Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13CoKR-7-2019.pdf
PDF · 177.12 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoKR/7/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, proti žalovanému: Mgr. Andrea Šperková, so sídlom kancelárie U. Z. XXXX, XXX XX E., správca konkurznej podstaty úpadcu: Žilina - BC, s. r. o., so sídlom J. M. Hurbana 1, 010 01 Žilina, IČO: 43 889 913, v konaní o určenie pravosti pohľadávok proti podstate, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/9/2017-70 zo dňa 21. septembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/9/2017-70 zo dňa 21. septembra 2018 v napadnutom výroku, ktorým bolo určené, že žalobca je veriteľom pohľadávky proti podstate úpadcu Žilina - BC, s. r. o., so sídlom J. M. Hurbana 1, 010 01 Žilina, IČO: 43 889 913, uplatnenej žalobcom v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina vedenom pod sp. zn. 4K/32/2011 právnym titulom nájomného za obdobie jún 2014 až 13.02.2015 spolu vo výške 2.669,20 Eur na základe Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 zo dňa 02.05.2008 v znení jej dodatkov č. 1 a 2 a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (v poradí prvým výrokom) určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky proti podstate úpadcu Žilina - BC, s. r. o., so sídlom J. M. Hurbana 1, 010 01 Žilina, IČO: 43 889 913, uplatnenej žalobcom v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina vedenom pod sp. zn. 4K/32/2011 právnym titulom nájomného za obdobie jún 2014 až 13.02.2015 spolu vo výške 2.669,20 Eur na základe Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 zo dňa 02.05.2008 v znení jej dodatkov č. 1 a 2. V ostatnej časti žalobu zamietol (v poradí druhý výrok). O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,46 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (v poradí tretí výrok).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu podanú na okresnom súde dňa 14.12.2017, ktorou sa žalobca domáhal voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu Žilina - BC, s. r. o., so sídlom J. M. Hurbana 1, Žilina, IČO: 43 889 913 určenia, že je veriteľom pohľadávok proti podstate úpadcu v konkurze na majetok úpadcu Žilina - BC, s. r. o., vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 4K/32/2011 v celkovej sume 2.669,20 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania ako pohľadávky nespornej čo do právneho dôvodu a výšky a náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobca skutkovo vymedzil tým, že ako prenajímateľ uzatvoril s úpadcom Žilina - BC, s. r. o., IČO: 43 889 913 Nájomnú zmluvu č. 134/právne/2008 v znení jej dodatkov č. 1 a 2, na základe ktorej sa úpadca
zaviazal platiť žalobcovi mesačné nájomné vo výške 316,73 Eur vždy do 15-teho dňa príslušného mesiaca. Žalobca si prihlásil pohľadávky, ktoré vznikli do vyhlásenia konkurzu prihláškou. Nakoľko platnosť nájomnej zmluvy pokračovala aj po vyhlásení konkurzu, ďalšie pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, si veriteľ uplatnil ako pohľadávky proti podstate. Podaním zo dňa 24.05.2017 si žalobca z titulu vypovedania nájomnej zmluvy v znení jej dodatkov č. 1 a 2 uplatnil prihláškou pohľadávky proti podstate titulom nájomného za mesiac jún 2014 až 13.02.2015, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy, vo výške 2.669,20 Eur s príslušenstvom. Dňa 01.12.2017 bolo žalobcovi správcom konkurznej podstaty doručené vyjadrenie k uplatneniu pohľadávky proti podstate, ktorým pohľadávky, ktoré žalobca uplatnil do konkurzu ako pohľadávky proti podstate, neuznal čo do dôvodu, ani do výšky. V odôvodnení uviedol, že nakoľko po vyhlásení konkurzu správca neprevádzkoval podnik úpadcu, nedošlo k užívaniu pozemkov v zmysle nájomnej zmluvy. Pohľadávka žalobcu nevznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu počas konkurzu a nepredstavuje ani náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty úpadcu. Správca súčasne poukázal na skutočnosť, že v septembri roku 2014 žalovaný ako predávajúci uzatvoril so spoločnosťou HORZA, s.r.o., so sídlom Agátová 4D, Bratislava, IČO: 47 229 578 ako kupujúcim Zmluvu o predaji podniku a vzhľadom na uvedené predajom podniku prešli na kupujúceho všetky práva a záväzky súvisiace s podnikom úpadcu. S uvedeným tvrdením žalovaného sa žalobca nestotožnil poukazujúc na obsah zákonného ustanovenia § 87 ZKR, ktoré vymedzuje pohľadávky proti podstate vecne a časovo ako pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním tohto majetku, ktorý podlieha konkurzu. Podľa ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR medzi pohľadávky proti podstate patria aj iné pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, avšak sú určené taxatívnym výpočtom na vecnom princípe. Vo väzbe na citované ustanovenie § 663 Občianskeho zákonníka a uzatvorenú nájomnú zmluvu v znení jej dodatkov žalobca uviedol, že ako prenajímateľ prenechal úpadcovi na užívanie časti pozemkov bližšie špecifikovaných v nájomnej zmluve za účelom zriadenia staveniska a za účelom zriadenia príjazdovej komunikácie a spevnených plôch. S poukazom na účel nájmu sa žalobca nestotožnil s tvrdením žalovaného, že neposkytol správcovi žiadne plnenie vyplývajúce z nájomnej zmluvy v znení jej dodatkov. Predmetné nehnuteľnosti boli úpadcovi poskytnuté podľa uvedených nájomných zmlúv na vymedzený účel, pričom skutočnosť, v akom vecnom a časovom rozsahu sa predmet nájmu za uvedeným účelom využíval, bola na úpadcovi, resp. žalovanom. Nebolo povinnosťou žalobcu ako prenajímateľa preukazovať rozsah, príp. časový interval užívania predmetu nájmu. Bolo na zvážení žalovaného uskutočniť všetky potrebné právne kroky smerujúce k ukončeniu právneho vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a úpadcom ako nájomcom, avšak nakoľko žalovaný takýto krok nepodnikol, žalobca zaslal žalovanému dňa 09.02.2015 Odstúpenie od nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2. Odstúpením od nájomnej zmluvy zo dňa 09.02.2015, ktoré bolo doručené žalovanému ako správcovi konkurznej podstaty dňa 13.02.2015, nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou bol ukončený. Žalobcovi vznikla voči úpadcovi pohľadávka, ktorú si uplatnil ako pohľadávku proti podstate, a ktorú žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu poprel. K uzatvorenej zmluve o predaji podniku v septembri 2014 medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou HORZA, s.r.o. ako kupujúcim žalobca uviedol, že prevod podniku sa uskutočňuje zmluvou podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej právnej úpravy nadobudnutím účinnosti zmluvy prechádzajú na kupujúceho všetky práva a záväzky spojené s prevádzkovaním podniku, pričom nie je rozhodujúci právny dôvod ich vzniku a ani ich obsah. Špeciálna úprava podľa § 92 ods. 2 ZKR určuje, že pri speňažení podniku správca prevedie na kupujúceho zmluvou všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty patriace k podniku. Zo záväzkov súvisiacich s podnikom na kupujúceho prechádzajú len záväzky, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkovaním úpadcovho podniku po vyhlásení konkurzu a nepeňažné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov uvedených v zmluve. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že neprevádzkoval podnik, a teda nejedná sa o pohľadávku, resp. záväzok predávajúceho, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu počas konkurzu, pohľadávka, ktorá je predmetom konania nebola a nemohla byť predmetom zmluvy o predaji podniku a nemohla ani prejsť na obchodnú spoločnosť HORZA, s.r.o.. Žalobca ďalej namietol, že kupujúci v rozpore s ustanovením § 477 ods. 4 Obchodného zákonníka prechod pohľadávok na kupujúceho ku dňu podania žaloby žalobcovi neoznámil, existenciu pohľadávky žalobcu, resp. záväzok úpadcu rovnako neoznámil kupujúcemu - spoločnosti HORZA, s.r.o.. Rovnako žalovaný ani po doručení odstúpenia od nájomnej zmluvy, ktorým bol nájomný vzťah ukončený, neoznámil žalobcovi, že žalovaný ako správca úpadcu uzatvoril so spoločnosťou HORZA, s.r.o. zmluvu o predaji podniku. Skutočnosť, že úpadca, resp. žalovaný predal podnik, nebola zapísaná do Obchodného registra, a to v rozpore s ustanovením § 488 Obchodného zákonníka. Vo väzbe na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. f) vyhlášky č. 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalobca uviedol, že žalovaný v Obchodnom vestníku neuverejnil vylúčenie
majetku zo súpisu tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 81 ods. 2 ZKR v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 písm. f) vyhlášky č. 665/2005 Z.z.. Žalobca sa o predaji podniku dozvedel až z podania žalovaného zo dňa 22.06.2017, doručeného žalobcovi dňa 01.12.2017. Podľa žalobcu je nepochybné, že si svoj záväzok vyplývajúci z platných nájomných zmlúv splnil a plnenie poskytol úpadcovi, resp. žalovanému v dojednanom rozsahu. Podľa žalobcu je peňažná pohľadávka pohľadávkou proti podstate, pretože vznikla po vyhlásení konkurzu a súvisí s udržiavaním podstaty, t.j. so správou majetku. Okrem dlžnej istiny z titulu nájomného za obdobie mesiacov jún 2014 až 13.02.2015 spolu vo výške 2.669,20 Eur si žalobca uplatnil voči žalovanému aj príslušenstvo pohľadávky, a to zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti nájomného až do zaplatenia podľa špecifikácie, ktorá je obsahom žalobného návrhu.
