Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16CoKR-20-2018.pdf
PDF · 141.47 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoKR/20/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu JUDr. Peter Plško, so sídlom Legionárska 6434/2, 911 01 Trenčín, správca konkurznej podstaty úpadcu BONAS Slovakia, s.r.o. v konkurze, so sídlom M. R. Štefánika 88, 911 01 Trenčín, IČO: 36 316 644, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom Legionárska 6434/2, 911 01 Trenčín, IČO: 47 251 913, proti žalovanému T & T SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Braneckého 14, 911 01 Trenčín, IČO: 36 311 065, právne zastúpený: JUDr. Marekom Doktorom, advokátom, so sídlom Legionárska 7735/31B, 911 01 Trenčín, o určenie neúčinnosti právneho úkonu a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cbi/7/2016-175 zo dňa 13. februára 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 37Cbi/7/2016-175 výrokom I. žalobu zamietol s poukazom na § 1, § 57 ods. 1, 2, 4, 5, § 60 ods. 1, 2, 3, § 153 ods. 1, 2, § 155 ods. 1, § 159, § 160 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov a výrokom II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na § 255 ods. 1 CSP. V odôvodnení rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, že dňa 24.03.2016 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že zmluva o postúpení pohľadávok v celkovej výške 73.485,39 eur uzatvorená dňa 29.04.2011 medzi úpadcom a žalovaným je voči veriteľom úpadcu v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 40K/35/2015 neúčinná a žalovaný je povinný uhradiť v prospech príslušnej podstaty úpadcu sumu 73.485,39 eur. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 40K/35/2015-128 zo dňa 23.11.2015 uverejnenom v Obchodnom vestníku č. 229 zo dňa 30.11.2015 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz a žalobca bol ustanovený do funkcie správcu. V rámci výkonu správcovskej činnosti s odbornou starostlivosťou a z poskytnutej súčinnosti žalobca zistil existenciu pohľadávky úpadcu v celkovej výške 73.485,39 eur, ktorá vznikla z titulu neuhradenej ceny diela podľa Zmluvy o dielo č. 159/2009 uzatvorenej dňa 02.06.2009 v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 30.07.2009 medzi úpadcom a spoločnosťou X., s.r.o. Uvedenú pohľadávku tvorí garančné zádržné (podľa čl. VII bod 7.4 zmluvy) vo výške 19.114,92 eur, garančné zádržné (podľa čl. VII bod 7.5 zmluvy) vo výške 19.114,92 eur, neuhradená časť faktúry č. 101127 zo dňa 31.05.2010, splatná dňa 30.06.2010 vo výške 9.070,14 eur, neuhradená časť faktúry č. 101128 zo dňa 31.05.2010, splatná dňa 30.06.2010 vo výške 23.306,21 eur, neuhradená časť faktúry č. 101145 zo dňa 31.07.2010, splatná dňa 31.08.2010 vo výške 2.879,20
eur. Úpadca dňa 29.04.2011 uzavrel so žalovaným zmluvu o postúpení hore uvedených pohľadávok v celkovej výške 73.485,39 eur. Právny zástupca úpadcu O.. W. Y. oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 27.05.2011 túto skutočnosť oznámila spoločnosť X., s.r.o. ako dlžníkovi úpadcu. Súčasťou tohto oznámenia je aj žiadosť právneho zástupcu úpadcu o uhradenie týchto pohľadávok novému veriteľovi do 7 dní od doručenia, spolu s upozornením, že v prípade neuhradenia týchto pohľadávok bude žalovaný tieto vymáhať súdnou cestou. Spoločnosť X., s.r.o. predmetnú pohľadávku uhradila žalovanému. Túto skutočnosť preukazuje email právnej zástupkyne spoločnosti X., s.r.o. A.. W. S. zo dňa 11.02.2013, v ktorom uvádza, že jej mandant uzatvoril so žalovaným dohodu o urovnaní, na základe ktorej žalovanému postúpenú pohľadávku v splátkach uhradil. Dňa 05.04.2007 úpadca uzavrel Zmluvu o zriadení záložného práva na pohľadávky a iné č. 400/2007/ZZ so Všeobecnou úverovou bankou ako záložným veriteľom. Toto záložné právo bolo zaregistrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv pod sp. zn. 7578/2007. Predmetom zálohu sú všetky pohľadávky, iné práva na peňažné plnenie záložcu a práva ich zabezpečenia voči každej tretej osobe existujúce v okamihu registrácie záložného práva a vzniknuté v budúcnosti, ako aj všetky existujúce a budúce pohľadávky a iné práva na peňažné plnenie záložcu voči záložnému veriteľovi z každého účtu vedeného záložným veriteľom pre záložcu. Úpadca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu ukracujúceho právneho úkonu uvedeného v § 60 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, nakoľko ukracujúci právny úkon úpadcu bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa. Úpadca v rozpore so záložnou zmluvou postúpil svoju pohľadávku, ktorá zabezpečovala jeho záväzky na žalovaného. Právny úkon ktorým došlo k postúpeniu pohľadávky úpadca urobil v čase, kedy bol v rámci reštrukturalizačného konania sp. zn. 28R/4/2009 povinný plniť schválený a súdom potvrdený reštrukturalizačný plán. Z bodu 5.1 záväznej časti tohto reštrukturalizačného plánu vyplýva, že úpadca bol povinný