Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8To-101-2023.pdf
PDF · 96.89 KB
No categories available
8To/101/2023
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Daniely Mitterpákovej, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29. januára 2024, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. C. D., pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31.12.2015 o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov zo dňa 22.06.2023 sp. zn. 4T/108/2011 takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm.c/ Tr. por. z a m i e t a sťažnosť prokurátora.
odôvodnenie:
Okresný súd Trebišov uznesením zo dňa 22. júna 2023 sp. zn. 4T/108/2011 podľa § 290 ods. 1 Tr. poriadku s poukazom na § 281 ods. 1 Tr. poriadku a s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. poriadku trestné stíhanie obžalovaného A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom D., E. F. X/X, štátneho občana Ukrajiny pre konanie uvedené v obžalobe OP Trebišov sp. zn. 2 Pv 676/2009 zo dňa 14.07.2011 na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti G., C.. Košice, ul Starozagorská č. 6 a na základ splnomocnenia firmy H. C., E. X I. J. XX, C., dňa 19.05.1997 na Colnom úrade Čierna nad Tisou, pracovisko Trebišov predložil so žiadosťou o prepustenie tovaru do režimu voľného obehu, a sto 19 ton chemického produktu Alkynaftalén s kódovým označením tovaru 381 72 000 dovezeného z Ukrajiny od firmy I. F., ul. C. J. XXX K., E., hoci vedel, že ide o iný chemický produkt podliehajúci vyššej spotrebnej dani a dani z pridanej hodnoty, čím skrátil spotrebnú daň, daň z pridanej hodnoty a clo. Uvedený tovar následne nelegálnym spôsobom odpredal nezisteným osobám bez toho, aby tento predaj riadne zúčtoval. Uvedeným konaním spôsobil Slovenskej republike na spotrebnej dani škodu vo výške 5.676,16 € (171.000,- Sk), na dani z pridanej hodnoty škodu vo výške 1.313,25 € (39.563,-Sk) a colný dlh vo výške 33,62 € (1.013,-Sk), teda spôsobil celkovú škodu vo výške 7.023,04 € (211.576,-Sk) a ako konateľ spoločnosti G., C.. D., E. C. J. X v dňoch 26.06.1997, 30.06.1997, 15.07.1997, 22.07.1997, 29.07.1997, 04.08.1997, 22.08.1997, 27.08.1997 a 12.09.1997 predložil na Colný úrad Čierna nad Tisou doklady so žiadosťou o prepustenie tovaru do režimu voľného obehu, a to celkovo 435 ton chemického produktu DIZEDYNU - zmesi alkoynaftalénov s kódovým označením tovaru 381 72 000 dovezeného z Ukrajiny od firmy I. F., ul. C. J. XXX K., E., hoci vedel, že ide o iný chemický produkt, čím skrátil spotrebnú daň, daň z pridanej hodnoty a clo. Uvedený tovar potom nelegálnym spôsobom rozpredal rôznym doposiaľ nezisteným osobám bez toho, aby tovar riadne zúčtoval. Uvedeným konaním spôsobil pre Slovenskú republiku na spotrebnej dani škodu vo výške 133.564,03 € (4.023,750,- Sk), na dani z pridanej hodnoty škodu vo výške 30.901,87 € (930.950,- Sk) a colný dlh vo výške 792,01 € (23.860,- Sk), teda spôsobil celkovú škodu vo výške 165.257, 91 € (4.978.560,- Sk), celková škoda v danom prípade predstavuje sumu 172.280,95 € (5.190.136,- Sk), čím mal spáchať trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 z a s t a v i l, pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
Proti tomuto uzneseniu podal okresný prokurátor sťažnosť, v ktorej namieta, že vo výroku a ani v odôvodnení uznesenia, nie je výslovne a priamo uvedené, podľa akého ustanovenia medzinárodnej
zmluvy súd trestné stíhanie pre neprípustnosť zastavuje. Predmetné uznesenie je tak nepreskúmateľné, nedôvodné a nezákonné.