3. Okresný súd uviedol, že žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 18.05.2018 namietol dôvodnosť podanej žaloby s tvrdením, že žalobcom uplatnené nájomné nie je v zmysle ustanovenia § 87 ZKR pohľadávkou proti podstate a taktiež nejde o pohľadávku, ktorá by vznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku. Uviedol, že správca po vyhlásení konkurzu neprevádzkoval podnik, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že správca nedosiahol po vyhlásení konkurzu z titulu prevádzkovania žiaden výnos a ani nepokračoval vo výstavbe. Nájomné taktiež nie je pohľadávkou vzniknutou v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu. Vo väzbe na ustanovenie § 45 ods. 6 ZKR žalovaný potvrdil, že nájomná zmluva bola uzatvorená pred vyhlásením konkurzu s úpadcom, avšak plnenie vyplývajúce z nájomnej zmluvy nebolo poskytnuté správcovi ako vyžaduje predmetné ustanovenie, ale úpadcovi, čo žalobca zároveň deklaroval v žalobe na strane 2, posledný odsek, pričom správca žiadne plnenie od žalobcu neprevzal. Za skutočnosť, ktorá svedčí v neprospech žalobcu, žalovaný považoval to, že žalobca nezasielal správcovi žiadne mesačné vyúčtovanie nájomného, na základe ktorého by správca o trvaní nájomnej zmluvy mal vedomosť. Napriek tomu, že žalobca by mal v zmysle Občianskeho zákonníka nárok na zaplatenie nájomného z titulu nájomnej zmluvy, žalovaný mal za to, že v zmysle ZKR tento nárok nemá, lebo žalobcom uplatnená pohľadávka nemá postavenie pohľadávky proti podstate. Žalovaný preto nezaradil nájomné do zoznamu pohľadávok proti podstate a túto pohľadávku ani neuznal. Navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.
4. Okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a z neho zistený skutkový stav, na ktorý aplikoval vzhľadom na účinky začatia konkurzného konania (dňa 24.12.2011) ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „ZKR“), a to § 87 ods. 1, 2, 3, § 44 ods. 1, § 45, § 92 ods. 2, § 100, ZKR v spojení s ust. § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka.
5. Okresný súd konštatoval vymedzený predmet sporu, ktorým je určenie, či pohľadávky uplatnené žalobcom u správcu konkurznej podstaty úpadcu sú pohľadávkami proti podstate. V zmysle § 28 ZKR postačuje, ak si ich veriteľ uplatní u správcu, pričom pre prihlásenie pohľadávky proti podstate v tom čase platný a účinný ZKR nestanovoval žiadne formálne a obsahové náležitosti ani osobitnú lehotu. Pohľadávky proti podstate sú vymedzené v ustanovení § 87 ods. 1 a 2 ZKR.
6. Okresný súd uviedol, že z obsahu žaloby a vykonaných dôkazov vyplývalo, že správca neuznáva právny dôvod a výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky proti podstate, ktorú skutočnosť, ako aj dôvody neuznania tejto pohľadávky, žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 22.06.2017, doručeným žalobcovi dňa 01.12.2017. Nespornou skutočnosťou medzi procesnými stranami bolo uzatvorenie Nájomnej zmluvy medzi žalobcom a úpadcom pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu dňa 02.05.2008 v znení dodatkov č. 1 a 2, ktorou žalobca za dohodnuté nájomné prenechal úpadcovi v postavení nájomcu nehnuteľnosti špecifikované v čl. I nájomnej zmluvy za účelom zriadenia staveniska v súvislosti s výstavbou hotelového a kongresového centra a v časti za účelom zriadenia príjazdovej komunikácie a spevnených plôch, ktorej ukončenie sa viazalo k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalobcu adresované žalovanému dňa 09.02.2015, ktoré sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného dňa 13.02.2015, ktorým momentom nájomná zmluva zanikla. Rovnako za medzi stranami ako nespornú okresný súd hodnotil dohodu zmluvných strán o výške nájomného splatného mesačne v sume 316,73 Eur so splatnosťou vždy do 15-teho dňa príslušného mesiaca.
7. Okresný súd uviedol, že dôvody neuznania pohľadávky žalovaným oznámené žalobcovi listom zo dňa 22.06.2017 spočívali v tvrdení, že správca po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu neprevádzkoval podnik úpadcu, nedošlo k užívaniu predmetu nájmu (pozemkov) v zmysle nájomnej zmluvy, pohľadávka
uplatnená žalobcom nevznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu počas konkurzu a nepredstavuje ani náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty úpadcu. Faktúry viažuce sa k vyúčtovaniu nájomného žalobca žalovanému nedoručil, o ich existencii nemal žalovaný vedomosť. Podnik úpadcu bol v septembri roku 2014 predaný v zmysle zmluvy o predaji podniku uzatvorenej správcom so spoločnosťou HORZA, s.r.o. ako kupujúcim, na základe ktorej prešli všetky práva a záväzky súvisiace s podnikom úpadcu na kupujúceho HORZA, s.r.o.. Správca súčasne vyzval žalobcu s poukazom na ustanovenie § 87 ods. 8 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien na podanie žaloby najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy žalobou podanou voči správcovi.
8. Základnou spornou skutočnosťou medzi stranami bol charakter pohľadávky žalobcu uplatnenej ako pohľadávky proti podstate úpadcu, ktorej dôvodnosť žalovaný v podmienkach konkurzu rozporoval.
