Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22CoCsp-6-2023.pdf
PDF · 147.04 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoCsp/6/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov: JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. B. A., nar XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX B., zastúpený spoločnosťou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, 851 01 Bratislava, IČO: 50 217 020, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a. s., so sídlom Evropská 810/136, Vokovice, 160 00 Praha 6, IČO: 49 240 480, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: UNIQA pojišťovna, a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Krasovského 3986/15, 851 01 Bratislava, IČO: 53 812 948, zastúpený spoločnosťou CLS Čavojský & Partners, s. r. o., so sídlom Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 854 972, o zaplatenie 3 520 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 40Csp/2/2019 – 320 zo dňa 18. januára 2023 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobca má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 3 520 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 520 eur od 12.10.2018 do zaplatenia, výrokom II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
1.1 Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 788 ods. 1, § 790 písm. b), § 797 ods. 2 a § 799 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (v ďalšom texte „Občiansky zákonník“).
1.2 Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 07.12.2009 uzavreli žalobca ako poistník (a súčasne aj poistený) a právny predchodca žalovaného - spoločnosť AXA životní pojišťovna, a. s. ako poistiteľ zmluvu o poistení osôb – investičné životné poistenie Partner Invest Plus v znení dodatkov č. 1, 2 a 3, ako aj v znení Všeobecných poistných podmienok 1114SK a Osobitných poistných podmienok 1114SK vrátane pripoistenia pre prípad choroby. Žalobca sa domáhal vyplatenia poistného plnenia za obdobie od 21.06.2017 do 12.12.2017 v sume 3 520 eur (20 eur denne), s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa podania žaloby (12.10.2018). Nárok odôvodnil vznikom poistnej udalosti - pri futbale dňa 12.06.2016 utrpel trieštivú priečnu zlomeninu dvoch kostí predkolenia na pravej nohe, v dôsledku čoho sa stal práceneschopným.
1.3 Sporným medzi stranami bolo, či bola dôvodná práceneschopnosť žalobcu v období od 21.06.2017 do 12.12.2017 (ďalej len „sporné obdobie“), pričom žalovaný sa odvolával na Osobitné poistné podmienky pre poistenie pre prípad choroby (oddiel 3. článok 3.1. ods. 1), podľa ktorých pracovná
neschopnosť nastane, keď poistený nemôže podľa lekárskeho rozhodnutia žiadnym spôsobom vykonávať a nevykonáva svoje zamestnanie alebo svoju samostatne zárobkovú činnosť, a to ani po obmedzenú časť dňa, ani nevykonáva riadiacu a/alebo kontrolnú činnosť. Žalovaný mal za to, že dĺžka pracovnej neschopnosti žalobcu nie je v lekárskej dokumentácii dostatočne odborne odôvodnená. Postupom podľa Spoločných ustanovení pre poistenie pre prípad pracovnej neschopnosti (článok 3.1, bod 7) Osobitných poistných podmienok pre poistenie pre prípad choroby si preto vyžiadal vyjadrenie špecializovaného lekára, ortopéda A. E. F., ktorá dospela k záveru, že v spornom období nebola u žalobcu aplikovaná žiadna liečba, ani operačná, ani konzervatívna, ani medikamentózna. Žalobcovi bola zároveň ošetrujúcim lekárom, traumatológom A. G., dňa 20.06.2017 doporučená plná záťaž. Podľa žalovaného tak žalobca nepreukázal, akú liečbu v spornom období absolvoval, odmietol preto žalobcovi poskytnúť poistné plnenie po 20.06.2017.
1.4 Zo správy z kontrolného vyšetrenia žalobcu u traumatológa A. G. G., A. (ktorý dva krát žalobcu po úraze operoval) dňa 20.06.2017 súd prvej inštancie zistil, že uvedený špecialista konštatoval „postupne sa prehojujúcu zlomeninu“. Na následnej kontrole vykonanej dňa 12.12.2017, traumatológ zistil prehojenú zlomeninu, konštatoval možnú plnú záťaž, odporučil ukončiť práceneschopnosť. Následne dňa 11.01.2018 všeobecná lekárka žalobcu, A. A. H. ukončila práceneschopnosť žalobcu. Vo Vyjadrení o zdravotnom stave za účelom súdneho jednania zo dňa 25.09.2019 všeobecná lekárka žalobcu uviedla, že žalobca ako pacient počas práceneschopnosti pravidelne chodil na kontroly, dodržiaval liečebný režim podľa rád ortopéda, absolvoval rehabilitačnú liečbu a bol pravidelne sledovaný v ich ambulancii. Práceneschopnosť bola komplikovaná nedostatočným hojením zlomeniny, recidivujúcimi opuchmi predkolenia pravej dolnej končatiny a recidivujúcimi bolesťami pri opakovaných pokusoch o plné zaťaženie končatiny.
