Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-240-2018.pdf
PDF · 103.84 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/240/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: V. S. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. 9, XXXXX B., B., zastúpeného: JUDr. Tomáš Plank, advokát so sídlom Námestie Slobody 10, 811 06 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, so sídlom Trieda Andreja Hlinku 2, 949 76 Nitra, IČO: 00 397 482, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. mája 2018 č.k. 18C/361/2016-307, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do zaplatenia p o t v r d z u j e.
II. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.912,16 eura s 8 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 14, § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, § 420 ods. 1, 2, 3, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. 1.2. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca začal študovať u žalovanej v externom doktorandskom štúdiu. Pri prijatí žalovaná akceptovala diplom predložený žalobcom. Žalobca študoval 3 roky. V závere štúdia žalobcu vydala žalovaná rozhodnutie, ktorým diplom žalobcu neuznala na štúdium PhD, považovala ho za nedostatočný. V priebehu sporu žalovaná vydala rozhodnutie o uznaní dokladu vydaného zahraničnou vysokou školou. 1.3. Konštatoval, že je daná zodpovednosť žalovanej za škodu, keďže svojim konaním porušila právnu povinnosť a žalobcovi v príčinnej súvislosti so správaním žalovanej vznikla škoda. Žalovaná nerozporovala uplatnenú škodu, ktorá predstavuje zaplatenie poplatkov, poštovného, preklady textov, všeobecné výdavky ako aj cestovné náklady ako i školné, ktoré bolo žalovanej zaplatené sprostredkovateľskou agentúrou. Vyslovil názor, že je daná zodpovednosť žalovanej i na zaplatenie škody, ktorá vznikla žalobcovi titulom zaplateného školného sprostredkovateľskej agentúre, keďže išlo nevyhnuté náklady, ktoré boli žalobcom aj vynaložené. S poukazom na charakter a účel vynaloženia uvedených finančných prostriedkov, považoval tieto náklady dôvodné a primerané. Uviedol
že žalovaná mala vedomosť o sprostredkovateľskej agentúre, ktorá jej platila školné, hoci žalobca dohodu zo sprostredkovateľskou agentúrou žalovanej nepredložil. Žalobca preukázal, že platil platby sprostredkovateľskej agentúre v zmysle čl. 3 dohody a následne sprostredkovateľská agentúra platila školné žalovanej, zabezpečila pre žalobcu prijímacie konanie, školiteľa, tému, z ktorého dôvodu žalobca musel tieto náklady uhradiť v zmysle uzatvorenej zmluvy medzi žalobcom a sprostredkovateľskou agentúrou. Akceptoval, že žalobca nemal záujem využiť možnosť, aby štúdium dokončil pre stratu dôvery k žalovanej. 1.4. Považoval za dôvodný nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá pozostávala zo školného za rok 2012 18.000 eur, za rok 2013 7.000 eur, za rok 2014 3.000 eur, z poplatku za externý kongres v T. 90 eur, z poštovného 33,98 eura, z platieb za preklady textov 2.306,22 eura, zo všeobecných výdavkov PHD štúdia (apostilované preklady diplomu, overenia) 856,08 eura, z cestovných nákladov (21.-22. 9. 2012 + diéty) 559,94 eura, z cestovných nákladov (28.-29.11.2012 + diéty) 414,64 eura, z cestovných nákladov (5.-6. júna 2013 + diéty) 561,80 eura, z cestovných nákladov ( 27.-28.6.2013 + diéty) 520,10 eura, z cestovných nákladov (13-14. 2.2014 + diéty ) 569,40 eura. 1.5. Priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania od 18.07.2016 (odo dňa podania žaloby). Keďže žalobca nepreukázal, z akého dôvodu žiadal priznať úrok z omeškania od 01.01.2016, žalobu v tejto časti zamietol. 1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný v istine. Uviedol, že o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