9. Okresný súd poukázal na to, že pohľadávky proti podstate zákonná úprava definuje v ustanovení § 87 ZKR v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 s tým, že tieto pohľadávky uspokojuje správca z výťažku zo speňaženia majetku dotknutej podstaty podľa poradia ich splatnosti a ak sú v rovnaký deň splatné viaceré pohľadávky proti dotknutej podstate, ktoré nie je možné uspokojiť v celom rozsahu, uspokojuje tieto pohľadávky pomerne. Teda, podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2011 zákon nerozlišoval poradie pohľadávok proti podstate, pričom správcovi ukladal len povinnosť uspokojovať pohľadávky proti podstate podľa poradia ich splatnosti. Zákonná úprava neobsahovala ustanovenia k postupu veriteľa v prípade neuznania pohľadávky správcom, a preto veriteľ, ktorému bola pohľadávka proti podstate správcom popretá, sa mohol domáhať určovacou žalobou na súde určenia svojej pohľadávky proti podstate, a to vo väzbe na jej uplatnenie a rozsah jej popretia správcom. Zákonná úprava vymedzila tieto pohľadávky vo vecnej a časovej rovine ako pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, vrátane pohľadávok zo zmlúv uzavretých správcom ako náklady speňaženia všeobecnej podstaty, rozvrhu a odmeny správcu, a to demonštratívnym výpočtom týchto pohľadávok podľa ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR a ďalej ako ostatné pohľadávky proti podstate, ktoré za pohľadávky proti podstate označuje zákon (ZKR).
10. Z vykonaných dôkazov mal okresný súd nesporne preukázané, že pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu Žilina - BC, s. r. o. došlo medzi žalobcom a dlžníkom k uzavretiu Nájomnej zmluvy dňa 02.05.2008 v znení jej dodatkov č. 1 a 2, na základe ktorej žalobca ako vlastník nehnuteľnosti prenechal dlžníkovi ako nájomcovi do dočasného nájmu nehnuteľnosti špecifikované v zmluve za účelom zriadenia staveniska v súvislosti s výstavbou hotelového a kongresového centra a za účelom zriadenia príjazdovej komunikácie a spevnených plôch za dohodnuté mesačné nájomné. Predmetná zmluva nesporne trvala do okamihu účinkov odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu dňa 09.02.2015, ktoré nastali doručením odstúpenia od zmluvy správcovi konkurznej podstaty úpadcu, t.j. žalovanému dňa 13.02.2015.
11. Vychádzajúc z účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu podľa ustanovenia § 44 ods. 1 ZKR, medzi ktoré patrí oprávnenie nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu správcovi ako osobe oprávnenej konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, prebral správca vyhlásením konkurzu dispozíciu nad majetkom konkurznej podstaty a rovnako správu zmluvných vzťahov, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu na základe uzatvorených zmlúv ak v čase vyhlásenia konkurzu neboli ukončené, resp. nezanikli v celom rozsahu splnením. Správca tak mal možnosť rozhodnúť sa v pokračovaní zmluvných vzťahov podľa pravidiel stanovených obsahom jednotlivých zmlúv, príp. zmluvy ukončiť, pričom pravidlá ukončenia zmlúv majú kogentnú povahu a dopĺňajú obsah zmluvných ustanovení týkajúcich sa ukončenia tej ktorej konkrétnej zmluvy. Pravidlá ukončenia zmlúv môže využiť iba správca, príp. druhá zmluvná strana, avšak nie úpadca. Z uvedeného teda vyplývalo, že akékoľvek plnenia zo zmlúv, ktoré boli uzatvorené pred vyhlásením konkurzu, mohol prijímať po vyhlásení konkurzu výlučne správca. V prípade zmluvy so vzájomným plnením typickým pre synalagmatické zmluvy, pri ktorých je plnenie vzájomne podmienené a na základe ktorých si majú obe zmluvné strany plniť navzájom, v prípade deliteľného plnenia možno od zmluvy odstúpiť v rozsahu, v ktorom zmluvná strana druhej zmluvnej strane vzájomne ešte neplnila. Pokiaľ ide o zmluvy, ktorých predmetom sú opakované plnenia, resp. opakované činnosti, tieto možno vypovedať vždy v dvojmesačnej lehote, príp. v kratšej výpovednej lehote, ak to vyplýva zo zmluvy alebo zákona. Výnimka sa v takom prípade vzťahuje na zmluvy o nájme bytu a pracovné zmluvy, ktoré je možné vypovedať iba podľa zákonných pravidiel upravených v príslušných kódexoch.
12. Pre posúdenie charakteru pohľadávky zo zmluvy, ktorá bola uzavretá pred vyhlásením konkurzu, teda, či ide o pohľadávku proti podstate alebo pohľadávku, ktorá sa uplatňuje prihláškou, bolo rozhodujúce, komu bolo poskytnuté plnenie, v súvislosti s ktorým pohľadávka vznikla. Ak plnenie bolo poskytnuté správcovi, pohľadávka má status pohľadávky proti podstate a naopak, ak plnenie bolo poskytnuté úpadcovi alebo niekomu inému bez súhlasu správcu, pohľadávka má status bežnej pohľadávky, ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou.
13. V posudzovanej právnej veci po vyhlásení konkurzu prešlo právo nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu výlučne na správcu konkurznej podstaty úpadcu, t.j. žalovaného. Pokiaľ žalovaný nevyužil svoje oprávnenie zmluvu v dôsledku vyhlásenia konkurzu uzatvorenú so žalobcom vypovedať, plnenie, ktoré bolo zo strany žalobcu na základe nájomnej zmluvy poskytnuté (prenechanie veci na dočasné užívanie na dohodnutý účel), bolo nevyhnutné považovať za plnenie poskytnuté správcovi, t.j. žalovanému, keďže oprávnenie ukončiť zmluvu po vyhlásení konkurzu úpadcovi neprislúcha. V posudzovanej právnej veci teda išlo o pohľadávku proti podstate vyplývajúcu z jej vecného vymedzenia podľa ustanovenia § 45 ods. 6 ZKR, ktorú je žalovaný povinný uspokojiť ako pohľadávku proti podstate, a to podľa poradia jej postupnej splatnosti. Z hľadiska jej vecného vymedzenia išlo o pohľadávku súvisiacu so správou majetku úpadcu, pričom pojem správa je potrebné vykladať extenzívnejším spôsobom, keďže len správca konkurznej podstaty úpadcu po vyhlásení konkurzu za úpadcu rozhoduje o ďalšom trvaní zmluvy tak, aby bol dosiahnutý sledovaný hospodársky príp. iný účel zmluvy.
14. Vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu pohľadávky, zákonným úrokom z omeškania, okresný súd poukázal na obsah ust. § 100 ods. 1, 2 písm. c) ZKR, v zmysle ktorého je z uspokojenia v konkurze vylúčené príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu, príp. mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Úrok z omeškania predstavuje sankciu za to, že dlžník so splnením peňažného záväzku mešká. Podľa konajúceho súdu bolo potrebné rozlišovať mimozmluvné sankcie extenzívnym spôsobom ako dôsledok porušenia povinnosti vyplývajúci buď zo zmluvy alebo zákona, ak k pohľadávke uplatnenej proti podstate v konkurznom konaní prirástli po vyhlásení konkurzu. Zákonná úprava limituje v ust. § 100 ods. 1, 2 ZKR uspokojenie možných nárokov, ktoré vzniknú po vyhlásení konkurzu bez poskytnutia adekvátneho protiplnenia s dopadom na konkurznú podstatu úpadcu. Dôsledkom porušenia povinnosti správcu riadne a včas uspokojiť pohľadávku proti podstate (ktorý charakter mal aj nárok žalobcu na zaplatenie nájomného), preto podľa názoru okresného súdu nemohla byť súkromnoprávna sankcia v podobe úrokov z omeškania, nakoľko tieto by mali byť následne hradené z majetku úpadcu, ktorý splnenie povinnosti uspokojiť pohľadávku proti podstate riadne a včas ani nemohol ovplyvniť, keďže vyhlásením konkurzu oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu prešlo na správcu a v zmysle ustanovenia § 87 ods. 3 ZKR pohľadávky proti podstate uspokojuje správca, ktorý je taktiež nositeľom povinnosti uspokojiť tieto pohľadávky riadne a včas.
