Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12Co-181-2019.pdf
PDF · 89.46 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/181/2019
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu L. U., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. XXX/XX, P., zastúpeného XX., nar. XXX/XX,, s trvaF. pobytom X., proti žalovanému ŠAMOTKA, výrobné družstvo Hrnčiarske Zalužany, so sídlom Hrnčiarske Zalužany č. 200, IČO: 00 168 203, právne zastúpenému JUDr. Bronislavou Garajovou, advokátkou so sídlom Železničná 291, Poltár, o zaplatenie 1.539,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/7/2017 -155 z 15. mája 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec vo výroku o trovách konania (II. výrok) m e n í tak, že žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
II. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec, ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“, event. „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 15. 05. 2019 žalobcu zamietol (I. výrok). O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (II. výrok).
2. Prvoinštatnčný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 227 ods. 1, 2, 3, 5, § 231 ods. 1, 2. 3, § 233 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 214 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a predmetnú žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania zániku členstva žalobcu v družstve žalovaného spôsobom predpokladaným zákonom, preto mu zatiaľ ani nemohol vzniknúť nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu. Skutočnosť, že v čase konania členskej schôdze družstva dňa 15. 11. 2013 a hlasovania o nových stanovách účinných odo dňa 15. 11. 2013, bol žalobca aj členom orgánu družstva, pričom o jeho odvolaní nebolo zo strany žalovaného rozhodnuté v súlade so stanovami, považoval za právne irelevantnú, pretože vznik nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu sa viaže na zánik členstva v družstve, nie na zánik funkcie v orgáne družstva. Mal za to, že žalobca bol síce v pracovnom vzťahu u žalovaného odo dňa 15. 02. 1986 do dňa 15. 06. 2011 a od vzniku pracovného vzťahu bol zároveň aj členom družstva, ale členstvo žalobcu v skončením pracovného vzťahu nezaniklo. Podľa prvoinštančného súdu bolo sporným či členstvo žalobcu v družstve zaniklo, akým spôsobom, k akému dňu ako aj výška vyrovnacieho podielu, na ktorý pri zániku členstva v družstve vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok, a teda na doplatenie sumy 1.539,- Eur, pretože žalovaný titulom vyrovnacieho podielu zaplatil žalobcovi z celkovej sumy 2.827,75,-Eur iba sumu 1.288,-Eur. Konštatoval, že vzhľadom na zákonom stanovené spôsoby zániku členstva, nemohlo dôjsť k zániku členstva žalobcu v družstve, keďže jeho pracovnoprávny vzťah zanikol už dňa 15. 06. 2011, teda stanovy prijaté na schôdzi dňa 15. 11. 2013, ktoré ako podmienku členstva fyzickej osoby v družstve určili pracovnoprávny vzťah, nebolo možné túto podmienku v predmetnej veci aplikovať. V danom prípade sa jednalo o tzv. pravú
retroaktivitu, ktorá je neprípustná v slovenskom právnom poriadku. V súvislosti s nárokom žalobcu na rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 ods. 2 CSP mal za to, že žalobca nepodal návrh na vydanie takého rozsudku, resp. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, a preto v spore medzitýmnym rozsudkom nerozhodoval.
3. Na rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd aplikoval § 255 ods. 1, § 262 ods.1, 2 CSP a vzhľadom na zásadu úspechu, žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
4. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne do výroku o náhrade trov konania (II. výrok), podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý výrok zmenil tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
5. Podstatou jeho odvolacích dôvodov bolo nesprávne rozhodnutie prvoinštančného súdu o trovách konania, pretože podľa neho mal súd prvej inštancie podľa § 257 CSP nepriznať náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, pretože ak by vzal do úvahy všetky okolnosti sporu, zistil by existenciu dôvodov osobitného zreteľa. Poukázal na oznámenie žalovaného, ohľadne zániku jeho členstva ku dňu 15. 11. 2014, pričom žalovaný počas sporu v tvrdeniach uvádzal ukončenie jeho členstva k iným dátumom, a to ku dňu 31. 12. 2013 a následne s poukazom na stanovy uvádzal vzhľadom na skončenie jeho pracovného pomeru, dátum 15. 06. 2011. Konštatoval, že tieto rozpory sa preukázali v rámci sporu a spôsobil ich síce podaním žaloby, ale žalobu bol nútený podať pre dôvody zavinené žalovaným, ktorý ho uviedol do omylu ohľadne dátumu, ku ktorému došlo k zániku jeho členstva. Podal žalobu o doplatenie vyrovnacieho podielu, pretože bol sporný výpočet vyrovnacieho podielu, nakoľko žalovaný pri vyčíslení vychádzal zo stanov platných a účinných odo dňa 15. 11. 2013. Nerozporoval tvrdenia žalovaného o vyplatení časti vyrovnacieho podielu iba to, že ak mu malo členstvo zaniknúť ku dňu 15. 11. 2013, vyrovnací podiel mal byť vyčíslený za účtovné obdobie roku 2013 podľa vtedy platných stanov. Za predpokladu, že by sa prvoinštančný súd zaoberal iba výškou vyčísleného vyrovnacieho podielu dospel by k záveru, že výpočet vykonaný žalovaným nebol správny a v spore by bol úspešný. Z dôvodu neurčitosti a nejasnosti zániku jeho členstva, sa prvoinštančný súd uvedenou otázkou zaoberal a konštatoval, že zánik členstva v družstve nebol preukázaný, preto správnosť výpočtu vyrovnacieho podielu neskúmal. Napriek uvedenému podal žalobu oprávnene, pretože konaním žalovaného v rozpore so zákonom, došlo k porušeniu jeho práv. Považoval za nespravodlivé, aby pre konanie, ktorým bol žalovaným uvedený do omylu a v dôsledku toho nútený podať žalobu, mal znášať trovy konania. Poukázal tiež na ťažké zdravotné postihnutie, pre ktoré bol invalidizovaný od roku 2011, ako aj na svoju nepriaznivú finančnú situáciu a snahu spor urovnať mimosúdnou cestou. Vzhľadom na uvedené mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu § 257 CSP.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutom výroku ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žaloba žalobcu nebola podaná oprávnene a i keď prvoinštančný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s otázkou zániku členstva žalobcu, s jeho závermi sa nestotožnil. Poukázal na podanie žaloby po 4 rokoch potom, ako bol žalobcovi vyplatený vyrovnací podiel, čoho dôkazom bola dohoda, s obsahom ktorej sa prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanoveniami § 379, § 380 a §381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania (II. výrok) podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).
8. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie o nároku žalovaného na náhradu trov konania rozhodol aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, teda podľa zásady úspechu v spore (zodpovednosť za výsledok), nezohľadnil však osobitosť veci a pri rozhodovaní o náhrade trov konania neskúmal či v prejednávanej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 10C/7/2017-155 žalobu žalobcu o vyplatenie vyrovnacieho podielu zamietol s konštatovaním, že členstvo žalobcu v družstve žalovaného nezaniklo. Žalovaný počas sporu uvádzal, že k zániku členstva žalobcu zaniklo dňom 15. 11. 2013, vzhľadom na rozhodnutie prijaté na členskej schôdzi konanej dňa 15. 11. 2013, na ktorej došlo k zmene pôvodných stanov, ktoré neupravovali výpočet vyrovnacieho podielu. Nesúhlasil s výpočtom vyrovnacieho podielu uskutočneným žalobcom a mal za to, že podľa ním predloženého znaleckého posudku č. 6/2018 bol vyrovnací podiel žalobcu vo výške 1.092,24 Eur. Podľa neho zaniklo členstvo dňom 15. 11. 2013 a do troch mesiacov bol vyplatený žalobcovi členský vklad v sume 100,- Eur ako aj prvá časť vyrovnacieho podielu vo výške 360,85 Eur. Ďalšia suma vo výške 1.288 Eur bola žalobcovi vyplatená podľa hospodárskeho výsledku za rok 2013, dňa 13. 05. 2015. Žalovaný trval na argumentácii, že členstvo žalobcu zaniklo dňom 15. 11. 2013 hlasovaním o prijatí nových stanov. Z oznámenia žalovaného zo dňa 23. 06. 2014 vyplýva, že žalobca bol členom družstva do 31. 12. 2013. Dňa 14. 02. 2014 bola na základe písomnej dohody žalobcovi vyplatená v hotovosti prvá časť vyrovnacieho podielu a druhá časť mu mala byť vyplatená do 31. 05. 2015. Podľa ďalšieho oznámenia žalovaného zo dňa 14. 08. 2014 adresovaného pôvodnému právnemu zástupcovi žalobcu, žalovaný vyčíslil výšku vyrovnacieho podielu žalobcu vo výške 1.288 Eur, z ktorej sumy bola žalobcovi pred termínom splatnosti dňa 14. 02. 2014 vyplatená časť vo výške 460,85 Eur a všetky záväzky voči nemu mali byť doplatené do 30. 05. 2015. Podľa dohody o vyplatení základného členského vkladu v súvislosti so zrušením členstva a výplaty majetkového podielu a členského, bola žalobcovi vyplatená v hotovosti suma 460,85 Eur dňa 14. 02. 2014.
11. Podľa ustanovenia § 257 CSP, súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde. Dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaním práva na náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.
13. Ako už bolo uvedené, pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada nielen na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ale aj na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964).
14. V prejednávanej veci okresný súd pri rozhodovaní o nároku žalovaného na náhradu trov konania vychádzal zo zásady úspechu v spore.
15. Odvolací súd s poukazom na § 257 CSP a s prihliadnutím na predmet sporu, postoj strán sporu, predovšetkým žalovaného, ktorý nepopieral zánik členstva žalobcu, sporná bola iba výška vyrovnacieho podielu, z ktorého žalovaný žalobcovi aj časť vyplatil ešte pred začatím sporu, čoho dôkazom je aj korešpondencia zo strany žalovaného žalobcovi, ako aj dohoda o vyplatení vyrovnacieho podielu datované predo dňom začatia sporu, má za to, že v prejednávanej veci existovali zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré bolo potrebné prihliadnuť pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania. Odvolací súd prihliadol na postoj žalovaného k nároku žalobcu, ktorý nenamietal zánik členstva žalobcu v družstve. Vzhľadom na stanoviská žalovaného pred začatím sporu, sa žalobca domáhal svojho nároku v konaní, z dôvodu argumentácie nesprávne vyplatenej výšky vyrovnacieho podielu. Súd prvej inštancie však napriek tvrdeniam strán sporu o zániku členstva, dospel k záveru, že
členstvo žalobcu v družstve nezaniklo a preto sa výškou vyrovnacieho podielu nezaoberal. Žalovaný aj vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa s odôvodnením rozsudku prvoinštančného súdu o nezaniknutí členstva žalobcu nestotožnil. Žalovaný teda nepopieral zánik členstva žalobcu od začatia sporu, popieral len výšku vyrovnacieho podielu uplatneného žalobcom.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a s prihliadnutím na okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde, postoj žalovaného k nároku žalobcu, ako aj argumentáciu žalobcu v odvolaní, odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí neposúdil komplexne relevantné okolnosti pre rozhodovanie o náhrade trov konania a nesprávne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.
17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu o trovách konania (II. výrok) podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil.
18. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (I. výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 3 CSP).
19. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalobcovi v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).