1.5 Súd prvej inštancie konštatoval, že o práceneschopnosti a dĺžke jej trvania rozhoduje všeobecný lekár, lekár so špecializáciou v odbore gynekológia a pôrodníctvo a lekár zdravotníckeho zariadenia, v ktorom je pacient hospitalizovaný. Iní lekári (napríklad špecialisti, ku ktorým pacient chodí na odborné vyšetrenia) nemôžu vystaviť potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. Posudkový lekár môže ošetrujúcemu lekárovi len odporučiť, aby práceneschopnosť ukončil, je však na rozhodnutí ošetrujúceho lekára, či tak urobí. Počas dočasnej pracovnej neschopnosti je nevyhnutné, aby pacient dodržiaval liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom, čo žalobca preukázal vyjadrením všeobecnej lekárky A. H.. Trvanie práceneschopnosti žalobcu súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodné pri pretrvávajúcich opuchoch predkolenia a recidivujúcich bolestiach žalobcu pri opakovaných pokusoch o plné zaťaženie končatiny, tak ako sa vyjadrila všeobecná lekárka žalobcu. Súd prvej inštancie poukázal na výsluch svedka - traumatológa - ortopéda A. G. G., A., ktorý uviedol, že on ukončenie práceneschopnosti len odporučil, pričom je ťažké povedať, či môže žalobca po roku s nezahojenou zlomeninou chodiť do práce. Žalobca preukázal, že všetky potrebné a jemu dostupné doklady priebežne predkladal žalovanému ako poistiteľovi, a preto nemôže byť na jeho ťarchu, že nepredložil žalovaným vyžadované listiny, pokiaľ tieto nie z jeho viny neexistovali - napr. žalovaným žiadaná lekárska zápisnica - správa zo Sociálnej poisťovne z kontrolnej lekárskej prehliadky, príp. rozhodnutie Sociálnej poisťovne o posúdení zdravotného stavu žalobcu po roku trvania pracovnej neschopnosti s preverením poklesu schopnosti zárobkovej činnosti poistenca. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie ustálené, že pri posudzovaní žiadosti žalobcu žalovaný vychádzal výlučne z listín predložených žalobcom a po podaní sťažnosti - reklamácie vybavenia žiadosti žalobcu bola vec predložená špecializovanému lekárovi, ortopédovi A. E. F., na príp. autoremedúru vlastného rozhodnutia, ktorá vychádzala výlučne z dokumentácie poskytnutej žalobcom poisťovni, pričom fyzicky žalobcu nevidela. V tejto časti mal súd za to, že postup žalovanej poisťovne podľa oddielu 3, článku 3.1 bod 6 bol oneskorený, a preto nevhodne dodatočne aplikovaný, keď poisťovňa nevyužila tento postup včas, t. j. v čase, kedy zlomenina žalobcu nebola ešte zhojená.
1.6 Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní riadne preukázal, že podľa lekárskeho rozhodnutia
- rozhodnutia všeobecnej lekárky A. A. H., v súlade s odporúčaním špecialistu traumatológa A. G. G., A., nemohol v rozhodnom období žiadnym spôsobom vykonávať a ani nevykonával svoju zárobkovú činnosť. Žalobca tak mal nárok v spornom období na poistné plnenie, súd prvej inštancie preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžné poistné plnenie za sporné obdobie 176 dní práceneschopnosti žalobcu v trojdňovej lehote na plnenie po právoplatnosti rozsudku.
1.7 Žalobca si uplatnil úrok z omeškania, ktorý súd priznal v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov s
účinnosťou od 01.02.2013 v zákonnej výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa určeného žalobcom ako deň podania žaloby v upomínacom konaní, t. j. od 12.10.2018 do zaplatenia.
1.8 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“) tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).
2.1 Žalovaný poukázal na neunesenie dôkazného bremena žalobcom, keď bolo jeho povinnosťou preukázať, že v uvedenom čase pre chorobu/úraz nemohol vykonávať svoje zamestnanie/samostatne zárobkovú činnosť. Žalobca v konaní nepreukázal, akú liečbu v spornom období odo dňa 21.6.2017 do dňa 12.12.2017 absolvoval (resp. že by v uvedenom čase vôbec nejakú liečbu absolvoval), pričom ani nepredložil žiadne dôkazy, nemožno preto (bez ďalšieho) dospieť k záveru, že nebol práce schopný. Práve naopak bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že v spornom období absolvoval konkrétny druh/typ liečby (hoc aj rehabilitačnej, ak rehabilitáciu je možné považovať za liečbu odôvodňujúcu ďalšie trvanie jeho dočasnej práceneschopnosti), ktorá smerovala k zlepšeniu jeho zdravotného stavu determinovaného úrazom v roku 2016. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na lekársku správu A. G. G., A. zo dňa 20.6.2017, ktorý žalobcovi odporučil plnú zaťaž. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že “aj keď žalobca v konaní nepreukázal tvrdenia o absolvovaní „súkromných rehabilitácií u fyzioterapeuta“ a masáží v spornom období (okrem dôkazu výpoveď strany sporu), a teda nepreukázal, akú liečbu absolvoval odo dňa 21.06.2017 do dňa 12.12.2017, v rozhodnom spornom období liečba kostí žalobcu reálne prebiehala, a aj úspešne prebehla, pretože došlo k zhojeniu zlomeniny v uvedenom čase,“ takýto záver je nesprávny a možno ho hodnotiť za nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie si v tomto smere súčasne odporuje, keď na jednej strane priznáva, že liečba nebola preukázaná, na druhej strane nepreukázanie (údajne) absolvovanej liečby bagatelizuje a odkazuje na proces zrastania zlomenej kosti; hoci skutočnosť, či kosť žalobcu bola alebo nebola zrastená, nebola v danej súvislosti podstatnou (a pre ukončenie dočasnej práceneschopnosti ani kľúčovou), s čím sa súd prvej inštancie nedostatočne vyrovnal. Súd prvej inštancie súčasne na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože z výsluchov lekárov (A. G. G., A. a A. E. F.) vyplynulo, že nezrastená kosť nemala vplyv na bežný život žalobcu, pretože ten mal od ošetrujúceho lekára v tom čase odporučenú plnú záťaž, mohol (a mal) chodiť, behať, skákať, došľapovať na nohu a práve všetko z uvedeného malo prispieť k jej správnemu sceleniu. Možno preto uzavrieť, že závery súdu prvej inštancie nemajú oporu ani vo vykonaných dôkazoch.
