Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-1S/186/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., v právnej veci žalobcu: MEDIA.COM Slovakia, s.r.o., so sídlom Toplianska 26, 821 07 Bratislava, IČO: 35 880 791, právne zastúpený: JUDr. Ľudmila Penz Vachulová, advokátka, Leškova 3/A, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102295353/2018 zo dňa 21.11.2018, takto

rozhodol:

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102295353/2018 zo dňa 21.11.2018 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101468094/2018 zo dňa 31.07.2018 a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 až december 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.04.2018 (ďalej len „protokol“). Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi, ktorý sa protokolu vyjadril podaním zo dňa 23.05.2018. Správca dane prerokoval so žalobcom jeho pripomienky na ústnom pojednávaní dňa 20.07.2018.

2. Správca dane vydal dňa 31.07.2018 rozhodnutie č. 101468094/2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume X.XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015.

3. Správca dane preveroval dodanie tovaru a služieb žalobcovi spoločnosťou FENICIA LLC., organizačná zložka, naposledy so sídlom Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava, IČO: 46 227 130 (ďalej len „spoločnosť FENICIA“) a spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o., so sídlom Domkárska 12, 820 15 Bratislava, IČO: 35 888 938 (ďalej len „spoločnosť MODIFIN“). Preverovanými boli: faktúra č. 151100296 zo dňa 01.08.2015 od dodávateľa - spoločnosti MODIFIN a faktúra č. 151100318 zo dňa 31.08.2015 od dodávateľa – spoločnosti MODIFIN.

4. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na výpoveď svedka A. B. ako vedúceho organizačnej zložky spoločnosti FENICIA a konateľa spoločnosti MODIFIN, ktorá nepreukázala

uskutočnenie zdaniteľných obchodov, hoci podľa výpovede mal sám uvedené obchody zabezpečovať. Svoje tvrdenia nevedel svedok preukázať žiadnymi dokladmi a dôkazmi, ktoré by preukazovali, že došlo k reálnemu dodaniu tovarov a služieb uvedených na faktúrach; nepamätal si, či niekoho v roku 2015 splnomocnil na zastupovanie spoločnosti MODIFIN a nevedel uviesť názvy spoločností a mená konateľov, s ktorými obchodoval a ani nevedel zodpovedať, ktorí odberatelia tovaru, resp. služby boli zahrnutí v účtovníctve spoločnosti MODIFIN. Správca dane uviedol, že zo zistených skutočností vyplýva, že obchodné transakcie medzi spoločnosťou MODIFIN a žalobcom sa neuskutočnili tak ako to bolo deklarované na preverovaných faktúrach.

5. Správca dane konštatoval, že daňová povinnosť z deklarovaných počítačových služieb od spoločnosti MODIFIN nevznikla, pretože dodanie služieb tak ako to deklaroval žalobca predloženými dodávateľskými faktúrami sa reálne neuskutočnilo. Správca dane uviedol, že spoločnosť MODIFIN nepreukázala uskutočnené zdaniteľné obchody, deklarované na predmetných faktúrach, čím správca dane znížil odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedené v riadku 21 daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015 zo sumy X.XXX,XX eura na sumu X.XXX,XX eura a bolo určené v riadku 31 daňového priznania vlastnú daňovú povinnosť v sume X.XXX,XX eura.

6. Žalobca poukázal na najvýznamnejších odberateľov, ktorí potvrdili riadne dodanie a vykonanie služieb a za týmto účelom predložil čestné vyhlásenia od spoločnosti AUPARK a.s., POLUS, a.s. a PFIZER LUXEMBOURG SARL, organizačná zložka. Následne p. A. C. uviedol, o aké služby sa jednalo a priložil aj súvisiace dokumenty, t. j. mesačný výkaz vykonaných prác, zmluvu, objednávky, faktúry a doklady o úhrade. Žalobca nemohol zabezpečiť riadne vykonanie služieb vlastnými zamestnancami, preto tieto služby zabezpečil subdodávateľsky. Žalobca uviedol, že skutočnosť, že zmluvný partner stratil daňové doklady, nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Správca dane k danému uviedol, že uvedené skutočnosti nie sú dôkazmi, ktoré by preukazovali, že dodanie tovaru a služby sa uskutočnilo, pretože uvedené doklady je možné technicky vyhodnotiť aj bez reálneho dodania. Správca dane konštatoval, že najväčší odberatelia žalobcu nepreukázali, že predmetné služby boli vykonané žalobcom.

7. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 28.08.2018 (ďalej len „odvolanie“), v ktorom uviedol, že závery správcu dane, vyjadrené v prvostupňovom rozhodnutí nie sú správne, sú tendenčné, bez vykonania a vyhodnotenia dôkazov. K zdaniteľnému plneniu reálne došlo, bol preukázaný vznik daňovej povinnosti, a preto mal žalobca právo na odpočítanie dane. II. Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

8. Na podklade podaného odvolania žalovaný vydal rozhodnutie č. 102295353/2018 zo dňa 21.11.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

9. Žalovaný konštatoval, že ak žalobca počas daňovej kontroly predloží faktúru na určité plnenie, je povinný preukázať, že plnenie uvedené na faktúre bolo skutočne dodané a má mať vedomosť o tom, kto skutočne službu fyzicky vykonal. Ak takéto vedomosti daňovému subjektu chýbajú, správca dane má pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného plnenia uvedeného na predložených faktúrach. Správca dane preverovaním skutočností spochybnil, že služby deklarované na predložených faktúrach od spoločnosti MODIFIN boli vykonané, a to práve osobou uvedenou na faktúrach. Ak doklady neodrážajú reálne plnenie vykonané osobami uvedenými na faktúrach, nemôže byť platiteľovi na základe takýchto faktúr priznané právo na odpočítanie dane.

10. Žalovaný uviedol, že z vykonaných zistení, predložených dokladov a vyjadrení bolo preukázané, že dodávateľ žalobcu neuskutočnil predmet dane uvedený na faktúrach, nepredložil dôkazné prostriedky o ich realizácii. Žalobca deklaroval dodávateľskými faktúrami spoločnosti MODIFIN zdaniteľný obchod, ktorý sa neuskutočnil.

11. Žalovaný mal za to, že faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje, odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru a služieb dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt reálne uskutočnil zdaniteľný obchod a je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

12. Žalovaný záverom konštatoval, že podľa predloženého spisového materiálu správca dane postupoval správne, keď za august 2015 nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry za deklarované služby. V danom prípade neboli splnené podmienky, ktoré musí platiteľ splniť, aby mu vzniklo právo na odpočítanie dane, následkom čoho je, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Bolo zistené a preukázané, že právo na odpočítanie dane bolo uplatnené za účelom neoprávneného zníženia dane z pridanej hodnoty na výstupe, t. j. neodvedenie finančných prostriedkov do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Žalovaný nezistil porušenie základných zásad daňového konania zo strany správcu dane.

III.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

13. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave všeobecnú správnu žalobu zo dňa 04.12.2018 (ďalej len „žaloba“), v ktorej navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia.

14. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a nie sú dostatočne odôvodnené. Nedostatočné odôvodnenie má podľa žalobcu za následok ich arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. Tiež zistenia skutkového stavu žalovaným a správcom dane boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav je v rozpore a administratívnymi spismi a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo a malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

15. Žalobca namietal, že správca dane mal počas daňovej kontroly preverovať dodávky tovarov a služieb od zmluvného partnera v zmysle predložených faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Závery správcu dane nie sú správne, sú tendenčné, nezákonné a bez vyhodnotenia dôkazov. Dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca v odvolaní podrobne uviedol a aj bližšie špecifikoval všetky predložené dôkazy (preukazujúce skutočné poskytnutie služieb), a to nasledovne: Zmluva o poskytovaní servisných služieb 01/2014 a 02/2015 (zmluvy sú riadne podpísané štatutárnym zástupcom zmluvných partnerov); Objednávky, faktúry (protihodnota za plnenie uvedená v jednotlivých faktúrach nie je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka, protihodnota bola uhradená); Mesačné výkazy vykonaných prác (presne rozpisujú jednotlivé služby - úkony priradené k odberateľom spolu s počtom vykonaných hodín tak, ako bolo dojednané v zmluve); Čestné prehlásenia odberateľov (žalobca nad rámec uvedených dokladov, ktoré mal založené v účtovníctve požiadal obchodných partnerov - odberateľov o vyjadrenie, či boli služby riadne dodané a vykonané, pričom najvýznamnejší odberatelia tieto skutočnosti písomne potvrdili). Správca dane neskúmal prepojenosť dodávateľských a odberateľských faktúr, rovnako nepreveroval, či k dodaniu služieb došlo, obmedzil sa len na konštatovanie, že dôkazná povinnosť je na strane dodávateľa, teda uvedené má preukázať žalobca. Skutočnosť je taká, že toto žalobca preukázal, ale správny orgán sa týmto vôbec nezaoberal.

