembra 2018, takto
rozhodol:
I. Uznesenie súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Povinnému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd I. inštancie prvým odsekom výroku zastavil exekučné konanie, druhým odsekom výroku zaviazal oprávnenú zaplatiť súdnemu exekútorovi, JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD., trovy exekúcie vo výške 21,78 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a tretím odsekom výroku nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov exekučného konania. Rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 227 ods. 1 a 2, § 230 a § 234 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 9a ods. 1, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“ alebo „Exekučný poriadok“). Skutkovo svoje rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie odôvodnil tým, že z ustanovenia § 9a EP je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového konania. Na to nadväzujú aj dôsledky nedostatku podmienok konania. Ak pôjde o neodstrániteľný nedostatok podmienok exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť v súlade s ust. § 161 CSP v spojení s § 9a EP. Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ustanovenia § 230 CSP, ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2013, sp. zn. 5 Cdo 232/2012). V prejednávanej veci sa oprávnená domáha vymoženia tej istej dlžnej sumy od povinného na základe toho istého rozhodcovského rozsudku, ktorý predložil ako exekučný titul v konaní vedenom na tunajšom súde pod č. k. 27Er/340/2008, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o zastavení exekúcie. Súd mal teda preukázané, že v prejednávanej veci sa jedná o exekučné konanie začaté na základe návrhu medzi tými istými účastníkmi ako v inom exekučnom konaní, v ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. V predchádzajúcom exekučnom konaní vedenom medzi tými istými účastníkmi na tunajšom súde pod sp. zn. 27Er/340/2008 bolo právoplatne rozhodnuté o zastavení exekúcie, keď rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré zaväzuje povinného na základe rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou zmluvnou podmienkou, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.09.2007 neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského rozsudku vo veci konať a rozhodovať, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Keďže v tomto exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 52Er/1590/2015 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávnenej proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už Okresný súd Trnava vo svojom skoršom rozhodnutí č. k. 27Er/340/2008-14 zo dňa 26.09.2013 konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom, je nutné uzavrieť, že označené právoplatné rozhodnutie exekučného súdu predstavuje prekážku res iudicata. Vzhľadom na vyššie uvedené exekučný súd konštatuje, že v prejednávanej veci existuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania spočívajúci v prekážke už skôr právoplatne rozhodnutej veci. Takýto nedostatok podmienok konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu, pričom súčasne bráni tomu, aby exekučný súd skúmal podmienky pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, rovnako ako by takémuto skúmaniu bránilo napr. späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcie pred vydaním poverenia (§ 38 ods. 3 Exekučného poriadku) alebo existencia prekážky litispendencie (§ 36 ods. 3 Exekučného poriadku). Exekučný súd preto exekučné konanie v zmysle § 161 CSP s poukazom na § § 9a ods. 1 Exekučného poriadku zastavil.
2. O povinnosti oprávnenej nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie rozhodol súd v zmysle § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v súlade s § 199 Exekučného poriadku a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“).
3. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a zásadou úspechu.
4. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená, v ktorom uviedla, že prekážka právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia v každom štádiu konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva vtedy, keď ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného ). Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či už kladne alebo záporne, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania a vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý bol predbežne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie. Súd I. inštancie pri svojom skúmaní splnenia procesných podmienok skúmal či vo veci už nebolo právoplatne rozhodnuté. Súd I. inštancie rozhodol o zastavení exekučného konania podľa ust. § 230 CSP, podľa ktorého len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Rozsudok SR 01336/08 zo dňa 10.03.2008 je výsledkom nachádzacieho (základného konania), ktoré sa uskutočňovalo v súlade s ustanoveniami CSP a práve takéto rozhodnutie tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci (ďalej len „Exekučný titul“). Súd I. inštancie exekučné konanie uskutočňované na podklade Exekučného titulu zastavil, pretože mal za to, že predchádzajúce rozhodnutie o zastavení exekučného konania vydané v exekučnom konaní predstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Oprávnená má za to, že v zmysle vyššie uvedenej definície prekážky právoplatne rozhodnutej veci možno rozumieť len prípad, ak sa o právach a povinnostiach subjektov základného (nachádzacieho) konania autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov konania (sporových strán konania - žalobcu a žalovaného). Exekučné konanie však nemá vo svojom predmete vec, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť, nakoľko prekážku právoplatne rozhodnutej veci predstavuje len Exekučný titul. Obsahom vykonávacieho konania je nútený výkon judikovaného nároku (už právoplatne rozhodnutej veci). Vzhľadom na uvedené akékoľvek uznesenie o zastavení exekučného konania nemôže založiť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Uvedené tvrdenie potvrdzuje aj skutočnosť, že aj samotné zastavenie exekúcie nemôže mať samo o sebe za následok zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp. zánik judikovaného nároku a jeho ďalšiu nevymožiteľnosť. Uvedené by malo za následok porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko jeho integrálnou súčasťou je aj vymožiteľnosť práva. V opačnom prípade nevidí oprávnený dôvod prečo by zákonodarca zakotvil v Exekučnom poriadku ako jednu z prekážok konania prekážku litispendencie bez prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené má oprávnená za to, že príslušný exekučný súd vec nesprávne právne posúdil. Vo vykonávacom konaní sa prejavuje jeden z nevyhnutných pojmových znakov práva - jeho vynútiteľnosť. V zmysle rozhodnutia I.ÚS 164/04, všeobecné súdy sú povinné dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný. Na uvedené rozhodnutie nadväzuje rozhodnutie NS SR č. M Cdo 53/01, ktoré konštatuje, že exekučné konanie je ovládané dispozičnou zásadou, ktorá sa prejavuje aj v spôsobe jeho skončenia. Pokiaľ exekučný súd napriek tomu exekučné konanie úplne zastavil, zbavil tým oprávnenú práva na súdnu ochranu podľa čl 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súdna ochrana sa podľa tohto článku totiž vzťahuje aj na exekučné konanie. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje aj na skoršie rozhodnutia Ústavného súdu, a to sp. zn. I. ÚS 5/2005 z 13. júla 2000 a sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. novembra 2002. Výkon vykonateľného rozhodnutia sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak záruky, ktoré toto ustanovenia ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republika stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v predmetnom článku Ústavy sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli Povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (I.ÚS 5/00). Oprávnená ďalej konštatuje, že napadnutým uznesením bolo exekučné konanie proti povinnému zastavené v celom rozsahu. Vyplýva to jednoznačne zo znenia výroku napadnutého uznesenia. To znamená, že súd priznal týmto napadnutým uznesením v danom prípade povinnému prakticky úplnú exekučnú imunitu. Na záver oprávnená navrhla odvolaciemu súdu zrušiť napadnuté uznesenie súdu I. inštancie a vec vrátiť súdu I. inštancie na ďalšie konanie.
5. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP ods. 1), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 á contrario CSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu I. inštancie je vecne správne.
7. Napadnutým uznesením súd I. inštancie zastavil exekučné konanie vedené pod sp. zn. 52Er/1590/2015 z dôvodu prekážky res iudicata - prekážka veci už raz rozhodnutej, ktorá tvorí neodstrániteľný nedostatok konania.
8. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 27Er/340/2008-14 z 26.09.2013 vyplýva, že súd zastavil exekúciu z dôvodu, že dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 01336/08 z 10.03.2008, je neúčinný pre rozpor so zákonom. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26.1.2015 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoE/113/2014-55 zo dňa 29. októbra 2014.
9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.7.2016 do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. Podľa § 161 ods. 1 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
11. Podľa § 161 ods. 2 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
12. Podľa § 230 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
13. Cit. § 230 CSP vyjadruje tzv. materiálnu právoplatnosť rozsudku, ktorou sa rozumie jeho záväznosť a nezmeniteľnosť, a ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci, tzv. prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) je považovaná za tzv. neodstrániteľný nedostatok (podmienku) konania podľa § 161 ods. 1 CSP, ktorý má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 161 ods. 2 CSP.
14. Hoci Exekučný poriadok neupravuje otázku prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nie je možné bez ďalšieho vyvodiť, že nemožno použiť úpravu tejto otázky zakotvenú v ustanoveniach CSP, pretože takýto záver by bol v priamom rozpore s výslovným znením cit. ustanovenia § 9a ods. 1 EP v znení účinnom od 01.07.2016.
15. Pretože prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je v Exekučnom poriadku výslovne upravená, je potrebné použiť subsidiárne ustanovenia CSP, ale zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania. V civilnom konaní platí, že pokiaľ bolo rozhodnuté procesne, a teda nie meritórne, nepredstavuje rozhodnutie o zastavení konania prekážku res iudicata. V exekučnom konaní však dochádza k zastaveniu aj z dôvodov hmotnoprávnych, ktoré možno stavať na roveň zamietnutia návrhu v základnom konaní. V takomto prípade predstavuje zastavenie exekučného konania prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Ak však dôjde k zastaveniu exekúcie z procesných dôvodov, napr. oprávnená navrhne zastavenie exekúcie, nebráni neskôr oprávnenej prekážka veci rozhodnutej v tom, aby návrh na vykonanie exekúcie podala znovu.
16. V konaní vedenom pod sp. zn. 27Er/340/2008 medzi tými istými účastníkmi konania a týkajúceho sa toho istého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 01336/08 z 10.03.2008, exekučný súd dospel k záveru, že exekučný titul je neúčinný, teda že ide o nespôsobilý exekučný titul, na základe ktorého nie je možné viesť exekúciu.
17. Podľa § 45 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c), teda ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
18. Z cit. ustanovenia ZoRK vyplýva oprávnenie exekučného súdu preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Odvolací súd tento právny záver judikoval v mnohých exekučných konaniach, v ktorých bola účastníkom konania oprávnená, a preto je oprávnenej dobre známy.
19. Z uvedeného vyplýva, že ak exekučný súd zastavil exekúciu z dôvodu nedostatku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, skúmal hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej právoplatne rozhodol. Nie je potom dôvodné ani hospodárne, aby súd opätovne preskúmaval tú istú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Ak teda došlo k zastaveniu exekúcie, ide síce z hľadiska formy o procesné rozhodnutie (končiace konanie), ktoré však právoplatne vyriešilo hmotnoprávny predpoklad vykonania exekúcie, teda hmotnoprávnu otázku (a tým je obdobné rozhodnutiu o zamietnutí návrhu v základnom konaní), ktorú v zmysle cit. § 230 CSP nie je možné prejednávať znova.
20. Pretože v prejednávanej veci ide o exekúciu týkajúcu sa tých istých účastníkov a toho istého exekučného titulu, ktorý už raz bol súdom preskúmaný a z dôvodu jeho nespôsobilosti bola exekúcia právoplatne zastavená, odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci existuje prekážka res iudicata, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom konania, na ktorý súd musí podľa § 161 ods. 1 CSP prihliadať kedykoľvek za konania, a ktorý má za následok jeho zastavenie podľa § 161 ods. 2 CSP.
21. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu I. inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 CSP potvrdil.
22. Podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 393 ods. 1 CSP mal v odvolacom konaní úspešný povinný právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žiadne trovy mu však v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, i za použitia čl. 4 ods. 1 CSP.
23. Toto uznesenie bolo odvolacím senátom prijaté počtom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).