Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-155-2018.pdf
PDF · 110.73 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/155/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: V. Y., bytom B. XX, W., právne zast. JUDr. Vladimírom Babinom, advokátom sídlom Prešov, Hlavná 29 proti žalovaným: 1/ Q. K., bytom W. XX, W., 2/ Q. K., bytom F. XX, W., 3/ V. B., bytom F. 1, W., 4/ P. M., bytom Y. XX, W., 5/ P. K., bytom V. XX, W., 6/ V. C., bytom W. XX, W., 7/ W. A., bytom W. A. 1, W., 8/ V. K., bytom Y. V. XX, W., 9/ J.. V. Q., bytom M. XX, W., XX/ B. E., bytom B. XX, W., 11/ F. V., bytom M. 4, W., XX/ Q., bytom G., W., 13/ C. V., bytom T. X, W., XX/ W. H., bytom S. 4, W., 15/ H. B., bytom X.. XX, W., 16/ Q. V., bytom H. XX, W., 17/ A. B., bytom Q. XX, W., 18/ Q. B., bytom V. N. XX, W., 19/ V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, XX/ W. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. N. M. XXX, 21/ C. Q., bytom T. XXX, 22/ K. B., bytom N. XXXX/XX, M., 23/ Q. M., bytom Q. XXXX/X, XXX XX W., R. XX, W., právne zastúpená JUDr. Oľgou Michalíkovou, advokátkou so sídlom Francisciho 35, Prešov, 24/ J. S., bytom A. XX, W., 25/ Q. B., bytom M. XX, W., 26/ Q. Q., bytom V. A. X, W., 27/ V. V., bytom V. H. XX, W., 28/ V.. X. S., bytom W. XX, W., v konaní o vyplatenie nájomného, o odvolaní žalobcu a žalovaných v 21., 22. a 23. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov, sp.zn. 29C96/2010-566 zo dňa 16.11.2016 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok v napadnutých výrokoch VI., VII. a VIII. a vo výrokoch o náhrade trov konania X. - XVIII.
II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) rozhodol tak, že: I. zastavuje konanie voči každému zo žalovaných v 1. až 28. rade v časti o zaplatenie 291,22 Eur s 12,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 130,95 Eur od 2.4.2008 do zaplatenia, s 10,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 33,85 Eur od 2.4.2009 do zaplatenia a zo sumy 33,85 Eur od 2.4.2010 do zaplatenia,
II. zastavuje konanie voči každému zo žalovaných v 1. až v 28. rade v časti o zaplatenie 5,5 % úroku z omeškania ročne zo sumy 91,89 Eur od 2.4.2009 do zaplatenia a o zaplatenie 1,5 % úroku z omeškania ročne zo sumy 91,89 Eur od 2.4.2010 do zaplatenia,
III. žalovaní v 1., 4. až 8., v 10., 12. až 18., v 24., v 26. až 28.rade sú povinní každý žalobcovi zaplatiť 269,07 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 78,99 Eur od 2.4.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 47,95 Eur od 2.4.2010 do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 45,23 Eur od 2.4.2011 do zaplatenia a zo sumy 47,40 Eur od 2.4.2012 do zaplatenia a 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 49,50 Eur od 2.4.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
IV. žalovaný v 2.rade je povinný zaplatiť žalobcovi 31,33 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 2.4.2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
V. žalovaný v 19. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 223,50 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 78,99 Eur od 2.4.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 47,95 Eur od 2.4.2010 do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 45,23 Eur od 2.4.2011 do zaplatenia a zo sumy 47,40 Eur od 2.4.2012 do zaplatenia a 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3,93 Eur od 2.4.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
VI. žalovaná v 21. rade je povinná zaplatiť žalobcovi 81,05 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 22,12 Eur od 2.4.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 14,86 Eur od 2.4.2010 do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 14,02 Eur od 2.4.2011 do zaplatenia a zo sumy 14,70 Eur od 2.4.2012 do zaplatenia a 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 15,35 Eur od 2.4.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, VII. žalovaná v 22. rade je povinná zaplatiť žalobcovi 88,89 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24,26 Eur od 2.4.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 16,30 Eur od 2.4.2010 do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 15,38 Eur od 2.4.2011 do zaplatenia a zo sumy 16,12 Eur od 2.4.2012 do zaplatenia a 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 16,83 Eur od 2.4.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
