Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-3-2023.pdf
PDF · 88.22 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/3/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. F. XXX/XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jaroslav Čibenka, s.r.o., so sídlom Púchov, F. Urbánka 797/14, IČO: 47 254 181, proti žalovanej: G. H. I., J. K., so sídlom L., M. XXX/X, IČO: XX XXX XXX, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28.10.2022, č.k. 3C/26/2022-48, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala nahradiť prejav vôle žalovanej na kúpnej zmluve o predaji pozemkov. Kúpnou zmluvou mienila žalovaná v rámci likvidácie dedičstva predať v žalobe špecifikované pozemky. Urobila oznam o predaji mimo dražby s povinnosťou predložiť ponuky kúpnej ceny do 30 dní. Žalobkyňa ponuku v lehote urobila a na výzvu žalovanej aj zložila kúpnu cenu. Následne jej žalovaná oznámila, že jej boli po uplynutí lehoty ešte doručené ďalšie ponuky s vyššou cenou, a pretože boli podané na poštovú prepravu pred uplynutím lehoty, tieto akceptuje a zloženú kúpnu cenu žalobkyni vrátila. Žalobkyňa uvedený postup žalovanej namietala a tvrdila, že lehota na predkladanie ponúk je lehotou hmotnoprávnou a pokiaľ mali byť ponuky urobené včas, museli byť pred uplynutím stanovenej lehoty doručené žalovanej a nielen podané na poštovú prepravu. O povahe lehoty bol medzi stranami spor.
2. Zamietnutie žaloby odôvodnil súd prvej inštancie bez potreby zaoberať sa samotnou spornou otázkou o povahe lehoty na predkladanie ponúk, keď konštatoval nedostatok vecnej legitimácie žalobkyne na podanie žaloby. Vychádzajúc z ustanovenia § 229 CSP uviedol, že prejav vôle subjektu právneho vzťahu je možné nahradiť súdnym rozhodnutím len v tých prípadoch, keď to zákon výslovne umožňuje (napr. § 50a, § 715, § 719 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 29 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), resp. kde povinnosť k právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným ustanovením (napr. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka) alebo ako záväzková povinnosť je založená iným právnym úkonom (§ 50a Občianskeho zákonníka). Obchodný zákonník takúto možnosť zakotvuje napr. v § 270 a ďalej v § 290 a v § 292.
3. V nadväznosti na to prijal súd prvej inštancie záver, že zo žiadneho hmotnoprávneho ustanovenia, ani iného právneho predpisu upravujúceho činnosť notára, či už z Notárskeho poriadku, resp. Civilného
mimosporového poriadku nemožno vyvodiť existenciu nároku tretej osoby na to, aby s ňou notár uzatvoril takú zmluvu, ktorú notár uzatvoriť nechce. Pretože v súdenom prípade nemožno podľa súdu prvej inštancie nahradiť prejav vôle žalovanej súdnym rozhodnutím, keďže to zákon výslovne neumožňuje, súd žalobu zamietol bez toho, že by bolo potrebné riešiť spornú otázku, či lehota uvedená v oznámení notárky o predaji mimo dražby predstavovala lehotu, v ktorej mali byť ponuky fyzicky doručené do konca lehoty na notársky úrad alebo súd, alebo stačilo ak boli v rámci lehoty podané na poštovú prepravu
4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť. V prvom rade namietala, že sama žalovaná nerozporovala svoju povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu ako takú. Jedinou spornou otázkou v konaní bola povaha lehoty na predkladanie ponúk, ku ktorej sa aj súd vyjadril v predbežnom právnom posúdení veci a priklonil sa k názoru žalobkyne. Existencia záväzku žalovanej tak podľa žalobkyne vyplynula zo samotného súdneho konania ako nesporná skutočnosť.
6. Žalobkyňa mala zato, že v danom prípade došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 50a OZ a vyplýva to z priebehu úkonov medzi stranami sporu. Tu bolo potrebné podľa žalobkyne prihliadať nielen izolovane na oznam (ponuku) žalovanej o predaji mimo dražby zo dňa 25.08.2020, ale aj na ďalšie úkony medzi stranami sporu, a to včasnú ponuku žalobkyne na odkúpenie zo dňa 14.09.2020, výzvu žalovanej z 06.10.2020 na zloženie kúpnej ceny, samotnú úhradu vykonanú žalobkyňou 12.10.2020 a výzvu žalobkyne z 19.04.2022, ktorou vyzvala žalovanú na uzatvorenie kúpnej zmluvy z titulu existencie jej záväzku podľa § 50a OZ. Uvedené úkony predstavujú podľa žalobkyne ako celok uzavretú zmluvu o budúcej zmluve, preto nie je podľa žalobkyne správny záver, že k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve medzi stranami nedošlo a povinnosť žalovanej preto nie je daná.
