Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-12-2019.pdf
PDF · 146.47 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/12/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou, v právnej veci žalobkyne K. bytom K. XXXX/ X, XXX XXVranov nad E., právne zastúpenej advokátom Mgr. Otom Salokym, so sídlom Hlavná 94, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 7. februára 2019 číslo 30591-2/2019-BA, na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava číslo 30591-2/2019-BA zo dňa 7. februára 2019 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou číslo 7724/2018-VT-DvN zo dňa 22. novembra 2018 a vec v r a c i a tomuto správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II. Žalobkyni súd p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 30591- 2/2019- BA zo dňa 7. februára 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou, číslo: 7724/2018-VT-DvN zo dňa 22. novembra 2018 (ďalej na účely rozsudku „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou (ďalej na účely rozsudku „správneho orgánu prvého stupňa“).
2. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán prvého stupňa dňom 21.05.2018 zaradil žalobkyňu do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
3. Žalobkyňa si uplatnila dňa 15.10.2018 na správnom orgáne prvého stupňa nárok na dávku v nezamestnanosti.
4. Podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného členského štátu Európskej únie Spojené kráľovstvo, údaje predložené žalobkyňou, zápisnica zo dňa 16.11.2018.
5. Správny orgán prvého stupňa prvostupňovým rozhodnutím číslo: 7724/2018-VT-DvN zo dňa 22. novembra 2018 rozhodol, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku „zákon o sociálnom poistení“) a podľa článku 61 Nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len na účely rozsudku „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
6. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa citoval príslušné ustanovenia právnych predpisov na vec sa vzťahujúce, konštatoval, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 21.05.2014 do 20.05.2018 žalobkyňa na území Slovenskej republiky preukázala nasledovné doby poistenia v nezamestnanosti: -. Na území iného členského štátu Európskej únie preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti od 25.04.2014 do 15.05.2018.
7. Prvostupňový správny orgánu ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospel k záveru, že na území Spojeného kráľovstva sa žalobkyňa zdržiavala od 25.04.2014 do 15.05.2018, kde vykonávala zárobkovú činnosť. Dôvodom jej odchodu do členského štátu bola práca a zdokonalenie sa v anglickom jazyku. Jej pracovnoprávny vzťah od 25.04.2014 do 31.01.2018 bol uzatvorený na dobu neurčitú a mal povahu stabilného zamestnania. Pracovný pomer od 01.02.2018 do 30.04.2018 uzatvorený u zamestnávateľa A. M. M. na dobu neurčitú bol ukončený vzájomnou dohodou so zamestnávateľom. Pracovnú činnosť - opatrovanie detí, žalobkyňa vykonávala na území Spojeného kráľovstva. Daňové priznania podávala len v Spojenom kráľovstve. Podľa potvrdenia príslušnej inštitúcie (formulár U1) žalobkyňa v Spojenom kráľovstve získala dobu poistenia v nezamestnanosti od 25.04.2014 do 15.05.2018. Počas pracovnej činnosti v Spojenom kráľovstve nebola so žalobkyňou v zahraničí žiadna blízka osoba. Slovensko navštevovala približne 3 krát ročne. Dovolenku trávila na Slovensku v dĺžke trvania cca 14 dní. Ak sa zdržiava na Slovensku bývala v spoločnej domácnosti spolu so svojimi rodičmi v rodičovskom dome. Nie je vlastníčkou žiadnej nehnuteľnosti a ani v súčasnosti nerieši otázku vlastného bývania. Ubytovanie v Spojenom kráľovstve jej poskytoval zamestnávateľ. Žalobkyňa nevykonávala žiadnu nezárobkovú činnosť a nebola členkou v žiadnych občianskych a podobných združeniach ani na Slovensku, ani v Spojenom kráľovstve.
8. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku nezamestnanosti neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte v Európskej únii nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, článok 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na ňu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 základného nariadenia.
9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
II.