Absencia vyjadrenia konkrétneho ustanovenia medzinárodnej zmluvy, od ktorého sa odvodzuje zákonný dôvod neprípustnosti trestného stíhania spôsobuje stav, že tento zákonný dôvod nie je naplnený, čím sa sám o sebe stáva dôvodom nepoužiteľným. Zastavenie trestného stíhania bez zákonného dôvodu vytvára obraz o tom, že konajúci súd rezignoval na svoju základnú zákonnú povinnosť upravenú v § 1 Trestného zákona, ktorou je povinnosť náležite zistiť trestný čin a spravodlivo potrestať páchateľa tohto trestného činu. Takouto rezignáciou dochádza k narušeniu demokratického princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty, ktorá je vybudovaná na pilieroch predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Odhliadnuc od uvedeného je ďalej potrebné uviesť, že podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné stŕhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Gramatickým výkladom citovanej zákonnej úpravy možno dospieť k záveru, že organy činné v trestnom konaní a súd sú povinné nezačínať trestné stíhanie, resp. v začatom trestnom stíhaní nepokračovať, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
Neprípustnosť trestného stíhania tak pre tento prípad prichádza do úvahy len vtedy, ak dôvod nedovoľujúci viesť trestné stíhanie vyplýva priamo zo znenia konkrétneho ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republiku viazaná. Takouto medzinárodnou zmluvou je napríklad Dohovor o odovzdaní osôb odsúdených na trest odňatia slobody na výkon trestu v štáte, ktorého sú štátnymi občanmi, Dohovor o vydávaní odsúdených osôb alebo Európsky dohovor o prevzatí trestného stíhania.
Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že Okresný súd Trebišov vzhliadol dôvod neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku v dĺžke vedenie trestného konania a nepriamou aplikáciou článku 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v prejednávanej veci trestné stíhanie zastavil.
K naznačenému procesnému postupu Okresného súdu Trebišov je nutné jednoducho a v krátkosti uviesť, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 6 ods. 1 upravuje právo na spravodlivý proces, ktorého porušenie s určitosťou nie je dôvodom na zastavenie trestného stíhania. Túto konštatáciu je potrebné oprieť o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorou je potrebné vyvrátiť argumenty a úvahy súdu tvoriace obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.03.2010, sp. zn. 5 To 14/2009, vyplýva, že „porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania. Porušenie pravidla plynúceho z či. 6 ods.1 Dohovoru je sankcionované vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované porušenie či. 6 ods.1 Dohovoru. Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania Súd z či. 6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich rozhodnutí nevyvodil“. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 14/2009 bol zároveň publikovaný aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a to pod č. 10. Nemožnosť zastaviť trestné stíhanie pre neprípustnosť v dôsledku časovo zdĺhavého vedenia trestného konania (prieťahy v konaní) bádať aj v aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovesnej republiky. Ako príklad možno uviesť rozhodnutie sp. zn. 4Tdo/41/2020 alebo rozhodnutie sp. zn. 1Tdo/41/2020. V rozhodnutím sp. zn. 1Tdo/41/2020 Najvyšší súd Slovenskej republiky dokonca uvádza, že zastavenie trestného stíhania pre neprípustnosť v dôsledku časovo zdĺhavého vedenia trestného konania je stabilne vylúčené rozhodovacou praxou. Z uvedeného rozhodnutia konkrétne vyplýva, že „Je nesporné, že v zmysle vyššie označeného článku Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo, aby bola jeho záležitosť spravodlivo prejednaná a rozhodnutá súdom v primeranej lehote.