2.2 Žalobca nepreukázal, aké komplikácie sa u neho v dôsledku jeho úrazu v spornom období prejavili (resp. že by sa u neho vôbec nejaké komplikácie v tomto období prejavili), akých lekárov z tohto dôvodu vyhľadal (resp. že by akýchkoľvek lekárov v tomto období vyhľadal) a akú liečbu z tohto dôvodu podstúpil (resp. že by v tomto období podstúpil akúkoľvek liečbu). Tvrdenia žalobcu o komplikáciách v spornom období ostali v rovine nepreukázaných skutkových tvrdení. Žalobca nepreukázal ani to, že by v spornom období pravidelne navštevoval svojho všeobecného lekára pre dospelých (A. A. H.). Pokiaľ súd prvej inštancie mal za preukázané, že liečebný proces žalobcu v spornom období prebiehal a žalobca liečebný proces v spornom období dodržiaval, nie je zrejmé, na základe akého dôkazu súd prvej inštancie uvedené konštatuje. Na vyjadrenie všeobecnej lekárky pre dospelých (A. A. H.) k priebehu liečby žalobcu a k dodržiavaniu liečebného procesu v spornom období nemožno prihliadnuť, pretože konanie bolo koncentrované a žalobca tento dôkaz predložil neskoro (predložil ho po prvom pojednávaní vo veci samej, pričom najneskôr v replike nebol tento dôkaz vôbec predložený, hoci bolo možné rozumne očakávať, že minimálne označenie takéhoto dôkazu by bolo vhodné a žalobcovi nič nebránilo v tom, aby ho označil včas).
2.3 Rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, pretože z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru o absolvovaní liečby žalobcom, pričom tento záver odporuje skutkovému stavu
tak, ako bol v konaní súdom prvej inštancie ustálený a odporuje aj v konaní vykonaným dôkazom. Pokiaľ súd prvej inštancie zastáva názor, že dočasná práceneschopnosť žalobcu v období odo dňa 21.6.2017 do dňa 12.12.2017 bola dôvodná, potom je tento záver nesprávny a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. V rozsudku chýba ozrejmenie myšlienkového postupu súdu prvej inštancie a zdôvodnenie, ako k uvedenému záveru dospel. Uvedené zakladá arbitrárnosť rozsudku. Ak k takémuto záveru dospel súd prvej inštancie na základe lekárskej správy A. A. H., potom žalovaný zdôraznil, že táto správa je čo do obsahu neurčitá a všeobecná a bola ako dôkaz predložená po uplynutí zákonnej koncentrácie konanie, a preto na ňu nie je možné prihliadnuť; hoci sa jedná o spor so slabšou stranou, žalobca ako spotrebiteľ bol v konaní zastúpený advokátom, a preto sa zákonná koncentrácia uplatní. Žalobca v konaní preukázal len to, že ku dňu 21.6.2017 nebola kosť na jeho pravej dolnej končatine zrastená, čo však žalovaný ani nepopieral, napriek tomu však bol žalobca schopný chodiť, skákať, behať, dokonca pohyb a záťaž pravej dolnej končatiny mal ordinovanú jeho ošetrujúcim lekárom A. G. G., A.. S tým sa súd prvej inštancie nevyrovnal. Z výpovedí lekárov vypočutých v konaní (t. j. A. G. G., A. a A. E. F.) vyplynulo, že práceneschopnosť žalobcu bolo možné ukončiť v marci 2017, najneskôr však v júni 2017, pretože v marci 2017 mu bola doporučená plná záťaž a v júni 2017 mu bola plná záťaž nariadená, pričom plná záťaž bola potrebná pre správne zrastenie zlomených kostí žalobcovej pravej dolnej končatiny. Svedok A. G. G., A. nevylúčil, že žalobca mohol po dátume 20.6.2017 začať vykonávať svoju zárobkovú činnosť (nakoľko v tom čase mal nariadenú plnú záťaž zlomenej končatiny), a teda žalobca mohol požiadať svojho všeobecného lekára – A. A. H. o ukončenie jeho pracovnej neschopnosti. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vyrovnal s výsluchmi menovaných lekárov (najmä s ich vyjadreniami, že práceneschopnosť pacienta možno – v prípade liečby dynamickou osteosyntézou – ukončiť aj vtedy, ak kosť nie je zrastená) a ako ich zohľadnil, resp. či ich vôbec zohľadnil, ak na ne neprihliadol, z akého dôvodu tak učinil.