inkasované pohľadávky poukazovať na bankový účet K. a.s. ako veriteľa, čo však reálne nerobil. Úpadca zabezpečenému veriteľovi K. a.s. nepoukázal ani sumu 65.000,- eur údajne zinkasovanú za postúpenie pohľadávky a neuspokojil ani žiadneho iného veriteľa. Z vystaveného príjmového a výdavkového dokladu zo dňa 30.08.2011 jednoznačne vyplýva, že došlo k ukrátenia veriteľov úpadcu nakoľko hodnota majetku úpadcu - pohľadávok je 73.485,39 eur a vystavený príjmový a výdavkový doklad sú na sumu 65.000,- eur a teda došlo k zmenšeniu majetku úpadcu. Príjmový a výdavkový doklad zo dňa 30.08.2011 nedostatočne preukazuje reálnosť tohto plnenia a to aj v súvislosti so skutočnosťou, že úpadca nevie preukázať zaúčtovanie tejto čiastky a ani na základe niekoľkých výziev nepredložil správcovi účtovníctvo. Vedomosť o tom, že by došlo k zaúčtovaniu prijatého plnenia nemá ani účtovníčka B. T., nakoľko túto skutočnosť v rámci poskytnutej súčinnosti oznámila správcovi, tak ako to vyplýva z úradného záznamu zo dňa 15.01.2016, a preto je dôvodné sa domnievať, že k zmenšeniu majetku úpadcu a tým ukráteniu veriteľov došlo vo výške celkovej sumy postúpenej pohľadávky. Túto skutočnosť jednoznačne preukazuje ročná závierka úpadcu za rok 2011, kde zo súvahy na riadku 046 - krátkodobé pohľadávky súčet vyplýva, že nedošlo k žiadnej zmene oproti roku 2010 a teda je nepochybné, že k zaúčtovaniu prijatého plnenia nedošlo. Žalovaný v rámci súčinnosti žalobcovi nepredložil písomnú zmluvu o postúpení pohľadávok a obmedzil sa iba na vyjadrenie, že došlo k jej strate, tak ako je to zrejmé z emailu zo dňa 06.11.2015. Úpadca tak, ako to vyplýva zo súdneho spisu sp. zn. 40K/35/2015 nespolupracuje, neposkytuje požadovanú súčinnosť a závažným spôsobom porušuje povinnosti vyplývajúce mu zo ZoKR a to z dôvodu, aby znemožnil preukázanie ukrátenia svojich veriteľov. Úpadca právnym úkonom, ktorým postúpil svoje pohľadávky na žalovaného ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky svojho veriteľa a preto v konkurze tomuto právnemu úkonu možno odporovať tak, ako to vyplýva z § 57 ods. 4 ZoKR. Uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bolo v Obchodnom vestníku uverejnené dňa 30.11.2015, teda konkurz sa považuje za vyhlásený ku dňu 01.12.2015. Podľa § 57 ods. 2 ZoKR právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní do jedného roka od vyhlásenia konkurzu, a teda táto hmotnoprávna podmienka odporovateľnosti je splnená. Úmysel úpadcu ukrátiť veriteľa vzhľadom na okolnosti danej veci musel byť žalovanému známy, nakoľko žalovaný mal vedomosť o prebiehajúcej reštrukturalizácii úpadcu a taktiež bol s úpadcom aj v iných obchodných vzťahoch. Právnym zástupcom žalobcu a žalovaného bola jedna a tá istá osoba. Z prílohy č. 9 k reštrukturalizačnému plánu, ktorú tvorí zoznam nakontrahovaných zákaziek vyplýva, že úpadca mal so žalovaným uzavretú zákazku na roky 2010-2011 v objeme 3.840.000,- eur. V čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok, žalovaný mal už vedomosť
o skutočnosti, že úpadca reštrukturalizačný plán neplní a snaží sa svoje aktíva presunúť na iné subjekty. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že úpadca previedol na spriaznené osoby viacerý hnuteľný majetok. Na spoločnosť J.&.J. Z. s.r.o., ktorej konateľom je rovnaká osoba ako konateľ žalovaného a sídli na rovnakej adrese, previedol časť zariadenia oddychového centra (zariadenie kuchyne), ktoré bolo majetkom úpadcu a na spoločnosť A. s.r.o., ktorej konateľom je taktiež rovnaká osoba ako konateľ žalovaného a sídli taktiež na rovnakej adrese, previedol ďalšiu časť zariadenia oddychového centra (zariadenie penziónu a reštaurácie), ktoré bolo rovnako majetkom úpadcu. Zo súdneho konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 39Cb/95/2009 jednoznačne vyplýva, že konateľ úpadcu so žalovaným a s ním spriaznenými osobami uzatváral ďalšie obchody, ktoré úzko súvisia s úpadcom a viedli k ukráteniu veriteľov úpadcu. Z viacerých výpovedí veriteľ úpadcu je zrejmé, že konatelia úpadcu a žalovaného udržiavali nie len obchodné vzťahy. Z týchto skutočností je nepochybné, že úmysel úpadcu ukrátiť svojich veriteľov musel byť žalovanému známy. Konkurzné konanie na majetok úpadcu sa začalo dňa 25.08.2015 a právny úkon ktorým došlo k ukráteniu veriteľov bol urobený dňa 29.04.2011, čím je splnená podmienka uvedená v § 60 ods. 3 ZoKR, v zmysle ktorého možno odporovať ukracujúcemu právnemu úkonu ak bol urobený počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že posudzoval aktívnu legitimáciu žalobcu a pasívnu legitimáciu žalovaného. Aktívna legitimácia žalobcu je daná podľa § 57 ZoKR, nakoľko žalobca je správcom úpadcu. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je daná podľa § 62 odsek 1 ZoKR, nakoľko žalovaný je ten, kto s úpadcom právny úkon, ktorému žalobca odporuje dohodol, t. j. ide o stranu zmluvy, právneho úkonu, ktorej žalobca odporuje. Žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 24.03.2016, bola podaná v zákonnej lehote, pričom na uvedené je súd prvej inštancie povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Žalobca je správcom majetku úpadcu podľa § 40 ods.1 ZoKR. Odporovateľným právnym úkonom je zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou došlo k postúpeniu pohľadávok z úpadcu na žalovaného v celkovej nominálnej hodnote pohľadávok 73.485,39 eur za odplatu 65.000,- eur. Nakoľko odplata dohodnutá za postúpenie pohľadávok nezodpovedala hodnote pohľadávok, žalobca mal za to, že majetok úpadca sa zmenšil. Odporovateľnosť právnych úkonov predstavuje osobitný právny inštitút, ktorý slúži na ochranu veriteľov, predstavuje určitý typ sankcie za právne dôsledky konkrétneho právneho úkonu, ktorý napĺňa atribúty odporovateľnosti, vo vzťahu k veriteľom. Ide o prípad právnych úkonov, ktoré spôsobia ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľa, pričom k tomu dochádza zásadne vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka zmenší jeho majetok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že všeobecnými predpokladmi odporovateľnosti právnych úkonov je existencia právneho úkonu, účinnosť právneho úkonu a ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa, ku ktorým sa v konkurznom konaní pripája aj vyhlásenie konkurzu, právny úkon týkajúcu sa majetku dlžníka a ukrátenie pohľadávky veriteľa, ktorý si prihlásil do konkurzu svoju pohľadávku. Následne ZoKR v rámci jednotlivých skutkových podstát špecifikoval konkrétne podmienky odporovateľnosti jednotlivých právnych úkonov v rámci ktorých žalobca v uvedenom prípade odporoval predmetnému právnemu úkonu podľa § 60 ZoKR tzn. mal za to, že právny úkon, uzatvorenie zmluvy o postúpení pohľadávky je ukracujúcim právnym úkonom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v prípade ak sa žalobca domáha vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu, s takouto žalobou bude úspešný len vtedy, ak v čase, keď dlžník urobil právny úkon, ukrátil uspokojenie ktorejkoľvek, čo i len jednej, riadne prihlásenej pohľadávky, tzn. pohľadávky, ktorá existovala v čase (pohľadávka vznikla ale nemusela byť splatná), keď tento právny úkon dlžník urobil. Uvedené zároveň vyplýva aj zo všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov a to v zmysle § 57 ods. 4 ZoKR. Žalobca sa podanou žalobou domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu a to Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29.04.2011. Žalobca na preukázanie ním tvrdených skutočností navrhol vykonať dokazovania výsluchmi svedkov a listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie zvažoval a pokúšal sa opakovane pripojiť konkurzný spis, vo veci vedenej na Okresnom súde pod sp. zn. 40K/35/2015, avšak tento sa pripojiť nepodarilo vzhľadom k prebiehajúcemu konania o odvolaní voči rozhodnutiu v rámci konkurzného konania na odvolacom súde. Súd prvej inštancie však vyhodnotil dôsledne tvrdenia žalobcu, podmienky vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu a nimi zároveň potrebné skutkové tvrdenia ako aj listinné dôkazy, ktoré boli do spisu predložené a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, by nebolo možné zvrátiť ani oboznámením vyššie uvedeného konkurzného spisu. Z rovnakých dôvodov súd prvej inštancie nevykonal ani ďalšie navrhované dôkazy, ako bude uvedené aj v rámci ďalšieho odôvodnenia. Žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu. Základnou podmienkou vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu je v zmysle § 57 odsek
4 ZoKR, preukázanie skutočnosti, že ide o ukracujúci právny úkon. Ukracujúci právny úkon znamená, že musí ísť o úkon, ktorého uskutočnením došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky konkurzného veriteľa. V uvedenom prípade k takému úkonu malo dôjsť podľa tvrdenia žalobcu právnym úkonom zo dňa 29.04.2011. Aby súd prvej inštancie žalobe mohol vyhovieť, musel v prvom rade žalobca tvrdiť, aký dosah malo uskutočnenie predmetného úkonu na majetok úpadcu. Žalobca tvrdil, že celková súpisná hodnota majetku úpadcu v konkurze je 180.044,94 eur, ktorá nepostačuje na pokrytie nárokov veriteľov prihlásených do konkurzu. Túto skutočnosť žalobca navrhol preukázať aj pripojením konkurzného spisu. Preukázanie stavu majetku úpadcu v čase vyhlásenia konkurzu, je však podľa názoru súdu prvej inštancie, pre úspešnosť odporovacej žaloby bez relevancie. K vyhláseniu konkurzu došlo až 01.12.2015 t. j. po značne dlhom časovom období od uskutočnenia predmetného odporovaného právneho úkonu, preto tento stav majetku nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť k stavu majetku v roku 2011. Majetok zistený najskôr 01.12.2015, ku dňu vyhlásenia konkurzu (ani prípadne ku dňu začatia konkurzného konania, ktoré začalo dňa 25.08.2015) nemá preto k preukázaniu