Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BB-76S-26-2022.pdf
PDF · 236.19 KB
Case nature
Area
Subarea
BB-76S/26/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Ing. Jitky Mlynarčíkovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: KOBRA S.B.S. spol. s r.o., so sídlom Gábrišova ulica 995/9, 951 15 Mojmírovce, IČO: 36 531 006, právne zastúpený: JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s.r.o., so sídlom Karpatská 11, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, P.O.BOX 82, 817 82 Bratislava, IČO: 00 151 742, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/003991/2022-243/1141 zo dňa 10.02.2022, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/003991/2022-243/1141 zo dňa 10.02.2022 a Rozhodnutie Úradu vládneho auditu, pracovisko Bratislava č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 z r u š u j e a vec sa v r a c i a prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
II. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako Riadiaci orgán pre Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia, v zastúpení Sociálnou implementačnou agentúrou (ďalej len „SIA") ako sprostredkovateľským orgánom pod riadiacim orgánom na strane poskytovateľa uzatvoril so žalobcom ako prijímateľom Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (ďalej aj len „NFP") č. Z2711023050101 zo dňa 22.06.2010 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 23.09.2010, Dodatku č. 2 zo dňa 10.12.2010, Dodatku č. 3 zo dňa 20.07.2011 a Dodatku č. 4 zo dňa 21.12.2011 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorých boli prijímateľovi poskytnuté finančné prostriedky na realizáciu projektu - Vyššia profesionalita pracovníkov KOBRA S.B.S., spol. s r.o., kód ITMS: 27110230501, Operačný program: Zamestnanosť a sociálna inklúzia (ďalej len „Projekt").
2. Podľa Zmluvy boli celkové oprávnené výdavky na realizáciu aktivít Projektu vo výške 387 700,- Eur, pričom poskytovateľ mal prijímateľovi poskytnúť NFP do výšky 271 390 Eur, t. j. 70 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít Projektu, zároveň žalobca mal zabezpečiť vlastné zdroje financovania Projektu vo výške 30 % z celkových oprávnených výdavkov a úhradu všetkých neoprávnených výdavkov.
3. Žalobca v rámci realizácie Projektu predložil žiadosti o platbu - o zálohové platby (ďalej len „ŽoZP"), a to ŽoZP č. 27110230501101 zo dňa 10.03.2011 vo výške 130 200,- Eur, SIA poskytla žalobcovi zálohovú
platbu vo výške 72 370,67 Eur dňa 25.03.2011 a ŽoZP č. 27110230501108 zo dňa 28.02.2012, ktorou žiadal žalobca poskytnúť zálohovú platbu vo výške 70 000,- Eur a podľa výpisu z účtu Štátnej pokladnice zo dňa 23.03.2012 poskytla SIA žalobcovi sumu 70 000,- Eur. Spolu boli poskytnuté žalobcovi zálohové platby vo výške 142 370,67 Eur.
4. Žalobca predložil žiadosti o zúčtovanie zálohových platieb (ďalej len „ŽoZZP"): - ŽoZZP č. 27110230501202 zo dňa 25.07.2011 - nárokované výdavky 85 489,56 Eur, - ŽoZZP č. 27110230501207 zo dňa 15.02.2012 - nárokované výdavky 13 500,- Eur, - ŽoZZP č. 27110230501209 zo dňa 11.06.2012
- nárokované výdavky 102 300,- Eur.
5. Sprostredkovateľský orgán – Sociálna implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ďalej len „SIA MPSVaR SR") - vykonala u žalobcu administratívne kontroly: - ŽoZZP č. 27110230501202, o výsledku ktorej bol vypracovaný a schválený záznam dňa 20.01.2012, uznané výdavky za oprávnené 85 489,56 Eur, z toho 70% 59 842,69 Eur (NFP - zdroj EÚ a ŠR) - ŽoZZP č. 27110230501207, záznam vypracovaný a schválený 14.03.2012, uznané výdavky za oprávnené 3 464,10 Eur, z toho 70% 2 424,87 Eur (NFP zdroj EÚ a ŠR) - ŽoZZP č. 27110230501209, záznam vypracovaný dňa 21.09.2012 a schválený dňa 24.09.2012, uznané výdavky za oprávnené 25 608,10 Eur, z toho 70% 17 925,67 Eur (NFP zdroj EÚ a ŠR).
6. SIA MPSVR SR neschválila uplatnené výdavky žalobcom v ŽoZZP v takom rozsahu, v akom boli predložené. Za oprávnené uznala výdavky v sume 114 561,76 Eur, z čoho predstavujú prostriedky nenávratného finančného príspevku (ďalej len „NFP") sumu vo výške 80 193,23 Eur a suma 34 386,53 Eur sú vlastné zdroje (30 %). Na vrátenie neuznanej časti finančných prostriedkov vo výške 62 177,44 Eur, ako rozdielu medzi zálohovými platbami v sume 142 370,67 Eur a zúčtovaným NFP v sume 80 193,23 Eur, vyzvala SIA MPSVaR SR žalobcu listom zo dňa 16.11.2012, ktorého prílohou bol aj formulár Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov zo dňa 16.11.2012 (ďalej aj „ŽoV“). Žalobca tieto finančné prostriedky nevrátil.
7. Z podnetu nástupcu SIA MPSVaR SR, a to Implementačnej agentúry Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ďalej len „IA MPSVaR SR“) bolo začaté Úradom vládneho auditu, pracovisko Bratislava (ďalej aj „orgán verejnej správy prvého stupňa" alebo „ÚVA" alebo „Úrad") administratívne konanie, začatie ktorého bolo žalobcovi v súlade s § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok") oznámené listom zo dňa 30.03.2017, doručeným mu dňa 03.04.2017. V predmetnom liste bolo uvedené, že vykonanými administratívnymi kontrolami bolo zistené porušenie podmienok Zmluvy a podmienok uvedených v súvisiacich záväzných dokumentoch, za ktorých boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky, čím došlo k porušeniu finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z. z.") so sankciou podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. Žalobca bol zároveň poučený o právach a povinnostiach účastníka správneho konania.
8. Úrad vládneho auditu, pracovisko Bratislava vydal dňa 02.06.2017 rozhodnutie č. ÚVA-602/2017, 176/5066/17/16, ktoré bolo v odvolacom konaní na základe podaného odvolania žalobcu Ministerstvom financií SR rozhodnutím č. MF/014933/2017-243/1041 zo dňa 09.08.2017 zrušené a vec vrátená Úradu na nové prejednanie a rozhodnutie, a to z dôvodu konštatovaného nedostatočne zisteného skutkového stavu veci v dôsledku argumentácie žalobcu, ktorá by mohla mať objektívne vplyv na skutkový stav veci a právne posúdenie veci. Rozhodnutie č. MF/014933/2017-243/1041 zo dňa 09.08.2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2017.
9. Úrad vládneho auditu následne vyžiadal dôkazný materiál od IA MPSVR SR a vydal nové rozhodnutie č. ÚVA-602/2017, 176/9170/17/51 zo dňa 17.10.2017.
10. Z predmetného rozhodnutia Úradu č. ÚVA-602/2017, 176/9170/17/51 zo dňa 17.10.2017 vyplýva, že vykonanými administratívnymi kontrolami a posúdením v správnom konaní bolo zistené, že žalobca nedodržal podmienky uvedené v Zmluve zo dňa 22.06.2010 a všetkých dokumentoch, na ktoré Zmluva odkazuje, konkrétne Systém finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu, verzia 7.0 (ďalej aj „SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013“), účinný od 01.02.2014, a to bod 4, 4.8.2, písm. B tým, že do 12 mesiacov odo dňa účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 –
2013 (účinnosť od 01.02.2014), nezúčtoval zálohové platby vo výške 100 % poskytnuté pred dátumom účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 - 2013 a nevrátil sumu nezúčtovaného rozdielu v lehote najneskôr do 7 kalendárnych dní od ukončenia uvedeného obdobia (12 mesiacov).
11. Podľa prvostupňového orgánu verejnej správy, uvedeným konaním žalobca naplnil skutkovú podstatu porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z., nakoľko použil verejné prostriedky nad rámec oprávnenia, ktorým došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov, a preto s odkazom na § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z. Úrad uložil žalobcovi v súlade s § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu SR verejné prostriedky, ktorých použitím nad rámec oprávnenia došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 62 177,44 Eur, a to na účet platobnej jednotky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň rozhodol, že podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. vznikne žalobcovi povinnosť platiť penále vo výške 0,1 % zo sumy, v ktorej došlo k porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu v prípade, ak tento nebude zaplatený v lehote, a to až do zaplatenia odvodu. Penále by bol žalobca povinný uhradiť na príjmový účet Úradu.
12. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že nie sú splnené podmienky hypotézy ustanovenia § 4 ods. 4 písm. b) a c) zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 357/2015 Z. z.“); že právomoc a pôsobnosť správneho orgánu konať a rozhodovať o porušení finančnej disciplíny v tomto konaní nie je daná; že podľa článku 3, bod 3.1 Zmluvy mohol byť poskytnutý NFP do výšky 271 390,- Eur, a žalobcovi bol poskytnutý NFP len vo výške 142 370,67 Eur preto nemohol použiť verejné prostriedky nad rámec oprávnenia podľa Zmluvy; že Úrad jednostranne akceptoval argumentáciu IA MPSVR SR a Úrad sa ani po zrušení jeho prvšieho rozhodnutia odvolacím orgánom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho písomných podaniach zo dňa 13.04.2017 a 31.05.2017, pričom v odôvodnení rozhodnutia tieto podania ani neuviedol; že absentuje úvaha, na základe ktorej dospel Úrad k záveru, že účastník konania nezúčtoval poskytnuté zálohové platby, keď zúčtoval dokonca viac; že neexistuje logický súvis medzi tvrdeným nezúčtovaním prostriedkov NFP a hypotézou § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z.; že rozhodnutie Úradu je nepreskúmateľné a správne konanie trpí vadou, ktorá mala za následok porušenie procesných práv účastníka konania. Žalobca v odvolaní uviedol, že trvá na svojej argumentácii v predchádzajúcich podaniach a navrhol odvolaciemu orgánu rozhodnutie Úradu zrušiť a vec mu vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie.
13. Ministerstvo financií SR, ako odvolací orgán, rozhodnutím č: MF/014933/2017-243/1052 zo dňa 14.11.2017 odvolanie žalobcu zamietlo a rozhodnutie Úradu vládneho auditu, pracovisko Bratislava zo dňa 17.10.2017 potvrdilo. Rozhodnutie č: MF/014933/2017-243/1052 zo dňa 14.11.2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2017.
14. Správnou žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, Úradu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu. Navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Na námietku miestnej nepríslušnosti správneho súdu uplatnenú žalovaným vo vyjadrení k žalobe, Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5S/13/2018-48 zo dňa 02.06.2020, právoplatným dňa 09.06.2020, postúpil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie vo veci, aplikujúc § 18 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).
15. Krajský súd v Banskej Bystrici akceptoval postúpenie veci, vec prejednal a podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP rozhodol rozsudkom č. k. 75S/4/2020-66 zo dňa 18.11.2020, ktorý sa stal právoplatným dňa 29.12.2020, a to tak, že rozhodnutie Ministerstva financií SR č. MF/014933/2017-243/1052 zo dňa 14.11.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že Ministerstvo financií SR ako žalovaného zaviazal na povinnosť úplnej náhrady dôvodne vynaložených trov konania voči žalobcovi (ďalej len „Rozsudok zo dňa 18.11.2020“).
16. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení Rozsudku zo dňa 18.11.2020 uviedol že pre posúdenie vecnej správnosti, t.j. zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, je východiskom nesporné skutkové zistenie, či výdavky uplatnené žalobcom k
zúčtovaniu boli vynaložené v rozpore alebo v súlade s podmienkami vyplývajúcimi zo Zmluvy v spojení s ďalšími súvisiacimi dokumentmi. Ďalej Krajský súd v Banskej Bystrici tiež uviedol, že z odôvodnení rozhodnutí Úradu aj žalovaného vyplýva, že rezignovali na vyhodnotenie dôkazu - záznamov z administratívnych kontrol vo vzťahu k namietaným tvrdeniam žalobcu v administratívnom konaní. Len vyhodnotením dôkazov, a to jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach môže orgán verejnej správy dospieť k skutkovým zisteniam na základe, ktorých po ich právnom posúdení rozhodne. Záväzným podkladom, ktoré hodnoteniu nepodlieha, môže byť len právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu vydané v príslušnom konaní so zachovaním všetkých prislúchajúcich procesných práv žalobcu. Je zrejmé, že Implementačná agentúra nerozhoduje pri posudzovaní oprávnenosti výdavkov rozhodnutím. Žalobca teda môže brojiť proti záverom v správnom konaní, čo aj využil, keď v rámci vyjadrenia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, po doručení oznámenia o začatí administratívneho konania namietal výsledok posúdenia oprávnenosti výdavkov vyplývajúcich zo záznamov z administratívnych kontrol, avšak výsledok ako sa vyrovnal Úrad vládneho auditu s jeho námietkami, z rozhodnutia Úradu a ani z rozhodnutia žalovaného, nevyplýva. Krajský súd v Banskej Bystrici tiež v odôvodnení Rozsudku zo dňa 18.11.2020 uviedol, že orgány verejnej správy rozhodnutia založili na skutkovom tvrdení, ktorého správnosť/pravdivosť neskúmali, nehodnotili jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi, a teda nezistil presne a úplne skutočný stav veci, čo spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia. Ďalej sa súd stotožnil s tvrdením žalobcu, že Úrad mal preskúmavať otázku oprávnenosti výdavkov, ak posúdenie ich oprávnenosti a dôvody neuznania výdavkov za oprávnené žalobca namietal vo vyjadrení k začatiu správneho konania a ak tak neurobil, postupoval v rozpore s § 3 ods. 5 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku.
17. Po vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie žalovaný Oznámením o začatí správneho konania na základe Rozsudku zo dňa 18.11.2020 žalobcovi oznámil, že vykonanými administratívnymi kontrolami bolo zistené porušenie podmienok Zmluvy (nezúčtovanie zálohových platieb), za ktorých boli účastníkovi konania poskytnuté finančné prostriedky, čím došlo k porušeniu finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. Predmetné oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 08.03.2021. Žalovaný rozhodnutím č. MF/005536/2021 – 243 zo dňa 27.04.2021 podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku rozhodnutie Úradu zo dňa 17.10.2017 č. ÚVA-602/2017, 176/9170/17/51 zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že záznam z administratívnej kontroly nie je rozhodnutím, ale dôkazným prostriedkom, ktorý podlieha hodnoteniu. Účastník konania teda mal právo namietať výsledok posúdenia oprávnenosti výdavkov vyplývajúcich zo záznamov z administratívnych kontrol, čo aj urobil. Z odôvodnenia rozhodnutia Úradu zo dňa 17.10.2017 č. ÚVA-602/2017, 176/9170/17/51 podľa žalovaného vyplynulo, že záznamy z administratívnych kontrol Úrad nevyhodnotil, hoci účastník konania namietal ich závery už vo vyjadrení zo dňa 13.04.2017 (t.j. pred vydaním rozhodnutia Úradu), keď namietal dôvod neuznania oprávnenosti výdavkov, že nie je zrejmé ako IA MPSVaR SR dospela k záveru, že nezúčtoval poskytnuté zálohové platby v riadnom čase, že závery z administratívnych kontrol nie sú podložené dôkazmi, taktiež keď účastník konania namietal dôvody neuznania výdavkov za oprávnené v zmysle záznamu z administratívnych kontrol v dôsledku uplatnenia limitov prijatých v zmysle Usmernenia N3/2007, aktualizácia 10, účinný od 09.09.2011, t.j. že došlo k retroaktívnej aplikácii tohto Usmernenia. Ďalej žalovaný tiež uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia Úradu nevyplýva, ako sa vysporiadal s vyjadrením účastníka konania, že rozhodnutie Úradu č. ÚVA-602/2017, 176/9170/17/51 bolo založené na skutkovom tvrdení, ktorého správnosť neskúmal, t.j. presne a úplne nezistil skutočný stav veci, čo spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia.
18. Úrad následne vyžiadal podklady od IA MPSVaR SR, a to Usmernenia č. N3/2007 aktualizácie č. 9 až č. 13 a všetkých príloh k ŽoZP č. 27110230501207 a č. 27110230501209. Následne Úrad vydal nové Rozhodnutie č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021.
19. Z predmetného Rozhodnutia Úradu č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 ako orgánu verejnej správy prvého stupňa vyplýva, že správny orgán preskúmal žalobcom ako prenajímateľom deklarované výdavky z hľadiska ich vecnej povahy a rozsahu a zistil, že predmetné výdavky skutočne podliehajú limitom stanoveným v prílohe č. 3 Usmernenia RO N3/2007 - aktualizácia č. 9 a 10, pričom nezistil nijaký dôvod, ktorý by aplikácii vyššie uvedených limitov bránil. Úrad v Rozhodnutí č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 ďalej uviedol, že ak účastníkom konania deklarované výdavky prekročili maximálne limity oprávnenosti stanovené pre jednotlivé typy výdavkov v rámci prílohy č. 3 Usmernenia RO N3/2007- aktualizácia č. 9 a 10, sú predmetné výdavky v rozsahu, v akom maximálne stanovené limity prekračujú,
jednoznačne neoprávnené. K aplikácii Usmernenia RO N3/2007 zo strany poskytovateľa nedošlo podľa Úradu retroaktívne, keď poskytovateľ posudzoval oprávnenosť prijímateľom deklarovaných výdavkov podľa limitov, ktoré boli účinné v čase vzniku výdavku. O retroaktívnej aplikácii maximálnych limitov stanovených v Usmernení RO N3/2007 by bolo možné uvažovať podľa Úradu v prípade, ak by poskytovateľ na výdavky deklarované prijímateľom aplikoval limity, ktoré neboli účinné v čase, kedy prijímateľovi výdavok, ktorý si následne ako oprávnený nárokoval, vznikol, resp. v čase, kedy prijímateľ tento výdavok uhradil. Keďže Úrad mal zo spisovej dokumentácie za preukázané, že k takémuto postupu poskytovateľa nedošlo, vyhodnotil aplikáciu limitov tak, ako k nej pristúpil poskytovateľ, za správnu. Ďalej Úrad tiež uviedol, že kritériá oprávnenosti výdavkov nepredstavujú nutne statickú kategóriu, ktorá sa nemôže vyvíjať. Úrad aplikáciu limitov stanovených v Usmernení RO N3/2007 preskúmal aj z hľadiska či žalobca ako prijímateľ mal možnosť sa so zmenou podmienok oprávnenosti výdavkov oboznámiť. Úrad zistil, že účastník konania bol oboznámený s tým, že samotné schválenie výdavkov v rozpočte ešte nezakladá automaticky nárok na jeho uhradenie, že pravidlá oprávnenosti výdavkov stanovuje aj Usmernenie RO N3/2007, ktoré podlieha zmenám a že účastník konania mal k aktuálnym zneniam Usmernenia RO N3/2007 počas realizácie aktivít Projektu neobmedzený prístup, keďže tieto boli zverejňované na stránke A.. Úrad po preskúmaní dôvodov krátenia výdavkov dospel k záveru, že výdavky v rámci ŽoZP č. 207 a č. 209 boli poskytovateľom krátené v súlade s dohodnutými pravidlami a v správnej výške.
20. Úrad v odôvodnení Rozhodnutia č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 tiež konštatoval že poskytovanie NFP prostredníctvom zálohových platieb predstavuje dvojstupňový proces, ktorého podstata spočíva v tom, že prijímateľovi je NFP na základe ním predloženej žiadosti o poskytnutie zálohovej platby poskytnutý skôr, ako preukáže, že na úhradu akých výdavkov ho použil. Poskytovateľ teda v čase, kedy NFP prostredníctvom zálohovej platby prijímateľovi poskytuje, ešte nevie, na aké výdavky bude NFP použitý. V tejto fáze totiž poskytovateľ ešte nemá k dispozícii žiadne doklady, z ktorých by to mohol zistiť a na základe, ktorých by mohol posúdiť, či prostriedky NFP poskytnuté formou zálohovej platby boli skutočne použité na oprávnené výdavky. Z uvedeného dôvodu nasleduje druhá obligatórna fáza, ktorou je zúčtovanie poskytnutej zálohovej platby. V rámci predmetnej fázy sa prijímateľ prostredníctvom predloženia žiadosti o zúčtovanie zálohovej platby spolu s relevantnými dokladmi usiluje preukázať, že NFP poskytnutý formou zálohovej platby použil na výdavky spĺňajúce pravidlá oprávnenosti. Zúčtovanie zálohovej platby teda nepredstavuje iba samotné zahrnutie výdavkov do žiadosti o platbu, ale preukázanie použitia finančných prostriedkov poskytnutých formou zálohovej platby na oprávnené výdavky. Poskytovateľ následne po doručení žiadosti o zúčtovanie zálohovej platby prostredníctvom administratívnej finančnej kontroly overí, či prijímateľ poskytnutý NFP skutočne použil na úhradu oprávnených výdavkov. Výsledkom tohto overenia je potom uznanie deklarovaných výdavkov za oprávnené v plnom rozsahu, uznanie časti výdavkov za neoprávnené alebo uznanie všetkých výdavkov za neoprávnené. Prijímateľovi v súlade s článkom 16 ods. 4 bodu 4.15 Všeobecných zmluvných podmienok (ďalej len „VZP“) vznikne pri systéme zálohových platieb nárok na platbu iba v prípade, ak podá úplnú a správnu žiadosť o platbu, a to až v momente schválenia žiadosti o platbu poskytovateľom. Nárok prijímateľa na vyplatenie platby však vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavkov Projektu. V prípade, že poskytovateľ určí prijímateľom nárokované výdavky za v časti, resp. v celom rozsahu za neoprávnené, prijímateľovi nárok na poskytnutú zálohovú platbu v rozsahu identifikovaných neoprávnených výdavkov vôbec nevznikne a sumu neoprávnených výdavkov je povinný poskytovateľovi vrátiť. Poskytnuté verejné finančné prostriedky sa teda stali nenávratným finančným príspevkom len v prípade, že ich prijímateľ použije v súlade s podmienkami stanovenými v Zmluve a v súvisiacich dokumentoch. Finančné prostriedky poskytnuté ako NFP formou zálohovej platby, o ktorých poskytovateľ rozhodne ako o nepoužitých na oprávnené výdavky, je prijímateľ povinný vrátiť. Finančné prostriedky poskytnuté formou zálohových platieb, ktoré účastník konania použil na výdavky nespĺňajúce pravidlá oprávnenosti tak nie je možné považovať za zúčtované. Účastník konania bol teda v prípade, že v stanovenej lehote nevyúčtoval poskytnuté zálohové platby v rozsahu 100%, t.j. nepreukázal použitie finančných prostriedkov poskytnutých formou zálohových platieb na oprávnené výdavky, povinný poskytovateľovi nezúčtovaný rozdiel, t.j. rozdiel medzi poskytnutými zálohovými platbami a oprávnenými výdavkami vrátiť.
21. V odôvodnení Rozhodnutia č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 Úrad tiež odmietol nedostatok naplnenia podmienok hypotézy ust. § 4 ods. 1 a 4 písm. b) a c) zákona č. 357/2015 Z. z. K problematike plynutia prekluzívnych lehôt Úrad uviedol, že porušenie finančnej disciplíny nastalo až márnym uplynutím lehoty na vrátenie finančných prostriedkov stanovenej v rámci bodu 4. 8. 2, písm. B) SFRŠF a KF
na programové obdobie 2007 – 2013, t.j. až dňom 09.02.2015. Ohľadom uplynutia premlčacej doby v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (ďalej len „Nariadenia Rady č. 2988/95“) Úrad uviedol, že v elektronickom systéme ITMS neboli vyčíslené k projektu s kódom ITMS: 27110230501 žiadne nezrovnalosti. Zároveň odcitoval čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95 s tým, že lehota na uloženie sankcie by neuplynula ani v prípade použitia čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95. Úrad tiež zopakoval svoje stanovisko, že kompetencia na posudzovanie oprávnenosti výdavkov deklarovaných v rámci jednotlivých žiadostí o platbu prislúcha výlučne poskytovateľovi. V tejto spojitosti uviedol odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Asan/4/2019. Vo vzťahu k pravidlám oprávnenosti výdavkov stanovených Usmernením č. N3/2007 poukázal na to, že účastník konania si bol vedomý, že pravidlá oprávnenosti výdavkov stanovuje aj toto Usmernenie, nakoľko účastník konania dobrovoľne požiadal o poskytnutie NFP a svojím podpisom akceptoval všetky podmienky jeho poskytnutia. Neakceptoval námietku účastníka konania, že limity stanovené v Usmernení nemožno aplikovať z dôvodu, že boli prijaté po uzatvorení Zmluvy, vykonaní verejného obstarávania a schválení výdavkov v rozpočte Projektu. V tejto spojitosti poukázal aj na to, že v prípade iného systému financovania, než systémom zálohových platieb, by za situácie, že si účastník konania v rámci žiadosti o platbu nárokoval výdavok prekračujúci maximálne limity stanovené v Usmernení, NFP by vôbec nebol poskytnutý.