7. Odhliadnuc od uvedenej existencie zmluvy o budúcej zmluve prichádzalo podľa žalobkyne do úvahy právne posúdenie veci podľa ust. § 850 OZ o verejnom prísľube. Oznam žalovanej z 25.08.2020 podľa žalobkyne jednoznačne spĺňal náležitosti verejného prísľubu, ako jednostranného právneho úkonu, na základe ktorého vznikla žalovanej povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu s tým, kto splní podmienky stanovené v prísľubu, teda s tým, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu. Na podporu tohto právneho posúdenia citovala žalobkyňa rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/126/2020 zo dňa 30.06.2022, podľa ktorého je verejný prísľub neodvolateľnou ofertou spôsobujúcou vznik záväzku, a to bez ohľadu, či je takto výslovne označený.
8. Žalobkyňa tiež nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o neprípustnosti analógie so zákonom o verejnom obstarávaní odôvodnenom tým, že pri verejnom obstarávaní sa jedná o odlišný účel, a to nadobudnutie veci za čo najnižšiu cenu. Pre analógiu to však podľa žalobkyne nie je rozhodujúce, pretože podstatná je analógia samotného vzniku záväzku. Ten podľa žalobkyne vzniká vyhlásením určitej osoby voči neurčitému okruhu osôb, že uchádzačovi, ktorý úspešne splní stanovené podmienky poskytne vyhlasovateľ plnenie. Uvedené predstavuje v podstate spresnenie ustanovenia § 850 OZ o verejnom prísľube. Uvedená konštrukcia podľa žalobkyne ani nenarúša zmluvnú slobodu, ako na to poukazoval súd prvej inštancie, pretože záväzok žalovanej vyplýval v danom prípade už aj tak zo zmluvy.
9. Žalobkyňa nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že je len na notárovi akým spôsobom, s kým, a za akých podmienok speňaží majetok poručiteľa. Takýto stav by bol nežiadúci a v rozpore s inštitútom verejného ponukového konania. Jeho účelom je vo všeobecnosti podľa žalobkyne transparentne speňažiť majetok za čo najvyššiu cenu, a preto viaceré právne predpisy stanovia presné podmienky. Záver súdu o úplnej autonómii vôle notára preto podľa žalobkyne neobstojí.
10. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
11. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.
12. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti prejavu vôle zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie správne vychádzal z procesného rámca vyplývajúceho z ust. § 229 CSP, podľa ktorého právoplatné rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle nahradzujú tento prejav.
13. Rozsudok ukladajúci povinnosť prejavu vôle predpokladá existenciu vecnej legitimácie, teda právneho vzťahu, z ktorého táto povinnosť vyplýva. Povinnosť urobiť prejav vôle môže vyplývať zo zákona na základe výslovnej dikcie umožňujúcej nahradenie prejavu vôle (napr. § 715 OZ, § 719 ods. 2 OZ, § 29 ods. 4 BytZ) alebo iného ustanovenia, ktoré ukladá povinnosť k určitému prejavu vôle (napr. § 603 ods. 3 OZ). Nahradenie prejavu vôle na základe zákona však nie je možné, ak povinnosť urobiť zo zákona nevyplýva. Povinnosť urobiť prejav vôle môže taktiež vyplývať z právneho úkonu. V praxi pôjde často o povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o budúcej zmluve. Táto povinnosť však môže vyplývať aj z inej zmluvy vrátane inominátnej zmluvy. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, str. 918 a nasl.)
14. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie považoval pre úspech žaloby správne za nevyhnutné, aby na strane žalovanej existovala povinnosť uzavrieť zmluvu požadovanú žalobkyňou, čomu by zodpovedalo právo žalobkyne, uzavretia zmluvy sa domáhať. Žalobkyňa namietala, že žalovaná existenciu svojej povinnosti sama nepoprela a existencia takejto povinnosti žalovanej preto nebola sporná (§ 151 ods. 1 CSP). V dôsledku toho nebolo namieste, aby sa súd existenciou tejto povinnosti nad rámec uvedeného zaoberal, pretože v konaní jednoznačne vyplynula.
15. Uvedený názor žalobkyne vychádza z princípu sporového konania, ktorý skutočne predpokladá, že z nesporných skutočností súd vychádza. Existencia žalovanej povinnosti a tomu zodpovedajúceho práva na jednotlivých stranách sporu je otázkou tzv. vecnej legitimácie a tú je súd povinný riešiť z moci úradnej, teda aj bez námietky strany sporu. Platí totiž, že „súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, pokiaľ sa existenciou povinnosti na strane žalovanej a práva na strane žalobkyne, teda vecnou legitimáciou, zaoberal.