ukrátenia žiadnu výpovednú hodnotu. Na preukázanie ukracujúceho právneho úkonu, žalobca navrhoval ďalej oboznámiť reštrukturalizačný spis, časti ktorého žalobca predložil aj do spisu spolu s podanou žalobou a jeho vyjadrením. Mal za to, že dlžník bol v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu v úpadku, nakoľko bol v úpadku v čase povolenia reštrukturalizácie a tento stav sa nezmenil ani po jej skončení. Ďalej žalobca uviedol, že v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu existovali všetky pohľadávky veriteľov prihlásených do konkurzu, z čoho je zrejmé, že úpadca v čase postúpenia pohľadávky bol v úpadku, nemal dostatok majetku, ktorý by postačoval na uspokojenie všetkých jeho pohľadávok. Úpadok v zmysle ZoKR nastáva vtedy, ak je dlžník platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na vyhlásenie konkurzu alebo návrh na povolenie reštrukturalizácie, rozumie sa tým, že je v úpadku. V čase uskutočnenia žalobcom napadnutého právneho úkonu však úpadca nebol v reštrukturalizácii ani v konkurze, ani nebol podaný žiadny taký návrh. K ukončeniu reštrukturalizácie došlo 31.03.2010, t. j. viac ako rok pred uskutočnením právneho úkonu, z čoho vyplýva, že nie je možné na neho v zmysle § 3 ZoKR uplatniť fikciu úpadku. Žalobca v podanej žalobe tvrdil úpadok, t. č. úpadcu v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu, avšak bez opisu ďalších rozhodujúcich skutočností, preukazujúcich skutočnosti smerom k ukracujúcemu právnemu úkonu. Súd prvej inštancie vo vzťahu k dôkaznej povinnosti žalobcu poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 13CoKR/34/2016 zo dňa 29.03.2017, z ktorého vyplýva, že žalobca ako nositeľ dôkaznej povinnosti vo vzťahu k preukázaniu základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZoKR v postavení správcu konkurznej podstaty disponuje nevyhnutnými podkladmi, účtovnou evidenciou a podobne, a je teda vybavený na to, aby si mohol splniť svoju dôkaznú povinnosť v danom sporovom konaní. Predloženie konečného zoznamu pohľadávok v konkurze na majetok úpadcu nie je preukázaním ukracujúceho právneho úkonu. Predpokladom každej odporovateľnosti je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo znamená také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži - ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovateľného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovateľným právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť odporovacia žaloba úspešná. Dôkazné bremeno všetkých týchto skutočností je na správcovi, t. j. na žalobcovi. Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať hmotno-právnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu. Súd prvej inštancie sa plne stotožnil s uvedeným právnym názorom vyjadreným v citovanom rozhodnutí. Žalobca v rámci podanej žaloby síce opakovane tvrdil vo všeobecnosti úpadok dlžníka, t. č. úpadcu, avšak v rámci celej žaloby ani jej doplnenia netvrdil stav jeho majetku v čase pred uskutočnením predmetného právneho úkonu a po jeho uskutočnení. Už len uvedené je dôvodom pre zamietnutie žaloby, nakoľko žalobca v rámci svojej procesnej povinnosti musí tvrdiť a následne preukázať, aký bol stav majetku dlžníka v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu. Nakoľko, ak by aj išlo o zjavne ukracujúci právny úkon (napríklad darovanie, t. j. zbavenie sa majetku bez akejkoľvek protihodnoty) avšak majetok úpadcu by postačoval na úhradu všetkých jeho záväzkov, takémuto úkonu odporovať nie je možné. Tvrdenie rozhodných skutočností, relevantne, konkrétne, v podanej žalobe, ako aj následne vo vyjadrení žalobcu, podľa názoru súdu prvej inštancie absentuje. Žalobca sa zameral na spriaznenosť
osôb, vedomosť o podnikateľskej aktivite úpadcu zo strany žalovaného ako aj na ďalšie čiastkové otázky jednotlivých skutkových podstát, avšak základnú nechal podľa názoru súdu prvej inštancie bez relevantných tvrdení, čo je už samé o sebe, dôvodom na zamietnutie žaloby, nakoľko v uvedenom prípade absentuje riadne tvrdenie splnenia všeobecnej podmienky ukracujúceho právneho úkonu. Súd prvej inštancie, aj keď mal za to, že uvedené žalobca tvrdiť musí, t. j. musí tvrdiť aký majetok úpadca v čase uskutočnenia právneho úkonu mal a ako sa jeho uskutočnením zmenil, tieto skutočnosti nemôže sám si vyvodzovať. Súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že ani z predložených listinných dôkazov ukrátenie prihlásenej pohľadávky veriteľa nevyplýva. Aj keby súd prvej inštancie skutkové tvrdenia o stave majetku z listinných dôkazov predložených do spisu odvodil, nepovažuje v tejto časti podmienku naplnenia odporovateľnosti právneho úkonu za naplnenú. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi, t. č. úpadca ukončil rok 2011 podľa účtovnej závierky s majetkom v hodnote 2.144.648,- eur. Veritelia, ktorí boli veriteľmi aj v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu si prihlásili do konkurzu pohľadávky, uznané správcom v celkovej výške 1.916.083,83 eur. Ide konkrétne o veriteľov, ktorí mali v čase reštrukturalizácie pohľadávku prihlásenú do reštrukturalizácie vo výške: W., s.r.o. v sume 23.500 eur, B. S. B. J., s.r.o. v sume 51.572,95 eur, B. ZP, a.s. v sume 9.213,75 eur, G., a.s. v sume 321.207,99 eur, D. poisťovňa, a.s. v sume 880,68 eur, P. S., s.r.o. v sume 73.488,96,- eur, Z., s.r.o. v sume 41.762,67 eur, S. poisťovňa v sume 117.887,69 eur, SR - B. úrad J. v sume 167.124,02 eur, SR