22. Úrad uzavrel, že po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach, riadiac sa zásadou materiálnej pravdy a po umožnení účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie, dospel k záveru, že účastník konania naplnil skutkovú podstatu porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. v celkovej výške 62 177,44 Eur, a preto účastníkovi konania v súlade s ustanovením § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. uložil povinnosť odviesť verejné prostriedky, ktorých použitím nad rámec oprávnenia došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 62 177,44 Eur. Zároveň Úrad v prípade neodvedenia uloženého odvodu v stanovenej lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia zaviazal účastníka konania povinnosťou zaplatiť penále vo výške 0,1% zo sumy, v ktorej došlo k porušeniu finančnej disciplíny za každý, aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu.
23. Voči vyššie uvedenému Rozhodnutiu č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal uplynutie prekluzívnej lehoty, keď poskytovateľ sa o zistení porušenia finančnej disciplíny mohol dozvedieť vtedy, keď v rámci administratívnych kontrol ŽoZP č. 207 a 209 dospel k záveru o neoprávnenosti výdavkov. V tejto spojitosti poukázal aj na iné rozhodnutie správneho orgánu v obdobnej veci č. ÚVA-000216/2020 - 19 zo dňa 25.05.2020. Namietal tiež, že z odôvodnenia Rozhodnutia č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 nie je možné vyvodiť záver správneho orgánu o začiatku plynutia premlčacej lehoty v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95, pričom mal za to, že pokiaľ by sa dopustil porušenia finančnej disciplíny v znení skutku uvedeného v Rozhodnutí č. 176/009858/21/37 jednalo by sa o nezrovnalosť podľa predmetného Nariadenia. V odvolaní žalobca namietal tiež postup správneho orgánu ohľadom preverovania a zisťovania dôvodov, pre ktoré poskytovateľ neuznal oprávnenosť nárokovaných výdavkov, keď podľa názoru žalobcu správny orgán rezignoval na preverenie obsahovej stránky posudzovanej činnosti, t.j. či sú limity v rámci Usmernenia N3/2007 primerané cenám v danom čase a mieste a overil len to, aká bola výška limitov a či boli aktualizácie Usmernenia č. 9 a č. 10 zverejnené. Poukázal tiež na to, že poskytovateľ s prijímateľom uzatvorili k Zmluve Dodatok č. 4, v rámci, ktorého potvrdili výšku oprávnených výdavkov v rámci rozpočtu Projektu v pôvodnej výške ako v roku uzatvorenia Zmluvy (2010). V ďalšom v nadväznosti na poukazovanie správneho orgánu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Asan 4/2019 v kontexte výlučnej kompetencie poskytovateľa preskúmavať oprávnenosť výdavkov uviedol, že predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR sa vzťahoval na iné skutočnosti a tento bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici nepochybne známy v čase vydania Rozsudku zo dňa 18.11.2020, a teda s kontroverzným názorom kasačného súdu sa Krajský súd v Banskej Bystrici vysporiadal a uložil správnemu orgánu povinnosť preveriť oprávnenosť výdavkov. Žalobca ďalej v odvolaní vyjadril svoj nesúhlas s tým, že by Usmernenie č. N3/2007 v znení aktualizácie č. 9 a č. 10 nemalo pôsobiť retroaktívne. Podľa žalobcu vznikol výdavok po právnej stránke vtedy, keď vznikol jeho právny dôvod, t.j. príslušná dodávateľská zmluva. Uplatnenie limitov v zmysle Usmernenia na výdavky, ktorých právny základ vznikol pred zverejnením týchto limitov, považoval za retroaktívne. V závere odvolania žalobca navrhol odvolaciemu orgánu zmeniť napadnuté Rozhodnutie Úradu tak, že Rozhodnutie č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 zruší a konanie zastaví.
24. Ministerstvo financií SR, ako odvolací orgán, Rozhodnutím č. MF/003991/2022-243/1141 zo dňa 10.02.2022 odvolanie žalobcu zamietlo a rozhodnutie Úradu vládneho auditu, pracovisko Bratislava č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 potvrdilo.
25. V odôvodnení predmetného Rozhodnutia č. MF/003991/2022-243/1141 zo dňa 10.02.2022 Ministerstvo financií SR, t.j. žalovaný uviedol, že došlo k posunutiu splatnosti finančných prostriedkov vzhľadom na bod 4.8.2, písm. B SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, v ktorom sa uvádza, že prijímateľ je povinný zúčtovať zálohové platby poskytnuté pred dátumom účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 vo výške 100% v lehote najneskôr 12 mesiacov odo dňa jeho účinnosti (02.02.2015), resp. vrátiť sumu nezúčtovaného rozdielu najneskôr však do 7 kalendárnych dní od ukončenia uvedeného obdobia 12 mesiacov platobnej jednotke (09.02.2015). K porušeniu finančnej disciplíny podľa žalovaného prišlo až márnym uplynutím tejto lehoty na vrátenie finančných prostriedkov. K rozhodnutiu Úradu č. ÚVA-000216/2020-19 zo dňa 25.05.2020 žalovaný uviedol, že sa týkalo odlišného skutkového stavu, a preto je aj spôsob určenia plynutia prekluzívnej lehoty v tomto prípade rozdielny. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa premlčacej doby v zmysle Nariadenia Rady č. 2988/95 sa žalovaný stotožnil s názorom Úradu, že podmienkou na začatie správneho konania a vydanie rozhodnutia vo veci porušenia finančnej disciplíny nie je existencia nezrovnalosti, keď porušenie, ktorého sa účastník konania dopustil, ani nezrovnalosťou nie je. Rovnako ako Úrad aj žalovaný vo svojom rozhodnutí citoval čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95 s konštatovaním, že z citovaných ustanovení je zrejmé, že lehota na uloženie sankcie by neuplynula ani v prípade aplikácie čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95. S poukazom na čl. 16 ods. 4 bod 4.15 VZP žalovaný zotrval na názore, že kompetencia na posudzovanie oprávnenosti výdavkov patrí poskytovateľovi, ktorý ako jediný môže rozhodnúť o nároku účastníka konania na príslušnú platbu. Podľa žalovaného Úrad ako prvostupňový správny orgán v rámci správneho konania preskúmal všetky relevantné doklady, ktoré účastník konania predložil v rámci príslušných žiadostí o platby poskytovateľovi, na základe, ktorých posúdil všetky výdavky deklarované účastníkom konania z vecného a časového hľadiska, z hľadiska rozsahu a použitia Usmernenia RO č. N3/2007 v znení príslušnej aktualizácie. Podľa žalovaného Úrad v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akého dôvodu bola časť výdavkov deklarovaná v ŽoZZP č. 207 a č. 209 krátená, resp. prečo časť výdavkov nebola uznaná za oprávnenú v zmysle príslušnej aktualizácie Usmernenia. Za dôvod zavedenia limitov v Usmernení poskytovateľom označil žalovaný hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami poskytnutými prijímateľovi ako NFP a zabránenie ich plytvaniu, keď riadiace orgány sú v danej oblasti najkompetentnejšie a disponujú najväčším množstvom relevantných informácií a skúseností, a preto oprávnenie určovať podmienky oprávnenosti patrí práve im a nie správnym orgánom. Žalovaný odmietol, že by poskytovateľ retroaktívne aplikoval limity, keď práve posúdenie výdavkov v rámci ŽoZZP č. 202 ako oprávnené potvrdzuje, že poskytovateľ limity retroaktívne neaplikoval. Žalovaný sa v ďalšom ohľadom otázky kompetencie na posudzovanie oprávnenosti výdavkov stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Asan 4/2019, keď oprávnenie na posudzovanie oprávnenosti výdavkov má výlučne poskytovateľ, a nie správny orgán, ktorému nevyplýva povinnosť, resp. možnosť posudzovať dôvody a spôsob pre uznanie výdavkov, o ktorých neoprávnenosti rozhodol poskytovateľ. V tomto smere žalovaný poukázal na to, že zistenia týkajúce sa posúdenia oprávnenosti výdavkov, resp. konkrétnych dôvodov, ktoré viedli k ich kráteniu boli súčasťou záznamu z administratívnych kontrol, ktoré predstavovali podklad pre vydanie rozhodnutia o uložení povinnosti odvodu, a s ktorými bol žalobca oboznámený. Zároveň žalovaný vyjadril nesúhlas, že sa Krajský súd v Banskej Bystrici s názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku sp. zn. 5 Asan 4/2019 vysporiadal, nakoľko predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR bol vydaný dňa 27.05.2021, teda po vydaní Rozsudku zo dňa 18.11.2020. Žalovaný tiež poukázal na to, že Úrad po zaobstaraní všetkých potrebných dokladov a po ich vyhodnotení zistil, že poskytovateľ posudzoval oprávnenosť prijímateľom deklarovaných výdavkov podľa limitov, ktoré boli účinné v čase vzniku výdavku, preto nemohlo prísť k retroaktívnej aplikácii Usmernenia RO č. N3/2007 v rámci aktualizácie č. 9 a č. 10. Žalovaný tiež odmietol argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní ohľadom nedostatku právomoci Úradu vo veci konať, keď do pôsobnosti Úradu s poukazom na § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z. v spojení s § 4 ods. 4 písm. b) a c) zákona č. 357/2015 Z. z. patrí ukladať a vymáhať sankcie za porušenie finančnej disciplíny. Námietky žalobcu v podanom odvolaní žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné a v závere Rozhodnutia č. MF/003991/2022-243/1141 zo dňa 10.02.2022 konštatoval že rozhodnutie Úradu bolo vydané v súlade s § 46 a nasl. Správneho poriadku, a preto rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdení napadnutého Rozhodnutia Úradu vládneho auditu, pracovisko Bratislava zo dňa 21.10.2021.
II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)
26. Správnou žalobou podanou na Krajskom súde v Banskej Bystrici sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, Úradu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu. Navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného a Úradu vec vrátiť Úradu ako prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. S účinnosťou od 01.06.2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici ako správneho súdu na Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z.
27. Žalobca v správnej žalobe namietal absenciu právomoci Úradu začať a rozhodnúť v správnom konaní, keď poukázal na znenie § 4 ods. 4 písm. b) a c) zákona č. 357/2015 Z. z. v znení ku dňu 03.04.2017 a tiež na to, že prostriedky Európskeho sociálneho fondu neboli poskytnuté Slovenskej republike na základe medzinárodnej zmluvy, pričom ani Národný strategický referenčný rámec a ani operačný program zamestnanosť a sociálna inklúzia nemajú povahu medzinárodnej zmluvy a ani zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. Ďalej žalobca uviedol, že možnosť konať a vydať rozhodnutie zo strany správneho orgánu v prípade prostriedkov Európskej únie bola osobitne do zákona č. 357/2015 Z. z. doplnená až po začatí správneho konania. Žalobca tvrdil, že keby právomoc správneho orgánu v čase začatia správneho konania zahŕňala aj možnosť konať v prípade prostriedkov Európskej únie, ktoré neboli poskytnuté na základe medzinárodnej zmluvy, nebolo by potrebné novelizovať ustanovenie § 4 ods. 4 písm. b) a c) zákona č. 357/2015 Z. z. Žalobca poukázal v správnej žalobe aj na to že poskytovateľ sa o zistení porušenia finančnej disciplíny mohol dozvedieť v prípade, keď v rámci administratívnych kontrol ŽoZZP č. 207 a č. 209 dospel k záveru o neoprávnenosti výdavkov, t.j. 15.02.2012 a 21.09.2012. Podľa žalobcu § 31 ods. 14 zákona 523/2004 Z. z. stanovuje presným spôsobom začiatok plynutia prekluzívnej lehoty, keď SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 nemá povahu právneho predpisu, je prijímaný jednostranne Ministerstvom financií SR a nie je spôsobilý určiť čas dokonania skutkovej podstaty, ani začiatok plynutia prekluzívnej doby odlišným spôsobom ako kogentný právny predpis – zákon č. 523/2004 Z. z. Žalobca poukázal v žalobe na rozhodnutie Úradu č. ÚVA-000216/2020-19 zo dňa 25.05.2020, kedy Úrad posudzoval začiatok plynutia prekluzívnej doby tak, ako žalobca. Žalobca v správnej žalobe namietal aj uplynutie premlčacej doby podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95, keď argumentoval tým, že žalovaný síce v Rozhodnutí MF/003991/2022-243/1141 zo dňa 10.02.2022 citoval skoro celé znenie čl. 3 Nariadenia Rady č. 2988/95, ale vôbec neuviedol, kedy mala podľa žalovaného premlčacia doba začať aj skončiť, a preto iba poukázanie na znenie Nariadenia žalobca považuje za nedostatočné na vyvrátenie uplatnenej námietky premlčania a tiež za nepreskúmateľné vysporiadanie sa s predmetnou odvolacou námietkou. Žalobca rovnako vyčíta žalovanému, že sa nezaoberal skúmaním či tvrdené porušenie finančnej disciplíny spĺňa definičné znaky nezrovnalosti v zmysle Nariadenia.