2.4 Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že žalobca bol počnúc dňom 21.6.2017 práce schopný, pretože sa jedná o spotrebiteľský spor. Takáto argumentácia súdu prvej inštancie je nesprávna a odporujúca platnému právu, nakoľko by de facto znamenala prenášanie dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného, čo nie je prípustné ani v spotrebiteľských sporoch. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že u neho boli splnené predpoklady na poskytnutie poistného plnenia (tzn. že aj v spornom období mal nárok na poistné plnenie v požadovanom rozsahu a na tvrdenom skutkovom a právnom základe) v zmysle poistnej zmluvy a poistných podmienok. Na to, aby mohol byť žalobcovi nárok na poistné plnenie priznaný, mali byť splnené všetky zmluvné predpoklady dojednané medzi žalobcom a žalovaným v Poistnej zmluve a k nej sa viažucim poistným podmienkam
2.5 Nárok žalobcu nie je dôvodný a preukázaný, nie je dôvodným ani preukázaným ani nárok na náhradu úrokov z omeškania, žaloba mala byť zamietnutá ako celok. Žalobca nemá nárok ani na náhradu trov konania. Ak by odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok v časti I. výroku je vecne správny, potom by mal žalobca nárok na náhradu trov konania v nižšom rozsahu ako v rozsahu 100%. Žalobca sa žalobou domáhal úhrady sumy vo výške 4 120 eur. Súd prvej inštancie konanie v časti istiny vo výške 600 eur po späťvzatí žalobcom zastavil uznesením zo dňa 20.11.2019, sp. zn.: 40Csp/2/2019-192. Žaloba v časti istiny vo výške 600 eur nebola žalobcom vzatá späť pre správanie žalovaného (napr. z dôvodu jej úhrady), ale preto, že žalobca na úhrade tejto časti uplatneného nároku ďalej netrval. Žalobca tak v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 C. s. p. procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti. Ak súd prvej inštancie uvedené opomenul zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania a napriek uvedenému žalobcovi priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania, potom je zrejmé, že pri rozhodovaní o tomto dielčom nároku žalobcu pochybil. Porovnaním žalobného petitu (t. j. toho, čoho sa žalobca domáhal) a I. výroku rozsudku (t .j. toho, čo bolo žalobcovi neprávoplatným meritórnym rozhodnutím priznané) možno dospieť k záveru, že žalobca síce úspech v spore mal (za predpokladu, že odvolací súd dospeje k záveru o správnosti výroku I. rozsudku), tento úspech však nemal v plnom rozsahu (t. j. v rozsahu 100%), ale len v časti (t. j. v rozsahu 85,44%); žalovaný mal v konaní 14,56% úspech. Ak by bol nárok žalobcu vo zvyšnej jeho časti (t. j. v časti 3 520 eur) dôvodný, mal by voči žalovanému nárok na trovy konania len v rozsahu 70,88% (t. j. 85,44% - 14,56% = 70,88%). Pokiaľ súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% pochybil, pretože žalobcovi tento nárok nesvedčí. Pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi tento nárok svedčí, potom mu svedčí v inej výške, a teda súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak žalobcovi plnenie v rozsahu 100% priznal.
2.6 Žalovaný navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie eventuálne zmenu napadnutého rozsudku tak, že návrh žalobcu zamietne. Súčasne si voči žalobcovi uplatnil nárok na náhradu trov konania za prvoinštančné aj odvolacie konanie.
3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného vyjadril názor, že dôkazné bremeno ohľadom relevantných dôvodov pre nevyplatenie poistného plnenia za sporné obdobie má práve žalovaný ako poisťovateľ, ktorý tvrdí, že pre vyplatenie poistného neboli splnené podmienky. Poukázal pri tom na svoje postavenie v spore v pozícii slabšej strany – spotrebiteľa. Z vykonaného dokazovania boli nepochybne preukázané skutočnosti relevantné pre rozhodnutie súdu vo veci samej, a to dôvodnosť jeho práceneschopnosti počas sporného obdobia, a z toho dôvodu aj objektívna reálna nemožnosť vykonávať svoje zamestnanie.
3.1 Dôvodnosť trvania práceneschopnosti v spornom období preukázal predloženými lekárskymi správami všeobecného lekára A. A. H., správami ošetrujúcich lekárov o vykonaných úkonoch počas liečenia, ďalej výsluchom svedka A. G. G., A., ktorý žalobcu operoval a následne aj liečil a v neposlednom rade aj RTG snímkami. Dočasnú pracovnú neschopnosť osoby posudzuje a rozhoduje o nej príslušný ošetrujúci lekár, ktorým je podľa § 12a ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti všeobecný lekár (§ 8 ods. 3) alebo lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore gynekológia a pôrodníctvo, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12, ak ide o posudzovanie a rozhodovanie o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby pri poskytovaní ambulantnej starostlivosti, alebo lekár zdravotníckeho zariadenia ústavnej starostlivosti určený poskytovateľom, ak ide o posudzovanie a rozhodovanie o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby pri poskytovaní ústavnej starostlivosti. O dôvodnosti jeho dočasnej práceneschopnosti rozhodla A. A. H. ako všeobecná lekárka, ktorá dňa 20.07.2017 vystavila lekársku správu, o tom, že jeho práceneschopnosť naďalej trvá. A. G. G., A. v rámci výpovede potvrdil, že ukončenie práceneschopnosti za sporné obdobie neodporučil. Z jeho výpovede vyplýva, že po dátume 20.06.2017 bola iba odporučená plná záťaž „postupne sa prehojujúcej zlomeniny“, čo znamená, že v danom čase zlomenina žalobcu nebola ešte zahojená a boli nevyhnutné ďalšie rehabilitácie, spočívajúce práve v zaťažovaní zlomeniny, aby vôbec došlo k jej zrasteniu. Liečebný proces nebol ukončený a zlomeninu bolo potrebné začať zaťažovať. Je vylúčeným, aby žalobca v tomto stave mohol reálne vykonávať aktivity ako pred úrazom a viesť bežný spôsob života ako sa to snaží žalovaný neustále prezentovať. Podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára, práve