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia
10. Žalovaná napadnutým rozhodnutím číslo: 30591-2/2019-BA zo dňa 7. februára 2019 potvrdila prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa číslo: 7724/2018 VT-DvN zo dňa 22. novembra 2018 vo veci nepriznania nároku na dávku nezamestnanosti a odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla.
11. Žalovaná napadnuté rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na odvolacie námietky žalobkyne, popísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom prvého stupňa, vyjadrila sa k jednotlivým odvolacím námietkam a citovala najmä ustanovenia § 218 ods. 1 ods. 2, § 104 ods. 1, ods. 6 zákona o sociálnom poistení, článok 61 ods. 1, článok 61 ods. 2, článok 65 ods. 5 písm. a) článok 1 písm. j), článok 61 ods. 2 základného nariadenia, článok 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len na účely rozsudku „vykonávacie nariadenie“).
12. Žalovaná konštatovala, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 21. mája 2014 do 20. mája 2018, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa spisového materiálu pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie.
13. Príslušná britská inštitúcia osvedčila vo formulári U1, zo dňa 16. mája 2018, nasledovné údaje: v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania: od 25. apríla 2014 do 15. mája 2018, v bode 3.7 - dôvod ukončenia zamestnania: - iný, v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.
14. Žalovaná konštatovala, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobkyňou v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou dňa 15 októbra 2018. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie, získané výsluchom žalobkyne dňa 16. novembra 2018.
15. Žalovaná ďalej uviedla, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle ČI. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať, dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, situáciu žalobkyne, vrátane jej rodinného stavu a rodinných väzieb, jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
16. V tejto súvislosti zároveň žalovaná poukázala na to, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
17. Žalovaná v súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, celkovú dĺžku pobytu vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie (ukončenie posledného pracovného pomeru vzájomnou dohodou), vyhodnotila silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodičov, brata a rodiny na Slovensku, návraty na územie Slovenska vo frekvencii 3-krát ročne, žiadna pracovná história na Slovensku, finančné prispievanie rodičom na rekonštrukciu rodinného domu, zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, hľadanie práce v marci 2018 na Slovensku), ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa žalobkyňa v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas a| mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie.
18. So zreteľom na všetky dostupné informácie žalovaná konštatovala, že nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
19. Žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa sa nevyjadrila, prečo nevyužila možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania podľa ich právnych predpisov /bez skúmania podmienky zachovania bydliska na Slovensku/.
20. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa si mala a mohla uvedomiť dôsledky svojho konania (návrat na Slovensko bez uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti vo Veľkej Británii), z čoho žalovaná vyvodzuje jej uzrozumenie s prípadným následným nezabezpečením po strate zamestnania.
21. K námietke žalobkyne, že jej bydliskom vždy bola Slovenská republika, pretože tu mala a má trvalý pobyt, rodičov a do zahraničia odchádzala len za zlepšením jazykových schopností a finančným zabezpečením, žalovaná uviedla, že v prípade väzby na rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto pobyt rodičov /súrodencov/ v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie.
22. Žalovaná prijala záver, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 4 roky), aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinnosti na území Veľkej Británie) preukazujú, že žalobkyňa si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii, nezachovala.
III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobkyne
23. Žalobou doručenou správnemu súdu dňa 16.04.2019 sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, že uvedené rozhodnutia sú nesprávne a nezákonné, pretože žalovaná neúplne zistila skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, na základe čoho jej rozhodnutie vychádza z nesprávnej správnej úvahy a nesprávneho právneho posúdenia jej uplatneného nároku. Žalovaná sa vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadala s jednotlivými námietkami žalobkyne obsiahnutými v jej odvolaní zo dňa 02.01.2019.