VIII. žalovaná v 23. rade je povinná zaplatiť žalobcovi 91,50 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24,98 Eur od 2.4.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 16,79 Eur od 2.4.2010 do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 15,83 Eur od 2.4.2011 do zaplatenia a zo sumy 16,58 Eur od 2.4.2012 do zaplatenia a 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 17,32 Eur od 2.4.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
IX. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,
X. priznáva každému zo žalovaných v 1., 4. až 8., 10., 12. až 18., 24., 26. až 28.rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %,
XI. priznáva žalovanému v 2.rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,92 %,
XII. priznáva žalovanému v 19.rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42 %,
XIII. priznáva žalovanej v 21.rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 %,
XIV. priznáva žalovanej v 22.rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78 %,
XV. priznáva žalovanej v 23.rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76 %,
XVI. priznáva každému zo žalovaných v 3., 9., 11., 20. a 25..rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
XVII. priznáva štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov v rozsahu 74 %,
XVIII. priznáva štátu voči žalovaným v 1., 2., 4. až 8., 10., 12. až 19., 21. až 24., 26. až 28. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov v rozsahu 26 %. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že nakoľko v zmysle predloženého dedičského rozhodnutia nie je možné vyjadriť podiel žalovaného v 20. rade na čistej hodnote dedičstva z dôvodu neurčenia ceny nehnuteľnosti, ktorú po poručiteľovi nadobudol, súd v zmysle ust. § 470 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaného v 19.rade, ktorý zodpovedá za dlhy poručiteľa do sumy zodpovedajúcej jeho podielu na čistej hodnote dedičstva, teda do výšky 18.000 Eur na zaplatenie vyššie uvedenej sumy, vrátane úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 78,99 Eur (r.2008 - 84,86 Eur mínus úhrady 5,87 Eur) od 2.4.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 47,95 Eur (r. 2009 - 53,86 Eur mínus úhrady 5,91 Eur) od 2.4.2010 do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 45,23 Eur (r. 2010 - 51,14 Eur mínus úhrady 5,91 Eur) od
2.4.2011 do zaplatenia a zo sumy 47,40 Eur (r. 2011 - 53,31 Eur mínus úhrady 5,91 Eur) od 2.4.2012 do zaplatenia a 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3,93 Eur od 2.4.2013 do zaplatenia (pomerná časť nájomného za r. 2012) a v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 19. rade zamietol. Zároveň z vyššie uvedených dôvodov zamietol žalobu voči žalovanému v 20. rade.
3. Zhodne postupoval aj pri žalovaných v 21. až 23.rade titulom dedičstva po nebohom otcovi Q. K., nar. X.X.XXXX a zomrelým dňa X.X.XXXX na základe zákonného nájmu k pozemku č. XX, ktorý vznikol dohodou o prenechaní časti pozemku do užívania uzatvorenej dňa X.X.XXXX.
4. V zmysle osvedčenia o dedičstve zo dňa 11.11.2014 pod sp. zn. 26 D 854/2014 s dátumom právoplatnosti 27.1.2014 čistá hodnota dedičstva po nebohom poručiteľovi bola určená vo výške 44.103,66 Eur.
5. Žalovaná v 21.rade titulom dedenia po poručiteľovi nadobudla motorové vozidlo v hodnote 100 Eur a spoluvlastnícky podiel v 1/3 k hnuteľnostiam vo všeobecnej hodnote 40.420 Eur, teda jej spoluvlastnícky podiel zodpovedá hodnote 13.473 Eur.
6. Žalovaná v 22. rade po poručiteľovi nadobudla finančné prostriedky na účte vo výške 1500,03 Eur + spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach v rozsahu 1/3, čo zodpovedá peňažnému vyjadreniu 13.473 Eur a žalovaná v 23. rade nadobudla spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/3 k nehnuteľnostiam vo všeobecnej hodnote 40.420 Eur, teda vo výške 13.473 Eur a stala sa výlučným vlastníkom poľnohospodárskej pôdy vo všeobecnej hodnote 2.353,63 Eur.
7. V zmysle ust. § 470 Občianskeho zákonníka, tak podiel žalovanej v 21.rade k čistej hodnote dedičstva predstavuje 31 %, žalovanej v 22.rade 34 % a žalovanej v 23.rade 35 %, pričom v rovnakom rozsahu zodpovedajú aj za prípadné dlhy poručiteľa.