2.1. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie a navrhovala, aby odvolací súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Jeho postup pri hodnotení výsledkov dokazovania bol nesprávny, keď vzal do úvahy skutočnosti a neplatné úkony, ktoré z dôkazov nevyplynuli a neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. 2.2. Tvrdila, že základnou podmienkou prijatia na doktorandské štúdium je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ktoré je uchádzač povinný kedykoľvek pred, počas aj po ukončení štúdia preukázať. V priebehu štúdia žalobcu na doktorandskom štúdiu zistila, že v jeho spise absentuje doklad o uznaní vzdelania vydaný zahraničnou vysokou školou. Preto ho písomne vyzvala na jeho predloženie. Vzhľadom k tomu, že žalobca nereagoval, z vlastného podnetu začala konanie o uznanie dokladu o vzdelaní, svojim rozhodnutím doklad uznala a vyzvala žalobcu za zápis na štúdium v akademickom roku 2017/2018. Pre úspešné ukončenie vzdelania mal žalobca predložiť dizertačnú prácu a obhájiť ju pred odbornou komisiou. 2.3. Namietala, že žalobca nepreukázal platne uzavretú zmluvu o zabezpečení štúdia u žalovanej so sprostredkovateľskou spoločnosťou a nepreukázal zaplatenie poplatkov sprostredkovateľovi. 2.4. Namietala, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania, ktorý nie je v súlade s aktuálnou sadzbou zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy, ktorá dňa 21.05.2018 bola 5 %.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s rozsudkom súdu prvej inštancie sa stotožňuje a navrhuje ho ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná po uznaní jeho vysokoškolského diplomu, na základe ktorého ho nechala tri roky študovať a platiť, zaujala písomné stanovisko o neuznaní diplomu. Až po intervencii Ministerstva školstva svoj názor zmenila a diplom znovu uznala a vyzvala na dokončenie štúdia. Keďže už stratil dôveru k škole žalovanej, túto ponuku neprijal. Žalovaná vedela o sprostredkovateľovi, s ktorým komunikovala, vybavoval termíny skúšok, témy dizertačných prác a splnenie podmienok štúdia, bol prítomný na skúškach, platil za neho školné bankovým prevodom. Sprostredkovateľovi platil za jeho činnosť a táto platba zahŕňala nielen školné, ale aj odmenu sprostredkovateľa.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné len čiastočne, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
7.1. V predmetnej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej náhrady škody spolu vo výške 33.912,16 eura. V žalobe tvrdil, že rozhodnutím žalovanej bol prijatý na PhD štúdium na Fakulte Ekonomiky a managementu žalovanej univerzity kde následne študoval v rokoch 2012, 2013 a 2014. V závere štúdia žalovaná vydala rozhodnutie, ktorým neuznala jeho diplom a nebolo mu umožnené štúdium ukončiť. Tým mu vznikla škoda, ktorú v žalobe špecifikoval. 7.2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe nepoprela skutkové tvrdenie žalobcu o dodatočnom zamietnutí uznania jeho dokladu o vzdelaní. Rovnako nepoprela, že žalobca jej prostredníctvom spoločnosti WIPRO AG G. und W., zaplatil školné za externé štúdium v akademickom roku 2012/2013 vo výške 1.400 eur, v akademickom roku 2013/2014 vo výške 1.400 eur a v akademickom roku 2014/2015 vo výške 1.400 eur. Namietala voči poplatkom, ktoré žalobca platil za štúdium, nakoľko boli zaplatené spoločnosti WIPRO AG, nie jej. Namietala tiež voči uplatnenej škode titulom nákladov spojených s povinnosťou študenta vedecký bádať, tvoriť a prezentovať dosiahnuté výsledky na konferenciách a formou vedeckých publikácii, keďže malo ísť o náklady, ktoré vysoká škola neprepláca žiadnemu študentovi. Navrhla žalobu zamietnuť v plnom rozsahu. 7.3. Súd prvej inštancie žalobe čo do základu vyhovel. Uplatnený úrok z omeškania z priznanej sumy vo výške 8 % ročne priznal žalobcovi až odo dňa podania žaloby. Žalobu zamietol v časti týkajúcej sa úroku z omeškania uplatneného od 01.01.2016 do 17.07.2016. Na odvolanie žalovanej bola vyhovujúca časť rozsudku a výrok o trovách konania, ako výrok závislý, predmetom skúmania odvolacím súdom.