24. Žalobkyňa uviedla, že keďže na uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti je poistenec povinný v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie preukázať dobu poistenia v nezamestnanosti najmenej v trvaní dvoch rokov dosiahnutú na území Slovenskej republiky, čo žalobkyňa z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie, na účely uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti predložila prvostupňovému správnemu orgánu formulár U1 zo dňa 16.05.2018, ktorým príslušná britská inštitúcia osvedčila dobu poistenia v nezamestnanosti v období od 25.04.2014 do 15.05.2018 na území Veľkej Británie.
25. Namietala, že v prvostupňovom správnom konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú vo Veľkej Británii, a prvostupňový správny orgán bol povinný posúdiť, či je možné uvedenú dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej Únie (v tomto prípade Veľkej Británie) na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky je možné zohľadniť v súlade s čl. 61 základného nariadenia, len v prípade naplnenia podmienky uvedenej v
článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska žiadateľa o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené, teda aj keď zákon umožňuje správnemu orgánu rozhodnúť na základe správnej úvahy, takéto rozhodnutie nesmie vykazovať znaky svojvôle. Navyše ide vo veci o nárok zo sociálneho zabezpečenia, preto je žiadúce, aby správny orgán rozhodoval vo veci a hodnotil zistené skutočnosti mimoriadne citlivo, a aby z úradnej povinnosti zisťoval čo najpodrobnejšie podklad pre svoje rozhodnutie, najmä ak rozhoduje o právach fyzickej osoby - laika.
26. Skutočnosť, že žalobkyňa strávila štyri roky vo Veľkej Británii výlučne z pracovných dôvodov, ešte automaticky neznamená, že si tým vytvorila centrum záujmov na území Veľkej Británie. Práve naopak, všetky dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila, jednoznačne preukazujú, že centrum záujmov mala na území Slovenskej republiky. Jej pobyt vo Veľkej Británii bol dočasný, a jeho jediným dôvodom bolo zdokonalenie sa v anglickom jazyku a zlepšenie finančnej situácie predtým, ako si založí rodinu a zostane žiť na Slovensku. Žalobkyňa má na Slovensku zachované rodinné väzby, žijú tu jej rodičia a brat, ktorých pravidelne navštevovala. Okrem toho rodičom finančne prispievala na rekonštrukciu rodinného domu a pomáhala im s prenájmom ich bytu vo Vranove nad Topľou. O investíciách žalobkyne do rodičovskej nehnuteľnosti svedčia aj čestné prehlásenia zhotoviteľov, ktorí ňou objednané práce vykonávali, pánov Y. V. a O. V..
27. Žalobkyňa sa vo Veľkej Británii nikdy nevydala, nenadviazala tam partnerský vzťah, nezaložila si tam rodinu, a teda tam nemala vytvorené žiadne rodinné väzby alebo pevné sociálne väzby. Taktiež tam nevlastnila žiadnu nehnuteľnosť, nebol na to dôvod, nakoľko vzhľadom na povahu jej zamestnania a jej pracovnú náplň ubytovanie jej zabezpečil vždy zamestnávateľ. Žalobkyňa nikdy nemala v pláne natrvalo ostať vo Veľkej Británii. Svedčí o tom aj jej snaha nájsť si zamestnanie na území Slovenskej republiky už počas jej pobytu v zahraničí. Žalobkyňa predložila už prvostupňovému správnemu orgánu potvrdenie obchodnej spoločnosti Y. so sídlom Hronského XXXX, Z. nad E. o tom, že v mesiaci marec 2018 prejavila záujem o pracovnú pozíciu - administratívna podpora Back Office-u.
28. Okrem vyššie uvedeného má žalobkyňa bydlisko na území Slovenskej republiky. Vo Veľkej Británii „bývala“ výlučne na účely výkonu práce, čo je aj logické, vzhľadom na značnú vzdialenosť medzi Slovenskou republikou a Veľkou Britániou.
29. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobkyňa za to, že zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky preukázala, preto tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa mala silnejšie väzby vo Veľkej Británii a teda centrum záujmov si vytvorila na území Veľkej Británie, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ako v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, aj v konaní vykonanom žalovanou ako odvolacím orgánom.