8. S poukazom na vznesenú námietku premlčania žalovanou v 23.rade, súd v zmysle ust. § 107 OZ, žalobu zamietol v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v záhradkárskej osade nad výmeru podľa dohody o prenechaní pozemku do dočasného užívania, t.j. v rozsahu 144 m2 za obdobie 2 rokov do podania žaloby, t. j. do 3.5.2008, čomu zodpovedá suma 7,63 Eur (144 m2 x 0,156 Eur za 124 dní od 1.1.2008 do 3.5.2008).
9. Po započítaní realizovaných úhrad právnym predchodcom za obdobie rokov 2008 až 2011 tomuto vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nájmu, resp. bezdôvodného obohatenia sumu za r. 2008 - 71,36 Eur, r. 2009 - 47,95 Eur, r. 2010 - 45,23 Eur, r. 2011 - 47,40 Eur a r.2012 - 49,50 Eur.
10. Žalovaná v 21.rade zodpovedá za dlhy poručiteľa v podiele 31 %, čomu zodpovedá suma 81,05 Eur; žalovaná v 22. rade v podiele 34 %, čomu zodpovedá suma 88,89 Eur a žalovaná v 23. rade v podiele 35 %, čomu zodpovedá suma 91,50 Eur.
11. Žalovaná v 21. rade tak zodpovedá za dlh právneho predchodcu za r. 2008 vo výške 22,12 Eur, r. 2009 - 14,86 Eur, r. 2010 - 14,02 Eur; r. 2011 - 14,70 Eur a r. 2012 - 15,35 Eur; žalovaná v 22. rade za r. 2008 - 24,26 Eur, r. 2009 - 16,30 Eur; r.2010 - 15,38 Eur, r. 2011 - 16,12 Eur a r. 2012 - 16,83 Eur a žalovaná v 23.rade za r. 2008 - 24,98 Eur, r. 2009 - 16,79 Eur, r. 2010 - 15,83 Eur, r. 2011
- 16,58 Eur a r. 2012 - 17,32 Eur, vrátane príslušného úroku z omeškania. 12. S poukazom na vznik zákonného nájmu pozemku k záhradkárskej osade v zmysle ust. § 3 zák. č. 64/1997 Z.z. dotknutí žalovaní sa nezbavili povinnosti platiť nájomné neužívaním pozemku v predmete nájmu, pokiaľ nedošlo k ukončeniu nájomného vzťahu v zmysle ust. § 3 ods. 5 citovaného zákona výpoveďou ku 1. októbru bežného roka. 13. Z uvedeného dôvodu je preto aj právne neúčinná výpoveď žalovanej v 28. rade z nájomného vzťahu, ktorá nebola adresovaná prenajímateľovi, ale ZO SZZ v rozpore s ust. § 3 ods. 5 zák. č. 64/1997 Z.z. 14. O trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1., 4. až 8., 10., 12. až 18.rade, v 24., 26. až 28. rade súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 CSP, ktorým priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 30 %. Žalobca si voči ním pôvodnou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie nájomného za obdobie r. 2007 až 2012 vo výške 766,43 Eur, pričom mu bola priznaná iba suma voči každému z uvedených žalovaných
v sume 269,07 Eur, teda úspech uvedených žalovaných prestavuje 65 % z hodnoty sporu a neúspech 35 % z hodnoty sporu.
15. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2.rade, bol žalovanému v 2.rade priznaný nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 99,92 % (úspech žalovaného v 2.rade 99,96 % a neúspech 0,04 %).
16. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 19.rade, bol tomuto priznaný nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 42 % (neúspech žalovaného v 19.rade v rozsahu 223,50 Eur, čo predstavuje 29 % z hodnoty sporu zo sumy 766,43 Eur a úspech žalovaného v 19.rade - 71 %).
17. Vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 21.rade, tejto bol priznaný nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 80 % (neúspech 81,05 Eur - 10 % zo sumy 766,43 Eur); vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 22. rade tejto priznal nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 78 % ( neúspech 88,89 Eur, teda 11 % z hodnoty sporu 766,43 Eur) a vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 23. rade, tejto priznal nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 76 % (neúspech žalovanej v 23.rade - 91,50 Eur, čo predstavuje 12 % z hodnoty sporu 766,43 Eur). 18. Vo vzťahu žalobcu a úspešných žalovaných v 3., 9., 11., 20. a 25. rade, súd týmto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
19. Na základe uvedeného, preto má štát nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s predmetným konaním vyplatením odmeny znalca zo štátnych prostriedkov v celkovej výške 251,28 Eur.