28. Podľa žalobcu sa žalovaný opakovane odmietol zaoberať oprávnenosťou výdavkov napriek tomu, že Krajský súd v Banskej Bystrici mu priamo uložil povinnosť Rozsudkom zo dňa 18.11.2020 skúmať samostatne otázku oprávnenosti výdavkov. Prvostupňový orgán verejnej správy sa podľa žalobcu zameral len na overenie matematického výpočtu neoprávnených výdavkov avšak nezisťoval akým spôsobom boli stanovené limity výdavkov, na základe akých skutočností, či tieto skutočne zodpovedali cenám obvyklým v danom čase a mieste. Žalobca nesúhlasil s výlučnou kompetenciou poskytovateľa posúdiť oprávnenosť výdavkov zo Zmluvy. Podľa názoru žalobcu je Zmluva výlučne súkromno-právny úkon v zmysle Obchodného zákonníka a ako taký v žiadnom prípade nie je spôsobilý založiť verejnoprávnu právomoc alebo kompetenciu pre akýkoľvek subjekt. Žalobca nevzhliadol žiadnu zákonnú prekážku, ktorá by vylučovala pôsobnosť správneho orgánu preskúmať otázku oprávnenosti výdavkov. Ďalej zdôraznil že v žiadnom inom programovom období, ani v žiadnom inom rezorte neboli počas plynúcich projektov zo strany riadiaceho orgánu stanovené jednostranným spôsobom limity na oprávnenosť výdavkov ako sa stalo v danom prípade, a preto postup riadiaceho orgánu považoval za neštandardný. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že účelom zavedenia limitov v Usmernení poskytovateľom bolo hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami poskytnutými prijímateľovi ako NFP a zabránenie ich plytvaniu, žalobca namietal, že účel zavedenia limitov nemôže byť dôvodom, ktorý by vylučoval preskúmanie otázky oprávnenosti výdavkov správnym orgánom.
29. Žalobca tiež v správnej žalobe namietal, že limity výdavkov boli zo strany poskytovateľa uplatnené retroaktívne. Právny základ a právne vzťahy, na základe, ktorých vznikli výdavky, vznikli pred prijatím limitov, a preto aplikácia limitov na tieto vzťahy je priamou retroaktivitou, keďže zasahuje do nárokov a
vzťahov, ktoré vznikli pred ich prijatím. Žalobca poukazoval na to, že k uvedenej skutočnosti sa žalovaný nijako nevyjadril. V zmysle Dodatku č. 4 k Zmluve (uzavretom po prijatí limitov), poskytovateľ potvrdil rozpočet Projektu, ktorý nezohľadňoval výšku limitov, ale potvrdil maximálnu výšku výdavkov vo výške požadovanej žalobcom v rámci Projektu. Žalobca ďalej polemizuje s argumentáciou kasačného súdu uvedenou v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Asan 4/2019, keď sa nestotožnil so záverom kasačného súdu o existencii výlučnej kompetencie poskytovateľa rozhodovať o oprávnenosti výdavkov. Prijatie argumentácie kasačného súdu by podľa žalobcu znamenalo to, že názor 2 úradníkov uvedený v zázname z administratívnej kontroly žiadosti o platbu by nemohol byť preskúmaný ani správnym orgánom a ani súdom, čo by bol nepochybne prípad denegatio iustitiae. Ďalej žalobca uviedol, že predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR nebol vydaný v rámci súdneho konania, ktorého stranou bol žalobca a ani ktorého predmetom by boli otázky riešené v predmetnom správnom konaní a správny súd sa môže odkloniť od rozhodovacej praxe, pokiaľ je takýto postup odôvodnený. V závere správnej žaloby žalobca uvádza, že z opisu skutku uvedeného vo výroku rozhodnutia Úradu žiadnym spôsobom nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by preukazovali naplnenie skutkovej podstaty v zmysle § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z., keďže z opisu skutku len vyplýva, že konanie, ktorého sa mal údajne žalobca dopustiť, spočívalo a) v nezúčtovaní zálohovej platby v stanovenej lehote a b) nevrátení nezúčtovaného rozdielu poskytnutej platby. Žalobca poprel, že by sa niektoré z uvedených konaní z objektívnej stránky vecne a obsahovo vzťahovalo na hypotézu danej skutkovej podstaty. Žalobca bol toho názoru, že z rozhodnutia žalovaného ani z rozhodnutia Úradu nebolo možné vyvodiť záver, kedy a akým spôsobom malo dôjsť k dokonaniu skutku. Podľa žalobcu sa žalovaný ani s jednou odvolacou námietkou nevysporiadal preskúmateľným spôsobom. Žalobca žiadal vo veci nariadiť pojednávanie. V rámci konečného návrhu navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie Úradu zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na opätovné konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov súdneho konania.
III. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
30. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 10.08.2022 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 190 SSP.
31. K žalobnej námietke týkajúcej sa absencie právomoci správneho orgánu žalovaný uviedol, že je nejednoznačná, keďže nie je zrejmé či žalobca napáda nedostatok právomoci Úradu ako prvostupňového správneho orgánu alebo žalovaného. V čase začatia správneho konania (03.04.2017) bol Úrad podľa žalovaného oprávnený na začatie správneho konania vo veci porušenia finančnej disciplíny a na vydanie rozhodnutia, nakoľko zákonom č. 372/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 357/2015 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 372/2018 Z. z.“), došlo k zjednoteniu kompetencii Úradu v rámci jednej právnej normy. Oprávnenie rozhodovať v konaní a ukladať a vymáhať sankcie aj pri porušení finančnej disciplíny štátnou rozpočtovou organizáciou a štátnou príspevkovou organizáciou alebo o porušení finančnej disciplíny inou osobou pri nakladaní s finančnými prostriedkami štátneho rozpočtu a s finančnými prostriedkami Európskej únie však nebola „nová“, ale už existujúca a len presunutá z § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z. tou istou novelou zákona. Žalovaný tiež poukázal na to, že s námietkou nedostatku právomoci Úradu sa už zaoberal Krajský súd v Banskej Bystrici v Rozsudku zo dňa 18.11.2020. Žalobnej námietke týkajúcej sa uplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty podľa § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. žalovaný uviedol že sa ňou zaoberal tak prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí ako aj žalovaný. Žalovaný poukázal na to, že ŽoV vo výške 62 177,44 Eur bola žalobcovi doručená dňa 21.11.2012, keď v zmysle čl. 10 ods. 6 VZP bol žalobca povinný vrátiť NFP, alebo jeho časť do 50 dní odo dňa doručenia ŽoV a v prípade nesplnenia tejto povinnosti mal poskytovateľ oznámiť porušenie finančnej disciplíny príslušnej správe finančnej kontroly (v súčasnosti ÚVA). Žalovaný však poukázal na to, že došlo k posunutiu splatnosti uvedených finančných prostriedkov vzhľadom na to, že posledná zálohová platba bola uhradená žalobcovi pred dátumom účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, a preto sa aplikoval bod 4, 4.8.2, písm. B - Zálohové platby poskytnuté prijímateľovi pred dátumom účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 v zmysle, ktorého bol žalobca povinný zúčtovať 100 % oprávnených výdavkov v lehote najneskôr do 12 mesiacov odo dňa účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, resp. vrátiť sumu nezúčtovaného rozdielu najneskôr do 7 kalendárnych dní od ukončenia uvedeného obdobia (12 mesiacov) platobnej jednotke, t.j. do 09.02.2015. Žalovaný sa ďalej zaoberal spočívaním prekluzívnej lehoty podľa § 71 ods. 1 SSP v čase, kedy prebiehalo súdne konanie na Krajskom súde
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 75S/4/2020. Žalovaný ďalej uviedol, že porušenie finančnej disciplíny je potrebné považovať za zistené dňom 14.03.2012 a 24.09.2012, avšak tieto zistenia bolo možné preukázať až v momente kedy uplynula lehota stanovená SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, nakoľko žalobca v tejto lehote mal možnosť zvrátiť tento protiprávny stav tým, že by v dodatočnej lehote preukázal oprávnenosť výdavkov alebo by tieto neoprávnené výdavky vrátil, čo však žalobca nespravil. Vo vzťahu k žalobnej námietke týkajúcej sa premlčania žalovaný zopakoval argumentáciu, že podmienkou na začatie, vedenie konania a vydanie rozhodnutia vo veci porušenia finančnej disciplíny nie je existencia nezrovnalosti. Žalovaný ďalej doplnil, že v predmetnom prípade bolo začaté konanie o porušení finančnej disciplíny, Úrad rozhodol o porušení finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. a uložil povinnosť v súlade s § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z., a preto je potrebné počítať premlčaciu lehotu podľa § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. a nie podľa Nariadenia Rady č. 2988/95. Zároveň žalovaný poukázal na čl. 3 ods. 3 tohto Nariadenia, podľa ktorého si členské štáty zachovávajú možnosť uplatňovať dlhšie doby a lehoty ako je minimálna premlčacia lehota štyroch rokov (čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95).
32. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že sa nezaoberal oprávnenosťou výdavkov a rovnako považoval za nesprávne aj úvahy žalobcu o súkromnoprávnom charaktere Zmluvy. Zmluvu s poukazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka označil za nepomenovanú zmluvu, ktorá je determinovaná právnymi predpismi verejného práva, čo vylučuje čisto súkromnoprávny charakter Zmluvy. K žalobnej námietke o retroaktivite limitov žalovaný poukázal na čl. 5 bod 5.32 Zmluvy v zmysle ktorého schválením výdavkov v rozpočte Projektu nevzniká prijímateľovi automatický nárok na uhradenie výdavkov, ak nepreukáže oprávnenosť výdavkov v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007 - 2013 podľa neskorších aktualizácii. Zároveň poukázal na čl. 14 ods. 1 písm. c) VZP v zmysle ktorého sa počíta aj s iným dokumentom poskytovateľa, ktorým sa určujú podmienky oprávnenosti výdavkov, keď takýmto iným dokumentom poskytovateľa je v predmetnom prípade aj Usmernenie RO č. N3/2007 v znení príslušnej aktualizácie. Žalovaný zdôraznil, že žalobca mal k Usmerneniu RO č. N3/2007 v znení príslušnej aktualizácie prístup počas celej doby realizácie aktivít Projektu, a teda aj v čase kedy mu vznikli výdavky. Ďalej žalovaný uviedol, že postupoval spôsobom uloženým rozsudkom Krajského súdu Banskej Bystrici zo dňa 18.11.2020, nakoľko sa otázkou oprávnenosti výdavkov Úrad ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach zaoberali, napriek tomu, že kasačný súd v tomto smere zaujal iný právny názor v rozsudku sp. zn. 5 Asan 4/2019. Žalovaný poukázal na to, že právny názor Najvyššieho súdu SR prevzal aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí č. k. 75S/37/2011-34 zo dňa 11.08.2021. S námietkou nenaplnenia skutkovej podstaty v zmysle § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. sa podľa žalovaného vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal a túto námietku preukázateľným spôsobom vyvrátil Úrad vo svojom rozhodnutí na strane 13. a 14. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa s odvolacími námietkami nevysporiadal preskúmateľným spôsobom. Žalovaný rovnako považoval výroky rozhodnutí správnych orgánov formulované tak, že dostatočným spôsobom z hľadiska skutkových zistení a ich právneho posúdenia odôvodňujú závery o porušení finančnej disciplíny žalobcom. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe požiadal o nariadenie pojednávania.
IV. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného – replika
33. Žalobca využil právo podať repliku. Žalobca vo vzťahu k argumentu, že právomoc Úradu konať a rozhodnúť vyplývala z úpravy § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z. v čase začatia správneho konania namietal, že je mimo vecnej pôsobnosti zákona č. 523/2004 Z. z. upravovať pôsobnosť a právomoc Úradu, keď pôsobnosť a právomoc Úradu je stanovená iba v rámci zákona č. 357/2015 Z. z. Žalobca zotrval na stanovisku, že v čase začatia správneho konania nemal Úrad právomoc konať a rozhodnúť o prostriedkoch poskytnutých zo strany Európskej únie v rámci spoločných programov. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.11.2020 v bodoch 53., 57., 60., považoval za nedostatočné. Žalobca ďalej považoval vyjadrenia žalovaného ohľadne začiatku plynutia prekluzívnej doby za neurčité a zmätočné, keď žalovaný súčasne akcentuje aj popiera relevantnosť uplynutia lehoty na vrátenie NFP. Žalobca tiež uviedol že doklady preukazujúce vynaloženie výdavkov už raz predložil, a preto argumentácia žalovaného, že v lehote určenej na zúčtovanie zálohových platieb mal možnosť predložiť doklady preukazujúce 100 % oprávnenosť výdavkov je bezpredmetná. Za neprijateľnú označil argumentáciu žalovaného o posúvaní začiatku plynutia prekluzívnej doby z dôvodu aktualizácie systému finančného riadenia. Prekluzívna doba podľa žalobcu uplynula najneskôr
24.09.2017, keďže poskytovateľ zistil údajné porušenie finančnej disciplíny 14.03.2012 (vyhotovenie záznamu z administratívnej kontroly pre ŽoZZP č. 207) a 24.09.2012 (vyhotovenie záznamu z administratívnej kontroly pre ŽoZZP č. 209). K argumentácii žalovaného o neplynutí prekluzívnej doby od 22.01.2018 do 29.12.2020 s poukazom na § 71 ods. 1 SSP žalobca uviedol, že § 71 ods. 1 SSP nie je možné uplatniť, keďže zákon č. 523/2004 Z. z. neupravuje lehotu pre zánik zodpovednosti, nakoľko lehota v zmysle § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. len vylučuje možnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie po uplynutí prekluzívnej doby, avšak neupravuje inštitút zániku zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu. Vo vzťahu k argumentom žalovaného ohľadom premlčacej doby žalobca v replike uviedol, že inštitút preklúzie a premlčania sú odlišné a nie je možné ich zamieňať. Žalobca zotrval na názore, že správny orgán je povinný preskúmať otázku oprávnenosti výdavkov a vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Asan 4/2019 uviedol, že ho nie je možné považovať za ustálenú súdnu prax. Rovnako odmietol stanovisko žalovaného, že Zmluvu nie je možné považovať za súkromnoprávny úkon. Záznam z administratívnej kontroly preto považoval iba za prejav výkonu súkromnoprávneho oprávnenia poskytovateľa bez akéhokoľvek aktu správnej povahy. Žalobca tiež zotrval na názore o pravej retroaktivite limitov v zmysle Usmernenia N3/2007, keď zdôraznil, že samotný poskytovateľ v rámci dodatku k Zmluve potvrdil rozpočet Projektu bez zohľadnenia limitov, hoci tieto už boli v platnosti. Žalovaný podľa žalobcu sa vyhol aj odpovedi, kedy a akým spôsobom malo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty porušenia finančnej disciplíny. V závere repliky zotrval na podanej správnej žalobe v plnom rozsahu.
V. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu – duplika
34. Žalovaný využil právo podať dupliku. K otázke nedostatku právomoci Úradu sa žalovaný pridržiaval svojho vyjadrenia k správnej žalobe, že Úrad bol v čase začatia správneho konania (03.04.2017) v nadväznosti na § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z. oprávnený na začatie správneho konania vo veci porušenia finančnej disciplíny a na vydanie rozhodnutia. Žalobca podľa žalovaného neidentifikoval žiaden iný správny orgán, ktorý by mal v čase začatia konania vyššie uvedenú kompetenciu. Žalovaný odmietol, že by súčasne akceptoval a popieral relevantnosť plynutia lehoty na vrátenie NFP. Žalovaný v duplike tiež uviedol, že k preukázanému zisteniu porušenia finančnej disciplíny nedošlo samotnou identifikáciou neoprávnených výdavkov v rámci administratívnych kontrol. Tento protiprávny stav síce existoval, bol zistený, avšak v tomto prípade nemožno ešte hovoriť o preukázanom zistení porušenia finančnej disciplíny, vzhľadom na to, že posledná zálohová platba bola uhradená žalobcovi pred dátumom účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013. Žalobca mal možnosť zistenia z administratívnych kontrol o neoprávnenosti výdavkov zvrátiť tým, že by v lehote stanovenej SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 preukázal použitie 100 % sumy poskytnutých zálohových platieb na oprávnené výdavky, resp. v tomto prípade mal možnosť vrátiť sumu nezúčtovaného rozdielu, čo však žalobca neurobil, a tak existujúci protiprávny stav nezvrátil. Pokiaľ aj podľa žalobcu bolo objektívne nemožné predložiť doklady preukazujúce 100 % oprávnenosť výdavkov, stále mal možnosť žalobca vrátiť sumu nezúčtovaného rozdielu. Žalovaný tiež uviedol, že SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 nedošlo k posúvaniu plynutia prekluzívnej lehoty, tá začala plynúť, keď bolo možné preukázať zistenie porušenia finančnej disciplíny. Ďalej žalovaný poukázal na zmysel § 71 ods. 1 SSP, ktorým je nepochybne vylúčiť vplyv dĺžky súdneho konania na plynutie lehôt, keď žalovaný bol názoru, že § 71 ods. 1 SSP je možné aplikovať aj na prípad uloženia odvodu za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. Žalovaný ďalej poukázal na to, že ide o konanie o porušení finančnej disciplíny podľa zákona č. 523/2004 Z. z. a vyvodenie zodpovednosti podľa zákona č. 523/2004 Z. z., a preto je potrebné aplikovať lehoty ustanovené v tomto právnom predpise. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o rozlišovaní inštitútu preklúzie a premlčania žalovaný uviedol, že v prípade Nariadenia č. 2988/95 začína lehota plynúť od spáchania nezrovnalostí, tzn. nezávisle od vedomia o nezrovnalosti a v prípade zákona č. 523/2004 Z. z. začína plynúť od porušenia finančnej disciplíny, tzn. nezávisle od vedomia osoby o porušení finančnej disciplíny. Zároveň tak lehota podľa Nariadenia č. 2988/95 ako aj objektívna lehota podľa § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z., ktorú priniesla novela vykonaná zákonom č. 360/2020 Z. z. zabezpečujú rovnaký cieľ, a to zabezpečiť právnu istotu porušiteľom vytvorením jednotného pravidla uplatniteľného v danej oblasti a tiež vzdať sa možnosti stíhať v prípade Nariadenia nezrovnalosť a v prípade zákona č. 523/2004 Z. z. porušenie finančnej disciplíny po uplynutí stanovených lehôt od okamihu, keď k nim došlo. Žalovaný poukázal na to, že verejné právo za určitých podmienok striktne neodlišuje inštitút premlčania a preklúzie. Žalovaný ďalej poukázal na to, že Zmluva je determinovaná nielen Obchodným zákonníkom, ale aj právnymi predpismi
verejného práva, čo vylučuje čisto súkromnoprávny charakter Zmluvy. Čisto súkromnoprávny charakter Zmluvy vylučuje aj charakter prostriedkov, keď sa jedná o verejné prostriedky. Žalovaný zdôraznil, že počas celého správneho konania nebol žalobcom predložený žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil závery o neoprávnenosti výdavkov a potvrdzoval ich oprávnenosť. Tiež žalovaný poukázal na to, že programové obdobie v rámci, ktorého bola Zmluva uzatvorená bolo stanovené na roky 2007 až 2013, pričom aj v jeho priebehu môže dôjsť k zmene bližšie špecifikovaných podmienok oprávnenosti výdavkov, pričom túto možnosť pripúšťa samotná Zmluva (čl. 5 bod 5.32 Zmluvy). V ďalšom žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach uvedených vo vyjadrení k správnej žalobe.
VI. Relevantná právna úprava
35. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže, za podmienok ustanovených týmto zákonom, domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP).
36. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).
37. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
38. Podľa § 47 ods. 1, 2 a 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
39. Podľa § 24c zákona č. 528/2008 Z. z. (v znení účinnom v čase výkonu administratívnych kontrol) administratívna kontrola8a) je kontrola vykonávaná riadiacim orgánom, ktorý overuje doklady a iné písomnosti predložené kontrolovaným subjektom.
40. Podľa § 24d ods. 2 písm. b) zákona č. 528/2008 Z. z. (v znení účinnom v čase výkonu administratívnych kontrol) zamestnanci riadiaceho orgánu sú pri vykonávaní administratívnej kontroly povinní b) oboznámiť kontrolovaný subjekt so závermi administratívnej kontroly.
41. Podľa § 28 ods. 8, 4. veta zákona č. 528/2008 Z. z. (v znení účinnom ku dňu 04.11.2016, t.j. ku dňu spísania Podnetu na výkon správneho konania) ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť na základe výzvy podľa prvej vety alebo neuzavrie s riadiacim orgánom dohodu o splátkach podľa § 28a, alebo ak riadiaci orgán nepostupuje podľa § 27a ods. 2, riadiaci orgán postupuje podľa osobitného predpisu.68)
42. Podľa § 31 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. (v znení účinnom ku dňu 04.11.2016, t.j. ku dňu spísania Podnetu na výkon správneho konania) ak porušenie finančnej disciplíny, za ktoré sa ukladá odvod a penále podľa tohto zákona a ukladá sa alebo sa môže uložiť pokuta podľa tohto zákona, zistí pri výkone kontroly alebo auditu podľa osobitného predpisu47) orgán, ktorý nie je oprávnený na uloženie sankcie podľa tohto paragrafu a § 32 a protiprávny stav nie je odstránený podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona, je povinný oznámiť porušenie finančnej disciplíny orgánu vykonávajúcemu kontrolu, auditujúcemu orgánu alebo orgánu dozoru štátu44) podľa odseku 9.
43. Podľa § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z. (v znení účinnom ku dňu doručenia Oznámenia o začatí správneho konania z 30.03.2017 žalobcovi, t.j. ku dňu 03.04.2017) odvod, penále a pokutu za porušenie finančnej disciplíny pri nakladaní s verejnými prostriedkami ukladá a vymáha orgán vykonávajúci kontrolu, auditujúci orgán alebo orgán dozoru štátu44) v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi.45) Odvod, penále a pokutu za porušenie finančnej disciplíny štátnou rozpočtovou organizáciou a štátnou príspevkovou organizáciou alebo za porušenie finančnej disciplíny inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou pri nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu a s prostriedkami Európskej únie ukladá Úrad vládneho auditu,46) ktorý ich aj vymáha. Ustanovenie druhej vety sa nevzťahuje na ukladanie a vymáhanie odvodu, penále a pokuty za porušenie finančnej disciplíny prijímateľom pri nakladaní s prostriedkami Európskej únie46a) a s prostriedkami štátneho rozpočtu na financovanie spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie poskytnutými Pôdohospodárskou platobnou agentúrou, na ktoré sa vzťahuje osobitný predpis.13b) V prípade potreby odvod, penále a pokutu môže uložiť a vymáhať ministerstvo financií. Poznámka pod čiarkou k odkazu 46) znie „§ 4 zákona č. 357/2015 Z. z.“
44. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. (v znení účinnom ku dňu 03.04.2017) porušením finančnej disciplíny je b) poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov.
45. Podľa § 31 ods. 4, prvá veta zákona č. 523/2004 Z. z. (v znení účinnom ku dňu 03.04.2017) za porušenie finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b) sa ukladá odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále vo výške 0,1 % zo sumy, v ktorej došlo k porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu.
46. Podľa § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. (v znení účinnom ku dňu 03.04.2017) odvod, penále a pokutu za porušenie finančnej disciplíny možno uložiť do piatich rokov odo dňa preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny.
VII. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu
47. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na deň 31.01.2024.
48. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval v celom rozsahu na podanej žalobe a replike. Poukázal a predložil k nahliadnutiu správnemu súdu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/246/2019 zo dňa 24.11.2020 (bod 23.) v zmysle ktorého Najvyšší súd SR konštatoval, že súdy vôbec neskúmali oprávnenosť uplatnených výdavkov, ale arbitrárne zamietli žalobu s odôvodnením, že o oprávnenosti nároku žalobcových výdavkov rozhoduje výlučne žalovaný. V kontexte predmetného Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právny zástupca poukázal na záver, že výklad zmluvného dojednania, že „nárok vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavkov“ nemôže vylúčiť možnosť súdom preskúmať rozhodnutie (postup) žalovaného pri posúdení (ne)oprávnenosti výdavkov žalobcu. Právny zástupca žalobcu tiež odmietol aplikáciu zásady N+3 v danom konkrétnom prejednávanom prípade s odôvodnením, že táto zásada (pravidlo) zaväzuje členské štáty a nevzťahuje sa na vzťahy medzi prijímateľom a poskytovateľom NFP.
49. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní v celom rozsahu zotrvala na písomnom vyjadrení k žalobe a duplike, ako aj na zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy. Poukazovala na zásadu N+3 vo väzbe na úpravu fungovania programového obdobia, v zmysle ktorej je možnosť ďalšie tri roky po ukončení programového obdobia výdavky alebo prostriedky EÚ stále použiť na nejaké oprávnené výdavky. K žalobnej námietke nepreskúmania oprávnenosti výdavkov dala do pozornosti súdu rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/15/2022 zo dňa 29. mája 2023, kde bolo judikované, že posudzovanie oprávnenosti výdavku je na poskytovateľovi a správnemu orgánu neprináležalo bližšie zdôvodňovať, posudzovať, či prehodnocovať správnosť týchto
záverov, resp. zistení. Na podporu svojej argumentácie o výlučnej kompetencií poskytovateľa, a nie správneho orgánu, vo vzťahu k preskúmavaniu oprávnenosti výdavkov poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/4/2019 zo dňa 27.05.2021.
50. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je v zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Správny súd na základe podanej správnej žaloby preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu ktorý im predchádzal, z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobe a zistil, že žaloba je dôvodná. Preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP.
51. Žalobcovu námietku o nedostatku právomoci Úradu na konanie vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Správny súd poukazuje na znenie § 31 ods. 9, 2. veta zákona č. 523/2004 Z. z. v znení účinnom k 03.04.2017, t.j. ku dňu doručenia prvotného oznámenia Úradu o začatí správneho konania žalobcovi, v zmysle ktorého odvod, penále a pokutu za porušenie finančnej disciplíny štátnou rozpočtovou organizáciou a štátnou príspevkovou organizáciou alebo za porušenie finančnej disciplíny inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou pri nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu a s prostriedkami Európskej únie ukladá Úrad vládneho auditu, ktorý ich aj vymáha. S účinnosťou od 01.01.2016 bol zákonom č. 357/2015 Z. z. vytvorený jeden Úrad vládneho auditu. Zákonom č. 357/2015 Z. z. bol zároveň zrušený zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Začatie správneho konania vo veci zisteného porušenia podmienok Zmluvy a podmienok uvedených v súvisiacich záväzných dokumentoch, za ktorých boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky, čím došlo k porušeniu finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. so sankciou podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. bolo žalobcovi oznámené s poukazom na § 18 Správneho poriadku Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 30.03.2017. Toto oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 03.04.2017. Žalovaný po zrušení rozhodnutia Ministerstva financií SR č. MF/014933/2017-243/1052 zo dňa 14.11.2017 Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.11.2020 znova žalobcovi dňa 08.03.2021 oznámil začatie správneho konania, hoci zrušením rozhodnutia Ministerstva financií SR č. MF/014933/2017-243/1052 sa konanie vrátilo do štádia odvolacieho konania. Uvedené nič nemení na tom, že v čase začatia správneho konania bol už Úrad vládneho auditu, do ktorého pôsobnosti s poukazom na § 31 ods. 9, 2. veta zákona č. 523/2004 Z. z. v znení účinnom k 03.04.2017 patrilo aj vymáhanie odvodu za porušenie finančnej disciplíny, vytvorený. Keďže ku začatiu správneho konania došlo až potom ako vstúpil do účinnosti zákon č. 357/2015 Z. z., t.j. po dátume 01.01.2016, tak neprichádzala do úvahy ani aplikácia prechodných ustanovení (§ 30 zákona č. 357/2015 Z. z.).
52. Zákon č. 372/2018 Z. z. novelizoval okrem iného aj právnu úpravu zákona č. 357/2015 Z. z., ako aj zákona č. 523/2004 Z. z., keď ustanovenia týkajúce sa kompetencií Úradu vo vzťahu k rozhodovaniu, ukladaniu a vymáhaniu sankcií za porušenie finančnej disciplíny boli s účinnosťou od 01.01.2019 vypustené zo zákona č. 523/2004 Z. z. a zlúčené s už existujúcimi ustanoveniami v zákone č. 357/2015 Z. z., čím vznikla jednotná úprava správneho konania a ukladania a vymáhania sankcií za porušenie finančnej disciplíny obsiahnutá v jednom právnom predpise, a to v zákone č. 357/2015 Z. z.
53. Žalobca v žalobe uvádzal, že z porovnania právnej úpravy platnej ku dňu začatia správneho konania (03.04.2017) a platnej ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného vyplýva, že možnosť konať a vydať rozhodnutie zo strany správneho orgánu v prípade prostriedkov z EÚ bola osobitne doplnená až po začatí správneho konania. Dôvodnosti názoru žalobcu, že v prípade ak by právomoc správneho orgánu v čase začatia správneho konania zahŕňala aj možnosť konať v prípade prostriedkov EÚ, ktoré neboli poskytnuté na základe medzinárodnej zmluvy, nebolo by potrebné novelizovať dané zákonné ustanovenie, nemožno podľa správneho súdu prisvedčiť. V tejto spojitosti sa správny súd stotožňuje so stanoviskom žalovaného v podanom vyjadrení k správnej žalobe, kde uviedol, že kompetencia Úradu vo veci konať a rozhodnúť nebola „nová“, ale už existujúca a len presunutá z § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z. (novelizačný článok II bod 7. zákona č. 372/2018 Z. z.) tou istou novelou ako bol novelizovaný aj zákon č. 357/2015 Z. z., a preto Úrad uvedenou kompetenciou disponoval aj
pred účinnosťou novelizácie zákona č. 357/2015 Z. z. (novelizovaný zákonom č. 372/2018 Z. z.), a teda k 03.04.2017.
54. So žalobnou námietkou nedostatku právomoci Úradu vzhľadom na žalobcom tvrdené nesplnenie podmienok hypotézy v § 4 ods. 4 písm. b) a c) zákona č. 357/2015 Z. z., keďže prostriedky Európskeho sociálneho fondu neboli poskytnuté SR na základe medzinárodnej zmluvy, ale na základe Národného strategického referenčného rámca a príslušného operačného programu Zamestnanosť a Sociálna inklúzia, pričom ani jeden z týchto dokumentov nemá povahu medzinárodnej zmluvy ani zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, sa už skôr vysporiadal Krajský súd v Banskej Bystrici v Rozsudku zo dňa 18.11.2020, a to v bodoch 53., 57. a 60., pričom správny súd nevzhliadol dôvod na odklon od záverov prijatých v tomto smere Krajským súdom v Banskej Bystrici spočívajúcich v konštatovaní neodôvodnenosti tejto žalobnej námietky. V bode 60. Rozsudku zo dňa 18.11.2020 Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol: „...žalobca ako prijímateľ použil finančné prostriedky Európskej únie (Projekt spolufinancovaný fondom: Európsky sociálny fond) a štátneho rozpočtu SR (článok 2, bod 2.5 Zmluvy), na nakladanie s ktorými, na kontrolu a vládny audit použitia týchto finančných prostriedkov, ukladanie a vymáhanie sankcií za porušenie finančnej disciplíny sa vzťahuje právny režim predpisov Európskeho spoločenstva a SR.“
55. Právnym titulom, na základe ktorého bol žalobcovi NFP poskytnutý, je Zmluva. V tejto spojitosti správny súd totožne ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici v Rozsudku zo dňa 18.11.2020 poukazuje na znenie článku 3, bod 3.6. Zmluvy z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca ako prijímateľ zobral na vedomie, že NFP, a to aj každá jeho časť je finančným prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu SR a na nakladanie s predmetnými finančnými prostriedkami sa vzťahuje právny režim v zmysle zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva, zákona č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly, zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite. Správny súd poukazuje aj na znenie § 24 ods. 7 zákona č. 528/2008 Z. z., ktoré ku dňu poskytnutia zálohovej platby vo výške 72 370,67 Eur dňa 25.03.2011 a ku dňu poskytnutia zálohovej platby vo výške 70 000,- Eur dňa 23.03.2012 znelo: „Riadiaci orgán poskytuje prostredníctvom platobnej jednotky prijímateľovi z výdavkov štátneho rozpočtu podľa osobitného predpisu60) prostriedky z fondov Európskej únie, okrem prostriedkov operačných programov spadajúcich do cieľa Európska územná spolupráca,61) pričom tieto prostriedky sa zaraďujú do príjmov štátneho rozpočtu podľa osobitného predpisu.62)“ Podmienky vecnej príslušnosti Úradu ako prvostupňového orgánu verejnej správy vo veci konať boli v zmysle zákonného ust. § 31 ods. 9 zákona č. 523/2004 Z. z., citovaného v bode 43. tohto rozsudku dané, keďže žalobca nakladal v rámci realizácie aktivít Projektu s prostriedkami štátneho rozpočtu SR a s prostriedkami EÚ.
56. Ďalšia žalobná námietka sa týkala uplynutia prekluzívnej doby stanovenej v rámci § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. Žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou vznesenou v tomto smere v rámci podaného odvolania proti Rozhodnutiu Úradu zo dňa 21.10.2021. Žalobca ďalej uvádzal, že SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 nemá povahu právneho predpisu, je prijímaný jednostranne Ministerstvom financií SR a nie je spôsobilý určiť čas dokonania skutkovej podstaty porušenia finančnej disciplíny v zmysle § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. ani začiatok plynutia prekluzívnej doby odlišným spôsobom ako kogentný právny predpis - zákon č. 523/2004 Z. z.
57. Z administratívneho spisu vyplýva, že boli vypracované tri Záznamy z administratívnej kontroly. Záznam z administratívnej kontroly k ŽoZZP č. 27110230501202, vypracovaný a schválený dňa 20.01.2012 (ďalej len „Záznam z kontroly č. 1“), Záznam z administratívnej kontroly k ŽoZZP č. 27110230501207, vypracovaný a schválený dňa 14.03.2012 (ďalej len „Záznam z kontroly č. 2“) a Záznam z administratívnej kontroly k ŽoZZP č. 27110230501209 vypracovaný dňa 21.09.2012 a schválený dňa 24.09.2012 (ďalej len „Záznam z kontroly č. 3“). Z obsahu Záznamu z kontroly č. 1 vyplynulo, že neboli zistené žiadne neoprávnené výdavky. Z obsahu Záznamu z kontroly č. 2 vyplynulo, že výdavky deklarované v ŽoZZP č. 27110230501207 boli krátené, pričom prílohou č. 1 Záznamu z kontroly č. 2 je tabuľkový prehľad, v ktorom je uvedený názov výdavku, číslo účtovného dokladu (faktúry), nárokovaná suma, výška oprávneného výdavku a v rámci poznámky dôvod krátenia (neoprávnený výdavok z dôvodu uplatnenia limitov podľa Usmernenia N3/2007, aktualizácia č. 10). Z obsahu Záznamu z kontroly č. 3 vyplynulo, že výdavky deklarované v ŽoZZP č. 27110230501209 sú v časti neoprávnené, pričom prílohou č. 1 k Záznamu z kontroly č. 3 je tabuľkový prehľad, v ktorom sú
uvedené názvy výdavkov, čísla účtovných dokladov, nárokované sumy, výšky oprávnených výdavkov a v rámci poznámky dôvod krátenia (výdavok krátený na základe nehospodárnosti v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 v aktuálnom znení).