odporučenie plnej záťaže bolo nevyhnutým pre zrastenie zlomených častí kostí, pretože zlomeninu žalobcu v celku držal len klinec. Bez tejto záťaže by sa zlomenina nikdy nezrástla. S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie dospel k správnym záverom, že trvanie práceneschopnosti žalobcu bolo dôvodné. K námietke žalovaného, že žalobca nemal preukázať akú liečbu absolvoval v spornom období, resp. že by v uvedenom čase vôbec nejakú liečbu absolvoval, žalobca opäť poukázal na výsluch A. G. G., A., že odporúčanie plnej záťaže znamenalo, aby žalobca začal operovanú nohu plne zaťažovať, čo predstavuje dôležité štádium v rámci prebiehajúcej liečby, teda ide o súčasť prebiehajúcej liečby zlomeniny. Podľa vyjadrenia svedka, liečbu považuje za ukončenú, až keď odporučí práceneschopnosť ukončiť, čo bolo až dňa 12.12.2017. Z vykonaného dokazovania bol jednoznačne preukázaný priebeh liečby žalobcu počas celého rozhodujúceho obdobia, a preto požiadavka žalovaného na preukázanie o absolvovaní ďalších rehabilitácií, je neopodstatnená. Rovnako nedôvodná bola aj argumentácia žalovaného počas konania, že žalobcovi neboli predpísané žiadne lieky, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva, že liečebný proces jeho zlomeniny spočíval v postupnom zaťažovaní nohy, aby vôbec došlo k zrasteniu zlomených častí kostí, čo bolo sprevádzané opakovanými bolesťami a opuchmi práve pri pokusoch zaťažovania nohy. Podľa žalobcu je nedôvodná aj argumentácia žalovaného, že žalobca nemal preukázať aké komplikácie sa u neho v dôsledku jeho úrazu v spornom období prejavili, resp. že by sa vôbec nejaké komplikácie prejavili. Komplikácie spojené s hojením zlomeniny boli potvrdené ošetrujúcim lekárom A. G. G., A. ako aj všeobecnou lekárkou A. A. H.. Komplikovanosť hojenia zlomeniny u žalobcu bola zrejmá aj z RTG snímky zo dňa 20.06.2017, keď k danému dňu nebola zlomenina ešte zrastená, dve časti zlomenej kosti sa kvôli titánovej výstuži navzájom nedotýkali, čo bolo dôvodom, prečo nemohlo dôjsť aj k ich zrasteniu. V prípade žalobcu išlo o preukázané komplikované hojenie, kedy mu hrozila aj reoperácia. Všeobecná lekárka žalobcu A. A. H. potvrdila, že počas práceneschopnosti, ktorá trvala do 10.01.2018 žalobca pravidelne chodil na kontroly, dodržiaval liečebný režim, absolvoval rehabilitačnú liečbu, ktorá bola komplikovaná nedostatočným hojením zlomeniny, recidivujúcimi opuchmi predkolenia pravej dolnej končatiny a recidivujúcimi bolesťami pri opakovaných pokusoch o plné zaťaženie končatiny. Uvedené dôkazy sa týkajú celého obdobia počas práceneschopnosti žalobcu, teda aj sporného
obdobia. K námietke žalovaného, podľa ktorého nemožno prihliadať na vyjadrenie všeobecnej lekárky A. A. H., z dôvodu, že tento dôkaz nebol predložený včas žalobca uviedol, že v danom prípade vystupuje ako spotrebiteľ, kedy sa koncentrácia konania neaplikuje, čo je osobitosťou úpravy konania v spotrebiteľských sporoch. Z vyjadrenia všeobecnej lekárky vyplýva, že žalobca absolvoval vyšetrenia ako aj liečbu s poukazom na komplikácie spojené s hojením zlomeniny žalobcu, tieto vyplývajú aj z vyjadrenia lekára A. G. G., A., ktorý žalobcu operoval a následne aj liečil, a ktorý sa podrobne vyjadril k uvedeným skutočnostiam. Postup liečby žalobcu je priebežne zachytený v lekárskych správach A. G. G., A., ktoré aj v spojení s lekárskou správou A. A. H. tvoria ucelenú reťaz dôkazov nielen o priebehu liečby žalobcu ale aj absolvovaní jednotlivých vyšetrení. Hodnovernosť lekárskej správy nebola žalovaným žiadnym spôsobom vyvrátená, ide iba o jeho subjektívne hodnotenie dôkazov, aj túto námietku považuje žalobca za nedôvodnú.
3.2 Podľa žalobcu nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k zisteniam, že žalobca mal byť schopný skákať, behať, pretože ošetrujúci lekár mu naordinoval záťaž pravej dolnej končatiny. Tieto tvrdenia sú v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Žalobca opäť poukázal na fakt, že ošetrujúci lekár A. G. G., A. mu odporučil zlomeninu zaťažovať práve z dôvodu, že ešte nebola vôbec zhojená, kedy ešte nedošlo k zrasteniu zlomených častí kostí, teda liečebný proces nebol ukončený. Uvedené závery žalovaného nemajú ani žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, práve naopak, tieto priamo vykonanému dokazovaniu odporujú. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie ani nemal dôvod so žalovaným tvrdenými skutočnosťami vyrovnať. K tvrdeniam žalovaného o tom, že ošetrujúci lekár A. G. G., A. a A. E. F. mali vo svojich výpovediach uviesť, že práceneschopnosť pacienta s obdobnou diagnózou akú mal žalobca, je možné ukončiť aj keď kosť ešte nie je zrastená, žalobca poukázal na výpoveď A. G. G., A., ktorý uviedol, že ukončenie práceneschopnosti je výslovne na dohode s pacientom, podľa toho ako sa pacient cíti, v prípade, ak má pacient bolesti, tak určite nie. V žiadnom prípade by pacientovi neodporučil ukončiť práceneschopnosť a ísť do práce, ak práca pacienta vyžaduje aktívny pohyb. Vo všeobecnosti sa k možnosti ukončenia práceneschopnosti vyjadril iba v prípade výslovne sedavej práce, čo však nemožno aplikovať na prípad žalobcu. Žalovaný si však z vyjadrenia ošetrujúceho lekára neprekvapivo vyňal iba tú časť výpovede, ktorá je v jeho prospech, napriek tomu, že sa išlo iba o všeobecné konštatovanie lekára, teda v danom prípade sa toto vyjadrenie lekára nevzťahovalo na prípad žalobcu, teda k jeho osobe a podmienkam výkonu jeho práce. Uvedené všeobecné vyjadrenie lekára nie je možné paušalizovať na každý prípad, ale každého pacienta je potrebné posudzovať individuálne. Ošetrujúci lekár tiež uviedol, že ak sú v nohe skrutky, táto je opuchnutá, čo v podstate potvrdzuje tvrdenia samotného žalobcu, že v rozhodujúcom období mal recidivujúce opuchy a bolesti.