8.1. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol rozhodnutím dekanky Fakulty ekonomiky a managementu žalovanej univerzity zo dňa 28.02.2012 prijatý na PhD štúdium so začiatkom štúdia v septembri 2012. Žalobca študoval na Fakulte ekonomiky a managementu v akademických rokoch 2012/2013, 2013/2014 a 2014/2015. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 16.12.2015 evidenčné číslo 26/2015 žalobcovi zamietla uznanie dokladu o udelení titulu „Master of Business Administration“ vydaný Liverpool Jonh Moores University dôvodiac, že tento doklad nie je porovnateľný so žiadnym dokladom prvého a druhého stupňa vzdelávania vydávaným po absolvovaní štúdia študijného programu rovnakého alebo príbuzného študijného odboru na FEM SPU. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 03.07.2017 evidenčné číslo 11/2017 uznala žalobcovi dokladu o udelení titulu „Master of Business Administration“ vydaný Liverpool Jonh Moores University. 8.2. Žalobca za účelom prijatia na štúdium a štúdia využíval služby spoločnosti WIPRO AG G. und W., ako poradcu. Žalobca počas štúdia zaplatil spoločnosti WIPRO AG poplatky spolu v sume 28.000 eur (18000 + 7000 + 3000 = 28000), v ktorom boli zahrnuté aj študijné poplatky. Žalobca ďalej počas štúdia hradil poplatok za externý kongres v T. 90 eur, poštovné 33,98 eura, preklady textov 2.306,22 eura, všeobecné výdavky PhD štúdia (apostilované preklady diplomu, overenia) 856,08 eura, cestovné náklady (21.-22. 9. 2012 + diéty) 559,94 eura, cestovné náklady (28.-29.11.2012 + diéty) 414,64 eura, cestovné náklady (5.-6. júna 2013 + diéty) 561,80 eura, cestovné náklady ( 27.-28.6.2013 + diéty) 520,10 eura a cestovné náklady (13-14. 2.2014 + diéty ) 569,40 eura.
9. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
10. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
11. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
12. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v danej veci neaplikoval ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka. Preto postupoval podľa § 382 CSP a prípisom zo dňa 05.09.2019 vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu uvedeného ustanovenia, z dôvodu, že toto ustanovenie všeobecne záväzného predpisu v doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a pre rozhodnutie je aplikácia tohto ustanovenia rozhodujúca.
13. Žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že dodržiaval predpisy a pokyny žalovanej a k prijímaciemu konaniu predložil všetky požadované náležitosti vrátane vysokoškolského diplomu, ktorý žalovaná vyhodnotila ako vyhovujúci pre danú formu štúdia a písomne potvrdila jeho prijatie na štúdium. Následne študoval 3 roky a v závere mu žalovaná znemožnila dokončenie štúdia tým, že vo svojom rozhodnutí zaujala stanovisko, podľa ktorého diplom nie je vhodný, hoci na začiatku štúdia vhodný bol. V tom čase boli už poplatky za 3 ročné štúdium a ďalšie náklady zaplatené, takže mu vznikla škoda. Po rozhodnutí školy sa pokúsil vec zvrátiť odvolaním. Uplynuli dva roky, kým žalovaná uznala svoje pochybenie a ponúkla ukončenie štúdia, ktoré odmietol, keďže nemal dôveru, že záver štúdia prebehne objektívne. Okrem toho za dva roky svoje plány musel zmeniť. Tvrdil, že uvedené správanie žalovanej viedlo k vzniku škody na jeho strane. Žalovaná pochybila v zmysle porušenia povinností podľa § 415 Občianskeho zákonníka, lebo sa nesprávala tak, aby sa predchádzalo k vzniku škody. Nepoprela svoju zodpovednosť, za vzniknutú škodu, iba sporovala jej výšku.