- D. súd v I. v sume 1.394,14 eur, Q. ZP a.s. v sume 3.442,91 eur, K. a.s. v sume 35.352,54 eur, K., a.s. v sume 869.321,63 eur, A.. A. A. v sume 1.446,94 eur, W. Z. a.s. v sume 3.417,88 eur, Z. A. - C. v sume 93.941,41 eur, T., s.r.o. v sume 21.173,40 eur t. j. ide o veriteľov v celkovej sume pohľadávok 1.905.563,74 eur. Už len z uvedeného je zrejmé, že v roku uskutočnenia napadnutého úkonu bol celkový majetok t. č. úpadcu vyšší ako boli pohľadávky, ktoré boli do konkurzu prihlásené a ktoré existovali (aspoň v časti) v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu. Súd prvej inštancie však rovnako poukázal na to, že výška pohľadávok veriteľov úpadcu k hodnote majetku v čase uskutočnenia napadnutého právneho úkonu bola v skutočnosti iná, ešte nižšia. Vychádzajúc z predloženej prílohy č. 5 reštrukturalizačného plánu t. č. úpadcu, je z neho zrejmé, že veritelia, ktorí si prihlásili pohľadávky do konkurzu a boli zároveň aj veriteľmi v reštrukturalizácii mali v reštrukturalizácii uznané pohľadávky v celkovej výške 1.836.129,56 eur, pričom na základe reštrukturalizačného plánu, bola dohodnutá zmena ich pohľadávok a to uspokojenie veriteľov v celkovej výške 1.250.213,- eur (vo vzťahu ku konkrétnemu rozsahu uspokojenie súd prvej inštancie na tomto mieste odkázal na odsek 9.3 rozsudku). Vychádzajúc z účinkov reštrukturalizačného plánu v zmysle ktorého sa nanovo upravujú vzájomné práva dlžníka a jeho veriteľov, po skončení reštrukturalizácie pohľadávky veriteľov boli vo výške 1.250.213,- eur, na základe účinkov reštrukturalizačného plánu, pričom ak bol v rámci súvahy úpadcu deklarovaný majetok vo výške 2.144.648,- eur, tento dostatočne postačoval na ich uspokojenie. Iný stav majetku súd prvej inštancie žalobcom v spore preukázaný nemal. Žalobca tvrdil neplnenie plánu dlžníkom, avšak v spore netvrdil ani nepreukázal, či a vo vzťahu ku ktorým veriteľom v roku 2011 došlo k zrušeniu účinkov reštrukturalizačného plánu, postupom podľa § 159 ZoKR. Avšak aj keby boli zrušené účinky reštrukturalizačného plánu u všetkých veriteľov aj tak stále ich pohľadávky sú nižšie ako deklarovaný majetok úpadcu v súvahe z roku 2011. Z uvedeného preto súd prvej inštancie ustálil, že v čase uskutočnenia napadnutého právneho úkonu v roku 2011 majetok dlžníka presahoval jeho existujúce a splatné záväzky. Opak súd prvej inštancie v spore preukázané nemal, a vzhľadom k tomu, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený až v roku 2015, súd prvej inštancie mal za to, že stav majetku z tohto spisu z uvedeného obdobia by iné nepreukázal (ako to už aj vyššie uviedol). Súd prvej inštancie uvedené iba vyvodil z listinných dôkazov predložených do spisu, pričom žalobca nijak relevantne stav majetku t. č. úpadcu v spore nepreukázal ani konkrétne (okrem odkazu na stav v čase konkurzu a všeobecne úpadku dlžníka) netvrdil. Zhrnúc vyššie uvedené, ak preto majetok t. č. úpadcu v čase uskutočnenia presahoval výšku všetkých pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu, o ukrátení potom pri uskutočnení predmetného úkonu nie je možné hovoriť. Medzi hodnotou majetku, z ktorej súd prvej inštancie vychádzal na základe listinných dôkazov predložených do spisu samotným žalobcom a hodnotou záväzkov, ktoré bol povinný úpadca v čase uskutočnenia napadnutého právneho úkonu uhradiť, ktoré sa premietli aj do konkurzu v podobe pohľadávok tam prihlásených veriteľov, je značný rozdiel (záväzky v hodnote 1.284.930,10 eur, majetok 2.144.648,- eur). Súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že ide o stav ku koncu roku 2011 t. j. stav ktorý mohol byť rozdielny v čase uskutočnenia právneho úkonu ku dňu 29.04.2011, avšak stav majetku úpadcu k uvedenému dátumu žalobca nijak ani netvrdil, ani