Nijak však nemožno dospieť k právne udržateľnému záveru, podľa ktorého by bolo výslovne priznané obvinenej osobe právo na to, aby v prípade existencie prieťahov (a to i extrémnych) bolo potrebné jej trestné stíhanie zastaviť. Naopak, najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne konštatuje, že zastavenie trestného stíhania obvineného pre prieťahy v konaní je bez ďalšieho nezákonné a neprijateľné (viď napr.: uznesenie, sp. zn. 4To/44/03, z 3. septembra 2003, uznesenie, sp. zn. 5To/3/2004, zo 17. februára 2004, rozsudok, sp. zn. ITo/8/2012, z 10. decembra 2014, uznesenie, sp. zn. 2Tost/11/2014, z 27. mája 2014, uznesenie, sp. zn. 4Tost/1/2013, z 22. januára 2013, rozsudok, sp. zn. 5To/14/2015, z 3. marca 2016, uznesenie, sp. zn. 2Tost/37/2016, zo 6. decembra 2016, uznesenie, sp. zn. 1TdoV/14/2015, zo 14. decembra 2016)“. Vychádzajúc z konštantnej rozhodovacej súdnej praxe je tak napadnuté rozhodnutie súdu nezákonné a preto neostáva nič iné len v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku navrhnúť Krajskému súdu v Košiciach, aby zrušil uznesenie Okresného súd Trebišov č. k. 4T/108/2011-1587 a uložil mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto uzneseniu a po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.
Prvostupňový súd vychádzal zo správnych skutkových okolností a detailných poznatkov o doterajšom priebehu celého trestného stíhania obvineného v predmetnom trestnom konaní. Súd objektívne a vecne správne posúdil existujúci stav konania a zohľadnil všetky aspekty danej procesnej situácie. Okresný súd odborne, výstižne a vyčerpávajúco vysvetlil, na základe akých úvah dospel k svojmu rozhodnutiu. Z tohto dôvodu krajský súd hodnotí napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne a zákonné, dostatočne odôvodnené, vychádzajúce z náležite zisteného skutkového stavu, pričom s vyslovenými právnymi názormi sa nadriadený súd v celom rozsahu stotožnil bez toho, aby bolo žiaduce ich v niečom dopĺňať, a preto v podrobnostiach poukazuje na samotné odôvodnenie napadnutého uznesenia.
Pokiaľ ide o konkrétne sťažnostné námietky odsúdeného, tieto v ničom nespochybňujú správnosť a zákonnosť predmetného uznesenia.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že formálnu správnosť výroku preskúmavaného uznesenia, v ktorom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia príslušnej medzinárodnej zmluvy, v zmysle ktorej dochádza k zastaveniu trestného stíhania., čo spôsobuje nepreskúmateľnosť a nezákonnosť rozhodnutia. Ako vyplýva aj z obsahu podanej sťažnosti, dôvod zastavenia cez neprípustnosť trestného stíhania v zmysle § 9 ods. 1 písm. g) Tr. por. okresný súd vyvodil cez dĺžku konania v spojení s aplikáciou čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že tou medzinárodnou zmluvou, o ktorú súd oprel dôvod neprípustnosti trestného stíhania je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) konkrétne jeho čl. 6. Skutočnosť, že vo výroku nie je konkretizovaný daný Dohovor a ani jeho článok vníma sťažnostný súd ako formálnu a skôr teoreticko - právnu záležitosť, ktorá nemá prakticky dopad na vecnú správnosť namietaného rozhodnutia. Tým, že okresný súd skutočne podrobne odôvodnil v tomto smere svoje rozhodnutie, pričom poukázal aj na súdnu prax ESĽP ako aj NS SR, kde právne názory týchto súdov správne aplikoval na daný prípad, nemožno súhlasiť s tvrdením, že ide o nepreskúmateľné či neodôvodnené rozhodnutie. Aj právne nevzdelaná osoba, môže pochopiť a urobiť si jasnú predstavu o vplyve dĺžky konania na posudzovanie otázky primeranosti prejednania veci pred súdom, o kritériách posudzovania prieťahov a samotný dopad porušenia práva v zmysle čl. 6 Dohovoru na konečné rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľom vytýkaný nedostatok krajský súd nevníma ako právne relevantnú výhradu, nakoľko v súdnej praxi, sa v rozhodnutiach takéhoto typu objavujú takmer identické výroky, ktoré rovnako nijako nekonkretizujú ustanovenia medzinárodnej zmluvy, resp. neuvádzajú čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr.: uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. L./X/XXXX zo dňa 24.8.2016). S poukazom na túto skutočnosť sa krajský súd nestotožnil ani s názorom prokurátora, že takouto zmluvou, ktorú ma namysli § 9 ods. 1 písm. g) Tr. por. by mala byť jedine taká medzinárodná zmluva, zo znenia ktorej výslovne vyplýva zákaz začatia trestného stíhania, resp. zákaz pokračovania v trestnom stíhaní, čo nie je prípad Dohovoru, ale napríklad Dohovoru o odovzdaní osôb odsúdených na trest odňatia slobody alebo
Európskeho dohovoru o prevzatí trestného stíhania. Je pravda, že Dohovor vo svojom čl. 6 nestanovuje priamo povinnosť zastaviť dlhotrvajúce trestne stíhanie, avšak krajský súd súčasne zdôrazňuje, že Dohovor takúto možnosť nevylučuje.