15. Dôsledkom porušenia tejto povinnosti zo strany správcu vyplývajúcej mu zo ZKR rovnako nemohla byť sankcia v zmysle súkromnoprávnych predpisov (Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník), ale len taký dôsledok, ktorý ZKR s porušením povinnosti zo strany správcu spája, t.j. v pomeroch prejednávanej veci náhrada škody voči správcovi v zmysle ustanovenia § 87 ods. 3 ZKR. Ustanovenie § 100 ZKR v ňom označené pohľadávky vylučuje z uspokojenia v konkurze. Úrok z omeškania predstavuje mimozmluvnú sankciu za omeškanie so splnením peňažného záväzku, preto naň podľa názoru okresného súdu dopadá ustanovenie § 100 ods. 2 písm. c) ZKR. Znenie ustanovenia § 100 ZKR sa však nedotýka oprávnenosti pohľadávok v ňom vymedzených ani možnosti ich uplatnenia, hoci aj v priebehu konkurzu, v civilnom sporovom konaní. Opačný názor by mohol viesť pre veriteľa k nežiaducim dôsledkom, ako je napr. uplynutie premlčacej doby vo vzťahu k takejto pohľadávke ešte pred skončením konkurzu. V prípade, že súd v civilnom sporovom konaní prizná veriteľovi voči úpadcovi pohľadávku vymedzenú v ustanovení § 100 ZKR, dôsledkom tohto zákonného ustanovenia je, že k jej uspokojeniu, či to už formou dobrovoľného uspokojenia (splnenia) alebo formou exekúcie môže dôjsť až po skončení konkurzu. V incidenčných konaniach súd rozhoduje o určení pohľadávok pre potreby konkurzného konania, ktoré majú byť v konkurze uspokojené, a preto v prípade pohľadávok, ktoré sú z uspokojenia v konkurze vylúčené, nemôže existovať ani právny záujem na ich určení.
16. K námietke nedoručených faktúr okresný súd konštatoval, že podľa obsahu nájomnej zmluvy, ktorá založila nárok žalobcu, bola splatnosť nájomného účastníkmi zmluvy dohodnutá vždy do 15. dňa
príslušného mesiaca, teda bez väzby na vystavené faktúry a ich doručenie nájomcovi, preto obranu žalovaného v tejto časti okresný súd vyhodnotil za nedôvodnú, s odkazom na ust. § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka a ust. § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako nevedomosť žalovaného o existencii nájomnej zmluvy a z nej vyplývajúcich práv a povinností účastníkov zmluvy nemala dopad na právo žalobcu domáhať sa uspokojenia svojich nárokov vzniknutých na jej základe a plnení, ktoré žalobca žalovanému poskytol.
17. K procesnej obrane žalovaného založenej na tvrdení, že podnik úpadcu bol v septembri roku 2014 predaný v zmysle zmluvy o predaji podniku uzatvorenej správcom spoločnosti HORZA, s.r.o. ako kupujúcemu, ktorou zmluvou malo dôjsť k prechodu všetkých práv a záväzkov súvisiacich s podnikom úpadcu na kupujúceho HORZA, s.r.o., ako ďalší dôvod neuznania pohľadávky žalobcu, na ktorý žalovaný poukázal v rámci písomného vyjadrenia k žalobe, okresný súd zvýraznil obsah zákonnej úpravy podľa § 92 ods. 2 ZKR, ktorá určuje, že pri speňažení podniku správca prevedie na kupujúceho zmluvou všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty patriace k podniku. Zo záväzkov súvisiacich s podnikom na kupujúceho prechádzajú len záväzky, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkovaním úpadcovho podniku po vyhlásení konkurzu a nepeňažné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov uvedených v zmluve. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení k uplatneniu pohľadávky proti podstate zo dňa 22.06.2017 (č.l. 17 súdneho spisu) uviedol, že neprevádzkoval podnik úpadcu, s ktorým súvisí sporná pohľadávka žalobcu, speňažením podniku úpadcu nemohlo dôjsť k prechodu pohľadávky na kupujúceho, a teda sa nejednalo o záväzok predávajúceho, ktorý by vznikol pri prevádzkovaní podniku úpadcu počas konkurzu. Pohľadávka, ktorá je predmetom konania, nebola a nemohla byť predmetom zmluvy o predaji podniku a nemohla ani prejsť na obchodnú spoločnosť HORZA, s.r.o..
18. Okresný súd žalobe vyhovel v časti požadovaného určenia, že žalobca je veriteľom pohľadávky proti podstate z titulu nájomného, na ktoré vznikol žalobcovi nárok po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu za mesiace jún 2014 až do 13.02.2015 spolu v sume 2.669,20 Eur, t.j. 8 x 316,73 Eur a pomernú časť nájomného za mesiac február 2015 vo výške 135,36 Eur a v ostatnej časti žalobu zamietol.