30. Pokiaľ sa žalovaná s problematikou bydliska a väzieb žalobkyne vysporiadala výlučne na základe faktu, že žalobkyňa mala v období od 25.04.2014 do 15.05.2018 stabilné zamestnanie vo Veľkej Británii („...celková dĺžka pobytu vrátane stability zamestnania na územní Veľkej Británie boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti...“), takéto odôvodnenie podľa žalobkyne nie je dostatočné a už vôbec nie v súlade s čl. 61 a s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ide o nesprávne aplikovanú správnu úvahu žalovanej. Dlhodobý pobyt v zahraničí je integrálnou súčasťou práce opatrovateľky, žalobkyňa sa však na čas dovolenky pravidelne vracala na Slovensko, tak ako je to u opatrovateliek bežné, pričom vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že aj investovala na Slovensku, do rodičovskej nehnuteľnosti. Podľa úvahy správneho orgánu by tak osoby vykonávajúce opatrovanie osôb v zahraničí nemali mať nárok na dávku v nezamestnanosti po návrate domov na Slovensko, resp. žalobkyňa má byť diskriminovaná oproti iným opatrovateľkám detí preto, lebo si zatiaľ nezaložila rodinu na Slovensku a bývala u rodičov.
Zhrnutie podstatných argumentov žalovanej vo vyjadrení k žalobe
31. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 31. mája 2019, v ktorej navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná poukázala na námietky žalobkyne uvedené v žalobe, popísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav správnym orgánom prvého stupňa, zistený skutkový stav odvolacím orgánom a v celom rozsahu sa pridržiava odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
32. Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
33. V nadväznosti na uvedené žalovaná zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti).
34. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie.
35. Žalovaná ďalej argumentovala, že žalobkyňa mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V tejto súvislosti zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky.
36. K námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je nesprávne a nezákonné, pretože žalovaná neúplne zistila skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, žalovaná poukázala na § 121 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobkyňa v rozpore s uvedeným neuviedla žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistený skutkový stav veci za nedostatočný a ktoré skutočnosti mali byť podľa jej názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Súčasne žalovaná uviedla, že v prvostupňovom konaní, v druhostupňovom konaní a ani v žalobe žalobkyňa nenavrhla na zistenie skutkového stavu veci vykonanie žiadnych ďalších dôkazov v súlade s §196 ods. 6 zákona. Počas podrobného výsluchu žalobkyne uskutočneného dňa 16. novembra 2018, jej bolo umožnené uviesť všetky skutočnosti, o ktorých sa domnieva, že môžu byť významné pri posudzovaní jej centra záujmov počas pobytu vo Veľkej Británii. Žalobkyňa však neuviedla žiadne ďalšie skutočnosti ani nežiadala vykonať výsluch ďalších osôb. Zistenie skutkového stavu veci teda žalovaná považuje za presné a úplné.
37. V súvislosti s námietkou žalobkyne ohľadne zistenia skutkového stavu veci poukazuje žalovaná na aktuálne rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom žalovanej ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Obdobne rozhodli viacerými rozsudkami aj krajské súdy (napr. Krajský súd v Žiline, v rozsudku sp. zn. 25Sa/13/2017, zo dňa 27. septembra 2018, a taktiež napr. Krajský súd v Banskej Bystrici, v rozsudku sp. zn. 24Sa/5/2018-54, zo dňa 26. júla 2018, aj v rozsudku sp. zn. 24Sa/7/2018-42, zo dňa 11. októbra 2018, Krajský súd v Košiciach, v rozsudku sp. zn. 2Sa/49/2018, zo dňa 5. marca 2019).
38. K tvrdeniu žalobkyne, že na území Veľkej Británie sa neplánovala natrvalo usadiť žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 4 roky), aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii, nezachovala. Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel.