V spojení s uvedeným sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta, že následkom porušenia čl. 6 Dohovoru nie je dôvodom na zastavenie trestného stíhania, pričom tento svoj názor opiera o ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít, kde uvádza celý rad rozhodnutí, z ktorých cituje jednotlivé argumenty. Z objektívneho pohľadu je potrebné dať sťažovateľovi za pravdu, že skutočne predkladá judikáty za pomerne dlhé časové obdobie, ktorými podporuje svoj názor, že porušenie čl. 6 nezakladá neprípustnosť trestného stíhania a nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zastavením konania ESĽP nemožno vyvodiť z čl. 6 Dohovoru.
Na druhej strane je potrebné priznať, že existuje množstvo iných rozhodnutí, ktoré vyslovujú opačný názor. Dokonca už okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na niektoré z nich, pričom si osvojuje v nich uvedenú právnu argumentáciu.
Aj keď sťažnostný súd argumentácii sťažovateľa nemôže nič vytknúť, napokon sa senát krajského súdu, pridržiavajúc svojej vlastnej ustálenej praxi, priklonil k právnym úvahám okresného súdu, nakoľko presne takýmito úvahami sa krajský súd v minulosti spravoval v nie jednej veci a podobné veci rozhodol presne takýmto spôsobom, ako okresný súd, pričom vychádzal z takmer identického odôvodnenia.
Na podporu rozhodnutia okresného súdu, sťažnostný súd opakovane uvedie, že so zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho článkov 6, 13 a 41 možno vo všeobecnosti uviesť, že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v článku 6 až tak ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa toto v primeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov závažnej trestnej činnosti pred ich obeťami. Z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že zastavenie trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je celkom vylúčené, avšak musí ísť o extrémny prípad. Možno teda vyvodiť záver, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení trestného stíhania, je posúdiť, či v konkrétnej veci ide o extrémny prípad odôvodňujúci zastavenie trestného stíhania. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva zo skôr uvedených skutočností z rozhodovacej činnosti súdov, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po posúdení všetkých týchto faktorov v ich komplexnosti v príčinných súvislostiach bude môcť dať súd v tom ktorom prípade odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne, či existencia takýchto prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že je potrebné pristúpiť ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným - k zastaveniu trestného stíhania. Popri doterajšej dĺžke konania, skutočne extrémnej doby takmer štvrť storočia odo dňa, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku považuje krajský súd za potrebné uviesť, že ešte stále sme len na začiatku súdneho konania, vo veci nebol vyhlásený ani len jeden rozsudok a navyše aktuálny stav veci nedovolí povedať, že boli odstránené všetky nedostatky, pre ktoré bola vec vrátená do prípravného konania, nakoľko neboli vykonané žiadne dôkazy zamerané na preukázanie subjektívnej stránky obvineného. Ako je všeobecne známe subjektívna stránka sa preukazuje pomerne náročne, čo nasvedčuje, že by bolo potrebné vykonať v konaní ešte ďalšie dokazovanie, čo by len prehĺbilo porušenie čl. 6 Dohovoru.