19. O náhrade trov konania rozhodol na základe princípu úspechu strán v spore tak, že s prihliadnutím na zistený úspech žalobcu v konaní, ktorý predstavuje 75,73% pri zohľadnení úspechu žalovaného vo výške 24,27% predstavuje čistý úspech žalobcu 51,46%. Okresný súd tak priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,46%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
20. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výroku I. a III. v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmenil tak, že žalobu v napadnutej časti zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uviedol, že v prvoinštančnom konaní bolo z jeho strany jednoznačne preukázané, že po vyhlásení konkurzu správca - žalovaný neprevádzkoval podnik úpadcu a nedošlo k akémukoľvek užívaniu pozemkov v zmysle nájomnej zmluvy. Pohľadávka žalobcu z toho dôvodu nevznikla a nemohla vzniknúť v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu počas konkurzu a nepredstavuje ani náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty úpadcu. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že správca nedosiahol po vyhlásení konkurzu z titulu prevádzkovania žiaden výnos a ani nepokračoval vo výstavbe, na ktorú sa predmet nájmu vzťahoval. Podľa žalovaného okresný súd sa nezaoberal významnou skutočnosťou, ktorá svedčí v neprospech žalobcu, že žalobca nezasielal správcovi žiadne mesačné vyúčtovanie nájomného, na základe ktorého by správca o trvaní nájomnej zmluvy mal vedomosť a ktoré by bolo možné považovať za uplatnenie pohľadávky. Napriek tomu, že žalobca by mal v zmysle Občianskeho zákonníka nárok na zaplatenie nájomného z titulu nájomnej zmluvy, žalovaný mal za to, že v zmysle ZKR tento nárok nemá, lebo žalobcom uplatnená pohľadávka nemá postavenie pohľadávky proti podstate. Podľa žalovaného, keďže žalobca ho nekontaktoval vo veci pokračovania nájomnej zmluvy, neúčtoval si pravidelné mesačné nájomné, pričom vedel, že žalovaný ani úpadca na predmetných pozemkoch nehospodári, nijako ich nevyužíva a nevykonáva podnikateľskú činnosť, tak je takáto žaloba v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je súd povinný skúmať a vyhodnocovať. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka navrhol žalobu zamietnuť, v súvislosti s jej charakterom odporujúcim dobrým mravom. Aj keď vzhľadom na ust. § 45 ods. 6 ZKR nájomná zmluva bola uzatvorená pred vyhlásením konkurzu s úpadcom, plnenie vyplývajúce z nájomnej zmluvy nebolo poskytnuté žalovanému ako vyžaduje ZKR, ale úpadcovi, čo žalobca deklaroval na strane 2, posledný odsek, pričom správca žiadne plnenie od žalobcu neprevzal. Na základe uvedeného nie je splnená základná
podmienka na určenie pohľadávky ako pohľadávky proti podstate, s čím sa okresný súd nevyporiadal. Podstatným dôvodom pre zamietnutie žaloby je podľa žalovaného i tá skutočnosť, že v septembri roku 2014 ako predávajúci uzatvoril so spoločnosťou HORZA, s.r.o., so sídlom Agátová 4D, Bratislava, IČO: 47 229 578 ako kupujúcim Zmluvu o predaji podniku, pričom predajom podniku prešli na kupujúceho všetky práva a záväzky súvisiace s podnikom úpadcu, teda aj záväzok z predmetnej nájomnej zmluvy a následne vzniknutých pohľadávok. Pokiaľ žalobca uviedol, že takýto predaj podniku je neúčinný, pretože nebol zapísaný v obchodnom registri, tak žalovaný mal za to, že nakoľko zápis predaja časti podniku do obchodného registra má najmä evidenčný charakter a nespôsobuje žiadne konštitutívne a ani deklaratórne právne účinky, zákon s ním nespája tvrdenú neúčinnosť a ani neplatnosť zmluvy o predaji časti podniku. Účinky zmluvy o predaji podniku nastali dňom jej podpisu a pre jej platnosť sa nevyžaduje zápis do obchodného registra. Podľa žalovaného okresný súd v napadnutom rozsudku odôvodňuje svoje rozhodnutie neurčito, nejasne a bez uvedenia konkrétnych zákonných ustanovení, na základe ktorých by bolo preukázané, že predmetné pohľadávky sú pohľadávkami proti podstate. V rozsudku chýba relevantné odôvodnenie a vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli v konaní preukázané. Pokiaľ aj okresný súd v odseku 21. rozsudku uvádza, že správca - žalovaný prebral vyhlásením konkurzu dispozíciu nad majetkom konkurznej podstaty a rovnako správu zmluvných vzťahov, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu na základe uzatvorených zmlúv, ak v čase vyhlásenia konkurzu neboli ukončené, resp. nezanikli v celom rozsahu splnením, tak z uvedeného tvrdenia nie je možné vyvodiť záver, že predmetné plnenie z nájomnej zmluvy aj reálne prijímal žalovaný. Naopak, zo strany žalovaného bolo preukázané, že predmetné plnenie správca neprijímal a nemal o ňom vedomosť, teda nebola splnená základná podmienka § 87 ods. 1 ZKR. Podľa žalovaného žalobca ako strana s povinnosťou uniesť v konaní dôkazné bremeno nepreukázal, že v tomto prípade išlo o pohľadávku proti podstate a súčasne ani súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol relevantné odôvodnenie, na základe akých skutkových a právnych okolností sa stotožnil s nepreukázaným tvrdením žalobcu o charaktere uplatnených pohľadávok. Žalobca v konaní nepreukázal, že úpadca po vyhlásení konkurzu vykonával podnikateľskú činnosť alebo v nej pokračoval, teda nemohlo byť úpadcovi, resp. správcovi reálne poskytnuté protiplnenie, odôvodňujúce vznik pohľadávky proti podstate. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a vrátiť vec súdu prvej inštancie, alternatívne zmeniť.
21. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 21.11.2018. Uviedol, že v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené napadnutým rozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňuje. Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa žalobcu vydaný a odôvodnený v súlade so zákonom, a preto žiadna z námietok žalovaného uvedená v odvolaní nie je spôsobilá spochybniť jeho správnosť. K námietke žalovaného, že žalovaný neprevádzkoval podnik úpadcu a nedošlo k akémukoľvek užívaniu pozemkov v zmysle nájomnej zmluvy, žalobca poukázal na § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii s tým, že vyhlásením konkurzu prebral správca dispozíciu nad majetkom konkurznej podstaty. Správca tak mal možnosť rozhodnúť sa v pokračovaní zmluvných vzťahov podľa pravidiel stanovených obsahom jednotlivých zmlúv, prípadne zmluvy ukončiť. Žalobca poukázal na to, že predmetom záväzku prenajímateľa nebolo v zmysle predmetnej nájomnej zmluvy poskytovať akékoľvek vecné, resp. materiálne plnenia v podobe odovzdania plnenia, ale predmetom záväzku prenajímateľa bolo prenechať prenajatú vec do užívania, pričom v prípade, že nájom stratí svoje opodstatnenie, je potrebné a vhodné pristúpiť k ukončeniu zmluvy. Žalovaný ako správca a osoba spravujúca majetok nájomcu, predmetnú nájomnú zmluvu neukončil. Okresný súd dospel k správnemu záveru, keď uviedol, že z hľadiska vecného vymedzenia pohľadávky ide o pohľadávku súvisiacu so správou majetku úpadcu, pričom pojem správa je potrebné vykladať extenzívnejším spôsobom, keďže len správca konkurznej podstaty úpadcu po vyhlásení konkurzu za úpadcu rozhoduje o ďalšom trvaní zmluvy tak, aby bol dosiahnutý sledovaný hospodársky, prípadne iný účel. Námietky žalovaného boli tak irelevantné.