39. Žalobkyňa v žalobe namieta, že skutočnosť, že od 25. apríla 2014 do 15. mája 2018 mala stabilné zamestnanie vo Veľkej Británii nie je dostatočná na posúdenie jej bydliska a väzieb. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že bydlisko žalobkyne bolo v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti dôsledne posúdené, a to na základe kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
40. Zároveň žalovaná zdôraznila, že práve stabilné zamestnanie je v zmysle Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, podstatnou skutočnosťou preukazujúcou vytvorenie väzieb dotknutej osoby v štáte zamestnania. V zmysle uvedeného rozhodnutia nie je prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
Zhrnutie podstatných argumentov žalobkyne k vyjadreniu žalovanej
41. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej vyjadrila replikou zo dňa 01.07.2019, v ktorom zotrvala na písomnej podanej žalobe v celom rozsahu a dôvodoch žaloby.
42. Žalobkyňa zdôraznila, že spolu so žalobou predložila dôkazy, že aj počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii investovala do bytu jej rodičov, v ktorom býva, do ktorého sa z veľkej Británie chcela vrátiť žiť a aj sa vrátila. Skutočnosť, že sa vracala domov 3 krát ročne bola podmienená tým, že pracovala vo Veľkej Británii ako opatrovateľka detí a teda povaha práce jej neumožňovala vracať sa domov častejšie.
43. Žalovaná bola výzvou zo dňa 24.07.2019 vyzvaná na vyjadrenie sa k replike žalobkyne, pričom toto svoje právo nevyužila.
IV.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
44. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa ustanovení § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) a po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím žalovanej, žalobou žalobkyne, vyjadreniami účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov správnych orgánov, po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že žalobe žalobkyne treba priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.
45. Podľa ust. § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
46. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
47. Podľa ust. § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne okrem ďalších v tomto ustanovení uvedených inštitúcií.
48. Podľa ust. § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
49. Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
50. Podľa ust. § 203 ods. 1, 2 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
51. Podľa ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
52. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
53. Z ustanovenia § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.
54. V súlade s ust. § 209 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
55. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
56. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: • doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, • doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo • doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
57. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
58. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a)
dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
59. Podľa čl.11 ods. 2 uvedeného článku, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
60. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
61. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
62. Správny súd s poukazom, na žalobné dôvody správnej žaloby spočívajúce v namietanom nedostatočnom zistení skutkového stavu potrebnom pre riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP a nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP, konštatuje, že žaloba je dôvodná. Preto napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 3 SSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
63. Súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a majúc na zreteli najmä ust. čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia vzal za preukázané, že žalobkyňa bola od 25.04.2014 do 15.05.2018 zamestnaná vo Veľkej Británii, v dôsledku čoho by bolo možné zohľadniť podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia vyššie uvedenú dobu, a to v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa toto nepreukázala, a preto žalovaná dospela k tomu záveru, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa žalobkyňa v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas a| mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie, preto nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Žalovaná prijala záver, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 4 roky), aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinnosti na území Veľkej Británie) preukazujú, že žalobkyňa si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii, nezachovala.