20. Žalobca si predmetnou žalobou podanou dňa 4.5.2010 uplatnil voči žalovaným nárok na zaplatenie nájomného vo výške 766,43 Eur voči 26 žalovaným, teda v rozsahu 19.927,18 Eur. Titulom nájomného, resp. bezdôvodného obohatenia predmetným rozhodnutím tomuto bol voči uvedeným žalovaným priznaný nárok vo výške 5.090,46 Eur, čo predstavuje 26 % z celkovej hodnoty sporu.
21. Na základe uvedeného, preto súd zaviazal žalobcu a neúspešných žalovaných na náhradu trov štátu vo výške zodpovedajúcej ich neúspechu v spore, teda žalobcu v rozsahu 74 % a žalovaných v 1., 2., 4. až 8.rade, 10., 12. až 19., v 21. až 24. a v 26. až 28.rade spoločne a nerozdielne na náhradu trov štátu v rozsahu 26 %.
22. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná v 21. rade, a to proti výroku VI. a XVIII. Namietala, že súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že jej nebohý otec mal užívať predmetný pozemok len do roku 2002, a preto žalobca mal preukázať súdu, že tento pozemok nebohý otec užíval v období ako to uviedol žalobca. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie sa s uvedeným nesprávne právne vysporiadal, keď vychádzal len z tvrdení žalobcu. Poukázala na to, že dôkaz z ktorého by bolo nepochybne zrejmé, že skutočne bol nebohý otec užívateľom pozemku v tom čase, ako vraj nemá uhradený nájom. Podľa jej názoru nebola povinná platiť nájom po smrti svojho otca, keďže smrťou zanikol právny vzťah ako nájomcu pôdy, ak vôbec nejaký takýto právny vzťah medzi ním a žalobcom bol. Právny predchodca odvolateľky ukončil užívanie pozemku v roku 2002 a o tejto skutočnosti by mohol poskytnúť informácie svedok, bývalý predseda P. F., ktorý doteraz nebol vypočutý. Súd teda nevykonal všetky potrebné dôkazy potrebné pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci a žalobcovi v rozsudku priznal nároky bez opodstatneného právneho titulu po neúplnom dokazovaní. Žiadala, aby bola vypočutá ako svedkyňa, a aby bol vypočutý svedok P. F.. Ďalej žiadala, aby žalobca predložil dôkazy svedčiace o tom, že jej otec mal užívať pôdu v období ako to uvádza v žalobe, a že za túto neplatil nájom. V tomto smere je otázne či k plateniu nájomného aj nedošlo, a to pri osobnom styku, pretože vzhľadom k tomu, že všetko malo byť postavené na ústnej dohode. Takto mohlo prísť aj k plateniu nájmu. V tomto smere vo vzťahu k nej žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Navrhla žalobu zamietnuť.
23. Odvolanie proti rozsudku podala žalovaná v 23. rade, a to proti výroku VIII., pričom namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd však pritom neskúmal bližšie platnosť tejto dohody vrátane jej podpísania menovaným nebohým. Podpis menovaného, otca dotyčných žalovaných, nebol na tejto zmluve úradne overený,
takže nie je ani vierohodný. O uzavretí tejto zmluvy žalovaná nemala vedomosť, tak ani o užívaní dotyčného pozemku, čo namietala vo svojich písomných vyjadreniach podaných v predmetnej veci súdu. Tým nemala ani možnosť sa bližšie oboznámiť s touto dohodou, najmä posúdiť jej platnosť. Preukázať platnosť tejto dohody bolo inak povinnosťou žalobcu, na ktorom spočívalo aj dôkazné bremeno, ako aj súdu pri hodnotení tohto dôkazu, čo nijak nebolo. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žaloba bude v tejto časti zamietnutá a súčasne bude zmenený aj výrok rozsudku o náhrade trov konania tak, že táto bude priznaná žalovanej v plnej výške a nebude zaviazaná na náhradu trov štátu.
24. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná v 22. rade, pričom namietala, že súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že jej nebohý otec mal užívať predmetný pozemok len do roku 2002, a preto žalobca mal preukázať súdu, že tento pozemok nebohý otec užíval v období ako to uviedol žalobca. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie sa s uvedením nesprávne právne vysporiadal, keď vychádzal len z tvrdenia žalobcu. Poukázala na to, že žalobca mal predložiť dôkaz, z ktorého by bolo nepochybne zrejmé, že skutočne bol nebohý otec užívateľom pozemku a za tento mal platiť nájom. Podľa jej názoru nebola povinná platiť nájom po smrti svojho otca, keďže smrťou zanikol právny vzťah ako nájomcu pôdy, ak vôbec nejaký takýto právny vzťah medzi ním a žalobcom bol. Právny predchodca odvolateľky ukončil užívanie pozemku v roku 2002 a o tejto skutočnosti by mohol poskytnúť informácie svedok, bývalý predseda P. F., ktorý doteraz nebol vypočutý. Súd teda nevykonal všetky potrebné dôkazy potrebné pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci a žalobcovi v rozsudku priznal nároky bez opodstatneného právneho titulu po neúplnom dokazovaní. Žiadala, aby bola vypočutá ako svedkyňa, a aby bol vypočutý svedok P. F.. Ďalej žiadala, aby žalobca predložil dôkazy svedčiace o tom, že jej otec mal užívať pôdu v období ako to uvádza v žalobe, a že za túto neplatil nájom. V tomto smere je otázne či k plateniu nájomného aj nedošlo, a to pri osobnom styku, pretože vzhľadom k tomu, že všetko malo byť postavené na ústnej dohode. Takto mohlo prísť aj k plateniu nájmu. V tomto smere vo vzťahu k nej žalobca neuniesol dôkazné bremeno a poukázala na to, že je vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, býva v podnájme a jej mesačný príjem sú mesačné dávky vo výške 117,80 eura. Z dedičstva po otcovi vyrovnala pozdĺžnosti voči štátu. Podotkla, že býva 35 rokov v Martinskom okrese, takže nič bližšie o prenájme nevie, iba to, že bol ukončený v roku 2002. Žiadala, aby odvolací súd vyhovel jej odvolaniu a vo vzťahu k nej žalobu zamietol.
25. Strany sporu vo svojich vyjadreniach zotrvali na dôvodoch uvedených v odvolaní.
26. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení § 379 a nasl. CSP a zistil, že rozsudok vo výrokoch VI., VII., VIII. a vo výrokoch o náhrade trov konania X. - XVIII. je vecne správny. 27. Súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery, vo veci samej aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej. 28. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 29. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 30. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. 31. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. 32. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009. 33. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000). 34. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010) 35. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 36. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 37. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu. 38. V danom prípade je potrebné poukázať na to, že odvolateľky - žalované v priebehu celého konania nenavrhli a nepreukázali, že by tvrdenia zo strany žalobcu boli nerelevantné. V danej právnej veci žalované v 21., 22. a 23. rade sa dôkaznými prostriedkami ani len nepokúsili preukázať, že by informácie
zo strany bývalého D. boli nepresné, resp. nepravdivé. Napokon odvolateľky nepreukázali ukončenie nájomného vzťahu podľa § 3 ods. 5 Zákona č. 64/1997 Z.z. a napokon svedok F. bol súdom prvej inštancie vysluchnutý na pojednávaní dňa 12.06.2013. 39. Samotná záhradkárska organizácia označovala právneho predchodcu žalovaných v 21. - 23. rade za užívateľa pozemku (č.l. 293, 307, 376, 419 a 426 spisu), a preto námietky žalovaných v odvolaní sú neopodstatnené. 40. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti výroku o trovách konania a trovách štátu odvolací súd poukazuje na to, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne aplikoval účinné ustanovenie Civilného sporového poriadku, a nie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 470 neumožňuje súdu aplikovať ust. § 142 ods. 3 O.s.p. v čase jeho neúčinnosti. 41. Napriek tomu odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaniu napadnutému rozsudku zo strany žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie presvedčivé, vecne správne a v zákonných intenciách v zmysle ust. § 251 a 255 CSP, pričom súd jasne pomeroval úspech a neúspech žalobcu v konaní a z toho aj vychádzal pri určení náhrady trov konania a trov štátu. 42. Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi napadnutého rozsudku v jeho napadnutých výrokoch rozsudok potvrdil. 43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 CSP s poukazom na ust. § 255 CSP a vzhľadom na neúspech odvolateľov v konaní odvolací súd náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. 44. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).