16. Správca dane tvrdil, že žalobca nepreukázal vykonanie služieb a poukazoval na skutočnosť, že konateľ žalobcu p. A. C. nevie uviesť, kto (ktorá osoba) tieto práce skutočne vykonal. Nebolo rozhodujúce, kto (ktorá fyzická osoba) vykonal predmetné služby, keď je rozhodujúce a preukázané, že boli reálne (skutočne) služby vykonané, keďže aj samotní odberatelia tieto skutočnosti potvrdili. Žalobca bol zmluvne zaviazaný na realizáciu služieb od zmluvného partnera, ktorý nebol zaviazaný na osobné vykonanie týchto služieb, preto v prípade, ak vykonával tieto služby dodávateľsky, nie je odôvodnené, prečo by malo žalobcu zaujímať, kto tieto služby vykonal. Žalobcovým obchodným partnerom, ktorý skutočne zodpovedal za riadne a včasné vykonanie služieb bol výlučne jeho zmluvný partner. Služby boli vykonané riadne a včas, presne špecifikovaný postup priebehu vykonávania služieb, kontroly žalobcom a následnou realizáciou úhrady za vykonanie služieb uviedol konateľ žalobcu v zápisnici zo dňa 12.03.2018.

17. Žalobca preukázal, že odberateľom boli IT služby poskytnuté prostredníctvom žalobcu, tento ich získal subdodávateľsky, kedy viedol všetky účtovné a daňové doklady ohľadom zmluvného partnera riadne. Tvrdenie štatutárneho orgánu zmluvného partnera, že nevie uviesť, kto tieto služby vykonal a nemá k tomu žiaden doklad, nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcovi, ktorý nemal o týchto skutočnostiach vedomosť. Žalobca vykonával kontrolu služieb zmluvného partnera riadne (cez

informačné systémy) a odberatelia boli spokojní s dodaním služieb. Neexistovalo žiadne podozrenie, že zmluvný partner je nespoľahlivý, v opačnom prípade by s ním nespolupracoval.

18. Ďalej žalobca uviedol, že mal všetky účtovné daňové doklady v poriadku, daňovou kontrolou mu nebolo nič vytýkané, správca dane len opakovane tvrdí, že daňový subjekt údajne nepreukázal vykonanie služieb, ktoré sú predmetom faktúr. Na druhej strane sa správny orgán správne nevysporiadal so všetkými dôkazmi preukazujúcimi vykonanie služieb, a ak by tieto mal dôvod spochybniť, mal by preukázať, že služby poskytnuté neboli, vrátane relevantného vyhodnotenia potvrdení žalobcových odberateľov, ktorí potvrdili dodanie služieb. Nie je absolútne zrejmé, aký dôkaz by považoval správca dane za dostatočne preukazujúci poskytnutie IT služieb, ktoré nie sú materiálne uchopiteľné, keďže všetky listinné dôkazy vrátane súpisu vykonaných prác, kde sú opísané vykonané úkony, ktorých skutočné vykonanie možno v systémoch dotknutých osôb verifikovať, daňových a účtovných dokladov, žalobca predložil správnemu orgánu prvého stupňa riadne a včas.

