Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Cpr-6-2015.pdf
PDF · 91.1 KB
Case nature
Area
Subarea
12Cpr/6/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I v konaní pred sudcom Mgr. Milošom Gregušom v pracovnoprávnom spore žalobcu: H.. Q. Y., K.. XX.X.XXXX, trvale bytom W. XXXX/XX, XXX XX S., zastúpený na základe plnej moci V. Y., K.. XX.X.XXXX, I. O. W. XXXX/XX, XXX XX S., toho času B. XXX, V. X, Č. Y., proti žalovanej: Mestská časť Košice - Sever, Festivalové námestie 2, 040 01 Košice, IČO 00 690 929, o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 6 541,56 EUR s 8,75 %-ným úrokom z omeškania od 1.8.2012 až do zaplatenia.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Priznáva žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 27.12.2011 a jej upresnením zo dňa 2.2.2015 domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi dňa 21.10.2011 je neplatné. Taktiež sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 26.10.2011 je neplatné. Zároveň žiadal rozhodnúť aj o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.
2. Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 12Cpr/2/2011 - 182 zo dňa 12.6.2015 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru udelené žalovanou žalobcovi dňa 26.10.2011 je neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.8.2015.
3. Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 12Cpr/6/2015 - 149 zo dňa 13.4.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2CoPr/9/2018 - 189 zo dňa 20.6.2019 určil, že výpoveď žalovanej daná žalobcovi dňa 21.10.2011 je neplatná. Zároveň súd rozhodol o tom, že o nároku žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, ako aj o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.7.2019.
4. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie deviatich mesiacov po 27.10.2011 vo výške 6 541,56 EUR spolu s 9,5%-ným ročným úrokom z omeškania od 28.10.2011 až do zaplatenia.
5. Žalovaná vypočítanú náhradu mzdy vo výške 6 541,56 EUR nerozporovala. Namietala však, že žalobcovi nepatrí úrok z omeškania, keďže tento nie je upravený v Zákonníku práca a nie je upravený ani vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka , na ktorú Zákonník práce odkazuje. Zároveň vzniesla
námietku premlčania v časti uplatneného úroku z omeškania, keďže tento si žalobca uplatnil až podaním zo dňa 2.2.2015.
6. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú na nesporné.
7. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 30.11.2011 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
8. Podľa § 79 ods. 2 citovaného zákona ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov.
9. Podľa § 134 ods. 1 citovaného zákona priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
10. Podľa § 134 ods. 2 citovaného zákona rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 134 ods. 4 citovaného zákona priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
12. Žalobca dostal od žalovanej dňa 21.10.2011 výpoveď z pracovného pomeru. Dňa 26.10.2011 dala žalovaná žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru. Dňa 27.10.2011 žalobca oznámil žalovanej, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Zároveň dňa 27.10.2011 žalobca oznámil žalovanej, že výpoveď zo dňa 21.10.2011 považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával.
13. Súd právoplatne rozhodol o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ako aj výpoveď daná žalobcovi sú neplatné. Keďže žalobca oznámil žalovanej, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala, žalovaná ako zamestnávateľ je povinná žalobcovi poskytnúť náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t. j. od 27.10.2011. Keďže celkový čas, za ktorý by sa mala žalobcovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 9 mesiacov, patrí žalobcovi náhrada mzdy za čas 9 mesiacov ( § 79 ods. 2 Zákonníka práce ). Na výške náhrady mzdy sa strany sporu zhodli, žalobca si uplatnil náhradu mzdy vo výške 6 541,56 EUR, žalovaná túto sumu nerozporovala. Preto súd považoval vypočítanú náhradu mzdy za súladnú s ustanovením § 134 Zákonníka práce a zaviazal žalovanú k zaplateniu náhrady mzdy vo výške 6 514,56 EUR.
14. Žalobca si podaním zo dňa 2.2.2015 uplatnil spolu s náhradou mzdy vo výške 6 541,56 EUR aj 9,5%-ný ročný úrok z omeškania od 28.10.2011 až do zaplatenia. Žalovaná namietala, že Zákonník práce nepozná úrok z omeškania. Ten je upravený v Občianskom zákonníku , ale Občiansky zákonník sa na Zákonník práce vzťahuje iba vo svojej všeobecnej časti, v ktorej však omeškanie upravené nie je. Zároveň namietli premlčanie v časti uplatneného úroku z omeškania, keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania až podaním zo dňa 2.2.2015.
15. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
16. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
17. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh ( § 565 ), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
18. Podľa § 517 ods. 1 veta 1. Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
19. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
20. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného od 1.1.2009 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania splnením peňažného dlhu.
21. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka .
22. Je pravdou, že medzi všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka patria § 1 -§ 122 Občianskeho zákonníka . Omeškanie je upravené v ust. § 517 Občianskeho zákonníka .
23. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
24. Podľa Článku 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
25. Článok 20 ods. 1 Ústavy SR systematicky patrí medzi základné ľudské práva a slobody upravené v druhej hlave ústavy . Z toho dôvodu je súd viazaný aj rozhodnutím Ústavného súdu, ktorý sa týka základných ľudských práv a slobôd. Tu súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 4.7.2017. V tomto rozhodnutí Ústavný súd uviedol, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR číslo 87/1995 Z. z. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka ; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Ústavný súd sa vo svojom rozhodnutí zároveň aj vysporiadal so svojím skorším rozhodnutím a to uznesením II. ÚS 494/2013 , na ktoré poukázala žalovaná. Ďalej Ústavný súd konštatoval, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle Článku 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
26. Na základe vyššie uvedeného teda súd vychádzal z toho, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania.
27. Strany sporu zhodne konštatovali, že výplatným termínom mzdy bol posledný deň v mesiaci. Žalovaná suma (náhrada mzdy) bola vypočítaná za obdobie od 27.10.2011 do 27.7.2012. Keďže výplatný termín je posledný deň v mesiaci, náhrada mzdy by bola splatná ku dňu 31.7.2012. Keďže žalobcovi nebola vyplatená, nasledujúcim dňom, t. j. od 1.8.2012, sa žalovaná dostala do omeškania s jej vyplatením. K tomuto dňu bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,75 %. Jej zvýšenie o 8 percentuálnych bodov podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády číslo 87/1995 účinného od 1.1.2009 potom znamená, že výška úroku z omeškania je 8,75%.
28. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne od 28.10.2011 až do zaplatenia. Náhrada mzdy, ako sankcia podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce je vypočítaná za obdobie od 27.10.2011 do 27.7.2012, teda ako celok mohla byť splatná až 31.7.2012. Súd teda nemohol priznať úrok z omeškania už od 28.10.2011.
29. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd skúmal, či uplatnený úrok z omeškania je alebo nie je premlčaný. Žalobca si ho uplatnil v písomnom podaní zo dňa 2.2.2015. Na uplatnený nárok sa vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba. Náhrada mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru je jednorazovou sankciou za neplatné skončenie pracovného pomeru. V tomto prípade splatnosť sankcie nastala dňa 31.7.2012. Žalobca si ju uplatnil dňa 2.2.2015. V takom prípade by všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula, keby bola splatná do 2.2.2012. Keďže splatná bola až 31.7.2012, žalobcom bola uplatnená včas. Pretože náhrada mzdy nebola vyplatená v lehote splatnosti, t. j. do 31.7.2012, od nasledujúceho dňa sa žalovaná dostala do omeškania, preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi aj zákonný 8,75%-ný ročný úrok z omeškania z náhrady mzdy vo výške 6541,56 EUR od 1.8.2012 až do zaplatenia.
30. Keďže žalobca žiadal priznať 9,5 %-ný ročný úrok z omeškania už od 28.10.2011, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
31. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
32. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutím o náhrade mzdy sa končí konanie vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ako aj vo veci neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru súd musel rozhodnúť aj o náhrade trov konania.
33. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
34. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z toho, že žalobca bol v plnom rozsahu úspešný v konaní o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, taktiež bol v plnom rozsahu úspešný, čo do určenia neplatnosti výpovede a bol úspešný aj čo do rozhodnutia o náhrade mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Neúspešný bol iba v nepatrnej časti uplatneného úroku z omeškania, preto súd priznal žalobcovi proti žalovanej náhradu trov konania v plnej výške, s tým že o samotnej výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (ust. § 362 ods. 1 a 2 C.s.p. ).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (ust. § 363 C.s.p. ).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (ust. § 365 C.s.p. ).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (ust. § 366 C.s.p. ).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.