14. Žalovaná v písomnom vyjadrení uviedla, aby odvolací súd v odvolacom konaní použil ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka.
15.1. Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec z hľadiska ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka preskúmal rozsudok v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, ale z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny právny záver. 15.2. Z hľadiska skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca bol prijatý na externé doktorandské štúdium, ktoré študoval tri akademické roky. Pri prijatí žalovaná akceptovala diplom predložený žalobcom. Po troch rokoch štúdia však vydala rozhodnutie, ktorým diplom žalobcu na štúdium PhD neuznala. Neskôr, až v priebehu súdneho konania, žalovaná vydala nové rozhodnutie, ktorým doklad vydaný zahraničnou vysokou školou uznala. Na základe uvedeného dospel k záveru, že je daná zodpovednosť žalovanej za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keďže svojim konaním porušila právnu povinnosť a žalobcovi v príčinnej súvislosti so správaním žalovanej vznikla škoda. 15.3. Odvolací súd nezdieľa záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaná svojim konaním porušila právnu povinnosť. Súd prvej inštancie v rozhodnutí nešpecifikoval akú právnu povinnosť žalovaná porušila, či to bola povinnosť vyplývajúca zo zákona (zákonná povinnosť) alebo to bola povinnosť vyplývajúca zo zmluvy (zmluvná povinnosť). Podľa názoru odvolacieho súdu žiadny zákon neukladal žalovanej povinnosť zdržať sa dodatočného skúmania dokladov k prijímaciemu konaniu. K plneniu takejto povinnosti sa žalovaná nezaviazala ani v žiadnej zmluve, či v dohode, uzatvorenej so žalobcom. Takáto skutočnosť nevyplývala ani zo skutočností uvedených v žalobe. Odvolací súd však, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s účasťou na štúdiu na fakulte žalovanej, avšak ide o zodpovednosť za porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil.
16. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia v napadnutej vyhovujúcej časti odvolací súd dodáva, že žalovaná zodpovedá za vzniknutú škodu žalobcu, nakoľko svojim postupom pri prijatí žalobcu na doktorandské štúdium porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť správať sa tak, aby nedochádzalo ku škodám, ktorú jej ukladá ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka. Keďže doktorandským štúdiom sa získava vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa, základnou podmienkou prijatia na doktorandské štúdium je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa (§ 56 ods. 3 Zákona č. 131/2002 Z.z.). Z predloženej internej smernice pre realizáciu doktorandského štúdia na Fakulte ekonomiky a manažmentu SPU v N. jednoznačne vyplýva, že uchádzač o doktorandské štúdium k prihláške pripojí, okrem iného, doklad o dosiahnutom vzdelaní. Z tvrdení žalovanej, ale vyplýva, že prijala žalobcu na doktorandské štúdium aj napriek tomu, že nemala k dispozícii všetky doklady potrebné pre jeho prijatie, konkrétne doklad o uznaní vzdelania vydaný zahraničnou vysokou školou, ktorý mal preukazovať, že žalobca dosiahol vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Postup žalovanej, ktorá žalobcu napriek uvedenému
nedostatku prijala na doktorandské štúdium, potom nie je možné hodnotiť inak, len ako porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti stanovenej v § 415 Občianskeho zákonníka. Uvedené porušenie malo za následok naplnenie základného predpokladu všeobecnej zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti. Odvolací súd totiž nespochybňuje právo žalovanej aj dodatočne kontrolovať splnenie podmienok prijatia na štúdium. Pokiaľ však žalovaná pri prijatí nepostupovala dostatočne dôsledne a umožnila žalobcovi doktorandské štúdium, hoci v čase prijatia nespĺňal podmienky pre štúdium, zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi týmto postupom žalovanej vznikla. Samozrejmé za podmienky, že boli splnené aj ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu, stanovené v § 420 Občianskeho zákonníka, a to vznik škody, zavinenie škodcu a príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a škodou, pričom zavinenie zákon predpokladá a zodpovednosti za škodu sa zbaví len ten, kto preukáže, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na zodpovednosti žalovanej nič nemení následný postup žalovanej, ktorá žalobcu po troch akademických rokoch štúdia v roku 2015 vyzvala, na predloženie dokladu o dosiahnutom vzdelaní a keďže žalobca nereagoval, následne začala z vlastného podnetu konanie o uznaní dokladu o vzdelaní a vydala rozhodnutie, ktorým diplom žalobcu na štúdium PhD neuznala (v roku 2016) a neskôr vydala rozhodnutie, ktorým naopak diplom žalobcu na štúdium PhD uznala (v roku 2017).
17. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania v sadzbe presahujúcej 5 % ročne, treba prisvedčiť žalovanej, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania, ktorý nebol v súlade s aktuálnou sadzbou zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy. S účinnosťou od 01.02.2013 je totiž výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.). Prvým dňom omeškania v danej veci bol deň 18.07.2016 a k uvedenému dňu základná úroková sadzba ECB bola 0 %, preto zákonný úrok z omeškania bol 5 % ročne (5 + 0 = 5). Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 8 % ročne, teda o 3 % viac, bolo jeho rozhodnutie v tejto časti presahujúcej zákonný úrok z omeškania nesprávne.
18.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní. 18.2. Podstatou odvolania žalovanej bolo tvrdenie, že základnou podmienkou prijatia na doktorandské štúdium je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ktoré je uchádzač povinný kedykoľvek pred, počas aj po ukončení štúdia preukázať. S uvedenou námietkou sa odvolací súd s poukazom na bod 16. nestotožnil, hoci nespochybňuje povinnosť žalobcu k prihláške na štúdium priložiť doklad o dosiahnutom vzdelaní. Bolo však na žalovanej priložený doklad preskúmať a s konečnou platnosťou rozhodnúť o jeho uznaní pred prijatím žalobcu na doktorandské štúdium. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že žalobcovi umožnila ukončiť štúdium v akademickom roku 2017/2018, treba prisvedčiť žalobcovi, ktorý o ukončenie štúdia nemal záujem jednak pre stratu dôvery k fakulte žalovanej univerzity, a jednak pre dlhý čas, ktorý uplynul. 18.3. S námietkami žalovanej, podľa ktorej žalobca nepreukázal platne uzavretú zmluvu o zabezpečení štúdia so sprostredkovateľskou spoločnosťou a nepreukázal zaplatenie poplatkov sprostredkovateľovi, sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko s uvedenými námietkami sa dostatočne vysporiadal súd prvej inštancie v bode 15 svojho rozhodnutia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaná mala vedomosť o tom, že žalobca za účelom prijatia na štúdium a štúdia využíval služby spoločnosti WIPRO AG G. und W., ako poradcu, ktorá spoločnosť zabezpečila pre žalobcu účasť na prijímacom konaní, školiteľa a tému dizertačnej práce. A prostredníctvom uvedenej spoločnosti žalobca zaplatil aj školné na tri akademické roky štúdia. Žalobca v spore preukázal úhradu všetkých platieb, ktoré v súvislosti s doktorandským štúdiom vynaložil, vrátane platieb spoločnosti WIPRO AG, ktorých zaplatením mu vznikla škoda v dôsledku správania sa žalovanej, popísaného v bode 16. 18.4. S námietkou žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania, ktorý nie je v súlade s aktuálnou sadzbou zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy sa odvolací súd s poukazom na bod 17. stotožnil.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 33.912,16 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.07.2016 do zaplatenia podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
20. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 a ods. 2 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania voči žalovanej rozsahu 100 %. Žalobca bol v celom konaní plne úspešný, keďže zamietnutá časť žaloby sa týkala úroku z omeškania a nemala vplyv na trovy konania. Úrok z omeškania v danej veci nebol samostatným predmetom konania, a preto nebude súčasťou výpočtového základu, v dôsledku čoho nemohol ovplyvniť ani rozsah priznanej náhrady trov konania. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).