58. V administratívnom spise sa vo vzťahu k dátumu oboznámenia žalobcu ako kontrolovaného subjektu so závermi administratívnych kontrol nenachádzali žiadne dôkazy. Správny súd vyzval žalovaného výzvou zo dňa 03.01.2024, aby správnemu súdu predložil potvrdenie o doručení Záznamu z administratívnej kontroly č. 2 a č. 3, keďže z administratívneho spisu nevyplýva informácia o presnom dátume, kedy bol žalobca ako kontrolovaný subjekt so závermi administratívnych kontrol vo veci ŽoZZP č. 27110230501209 a vo veci ŽoZZP č. 27110230501207 oboznámený. Žalovaný na výzvu súdu v odpovedi zo dňa 09.01.2024, doručenej toho istého dňa uviedol, že spolu s vyjadrením žalovaného k všeobecnej správnej žalobe zaslal aj kompletný administratívny spis a inou dokumentáciou v danej veci nedisponuje (č.l. 163). Žalobca oboznámenie so závermi administratívnych kontrol nijako nerozporoval.
59. Správny súd poukazuje na to, že z administratívneho spisu vyplynulo, že následne po vyhotovení a schválení Záznamu z kontroly č. 2 a č. 3, SIA MPSVaR SR vyzvala žalobcu listom zo dňa 16.11.2012, doručeným žalobcovi dňa 21.11.2012, na vrátenie sumy nevyčerpanej poskytnutej zálohovej platby vo výške 62 177,44 Eur s tým, že prílohou predmetného listu bola aj formulárová ŽoV zo dňa 16.11.2012, kde sa ako dátum splatnosti sumy 62 177,44 Eur k vráteniu uvádza dátum „05.01.13.“
60. IA MPSVaR SR ako nástupca SIA MPSVaR SR vo veci žalobcu podala podľa § 28 ods. 8 zákona č. 528/2008 Z. z. písomný podnet č.s. IA/PRJ/2016/1001-0060 č.z. 2016/17229 zo dňa 04.11.2016 na Úrad na výkon správneho konania (ďalej len „Podnet na výkon správneho konania“) až dňa 11.11.2016. Zároveň z obsahu Podnetu na výkon správneho konania vyplynulo, že podľa IA MPSVaR SR mal byť žalobca ako prijímateľ v omeškaní s vrátením pohľadávky v sume 62 177,44 Eur už od 11.01.2013, keďže sumu 62 177,44 Eur nevrátil do uplynutia 50 dňovej lehoty počítanej s poukazom na čl. 10 ods. 6 VZP odo dňa doručenia ŽoV. Na tomto mieste možno identifikovať zmätočnosť v stanovení okamihu, kedy sa žalobca dostal do omeškania s vrátením finančných prostriedkov. Podľa formulára ŽoV mala byť suma 62 177,44 Eur vrátená do 05.01.2013 a podľa čl. 10 ods. 6 VZP do 50 dní od doručenia ŽoV, teda do 10.01.2013. Podľa argumentácie Úradu ako i žalovaného v napádaných rozhodnutiach malo dôjsť k zmene v oblasti splatnosti uvedených finančných prostriedkov vzhľadom na bod 4.8.2, písm. B SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014) v zmysle ktorého bol žalobca ako prijímateľ povinný zúčtovať zálohové platby poskytnuté pred dátumom účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 vo výške 100 % v lehote najneskôr 12 mesiacov odo dňa jeho účinnosti, resp. vrátiť sumu nezúčtovaného rozdielu najneskôr do 7 kalendárnych dní od ukončenia uvedeného obdobia 12 mesiacov platobnej jednotke, t.j. do 09.02.2015.
61. Za podstatné v prejednávanej veci správny súd považoval to, že lehota na vrátenie finančných prostriedkov uplynula dňa 05.01.2013 (formulár ŽoV), resp. dňa 10.01.2013 (čl. 10 ods. 6 VZP), teda ešte pred samotnou účinnosťou SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, ktorý sa stal účinným až dňom 01.02.2014. SIA MPSVaR SR a následne jej nástupca IA MPSVaR SR napriek tomu, že odo dňa 06.01.2013, resp. odo dňa 11.01.2013 mala vedomosť o tom, že žalobca je v omeškaní s vrátením sumy 62 177,44 Eur spísala Podnet na výkon správneho konania až dňa 04.11.2016 a doručila ho Úradu dňa 11.11.2016, teda až po 3 rokoch a 10 mesiacoch od uplynutia lehoty na vrátenie finančných prostriedkov v zmysle čl. 10 ods. 6 VZP. Medzitým vstúpil do účinnosti od 01.02.2014 SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013. Pokiaľ by došlo k oznámeniu porušenia finančnej disciplíny príslušnej správe finančnej kontroly v zmysle čl. 10 ods. 6, druhá veta VZP v čase od 06.01.2013, resp. od 11.01.2013 do 31.01.2014 a príslušná správa finančnej kontroly by v tomto období pristúpila k uloženiu povinnosti žalobcovi odviesť za porušenie finančnej disciplíny verejné prostriedky, ktorých použitím nad rámec oprávnenia došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 62 177, 44 Eur, tak by príslušná správa finančnej kontroly nemohla ani vo vzťahu k žalobcovi konštatovať porušenie časti 4.8.2., písm. B SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, keďže tento dokument by ešte nebol v danom čase účinný.
62. Správny súd sa nestotožňuje s argumentáciou Úradu, ktorú následne prevzal i žalovaný, že preukázané porušenie finančnej disciplíny nastalo až po márnom uplynutí lehoty na vrátenie finančných prostriedkov stanovenej v rámci bodu 4.8.2., písm. B SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014). Úrad a ani žalovaný sa nijako nevysporiadali so skutočnosťou, že lehota
na vrátenie finančných prostriedkov uplynula žalobcovi pred účinnosťou SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, keď žalobca mal byť v omeškaní podľa vyjadrenia IA MPSVaR SR v Podnete na výkon správneho konania už od 11.01.2013, a podľa formulára ŽoV už od 06.01.2013. Správny súd ďalej poznamenáva, že SIA MPSVaR SR a ani jej nástupca IA MPSVaR SR nemohla predvídať čo bude obsahom SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014) a aké konkrétne zmeny tento dokument prinesie a či sa tieto zmeny dotknú splatnosti vrátenia finančných prostriedkov, ktorá však už bola pred dátumom 01.02.2014 daná. Pokiaľ aj SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014) uvádza v bode 4.8.2, písm. B, že „Zálohové platby poskytnuté prijímateľovi pred dátumom účinnosti Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 – 2013, verzie 7.0 je prijímateľ povinný zúčtovať vo výške 100 % v lehote najneskôr do 12 mesiacov odo dňa účinnosti Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 – 2013, verzie 7.0, resp. vrátiť sumu nezúčtovaného rozdielu najneskôr však do 7 kalendárnych dní od ukončenia uvedeného obdobia 12 mesiacov platobnej jednotke.“ tak podľa názoru správneho súdu sa to netýka prejednávaného prípadu. V prejednávanom prípade v čase nadobudnutia účinnosti SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 dňom 01.02.2014 bol stav taký, že administratívna kontrola bola ukončená s tým záverom, že v ŽoZZP č. 27110230501207 a č. 27110230501209 boli identifikované neoprávnené výdavky, žalobca bol preto ŽoV vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov v lehote do 05.01.2013 (formulár ŽoV) a dostal sa do omeškania s vrátením finančných prostriedkov od 06.01.2013 (formulár ŽoV), resp. od 11.01.2013 (čl. 10 ods. 6 VZP k Zmluve), pričom lehota na vrátenie mu márne uplynula, a preto IA MPSVaR SR vzhľadom na nesplnenie povinnosti žalobcu vrátiť finančné prostriedky oznámila Úradu porušenie finančnej disciplíny s tým, že následne Úrad žalobcovi oznámil podľa § 18 Správneho poriadku začatie správneho konania výlučne z dôvodu, že vykonanými administratívnymi kontrolami bolo zistené porušenie podmienok Zmluvy a podmienok uvedených v súvisiacich záväzných dokumentoch, za ktorých žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky, čím došlo k porušeniu finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. so sankciou podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. Žalobcovi teda podľa správneho súdu nebolo oznámené začatie správneho konania aj z dôvodu porušenia časti 4.8.2, písm. B SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014), keďže vykonané administratívne kontroly, na ktoré sa Úrad odvolával pri oznamovaní začiatku správneho konania, neboli zamerané na kontrolu dodržiavania podmienok v zmysle SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013, keďže predmetný dokument v čase schválenia Záznamu z administratívnej kontroly č. 2 dňom 14.03.2012 a v čase schválenia Záznamu z administratívnej kontroly č. 3 dňom 24.09.2012 nebol ešte účinný; účinnosť SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 nadobudol až dňom 01.02.2014.
63. Skutočnosť, že IA MPSVaR SR pristúpila k oznámeniu porušenia finančnej disciplíny Úradu až v čase, kedy nadobudol účinnosť SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 nijako nemení fakt, že k preukázanému zisteniu porušenia finančnej disciplíny došlo podľa názoru správneho súdu už pred účinnosťou SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014). Za podstatné správny súd považuje najmä to, že v čase vykonávania administratívnych kontrol a schválenia sformulovaných záverov z nich dokument SFRŠF a KF na programové obdobie 2007-2013 nebol účinný.
64. K argumentácii žalovaného, že začiatok lehoty je potrebné počítať od 10.02.2015, t.j. odo dňa po márnom uplynutí predĺženej lehoty (09.02.2015), v rámci ktorej mal žalobca ako prijímateľ možnosť predložiť poskytovateľovi ďalšie žiadosti o zúčtovanie zálohovej platby a snažiť sa preukázať 100 % sumy poskytnutých zálohových platieb na oprávnené výdavky, správny súd uvádza, že nemá oporu v § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. Ním je počiatok plynutia päť ročnej lehoty na uloženie odvodu za porušenie finančnej disciplíny viazaný na „deň preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny". Určenie momentu preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny v zmysle § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. ostatná rozhodovacia činnosť kasačného súdu - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/5/2020 zo dňa 16. júna 2021 (bod 51.), odvodzuje od momentu doručenia záznamu z administratívnej kontroly zodpovednému subjektu. Z administratívneho spisu nevyplýva konkrétna informácia o doručení jednotlivých Záznamov z administratívnych kontrol č. 2 a č. 3 žalobcovi. Okamih oboznámenia žalobcu ako kontrolovaného subjektu so závermi Záznamov z administratívnych kontrol č. 2 a č. 3 žalovaný súdu bližšie neozrejmil, a to ani na jeho výzvu, keď v rámci odpovede na výzvu súdu len odkázal na dokumentáciu v administratívnom spise. Podľa správneho súdu za preukázané zistenia možno považovať len také, s ktorými bol žalobca oboznámený, t. j. dňom preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny je deň, keď mu bol Záznam z administratívnej kontroly č. 2
a č. 3 doručený. K oboznámeniu žalobcu ako zodpovedného kontrolovaného subjektu so závermi z administratívnych kontrol však nemohlo podľa správneho súdu dôjsť skôr, než bol samotný Záznam z administratívnej kontroly č. 2 a č. 3 schválený, t.j. skôr než pred dňom 14.03.2012 v prípade Záznamu z administratívnej kontroly č. 2 a skôr než pred dňom 24.09.2012 v prípade Záznamu z administratívnej kontroly č. 3. Ak by bol deň 14.03.2012 tým najskorším možným dňom, kedy by mohol byť žalobca oboznámený so závermi obsiahnutými v Zázname z administratívnej kontroly č. 2 a deň 24.09.2017 tým najskorším možným dňom, kedy by mohol byť žalobca oboznámený so závermi obsiahnutými v Zázname z administratívnej kontroly č. 3, tak potom päťročná prekluzívna lehota na uloženie odvodu by uplynula dňom 14.03.2017, resp. dňom 24.09.2017, pričom rozhodnutie Úradu (rozhodnutie č. 176/009858/21/37), ktorým bol žalobca zaviazaný podľa § 31 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. na odvod sumy 62 177,44 € pre porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. bolo vydané až dňa 21.10.2021, čiže nie v lehote. Už prvotné rozhodnutie Úradu č. ÚVA-602/2017, 176/9170/17/51 zo dňa 17.10.2017 nebolo vydané v lehote, keď správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky po tom ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie v dôsledku zrušujúceho Rozsudku zo dňa 18.11.2020 pristúpilo rozhodnutím č. MF/005536/2021-243 zo dňa 27.04.2021 k zrušeniu tohto rozhodnutia Úradu a vec Úradu vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie, a teda odvod bol žalobcovi uložený až rozhodnutím Úradu č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021. Predmetom súdneho prieskumu v rámci tohto konania sú rozhodnutia žalovaného a Úradu po tomto novom prejednaní a rozhodovaní orgánov verejnej správy, keď prvostupňové rozhodnutie Úradu, ktorým bol žalobca v rámci tohto nového prejednania a rozhodnutia zaviazaný na odvod sumy 62 177,44 € pre porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. bolo vydané dňa 21.10.2021 a potvrdené žalovaným po zamietnutí odvolania žalobcu rozhodnutím žalovaného č. MF/003991/2022-243/1141 až zo dňa 10.02.2022. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi podľa jeho vyjadrenia vo všeobecnej správnej žalobe doručené dňa 24.02.2022. Z uvedeného potom plynie, že ak prekluzívna lehota na uloženie odvodu by uplynula pri stanovení jej najskoršieho možného počiatku začiatku plynutia už dňom 14.03.2017, resp. dňom 24.09.2017, tak je potom zrejmé a logické, že uloženie odvodu rozhodnutím Úradu č. 176/009858/21/37 zo dňa 21.10.2021 by nebolo v rámci prekluzívnej lehoty, ale až po jej uplynutí. Vzhľadom na skutočnosť, že správny súd nemal preukázaný presný dátum doručenia Záznamu z administratívnej kontroly č. 2 a č. 3 žalobcovi, avšak z administratívneho spisu bolo preukázané, že SIA MPSVaR SR dňa 21.11.2012 doručila žalobcovi ŽoV zo dňa 16.11.2012 spolu s pripojeným formulárom „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov“, tak potom za moment oboznámenia s výsledkami administratívnych kontrol, a teda za najneskorší možný počiatok začiatku plynutia prekluzívnej lehoty je možné považovať deň doručenia ŽoV žalobcovi, teda deň 21.11.2012. Päť ročná prekluzívna lehota by potom uplynula dňa 21.11.2017. Ani v takomto prípade (najneskoršieho možného začiatku plynutia prekluzívnej lehoty viažuceho sa na moment doručenia ŽoV žalobcovi ako moment preukázateľného oboznámenia žalobcu s výsledkami administratívnych kontrol) nemohlo dôjsť k dodržaniu prekluzívnej lehoty vo vzťahu k rozhodnutiu Úradu zo dňa 21.10.2021 o uložení odvodu (rozhodnutie č. 176/009858/21/37), ktoré bolo dňa 10.02.2022 potvrdené rozhodnutím žalovaného. V danom prípade, pokiaľ orgány verejnej správy neprihliadali pri vydávaní svojich rozhodnutí na preklúziu, vzhľadom na to, čo uviedol správny súd o začiatku plynutia prekluzívnej lehoty, tak vec nesprávne právne posúdili čo zakladá dôvod na zrušenie tak rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového rozhodnutia z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.
65. Žalobca ďalej v podanej správnej žalobe v rámci žalobnej námietky týkajúcej sa posudzovania začiatku plynutia prekluzívnej doby poukázal na rozhodnutie Úradu, číslo: ÚVA-000216/2020-19 zo dňa 25.5.2020, kde Úrad za deň preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny považoval deň doručenia Záznamu z opätovnej administratívnej kontroly žiadosti o platbu účastníkovi konania. Podľa správneho súdu argumentácia žalovaného, že predmetné rozhodnutie Úradu, číslo: ÚVA-000216/2020-19 zo dňa 25.5.2020 sa týkalo odlišného skutkového stavu, keďže v danom prípade nebola určená lehota SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014), neobstojí s poukazom na to, čo správny súd uviedol v bode 62. tohto rozsudku. Z obsahu rozhodnutia Úradu, číslo: ÚVA-000216/2020-19 zo dňa 25.05.2020 správny súd zistil, že výkonom opätovnej administratívnej kontroly u účastníka konania bolo zistené, že časť výdavkov deklarovaných prijímateľom v rámci žiadosti o platbu nespĺňala pravidlá oprávnenosti v takej výške, v akej boli v rámci pôvodnej administratívnej kontroly žiadosti o platbu schválené. Z opätovnej administratívnej kontroly bol rovnako ako v prejednávanom prípade vypracovaný záznam, ktorý bol doručený účastníkovi konania, pričom účastníkovi konania bola následne zaslaná aj žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, keď táto nebola v lehote splatnosti vysporiadaná. Úrad v danom prípade za „deň preukázaného zistenia porušenia
finančnej disciplíny“ nepovažoval márne uplynutie lehoty splatnosti v zmysle žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ale deň doručenia záznamu z administratívnej kontroly. Vzhľadom na uvedené potom správny súd nevzhliadol relevantný dôvod na to, aby v prejednávanom prípade bol „deň preukázaného zistenia porušenia finančnej disciplíny“ aj s poukazom na závery kasačného súdu (sp. zn. 6Asan/5/2020 zo dňa 16. júna 2021, bod 51.) a samotnú rozhodovaciu prax Úradu stanovený inak, a teda dňom márneho uplynutia lehoty v zmysle bodu 4.8.2, písm. B SFRŠF a KF na programové obdobie 2007 – 2013 (účinnosť od 01.02.2014) ako to prezentuje žalovaný. Podľa § 3 ods. 5, druhá veta Správneho poriadku správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalobnú námietku porušenia precedenčnej zásady zo strany orgánov verejnej správy vyhodnotil správny súd ako dôvodnú, pričom odklon od svojej rozhodovacej praxe Úrad dôkladne a presvedčivo v prejednávanom prípade neodôvodnil, pričom uvedené pochybenie nenapravil ani žalovaný.
66. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal i to, že sa žalovaný preskúmateľným spôsobom nevysporiadal so vznesenou odvolacou námietkou premlčania v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95, keď žalobca mal za to, že pokiaľ malo dôjsť k vynaloženiu neoprávnených výdavkov (pričom časť prostriedkov má odviesť na osobitný účet za zdroje EÚ), je vylúčené, aby nebola naplnená definícia nezrovnalosti. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v tejto súvislosti poukázal na to, že Úrad ako prvostupňový orgán verejnej správy v rámci elektronického systému ITMS vykonal kontrolu nezrovnalostí k projektu s kódom ITMS: 27110230501 a zistil, že k žiadostiam o platbu o zúčtovanie zálohových platieb č. 27110230501207 a č. 27110230501209 neboli v tomto systéme zaevidované žiadne nezrovnalosti s tým, že porušenie, ktorého sa účastník konania dopustil, ani nezrovnalosťou nie je. Zároveň žalovaný dodal, že sa stotožňuje s názorom prvostupňového orgánu verejnej správy, že podmienkou na začatie správneho konania a vydanie rozhodnutia v danej veci (porušenie finančnej disciplíny) nie je existencia nezrovnalosti, nakoľko nie každé porušenie finančnej disciplíny predstavuje nezrovnalosť a nie každá nezrovnalosť je zároveň porušením finančnej disciplíny. Na záver k tejto odvolacej námietke odcitoval čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95, pričom uviedol, že ani v prípade aplikácie daného článku by lehota na uloženie sankcie neuplynula.
67. Z takto formulovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je možné dovodiť, že tak prvostupňový orgán verejnej správy ako ani žalovaný nevzhliadli splnenie podmienok uplatnenia štvorročnej premlčacej lehoty v zmysle Nariadenia Rady č. 2988/95 a postupovali v zmysle vnútroštátnej úpravy lehoty podľa § 31 ods. 14 zákona č. 523/2004 Z. z. Vo všeobecnosti je vždy možné uviesť, že pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd hodnotí však preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úvah a zvážení správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Napriek skutočnosti, že správny súd už vyššie skonštatoval dôvodnosť žalobnej námietky ohľadom uplynutia prekluzívnej lehoty, považuje za potrebné sa vyjadriť aj vo vzťahu k žalobnej námietke ohľadom uplynutia premlčacej doby pod bodom V. správnej žaloby.
68. Správny súd uvádza, že aj túto žalobnú námietku žalobcu považuje za dôvodnú. V predmetnej veci z odôvodnenia rozhodnutia Úradu a ani žalovaného nevyplýva prečo porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. nie je nezrovnalosťou podľa čl. 1 ods. 2 Nariadenia Rady č. 2988/95. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia sú normované v § 47 ods. 3 Správneho poriadku tak, že jeho obsahom musia byť skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, úvahy, ktorými bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov, jeho správna úvaha pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia Úradu nie je možné zistiť prečo porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. vo vzťahu k finančným prostriedkom EÚ a finančným prostriedkom štátneho rozpočtu nemá v danom prípade žiaden vplyv. Správny súd uvádza, že ustanovenie § 31 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. definuje jednotlivé druhy porušenia finančnej disciplíny, pričom z pohľadu dopadu na rozpočet EÚ je možné za najzásadnejšie považovať okrem iných aj porušenie finančnej disciplíny spočívajúce v poskytnutí alebo použití verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov. Pokiaľ v danom prípade podľa Úradu toto porušenie finančnej disciplíny nezodpovedalo nezrovnalosti tak bol Úrad povinný v záujme preskúmateľnosti
jeho rozhodnutia uviesť zistené skutočnosti a ich posúdenie, ktoré ho doviedli k záveru, že v tomto individuálnom prípade porušenie finančnej disciplíny nezodpovedá nezrovnalosti. Predmetnú vadu neodstránil ani žalovaný, ktorý vo svojom rozhodnutí len zopakoval argumentáciu Úradu, ktorú si osvojil bez toho, aby konkrétne reagoval na odvolaciu námietku žalobcu. Uvedené potom zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ako i rozhodnutia Úradu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Na zodpovedanie otázky ohľadom aplikácie premlčacej lehoty podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady č. 2988/95 je primárne predovšetkým vysporiadanie sa s námietkou či v danom prípade porušenie finančnej disciplíny je alebo nie je nezrovnalosťou podľa čl. 1 ods. 2 Nariadenia Rady č. 2988/95, pričom podľa správneho súdu nestačí sa len obmedziť na všeobecné konštatovanie, že porušenie, ktorého sa mal žalobca dopustiť nezrovnalosťou nie je, pretože nie každé porušenie finančnej disciplíny predstavuje nezrovnalosť. Tvrdenie žalovaného, že Úrad poukázal na to, že v centrálnom informačnom systéme ITMS nezistil k ŽoZZP č. 27110230501207 a č. 27110230501209 evidenciu nezrovnalostí, podľa správneho súdu neobstojí. Základným predpokladom spracovania údajov v akomkoľvek informačnom systéme je ich zaevidovanie. Strohé konštatovanie orgánov verejnej správy o tom, že porušenie finančnej disciplíny v danom prípade nie je nezrovnalosťou, nakoľko v centrálnom informačnom systéme ITMS absentuje evidencia takejto informácie, je nedostatočné a nič nevypovedá o individuálnom posúdení predmetného prípadu porušenia finančnej disciplíny zo strany orgánov verejnej správy vo vzťahu k možnej nezrovnalosti podľa čl. 1 ods. 2 Nariadenia Rady č. 2988/95.
69. Tieto nedostatky bránili správnemu súdu v tom, aby zodpovedal ostatné žalobcom nastolené námietky, pričom uvedené by bolo aj vzhľadom na konštatovanú preklúziu oprávnenia na uloženie povinnosti odviesť finančné prostriedky neúčelné.
70. V rámci ďalšieho postupu v konaní bude úlohou prvostupňového orgánu verejnej správy vzhľadom k preklúzií možnosti uložiť žalobcovi povinnosť odvodu finančných prostriedkov správne konanie vedené voči žalobcovi ako účastníkovi konania podľa § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku zastaviť.
71. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku.
72. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.