3.3 K vyjadreniam A. E. F., na základe ktorých žalovaný spochybňuje nárok žalobcu, uviedol, že menovaná lekárka ani raz žalobcu fyzicky nevyšetrila, nemala žiadnu vedomosť o vykonávanej práci žalobcom. Jedine z čoho vychádzala bola správa ošetrujúceho lekára zo dňa 20.06.2017, ktorú naviac pochopiteľne vyhodnotila v prospech žalovaného bez akýchkoľvek ďalších súvislosti. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, A. E. F. je zmluvnou partnerkou žalovaného, ktorá vykonáva činnosť posudkového lekára na základe zmluvného vzťahu, z ktorého jej vzniká nárok na plnenie za vykonávanú prácu. Z uvedeného dôvodu, vzhľadom na pomer tejto svedkyne k žalovanému ako aj k prejednávanej veci, na jej vyjadrenia nie je možné ani prihliadať. Žalobca súčasne poukázal na vyjadrenia menovanej lekárky, ktorá v rámci výsluchu ako svedkyňa potvrdila, že podmienkou ukončenia práceneschopnosti je dostatočne zhojená zlomenina, ktorá ale preukázateľne v čase ukončenia vyplácania dávok zo strany žalovaného nebola splnená.
3.4 Právny názor žalovaného, ktorý namietol priznanie úrokov z omeškania, žalobca považuje za nesprávny, keď priznanie tohto príslušenstva je súdom riadne zdôvodnené. K námietke priznania náhrady trov konania žalobcovi voči žalovanému, žalobca poukázal na vecnú správnosť meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto aj súvisiaci výrok II. o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému nie je možné vyhodnotiť inak ako za správny. Čiastočné späťvzatie žaloby nemožno v danom prípade považovať za neúspech žalobcu, resp. úspech žalovaného, keď k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu došlo na základe jeho rozhodnutia a nie v dôsledku argumentácie žalovaného, keď nárok žalobcu aj v tejto časti bol plne dôvodný, pretože práceneschopnosť žalobcu preukázateľne trvala až do 11.01.2018. Po čiastočnom späťvzatí žaloby súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu, a preto mal vo veci plný úspech.
3.5 Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný v rámci odvolacej repliky odkázal na obsah podaného odvolania a tam uvedené dôvody, keď má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne, skutkovo, ani právne správny, a preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ním formulovaného odvolacieho návrhu.
4.1 Podľa žalovaného je bez právneho významu, či žalobca v spore vystupuje ako spotrebiteľ, alebo nie, pretože aj ako spotrebiteľ mal povinnosť tvrdiť, že u neho nastala poistná udalosť v zmysle poistnej zmluvy (resp. poistných podmienok) a svoje tvrdenia mal preukázať (o. i. predložením dôkazu o jeho dočasnej pracovnej neschopnosti a preukázaním, že v rozhodujúcom čase absolvoval konkrétnu liečbu smerujúcu k jeho uzdraveniu, pretože dočasná pracovná neschopnosť je viazaná na chorobu/ úraz). Podľa žalovaného z výpovede samotného žalobcu vyplynulo, že v spornom období žiadnu liečbu neabsolvoval, a teda ďalšie trvanie jeho dočasnej pracovnej neschopnosti nebolo lekársky vôbec podložené, ani zdôvodnené.
4.2 Žalovaný v ďalšom opakoval svoje vyjadrenia o tom, že nezhojenie zlomeniny žalobcovej dolnej končatiny ku dňu 20.6.2017 nebolo prekážkou ukončenia dočasnej pracovnej neschopnosti u žalobcu, resp. o nepreukázaní liečby absolvovanej v spornom období. Zotrval na svojej výhrade k prihliadaní na žalobcom oneskorene predložený dôkaz – vyjadrenie jeho všeobecnej lekárky A. H. k priebehu liečby.
5. Žalobca v odvolacej duplike poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Konštatoval, že bez ohľadu na to, či žalobca vystupuje v spore ako spotrebiteľ alebo nie, má nielen žalobca ale rovnako „aj žalovaný“ nielen bremeno tvrdenia ale aj „dôkaznú povinnosť“. V konaní relevantným spôsobom preukázal, že bol uznaný za dočasne práceneschopného (čo bolo medzi stranami nesporné), preukázal aj dôvodnosť jeho práceneschopnosti v spornom období a to RTG snímkami a aj výpoveďou ošetrujúceho lekára A. G. G., A.. Dôvodnosť trvania práceneschopnosti žalobcu bola preukázaná aj lekárskymi správami všeobecného lekára A. A. H., v zmysle ktorých liečba žalobcu v spornom období bola sprevádzaná komplikáciami spočívajúcimi v opakovaných bolestiach a opuchoch práve pri pokusoch zaťažovania nohy, čo bolo potvrdené aj výsluchom ošetrujúceho lekára A. G. G., A.. Svoje tvrdenia o opaku žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by nárok žalobcu popierali alebo vyvracali, a preto jeho procesná obrana v tomto smere nemôže byť ani účinná. V tejto súvislosti - k definovaniu pojmu „dôkazné bremeno“ žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010. V ďalšom žalobca opakoval svoje vyjadrenia z predchádzajúcich podaní, ktorých sa pridržiava.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 C. s. p..