19. Žalobca predložil v odvolaní ďalšie dôkazy, a to odberateľské faktúry, ktoré dopĺňajú ostatné skôr predložené dôkazy. K týmto dôkazom sa žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí absolútne nevyjadril. V prípade, ak by bolo pravdivé tvrdenie, či už žalovaného alebo správneho orgánu prvého stupňa, že sa zamerali práve na reálnosť plnenia, nemohli dospieť k záverom, že zdaniteľný obchod sa neuskutočnil, keď tento obchod bol zo strany odberateľa riadne vykonaný (čestné prehlásenia odberateľov), uhradený a vyfakturovaný odberateľskými faktúrami (doloženými v odvolacom konaní). Žalobca si uskutočnenie služieb zabezpečil subdodávateľsky prostredníctvom zmluvného partnera (zmluva o poskytovaní služieb, objednávky a faktúry, mesačné výkazy vykonaných prác, pokladničné doklady o úhrade). Legitímnym očakávaním žalobcu bolo, že žalovaný riadne odôvodní, prečo nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

20. Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie a výklad o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „“), pretože preukázal, že služba vznikla. Správny orgán prvého stupňa na základe svojich ničím nepodložených a neodôvodnených indícií urobil závery o domnelom neuskutočnení obchodných transakcií. Napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov, a preto, že vôbec nie sú náležite a zákonne odôvodnené. Správca dane sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v písomnej výzve a v zápisniciach o ústnom pojednávaní, tieto správca dane riadne nezdôvodnil, prečo na ne neprihliadol. Žiadne skutočnosti nenasvedčovali tomu, že by sa mal žalobca domnievať, že zmluvný partner už nedisponuje so svojím účtovníctvom. Žalobca v odôvodnení napádaných rozhodnutí nedostal presvedčivú odpoveď, prečo je tomu tak, že táto skutočnosť má takú dôkaznú silu, že poprie existenciu všetkých ostatných dôkazov, ktoré preukazujú opak.

21. Žalobca rovnako poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“), podľa ktorej právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Právo na odpočítanie dane môže byť zamietnuté len preto, že sa objektívne preukáže, že platiteľ dane vedel, alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (C-80/11 a C-142 bod 42 a 45). Žalobca a jeho významní obchodní partneri potvrdili vykonanie služieb, a preto je nesporné, že sa nemôže jednať o podvod. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 17.01.2018, z ktorého je zrejmé, že Súdny dvor EÚ taktiež vo svojom rozsudku zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C 80/2011 a C - 142/2011 (D. E. a A. F.) jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi, právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca, vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

22. Ďalej žalobca namietal porušenie a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „“). Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal

s tvrdeniami a predloženými dôkazmi zo strany žalobcu, zároveň nevyhodnotil predložené dôkazy jednotlivo (odôvodnenia trpia vadou nepreskúmateľnosti, pretože jednotlivé dôkazy ani nevymenoval, už vôbec sa nimi nezaoberal, len všeobecne konštatoval zaužívané názory daňových orgánov na jednotlivé druhy dôkazov) a v ich vzájomnej súvislosti (nevyhodnotil, prečo absencia dôkazu - účtovníctva zmluvného partnera je dôkaz s väčšou právnou silou ako všetky ostatné dôkazy predložené žalobcom). K riadnemu odôvodneniu rozhodnutí žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa 10.05.2018 (bod 48). Záverom uviedol, že absencia dokladov zmluvného partnera nie je rozhodujúca pre skutočnosť, že práce a služby boli skutočne vykonané.

IV.

Vyjadrenie žalovaného

23. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 11.02.2019 (ďalej len „vyjadrenie“), v rámci ktorého plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutých rozhodnutiach a navrhol žalobu zamietnuť. Námietky žalobcu považoval za všeobecné a nepoukazujúce na konkrétne porušenia všeobecne záväzných predpisov. Žalobca nepredložil žiadne nové doklady a dôkazy, o ktorých by žalovaný nevedel. Žalobca len namietal nezákonnosť napádaného rozhodnutia, keď preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov, a preto má nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015.

24. Žalovaný len predloženie faktúr žalobcom a ústne tvrdenia dodávateľa žalobcu nepovažoval za dostatočný dôkaz vecného a reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodaných práve dodávateľom uvedeným na faktúrach, a preto opakované tvrdenie žalobcu o predložení všetkých dokladov považoval za nepreukazné, irelevantné, bez vplyvu na výsledok daňovej kontroly.