16. Súčasne v súlade s vyššie citovanými doktrinálnymi názormi, prijal súd prvej inštancie záver, že povinnosť uzavrieť žalobkyňou požadovanú zmluvu by musela žalovanej vyplývať z právneho predpisu alebo z právneho úkonu. V tomto smere žalobkyňa v odvolaní namieta, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve a poukazuje na úkony ku ktorým medzi stranami sporu došlo v súvislosti so zamýšľaným prevodom. Konkrétne na oznam (ponuku) žalovanej o predaji mimo dražby zo dňa 25.08.2020, ale aj na ďalšie úkony medzi stranami sporu, a to včasnú ponuku žalobkyne na odkúpenie zo dňa 14.09.2020, výzvu žalovanej z 06.10.2020 na zloženie kúpnej ceny, samotnú úhradu vykonanú žalobkyňou 12.10.2020 a výzvu žalobkyne z 19.04.2022.
17. Obsah uvedených písomností zistený súdom prvej inštancie však neumožňuje prijať žalobkyňou tvrdený záver, že ako celok napĺňajú znaky zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 50a OZ.
18. Podľa § 50a ods. 1 OZ účastníci sa môžu písomne dohodnúť, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.
19. Podstatnou náležitosťou zmluvy o zmluve budúcej je dohoda o dobe, do ktorej bude zmluva uzavretá. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ako ich tento prijal v ods. 5., 6., 7., 8. a 11. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však žiadnym spôsobom nevyplýva dohoda o dobe, dokedy dôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve, ako typického právneho úkonu, z ktorého by bolo možné dovodiť povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu, ku ktorej smerovala žaloba.
20. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že ponuka žalovanej z 25.08.2020 predstavovala verejný prísľub v zmysle § 850 a nasl. OZ a povinnosť žalovanej uzavrieť zmluvu tak po jej ponuke vyplývala
priamo zo zákona. Odvolací súd sa stotožňuje so žalobkyňou a ňou citovanou judikatúrou, že verejný prísľub sám o sebe predstavuje vznik záväzku. Nie však záväzku uzavrieť zmluvu.
21. Podľa § 850 OZ verejným prísľubom sa zaväzuje ten, kto verejne vyhlási, že zaplatí odmenu alebo poskytne iné plnenie jednému alebo niekoľkým z bližšie neobmedzeného počtu osôb, ktoré splnia podmienky určené vo verejnom prísľube.
22. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia záväzok z verejného prísľubu môže mať podobu zaplatenia odmeny alebo poskytnutia iného plnenia. Doktrína predstavujúca základy československého občianskeho práva k tomu uvádza: „Účelem veřejného příslibu není uzavření smlouvy, nýbrž dosáhnout na jeho základě přímo určitého chování jiné osoby, na kterém má slibující zájem.“ (Knapp, V., Knappová, M., Švestka, J., Dvořák, J., Kopáč, L., Kanda, A., Salač, J., Mikeš, J. Občanské právo hmotné. Svazek II. Praha: Codex Bohemia, 1998, str. 291). Je teda zrejmé, že ponuku žalovanej z 25.08.2020 nebolo možné podradiť ani pod verejný prísľub, a ani touto právnou konštrukciou dovodzovať na jej strane povinnosť uzavrieť zmluvu, ktorej splnenia by sa mohla žalobkyňa domáhať podanou žalobou.
23. Neostáva iné, než stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že ponuka žalovanej bola z hľadiska práva prakticky totožná s inzerciou, ako na to poukázal súd prvej inštancie. Ani z bežnej občianskej inzercie, ktorej obsahom by bola ponuka na predaj veci za najvyššiu cenu ponúknutú v stanovenej lehote, by nebolo možné dovodiť povinnosť inzerujúceho, predať vec tomu, kto najvyššiu ponuku v určenej lehote urobil. V posudzovanom prípade skresľuje takýto pohľad do istej miery postavenie žalovanej ako súdnej komisárky, v súvislosti s ktorým tento úkon robila, ako aj samotný proces likvidácie dedičstva, pre účely ktorej bol predaj realizovaný. Uvedené do istej miery evokuje, že sa muselo jednať o právom dôsledne regulovaný postup, ako na to poukazuje žalobkyňa v odvolaní. Postavenie notára voči kupujúcim pri samotnom priamom predaji v zmysle § 207 CMP je však potrebné odlišovať od jeho postavenia úradnej osoby v rámci dedičského konania a rovnako je potrebné rozlišovať aj medzi úpravou procesného postupu likvidácie dedičstva a samotným priamym predajom, ktorý sa v zásade neodlišuje od bežných predajov medzi fyzickými osobami. Nemá preto oporu v právnych predpisoch dovodzovať pri priamom predaji v zmysle § 207 CMP obdobné povinnosti, ako normujú predpisy z oblasti obstarávania, na ktoré poukazuje žalobkyňa. To ani formou analógie.
24. Vzhľadom na uvedené bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne a odvolací súd ho preto potvrdil. Vrátane rozhodnutia o trovách.
25. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej by patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanej však odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania napriek jej úspechu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP).
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)