7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie poistného plnenia z poistnej zmluvy, uzatvorenej medzi žalobcom ako poistníkom a súčasne i poisteným a právnym predchodcom žalovaného (poisťovňou AXA životní pojišťovna, a. s.) ako poistiteľom za sporné obdobie od 21.06.2017 do 12.12.2017 v sume 3 520 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa podania žaloby v upomínacom konaní ( t. j. od 12.10.2018). Svoj nárok žalobca odvodil z pripoistenia dennej dávky pre prípad pracovnej neschopnosti od 29. dňa v poistnej sume 20 eur. Dňa 12.06.2016 pri športe žalobca utrpel fraktúru oboch kostí predkolenia na pravej nohe, následkom čoho sa tým dňom stal práceneschopným a jeho práceneschopnosť trvala do 12.01.2018. Uvedené skutočnosti medzi stranami neboli sporné.
8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že podľa rozhodnutia všeobecnej lekárky A. A. H., v súlade s odporúčaním špecialistu traumatológa A. G. G., A., žalobca bol v rozhodnom období práceneschopným, nemohol žiadnym spôsobom vykonávať svoju zárobkovú činnosť. Uložil preto žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžné poistné plnenie za sporné obdobie 176 dní práceneschopnosti po 20 eur spolu s úrokom z omeškania, odo dňa podania žaloby v upomínacom konaní, t. j. od 12.10.2018 do zaplatenia.
9. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, konania mu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie o uplatnenej žalobe, svoje závery premietol do vecne správneho rozhodnutia a správne zvolené právne normy aj správne aplikoval, pričom svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odvolací súd odkazuje na napadnuté prvoinštančné rozhodnutie v častiach podstatných pre posúdenie danosti žalobou uplatneného nároku a za účelom vyrovnania sa s odvolacími námietkami žalovaného, ktoré sú vo svojej podstate totožné s jeho námietkami prezentovanými v prvoinštančnom konaní uvádza nasledovné:
10. Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné. (§ 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
11. Právo na plnenie vznikne, ak nastane skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť).(§ 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
12. Kto má právo na plnenie, je povinný bez zbytočného odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť, dať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a rozsahu jej následkov a predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada. Poistné podmienky mu môžu uložiť aj ďalšie povinnosti. (§ 799 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
13. Podľa oddielu 3. Poistenie dennej dávky pre prípad pracovnej neschopnosti, článku 3.1 Spoločné ustanovenie pre poistenie pre prípad pracovnej neschopnosti, bod 1 Osobitných poistných podmienok pre poistenie pre prípad choroby 1114SK, pracovná neschopnosť v zmysle týchto podmienok nastane, keď poistený nemôže podľa lekárskeho rozhodnutia žiadnym spôsobom vykonávať a nevykonáva svoje zamestnanie alebo svoju samostatne zárobkovú činnosť, a to ani po obmedzenú časť dňa, ani nevykonáva riadiacu a/alebo kontrolnú činnosť.
14. Podľa oddielu 3. Poistenie dennej dávky pre prípad pracovnej neschopnosti, článku 3.1 Spoločné ustanovenie pre poistenie pre prípad pracovnej neschopnosti, bod 2 Osobitných poistných podmienok pre poistenie pre prípad choroby 1114SK, dátumom vzniku poistnej udalosti v poistení pracovnej neschopnosti je deň, kedy je zistená pracovná neschopnosť. Poistná udalosť končí dňom, kedy je pracovná neschopnosť podľa lekárskeho rozhodnutia ukončená.
15. Podľa oddielu 3. Poistenie dennej dávky pre prípad pracovnej neschopnosti, článku 3.1 Spoločné ustanovenie pre poistenie pre prípad pracovnej neschopnosti, bod 6 Osobitných poistných podmienok pre poistenie pre prípad choroby 1114SK, pokiaľ poistiteľ požaduje preskúmanie zdravotného stavu poisteného lekárom, ktorého sám určil, a pokiaľ poistený toto preskúmanie odmietne (vyšetrenie nepodstúpi), nie je poistiteľ do doby, kým poistený určené vyšetrenie podstúpi, povinný plniť. Poistiteľ nie je povinný poskytnúť poistné plnenie v prípade, že ním určený lekár nepotvrdí ďalšie trvanie pracovnej neschopnosti.
16. Podľa oddielu 3. Poistenie dennej dávky pre prípad pracovnej neschopnosti, článku 3.1 Spoločné ustanovenie pre poistenie pre prípad pracovnej neschopnosti, bod 7 Osobitných poistných podmienok pre poistenie pre prípad choroby 1114SK (ďalej aj len „Osobitné poistné podmienky“), V prípade, ak je dĺžka pracovnej neschopnosti pre danú diagnózu neúmerne dlhšia než priemerná doba liečenia choroby alebo následkov úrazu a toto predĺženie nie je v lekárskej dokumentácii dostatočne odborne odôvodnené, stanoví dĺžku pracovnej neschopnosti nevyhnutnú na vyliečenie choroby a následkov úrazu poistiteľ s prihliadnutím na vyjadrenie špecializovaného lekára.
17. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že podstatnými právnymi skutočnosťami zakladajúcimi nárok žalobcu na žalobou uplatnené plnenie – dennú dávku z dôvodu pracovnej neschopnosti v spornom období, je existencia poistnej zmluvy s dojednaným rozsahom plnenia a existencia poistnej udalosti, resp. jej rozsah. Súd prvej inštancie správne zameral dokazovanie na zistenie uvedených skutočností.