64. Na druhej strane žalobkyňa považovala rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie orgánu nižšieho stupňa za nesprávne a nezákonné, pretože žalovaná neúplne zistila skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, na základe čoho jej rozhodnutie vychádza z nesprávnej správnej úvahy a nesprávneho právneho posúdenia jej uplatneného nároku. Žalobkyňa v žalobe zvýraznila tú skutočnosť, že nikdy neprejavila úmysel natrvalo sa usadiť vo Veľkej Británii, aj keď tam strávila štyri roky, no výlučne z pracovných dôvodov, čo ešte automaticky neznamená, že si tým vytvorila centrum záujmov na území Veľkej Británie. Práve naopak, všetky dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila, jednoznačne preukazujú, že centrum záujmov mala na území Slovenskej republiky. Jej pobyt vo Veľkej Británii bol dočasný, a jeho jediným dôvodom bolo zdokonalenie sa v anglickom jazyku a zlepšenie finančnej situácie predtým, ako si založí rodinu a zostane žiť na Slovensku. Žalobkyňa má na Slovensku zachované rodinné väzby, žijú tu jej rodičia a brat, ktorých pravidelne navštevovala, okrem toho rodičom finančne prispievala na rekonštrukciu rodinného domu a pomáhala im s prenájmom ich bytu vo Vranove nad Topľou. Žalobkyňa sa vo Veľkej Británii nikdy nevydala, nenadviazala tam partnerský vzťah, nezaložila si tam rodinu, a teda tam nemala vytvorené žiadne rodinné väzby alebo pevné sociálne väzby. Taktiež tam nevlastnila žiadnu nehnuteľnosť, nebol na to dôvod, nakoľko vzhľadom na povahu jej zamestnania a jej pracovnú náplň ubytovanie jej zabezpečil vždy zamestnávateľ. Žalobkyňa nikdy nemala v pláne natrvalo ostať vo Veľkej Británii. Svedčí o tom aj
jej snaha nájsť si zamestnanie na území Slovenskej republiky už počas jej pobytu v zahraničí. Žalobkyňa predložila už prvostupňovému správnemu orgánu potvrdenie obchodnej spoločnosti Y. so sídlom I. XXXX, Z. nad E. o tom, že v mesiaci marec 2018 prejavila záujem o pracovnú pozíciu - administratívna podpora Back Office-u. Okrem vyššie uvedeného má žalobkyňa bydlisko na území Slovenskej republiky. Vo Veľkej Británii „bývala“ výlučne na účely výkonu práce, čo je aj logické, vzhľadom na značnú vzdialenosť medzi Slovenskou republikou a Veľkou Britániou.
65. Súd považoval rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože z tohto odôvodnenia rozhodnutia žalovanej nie je zrejmé, ako sa žalovaná vysporiadala s ostatnými žalobkyňou namietanými kritériami, ktoré vyplývajú z čl. 11 vykonávacieho nariadenia, a najmä ako si vyložila úmysel žalobkyne pri určení bydliska podľa čl. 11 ods. 2 tohto vykonávacieho nariadenia. Takto odôvodnené rozhodnutie žalovanej nie je v súlade s vyššie citovaným ust. § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, pretože pri posudzovaní veci žalovaná bola povinná objasniť rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech žalobkyne. Žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán sa však týmto ust. § 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia dôsledne podľa názoru súdu neriadili.
66. Podľa názoru súdu žalovaná dostatočne neodôvodnila úmysel žalobkyne o zachovanie jej bydliska na území Slovenskej republiky napriek tomu, že žalobkyňa žiadnym svojím konaním nenaznačila, že by sa chcela trvalo usadiť na území Veľkej Británie, že by si tam mala zakladať také rodinné vzťahy s úmyslom sa tam usadiť.
67. Žalobkyňa predovšetkým poukázala na zachovanie rodinných väzieb na území Slovenskej republiky s rodičmi a bratom, ktorých navštevovala, vracala sa do miesta svojho bydliska v Slovenskej republike, pričom je preukázané, že do Veľkej Británie chodila vykonávať iba zamestnanie, tak ako väčšina občanov Slovenskej republiky, poznamenáva súd, čo nepopiera ani žalovaná. Podľa názoru súdu nebolo možné od žalobkyne požadovať, aby cestovala na Slovensko častejšie, aby si kupovala nehnuteľnosti vo Veľkej Británii alebo na Slovensku. Aj jej snaha nájsť si zamestnanie na území Slovenskej republiky už počas jej pobytu v zahraničí ( žalobkyňa predložila už prvostupňovému správnemu orgánu potvrdenie spoločnosti Y., o tom, že v mesiaci marec 2018 prejavila záujem o pracovnú pozíciu - administratívna podpora Back Office-u), svedčia k zachovaniu väzieb k Slovenskej republike.