nepreukázal. Súd prvej inštancie vzhľadom k vyššie uvedenému nemal naplnený základný predpoklad ukrátenia prihlásenej pohľadávky veriteľa, preto ďalšie dokazovanie, ktoré by evidentne k tomu neviedlo a to v celom navrhnutom rozsahu nevykonal. Súd prvej inštancie nevykonal preto výsluchy navrhovaných svedkov a to štatutárnych zástupcov spoločnosti G., a.s., spoločnosti K. a.s., ďalej svedkov B. T., X. Z., Z. A., Z. D. A., X. J., A.. J. K., ani výsluch konateľa žalovaného a z rovnakých dôvodov nepripojil a neoboznámil ani spisy Okresného súdu Trenčín sp. zn. 39Cb95/2016, 36Cbi/12/2016 a 37Cbi/6/2016. Súd prvej inštancie mal za to, že výsluchy svedkov, žalovaného ani pripojenie predmetných spisov by neboli spôsobilým dôkazom na preukázanie stavu majetku úpadcu, preto tieto návrhy na vykonanie dokazovania ako nehospodárne, po dôkladnom zvážení a vyhodnotení všetkých skutočností, v spore nevykonal. Súd prvej inštancie uviedol na úplnosť, že žalobca tvrdil, že k ukráteniu došlo z dôvodu, že žalovanému bola zmluvou postúpená pohľadávka vo vyššej nominálnej hodnote za odplatu nezodpovedajúcu tejto nominálnej hodnote. Žalobca rovnako nenavrhol vykonať žiaden dôkaz na to, aby súdu preukázal, aká bola reálna hodnota postupovanej pohľadávky. Súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že reálna a nominálna hodnota je rôzna a aká bola v uvedenom prípade, zostalo zo strany žalobcu iba v rovine tvrdení, napriek tomu, že uvedenú výšku odplaty považoval za spornú. To že dlžník úpadcu bol investorom dvoch bytových domov, samé o sebe neznamená, že bola pohľadávka v čase jej splatnosti 100 % bonitná. O zrejme nejakých finančných problémoch dlžníka, spoločnosti X., s.r.o. svedčí samé o sebe aj to, že k jej úhrade došlo až s odstupom času od jej splatnosti.
3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP a to tak, že žalovanému, ktorý bol v spore plne úspešný, priznal nárok na plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobe bude v plnom rozsahu vyhovené a bude mu priznaná plná náhrada trov konania. Podané odvolanie odôvodnil tým, že v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu vyplývajúceho z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že v spore nepreukázal stav majetku úpadcu v roku 2011 a rovnako nesúhlasí s názorom, že v podanej žalobe tvrdil úpadok v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu, avšak bez opisu ďalších rozhodujúcich skutočností, preukazujúcich skutočnosti smerom k ukracujúcemu právnemu úkonu. Ako vyplýva z podanej žaloby a vyjadrenia zo dňa 21.07.2016, žalobca navrhol a predložil dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú výšku majetku úpadcu v čase vykonania predmetného právneho úkonu, ukrátenie veriteľov a splnenie všetkých podmienok odporovateľnosti v zmysle ZKR. Výšku majetku v roku 2011 žalobca bez pochybností preukázal z predloženej súvahy úpadcu za rok 2011, z ktorej je zrejmé, že vlastné imanie úpadcu za bezprostredne predchádzajúce obdobie (k 31.12.2010) uvedené v riadku 067 bolo záporné vo výške - 1 014.651,- eur a rovnako bolo záporné aj ku koncu bežného účtovného obdobia (k 31.12.2011) vo výške -1.837,- eur. Skutočnosť, že úpadca mal na začiatku aj na konci rozhodného účtovného obdobia záporné vlastné imanie jednoznačne preukazuje, že hodnota jeho záväzkov presahovala hodnotu jeho majetku. K uvedenému je potrebné dodať, že výška vlastného imania je rozhodujúca aj pri posudzovaní predĺženia v zmysle § 3 ods. 3 ZKR a v prípade, že je táto záporná, teda záväzky prevyšujú majetok úpadcu, tento je predĺžený a jeho povinnosťou je podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní od kedy sa o predlžení dozvedel. Vzhľadom na výšku vlastného imania na začiatku rozhodného účtovného obdobia bol úpadca nepochybne v zmysle ZKR povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu. To, že tak neurobil jednoznačne svedčí o jeho účelovom a protiprávnom konaní, kedy sa snažil tak ako vyplýva z podanej žaloby a vyjadrení účelovo prevádzať svoje aktíva a ukracovať tak svojich veriteľov. Na preukázanie týchto skutočností žalobca navrhol vykonať ďalšie dôkazy (pripojiť spis 37Cbi/6/2016 a 36Cbi/12/2016) ako aj vypočuť ako svedkov zástupcov spoločností K. a.s. a G. a.s., ktoré však súd nevykonal. V súvislosti s predloženou súvahou je tiež dôležité zdôrazniť, že táto odzrkadľuje aj zmenu záväzkov úpadcu po schválení reštrukturalizačného plánu a nepochybne znej vyplýva, že úpadca aj napriek schváleniu reštrukturalizačného plánu tento neplnil a na konci toho istého účtovného obdobia (31.12.2010) v ktorom bola reštrukturalizácia ukončená bolo jeho vlastné imanie - 1 014 651,- eur. Z reštrukturalizačného plánu, ktorý je súčasťou reštrukturalizačného spisu 28R/4/2009, ktorý žalobca navrhol