22. S námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ním akcentovanou skutočnosťou, že žalobca nezasielal žalovanému mesačné vyúčtovanie nájomného sa žalobca nestotožnil. V tejto súvislosti poukázal na odsek 26. napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie touto námietkou riadne zaoberal a dospel k správnemu záveru o jej nedôvodnosti, nakoľko splatnosť nájomného bola účastníkmi zmluvy dohodnutá vždy do 15. dňa príslušného mesiaca, teda bez väzby na vystavené faktúry a ich doručovanie žalovanému. Pokiaľ žalovaný namietal, že žaloba žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nekontaktoval žalobcu ohľadom pokračovania nájomnej zmluvy, tak žalobca mal za to, že v zmysle § 44 ods. 1 ZKR bolo práve povinnosťou žalovaného vykonať úkony (vrátane
kontaktovania žalobcu), týkajúce sa ďalšieho trvania nájomnej zmluvy, ak mal za to, že takúto nájomnú zmluvu je potrebné ukončiť. Námietku týkajúcu sa zmluvy o predaji podniku obchodnej spoločnosti HORZA, s.r.o. považoval za nedôvodná. Podľa žalobcu okresný súd v odseku 27. napadnutého rozsudku dospel k správnemu názoru, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania nebola a nemohla byť predmetom zmluvy o predaji podniku a nemohla prejsť na obchodnú spoločnosť HORZA. s.r.o.. Taktiež poukázal na záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný vo svojom vyjadrení k uplatneniu pohľadávky proti podstate zo dňa 22.06.2017 uviedol, že neprevádzkoval podnik úpadcu, s ktorým súvisí sporná pohľadávka. Speňažením podniku úpadcu nemohlo dôjsť k prechodu pohľadávky na kupujúceho, a teda nejedná sa o záväzok predávajúceho, ktorý by vznikol pri prevádzkovaní podniku počas konkurzu. Mal za to, že žiadna z námietok žalovaného nie je spôsobilá spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, má všetky náležitosti zákonného rozsudku a obsah jeho odôvodnenia poskytuje odpovede na všetky zásadné otázky, ktoré boli medzi stranami sporné. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
23. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 14.12.2018. V plnom rozsahu zotrval na podanom odvolaní proti výroku I. a III. napadnutého rozsudku a navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne ho zmenil. Žalovaný mal za to, že ani súd prvej inštancie, ani žalobca vo svojom vyjadrení, neuviedli relevantné skutočnosti odôvodňujúce odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu. V súhrne ešte raz uviedol, že po vyhlásení konkurzu správca - žalovaný neprevádzkoval podnik úpadcu, nedošlo k akémukoľvek užívaniu pozemkov v zmysle nájomnej zmluvy. Pohľadávka žalobcu z toho dôvodu nevznikla a nemohla vzniknúť v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu počas konkurzu a nepredstavuje ani náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty úpadcu. Správca po vyhlásení konkurzu z titulu prevádzkovania podniku nezískal žiaden výnos a nepokračoval vo výstavbe, na ktorú sa predmet nájmu vzťahoval. Bolo preukázané, že nájomné nie je pohľadávkou vzniknutou v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu. Podľa žalovaného žaloba žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, ktoré bol okresný súd povinný skúmať a vyhodnocovať, a preto v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka navrhol žalobu zamietnuť, v súvislosti s jej charakterom odporujúcim dobrým mravom. Podľa žalovaného, žalobca sa vo vyjadrení opomenul vyjadriť k jednej z podstatných skutočností odôvodňujúcich odvolanie žalovaného, a to, že aj keď vzhľadom na ustanovenie § 45 ods. 6 ZKR nájomná zmluva bola uzatvorená pred vyhlásením konkurzu s úpadcom, tak plnenie z nájomnej zmluvy nebolo poskytnuté žalovanému ako vyžaduje ZKR, ale úpadcovi, čo žalobca deklaroval v žalobe na strane 2, posledný odsek, pričom správca žiadne plnenie od žalobcu neprevzal. Tým nebola splnená základná podmienka na určenie pohľadávky ako pohľadávky proti podstate, s čím sa ani okresný súd nevyporiadal.
24. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 30.01.2019. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení uvádzal, že žalobca, ani súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nezaoberali skutočnosťou, že plnenie z dotknutej nájomnej zmluvy malo byť poukázané správcovi, tak toto tvrdenie nepovažoval za pravdivé, najmä s poukazom na odsek 23. rozsudku okresného súdu, s ktorou argumentáciou sa žalobca v plnom rozsahu stotožnil. Podľa tejto argumentácie pokiaľ žalovaný nevyužil svoje oprávnenie zmluvu v dôsledku vyhlásenia konkurzu uzatvorenú so žalobcom vypovedať, plnenie, ktoré bolo zo strany žalobcu na základe nájomnej zmluvy poskytnuté (prenechanie veci na dočasné užívanie na dohodnutý účel), bolo nevyhnutné považovať za plnenie poskytnuté správcovi, t.j. žalovanému. S námietkou, že žaloba žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi žalobca nesúhlasil. Uviedol, že v žiadnom prípade nebolo konanie žalobcu konaním v rozpore s dobrými mravmi a ani žalovaný nepoukázal na žiadne relevantné skutočnosti a okolnosti, ktoré by takéto konanie na strane žalobcu zakladali. Poukaz na rozpor s dobrými mravmi v tomto prípade nie je na mieste. Žalobca mal za to, že žiadna z námietok žalovaného nie je spôsobilá spochybniť správnosť napadnutého rozsudku.
25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov žalovaného za aplikácie ustanovenia § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania za akceptovania ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
26. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13CoKR/7/2019-124 zo dňa
03.09.2019, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 17.09.2019 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
27. Krajský súd poukazuje na to, že v odvolacom konaní mohol posudzovať rozsudok okresného súdu len v napadnutých výrokoch, a to v rozsahu zadefinovaných odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 29.10.2018 (č.l. 84-87 spisu). Žalovaný v podanom odvolaní napadol v poradí prvý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bolo určené, že žalobca je veriteľom pohľadávky proti podstate úpadcu Žilina - BC, s. r. o., so sídlom J. M. Hurbana 1, 010 01 Žilina, IČO: 43 889 913, uplatnenej žalobcom v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina vedenom pod sp. zn. 4K/32/2011 právnym titulom nájomného za obdobie jún 2014 až 13.02.2015 spolu vo výške 2.669,20 Eur na základe Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 zo dňa 02.05.2008 v znení jej dodatkov č. 1 a 2 a závislý tretí výrok o náhrade trov prvoinštančného konania a k tejto výrokovej časti sa viazali jeho odvolacie dôvody. Podľa žalovaného okresný súd v časti, ktorú napadol odvolaním, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu za nedostatočné a bez uvedenia relevantných dôvodov pre stotožnenie sa s tvrdením žalobcu o charaktere uplatnených pohľadávok. Žalovaný tak v podanom odvolaní podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP vymedzil kvalitatívne a kvantitatívne dôvody pre posudzovanie napadnutého rozsudku okresného súdu a len v ich medziach bolo možné krajským súdom hodnotiť závery okresného súdu.
28. Vo vzťahu k namietanej vade nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd uvádza, že v danom prípade okresný súd vychádzajúc z dikcie ust. § 220 ods. 2 CSP jasným a zrozumiteľným spôsobom vyložil právny záver vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu i obrane žalovaného. Krajský súd preto konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu netrpí vadou namietanou v odvolaní, ktorou by došlo k porušeniu základného práva strany sporu na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na judikatúru Ústavného súdu SR a prijaté rozhodnutia, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/2004 zo dňa 23. júna 2004, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 115/03 zo dňa 03. júla 2003 a rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 340/04 zo dňa 27. októbra 2004. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal krajský súd preukázané, že okresný súd poskytol dostatočný výpočet všetkých relevantných skutočností, ktorými sa zaoberal a ktoré v dostatočnom rozsahu vyhodnotil a svoje závery riadne a presvedčivo zdôvodnil. Dodáva sa, že splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie napadnuté odvolaním žalovaného uvedené atribúty spĺňa. Ak rozhodnutie okresného súdu je riadnym spôsobom odôvodnené, v súlade so zákonnými požiadavkami vyplývajúcimi z ust. 220 ods. 2 CSP, potom v rovine dostatočnosti odôvodnenia je súčasne aj preskúmateľné Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím.
29. Krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, pretože sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu. Len na zdôraznenie skutkových a právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu krajský súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Okresný súd sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaného. Nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie, a tým následne prijaté vecne správne skutkové závery okresným súdom, ktoré podľa názoru i žalovaného neboli správne právne vyhodnotené. Okresný súd sa dôsledne vyjadril k nároku žalobcu, ktorý vo väzbe k zhodnotenej obrane, námietkam žalovaného, vyhodnotil ako dôvodný v časti, určenia, že žalobca je veriteľom pohľadávky proti podstate úpadcu Žilina - BC, s. r. o., so sídlom J. M. Hurbana 1, 010 01 Žilina, IČO: 43 889 913, uplatnenej žalobcom v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina vedenom pod sp. zn. 4K/32/2011 právnym titulom nájomného za obdobie jún 2014 až 13.02.2015 spolu vo výške
2.669,20 Eur na základe Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 zo dňa 02.05.2008 v znení jej dodatkov č. 1 a 2 a čiastočne nedôvodný v zamietnutej časti uplatneného príslušenstva, a to zákonných úrokov z omeškania. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom vymedzeným žalovaným krajský súd uvádza, že pri aplikácii ust. § 387 ods. 2 CSP nebol ako súd odvolací povinný opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa krajský súd stotožňuje, keďže je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 170/05). V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorá bola zacitovaná, okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne okolnosti danej sporovej veci, pričom nebol povinný zachádzať do detailov tejto veci k tomu, aby mohlo byť aj zo strany krajského súdu konštatované riadne odôvodnenie rozsudku okresného súdu.
30. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu považuje za potrebné uviesť, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní, majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ... „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.
31. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie, nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého bol povinný vychádzať aj krajský súd za aplikácie ust. § 383 CSP, za procesného stavu splnenej poučovacej povinnosti okresným súdom v zmysle ust. § 153 a § 154 CSP obsiahnutej v uznesení Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/9/2017-41 zo dňa 19. apríla 2018, doručenom žalovanému dňa 19.04.2018 podľa doručenky na č.l. 45 spisu a uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/9/2017-56 zo dňa 20. júna 2018, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 20.06.20018 podľa doručenky na č.l. 58 spisu.
32. Odvolací súd uvádza, že okresný súd v rámci prejednania uplatneného nároku žalobcu, obrany žalovaného, dôsledne postupoval i v zmysle ust. § 186 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Nespornou skutočnosťou medzi stranami bolo uzatvorenie Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 medzi žalobcom a úpadcom pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu dňa 02.05.2008 v znení dodatkov č. 1 a 2, ktorou žalobca za dohodnuté nájomné prenechal úpadcovi v postavení nájomcu nehnuteľnosti špecifikované v čl. I. nájomnej zmluvy, za účelom zriadenia staveniska v súvislosti s výstavbou hotelového a kongresového centra a v časti za účelom zriadenia príjazdovej komunikácie a spevnených plôch, ktorej ukončenie sa viazalo k úkonu odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu adresovaného žalovanému dňa 09.02.2015, ktoré sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného dňa 13.02.2015, ktorým momentom nájomná zmluva zanikla. Rovnako nespornou bola dohoda zmluvných strán o výške nájomného, splatného mesačne v sume 316,73 Eur so splatnosťou vždy do 15-teho dňa príslušného mesiaca (čl. IV. Zmluvy).
33. Bolo zrejmé, že žalobca sa žalobou, postupom podľa ust. § 87 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“) domáhal určenia, že jeho pohľadávka v sume 2.669,20 Eur vzniknutá z titulu Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 uzavretej podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka zo dňa 2.5.2008 v znení dodatkov č. 1 a 2 za užívanie pozemkov za mesiace jún 2014 až 13.02.2015, uplatnená a prihlásená u správcu konkurznej podstaty podaním zo dňa 24.05.2017, ktoré prevzal dňa 30.5.2017, v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 4K/32/2011 a neuznaná správcom konkurznej podstaty úpadcu Vyjadrením k uplatneniu pohľadávky proti podstate sp. zn. 4K/32/2011 zo dňa 22.06.2017, je pohľadávkou proti podstate.
34. Zo spisového materiálu bolo zistené, že uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 4K/32/2011 zo dňa 19.12.2011 bolo začaté konkurzné konanie na majetok dlžníka Žilina - BC, s.r.o., zverejneným v Obchodnom vestníku: OV 2011/246 zo dňa 23.12.2011, s účinkami dňa 24.12.2011. Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 4K/32/2011 zo dňa 29.12.2011 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: Žilina - BC, s.r.o., zverejneným v Obchodnom vestníku: OV 2012/3 zo dňa 4.1.2012 a uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 4K/32/2011 zo dňa 10.05.2012 bolo rozhodnuté tak, že vyhlásený konkurz uznáva za malý, zverejneným v Obchodnom vestníku: OV 2012/94 zo dňa 17.5.2012. Žalobca podaním zo dňa 24.05.2017, označeným ako „Uplatnenie pohľadávky proti podstate úpadcu“ uplatnil u správcu pohľadávku vo výške 2.669,20 Eur s príslušenstvom ako pohľadávku proti podstate, ktorá vznikla veriteľovi ako prenajímateľovi na základe Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 uzavretej podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka dňa 2.5.2008 v znení dodatkov č. 1 a 2 za užívanie pozemkov za mesiace jún 2014 až 13.02.2015 po vyhlásení konkurzu. Listom zo dňa 22.06.2017 označeným ako ,,Vyjadrenie k uplatneniu pohľadávky proti podstate sp. zn. 4K/32/2011“ doručeným žalobcovi dňa 01.12.2017, žalovaný oznámil, že pohľadávku uplatnenú Mestom Žilina do konkurzu úpadcu ako pohľadávku proti podstate, z titulu Nájomnej zmluvy neuznáva čo do právneho dôvodu, ani čo do výšky, čo zdôvodnil tým, že Nájomnou zmluvou bol dohodnutý prenájom užívania pozemkov, a to: parc. č. KN- C 5146/1 - za účelom zriadenia staveniska na parc. č. 5146/5, parc. č. KN-C 5132/1- za účelom zriadenia príjazdovej komunikácie a spevnených plôch. Nakoľko po vyhlásení konkurzu správca neprevádzkoval podnik úpadcu, nedošlo k užívaniu predmetných pozemkov v zmysle Nájomnej zmluvy, pohľadávka Mesta Žilina nevznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu počas konkurzu a nepredstavuje ani náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty úpadcu. Zároveň poukázal na to, že podnik úpadcu bol v septembri 2014 predaný a v zmysle zmluvy o predaji podniku, ktorú uzatvoril správca úpadcu ako predávajúci so spoločnosťou HORZA, s.r.o., IČO: 47 229 578 ako kupujúcim, prešli na kupujúceho všetky práva a záväzky súvisiace s podnikom úpadcu. Zároveň s poukazom na ust. § 87 ods. 8 zákona o konkurze vyzval žalobcu, aby sa najneskôr v lehote 15 dní od doručenia oznámenia žalobou podanou voči správcovi domáhal, aby súd určil právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate. V prípade nepodania žaloby včas, na pohľadávku sa v rozsahu, v ktorom ju správca neuznal, v konkurze neprihliada.
35. Podľa § 206a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ,,zákon č. 7/2005 Z.z.) konania začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak.
36. Pri posúdení odvolacích dôvodov žalovaného, bolo potrebné pri aplikácii prechodného ust. § 206a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. tak, ako uviedol okresný súd, vychádzať z platnej právnej úpravy zákona č. 7/2005 Z.z. k 31.12.2011, keďže účinky začatia konkurzného konania na majetok dlžníka Žilina - BC, s. r. o., so sídlom J. M. Hurbana 1, 010 01 Žilina, IČO: 43 889 913, nastali zverejnením uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 19.12.2011 sp. zn. 4K/32/2011 v Obchodnom vestníku č. 2011/246 zo dňa 23.12.2011 s účinkami začatia konkurzného konania dňa 24.12.2011.
37. Podľa § 87 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.
38. Podľa § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku.
39. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom koná v mene a na účet úpadcu.
40. Podľa § 45 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z. nároky, ktoré vznikli druhej zmluvnej strane zo zmluvy, ktorú uzatvorila s úpadcom pred vyhlásením konkurzu, ohľadom plnenia, ktoré poskytla správcovi po vyhlásení konkurzu, sú pohľadávkou proti podstate. Ak tento zákon neustanovuje inak, iné nároky, ktoré vznikli druhej zmluvnej strane po vyhlásení konkurzu zo zmluvy, ktorú uzatvorila s úpadcom pred vyhlásením konkurzu, možno v konkurze uplatniť len prihláškou ako podmienenú pohľadávku.