68. Súd má za to, že žalovaná nevyhodnotila všetky jednotlivé kritéria uvedené v ust. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti v spojitosti s čl. 11 ods. 1 základného nariadenia a zo spisovej dokumentácie žalovanej nevyplýva ani aké stanovisko príslušná inštitúcia vo Veľkej Británii k určeniu bydliska žalobkyne, či k určeniu centra záujmov žalobkyne zaujala po vzájomnej dohode medzi žalovaným a príslušnou inštitúciou vo Veľkej Británii. Súd pri posudzovaní žaloby žalobcu vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 9Sžso/4/2012).
69. Pretože sa žalovaná a ani prvostupňový orgán riadne nevysporiadali s čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia a nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami štátov o spôsobe určenia bydliska, ich závery o zistenom skutkovom stave boli nedostačujúce na riadne a právne posúdenie veci.
70. Podľa „Nariadenia“ pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania. Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov. Žalobkyňa by preto nemala byť diskriminovaná za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte, keď ho nenašla v pôvodnom členskom štáte.
71. Žalovaná mala osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobkyne a v zmysle čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, t. j. s príslušnou inštitúciou a následne po vzájomnej dohode s touto inštitúciou ustáliť jej „centrum záujmov" podľa kritérií uvedených v čl. 11 ods.1 nariadenia. Až, ak by k zhode nedošlo, mala žalovaná skúmať úmysel žalobkyne. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nemožno považovať za zákonné a dokazovanie za riadne vykonané a zistenia skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaná tým, že sa v plnom rozsahu nevysporiadala s čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia a úmysel skúmala len podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a otázka bydliska nebola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, závery správnych orgánov sú predčasné a to skutkové i právne v oboch rozhodnutiach.
72. Správny súd zhŕňa, že podľa správneho orgánu prvého stupňa dĺžka pobytu žalobkyne na území iného členského štátu, stabilita jej zamestnaní vytvorila centrum záujmov na území iného členského štátu ako je Slovenská republika. Správny orgán prvého stupňa vzhľadom na dĺžku pobytu a stabilitu zamestnaní na území Veľkej Británie konštatoval vplyv na otázku trvalých väzieb, ktoré mala na Slovensku žalobkyňa len prostredníctvom rodičov. Podľa článku 61 a 62 základného nariadenia správne orgány za štát bydliska na účely aplikácie týchto ustanovení považovali Veľkej Británie za štát výkonu zárobkovej činnosti. Z obsahu spisu správnych orgánov vyplýva, že uzavreli o bydlisku záver, že na území SR nebolo zachované pre účely uplatnenia dávky v nezamestnanosti, preto započítanie dôb poistenia a zamestnania v inej krajine EU nie je možné. Otázne preto zostáva, či samotné nariadenie si dalo za cieľ o túto dávku pripraviť nezamestnaných pracujúcich v inej krajine EU v rozhodnom období len ich nesprávnym rozhodnutím výberu krajiny.
73. Správny súd zrušil žalobkyňou označené a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 191 písm./c a e/ SSP, potom, čo žalobu posúdil neformálne a dospel k záveru, že podľa § 191 ods. 1, písm. e) SSP, zistenie skutkového stavu žalovanou ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Je preto predčasné a tak nesprávne právne hodnotenie správnych orgánov podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP. Konkrétne pre nedostatočné posúdenie trvalosti prítomnosti žalobkyne na území Veľkej Británie a situácie žalobkyne, v ktorej sa nachádzala počas pobytu vo Veľkej Británii, ktorú súd nevyhodnotil v súlade s ust. § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení.
74. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 prvá veta SSP). Úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude vyhodnotiť jednotlivé kritéria uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia úplne, jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, a taktiež zabezpečiť si stanovisko príslušnej inštitúcie vo Veľkej Británii k určeniu bydliska žalobkyne, pokiaľ k určeniu centra záujmov žalobkyne nedošlo po vzájomnej dohode medzi žalovanou a príslušnou inštitúciou vo Veľkej Británii.
75. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust § 167 a nasl. SSP a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.