18. Existencia poistnej zmluvy, vrátane dodatkov, uzavretej medzi stranami sporu (resp. žalobcom a právnym predchodcom žalovaného) bola nesporne preukázaná, sporným nebolo ani dojednanie pripoistenia dennej dávky pre prípad pracovnej neschopnosti žalobcu od 29. dňa v poistnej sume 20 eur. Poistná udalosť vznikla dňom 12.06.2016, tým, že žalobca sa podľa lekárskej správy stal práceneschopným. Táto skutočnosť sporná nebola. Z obsahu spisu odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie zistil, že poistná udalosť bola ukončená rozhodnutím všeobecnej lekárky dňom 12.01.2018, pričom žalobca si nárok uplatnil do 12.12.2017. Súd prvej inštancie tak správne zistil existenciu poistnej udalosti v spornom období a súčasne správne konštatoval, že o práceneschopnosti a dĺžke jej trvania rozhoduje všeobecný lekár. Konštatovanie uvedeného, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, korešponduje s ustanovením § § 12a ods. 1 písm. a) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého dočasnú pracovnú neschopnosť osoby posudzuje a rozhoduje o nej príslušný ošetrujúci lekár. Súd prvej inštancie správne podporne poukázal na lekárske správy a svedeckú výpoveď lekára – špecialistu, ktorý žalobcu dva krát operoval, bol mu známy jeho stav po operácii a ukončenie práceneschopnosti odporučil 12.12.2017. Žalovaný v priebehu konania popieral dôvodnosť dočasnej práceneschopnosti žalobcu v spornom období odo dňa 21.6.2017 do dňa 12.12.2017. Tvrdenie o nedôvodnosti dočasnej práceneschopnosti žalobcu v spornom období je aj podstatnou odvolacou námietkou žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd predovšetkým poukazuje na inštitút dôkazného bremena a súhlasne so žalobcom upozorňuje, že „Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie tých skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24. júna 2010). „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“ ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22. septembra 2010). V zmysle citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR bolo pre úspech žaloby nevyhnutné, aby žalobca uniesol dôkazné bremeno tým, že preukáže existenciu skutočnosti, s ktorou je spojený vznik povinnosti žalovaného ako poistiteľa plniť – teda popri existencii poistnej zmluvy aj existenciu poistnej udalosti. Touto poistnou udalosťou bola práceneschopnosť žalobcu. Žalobca v konaní tvrdil a relevantným spôsobom preukázal, že poistná udalosť vznikla (zistením jeho práceneschopnosti dňa 12.06.2016, čo bola nesporná skutočnosť) a trvala aj v spornom období 21.6.2017 - 12.12.2017, pretože rozhodnutím ošetrujúcej všeobecnej lekárky žalobcu bola ukončená až 12.01.2018. V konaní nebol vykonaný žiadny relevantný dôkaz, ktorý by vyvrátil tvrdenia žalobcu o existencii jeho práceneschopnosti. Žalovaný svoje tvrdenie o nedôvodnosti dočasnej práceneschopnosti žalobcu v spornom období relevantným spôsobom nepreukázal. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že na posúdenie dôvodnosti práceneschopnosti sú potrebné odborné vedomosti, ktorými súd nedisponuje. Súd nedisponuje takými odbornými znalosťami, ktoré by mu umožnili správne vyhodnotiť skutkové okolnosti tvrdené žalovaným o priebehu liečby žalobcu. Žalovaný v konaní nenavrhol vykonanie relevantného dôkazu, predpokladaného Civilným sporovým poriadkom - napr. odborným vyjadrením alebo znaleckým dokazovaním, na základe ktorých by súd mohol vyhodnotiť dôvodnosť práceneschopnosti žalobcu v spornom období. Výsluch svedkyne – posudkovej lekárky žalovaného uvedené dôkazné prostriedky nenahradil. V tejto súvislosti totiž odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 51a ods. 1 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, v zmysle ktorého je potrebné pri výbere osoby, ktorá má byť do konania pribraná ako znalec, prihliadnuť na dôvody, pre ktoré je znalec z podania znaleckého posudku vylúčený; to platí rovnako aj pre odborné vyjadrenie. Odvolací súd súčasne pripomína, že odborné vyjadrenie, resp. znalecké dokazovanie je možné vykonať len na návrh (§ 206, resp. § 207 C.s.p.). Správne preto súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z nespornej skutočnosti – rozhodnutia všeobecnej lekárky žalobcu o jeho dočasnej práceneschopnosti, keď žalovaným tvrdená nedôvodnosť dočasnej práceneschopnosti žalobcu preukázaná nebola.
19. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobcovi, ktorý nepochybne v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal všetky relevantné tvrdenia vo vzťahu k uplatnenému nároku, priznal voči žalovanému uplatnené poistné plnenie. Je tiež nepochybné, že žalovaný sa dostal s plnením do omeškania, súd prvej inštancie preto správne priznal žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania.
20. K odvolacej námietke žalovaného vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolací súd uvádza, že predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 3 520 eur. V uplatnení tohto nároku bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (výrok II.) správny. Pokiaľ sa pôvodne žalobca domáhal zaplatenia sumy 4 120 eur a neskôr vzal v časti 600 eur svoju žalobu späť, o tomto späťvzatí súd prvej inštancie rozhodol v priebehu konania samostatným uznesením, ktoré je právoplatné a vo vzťahu k sume 600 eur konečné, pretože po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia už uvedená suma nebola predmetom konania a odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
21. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie dôvody uplatnené žalovaným neboli naplnené, keď súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, napadnutý rozsudok preto ako vecne správny použitím citovaného § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
23. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu ( § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 C. s. p.). O výške náhrady trov konania v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Senát odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C. s. p.)..
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).