v konaní pripojiť a oboznámiť sa na strane 7. uvádza, že k 31.10.2009 výška aktív úpadcu predstavovala 4 034 295,- eur a úpadca vykazoval záväzky vo výške 4 688 434,- eur. Z podanej žaloby ďalej vyplýva a preukazuje to aj konkurzný spis 40K/35/2015, ktorý žalobca rovnako navrhol v konaní pripojiť a oboznámiť, že v konkurznom konaní si prihlásili veritelia svoje pohľadávky v celkovej sume 2.216.558,23 eur a súpisová hodnota majetku je 180.044,94 eur. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak by súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy a dôsledne sa s nimi oboznámil, pri ich hodnotení jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti dospel by k záveru, že v časovej chronológii od roku 2009 až do vyhlásenia konkurzu bol úpadca neustále v predĺžení a jeho majetok nepostačoval na úhradu záväzkov a v čase urobenia odporovateľného úkonu nie je o tejto skutočnosti žiadnych pochýb. Pokiaľ ide o argumentáciu súdu týkajúcu sa dôkaznej povinnosti žalobcu a opierajúcu sa o rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/34/2016 zo dňa 29.03.2017, žalobca s touto zásadne nesúhlasí. Konštatovanie KS v Žiline, že predloženie konečného zoznamu pohľadávok v konkurze na majetok úpadcu nie je preukázaním ukracujúceho právneho úkonu je pre toto konanie irelevantné a argumentácia, že žalobca v postavení správcu konkurznej podstaty disponuje nevyhnutnými podkladmi, účtovnou evidenciou a podobne a je teda vybavený na to, aby si mohol splniť svoju dôkaznú povinnosť je formalistický výklad a aplikácia práva. Ako som už vyššie uviedol na preukázanie ukracujúceho právneho úkonu som okrem predloženia zoznamu pohľadávok predložil a navrhol vykonať viacero dôkazov, avšak súd niektoré z nich vôbec nevykonal i keď mali pre rozhodnutie vo veci zásadný význam. Žalobca uviedol, že aj napriek konštatovaniu KS v Žiline je skôr pravidlom, že správca uvedenými podkladmi nedisponuje. Z podanej žaloby vyplýva, že úpadca v predmetnom konkurznom konaní účtovníctvo, ani iné požadované doklady správcovi na opakované výzvy nepredložil, čím znemožnil takéto dôkazy v konaní predložiť. Uvedenú skutočnosť tiež preukazuje konkurzný spis. Žalobca uviedol, že takéto konanie úpadcu, v dôsledku ktorého sa významnou mierou znižuje možnosť uniesť dôkazné bremeno žalobcom a o to viac, že v konaní boli predložené ďalšie dôkazy ktoré súd nevykonal, alebo nesprávne vyhodnotil, nemôže isť na ťarchu veriteľov úpadcu, ktorých pohľadávky zostanú takýmto postupom súdu neuspokojené a dochádza tak k porušeniu ich ústavného práva vlastniť majetok. Neobstojí názor súdu, že žalobca v konaní netvrdil stav majetku pred uskutočnením právneho úkonu a po jeho uskutočnení a podľa názoru žalobcu tento aj preukázal. Žalobca považuje hodnotenie dôkazov súdom uvedené v ods. 19 za nesprávne, nakoľko z predloženej súvahy jednoznačne vyplýva, že majetok úpadcu nepostačoval na uspokojenie záväzkov úpadcu ani pred vykonaním odporovateľného právneho úkonu ani po jeho vykonaní. Skutočnosť, že úpadca reštrukturalizačný plán neplnil žalobca jednoznačne preukázal predložením zoznamu pohľadávok veriteľov, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania, v ktorom sa nachádzajú všetci veritelia, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzného konania, z čoho logicky vyplýva, že neboli uspokojení v rámci reštrukturalizačného konania v zmysle reštrukturalizačného plánu a tento sa voči ním stal neúčinný. Neobstojí preto tvrdenie súdu, že žalobca nepreukázal, že vo vzťahu ku ktorým veriteľom v roku 2011 došlo k zrušeniu účinkov reštrukturalizačného plánu. Taktiež žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že aj keby boli zrušené účinky reštrukturalizačného plánu u všetkých veriteľov aj tak stále ich pohľadávky sú nižšie ako deklarovaný majetok úpadcu v súvahe z roku 2011, nakoľko len necelé štyri mesiace pred vykonaním odporovateľného právneho úkonu bolo jeho vlastné imanie - 1 014.651,- eur a úpadca v tom čase už nevykonával žiadnu činnosť. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu v ods. 22 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žalobca nenavrhol žiaden dôkaz na to, aby súdu preukázal, aká bola reálna hodnota postupovanej pohľadávky toto považuje za nesprávne a šikanózne. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 21.07.2016 uviedol, že pohľadávka je bonitná a vymožiteľná. Rovnako označil z čoho predmetná pohľadávka pozostáva a uviedol, že časť tejto pohľadávky pozostávajúca z garančného zádržného je splatná až 31.12.2014. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že reálna hodnota tejto pohľadávky je iná, bolo jeho povinnosťou navrhnúť dôkazy na preukázanie jeho tvrdení. Takýto jednostranný postup súdu a prenášanie celého dôkazného bremena na žalobcu považuje za tendenčný, šikanózny a zo strany súdu za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Za tendenčné je možné považovať aj vyjadrenie súdu, že o zrejme nejakých finančných problémoch dlžníka, spoločnosti X., s.r.o. svedčí samé o sebe aj to, že k jej úhrade došlo až s odstupom času od jej splatnosti. Žalobca poukázal na to, že splatnosť časti postúpenej pohľadávky bola až 31.12.2014 a v tejto časti bola uhradená viac ako 2,5 roka pred lehotou splatnosti a teda je zrejme, že spoločnosť X., s.r.o. túto splnila dobrovoľne a žiadne finančné problémy nemala a taktiež žalovanému nevznikli s vymáhaním tejto pohľadávky žiadne náklady tak ako tvrdí. Na preukázanie týchto svojich tvrdení rovnako navrhol žalobca vykonať viacero dôkazov výsluchom viacerých svedkov a to Z. D. A. - účtovníčky