25. Žalovaný predloženie zmluvy o poskytovaní servisných služieb č. 02/2015 zo dňa 01.01.2015 nepovažoval za dôkaz uskutočnenia služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach, pretože konateľ dodávateľskej spoločnosti tvrdil, že služby poskytoval výlučne na základe ústnych objednávok, nie v papierovej forme, služby neposkytoval a nevykonával, ale riešil ich subdodávateľsky, ale názvy subdodávateľov si nepamätá, tiež nevie, s kým rokoval. Z uvedeného dôvodu správca dane neskúmal prepojenosť s odberateľskými faktúrami, pretože správca dane v priebehu daňovej kontroly jednoznačne preukázal nedodanie služby deklarovanej na dodávateľských faktúrach dodávateľa – spoločnosti MODIFIN.

26. K tvrdeniu žalobcu o predložení mesačných výkazov vykonaných prác uviedol, že predložené doklady boli v anglickom jazyku, čo je v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ide o povinnosť používania štátneho jazyka a vzťahuje sa na všetky podania v písomnej forme týkajúce sa samotného správcu dane, ale i daňových subjektov. V prípade, že podanie bolo podané v inom ako štátnom jazyku, je povinnosťou toho, kto podanie urobil, dať podanie úradne preložiť, podpísať a podpis overiť. V tomto prípade boli predložené mesačné výkazy prác tvoriace prílohu k faktúram v anglickom jazyku všeobecné, bez presnej špecifikácie vykonaných prác, miesta a času.

27. Žalovaný k predloženým čestným vyhláseniam obchodných partnerov, spoločností POLUS City Center, AUPARK a. s. a PFIZER LUXEMBOUR SARL, organizačná zložka, dodal, že sú vo všeobecnej rovine, kde odberateľské spoločnosti uvádzajú len, že sú spokojní s dodanými tovarmi a službami žalobcu, ktoré boli dodané včas a v dohodnutej kvalite. V deklarovaných čestných prehláseniach nebolo uvedené, kto práce vykonal, kedy boli dodané, akým spôsobom boli vykonané a o akú oblasť služby sa jednalo, t. j. predložené čestné prehlásenia nie je možné považovať za dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaného dodávateľskou spoločnosťou MODIFIN. Žalovaný k použiteľnosti čestného prehlásenia ako dôkazného prostriedku poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn.: .

28. Žalovaný konštatoval, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré mali význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel v danej veci k správnemu právnemu záveru. Žalovaný zotrval na svojich záveroch, vyjadrených v napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť.

V.

Ďalšie písomné podania účastníkov konania

29. Žalobca v replike zo dňa 01.03.2019 uviedol, že ako daňový subjekt mal všetky účtovné doklady v poriadku, daňovou kontrolou mu nebolo nič vytýkané a správca dane len opakovane tvrdí, že žalobca údajne nepreukázal vykonanie služieb, ktoré boli predmetom faktúr. Správca dane sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi preukazujúcimi vykonanie služieb a ak by tieto mal dôvod spochybniť, mal by preukázať, že služby poskytnuté neboli, vrátanie relevantného vyhodnotenia potvrdení odberateľov žalobcu, ktorí potvrdili skutočné dodanie služieb. Žalobca preukázal, že odberateľom boli IT služby poskytnuté prostredníctvom žalobcu, ktorý ich získal subdodávateľsky, kedy viedol všetky účtovné a daňové doklady ohľadom zmluvných partnerov riadne. Žalobca nemal dostatok zamestnancov na poskytovanie týchto služieb, preto ich vykonával subdodávateľsky.

30. Prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie žalobca považoval za nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť, a preto, že vôbec neboli náležite a zákonne odôvodnené.

31. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané. VI. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

32. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 bola náhodným výberom pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: .

33. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom na v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „“) napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

34. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s a nasl. na deň 31.01.2024 z dôvodu, že bola splnená podmienka uvedená v a za splnenia podmienok uvedených v a .

35. Podľa , v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie tým nie je dotknuté.

36. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

38. Podľa , daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

39. Podľa , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

40. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

41. Podľa , právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

42. Podľa , platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. 43. Podľa , faktúra vyhotovená osobou podľa musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.

44. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

45. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

46. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

47. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

48. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

49. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

50. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 51. Správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi ( ), resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad , ). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.