41. Podľa § 92 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. pri speňažení podniku správca prevedie na kupujúceho zmluvou všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty patriace k podniku. Zo záväzkov súvisiacich s podnikom na kupujúceho prechádzajú len záväzky, ktoré vznikli v súvislosti prevádzkovaním úpadcovho podniku po vyhlásení konkurzu, a nepeňažné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov uvedených v zmluve. Na zmluvu, ktorou správca speňaží úpadcov podnik, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu. Na speňaženie časti úpadcovho podniku sa toto ustanovenie použije primerane.
42. Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania.
43. Podľa § 340 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve. Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
44. V predmetnom konaní bola spornou otázka výkladu ust. § 45 ods. 6 v spojení s ust. § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. a jeho dopadu na pohľadávku žalobcu a jej posúdenie. Krajský súd uvádza, že pri riešení tejto otázky mal na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti je potrebné interpretovať právne predpisy z hľadiska účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov je potrebné vziať na zreteľ i tú skutočnosť, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Výkladom práva je potrebné rozumieť iniciovanie a objasňovanie zmyslu a obsahu právnych noriem za účelom správneho a jednotného praktického používania. Metódy výkladu sú spôsoby myšlienkového postupu, pomocou ktorých sa objasňuje obsah a význam interpretovaného textu, predovšetkým právnych noriem. V právnej teórii je potrebné aplikovať metódy výkladu, a to jazykový výklad, logický výklad, systematický výklad, historický výklad a teologický výklad.
45. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, ktorý určil, že pohľadávka žalobcu v sume 2.669,20 Eur, ktorá vznikla právnym titulom nájomného za obdobie jún 2014 až 13.2.2015, na základe Nájomnej zmluvy č. 134/právne/2008 uzavretej podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka medzi žalobcom a úpadcom Žilina - BC, s. r. o. dňa 2.5.2008 v znení dodatkov č. 1 a 2, uplatnenej žalobcom v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 4K/32/2011, je pohľadávkou proti podstate, krajský súd zvýrazňuje vyššie citované zákonné ust. § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. v spojení s ust. § 44 ods. 1, § 45 ods. 4 a 6, § 86 ods. 1 a 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. Dodáva krajský súd, že v ust. § 87 zákona č. 7/2005 Z.z. sú upravené pohľadávky proti podstate, ktorých znakom je, že vznikajú v priebehu konkurzného konania, a preto je ich možné uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania.
46. V súvislosti s námietkou žalovaného, že mu nebolo poskytnuté plnenie podľa nájomnej zmluvy, preto pohľadávka nemohla vzniknúť, tak vo všeobecnej rovine odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť základnú zmenu právnych pomerov dlžníka po vyhlásení konkurzu spočívajúcu v tom, že oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha konkurzu, prechádza na správcu. Na vymedzenie právnej pozície správcu treba rozlišovať majetok úpadcu, ktorý patrí do konkurznej podstaty a majetok tretích osôb, ktorý patrí do konkurznej podstaty. Správca je oprávnený konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku. Správca koná ohľadne tohto majetku v mene a na účet úpadcu. Vyhlásením konkurzu úpadca nestráca právnu subjektivitu a naďalej má spôsobilosť na práva a povinnosti a aj spôsobilosť na právne úkony v takom rozsahu, ako ju mal do vyhlásenia konkurzu. Do spôsobilosti na právne úkony sa mu zasahuje tým, že obmedzuje dlžníka ohľadne právnych úkonov, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu a výrazne pokiaľ ide o nakladanie s majetkom. Konanie správcu má hmotnoprávne účinky v prospech alebo k ťarche úpadcu. Za stavu, že nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou uzatvorenou pred vyhlásením konkurzu, po vyhlásení konkurzu existoval a trval, správcom nebol ukončený a zanikol účinkami jednostranného úkonu žalobcu, a to Odstúpením od nájomnej zmluvy zo dňa 09.02.2015,
doručeným správcovi dňa 13.02.2015 až po vyhlásení konkurzu, vzniklo žalobcovi právo na odplatu za poskytnuté plnenie - prenechanie veci na dočasné užívanie. V danom prípade tak, ako správne uzavrel okresný súd, išlo o zmluvu so vzájomným plnením, t.j. na strane prenajímateľa povinnosť prenechať nehnuteľnosti do užívania a na strane nájomcu povinnosti zaplatiť odplatu, pričom pohľadávka titulom nájomného vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu v zmysle čl. IV. nájomnej zmluvy. K tvrdeniu, že plnenie bolo poskytnuté úpadcovi a nie správcovi, ktorého žalobca nekontaktoval a ani ho neinformoval vo veci pokračovania nájmu, tak odvolací súd v zhode s okresným súdom zvýrazňuje ust. § 44 ods. 1 v spojení s ust. § 86 ods. 1, 4 zákona č. 7/2005 Z.z. vo väzbe na samotný charakter nájomnej zmluvy a z nej poskytnutého vecného plnenia. Z uvedeného preto argumentácia súdu prvej inštancie týkajúca sa vymedzenia pohľadávky vo výške 2.669,20 Eur ako pohľadávky proti podstate, bola vecne správna a krajský súd sa s ňou stotožnil.
47. K žalovaným tvrdenému prechodu záväzkov na spoločnosť HORZA, s.r.o. ako kupujúceho podľa zmluvy o predaji podniku rovnako i odvolací súd poukazuje na právnu úpravu § 92 ZKR a stotožňuje sa so závermi okresného súdu, že zo záväzkov, ktoré patria k podniku, na kupujúceho prechádzajú len tie, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkovaním úpadcovho podniku po vyhlásení konkurzu a nepeňažné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov uvedených v zmluve. Za stavu, že sám žalovaný vo vzťahu k spornej pohľadávke v konaní pred prvoinštančným súdom tvrdil, že neprevádzkoval podnik úpadcu, na ktorom tvrdení zotrval i v podanom odvolaní, potom nešlo o záväzok predávajúceho vzniknutý pri prevádzkovaní podniku úpadcu počas konkurzu, a teda speňažením podniku nemohlo dôjsť k prechodu pohľadávky na kupujúceho.
48. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalovaného, že žaloba žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu s poukazom na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, zvýrazňuje odvolací súd, že podľa uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/9/2017-41 zo dňa 19. apríla 2018 a uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/9/2017-56 zo dňa 20. júna 2018, bol okrem iného žalovaný poučený v zmysle § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ako aj podľa § 154 CSP o zákonnej koncentrácii konania. I napriek uvedenému poučeniu žalovaný až v odvolaní použil tento nový prostriedok procesnej obrany. Ak žalovaný ako odvolateľ až v odvolaní tento dôvod odvolania vymedzil, tak nepochybne ide o uvedenie novoty, u ktorej nepreukázal splnenie zákonných podmienok k tomu, aby na ňu bolo možné prihliadať ako na dôvod relevantný, hoci uplatnený až v podanom odvolaní. Bolo povinnosťou žalovaného ako odvolateľa dokázať, že tento nový prostriedok procesnej obrany nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny, ktorý zákonný predpoklad žalovaný ako odvolateľ nesplnil, preto na túto novotu odvolací súd nemohol prihliadnuť (§ 366 CSP), v spojení aj s charakterom sporu.
49. Z dôvodu, že ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý výrok, hoci osobitnými odvolacími dôvodmi nebol napadnutý, avšak ako výrok závislý od veci samej bol rovnako potvrdený ako vecne správny.
50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.