Ďalším z faktov, ktorý zohral úvahu pri závere súdu, že ide o naozaj extrémny prípad neprimerane dlhého konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným konečným efektom trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci - či už pre prípad uznania, alebo neuznania viny. Tu je možné konštatovať, že v rovine rozumnej istoty je možné očakávať, že aj prípadný výrok o vine a treste by bol v podstate len akademickým výrokom, lebo v rovine rozumnej istoty možno predpokladať a očakávať, že okolnosti eventuálne vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu, resp. okolnosti vedúce k
záveru o potrebe použitia už spomínaného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú totiž v tomto prípade naozaj reálne existujúce. Rozhodnutie súdu po viac ako dvadsiatich piatich rokoch od spáchania trestného činu v tomto prípade vyvoláva zásadné rozumné pochybnosti o spoločenskej nebezpečnosti konania páchateľov (nejde o trestný čin, ktorý sa nepremlčuje). Tu je potrebné dodať, že trestná sadzba trestu odňatia slobody pre prípad uznania viny u obžalovaných sa pohybuje v rozmedzí od piatich do dvanástich rokov, pričom v prípade aplikácie ustanovení Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody by bolo možné dokonca znižovať trestnú sadzbu až na jeden rok (§ 40 Trestného zákona účinného do 31.12.2005). Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného rozhodnutia má bezpochyby vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok individuálnej ako aj generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne znížená. Tu súd poukazuje, že ide o osobu žijúcu mimo územia Slovenskej republiky, čo viac relativizuje účinky generálnej prevencie. S prihliadnutím na okolnosti, ktoré ESĽP považuje za podstatné pri posudzovaní neprimeranej dĺžky konania, poukazuje krajský súd aj na skutočnosť, že dĺžka doterajšieho konania nezodpovedá náročnosti a zložitosti predmetnej trestnej veci. Po právnej stránke je potrebné skrátenie dane a poistného považovať za štandardnú agendu súdov. Rovnako tak pokiaľ ide o kritérium správania sa obžalovaného aj s týmto kritériom sa okresný súd vysporiadal náležitým spôsobom a v podrobnostiach súd odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že podmienka primeranosti (rýchlosti) konania, resp. konania bez prieťahov, ktorú zakotvuje nielen Dohovor, ale aj Ústava a Trestný poriadok, súvisí predovšetkým s charakterom zásahu trestného konania do života obvineného, ktorý je týmto výrazne ovplyvnený, neopomínajúc ani skutočnosť, že so zväčšujúcim sa odstupom času, ktorý uplynul od spáchania trestného činu, sa vytráca i základný zmysel trestného konania, účel trestu a teda i samotná jeho spravodlivosť. Podľa § 23 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Trestné konanie, ktoré ani po vyše 25 rokoch od spáchania skutku nie je právoplatne skončené za okolností, na ktoré krajský súd vyššie poukázal, pričom za tento čas obžalovaný nebol na území Slovenskej republiky odsúdený za inú činnosť stráca svoj zmysel. Je tak podľa názoru krajského súdu neprípustné, aby štát, ktorý je garantom základných práv a slobôd, bol za daných podmienok ich pokračujúcim porušovateľom. Preto podľa názoru krajského súdu pokračovaním v danom trestnom konaní, týkajúceho sa predmetného skutku, ktoré nesie znaky porušenia práva obžalovaného na prerokovanie veci v primeranej lehote, by došlo k jeho ďalšiemu porušovaniu a nerešpektovaniu povinnosti takýto stav odstrániť, resp. ho kompenzovať. Pokiaľ ide o práva ostatných strán trestného konania, tieto nemôžu byť uvedeným postupom negatívne dotknuté a pokiaľ ide o poškodený subjekt, v danom prípade štát, ktorý reprezentuje finančná správa v danom prípade podľa ustálenej judikatúry, nejde o škodu v trestnom konaní. Prípadné nároky štátu sa v obdobných prípadoch riešia prostredníctvom daňového exekučného konania. Na základe uvedené nadriadený súd po zhodnotení všetkých namietaných skutočností predložených sťažovateľkou, ako aj jej právnym zástupcom dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia je v celom rozsahu nedôvodná a napádané rozhodnutie je vecne správne a zákonné a okresný súd postupoval v predmetnej veci bez akýchkoľvek pochybení.
Z uvedených dôvodov rozhodol nadriadený súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.