52. Predmetom preskúmavacieho konania je napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, na podklade ktorého bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 1.146,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015 z dôvodu neuznania práva na odpočítanie DPH z faktúr vystavených spoločnosťou MODIFIN za dodávku počítačových služieb. Správca dane a žalovaný konštatovali, že žalobca nepreukázal, že dodávateľ fakturované služby skutočne poskytol.

53. V preskúmavanej veci správny súd zistil, že v skutkovo aj právne obdobnej veci identických účastníkov konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.: zo dňa 31.05.2023. V predmetnom konaní kasačný súd považoval žalobu za dôvodnú a rozhodol o zmene rozsudku krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie. Správny súd sa s vyššie uvedeným rozsudkom v plnej miere stotožňuje a v ďalšom stručne zopakuje jeho dôvody s poukazom na :

54. „32. Kasačný súd dáva primárne do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ i kasačného súdu obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.06.2022, zo dňa 26.10.2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami (i) preukazovaním materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené.

33. K vyššie uvedenému kasačný súd odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach SGI a Valériane C-459/17 a C-460/17: „Dobrá viera alebo jej absencia na strane zdaniteľnej osoby, ktorá žiada o odpočítanie DPH, nemá žiadny vplyv na otázku, či sa uskutočnilo dodanie tovaru v zmysle článku 10 ods. 2 šiestej smernice. V súlade s cieľom tejto smernice, ktorým je zriadenie spoločného systému DPH založeného okrem iného na jednotnej definícii zdaniteľných plnení, má totiž pojem „dodanie tovaru“ podľa článku 5 ods. 1 uvedenej smernice objektívny charakter a musí sa uplatňovať nezávisle od cieľov a výsledkov dotknutých plnení, a to bez toho, aby boli daňové orgány povinné vykonať vyšetrovanie zamerané na stanovenie úmyslu zdaniteľnej osoby alebo zohľadňovať úmysel iného subjektu ako tejto zdaniteľnej osoby, ktorý tvorí súčasť rovnakého dodávateľského reťazca.“

37. Ďalej, ani záver krajského súdu o neunesení dôkazného bremena v otázke splnenia hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH sťažovateľom (odhliadnuc od odôvodnenia rozsudku úvahami o daňovom podvode) nemožno pokladať za správny.

38. Kasačný súd pripomína, že v zmysle sa hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane myslia (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR -33 zo dňa 07.02.2023).

39. V prejednávanej veci bolo orgánmi finančnej správy spochybnené predovšetkým splnenie druhej podmienky uvedenej vyššie - uskutočnenie zdaniteľného plnenia subjektom označeným na vystavených faktúrach. Pokiaľ ide o existenciu materiálneho plnenia, túto správca dane výslovne nepotvrdil, zároveň

však odmietal vykonať výsluch odberateľov, ktorí by k zisteniu tejto skutočnosti mohli prispieť, s tým že sa nimi nepotvrdí, kto práce vykonal. Z uvedeného i z celkového obsahu rozhodnutí teda vyplýva, že sporným bolo najmä dodanie služieb konkrétnym dodávateľom.

40. Sťažovateľ na preukázanie svojho nároku predložil písomné dôkazy a doklady (písomná zmluva s dodávateľom, objednávky, faktúry a mesačné výkazy vykonaných prác, a to s pečiatkami a podpismi vedúceho organizačnej zložky dodávateľa). Správca dane však ich hodnovernosť spochybnil, a to na základe svedeckej výpovede vedúceho organizačnej zložky dodávateľa, ktorý všeobecne poskytnutie služieb a vystavenie faktúr potvrdil, neoznačil však konkrétne osoby, ktoré práce vykonali, neposkytol konkrétne okolnosti spolupráce a neposkytol ani písomné doklady či účtovníctvo dodávateľa. Správca dane tiež uviedol, že ani konateľ sťažovateľa nevedel, kto konkrétne práce vykonal. Následne sťažovateľ preukazoval splnenie podmienok čestnými prehláseniami odberateľov a návrhmi na ich výsluch, čo správca dane odmietol s poukazom na to, že tieto nepreukážu, kto práce skutočne vykonal.