spoločnosti X. s.r.o., X. Z., a Z. A. - konateľov X. s.r.o a B. T. - účtovníčku úpadcu. Súd však navrhnuté dôkazy nevykonal. Žalobca postup súdu, kedy bez vykonania navrhnutých dôkazov vysloví svoj právny názor považuje za neprípustný. Napadnuté rozhodnutie žalobca považuje za nesprávne a arbitrárne. Nevykonanie navrhnutých dôkazov ako aj namietané nesprávne hodnotenie dôkazov považuje za významné porušenie práva na súdnu ochranu a zároveň porušenie práva na spravodlivý proces.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 26.06.2018. Uviedol, že v plnom rozsahu trvá na všetkých vyjadreniach a skutočnostiach uvedených žalovaným v konaní v tejto právnej veci. Odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti či právnu argumentáciu, ktoré by boli dôvodom na zmenu či zrušenie rozsudku, nakoľko žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, len opätovne opakuje argumenty uvedené v priebehu konania, s ktorými sa však i súd v rozsudku vysporiadal. Rozsudok považuje za vecne správny, dôvodný a vydaný v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Súd prvej inštancie sa obsiahlo, podrobne a najmä presvedčivo vyrovnal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie vo veci. Nie je dôvod na zmenu či zrušenie rozsudku. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, či už zo strany žalobcu alebo žalovaného, pokiaľ je zrejmé, že nie sú podstatné pre rozhodnutie vo veci čo vyslovil rozsudkom aj NS SR sp. zn. 5 Cdo 85/2014 z 26. októbra 2015. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
6. Žalobca na vyjadrenie žalovaného, ktoré mu bolo doručené dňa 01.08.2018, písomne nereagoval.
7. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
11. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30.6.2016 podľa v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).
12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v predmetnej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
13. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania mu predchádzajúceho odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, žalobu o určenie neúčinnosti
právneho úkonu, zamietol a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP.
14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na charakter, osobitosti a zákonné podmienky odporovateľnosti právnych úkonov v konkurznom konaní. Žalobca v predmetnom spore označil za právny úkon, ktorému odporoval, úkon uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 29.04.2011 medzi úpadcom a žalovaným v celkovej výške 73.485,39 eur za odplatu 65.000,- eur, nakoľko odplata dohodnutá za postúpenie pohľadávok nezodpovedala hodnote pohľadávok, žalobca mal za to, že majetok úpadcu sa zmenšil, avšak v konaní pred súdom prvej inštancie ani z predložených listinných dôkazov ukrátenie prihlásenej pohľadávky veriteľa nevyplynulo. Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať hmotno-právnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, čo žalobca v konaní nepreukázal. Žalobca v rámci podanej žaloby síce opakovane tvrdil vo všeobecnosti úpadok dlžníka, t. č. úpadcu, avšak v rámci celej žaloby ani jej doplnenia netvrdil stav jeho majetku v čase pred uskutočnením predmetného právneho úkonu a po jeho uskutočnení. Už len uvedené je dôvodom pre zamietnutie žaloby, nakoľko žalobca v rámci svojej procesnej povinnosti musí tvrdiť a následne preukázať, aký bol stav majetku dlžníka v čase uskutočnenia predmetného právneho úkonu. Majetok úpadcu v čase uskutočnenia presahoval výšku všetkých pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu, o ukrátení pri uskutočnení predmetného úkonu nie je možné hovoriť, avšak stav majetku úpadcu k uvedenému dátumu žalobca nijak ani netvrdil, ani nepreukázal. Ďalej žalobca nenavrhol vykonať žiaden dôkaz na to, aby súdu preukázal, aká bola reálna hodnota postupovanej pohľadávky. Vzhľadom na konštatovanú správnosť právneho záveru prvoinštančného súdu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu o nevykonaní navrhnutých dôkazov mal za to, že výsluchy svedkov, žalovaného ani pripojenie predmetných spisov by neboli spôsobilým dôkazom na preukázanie stavu majetku úpadcu, preto tieto návrhy na vykonanie dokazovania ako nehospodárne, po dôkladnom zvážení a vyhodnotení všetkých skutočností, v spore nevykonal.
15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci na základe náležite vykonaného dokazovanie a jeho právne posúdenie má oporu v aplikácii správnych právnych predpisov, v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov Slovenskej republiky. Napadnutý rozsudok preto potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny s tým, že v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie, s ktorým sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje.
16. O nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný priznal proti žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).