41. Kasačný súd po preštudovaní administratívneho spisu konštatuje, že zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými správca dane spochybnil vierohodnosť žalobcom predložených dôkazov, nepovažuje za minimálne rovnako závažné, ako boli žalobcom predložené dôkazy. Obsah svedeckej výpovede štatutára dodávateľa nevie žalobca ovplyvniť (táto výpoveď môže byť motivovaná aj úmyselným zatajovaním skutočností samotným dodávateľom). U dodávateľa môžu nastať rôzne situácie, ako napríklad nelegálne zamestnávanie, zabezpečenie externých spolupracovníkov bez zmluvného základu, faktické využitie inej spoločnosti, čo sú skutočnosti mimo kontrolovaného daňového subjektu, pretože sú v plne réžii jeho dodávateľa. Existujú teda aj iné možné vysvetlenia či skutkové verzie deja, pre ktoré dodávateľ relevantné skutočnosti „zatajuje“, než je konštatácia o nedodaní služieb žalobcovi.

42. Rovnako nebolo v moci sťažovateľa ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie si daňových povinností zo strany dodávateľa. Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito inými osobami (nález Ústavného súdu SR sp. zn. -43 z 27.04.2023).

43. Obdobne ani skutočnosť, že konateľ sťažovateľa nevedel označiť konkrétne osoby, ktoré práce vykonali, nemôže byť „relevantne spochybňujúcim“ zistením správcu dane. V obchodnej praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave , že jeden podnikateľský subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú.

44. Z uvedených dôvodov nemohol sťažovateľ niesť dôkaznú núdzu a právny následok v podobe straty nároku na odpočet DPH (pri produkcii všetkých v čase zdaniteľného plnenia štandardne uchovávaných dokladov z jeho strany), len na základe vyššie uvedených spochybňujúcich zistení a dôkazov správcu dane. Kasačný súd preto v predmetnej veci nepovažuje zistenia a dôkazy správcu dane za spôsobilé spochybniť vierohodnosť sťažovateľových predložených dokladov, v dôsledku čoho ani nemožno hovoriť o prechode dôkazného bremena na sťažovateľa.

45. K uvedenému kasačný súd poukazuje aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni

uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“; „Skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, najmä z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje, však nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť spoločnosti Vikingo odopreté právo na odpočítanie, keďže táto skutočnosť môže byť dôsledkom tak podvodného zatajovania dodávateľov, ako aj jednoduchého využitia subdodávateľov.“ K aplikácii rozhodnutia SD EÚ vo veci Vikingo vo svojej rozhodovacej praxi pristúpil aj Najvyšší správny súd SR (rozsudok sp. zn. z 28.06.2022, rozsudok sp. zn. z 30.06.2022 publikovaný v Zbierke stanovísk a súdnych rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 23/2022).

46. Kasačný súd zameriava pozornosť aj na recentnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „27 ... Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. ... 28 ... Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia, od následného forenzného dokazovania. V prípade, ak správca dane pričíta daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze týkajúcu sa skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, ide o postup v rozpore so zákonom. ... 30. Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko- odberateľskom vzťahu. Zároveň je potrebné uviesť, že tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak.“ (nález ÚS SR - 37 zo dňa 12.10.2022).

47. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že krajský súd i finančné orgány vec nesprávne právne posúdili v otázke, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane. Kasačný súd však považuje za potrebné dodať, že závery prezentované v tomto rozsudku automaticky neznamenajú, že sťažovateľovi má byť priznané právo na odpočet dane z predmetného dodania služieb. Úlohou finančných orgánov však bude buď relevantne spochybniť splnenie materiálnych podmienok a zreteľne oznámiť sťažovateľovi, ktorú podmienku považujú za spochybnenú s následným umožnením sťažovateľovi preukázať jej splnenie (napríklad pri spochybnení existencie plnenia výsluchom odberateľov) alebo preukázať, že sťažovateľ buď priamo participoval na daňovom podvode alebo mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou.“

55. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto postupom podľa napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

56. V tomto smere správny súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 28.04.2023, sp. zn.: zo dňa 31.05.2023, sp. zn.: zo dňa 31.05.2023, sp. zn.: zo dňa 23.06.2023, sp. zn.: zo dňa 02.08.2023, ktorými bolo rozhodnuté rovnako.

57. O trovách konania správny súd rozhodol podľa , podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa .

58. Toto rozhodnutie senát prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave ( v spojení s a ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté ( ).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom ( ).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci.